Arcibiskup Lefebvre - Bezradným katolíkom - Bludný ekumenizmus
Vzájomne si odporujúce princípy sa predsa nemôžu spolu spojiť do jedného celku, to je jasné. Pravda a omyl sa nedajú spojiť spôsobom, že sa stanú jedným, bez toho, aby sme súhlasili s omylom a pravdu odmietli, čiastočne alebo úplne. Tým vyriekol ekumenizmus rozsudok sám nad sebou.
Toto slovo sa od posledného koncilu stalo moderným slovom, až tak, že sa až udomácnilo v svetskom používaní jazyka. Hovoríme o univerzitnom ekumenizme, o informačnom ekumenizme a o všelijakých iných ekumenizmoch, len aby sme vyjadrili záľubu alebo postoj pre rôznorodosť, pre eklektizmus.
V náboženskom používaní jazyka sa v poslednom čase ekumenizmus rozšíril aj do nekresťanských náboženstiev a takmer okamžite sa prejavil aj v konkrétnych skutkoch. Jedny noviny zo západného Francúzska nám na istom príklade ukazujú, ako tento vývoj napreduje. V jednej malej farnosti v regióne Cherbourg sa katolícke obyvateľstvo ujalo moslimských robotníkov, ktorí sa predtým zamestnali na jednej stavbe. Je to ukážka lásky k blížnemu, ku ktorej sa dá len gratulovať. V ďalšej fáze poprosili moslimovia o priestory, v ktorých by mohli oslavovať ramadán a kresťania im ponúkli suterén ich kostola. Potom tam začala vyvíjať svoju činnosť škola koránu. Po dvoch rokoch pozývajú kresťania moslimov, aby s nimi oslavovali Vianoce, „vychádzajúc z jednej spoločnej modlitby, ktorá by pozostávala zo spojenia výňatkov z Koránu a veršov z evanjelia“. Nesprávne pochopená láska k blížnemu priviedla týchto kresťanov k tomu, aby paktovali s omylom.
V meste Lille ponúkli dominikáni moslimom kaplnku, aby si z nej urobili mešitu. Vo Versailles zorganizovali zbierku na „zakúpenie kultového miesta pre moslimov“. Dve ďalšie kaplnky boli moslimom dané v Roubaix a v Marseille, rovnako ako jeden kostol v Argenteuil. Katolíci sa stali apoštolmi najhoršieho nepriateľa kresťanskej Cirkvi, islamu, a dokonca prinášajú Mohamedovi svoj obolus. Údajne sa vo Francúzsku nachádza viac ako 400 mešít a v mnohých prípadoch zozbierali peniaze na ich postavenie katolíci.
Všetky náboženstvá majú dnes v kostole svoje občianske práva. Istý francúzsky kardinál celebroval jedného dňa omšu v prítomnosti tibetských mníchov, ktorých usadili v ich ceremoniálnom odeve do prvého radu. Sklonil sa pred nimi, zatiaľ čo animátor ohlasoval: „Bonzovia sa s nami zúčastnia na Eucharistii.“ V jednom kostole v Rennes sa slávil kult Budhu. V Taliansku bolo jedným budhistom slávnostne uvedených 10 mníchov do zen-meditácie.
Keby som chcel spočítať všetky prípady synkretizmu, ktoré zažívame, nedostal by som sa ku koncu. Zakladajú sa združenia jednôt, vznikajú hnutia, ktoré si vždy nájdu jedného „hľadajúceho“ duchovného ako predsedu, ako napríklad tá skupina, ktorá došla k „spojeniu všetkých duchovne orientovaných prúdov v láske“. Alebo sa dovolia úžasné projekty ako premena Kostola Notre Dame de la Garde (v Marseille) na monoteistické kultové miesto pre kresťanov, mohamedánov a židov, projekt, ktorému našťastie laici zabránili.
Ekumenizmus v užšom zmysle slova, teda obmedzený na kresťanov, vedie k predstave eucharistických slávností spoločne s protestantmi, ako sa to stalo najmä v Štrasburgu. Alebo do katedrály v Chartres, boli pozvaní anglikáni, aby tam slávili eucharistickú hostinu. Jediná oslava, ktorá nebola povolená ani v Chartres, ani v Štrasburgu, ani v Rennes, ani v Marseille, bola a ostáva slávnosť svätej omše podľa obradu kodifikovaného pápežom sv. Piom V.
Aký záver si má z tohto vziať katolík, ktorý sa musí prizerať, ako cirkevné úrady zakrývajú tieto škandalózne ceremónie? Vraj, že všetky náboženstvá majú rovnakú hodnotu, že svoju spásu môže prežívať niekto rovnako pri budhistoch alebo protestantoch. Toto môže mať za následok, že veriaci katolík stratí vieru vo svätú Cirkev. Práve to sa mu aj naznačuje; chcú dosiahnuť, aby sa Cirkev podrobila verejnému právu, chcú, aby sa Cirkev dostala na rovnaký stupeň, na rovnakú úroveň ako iné náboženstvá – dokonca kňazi, seminaristi a profesori sa zdráhajú povedať, že Katolícka cirkev je jediná Cirkev, ktorá vlastní pravdu, a že je jediná schopná človeku priniesť cez Ježiša Krista spásu. Dnes sa hovorí úplne otvorene: „Katolícka cirkev je iba jeden duchovný kvas v spoločnosti, práve tak ako aj ostatné náboženstvá, možnože trochu viac ako ostatné...“ V krajnom prípade, ale nie vždy, prijímajú fakt, že má malú, v niečom prevahu.
Ak je to tak, potom je Cirkev už len užitočná, ale už nie je potrebná. Nie je viac ako jeden z prostriedkov spásy. Treba povedať jasne a zrozumiteľne: Také chápanie radikálne odporuje náuke a dogme o Katolíckej cirkvi. Cirkev je jediná archa spásy. Nesmieme sa báť to otvorene povedať. Určite ste často počuli: „Mimo Cirkvi neexistuje žiadna spása“ a toto slovo šokuje zástancov súčasných názorov. Nie je ťažké ľudí presvedčiť, aby uverili, že toto pravidlo už neplatí, že už sa od neho upustilo a že vyznieva až nesmierne prísne.
A predsa sa v tomto bode nič nezmenilo a ani sa nič zmeniť nemôže. Náš Pán nezaložil viacero cirkví, založil len jednu jedinú Cirkev. Existuje len jeden jediný kríž, cez ktorý sa dá spasiť, a tento kríž je zverený Katolíckej cirkvi, žiadnej inej. Kristus dal všetky svoje milosti svojej Cirkvi, ktorá je jeho mystická nevesta. Žiadna milosť na svete, žiadna milosť v histórii ľudstva nebude poskytnutá inak ako cez Cirkev.
Má to znamenať, že nebude zachránený žiadny protestant, moslim, budhista, animista? Nie! Takto rozmýšľať je ďalší omyl. Tí, ktorí pri slovách svätého Cypriána: „Mimo cirkvi niet spásy“ hovoria o intolerancii, odmietajú heslo: „Verím len v jeden krst na odpustenie hriechov“ a sú nedostatočne poučení o tom, čo je skutočne krst. Sú tri spôsoby, ako prijať krst: krst vodou, krst krvou (to je krst mučeníkov, ktorí šírili svoju vieru, kým boli ešte katechumenmi) a krst túžbou.
Krst túžbou môže byť výslovný a zahalený. Istý katechumen nám v Afrike často hovoril: „Páter, pokrstite ma teraz hneď, pretože ak zomriem pred vašou ďalšou návštevou, pôjdem do pekla.“ (Toto je vyslovená túžba.) My sme mu odpovedali: „Nie, pokiaľ ťa neťažia na svedomí ťažké hriechy a pokiaľ máš želanie byť pokrstený, už máš v sebe túto milosť.“
Tak znie učenie Cirkvi, ktorá pozná aj implicitný (zahalený) krst túžbou. Spočíva na rozhodnutí chcieť uskutočniť Božiu vôľu. Boh pozná všetky duše, a preto vie, že aj medzi protestantmi, moslimami, budhistami a v celom ľudstve sú duše, ktoré majú dobrú vôľu. Prijímajú milosť krstu bez toho, aby to vedeli, a to veľmi účinne. Tým sa zjednocujú s Cirkvou.
Omyl spočíva vo viere, že sa cez vaše náboženstvo spasíte. Spasíte sa vo vašom náboženstve, ale nie skrze neho. Človeka nespasí islam ani šintoizmus. V nebi nie je žiadny budhistický kostol ani protestantský kostol. To môže, keď sa to počúva, znieť veľmi tvrdo, ale je to pravda. Nie ja som založil Cirkev, ale náš Pán ju založil, Boží Syn, a my kňazi sme povinní hovoriť pravdu.
Aké veľké sú ťažkosti, ktoré musia prekonať ľudia z krajín, kam nepreniklo kresťanstvo, aby im bola dožičená milosť krstu túžbou! Omyl je zároveň aj zastieraním Ducha Svätého. To je dôvod, prečo Cirkev neprestajne posielala misionárov do všetkých krajín sveta a preto aj mnoho z nich bolo umučených. Keby bolo možné byť spasený v ktoromkoľvek náboženstve, prečo by sa potom niekto vydával na cestu cez moria a oceány a prečo by si vystavoval zdravie škodlivému podnebiu, tvrdému životu, chorobám a skorej smrti? Hneď po umučení svätého Štefana, ktorý ako prvý položil svoj život za Krista, a preto má sviatok 26. decembra, deň po sviatku Božieho narodenia, sa apoštoli nalodili, aby rozšírili radostnú správu do Stredomoria. Robili by to, keby sa pohania rovnako mohli spasiť kultom Kybelé alebo mystériom z Eleusis? Prečo im náš Pán povedal: „Choďte a učte všetky národy“ (Mt 28, 19)?
Je zdrvujúce že určití ľudia dnes žiadajú, aby si každý hľadal svoju cestu k Bohu podľa pomýlenej viery, ktorá vládne v jeho „kultúrnom prostredí“. Istému kňazovi, ktorý chcel malých moslimov obrátiť na svoju vieru, povedal jeho biskup: „Nerobte to, ale urobte z nich dobrých moslimov, to bude oveľa lepšie, ako z nich urobiť katolíkov!“
Bol som ubezpečený, a môžem to s istotou povedať, že otcovia z Taizé prosili pred Koncilom, aby sa mohli zrieknuť svojich vieroučných omylov, a chceli požiadať o prijatie do Katolíckej cirkvi. Vážené katolícke autority im vtedy povedali: „Nie, počkajte ešte! Po Koncile sa stanete mostom medzi katolíkmi a protestantmi.“
Tí, ktorí im dali túto odpoveď, nesú pred Bohom ťažkú zodpovednosť, lebo milosť prichádza v určitom okamihu, a možno už nikdy viac nepríde. Dnes stoja otcovia z Taizé, ktorí mali určite dobré úmysly, ešte stále mimo Cirkvi a rozsievajú zmätok do duší mladých ľudí, ktorí ich prídu navštíviť.
Hovoril som o obráteniach; v krajinách, ako sú Spojené štáty, kde ich bolo okolo 170 000 ročne, ako je Veľká Británia alebo Holandsko, a kde odrazu drasticky klesá ich počet. Misionársky duch vyhasína, pretože sa postavila nesprávna definícia Cirkvi a pre stanovisko koncilu o náboženskej slobode, o ktorej teraz musím hovoriť.