Arcibiskup Lefebvre Bezradným katolíkom - Náboženská sloboda
Venujme sa chvíľku teológii, aby sme lepšie pochopili, v akom duchu bola skoncipovaná táto deklarácia. Počiatočná, úplne nová argumentácia vychádzala z toho, že sloboda každého človeka, pri praktizovaní náboženstva svojej voľby vnútorne i navonok, spočíva na „ľudskej dôstojnosti“. Bola to teda táto dôstojnosť, ktorá zdôvodňuje túto slobodu i jej právo na existenciu. Človek sa teda môže na základe svojej dôstojnosti prispôsobiť akémukoľvek omylu.
To by však znamenalo „zapriahnuť koňa za chvost“, takto si veci predstavovať opačne. Totiž, ten kto podľahne omylu, stráca svoju dôstojnosť a nikto mu potom už nemôže nič zdôvodňovať. Na druhej strane slobodu zdôvodňuje nie dôstojnosť, ale pravda: „Pravda vás oslobodí“ (Jn 8, 33), povedal Pán.
Čo chápeme pod slovom dôstojnosť? Podľa katolíckeho učenia ju človek získava zo svojej dokonalosti, to znamená z poznania pravdy a z nadobudnutia dobra. Človek je hodný úcty pre svoju ochotu poslúchať Boha, a nie pre svoje omyly. Tieto plodia len ustavičné hriechy. Keď Eva ako prvá hriešnica spáchala svoj poklesok, povedala: „Had ma oklamal.“ Jej a Adamov hriech spôsobil poklesnutie ľudskej dôstojnosti, za čo odvtedy všetci pykáme.
Z toho vyplýva, že slobodu nemožno odvodzovať od pádu človeka ako príčiny. Práve naopak: musíme sa držať pravdy a lásky k Bohu; toto sú základné princípy pravej náboženskej slobody. Náboženskú slobodu možno definovať ako slobodu v tom, že vzdávame Bohu kult, ktorý mu patrí, a žijeme podľa jeho prikázaní. Ak ste sledovali moje dokazovanie, potom ste museli zbadať, že náboženská sloboda nemôže platiť pre falošné náboženstvá, lebo náboženská sloboda nestrpí žiadne rozdelenie. V občianskej spoločnosti Cirkev hlása, že omyl nemá žiadne právo; štát môže uznať len právo svojich občanov praktizovať Kristovo náboženstvo.
Isteže, ten kto nemá vieru, môže túto požiadavku považovať za neslýchanú trúfalosť. Ale katolík, ktorý sa ešte nenakazil duchom času, to považuje za normálne a legitímne. Žiaľ, mnohí kresťania stratili tieto skutočnosti zo zreteľa. Často sa im opakuje, že majú rešpektovať idey druhých, že sa máme vžiť do ich postavenia, akceptovať ich názory, atď. Veľmi sa rozšíril nezmysel: „Každému treba dať jeho pravdu“. Často sme sa vzdávali dialógu o základných čnostiach, toho dialógu, ktorý neodvratne vedie k ústupkom! Áno, toľkokrát sa diskutovalo o hlavnej čnosti (dialógu, ktorý povinne povedie k úspechu), že kresťan zo zle pochopenej lásky uveril, že on musí viac urobiť ako jeho partneri v dialógu, ba často on je ten jediný, ktorý niečo urobí. Neobetuje seba za pravdu, ako to robili mučeníci, ale obetuje pravdu.
Na druhej strane si ľudia z dôvodu nárastu počtu sekulárnych štátov v kresťanskej Európe zvykli na svetskosť a dokonca sa dostali k tomu, že sa prispôsobujú aj tam, kde to odporuje učeniu Cirkvi. Učenie sa nedá prispôsobiť, je nemenné, raz a navždy definované.
Centrálnej prípravnej komisii koncilu boli predložené dve koncepcie, jedna od kardinála Augustína Beu s názvom: „O náboženskej slobode“, druhá od kardinála Alfréda Ottavianiho s názvom: „O náboženskej tolerancii“. Prvá obsahovala štrnásť strán bez toho, aby sa dotýkala čo len okrajovo na predošlé dokumenty a rozhodnutia učiteľského úradu. Druhá obsahovala sedem strán textu a šestnásť strán upozornení a citátov od pápežov Pia VI. (1790) a Jána XXIII. (1959).
Koncepcia kardinála Beu obsahovala podľa môjho názoru, ako aj podľa názorov nie zanedbateľného počtu koncilových otcov tvrdenia, ktoré nie sú v súlade s pravdou večnej Cirkvi. Môžeme tam napríklad čítať: „Preto vítame fakt, že v našich časoch sloboda a rovnosť náboženstiev je proklamovaná početnými národmi a medzinárodnými organizáciami pre ľudské práva.“
Kardinál Ottaviani sa zaoberal svojho času touto otázkou veľmi korektne: „Rovnako ako považuje civilná moc za oprávnené chrániť svojich občanov pred pokušeniami omylov, práve tak aj Cirkev môže chrániť svojich členov pred verejnými prejavmi iných kultov a ochraňovať ich pred rozširovaním falošných učení, ktoré by podľa posúdenia Cirkvi ohrozovali ich večnú spásu.“
Lev XIII. v Rerum novarum (encyklika z 15. 5. 1891 o robotníckej otázke) hovorí, že cieľ občianskej spoločnosti – verejné blaho –, nie je čisto materiálnej povahy, ale je „v prvom rade mravnej hodnoty a významu“. Ľudia sa zorganizovali ako spoločnosť so zreteľom na blaho všetkých, prečo by sa odtiaľ malo vylúčiť najvyššie dobro, dosiahnutie nebeskej blaženosti?
Existuje aj ďalší aspekt, ktorým sa necháva Cirkev viesť, keď odopiera falošným náboženstvám občianske práva: šíritelia nesprávnych myšlienok vyvíjajú tlak najviac na slabších, najmenej vzdelaných. Kto by popieral, že štát má povinnosť ochraňovať slabších? Je to jeho prvoradá úloha. Pre toto sa ľudia zorganizovali do spoločnosti. Štát bráni svojich občanov proti nepriateľom zvonka, chráni ich v každodennom živote proti útokom akéhokoľvek druhu, proti zlodejom, vrahom, podvodníkom a vzhľadom na mravnosť garantujú dokonca aj svetské štáty ochranu a zakazujú napríklad vyvesovanie pornografických časopisov – hoci sa aj v tomto smere situácia vo Francúzsku v poslednom období veľmi zhoršila, a v krajinách ako je Dánsko, je ešte horšia. No štáty s kresťanskou kultúrou si predsa len zachovali dlhý čas tento zmysel pre svoje povinnosti voči tým, ktorí sú najviac zraniteľní, obzvlášť voči deťom. Ľud zostal z tohto pohľadu citlivý a požaduje od štátu, v zastúpení rodinných združení, aby boli prijaté potrebné opatrenia. Hoci nikto nie je nútený počúvať vysielania v rádiu, môžu sa však zakázať tie, ktoré propagujú neresti až príliš zreteľne, lebo deti si nosia často prenosné rádiá, a teda nie sú chránené. Učenie Cirkvi, ktoré môže vyzerať neprimerane prísne, je však pre človeka so zdravým úsudkom a triezvym rozumom zrozumiteľné.
Dnes je už bežné, že sa zavrhuje a ľutuje každá forma násilia, ktorá bola vykonaná v určitej dobe. Aj pápež Ján Pavol II. podľahol tejto móde a pri príležitosti svojej cesty do Španielska odsúdil inkvizíciu. No pri hodnotení inkvizície sa zveličujú nesprávnosti a zabúda sa, že vytvorením Svätého ofícia, ktorého presný názov znie „Sanctum officium inquisitionis“ (Svätý úrad vyšetrovania), Cirkev plnila svoju úlohu obhajkyne duší a prenasledovala tých, ktorí sa pokúsili sfalšovať vieru a týmto ohrozili celý národ a jeho večnú spásu. Inkvizícia prišla sama na pomoc heretikom, ako záchranca pomáha ľuďom, ktorí sa hodia do vody, aby skončili so svojím životom. Mali by sa zažalovať záchrancovia, pretože na týchto nešťastníkov vyvíjali neznesiteľný nátlak? Alebo iné porovnanie: verím, že žiadnemu katolíkovi by nenapadlo, aj keby bol bezradný, vyčítať vláde, že zakazuje drogy, pretože tým vyvíja nátlak na drogovo závislých.
Dá sa pochopiť, ak otec rodiny rozhoduje o viere svojich detí. Aj v Skutkoch apoštolov veliteľ Cornelius, ktorého sa dotkla milosť, prijíma s celým svojím domom krst. Rovnako sa nechal pokrstiť aj Chlodovik so svojimi vojakmi.
Požehnanie, ktoré so sebou prináša Katolícka cirkev, ukazujú, aká je iluzórna predpojatosť pokoncilových duchovných, ktorí si myslia, že sa musia zdržať akéhokoľvek nátlaku, dokonca aj akéhokoľvek vplyvu na „neveriacich“. V Afrike, kde som prežil väčšiu časť svojho života, bojovala naša misia s pliagou polygamie, homosexuality, neúcty k ženám, ktoré sa stávali otrokyňami alebo vecou, hneď ako sa začala umenšovať kresťanská kultúra. Vieme, aké ponižujúce je postavenie ženy v islamskej spoločnosti. Nepochybujeme o práve pravdy presadiť sa a nastúpiť na miesto falošných náboženstiev. Napriek tomu však Cirkev neodporúča stavať sa voči verejnému kultu týchto náboženstiev. Cirkev vždy vyznávala, že možno byť trpezlivým voči štátnej moci, aby sa zabránilo väčšiemu zlu. Preto kardinál Ottaviani uprednostnil termín „náboženská tolerancia“.
Keď sa vžijeme do úlohy katolíckeho štátu, v ktorom je otvorene uznané Kristovo náboženstvo, je nám jasné, že táto tolerancia predchádza mnohým problémom, ktoré by mohli byť všeobecne škodlivé. V svetskej spoločnosti, ktorá sa hlási k neutralite, by zákony Cirkvi, samozrejme, nedodržiavali. A vtedy by sa mohlo povedať: „Načo sa ho teda máme držať?“
Predovšetkým preto, lebo tu nejde o ľudský zákon, ktorý by sa dal zrušiť alebo pozmeniť. A potom zrieknuť sa zásad Cirkvi, to vždy malo závažné následky. Už sme to veľakrát skúsili.
Zmluvy medzi Vatikánom a niektorými štátmi, ktoré priniesli katolíckemu náboženstvu oprávnené prednostné postavenie, boli zrevidované. Stalo sa to v Španielsku a nedávno aj v Taliansku, kde už náboženstvo na školách už nie je povinné. Ako ďaleko sa ešte dá zájsť? Mysleli si noví zákonodarcovia ľudskej prirodzenosti, že aj pápež je predstaviteľ štátu? Prinútia pápeža, aby urobil z Vatikánu svetský štát, v ktorom by sa povolilo postavenie mohamedánskeho chrámu alebo mešity?
Zároveň s týmto miznú aj katolícke štáty. Dnešný svet pozná protestantské štáty, anglikánsky štát, moslimské štáty, marxistické štáty, ale nechce, aby existovali katolícke štáty! Katolíci by nemali mať ani právo usilovať sa o ich vznik. Mali by mať vraj povinnosť udržiavať náboženskú ľahostajnosť štátu! Pius IX. to nazval „šialenstvom“ a „slobodou k záhube“. Lev XIII. odsúdil náboženskú ľahostajnosť štátu. Je to, čo bolo v ich časoch správne, dnes už nesprávne?
Nedá sa prikývnuť na náboženskú slobodu všelijakých náboženských združení v ľudskej spoločnosti bez toho, aby sa im nepriznala aj morálna sloboda.
Islam povoľuje polygamiu, protestanti majú podľa svojho postavenia viac alebo menej laxný postoj k nerozlučiteľnosti manželstva a bráneniu počatia... Kritérium dobra a zla pomaly mizne. V Európe sú potraty zákonom zakázané iba v katolíckom Írsku. Je nemožné, aby Božia Cirkev tieto výstrelky zakrývala v mene prijatej náboženskej slobody.
Ešte jeden dôsledok: slobodné školy. Štát už nebude trpieť, že existujú katolícke školy a že v sektore súkromného školstva disponujú majú veľký podiel. Budú, ako sme videli nedávno, postavené na rovnakú úroveň ako školy zriadené sektami, a povie sa: „Keď povolíme vám, museli by sme povoliť aj Moonovi a tiež iným združeniam podobného typu, ktoré majú zlú povesť.“ A Cirkev na to nemá žiadne argumenty! Socialistická vláda veľmi šikovne vyťažila aj z postoja k náboženskej slobode. Podľa rovnakého princípu sa plánovalo spojenie katolíckych škôl s inými školami, za podmienok, že aj tie budú dodržiavať prirodzené právo. Alebo sa otvorili školy pre deti všetkých náboženstiev a v niektorých školách sa potom doslova vychvaľovali, že majú viac malých moslimov ako malých katolíkov.
Keď Cirkev v občianskej spoločnosti akceptuje pre seba štatút podľa všeobecného práva, riskuje, že ju budú porovnávať s nejakou sektou. To, že sa dáva na cestu nebezpečenstva zániku, je také jasné, ako to, že pravda sa nesmie vzdať svojich práv v prospech omylu bez toho, aby nezaprela samu seba.
Slobodné školy vo Francúzsku používajú pri svojich verejných zhromaždeniach hymnu, ktorá je síce pekná, ale jej slová prezrádzajú opovrhnutiahodného ducha, ktorý nakazil tieto školy: „Sloboda, ty si jediná pravda.“ Sloboda považovaná za absolútne dobro je ilúzia. Keď sa to aplikuje na náboženský život, vedie to k teoretickému relativizmu a k praktickej ľahostajnosti. Bezradní katolíci sa musia držať Božieho slova, ktoré som už citoval: „Pravda vás oslobodí.“