„Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ (Jn 15,20) Rembrandt, Kameňovanie sv. Štefana zdroj: wikimedia commons
Anjeli pri narodení Krista Pána spievali: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2,14). Anjelmi hlásaný pokoj panoval v jeruzalemskej cirkevnej obci, ktorú z prvých kresťanov podľa učenia Ježiša Krista založili apoštolovia. Písmo sv. takto oslavuje pokojamilovnosť týchto prvých kresťanov: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32). Táto svorná láska bola výsledkom práce učeníkov, zvlášť diakon Štefan horlil za rozkvet cirkevnej obce. On bol najhorlivejším učiteľom jeruzalemskej cirkevnej obce, on bol starostlivým opatrovníkom chudobných a sirôt. Preto ho veriaci vrúcne milovali a ctili, ako svojho vodcu ho nasledovali.
Táto láska a úcta závisťou naplnila židovských zákonníkov: báli sa, že pomaly celý Jeruzalem vovedie do Kristovej Cirkvi a potom bude koniec ich doterajšej vláde nad ľudom. Zišli sa na tajnej porade, aby sa dohodli, čo majú robiť. Najprv sa dohodli, že nepovolia Štefanovi ďalej kázať v synagóge. Hneď najbližší sviatok vošli do synagógy, spravili veľký krik, prerušili Štefanovu kázeň, obviňovali ho, že prekrúca vieru praotcov, lebo Ježiša nazýva Bohom, ktorého ľud ukrižoval. Keď videli, že poslucháčov takouto rečou nedokážu pobúriť proti Štefanovi: postavili falošných svedkov, ktorí okrem iného tvrdili, že kresťania na svojich stretnutiach vraždia deti a ich krv – mäso jedia. Ďalej hovorili, že kresťania zavrhujú Mojžišov zákon a rúhajú sa Jehovovi. Toto diabolské klamstvo pobúrilo zhromaždených, nahnevaný ľud sa vrhol na diakona Štefana, vyvliekli ho von z mesta a ukameňovali ho.
Drahí kresťania! Prečo musel prvý mučeník zomrieť? Preto, lebo sa verne pridržiaval Krista, preto, lebo nedovolil prekrúcať pravdu. Neohrozene im povedal do očí: „Vy bohovrahovia, na kríž ste zavesili Božieho Syna. Hľa, vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť po pravici Božej.“
1. Ukameňovanie sv. Štefana diakona bolo pokynom na prenasledovanie Cirkvi. Vlastne chceli zničiť Cirkev nimi ukrižovaného Krista, aby po tejto ich hroznej bohovražde na zemi ani stopy nezostalo, lebo táto obžaloba ako pekelný oheň pálila svedomie Židov. Avšak ich snaha zničiť Cirkev vyšla nazmar. Cirkev stojí po dnes, ich krajina však vzala za skazu, po celom svete sa roztratili, bez vlasti, bez oltára a obety budú žiť do skončenia sveta. Oni sa však neuspokojili, poštvali pohanov proti Kristovej Cirkvi. Klamali, že kresťania sa domáhajú moci, chcú do svojich rúk uchvátiť úrady, vyvrátia poriadok štátu, pohanom búrajú modly. Takýmito štvavými slovami rozhnevali pohanov, ktorí sa nemilosrdne vrhli na nevinných kresťanov: lámali ich v kolesách, pribíjali na kríž, hádzali dravým zverom, piekli na ražni, trhali na kusy. Tristo rokov trvalo toto prenasledovanie. Ale všetko nadarmo. Na sutinu sa rozpadli modly, ktorým nútili kresťanov klaňať sa. Rozpadli sa vražedné nástroje, ktorými chceli v krvi utopiť Kristovu Cirkev. Do hrobu padli tyrani, ktorí číhali na život Cirkvi. Potupovaný, zavrhovaný kríž zvíťazil: slávne sa skvie a na nespočetných chrámových vežiach.
Židia sa rozpŕchli, pohania zanikli, ale Kristova Cirkev stojí podnes, avšak nie bez nových a nových utrpení. Učenci veľkého rozumu, ale skazených mravov chceli spismi obrátiť na posmech Kristovo učenie. Francúzsky filozof, Voltaire sa opovážil tvrdiť, že on ukáže svetu: ani základy nezostanú po tej cirkvi, ktorú ten Nazaretský postavil. Avšak aj tomuto nadutému učencovi priblížil sa koniec. Na smrteľnej posteli zúril bez rozumu a zúfalo volal: „Boh ma opustil.“ Trhal si vlasy, šaty, hrýzol si jazyk, ústa mu krvou penili. Napokon v pekelnom zlorečení vypustil svoju bohorúhavú dušu. Behom stáročí každý prenasledovateľ Cirkvi takýmto hrozným koncom zišiel z tohto sveta.
Mnoho trpkostí zapríčinili Cirkvi a ešte viac záhuby v mravoch národov kacíri. Milióny a milióny ľudí vytrhli z lona Cirkvi. Povstalo toľko kacírstiev, že im všetkým ani mená nevieme; niektoré kacírstvo sa rozšírilo natoľko, že istý svätý otec takto zvolal: „Nuž, či už celý svet sa stane ariánskym?“ Kde sú teraz tieto kacírstva? Donatisti, gnostici, ariáni? Zmizli jedno za druhým, len z dejepisu vieme, že existovali. To bude osudom aj ostatným kacírstvam, lebo každé kacírstvo je duševnou chorobou, chorobou, ktorá však v sebe nosí zárodok smrti.
2. Čo mám povedať o prenasledovaní Cirkvi za našej doby? Po svetovej vojne sa vzmáha neviera, ktorá prudko útočí na Kristovu Cirkev, rozširuje sa nemravnosť, ktorá mnohých odvracia od Boha. Mládež chcú vychovať bez Boha, bez modlitby, bez konania iných náboženských povinností. Vytvárajú náboženstvo zo školskej výučby, vyhadzujú kríže zo škôl, rúcajú, drúzgajú sochy svätcov, ktoré kresťanská zbožnosť na cestách, na námestiach postavila. Čujte hrozný prípad bohorúhania, ktorý stal sa v Čechách. Katolíci sa roku 1927 chystali konať v Českých Budějoviciach diecézny kongres ku cti Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Už pred dňom kongresu vystavili vonku pod holým nebom stan a v ňom oltár, na ktorom mala byť slúžená slávnostná sv. omša. Na oltár postavili peknú sochu Krista Pána. Ale čo sa stalo? V noci deň pred kongresom akási bohapustá ruka zhodila z oltára tú sochu Krista Pána, ráno ju našli zneuctenú ležať na zemi. Zločinec zmizol, nevystopovali ho, ale môžete si predstaviť zhrozenie tých katolíkov, ktorí sa zúčastnili tohto kongresu. Či nemáme dosť príčin padnúť na tvár pred oltárom Božím a odprosovať Pána Boha za takúto bezbožnú zvrhlosť?
Nenávisť proti Kristovej Cirkvi neprestala ani podnes. Vidíme a zakusujeme, že synovia hriechu, prisluhovači neviery i dnes len proti katolíckej Cirkvi broja a neprestajne štvú. Prirodzene, učenie Cirkvi obsahuje nezvratné pravdy, preto sú nútení pomáhať si klamstvami: prekrúcajú, falšujú Kristovo učenie, so stokrát vyvrátenými bájkami narábajú. Robia to s hlasným krikom, slovom i písmom, lebo vedia, že na všetko sa nájde obecenstvo, niečo sa vždy chytí na poslucháčov a takto ich vytrvalá snaha dožije sa výsledku, a vždy viac a viac bude nevercov a nepriateľov Cirkvi. Tak premýšľajú: keď nebude katolíckej Cirkvi, nebude ani katolíckej viery. Keď nebude katolíckej viery, milióny katolíkov prestúpia do ich tábora, dostanú sa pod ich nadvládu, budú robiť s ľudom, čo budú chcieť.
Hrozné len pomyslieť, čo podstúpili katolícki veriaci vo Francúzsku počas revolúcie koncom osemnásteho storočia. Revolucionári chceli úplne vyplieniť katolícku vieru. Prenasledovali, mučili, väznili, zabíjali mužov a ženy, starcov a deti, ktorí sa pridržiavali svojej katolíckej viery. Najviac zúrili proti kňazom, tých nemilosrdne stínali gilotínou – krv kňazov tiekla potokmi. Kostoly znesväcovali, rúcali, na svetské ciele obracali. Na oltár postavili padlú ženštinu ako bohyňu rozumu, jej sa klaňali, dopustili sa hnusných nemravností. Zakázané bolo svätiť nedele a sviatky a namiesto toho bolo prikázané svätiť každý desiaty deň, aby ľudia takto zabudli na kresťanské pamiatky. Hrozný to bol víchor, ale sa utíšil, revolucionári zahynuli, a Cirkev svätá žije vo Francúzsku a i naďalej koná svoje povolanie.
Po svetovej vojne sa boľševické hordy v Rusku celou silou oborili proti kresťanom. Keď zverskou ukrutnosťou uponížili pravoslávnych, nie s menšou divokosťou vrhli sa na katolíkov. Postrieľali kňazov i svetských veriacich. Mnohých poslali do vyhnanstva na Sibír, k ľadovému moru; nespočetných hodili do žalára, kde biedne zahynuli. Ani mníškam nedajú pokoja, hoci tieto celý svoj život obetujú za blaho ubiedených spolublížnych.
Najnovšie ukrutne zúri prenasledovanie katolíkov v Mexiku. Tamojší prezident Calles, ako druhý Nero lačnie po krvi kresťanov, ba v ukrutnosti ešte prevyšuje toho pohanského cisára. Denná tlač podáva správu, že štátny sekretár Sv. Otca, kardinál Gasparri takto líči tamojšie položenie Cirkvi: „V Mexiku sa dnes nič netrpí, čo má aký-taký náter katolícky, ani len súkromné odbavovanie sv. omše, udeľovanie sv. sviatostí, sväté úkony, ktoré sa v početných prípadoch trescú smrťou a vždy aspoň peňažitými pokutami, žalárom a krvavým utrpením. Popravy sú na dennom poriadku. Najrozličnejšie surové útoky na katolíkov konajú sa úplne beztrestne. Využívané sú pri tom najzločinnejšie znásilňovania donútiť ich k odpadu od viery a vohnať ich do občianskej a mravnej záhuby.“
Avšak potešiteľné je, že mexickí katolíci radšej poslúchajú Boha ako ľudí. Napriek mukám, pokutám, žalárom, popravám verne zotrvávajú pri svojej katolíckej viere. Ich muky, ich krv bude prameňom ich lepšej budúcnosti. Zahynuli cisári, padli tróny, rozpadli sa ríše, ale Kristov kríž sa skvie, Cirkev Kristova žiť bude, ani pekelné brány ju nepremôžu.
Ó, slávna Cirkev Kristova! Ty drahá duchovná matka naša, čím máme dokázať, že sme vďačnými dietkami tvojimi? Milujeme ťa ohňom lásky svojho srdca; vinieme sa k tebe oddanosťou celej svojej duše. Čím viac zabúdajú a prestupujú ľudia tvoje sväté zákony, tým svedomitejšie chceme ťa my poslúchať. Čím viac zavrhujú a potupujú bezbožníci tvoje sväté sviatosti, tým my horlivejšie chceme ich prijímať. Čím viac namáha sa pýcha vyhasiť lásku k povinnostiam, tým usilovnejšie chceme my pracovať, sebazaprenie konať.
Pán Boh pre naše hriechy dovolí, aby nás bezbožníci trápili, pre našu vieru prenasledovali; ale ak sa k činnému katolíckemu sebavedomiu prebudíme, ak obnovenou silou vstaneme na nohy: vtedy ako ten pes bodavé muchy, ľahko strasieme ľudských sršňov, ktorí štípu nás kresťanov.
Treba nám teda vysoko vztýčiť prápor viery. Nech veje smelo, slobodne, on je nositeľom našej víťazoslávy od toľkých stáročí. Ale beda nám, ak čakáme, až pováľajú múry našich kostolov a na zdrapy a jasle dostane sa Pán Ježiš a Jeho sv. viera. Špik do kostí a krv do sŕdc: nech vstávajú i mŕtvi. Nech sa vznáša vôňa oltára a nech sa vypínajú sväté múry. Nad nami stráži Duch Svätý, v ktorom sme sa znovuzrodili, ktorý tu v našom srdci bije. Teda vpred! Kým On je medzi nami: Cirkev bude žiť a zvíťazí. Amen.
***
Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, IV. zväzok, ktorú napísal Jozef Baráczius, farár v obci Maklár (Hevešská župa, dnešné Maďarsko), knihu preložil do slovenčiny slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1929; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.
