Poznáte tehotnú ženu, matku s deťmi, ktorá je v ťažkej situácii a chcete jej pomôcť? www.zachranmezivoty.sk Opäť radostná správa. 17.2.2011 sa Márii narodila dcérka Karinka. Vážila 2980 kg a merala …Viac
Poznáte tehotnú ženu, matku s deťmi, ktorá je v ťažkej situácii a chcete jej pomôcť?
www.zachranmezivoty.sk
Opäť radostná správa. 17.2.2011 sa Márii narodila dcérka Karinka. Vážila 2980 kg a merala 49 cm.Mamička aj malá sú v poriadku. Všetci sa jej príchodu veľmi tešíme.
www.25marec.sk/…/FZ-BB-Final-Par…
www.zachranmezivoty.sk
Opäť radostná správa. 17.2.2011 sa Márii narodila dcérka Karinka. Vážila 2980 kg a merala 49 cm.Mamička aj malá sú v poriadku. Všetci sa jej príchodu veľmi tešíme.
www.25marec.sk/…/FZ-BB-Final-Par…
Veronika
ďakujem za upozornenie,tieto videá a im podobné by som doporučil zástancom potratu,lebo poväčšine si zatvárajú oči a srdcia.
Nechcú vedieť a vidieť,je to pohodlné.
Na Tv Lux som pozeral reláciu kde bol hosťom stáli diakon a lekár.
Hneď pri nástupe do nemocnice oznámil,že potraty robiť nebude v žiadnom prípade.
A oni vraj prečo,veď tak robia všetci.Zvykli si a prijali jeho postoj.Kto …Viac
Veronika
ďakujem za upozornenie,tieto videá a im podobné by som doporučil zástancom potratu,lebo poväčšine si zatvárajú oči a srdcia.
Nechcú vedieť a vidieť,je to pohodlné.
Na Tv Lux som pozeral reláciu kde bol hosťom stáli diakon a lekár.
Hneď pri nástupe do nemocnice oznámil,že potraty robiť nebude v žiadnom prípade.
A oni vraj prečo,veď tak robia všetci.Zvykli si a prijali jeho postoj.Kto vie,možno to prinesie ovocie.
A to je to nebezpečie,keď to robia všetci,tak to nie je zlé.
Kolektívne chápanie morálky.
ďakujem za upozornenie,tieto videá a im podobné by som doporučil zástancom potratu,lebo poväčšine si zatvárajú oči a srdcia.
Nechcú vedieť a vidieť,je to pohodlné.
Na Tv Lux som pozeral reláciu kde bol hosťom stáli diakon a lekár.
Hneď pri nástupe do nemocnice oznámil,že potraty robiť nebude v žiadnom prípade.
A oni vraj prečo,veď tak robia všetci.Zvykli si a prijali jeho postoj.Kto vie,možno to prinesie ovocie.
A to je to nebezpečie,keď to robia všetci,tak to nie je zlé.
Kolektívne chápanie morálky.
veronika3184
- Nahlásiť
Zmeniť komentár
Vymazať komentár
www.youtube.com/watch
potrat - vrazda v priamom prenose :o(((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((
kliknite na odkaz ale upozornujem ze video nie je vhodne pre slabe povahyViac
www.youtube.com/watch
potrat - vrazda v priamom prenose :o(((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((
kliknite na odkaz ale upozornujem ze video nie je vhodne pre slabe povahy
potrat - vrazda v priamom prenose :o(((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((
kliknite na odkaz ale upozornujem ze video nie je vhodne pre slabe povahy
Mala ma o trochu viac rada ako...
Popoludnie. Zvoní mobil. Neznáme číslo. V poslednom čase sa často ľudia mýlia a volajú mi. Chcú si objednať okná a dvere. Že by aj teraz omyl?
Prijímam hovor. „Dobrý deň. Tu je Alena, viete ja hľadám jednu moju spolužiačku. Prepáčte, ona je mníška. A neviem, či by ste mi nedali na ňu mobil, lebo..."- ozýva sa neistá veta za vetou a ja začínam loviť v spomienkach. …Viac
Mala ma o trochu viac rada ako...
Popoludnie. Zvoní mobil. Neznáme číslo. V poslednom čase sa často ľudia mýlia a volajú mi. Chcú si objednať okná a dvere. Že by aj teraz omyl?
Prijímam hovor. „Dobrý deň. Tu je Alena, viete ja hľadám jednu moju spolužiačku. Prepáčte, ona je mníška. A neviem, či by ste mi nedali na ňu mobil, lebo..."- ozýva sa neistá veta za vetou a ja začínam loviť v spomienkach.
„To som ja, koho hľadáš,"- prerušujem oblak neistoty a pozývam ju na planétu istoty. „Len neviem, kto si? V škole nás bolo veľa. Prepáč. Môžeš mi to povedať?"
Na druhej strane niečo zašumelo. A v tom sa ozval hlas malého školopovinného dievčatka: „Teta, ja už všetko viem. Ďakujem, že si ma mala o trošku viac rada, ako moja mamina. Ale aj ona ma už teraz veľmi ľúbi. Všetko mi povedala... Ďakujem."
„Kto si? Ako sa voláš?" - horím zvedavosťou a ešte stále neviem presne načítať s kým mám tú česť.
„Som Anetka. A moja mamina s tebou chodila do školy. Bolo to vtedy, keď mala kamaráta, a keď mu povedala, že sa mám narodiť, povedal jej, že nechce ani ju, ani mňa. A ona..."
A bolo rozjasnené. Desať rokov dozadu. Po prednáškach. Keď som zbehla z tretieho poschodia na prízemie, zbadala som mladé dievča ponárajúce sa do sĺz a sediace neďaleko „univerzitného automatu na kávu."
„Môžem ti nejako pomôcť?" - spýtala som sa.
„Mne už nik nepomôže."- pozrela sa do zeme a ešte viac sa rozplakala. „Som v tom. Čakám dieťa. On ho nechce a nechce ani mňa. Nenávidím ho!" - vzlykala a cez slzy vkladala svoje pocity do slov. „Dám si ho vziať! Nemá to cenu! Naši sa nič nedozvedia!"- hľadala riešenie v zmätku.
Sedela som vedľa nej a počúvala. Prúd bolesti, sklamania, ktorý poznajú iba ženy, cítiace svoju slabosť a zneužitie zo strany mužov sa valil zo srdca von.
Jej slzy sa menili za bezmocnosť. Objala som ju. Pohladila po pleciach, utrela slzy ako malému dieťaťu. V jej očiach sa dala čítať iba jedna otázka: „Mala som ho rada. On ma zradil, čo teraz?"
Pamätám si na slová, ktoré som zo seba súkala ako z chlpatej deky. Hnevajúc sa na tých, ktorí zrádzajú lásku. „Viem, že to nie je ľahké. Ale ak niekto zradil, tvoju lásku, ty nezrádzaj tú, ktorá prichádza a ňou je tvoje dieťatko."
„Ale moja mama? Môj otec? Vieš ako im ublížim?" - hľadala výhovorky a bojovala so strachom priznať sa k svojej tajnej láske, v ktorej jej rodičia bránili. V duchu som sa pýtala, či je náročnejšie prijať vnúča a pomôcť dcére za každých okolností, alebo schváliť „ukončenie tehotenstva" a nechať srdce svojho už dospelého dieťaťa plné otázok, strachu, tvrdosti, neschopnosti milovať a vnútorných výčitiek o tom, že v podstate zabila nevinného?
Stmievalo sa. Vrátnik nás poprosil, aby sme opustili priestor školy. Vybrali sme sa na stanicu. Ušiel mi vlak, prvý aj ten druhý... Nevadí. Ostal ešte jeden - nočný.
Večer zo stanice sme volali Tániným rodičom. Sadli do auta a prišli za nami. Ich dcéra im so slzami v očiach vyrozprávala svoj príbeh. Matka plakala, otec zatínal päste a krútil hlavou. Po hodine „divadla pre ľudí", ktorí videli za stolom sedieť emotívne naladených ľudí, zaznelo to chlapské. „No stalo sa. To dieťa si necháš. A ja ho budem mať rád."
Rozlúčili sme sa. Všetci traja (vlastne štyria) mávali za odchádzajúcim vlakom.... Zdalo sa, že sa naše cesty rozpojili. V škole som sa s Táňou nestretávala. A ani ona sa neozývala. Moja misia bola skončená.
Až včera... V deň, keď sa mama Táňa, svojmu slniečku, jedinej dcére rozhodla porozprávať pravdivý príbeh o jej živote, som si spomenula na to popoludnie, ktoré dalo nádej do tmavej noci.
Mimochodom, Anetka, zachránila starkého, ktorý dostal rakovinu. Ako sa včera „priznal": „To dieťa, bolo jediné, pre čo som ešte chcel žiť..."
A dnes? S dovolením dvoch dám a starého otca vám ponúkam ich príbeh a spolu s nimi ďakujem za dar života.
Vy, moje kámošky aj tie ktoré sa nepoznáme, ak bude vaša láska zradená, prosím, nezraďte lásku dieťaťa, ktoré nosíte vo svojom lone.
Popoludnie. Zvoní mobil. Neznáme číslo. V poslednom čase sa často ľudia mýlia a volajú mi. Chcú si objednať okná a dvere. Že by aj teraz omyl?
Prijímam hovor. „Dobrý deň. Tu je Alena, viete ja hľadám jednu moju spolužiačku. Prepáčte, ona je mníška. A neviem, či by ste mi nedali na ňu mobil, lebo..."- ozýva sa neistá veta za vetou a ja začínam loviť v spomienkach.
„To som ja, koho hľadáš,"- prerušujem oblak neistoty a pozývam ju na planétu istoty. „Len neviem, kto si? V škole nás bolo veľa. Prepáč. Môžeš mi to povedať?"
Na druhej strane niečo zašumelo. A v tom sa ozval hlas malého školopovinného dievčatka: „Teta, ja už všetko viem. Ďakujem, že si ma mala o trošku viac rada, ako moja mamina. Ale aj ona ma už teraz veľmi ľúbi. Všetko mi povedala... Ďakujem."
„Kto si? Ako sa voláš?" - horím zvedavosťou a ešte stále neviem presne načítať s kým mám tú česť.
„Som Anetka. A moja mamina s tebou chodila do školy. Bolo to vtedy, keď mala kamaráta, a keď mu povedala, že sa mám narodiť, povedal jej, že nechce ani ju, ani mňa. A ona..."
A bolo rozjasnené. Desať rokov dozadu. Po prednáškach. Keď som zbehla z tretieho poschodia na prízemie, zbadala som mladé dievča ponárajúce sa do sĺz a sediace neďaleko „univerzitného automatu na kávu."
„Môžem ti nejako pomôcť?" - spýtala som sa.
„Mne už nik nepomôže."- pozrela sa do zeme a ešte viac sa rozplakala. „Som v tom. Čakám dieťa. On ho nechce a nechce ani mňa. Nenávidím ho!" - vzlykala a cez slzy vkladala svoje pocity do slov. „Dám si ho vziať! Nemá to cenu! Naši sa nič nedozvedia!"- hľadala riešenie v zmätku.
Sedela som vedľa nej a počúvala. Prúd bolesti, sklamania, ktorý poznajú iba ženy, cítiace svoju slabosť a zneužitie zo strany mužov sa valil zo srdca von.
Jej slzy sa menili za bezmocnosť. Objala som ju. Pohladila po pleciach, utrela slzy ako malému dieťaťu. V jej očiach sa dala čítať iba jedna otázka: „Mala som ho rada. On ma zradil, čo teraz?"
Pamätám si na slová, ktoré som zo seba súkala ako z chlpatej deky. Hnevajúc sa na tých, ktorí zrádzajú lásku. „Viem, že to nie je ľahké. Ale ak niekto zradil, tvoju lásku, ty nezrádzaj tú, ktorá prichádza a ňou je tvoje dieťatko."
„Ale moja mama? Môj otec? Vieš ako im ublížim?" - hľadala výhovorky a bojovala so strachom priznať sa k svojej tajnej láske, v ktorej jej rodičia bránili. V duchu som sa pýtala, či je náročnejšie prijať vnúča a pomôcť dcére za každých okolností, alebo schváliť „ukončenie tehotenstva" a nechať srdce svojho už dospelého dieťaťa plné otázok, strachu, tvrdosti, neschopnosti milovať a vnútorných výčitiek o tom, že v podstate zabila nevinného?
Stmievalo sa. Vrátnik nás poprosil, aby sme opustili priestor školy. Vybrali sme sa na stanicu. Ušiel mi vlak, prvý aj ten druhý... Nevadí. Ostal ešte jeden - nočný.
Večer zo stanice sme volali Tániným rodičom. Sadli do auta a prišli za nami. Ich dcéra im so slzami v očiach vyrozprávala svoj príbeh. Matka plakala, otec zatínal päste a krútil hlavou. Po hodine „divadla pre ľudí", ktorí videli za stolom sedieť emotívne naladených ľudí, zaznelo to chlapské. „No stalo sa. To dieťa si necháš. A ja ho budem mať rád."
Rozlúčili sme sa. Všetci traja (vlastne štyria) mávali za odchádzajúcim vlakom.... Zdalo sa, že sa naše cesty rozpojili. V škole som sa s Táňou nestretávala. A ani ona sa neozývala. Moja misia bola skončená.
Až včera... V deň, keď sa mama Táňa, svojmu slniečku, jedinej dcére rozhodla porozprávať pravdivý príbeh o jej živote, som si spomenula na to popoludnie, ktoré dalo nádej do tmavej noci.
Mimochodom, Anetka, zachránila starkého, ktorý dostal rakovinu. Ako sa včera „priznal": „To dieťa, bolo jediné, pre čo som ešte chcel žiť..."
A dnes? S dovolením dvoch dám a starého otca vám ponúkam ich príbeh a spolu s nimi ďakujem za dar života.
Vy, moje kámošky aj tie ktoré sa nepoznáme, ak bude vaša láska zradená, prosím, nezraďte lásku dieťaťa, ktoré nosíte vo svojom lone.