Svätý František z Paoly-pustovník,divotvorca
Vzkriesil 2 mrtvých,mal dar bilokácie,levitácie,vznášal sa pri modlitbe a vyžaroval žiarivé svetlo,vyháňal zlých duchov,chodil po morskej hladine,zastavil padajúce balvany,žeravá,ohnivá pec mu neublížila,v nebezpečenstve sa stal neviditeľný,napomínal samotných kráľov,rozlomil peniaz a vytiekla z neho krv...
Je patrón Kalábrie /južné Taliansko/
Rád Najmenších bratov sv. Františka z Paoly (lat. Ordo minimorum), hovorovo pauláni alebo najmenší bratia
27. marec 1416, Paola, Taliansko – † 2. apríl 1507, Plessis-lès-Tours, Francúzsko)
Patrí k najvýznamnejším svätcom v celej cirkvi a mimoriadny zjav 15. storočia,obdarený veľkým počtom zázrakov...Jeho život je opísaný vo viacerých knihách...
František mal moc zázrakov: privolal či utíšil dážď, chodil suchou nohou po mori, zadržal rúcajúce sa balvany, liečil chorých, vzkriesil aj mŕtvych,mal schopnosť bilokácie byť naraz telesne na iných vzdialených miestach...podobne ako Páter Pio...Mal aj dar levitácie...vznášania sa vo vzduchu pri modlitbe...v nebezpečí sa stal neviditeľným...
Život svätého Františka sprevádzalo aj veľké množstvo zázrakov. Uzdravoval chorých, chromých, vyháňal zlých duchov, kriesil mŕtvych, znamením kríža zastavil padajúce balvany, bez ujmy na zdraví opravil rozpálenú pec na vápno,rozžeravená pec ohňom mu neublížila, pri modlitbe sa vznášal nad zemou a jeho celá žiarila jasom.
Naopak zasa s prorockou otvorenosťou karhal násilie a nespravodlivosť zlých mocipánov. Takto si znepriatelil neapolského kráľa Ferranta Aragónskeho, ktorý chcel z pomsty zrúcať všetky kláštory paulánskych mníchov. Ba poslal aj vojakov, aby zajali Františka a priviedli ho ako väzňa. Ale František unikol vojakom obdivuhodným spôsobom: pohrúžený v modlitbe pred svätostánkom sa stal neviditeľným pre prenasledovateľov. To napokon vynútilo rešpekt i rozhnevaného kráľa.
Svätý František z Paoly
* narodil sa 1416 v Paole ( v Kalibrii južné taliansko )
Z knihy : Svätý František z Paoly + Kapitola XI.
Františkove zázraky vykonané v taliansku, oslobodenie posadnutých, uzdravenie chorého, vzkriesenie mŕtvych.
Démoni, ktorí hovorili prostredníctvom posadnutých predvedených pred svätca, sa často vyhrážali talianskym krajom zničením, keď odtiaľ odíde.
Jedno dievča, posadnuté diablom viac ako iní, bolo privedené pred dobrého otca. Zlý duch v nej kričal silným hlasom, že ten fúzatý špinavec a požierač korienkov prekáža jemu i tým, čo mu patria.
- Kto ste ?
- Sme niektoré zo špeciálnych plukov.
- Kde sú tvoji nasledovníci ?
- V neďalekom lese, kde je tak často vidieť zničené krovie.
- Majú poslanie zničiť celé Taliansko.
- Kto im bráni v ich pláne
Kým tu budeš, nemôžeme urobiť nič. Prekáža nám v tom tvoja veľká pokora.
Ale keď opustíš toto miesto, nepochybne uskutočníme to, čo máme na srdci.
- Na to sa ich ešte dobrý otec opýtal:
- Kde berieš takú drzosť a domýšľavosť, že si si dovolil uchvátiť toto úbohé Božie stvorenie?
- Nevyhľadal som ju ja, sama sa pustila ma nasledovať. ( cez hriech ) : Tak som ju posadol a mám sa tak dobre, že sa mi z nej nechce preč.
v tom mu Boží muž hovorí:
- Tiahni preč v mene lásky Božej a nechaj na pokoji túto nebohú dcérku!
- Tak teda dobre! Vyjdem z nej do troch dní.
- Nie, odídeš okamžite! A nie som ochotný strácať s tebou viac času.
- Nech je teda tak! Ale odídem skrze jej oči, takže si nechám jedno z nich.
Dobrý otec požiadal jedného rehoľníka, aby mu podal sklenené ampulky. Diabol stále nechcel vyjsť a snažil sa pokračovať s dobrým otcom v zbytočnom rozhovore.
Nakoniec chytil František dievča za vlasy, akoby sa v hneve už nekontroloval. Rozkázal diablovi veľmi energicky, aby odišiel z tela. Nato duch poslúchol a nechal úbohú dcéru takmer v bezvedomí.
Dobrý otec jej však vrátil silu, dal jej piť a jesť. Domov sa vrátila v úplnom poriadku. To jasne dokazuje, akým spôsobom je ohrozené celé Taliansko. Iné dievča bolo posadnuté niektorými démonmi (volajú sa Incubi alebo Succubi). Trápili ju dňom i nocou. Rodičia, plní bolesti, nemohli nájsť pomoc.
Zlí duchovia poslúchli na slovo. Úbohá dcérka bola uzdravená vďaka láske Božej. Môžeme tiež povedať kvôli úcte a bázni pred Božím mužom. Mnohí iní posadnutí boli uzdravení vďaka čnostnej modlitbe dobrého otca.
K nohám dobrého otca raz priviedli človeka nemého od narodenia. František ho zaviedol do sakristie, sprevádzaný jeho rodičmi.
Zapálil tri sviece, postavil ich k sebe a obrátil sa na rodičov: „Zostaňte s vaším synom, kým nedohorí posledná svieca."
Potom sa odišiel modliť. Hneď nato spadla jedna zo sviečok a nemý, ktorý nikdy nevydal ani hlások, zvolal: „Spadla jedna svieca!" Potom sa rýchlo rozhovoril. Dobrý otec sa ihneď vzdialil, aby predišiel zbytočným oslavám.
Svätý František z Paoly - duchovné rady
A je tu ešte niečo zázračné: A je tu ešte niečo zázračné: Skutočne niektorí dobrí spolubratia a laici, všetci hodní dôvery, spomínali a potvrdzovali vzkriesenie dvoch mŕtvych vďaka zbožným zásluhám svätého človeka.
Prvý ním vzkriesený bol istý jeho príbuzný, ktorý túžil stať sa rehoľníkom. Vlastná matka mu v tom všemožne bránila. Napokon mládenec zomrel. Až vtedy prišla plačúca matka do kláštora Paole sťažovať sa dobrému otcovi na smrť syna. Dobrý otec jej povedal, aby ho priniesla do kláštora a tam vykonala pohrebné obrady. Príkaz bol splnený. Po skončení pohrebu, bolo práve po západe slnka, ho išli rehoľníci položiť do hrobu.
Dobrý otec im to nedovolil a poslal ich do svojich ciel. Nad mestom sa rozprestierala hlboká tma. Keď dobrý otec osamel, zdvihol mŕtvolu a odniesol ju do svojej cely. Počas noci ju Boh za modlitieb dobrého otca vzkriesil. Ráno prišla mládencova matka s plačom a presvedčením, že je už pochovaný.
Dobrý otec jej však povedal:
- Keby si videla teraz svojho syna živého, súhlasila by si konečne s tým, aby sa stal rehoľníkom?
- Keby chcelo nebo, aby sa tak stalo! Hlboko ľutujem, že som mu v tom počas života bránila.
Nato dal dobrý otec mládencovi jeden zo svojich habitov a odprevadil ho do kostola. Akonáhle ho matka a ostatní prítomní uvideli, začali oslavovať Boha a od tej chvíle cítili aj voči dobrému otcovi hlbokú úctu.
Druhým vzkrieseným bol jeden z robotníkov pracujúcich v kláštore. Pracoval tam bez mzdy, len z lásky k Bohu. Spadol na neho trám a okamžite podľahol zraneniam. Ostatní robotníci odišli za Božím mužom a vyjavili mu svoje nešťastie: „Rodičia obete (boli veľmi bohatí) povedia, že sme jeho smrť zavinili my. Mohli by nám veľmi znepríjemniť život kvôli tomu, čo sme vôbec neurobili."
Dobrý otec ich utešil a poslal preč. Zostal sám. Mŕtveho nechal na mieste, kde ho zabil trám. Veľmi rýchlo, akoby ho hnal nejaký motor sa vzdialil na tri dostrely šípom.
Vtom sa stal neviditeľný tým, ktorí ho potajme sledovali plní zvedavosti, čo asi urobí. Veľmi skoro sa vrátil k mŕtvole a ľahol si k nej. Tak nejaký čas zotrval. Potom na ňu položil nejaké byliny, ktoré priniesol z lesa, kde sa pred chvíľou uchýlil. Telo ožilo tak pokojne, akoby predtým upadlo len do hlbokého spánku. O tomto hovoria dodnes očití svedkovia. Doposiaľ opísané zázraky, vykonané svätcom s Božou pomocou na území Talianska, by mali stačiť. Ostáva ešte spomenúť, čo konal vo Francúzsku. Z knihy Svätý František z Paoly + Kapitola XI.
Viac tu: Svätý František z Paoly :: Ježiš Mária
sv. František z Paoly
sviatok-2. apríla
Postavení:
pustovník, zakladateľ rádu OM
Úmrtí:
1507
Patron:
pustovníkov a talianskych námorníkov, vzývaný na ochranu pred morom; pri manželskej neplodnosti
Atribúty:
rádový habit s kapucňou, nápis Charitas
ŽIVOTOPIS
VŠETKO Z LÁSKY
Narodil sa asi 27. 3. 1416 (podľa niektorých až 1436) v Paole pri Neapoli v južnom Taliansku, v kraji Kalábrii. Dlho bezdetní rodičia si ho vyprosili na príhovor sv. Františka z Assisi a dali mu jeho meno. Podľa prísľubu z doby, keď mu pre ochorenie hrozila slepota, bol už v 12-13 rokoch daný do františkánskeho kláštora v San Maroku. Tam pomáhal v kuchyni a vykonával ďalšie rôzne práce. Asi po roku bol s rodičmi na púti v Ríme, v Assisi, Spolete a Monte Cassine. Po návrate sa rozhodol pre asketický život pustovníka. Sprvu pustovničil blízko rodiska v skalách pod Paolou a potom, aby nebol rušený návštevami, v roklinatom morskom brehu, kde si vyhĺbil jaskyňu. Asi po šiestich rokoch asketického života, pri ktorom sa bičoval, jedol byliny a venoval sa rozjímaniu, vytvoril okolo seba pustovnícku družinu. Reholí im bola práca, nočné bdenie, modlitba a pôst. Heslom rodiaceho sa rádu boli tri cnosti: láska, pokora a kajúcnosť. Pôvodne sa schádzali v malej svätynke, ktorú si vybudovali a kam dochádzal z blízkej osady kňaz slúžiť svätú omšu. S pribúdajúcim počtom pustovníkov bolo potrebné vystavať kostol s kláštorom.
V roku 1454 vznikol prvý kláštor v Cosenze. Pôvodný názov "pustovníci sv. Františka z Assisi" sa zmenil na poriadok "najmenších bratov", minimov alebo tiež paulánov. František chodil v žínenom odeve a stále bosý, málo spal, pritom ľahol len na zemi alebo na doske. Jeho pôst bol taký, že jedol len raz denne, navečer kúsok chleba, niekedy trochu zeleniny a zapil vodou. Rovnaký štýl života vyžadoval aj od svojich duchovných bratov, okrem mäsa nesmeli jesť ani mliečne výrobky a vajcia. Chceli tak odčiňovať hriešne správanie druhých, vyvažovať ich hriešnosť. Konali najrôznejšie asketické skutky z lásky ako zmier za celý svet. Príklad mali vo svojom Spasiteľovi, ktorý nemaje žiadneho hriechu vzal na seba trest za všetkých. Títo zmierovatelia a ich nasledovníci vyvažujú misky váh s Božou spravodlivosťou a trestami. Pokánie a posty,
Najdôležitejším Františkovým heslom bola Láska, bez nej by aj kajúcnosť stratila svoj zmysel. Len láska dáva všetkým skutkom pokánia hodnotu. Od Františka by sme sa mali učiť robiť všetko z lásky k Bohu a čo by jej nezodpovedalo, to nerobiť.
František konal aj misijné cesty, na ktorých zakladal kláštory, ktoré svojim kajúcim životom mali byť príkladom svojmu okoliu. Tešil zarmútených, učil nevedomých, radil chybujúcim a hriešnikov privádzal na cestu pokánia. Mnoho správ o ňom sa dozvedel aj pápež Pavol II., a preto poslal svojho služobníka k arcibiskupovi Kosenzskému so žiadosťou o prešetrenie skutočností. Pápežov posol sa stretol aj s Františkom, ktorý v ňom, na jeho údiv, hneď spoznal 30 rokov slúžiaceho kňaza. Františkovi sa snažil namietať, že pri ľudskej slabosti má na svojich nasledovníkov príliš veľké požiadavky. Vtedy vzal František do ruky horúci uhol a odvetil: "Nič nie je nemožné a ťažké tomu, kto Boha miluje." A jeho koža vraj zostala nepoškodená. Pavol II. chcel potom rehoľu potvrdiť, ale čoskoro zomrel. Rehoľu schválil až neskôr r. 1474 pápež Sixtus IV. a r. 1506 ju potvrdil Július II.
František časom získal povesť divotvorcu, ktorý uzdravoval chorých. Tiež vraj vzkriesil mŕtveho chlapca a mal aj dar bilokácie. Francúzsky kráľ Ľudovít IX. si vo svojej chorobe prostredníctvom pápeža Sixta IV. nechal zavolať k svojmu lôžku v Plessis pri Tours Františka. Skôr než o telesnom uzdravovaní sa dá hovoriť o duševnej úľave panovníkovej, ktorý mal zaťažené svedomie, ao jeho príprave na smrť. Jeho nástupca na tróne, syn Karol VIII., nechcel stratiť Františkovu blízkosť, ale využívať ho ako radcu, preto mu dal postaviť v Plessis-les-Tours kláštor.
Podľa legendy už Karlov predchodca Ľudovít IX. chcel dať Františkovi peniaze na kláštor. František mu však povedal, aby ich vrátil chudobným, z ktorých ich vydrel. Vzal vraj peniaz, rozlomil ho a vytlačil z neho kvapku krvi.
Ďalšia legenda, svedčiaca o zázraku, rozpráva o jeho ceste na Sicílii. Vtedy ho vraj na loď odmietli vziať pre jeho chudobu, a tak sa František pomodlil, svoj plášť rozostrel na hladinu, z bratovho utvoril plachtu a tak vyplávali. Ďalej na mori je potom ona loď chcela vziať so sebou.
Kláštory Františka z Paoly sa čoskoro šírili po Francúzsku aj v Španielsku. Tam aragonský kráľ Ferdinand sa pri meste Malagu snažil vyhnať Maury. Chceje už odtiaľ sám odísť, dostal od Františka odkaz, aby neodchádzal, načo sa Maurovia 18. 8. 1487 vzdali. Ferdinand víťazstvo pripísal modlitbám Františka a vybudoval mu tam kláštor. Časom sa v Španielsku vytvorilo sedem rádových provincií. Na žiadosť Maximiliána I. poslal František svojich rehoľníkov aj do nového kláštora pri meste Völkrabrucku a na prelome storočia boli paulánske kláštory už aj v Čechách pri Krumlove v Kuglvajte a ďalšie potom pri Novej Bystrici.
Rehole bola spočiatku len vo Františkovom príklade a ústnych pravidlách. Až v roku 1493 vraj dostala písomnú formu a tá bola do schválenia ešte trochu pozmeňovaná. Radom Najmenších bratov Františka z Paoly boli jeho kajúci pustovníci pozvaní až od pápeža Alexandra VI. (po r.1492). Július II. zmiernil trvalý pôst na povolenie požívať ryby.
Po príprave na svoju smrť, ktorú si František predpovedal, zomrel na Veľký piatok, položený na ležiace drevo kríža, za spevu pašijí a slov "Dokonané je."
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Stanovím si nejaký pôst za obrátenie hriešnikov.
Bože, Tys viedol svätého Františka cestou pokory a odriekania na slávu Tvojich svätých; veď aj nás nech tiež patríme medzi tých, ktorí majú pokorné srdce, aby sa na nás naplnili Tvoje zasľúbenia. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Rád Najmenších bratov sv. Františka z Paoly /OM/
Znak paulánov
Rád Najmenších bratov sv. Františka z Paoly (lat. Ordo minimorum), hovorovo pauláni alebo najmenší bratia, je rímskokatolícky rehoľný rád založený svätým Františkom z Paoly a schválený pápežom Sixtom IV. roku 1474. V minulosti patril k žobravým rádom.
Vznik rádu
Pôvodne nemali meno, zo začiatku si hovorili Pustovníci sv. Františka z Asissi, neskôr Kajúci pustovníci brata Františka z Paoly. Z túžby po pokore a snahy byť ešte menší ako menší bratia sv. Františka z Assisi (fratres minores) František zaviedol označenie najmenší bratia (fratres minimi).
Bratstvo získalo v roku 1470 štatút diecéznej kongregácie.
Pápež Sixtus IV. schválil rád najmenších bratov bulou zo 17. mája 1474 s vlastným znakom CHARITAS (Božia láska).
Svätý František z Paoly štyrikrát prepracoval regule rádu, posledná verzia bola schválená v roku 1506 a bol v nej definitívne zakotvený sľub trvalého pôstneho života (pôst od mäsa, vajec, mliečnych výrobkov a alkoholu).
Znaky rádu
Pauláni namiesto obvyklých troch sľubov (sľuby čistoty, chudoby, poslušnosti) skladajú aj štvrtý sľub, ktorý ich zaväzuje k prísnemu pôstu. Nekonzumujú mäso, mlieko, vajcia, či syry, a to ako pokánie za všetkých ľudí, ktorí žijú nestriedmym životom.
Pauláni sa vyznačujú kajúcnym životom a horlivým apoštolátom, ale tiež prísnou telesnou askézou. Príkaz chodiť naboso nie je dodržiavaný za každú cenu, podľa ročného obdobia nosia sandále či topánky.
Do kláštora bolo zakázané vstupovať ženám. Pauláni smeli kláštor opúšťať len v sprievode spoločníka a nesmeli nosiť nič z plátna. Pauláni sa kvôli striktnému dodržiavaniu sľubu chudoby nesmeli peňazí ani dotýkať, k vybavovaniu finančných záležitostí im slúžili obláti.
Pauláni medzi sebou hovorili málo a potichu, v niektorých častiach kláštora bolo dodržiavané prísne silentium. Uplatňoval sa zákaz návštev v celách.
Kvôli pustovníckemu zameraniu sa paulánske konventy nachádzajú skôr ďalej od miest, či ich centier. Napriek tomu sa pauláni venovali duchovnej správe farností, vedeckej činnosti, výučbe na školách a misiám.
Odev
Rehoľný odev paulánov tvorí čierny vlnený habit s veľkou dlhou kapucňou a so škapuliarom siahajúcim po kolená, ktorý je s kapucňou spojený v jeden celok a je prepásaný čiernym cingulom s piatimi uzlami.
Rozšírenie rádu
V čase smrti svätého Františka z Paoly bol rád najmenších bratov rozšírený v Taliansku, Francúzsku, Nemecku, Španielsku a Čechách.
V bývalom Uhorsku vznikol v 18. storočí jediný kláštor paulánov v Šamoríne, ktorý však z dôvodu zrušenia žobravých rádov Jozefom II. nemal dlhé trvanie.
Preto keď sa vracali domov do Paoly, ostal v lese za mestom a tam začal žiť ako pustovník. Venoval sa modlitbe, rozjímaniu, obrábal pôdu, rozprával sa s ľuďmi, ktorí k nemu prichádzali. K sebe bol náročný a prísny, Pánovmu volaniu citlivo verný a postupoval stále od dobrého k lepšiemu. Aby sa však mohol ešte viac a nerušene venovať modlitbe, odišiel ďalej od mesta do kopcov do istej jaskyne. Celé roky takto žil v samote a skrytosti a usiloval sa o úplné obrátenie svojho srdca k Bohu. Pôvodne nechcel založiť nejaký rád ani reformovať Cirkev, nikdy a na nikoho neupozorňoval a nikoho nekritizoval, chcel jednoducho žiť s Pánom a pre neho. Okolo roku 1435 sa však k nemu začali pridávať prví spoločníci, spísali prvé pravidlá života a stavali prvé konventy v Paole, potom v Paterne, Spezzane a na ďalších miestach Kalábrie.
V jednom zjavení mu svätý archanjel Michal odovzdal znak CHARITAS, a tak sa zrodili pustovníci svätého Františka. Roku 1470 bolo jeho pustovnícke hnutie schválené na úrovni diecézy a roku 1474 ho potvrdil pápež Sixtus IV. Už dlho bola známa Františkova svätosť a zázraky, ktoré robil. Putovali za ním veľké zástupy ľudí z celej Kalábrie. Všetkých prijímal s láskou a slúžil im, uzdravoval všetkých chorých, chromých, vyháňal zlých duchov, kriesil mŕtvych, dával dobré rady. Na svojom plášti preplával cez more na Sicíliu, aby tam v Milazze postavil konvent, znamením kríža zastavil padajúce balvany, bez ujmy na zdraví opravil rozpálenú pec na vápno, pri modlitbe sa vznášal nad zemou a jeho cela žiarila jasom.
Bez strachu sa zastával chudobných ľudí pred bezcitnými panovníkmi a vyberačmi daní, zázračne sýtil hladných robotníkov, celé dni pracoval spoločne s ostatnými na stavbách konventov, ohlasoval evanjelium, čítal v ľudských srdciach a všetci od neho odchádzali spokojní s pevným rozhodnutím polepšiť sa. Len jedno im František s láskou kládol na srdce: „Vyčisti najprv svoj dom, to jest svedomie, a ži ako dobrý kresťan.“ Často bral do rúk žeravé uhlie a tak dokazoval, že „pre toho, kto miluje Boha, nič nie je nemožné“. Sám na sebe ukazoval s veľkou láskou a pokorou cestu obrátenia, premeny života a pravého pokánia. Bol nablízku každému, od nikoho sa neodvracal, nikým nepohŕdal, pokladal sa za služobníka všetkých, pre všetkých mal čas, a preto ho radi volali „dobrý otec“.
Roku 1483 ho pápež Sixtus IV. poslal do Francúzska na dvor kráľa Ľudovíta XI. do zámku v Tours, aby mu vyprosil telesné uzdravenie. František mu však vyprosil niečo dôležitejšie, totiž zdravie duše - zmierenie s Bohom, s ľuďmi a kresťanskú smrť. Aj na kráľovskom dvore žil verne svojím kajúcim životom v pustovni vo veľkej záhrade alebo v skromnej cele spolu so svojimi bratmi. Do Talianska sa už vrátiť nemohol a jeho rád sa tak rozšíril do ďalších krajín - Francúzska, Španielska, Nemecka a aj do Čiech. Tento Boží muž, ktorý jedával raz denne kúsok chleba alebo zeleniny, spával na zemi a chodil bosý, ktorý celé noci strávil na modlitbách, neúnavne staval kostoly a kláštory, venoval sa veľkým zástupom ľudí a bol radcom pápežov i kráľov, zomrel v Tours na Veľký piatok 2. apríla 1507 vo veku 91 rokov.
Jeho rád schválili pápeži Alexander VI. a Július II. ako Rád najmenších bratov svätého Františka z Paoly (Ordo Minimorum) s vlastným znakom CHARITAS (Božia láska). Svätý František celkom štyri razy prepracoval svoju regulu - pravidlá života pre svoju rehoľnú rodinu. Posledná verzia bola schválená roku 1506 a bol v nej definitívne zakotvený sľub trvalého pôstneho života (pôst od mäsa a alkoholu, vajec a mliečnych výrobkov). Tohto svätca Cirkev prorocky označila ako „svetlo na osvietenie kajúcnikov“. Roku 1519 ho pápež Lev X. svätorečil, Pius XII. ho ustanovil za patróna talianskych námorníkov, Ján XXIII. za patróna Kalábrie. Roku 1562 jeho telo spálili kalvíni a zachovalo sa len niekoľko úlomkov kostí, ktoré sú teraz v ráde cennými ostatkami. Úcta k nemu sa rýchlo rozšírila a vzývali ho ako „svätca lásky, ohňa a zázrakov“. Kiež nás všetkých sprevádza jeho láskyplné napomenutie: „Pre lásku Božiu, niečo so sebou robte“ - s istotou, že „tomu, kto miluje Boha, je všetko možné“.
Sviatok 2. apríla
SV. FRANTIŠEK Z PAOLY (Paulánsky)
pustovník
(1416 - 1507)
Pochádzal z Kalábrie v južnom Taliansku. Narodil sa v Paole v marci roku 1416. Rodičia boli dlho bezdetní a chlapec sa im narodil v pokročilom veku po modlitbách k sv. Františkovi Assiskému. Preto mu dali aj meno po assiskom svätcovi.
František dostal v rodičovskom dome hlbokú náboženskú výchovu, ktorá ovplyvnila celý jeho ďalší život. Keď mal 12 rokov, rodičia ho dali na rok do františkánskeho kláštora, kde žil v rehoľnej komunite a v rehoľnom rúchu podľa sľubu, ktorí urobili rodičia sv. Františkovi Assiskému. Pobyt v kláštore medzi príkladnými rehoľníkmi urýchlil jeho duchovnú zrelosť a posilnili túžbu po prísnom mníšskom živote. Od tých čias začali Františka sprevádzať i mimoriadne úkazy, ktoré mu získali povesť divotvorcu. Tak mal dar bilokácie (bol v tom istom čase na dvoch rozličných miestach), žeravé uhlie ho nepopálilo, poznal skryté veci... Neskôr za svojho dlhého života mimoriadnym, zázračným spôsobom pomohol mnohým chudobným a chorým. Ba životopisci uvádzajú aj vzkriesenie z mŕtvych istého chlapca z bližšieho príbuzenstva.
Keď sa František vrátil z františkánskeho kláštora domov, podnikol i s rodičmi púť do Assisi. Cestou navštívili Montecassino, Loreto a Rím. V Ríme sa 13-ročný František pohoršil nad luxusným sprievodom istého kardinála a s otvorenou jednoduchosťou ho nabádal k evanjeliovej chudobe a poníženosti.
Po návrate z púte sa František rozhodol viesť prísny pustovnícky život v blízkosti rodnej Paoly. Jeho programom bola modlitba, pôst, telesné umŕtvovanie, práca ... Netrvalo dlho a k mladému horlivému pustovníkovi sa začali pridávať spoločníci. František sa rozhodol postaviť pre nich cely, kostol a napokon i kláštor, ktorý sa stal materským domom nového mníšskeho spoločenstva - Pustovníkov brata Františka. Mnísi sa neskôr nazývali "minimi" (najmenší) alebo jednoducho pauláni. Novú spoločnosť schválil najprv miestny arcibiskup a roku 1474 pápež Sixtus IV. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že medzi paulánskymi pustovníkmi dožil svoj život i Františkov otec, keď ovdovel.
Františkovi mnísi viedli veľmi tvrdý život. Okrem troch normálnych rehoľných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti sľubovali i "večný pôst", to znamená - stále žili ako vo veľkom pôste. No aj tak sa hlásilo do ich spoločnosti mnoho mladých veľkodušných ľudí, takže František musel pre nich založiť viaceré kláštory v Kalábrii a na Sicílii.
V duchu evanjelia sa František usiloval pomáhať chudobným a utláčaným. Naopak zasa s prorockou otvorenosťou karhal násilie a nespravodlivosť zlých mocipánov. Takto si znepriatelil neapolského kráľa Ferranta Aragónskeho, ktorý chcel z pomsty zrúcať všetky kláštory paulánskych mníchov. Ba poslal aj vojakov, aby zajali Františka a priviedli ho ako väzňa. Ale František unikol vojakom obdivuhodným spôsobom: pohrúžený v modlitbe pred svätostánkom sa stal neviditeľným pre prenasledovateľov. To napokon vynútilo rešpekt i rozhnevaného kráľa.
Povesť o Františkovej svätosti a jeho zázrakoch sa rozšírila až do Francúzska. Vtedajší francúzsky kráľ Ľudovít XI. bol postihnutý ťažkou nevyliečiteľnou chorobou. Keď mu nepomohli ani najslávnejší lekári tých čias, poslal svojho majordóma do Kalábrie s bohatými darmi, aby získal Františka pre cestu do Francúzska a pre pomoc nešťastnému panovníkovi. František rozhodne odmietal. Napokon šiel, ale iba na pápežov výslovný rozkaz.
Cestou do Francúzska ho ľudia na mnohých miestach nadšene pozdravovali a mnohí okúsili jeho zázračnú pomoc. Mimoriadne slávnostné privítanie mu pripravili Neapolčania. Ba prijal ho kráľ Ferrante a ponúkol mu väčšie množstvo zlatých peňazí, ale František ich nechcel. Kráľ vtedy vyhlásil, že dáva peniaze na postavenie nového kláštora pre paulánskych mníchov. Nato vzal František jeden peniaz a pred začudovaným kráľovým zrakom ho v prstoch rozlomil. Z peniaza vytekala krv. František zvolal: "Pane, to je krv tvojich poddaných, ktorých utláčaš. Táto krv volá o pomstu pred Božou tvárou."
Nevedno, či toto prorocké gesto pohlo kráľovým svedomím. Vidieť však, že si vážil prísneho mravokárcu, lebo mu dal na ďalšiu cestu ako sprievodcov niekoľkých dvoranov, medzi nimi básnika Francesca Galeotu, ktorý potom oslávil Františka z Paoly svojimi veršami.
Sprievod sa zastavil i v Ríme, kde Františka srdečne prijal pápež Sixtus IV. Chcel ho vysvätiť za kňaza, ale František z poníženosti neprijal ponúkané kňazstvo; iba si žiadal dovolenie, aby smel požehnávať ružence a iné predmety, ktoré slúžia nábožnosti. Pápež ho poveril náročnými úlohami, ktoré mal vybaviť na francúzskom kráľovskom dvore. Ako sa neskôr ukázalo, ponížený paulánsky svätec dobre splnil toto svoje poslanie.
Kráľ Ľudovít XI. prijal Frantíška s mimoriadnu úctou a úpenlivo ho prosil o uzdravenie. František mu odpovedal, že život kráľov je v Božích rukách a Boh o ňom rozhoduje podľa svojej vôle. Kráľ sa neuzdravil, ale veľmi sa vnútorne zmenil. Napravil mnohé spáchané krivdy a zlepšil vzťah svojej krajiny k Cirkvi. Napokon spokojne zomrel (r. 1483) vo svätcovej prítomnosti.
Po kráľovej smrti sa chcel František vrátiť, ale na žiadosť francúzskej regentky Anny de Beaujeu, mladého kráľa Karola VIII. a pápeža Innocenta VIII. zostal vo Francúzsku. Bol duchovným poradcom mladého panovníka a prispel k zlepšeniu francúzskych vzťahov k Anglicku a k Španielsku. Okrem toho bol duchovným vodcom viacerých významných osobností; medzi nimi boli niektorí profesori parížskej univerzity a sv. Jana de Valois (z kráľovského rodu), zakladateľka rehole Zvestovania Panny Márie.
František z Paoly zomrel na Veľký piatok 2. apríla 1507 v Plessis-les-Tours vo Francúzsku. Už o šesť rokov (r. 1513) bol vyhlásený za blahoslaveného a o ďalších šesť rokov (1519) za svätého. Zvlášť veľkej úcte sa tešil v Taliansku, Francúzsku a Španielsku.
Sv. František z Paoly, divotvorca 15. storočia, patrí medzi veľmi populárne postavy katolíckej Cirkvi. Veriaci ľud ho úprimne miloval, ale vzdali mu úctu aj páni, ktorých neraz tvrdo karhal. Sv. František spájal nekompromisné hlásanie evanjeliových ideálov s úprimnou poníženosťou, prísnym spôsobom života a hlbokou duchovnosťou. Tým dal správnejšiu odpoveď na reformné potreby Cirkvi ako protestantskí reformátori, ktorí vystúpili proti Cirkvi po jeho smrti. Nebol učený, ale svätosťou, ktorú spájal s prirodzenou inteligenciou, vedel dosiahnuť viac ako mnohí učenci a teológovia.
Tisk
František z Paoly
pustovník
Narodenie
27. marec 1416
Paola, Neapolské kráľovstvo (dnešné Taliansko)
Úmrtie
2. apríl 1507 (91 rokov)
Plessis-lès-Tours, Francúzsko
Uctievanie
Blahorečenie
7. júl 1513
Lev X.
Svätorečenie
1. máj 1519
Lev X.
Atribúty
pustovnícky odev
Patronát
Kalábrie, pustovníkov, trpiacich, proti moru, proti manželskej neplodnosti
Cirkev
rímskokatolícka
Sviatok
sviatok 2. apríl
Svätý František z Paoly (iné mená: František z Pauly, František Paulanský; * 27. marec 1416, Paola, Taliansko – † 2. apríl 1507, Plessis-lès-Tours, Francúzsko) bol pustovníkom a neskôr zakladateľom rehoľného rádu paulánov.
Detstvo a dospievanie
Svätý František z Paoly sa narodil v Kalábrii (južné Taliansko) v mestečku Paola. František bol jediným dieťaťom svojich rodičov, narodil sa im po dlhých modlitbách vo vyššom veku. František sa narodil s vážnou očnou chorobou. Rodičia ho v modlitbe zverili svätému Františkovi z Assisi, po ktorom aj dostal meno, a sľúbili, že ak sa uzdraví, na rok ho pošlú do františkánskeho kláštora. František sa zázračne uzdravil a rok strávil vo františkánskom kláštore.
Pustovník
V mladom veku sa utiahol na pustatinu neďaleko rodného mesta, kde žil v pôste a modlitbe. Postupne sa k nemu pridali ďalší mladí ľudia. Postavili si kostol a kláštor. Dali si meno Pustovníci sv. Františka z Asissi a žili podľa jeho reguly. František žil vo veľkom sebazapieraní, väčšinou len o chlebe a vode. Chodieval bosý, málo spával, nosieval kajúci pás spôsobujúci mu veľké bolesti.
Nadprirodzené schopnosti
František mal moc zázrakov: privolal či utíšil dážď, chodil suchou nohou po mori, zadržal rúcajúce sa balvany, liečil chorých, vzkriesil aj mŕtvych.
Chýry o jeho zázrakoch sa rýchlo šírili. Pápež Pavol II. preto poslal za ním jedného zo svojich prelátov. František, hoci preláta nikdy nevidel, hneď ho spoznal, pobozkal mu ruku a povedal mu, koľko rokov presne je kňazom. Prelát bol natoľko užasnutý svätosťou Františkovho života, že pápežovi doniesol vernú správu o tom, čo videl, a potom vstúpil do Františkovho rádu.
Vznik rádu
Františkovo pustovnícke hnutie bolo v roku 1470 schválené na úrovni diecézy. Františkov Rád Najmenších bratov sv. Františka z Paoly schválil pápež Sixtus IV. v roku 1474.
Odchod do Francúzska
V roku 1483 vo Francúzsku zomieral vo veľkých bolestiach kráľ Ľudovít XI. Dopočul sa o Františkovi a jeho zázračnej moci. Poslal za ním svojho majordóma s bohatými darmi, aby ho doviedol do Francúzska. František dary neprijal a do Francúzska nešiel. Kráľ sa preto obrátil na pápeža, ktorého žiadosti František vyhovel a odišiel do Francúzska.
František žil na kráľovskom dvore v pustovni vo veľkej záhrade alebo v skromnej cele. Snažil sa kráľa priviesť ku kajúcnosti, čo sa mu nakoniec podarilo. Po smrti Ľudovíta XI. sa František chcel vrátiť domov, ale nový kráľ Karol VIII. ho prehovoril, aby zostal. František napokon zostal vo Francúzsku až do svojej smrti. Založil viaceré kláštory, vytvoril aj klauzúrny rád pre ženy a tretí rád pre laikov. Zomrel na Veľký piatok vo veku 91 rokov.
Svätorečenie
František bol blahorečený 7. júla 1513, za svätého bol vyhlásený 1. mája 1519.
Jeho neporušené telo spálili v roku 1562 hugenoti. Zachovalo sa len niekoľko úlomkov kostí.
Život svätého Františka z Paoly napísaný anonymne jedným z jeho učeníkov a súčasníkov (1502).
„A je tu ešte niečo zázračné: Skutočne niektorí dobrí spolubratia a laici, všetci hodní dôvery, spomínali a potvrdzovali vzkriesenie dvoch mŕtvych vďaka zbožným zásluhám svätého človeka. Prvý ním vzkriesený bol istý jeho príbuzný, ktorý túžil stať sa rehoľníkom. Vlastná matka mu v tom všemožne bránila. Napokon mládenec zomrel.
Až vtedy prišla plačúca matka do kláštora Paole sťažovať sa dobrému otcovi na smrť syna. Dobrý otec jej povedal, aby ho priniesla do kláštora a tam vykonala pohrebné obrady. Príkaz bol splnený. Po skončení pohrebu, bolo práve po západe slnka, ho išli rehoľníci položiť do hrobu."
SV. FRANTIŠEK Z PAOLY (Paulánsky)
pustovník
(1416 - 1507)
František dostal v rodičovskom dome hlbokú náboženskú výchovu, ktorá ovplyvnila celý jeho ďalší život. Keď mal 12 rokov, rodičia ho dali na rok do františkánskeho kláštora, kde žil v rehoľnej komunite a v rehoľnom rúchu podľa sľubu, ktorí urobili rodičia sv. Františkovi Assiskému. Pobyt v kláštore medzi príkladnými rehoľníkmi urýchlil jeho duchovnú zrelosť a posilnili túžbu po prísnom mníšskom živote. Od tých čias začali Františka sprevádzať i mimoriadne úkazy, ktoré mu získali povesť divotvorcu. Tak mal dar bilokácie (bol v tom istom čase na dvoch rozličných miestach), žeravé uhlie ho nepopálilo, poznal skryté veci... Neskôr za svojho dlhého života mimoriadnym, zázračným spôsobom pomohol mnohým chudobným a chorým. Ba životopisci uvádzajú aj vzkriesenie z mŕtvych istého chlapca z bližšieho príbuzenstva.
Keď sa František vrátil z františkánskeho kláštora domov, podnikol i s rodičmi púť do Assisi. Cestou navštívili Montecassino, Loreto a Rím. V Ríme sa 13-ročný František pohoršil nad luxusným sprievodom istého kardinála a s otvorenou jednoduchosťou ho nabádal k evanjeliovej chudobe a poníženosti.
Po návrate z púte sa František rozhodol viesť prísny pustovnícky život v blízkosti rodnej Paoly. Jeho programom bola modlitba, pôst, telesné umŕtvovanie, práca ... Netrvalo dlho a k mladému horlivému pustovníkovi sa začali pridávať spoločníci. František sa rozhodol postaviť pre nich cely, kostol a napokon i kláštor, ktorý sa stal materským domom nového mníšskeho spoločenstva - Pustovníkov brata Františka. Mnísi sa neskôr nazývali "minimi" (najmenší) alebo jednoducho pauláni. Novú spoločnosť schválil najprv miestny arcibiskup a roku 1474 pápež Sixtus IV. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že medzi paulánskymi pustovníkmi dožil svoj život i Františkov otec, keď ovdovel.
Františkovi mnísi viedli veľmi tvrdý život. Okrem troch normálnych rehoľných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti sľubovali i "večný pôst", to znamená - stále žili ako vo veľkom pôste. No aj tak sa hlásilo do ich spoločnosti mnoho mladých veľkodušných ľudí, takže František musel pre nich založiť viaceré kláštory v Kalábrii a na Sicílii.
V duchu evanjelia sa František usiloval pomáhať chudobným a utláčaným. Naopak zasa s prorockou otvorenosťou karhal násilie a nespravodlivosť zlých mocipánov. Takto si znepriatelil neapolského kráľa Ferranta Aragónskeho, ktorý chcel z pomsty zrúcať všetky kláštory paulánskych mníchov. Ba poslal aj vojakov, aby zajali Františka a priviedli ho ako väzňa. Ale František unikol vojakom obdivuhodným spôsobom: pohrúžený v modlitbe pred svätostánkom sa stal neviditeľným pre prenasledovateľov. To napokon vynútilo rešpekt i rozhnevaného kráľa.
Povesť o Františkovej svätosti a jeho zázrakoch sa rozšírila až do Francúzska. Vtedajší francúzsky kráľ Ľudovít XI. bol postihnutý ťažkou nevyliečiteľnou chorobou. Keď mu nepomohli ani najslávnejší lekári tých čias, poslal svojho majordóma do Kalábrie s bohatými darmi, aby získal Františka pre cestu do Francúzska a pre pomoc nešťastnému panovníkovi. František rozhodne odmietal. Napokon šiel, ale iba na pápežov výslovný rozkaz.
Cestou do Francúzska ho ľudia na mnohých miestach nadšene pozdravovali a mnohí okúsili jeho zázračnú pomoc. Mimoriadne slávnostné privítanie mu pripravili Neapolčania. Ba prijal ho kráľ Ferrante a ponúkol mu väčšie množstvo zlatých peňazí, ale František ich nechcel. Kráľ vtedy vyhlásil, že dáva peniaze na postavenie nového kláštora pre paulánskych mníchov. Nato vzal František jeden peniaz a pred začudovaným kráľovým zrakom ho v prstoch rozlomil. Z peniaza vytekala krv. František zvolal: "Pane, to je krv tvojich poddaných, ktorých utláčaš. Táto krv volá o pomstu pred Božou tvárou."
Nevedno, či toto prorocké gesto pohlo kráľovým svedomím. Vidieť však, že si vážil prísneho mravokárcu, lebo mu dal na ďalšiu cestu ako sprievodcov niekoľkých dvoranov, medzi nimi básnika Francesca Galeotu, ktorý potom oslávil Františka z Paoly svojimi veršami.
Sprievod sa zastavil i v Ríme, kde Františka srdečne prijal pápež Sixtus IV. Chcel ho vysvätiť za kňaza, ale František z poníženosti neprijal ponúkané kňazstvo; iba si žiadal dovolenie, aby smel požehnávať ružence a iné predmety, ktoré slúžia nábožnosti. Pápež ho poveril náročnými úlohami, ktoré mal vybaviť na francúzskom kráľovskom dvore. Ako sa neskôr ukázalo, ponížený paulánsky svätec dobre splnil toto svoje poslanie.
Kráľ Ľudovít XI. prijal Frantíška s mimoriadnu úctou a úpenlivo ho prosil o uzdravenie. František mu odpovedal, že život kráľov je v Božích rukách a Boh o ňom rozhoduje podľa svojej vôle. Kráľ sa neuzdravil, ale veľmi sa vnútorne zmenil. Napravil mnohé spáchané krivdy a zlepšil vzťah svojej krajiny k Cirkvi. Napokon spokojne zomrel (r. 1483) vo svätcovej prítomnosti.
Po kráľovej smrti sa chcel František vrátiť, ale na žiadosť francúzskej regentky Anny de Beaujeu, mladého kráľa Karola VIII. a pápeža Innocenta VIII. zostal vo Francúzsku. Bol duchovným poradcom mladého panovníka a prispel k zlepšeniu francúzskych vzťahov k Anglicku a k Španielsku. Okrem toho bol duchovným vodcom viacerých významných osobností; medzi nimi boli niektorí profesori parížskej univerzity a sv. Jana de Valois (z kráľovského rodu), zakladateľka rehole Zvestovania Panny Márie.
František z Paoly zomrel na Veľký piatok 2. apríla 1507 v Plessis-les-Tours vo Francúzsku. Už o šesť rokov (r. 1513) bol vyhlásený za blahoslaveného a o ďalších šesť rokov (1519) za svätého. Zvlášť veľkej úcte sa tešil v Taliansku, Francúzsku a Španielsku.
Sv. František z Paoly, divotvorca 15. storočia, patrí medzi veľmi populárne postavy katolíckej Cirkvi. Veriaci ľud ho úprimne miloval, ale vzdali mu úctu aj páni, ktorých neraz tvrdo karhal. Sv. František spájal nekompromisné hlásanie evanjeliových ideálov s úprimnou poníženosťou, prísnym spôsobom života a hlbokou duchovnosťou. Tým dal správnejšiu odpoveď na reformné potreby Cirkvi ako protestantskí reformátori, ktorí vystúpili proti Cirkvi po jeho smrti. Nebol učený, ale svätosťou, ktorú spájal s prirodzenou inteligenciou, vedel dosiahnuť viac ako mnohí učenci a teológovia.
Svätý František z Paoly bol pustovníkom a neskôr zakladateľom rehoľného rádu paulánov.
Dátum a miesto narodenia: 27. marca 1416, Paola, Taliansko
Dátum úmrtia: 2. apríla 1507, Tours, Francúzsko
Miesto posledného odpočinku: Church of the Minims
Knihy : Pravidlá bratov a sestier a verných oboch pohlaví menšieho rádu. Podobne aj Correctorivm [a] Ceremoniály toho istého rádu
Rodičia: Vienna da Fuscaldo, Giacomo d'Alessio
Patrónom : pustovníkov, proti moru, proti manželskej neplodnosti
Sviatok : 2. apríl
Svätý
Sviatok: 2. apríl
* 27. marec 1416 Paola (Cosenza), Taliansko
† 2. apríl 1507 Plessis-les-Tours, Francúzsko
Význam mena: slobodný (zast. nem.)
Patrón pustovníkov, trpiacich, námorníkov, proti moru
Sv. František z Paoly sa narodil 27. marca 1416 v talianskom mestečku Paola pri Neapole. Jeho rodičia boli chudobní a v staršom veku. František bol ich jediným dieťaťom, narodil sa po dlhých modlitbách a túžbach. Dali mu dôkladnú výchovu ľudskú i náboženskú. Keď mal dvanásť rokov, zaviedli ho do františkánskeho kláštora, kde sa ďalej vzdelával a formoval. Po roku si ho rodičia prišli vziať. František, hoci iba trinásťročný, sa utiahol na neďalekú pustatinu, kde žil v modlitbe, pôste, umŕtvovaní práci a modlitbe. Tak strávil šesť rokov. Postupne sa k nemu pridali ďalší mladí ľudia. Postavili si kostol a kláštor. Dali si meno Pustovníci brata Františka. Žili podľa reguly sv. Františka z Assisi. Keď Františkovi zomrela mama, otec vstúpil do tohto kláštora a zostal tam až do smrti. František si za heslo svojho rádu zvolil Charitas (láska). Želal si, aby všetkých bratov a ľudí spájala láska. Sám žil vo veľkom sebazapieraní, väčšinou len o chlebe a vode. Chodieval bosý, málo spával. Vždy bol však veselej mysle. V krátkom čase vznikli kláštory brata Františka aj v južnom Taliansku a na Sicílii. František dostal od Boha moc zázrakov – privolal či utíšil dážď, chodil suchou nohou po mori, zadržal rúcajúce sa balvany, liečil chorých. Spomína sa dokonca aj vzkriesenie mŕtvych. Vždy však bol spravodlivý a jemnocitný. Chýr o jeho zázrakoch sa rozšíril široko-ďaleko. Pápež Pavol II. poslal za ním jedného zo svojich prelátov, aby si to overil. František, hoci preláta nikdy nevidel, hneď ho spoznal, pobozkal mu ruku a povedal mu presne, koľko rokov je kňazom. To preláta veľmi zarazilo. Nejaký čas zostal so sv. Františkom. Bol tak užasnutý svätosťou jeho života, že pápežovi doniesol vernú správu o tom, čo videl, a sám potom vstúpil do Františkovho rádu. Pápež Pavol II však umrel, a tak Františkov rád schválil až jeho nástupca Sixtus IV. v roku 1474.
V tom čase vo Francúzsku zomieral kráľ Ľudovít XI. vo veľkých bolestiach. Trpko pykal za svoje hriechy. Dopočul sa o Františkovi a jeho zázračnej moci. Poslal za ním svojho majordóma aj s bohatými darmi, aby ho prehovoril a doviedol do Francúzska. František však nechcel. Dary neprijal a do Francúzska nešiel. Až keď sa kráľ obrátil na pápeža, František vyhovel pápežovej žiadosti a odišiel do Francúzska. Tam však zostal tiež neoblomný a nechcel prijať žiadne dary. Snažil sa kráľa priviesť ku kajúcnosti. Nakoniec sa mu to aj podarilo. Kráľ ešte pred smrťou napravil mnohé spáchané krivdy a zomrel zmierený s Bohom vo Františkovom náručí. Po jeho smrti sa František chcel vrátiť domov. No nástupca Ľudovíta XI. Karol VIII. ho prosil, aby zostal a radil mu, ako vládnuť. František teda zostal. Karol VIII. však veľmi skoro umrel. František znovu chcel odísť. No ani ďalší kráľ Ľudovít XII. ho nechcel pustiť. A tak František zostal vo Francúzsku až do svojej smrti. Založil viaceré kláštory, založil druhý rád pre ženy a tretí rád pre laikov. Vo veku 91 rokov zomrel 2. apríla 1507. Bolo to práve na Veľký piatok. Za svätého bol vyhlásený v roku 1513.
Kniha / napísaných a vydaných viacero kníh/
VYDAVATEĽSTVO
Karmelitánske vydavateľstvo
Pochádzal z Paoly v Taliansku. Okolo veku trinástich rokov, bol vyše roka vo františkánskom kláštore. Po vykonaní púte do Ríma a do Assisi si našiel jaskyňu v horách v Kalábrii, kde žil v najväčšej prísnosti. Pridali sa k nemu ďalší muži, a tak založil najprísnejšiu kongregáciu pustovníkov, neskôr zmenenú na rád Najmenších bratov.
Prísnosť života svätého Františka je zrozumiteľná len v kontexte veľkej lásky a pokory, ktorou bol prežiarený. Ustavičný pôst, ktorý je štvrtým sľubom, odôvodňuje slovami: "Keď sa telo postí, duch sa očisťuje, myseľ pozdvihuje, telo duchu podrobuje, srdce pokoruje a žiadostivosť vystrieda svetlo čistoty."
Podľa prísľubu z doby, kedy mu pre ochorenie hrozila slepota, bol už vo 12-13 rokoch daný do františkánskeho kláštora v San Maroco. Tam pomáhal v kuchyni a vykonával ďalšie rôzne práce. Asi po roku bol s rodičmi na púti v Ríme, v Assisi, Spolete a Monte Cassine. Po návrate sa rozhodol pre asketický život pustovníka.
Spočiatku pustovníčil blízko rodiska v skalách pod Paolou a potom, aby nebol rušený návštevami, v roklinatom morskom brehu, kde si vyhĺbil jaskyňu. Asi po šiestich rokoch asketického života, pri ktorom sa bičoval, jedol byliny a venoval sa rozjímaniu, vytvoril okolo seba pustovnícku družinu. Rehoľou im bola práca, nočné bdenie, modlitba a pôst. Heslom rodiaceho sa rádu boli tri cnosti: Láska, pokora a kajúcnosť. Pôvodne sa schádzali v malej svätynke, ktorú si vybudovali a kam dochádzal z blízkej osady kňaz slúžiť svätú omšu. S pribúdajúcim počtom pustovníkov bolo potrebné vystavať kostol s kláštorom.
V roku 1454 vznikol prvý kláštor v Cosenze. Pôvodný názov "pustovníci svätého Františka z Assisi" sa zmenil na rád "najmenších bratov", minima alebo tiež Pauláni. František chodil v kajúcom odeve a stále bosý, málo spal, pritom ležal len na zemi alebo na doske.
Jeho pôst bol taký, že jedol len raz denne, navečer kúsok chleba, niekedy trochu zeleniny a zapil vodou. Rovnaký štýl života vyžadoval aj od svojich duchovných bratov, okrem mäsa nesmeli jesť ani mliečne výrobky a vajcia. Chceli tak odčiňovať hriešne správanie druhých, vyvažovať ich hriešnosť. Konali najrôznejšie asketické skutky z lásky ako zmier za celý svet. Príklad mali vo svojom Spasiteľovi, ktorý nemajúc žiadneho hriechu, vzal na seba trest za všetkých. Títo zmieritelia a ich nasledovníci vyvažujú misky váh s Božou spravodlivosťou a tresty. Pokánie a posty, ktorými sú tresty z lásky vyvažované, pôsobili tak príťažlivo, že sa rád rozrastal.
Najdôležitejším Františkovými heslom bola Láska, bez nej by aj kajúcnosť stratila svoj zmysel. Len láska dáva všetkým skutkom pokánia hodnotu. Od Františka by sme sa mali učiť robiť všetko z lásky k Bohu a čo by jej nezodpovedalo, to nerobiť.
František konal aj misijné cesty, na ktorých zakladal kláštory, ktoré svojím kajúcim životom mali byť príkladom svojmu okoliu. Tešil zarmútených, učil nevedomých, radil zlyhávajúcim a hriešnikov privádzal na cestu pokánia.
Veľa správ o ňom sa dozvedel aj pápež Pavol II., a preto poslal svojho sluhu k arcibiskupovi Kosenzskému so žiadosťou o prešetrenie skutočnosti. Posol od pápeža sa stretol aj s Františkom, ktorý v ňom, k jeho údivu, hneď spoznal 30 rokov slúžiaceho kňaza.
Snažil sa Františkovi namietať, že pri ľudskej slabosti má na svojich nasledovníkov príliš veľké požiadavky. Vtedy vzal František do ruky žeravý uhoľ a odvetil: "Nič nie je nemožné a ťažké tomu, kto Boha miluje." A jeho koža vraj zostala nepoškodená.
Pavol II. chcel potom regulu potvrdiť, ale vzápätí zomrel. Regulu schválil až neskôr v roku 1474 pápež Sixtus IV. a v roku 1506 ju potvrdil Július II.
Ďalšia legenda, svedčiaca o zázraku, rozpráva o jeho ceste na Sicíliu. Vtedy ho vraj na loď odmietli vziať pre jeho chudobu a tak sa František pomodlil, svoj plášť rozprestrel na hladinu, z bratovho plášťa utvoril plachtu a tak vyplávali. Ďalej na mori ich potom oná loď chcela vziať sebou.
Rehoľa bola spočiatku len vo Františkovom príklade a ústnych pravidlách. Až v roku 1493 vraj dostala písomnú formu a tá bola do schválenia ešte trochu menená a dopĺňaná. Rádom Najmenších bratov Františka z Paoly boli jeho kajúci pustovníci pozývaní až od pápeža Alexandra VI. (po r.1492). Július II. zmiernil trvalý pôst na súhlas požívať ryby.
Po príprave na svoju smrť, ktorú si František predpovedal, zomrel na Veľký piatok, položený na ležiace drevo kríža, za spevu pašií a slov "Je dokonané."
Svätý František sa narodil 27.3.1416 v juhotalianskom regióne Kalábria, v meste menom Paola. Od narodenia trpel vážnou očnou chybou. Jeho rodičia sľúbili v modlitbe svätému Františku z Assisi, že ak bude syn uzdravený, bude slúžiť rok v kláštore. A tak sa aj stalo. František po uzdravení odchádza do kláštora s. Marco Argentano, kde zotrvá jeden rok. V tej dobe mal štrnásť rokov.
Napriek tomu, že bol v kláštore obľúbený, nezostáva tu. Vykoná púť do Ríma a do Assisi a vracia sa do Kalábrie. Tu sa žije ako pustovník v lesoch neďaleko od Pauly, neskôr odchádza do samoty jaskyne pri Cozenze, aby sa tu mohol venovať rozjímaniu, modlitbe a askeze.
Postupne sa k Františkovi pridávajú ďalší ľudia, ktorí chcú žiť rovnakým spôsobom života. Vznikajú prvé konventy v Paule, potom v Paterne, Spezzane a na ďalších miestach Kalábrie. Pod názvom Najmenší bratia (Ordo minimorum) svätého Františka z Pauly, je rád potvrdený pápežom Alexandrom VI. a neskôr aj pápežom Júliom II. Tiež sa vžil tiež pod názvom pauláni. Ide o žobravý poriadok s veľmi prísnou regulou. Popri sľuboch chudoby, čistoty a poslušnosti sú členovia rádu zaviazaní aj pôstnym spôsobom života (napr. pôst od mäsa, vajec a mliečnych výrobkov). Rád vedľa Talianska pôsobí aj vo Francúzsku, Španielsku, Čechách. V znaku rádu je slovo Charitas (láska).
Život svätého Františka sprevádzalo aj veľké množstvo zázrakov. Uzdravoval chorých, chromých, vyháňal zlých duchov, kriesil mŕtvych, znamením kríža zastavil padajúce balvany, bez ujmy na zdraví opravil rozpálenú pec na vápno, pri modlitbe sa vznášal nad zemou a jeho celá žiarila jasom.
František bol tiež mužom prísneho postu. Jedával raz denne kúsok chleba alebo zeleniny, spával na zemi a chodil bosý.
Vedľa postu vynikal aj svojou dobrotou. Bol veľmi vyhľadávaný ľuďmi, ktorým udeľoval najrôznejšie rady do duchovného života. Jednou z vecí, ktoré František s láskou kládol ľuďom na srdce, bola: " Vyčisti najskôr svoj dom, to je svedomie, a ži ako dobrý kresťan."
V roku 1483 posiela pápež Sixtus IV. svätého Františka do Francúzska ku kráľovi Ľudovítu XI., aby mu vyprosil telesné uzdravenie. Toto uzdravenie sa nakoniec neuskutoční, ale svätec zmieri kráľa s ľuďmi a Bohom a pripraví ho na dobrú smrť. Ani na kráľovskom dvore však František neopúšťa svoj kajúci spôsob života. Žije v pustovni vo veľkej zámockej záhrade alebo v skromnej cele spolu so svojimi bratmi.
Svätý František zomiera v Tours vo Francúzsku na Veľký piatok 2.4.1507 vo veku 91 rokov. Roku 1562 jeho doposiaľ neporušené telo spálili kalvinisti a zostalo len niekoľko zlomkov kostí, ktoré sú teraz v poriadku cennými ostatkami. Roku 1519 bol svätorečený pápežom Levom X.
Je patrónom talianskych námorníkov, pustovníkov, opatrovníkom neplodných manželstiev, patrónom Kalábrie.
Svätý František býva najčastejšie zobrazovaný ako mních s palicou a nápisom Charitas, jeho sviatok slávime 2. apríla.
SV. FRANTIŠEK Z PAOLY (Paulánsky)
pustovník
(1416 - 1507)
Pochádzal z Kalábrie v južnom Taliansku. Narodil sa v Paole v marci roku 1416. Rodičia boli dlho bezdetní a chlapec sa im narodil v pokročilom veku po modlitbách k sv. Františkovi Assiskému. Preto mu dali aj meno po assiskom svätcovi.
František dostal v rodičovskom dome hlbokú náboženskú výchovu, ktorá ovplyvnila celý jeho ďalší život. Keď mal 12 rokov, rodičia ho dali na rok do františkánskeho kláštora, kde žil v rehoľnej komunite a v rehoľnom rúchu podľa sľubu, ktorí urobili rodičia sv. Františkovi Assiskému. Pobyt v kláštore medzi príkladnými rehoľníkmi urýchlil jeho duchovnú zrelosť a posilnili túžbu po prísnom mníšskom živote. Od tých čias začali Františka sprevádzať i mimoriadne úkazy, ktoré mu získali povesť divotvorcu. Tak mal dar bilokácie (bol v tom istom čase na dvoch rozličných miestach), žeravé uhlie ho nepopálilo, poznal skryté veci... Neskôr za svojho dlhého života mimoriadnym, zázračným spôsobom pomohol mnohým chudobným a chorým. Ba životopisci uvádzajú aj vzkriesenie z mŕtvych istého chlapca z bližšieho príbuzenstva.
Po návrate z púte sa František rozhodol viesť prísny pustovnícky život v blízkosti rodnej Paoly. Jeho programom bola modlitba, pôst, telesné umŕtvovanie, práca ... Netrvalo dlho a k mladému horlivému pustovníkovi sa začali pridávať spoločníci. František sa rozhodol postaviť pre nich cely, kostol a napokon i kláštor, ktorý sa stal materským domom nového mníšskeho spoločenstva - Pustovníkov brata Františka. Mnísi sa neskôr nazývali "minimi" (najmenší) alebo jednoducho pauláni. Novú spoločnosť schválil najprv miestny arcibiskup a roku 1474 pápež Sixtus IV. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že medzi paulánskymi pustovníkmi dožil svoj život i Františkov otec, keď ovdovel.
Františkovi mnísi viedli veľmi tvrdý život. Okrem troch normálnych rehoľných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti sľubovali i "večný pôst", to znamená - stále žili ako vo veľkom pôste. No aj tak sa hlásilo do ich spoločnosti mnoho mladých veľkodušných ľudí, takže František musel pre nich založiť viaceré kláštory v Kalábrii a na Sicílii.
V duchu evanjelia sa František usiloval pomáhať chudobným a utláčaným. Naopak zasa s prorockou otvorenosťou karhal násilie a nespravodlivosť zlých mocipánov. Takto si znepriatelil neapolského kráľa Ferranta Aragónskeho, ktorý chcel z pomsty zrúcať všetky kláštory paulánskych mníchov. Ba poslal aj vojakov, aby zajali Františka a priviedli ho ako väzňa. Ale František unikol vojakom obdivuhodným spôsobom: pohrúžený v modlitbe pred svätostánkom sa stal neviditeľným pre prenasledovateľov. To napokon vynútilo rešpekt i rozhnevaného kráľa.
Povesť o Františkovej svätosti a jeho zázrakoch sa rozšírila až do Francúzska. Vtedajší francúzsky kráľ Ľudovít XI. bol postihnutý ťažkou nevyliečiteľnou chorobou. Keď mu nepomohli ani najslávnejší lekári tých čias, poslal svojho majordóma do Kalábrie s bohatými darmi, aby získal Františka pre cestu do Francúzska a pre pomoc nešťastnému panovníkovi. František rozhodne odmietal. Napokon šiel, ale iba na pápežov výslovný rozkaz.
Cestou do Francúzska ho ľudia na mnohých miestach nadšene pozdravovali a mnohí okúsili jeho zázračnú pomoc. Mimoriadne slávnostné privítanie mu pripravili Neapolčania. Ba prijal ho kráľ Ferrante a ponúkol mu väčšie množstvo zlatých peňazí, ale František ich nechcel. Kráľ vtedy vyhlásil, že dáva peniaze na postavenie nového kláštora pre paulánskych mníchov. Nato vzal František jeden peniaz a pred začudovaným kráľovým zrakom ho v prstoch rozlomil. Z peniaza vytekala krv. František zvolal: "Pane, to je krv tvojich poddaných, ktorých utláčaš. Táto krv volá o pomstu pred Božou tvárou."
Nevedno, či toto prorocké gesto pohlo kráľovým svedomím. Vidieť však, že si vážil prísneho mravokárcu, lebo mu dal na ďalšiu cestu ako sprievodcov niekoľkých dvoranov, medzi nimi básnika Francesca Galeotu, ktorý potom oslávil Františka z Paoly svojimi veršami.
Sprievod sa zastavil i v Ríme, kde Františka srdečne prijal pápež Sixtus IV. Chcel ho vysvätiť za kňaza, ale František z poníženosti neprijal ponúkané kňazstvo; iba si žiadal dovolenie, aby smel požehnávať ružence a iné predmety, ktoré slúžia nábožnosti. Pápež ho poveril náročnými úlohami, ktoré mal vybaviť na francúzskom kráľovskom dvore. Ako sa neskôr ukázalo, ponížený paulánsky svätec dobre splnil toto svoje poslanie.
Kráľ Ľudovít XI. prijal Frantíška s mimoriadnu úctou a úpenlivo ho prosil o uzdravenie. František mu odpovedal, že život kráľov je v Božích rukách a Boh o ňom rozhoduje podľa svojej vôle. Kráľ sa neuzdravil, ale veľmi sa vnútorne zmenil. Napravil mnohé spáchané krivdy a zlepšil vzťah svojej krajiny k Cirkvi. Napokon spokojne zomrel (r. 1483) vo svätcovej prítomnosti.
Po kráľovej smrti sa chcel František vrátiť, ale na žiadosť francúzskej regentky Anny de Beaujeu, mladého kráľa Karola VIII. a pápeža Innocenta VIII. zostal vo Francúzsku. Bol duchovným poradcom mladého panovníka a prispel k zlepšeniu francúzskych vzťahov k Anglicku a k Španielsku. Okrem toho bol duchovným vodcom viacerých významných osobností; medzi nimi boli niektorí profesori parížskej univerzity a sv. Jana de Valois (z kráľovského rodu), zakladateľka rehole Zvestovania Panny Márie.
František z Paoly zomrel na Veľký piatok 2. apríla 1507 v Plessis-les-Tours vo Francúzsku. Už o šesť rokov (r. 1513) bol vyhlásený za blahoslaveného a o ďalších šesť rokov (1519) za svätého. Zvlášť veľkej úcte sa tešil v Taliansku, Francúzsku a Španielsku.
Sv. František z Paoly, divotvorca 15. storočia, patrí medzi veľmi populárne postavy katolíckej Cirkvi. Veriaci ľud ho úprimne miloval, ale vzdali mu úctu aj páni, ktorých neraz tvrdo karhal. Sv. František spájal nekompromisné hlásanie evanjeliových ideálov s úprimnou poníženosťou, prísnym spôsobom života a hlbokou duchovnosťou. Tým dal správnejšiu odpoveď na reformné potreby Cirkvi ako protestantskí reformátori, ktorí vystúpili proti Cirkvi po jeho smrti. Nebol učený, ale svätosťou, ktorú spájal s prirodzenou inteligenciou, vedel dosiahnuť viac ako mnohí učenci a teológovia.
Paola je talianska obec s 15 408 obyvateľmi v provincii Cosenza v Kalábrii. Je známe najmä tým, že je rodiskom svätého Františka z Paoly.
Bazilika sv.Františka z Pauly -Neapol
