Maria Valtorta
(Lk 2, 22-28)
28. február 1944
34.1 1 Môj vnútorný poradca mi hovorí:
„Nazvi tieto kontemplácie,
* Len prvá z kontemplácií je časťou Diela, ostatné „evanjeliá viery" nie sú epizódy uvedene v evanjeliu a sú napísané v diele Zošity z roku 1944.*
ktoré máš a ktoré ti budem hovoriť, ,evanjeliá viery‘, lebo tebe a iným ukážu silu viery a jej plody a posilnia vás vo viere v Boha."
2 Vidím Betlehem, malý a celý biely, učupený ako kvočka s kuriatkami vo svetle hviezd. Pretínajú ho krížom dve základné cesty, jedna hlavná, ktorá prichádza spoza obce a vedie ďalej za obec, a druhá, vedúca z jedného konca obce na druhý, kde končí. Ostatné uličky pretínajú toto mestečko, ktoré sa ani v najmenšom nepodobá našej predstave mesta, ale sú prispôsobené kopcovitému terénu a domom, ktoré sa tu a tam vynárajú podľa zvlnenia terénu a staviteľa domov. Niektoré domy sú obrátené doprava, iné doľava, či umiestnené na okraj vedľa cesty, ktorá sa vinie ako stuha, raz hore, raz dolu, a nie priamočiaro a bez zákrut. Sem-tam je malé námestie, či už kvôli trhu alebo kvôli studni, alebo pri zástavbe bez pravidiel tam, kde zostal zvyšok skrúteného terénu, na ktorom sa už nič nedá postaviť.
Práve na mieste, kde, predpokladám, sa zvlášť zastavíme, je jedno z takých nepravidelných námestí. Malo byť štvorcové alebo aspoň obdĺžnikové, ale namiesto toho vyšla z neho akási visutá hrazda, taká zvláštna, že má podobu ostrouhlého trojuholníka pred vrcholom otupeného. Na najdlhšej strane - základni trojuholníka - je rozľahlá a nízka budova. Najrozsiahlejšia v obci. Zvonku je hladký a holý múr, z ktorého vedú dve brány, teraz dobre zavreté. Zvnútra, na jej širokom štvorci, je veľa okien na prvom poschodí, zatiaľ čo pod nimi sú arkiere, ktoré ohradzujú nádvoria s rozhodenou slamou a smeťami, s nádržami na napájanie koni a ostatných zvierat. Pri neomietnutých stĺpoch portálov sú kruhy na priviazanie zvierat a na jednej strane je veľká stajňa ako prístrešok pre stáda a jazdné zvieratá. Pochopila som, že ide o betlehemský hostinec.
Na ďalších dvoch rovnakých stranách sú domy a domčeky, niektoré s kúskom prednej záhrady, iné bez nej, pretože medzi nimi je dom, z ktorého smeruje na námestie priečelie, a iný, z ktorého zas na námestie smeruje zadná časť. Na ďalšej, užšej strane, ktorá je oproti tomu útulku pre karavány, je jediný domček s vonkajším schodišťom, ktoré vedie do izieb na poschodí. Všetky miestnosti sú zavreté, lebo je noc. Ani na uliciach nie je v túto nočnú hodinu nik.
3 Vidím, ako sa zväčšuje svetlo noci padajúce z oblohy posiatej hviezdami Východu, takými krásnymi, živými a veľkými, že vyzerajú, akoby boli úplne blízko, že sa ich dá dotknúť, týchto žiarivých kvetov na zamatovej oblohe. Zdvihnem zrak, aby som zistila zdroj tohto rastúceho svetla. Po betlehemskej oblohe sa pohybuje hviezda nezvyčajnej veľkosti, ako malý mesiac. Ostatné hviezdy akoby pohasli a uvoľnili jej dráhu ako služobnice, keď prechádza kráľovná, tak ich prekrýva a zatemňuje žiara tejto hviezdy. Z gule, podobajúcej sa obrovskému svetlému zafíru vnútorne rozpálenému slnkom, vychádza žiarivá brázda, v ktorej s prevládajúcou farbou svetlého zafíru sa zlieva žiara plavých topásov, zelených smaragdov, jagavých opálov, krvavo trblietavých rubínov a nežne iskriacich ametystov. Všetky drahokamy zeme sú v tejto brázde, ktorá sa vinie po oblohe rýchlym vlnivým pohybom, ako keby bola živá. Prevládajúcou farbou je farba padajúca z hviezdnej gule, rajská farba svetlého zafíru, ktorá zostupuje na zem a azúrovým striebrom sfarbuje domy, cesty, betlehemskú zem, kolísku Spasiteľa. Betlehem už nie je biednym mestečkom, pre nás menším než vidiecka osada. Je to nádherné rozprávkové mesto, v ktorom je všetko zo striebra. A voda v prameňoch a nádržiach je ako tekutý diamant.
Hviezda sa v živej jagavej žiare zastaví nad malým domom, ktorý je na najužšej strane námestia. Nevidia ju ani jeho obyvatelia, ani Betlehemčania, pretože spia vo svojich domoch. Jej žiarivé trblietanie sa zrýchľuje a chvost sa jej chveje a vlní silnejšie, až vytvára takmer polkruhy. Celá obloha vzplanie sieťou hviezd zoradených ako sprievod, sieťou plnou žiariacich drahokamov, ktoré sfarbujú ostatné menej výrazné hviezdy, akoby im chceli sprostredkovať radostné slovo.
Domček je celý zaliaty týmto tekutým ohňom drahokamov. Strecha malej terasy, malé schodište z tmavého kameňa, dvere, všetko je ako kus čistého striebra posypaného prachom z diamantov a perál. Nijaký kráľovský palác na zemi nemal a nebude mať schodište podobné tomuto, postavené na to, aby prijalo kroky anjelov, aby poslúžilo matke, ktorá je Matkou Boha. Jej malé nohy nepoškvrnenej Panny sa môžu postaviť na túto jasnú žiaru, jej malé nohy určené na to, aby sa postavili na schodíky Božieho trónu. Ale Panna o tom nevie. Bdie pri Synovej kolíske a modlí sa. V jej duši je žiara, ktorá prekonáva žiaru hviezdy krášliacej domček.
4 Z hlavnej cesty sa približuje sprievod. Kone osedlané alebo vedené za uzdu, dromedáre a ťavy osedlané alebo nesúce náklad. Dupot kopýt vytvára zvuk pripomínajúci žblnkot a špľachot tečúcej vody narážajúcej na kamene. Keď prídu na námestie, zastavia sa. Sprievod je pod žiarivým lúčom hviezdy nádherný. Ornamenty bohatých konských postrojov, odev ich jazdcov, obličaje, batožina, všetko sa blyští v žiare hviezdy a spája sa a oživuje so žiarou kovu, kože, hodvábu, drahokamov, srsti. Oči žiaria, ústa sa usmievajú, lebo v srdciach sa zapálila iná žiara, žiara nadprirodzenej radosti.
Kým sluhovia sa vybrali so zvieratami do útulku pre karavány, traja z karavány zosadnú zo svojich zvierat, ktoré ihneď jeden zo sluhov odvádza preč, a idú pešo k domu. Pokľaknú čelom k zemi a pobozkajú prach. Sú to traja mocnári, čo prezrádza aj ich veľmi bohatý odev. Keď jeden z nich, muž veľmi tmavej pleti zostúpil z ťavy, celý sa zahalil do šiamy - etiópskeho odevu zo žiarivého bieleho hodvábu. Na čele i v páse ju pridržiava drahocenný opasok, z ktorého visí dýka či meč s rukoväťou zdobenou šperkami. Aj ďalší zosadli z krásnych koni. Jeden v odeve z prekrásnej pásikavej látky s prevládajúcou žltou farbou, ktorý je ušitý ako dlhé domino ozdobené kapucňou a stuhou, obidvoje vyšívané zlatom a vyzerajúce ako filigránska zlatnícka práca. Tretí má na sebe hodvábnu košeľu, široké a dlhé nohavice, dole zúžené, a je zahalený do veľmi jemného šálu, ktorý pôsobí ako rozkvitnutá záhrada, také živé sú kvety, ktoré ho celý zdobia. Na hlave má turban, ktorý obopína retiazka vykladaná diamantmi.
Keď sa poklonia domu, v ktorom je Spasiteľ, vstanú a odoberú sa do hostinca, na ktorý už sluhovia zabúchali a požiadali o otvorenie.
Tu prestáva videnie.
5 Po troch hodinách pokračuje výjavom klaňania sa mudrcov Ježišovi.
Teraz je už ráno. Na južnej oblohe svieti krásne slnko. Jeden zo sluhov tých troch prechádza po námestí a vystúpi po schodíkoch malého domu. Vchádza a zanedlho vychádza. Vracia sa do hostinca.
Vychádzajú traja mudrci, každého nasleduje jeho sluha. Prechádzajú po námestí. Zriedkaví okoloidúci sa obracajú a pozerajú sa na vznešené osobnosti, kráčajúce pomalým, slávnostným krokom. Odvtedy, čo sluha vošiel dnu ohlásiť hostí, prešla dobrá štvrťhodina, ktorá umožnila obyvateľom domu pripraviť sa na ich prijatie.
Hostia sú oblečení ešte bohatšie než predchádzajúci večer. Hodváb sa leskne, šperky žiaria, veľký drahocenný chochol zo vzácneho peria, obsypaný ešte cennejšími zrnkami, sa natriasa a ligoce na hlave muža s turbanom.
Jeden sluha nesie truhlicu zdobenú intarziami a spevnenú kovaním z gravírovaného zlata. Druhý nesie kalich veľmi jemne vypracovaný, prikrytý vrchnákom z ešte krajšie opracovaného zlata. Tretí akúsi širokú a nízku amforu, tiež z čistého zlata s uzáverom v tvare pyramídy, do vrcholu ktorej je vsadený briliant. Predmety musia byť ťažké, lebo sluhovia ich nesú s námahou, najmä ten, ktorý nesie truhlicu.
Traja mudrci vystupujú po schodoch a vojdú dnu. Vstúpia do miestnosti, ktorá vedie od cesty do zadnej časti domu. Z otvoreného okna vidno záhradku za domom. Vo dvoch ďalších stenách sa otvárajú dvere a z nich vykúkajú majitelia domu - muž, žena a tri či štyri deti.
6 Mária sedí s Dieťaťom v lone a Jozef stojí vedľa nej. I ona hneď vstane a pokloní sa, keď vidí vstupovať troch mudrcov. Je celá v bielom. Taká je krásna vo svojich prostých žiarivých šatách, ktoré ju pokrývajú od krku k nohám, od ramien po zápästie, taká je krásna s hlavou ovenčenou plavými vrkočmi, s tvárou, ktorej dojatie prezrádza živší rumenec, s očami, ktoré sa nežne usmievajú, a ústami, ktoré sa otvoria pri pozdrave: „Boh s vami." Traja mudrci sa na okamih zarazia. Potom pri- stúpia bližšie, pokľaknú k jej nohám a prosia ju, aby si sadla.
Oni si nesadnú, hoci ich Mária o to požiada. Zostanú kľačať opretí o päty. Za nimi, tiež na kolenách, sú traja sluhovia, hneď za prahom. Pred seba postavili tri predmety, ktoré niesli, a čakajú.
Traja mudrci kontemplujú Dieťa. Nazdávam sa, že môže mať deväť mesiacov až rok, také je čulé a silné. Sedí v mamičkinom lone, usmieva sa a šteboce hláskom ako vtáčatko. Je podobne ako mamička celé v bielom a na nohách má maličké sandáliky. Odev je veľmi jednoduchý - malá tunika, z ktorej vystupujú pekné nepokojné nožičky, bucľaté rúčky, ktoré by chceli všetko chytať, a najmä prekrásna tvárička, z ktorej žiaria tmavé modré oči, ústočká a líčka s jamkami, keď sa usmieva a odhaľuje prvé malé zúbky. Kučeravé vlásky vyzerajú ako zlatý prach, také sú žiarivé a priesvitné.
7 Najstarší z mudrcov prehovorí za všetkých. Vysvetľuje Márii, že vlani v jednu decembrovú noc zbadali vzplanúť na nebi novú, nezvyčajne jasnú hviezdu. Mapy oblohy nikdy nezaznamenali túto hviezdu ani o nej nehovorili. Jej meno nebolo známe, lebo nemala meno. Zrodená teda z Božieho lona rozkvitla, aby oznámila ľuďom blaženú pravdu, Božie tajomstvo. Ale ľudia si ju nevšimli, pretože mali duše zatlačené v blate. Nepozdvihli svoj zrak k Bohu a nevedeli čítať slová, ktoré vyznačil - nech je za to naveky zvelebený - ohnivými hviezdami na nebeskej klenbe.
Oni uvideli hviezdu a usilovali sa porozumieť jej hlasu. Radi obetovali trochu spánku, ktorý odopreli svojim údom, a zabúdajúc na jedlo zahĺbili sa do štúdia zverokruhu. Zoskupenie planét, čas, ročné obdobie, výpočty uplynulých dôb a astronomické kombinácie im vyjavili meno a tajomstvo hviezdy. Jej meno: „Mesiáš." Jej tajomstvo: „Mesiáš prišiel na svet." A vydali sa na cestu, aby sa mu poklonili. Navzájom o sebe nevedeli. Putujúc aj v noci, cez hory a púšte, údolia a rieky, prišli do Palestíny, lebo hviezda išla tým smerom. Každému z nich, prichádzajúcich z troch odlišných miest zeme, išla hviezda tým smerom. Tak sa všetci stretli pri Mŕtvom mori. Spojila ich tu Božia vôľa a odtiaľ pokračovali po ceste spolu. Božím zázrakom si navzájom rozumeli, napriek tomu, že každý hovoril svojím vlastným jazykom, a rozumeli a hovorili aj rečou Palestíny.
Spolu sa vybrali do Jeruzalema, lebo Mesiáš má byť Kráľ Jeruzalema, Kráľ Židov. Ale hviezda sa na oblohe nad týmto mestom skryla. Pocíti- li, ako im puká srdce od bolesti, a skúmali sa, aby sa dozvedeli, či sa nestali nehodnými Boha. Ale keď sa ich svedomie uspokojilo, obrátili sa na kráľa Herodesa a spýtali sa ho, v ktorom paláci sa narodil Kráľ Židov, ktorému sa prišli pokloniť. A kráľ si zvolal popredných veľkňazov a zákonníkov a spýtal sa ich, kde sa mal narodiť Mesiáš. Oni mu odpovedali: „V judejskom Betleheme."
A tak sa vydali do Betlehema. Len čo odišli zo svätého mesta, hviezda sa znova zjavila pred ich očami a minulého večera sa jej žiara zväčšila až tak, že nebo akoby horelo. Potom sa zastavila nad týmto domom a do svojej žiary pohltila všetko svetlo ostatných hviezd. A oni pochopili, že tu je narodené božské Dieťa. Teraz sa mu prišli pokloniť a priniesli mu svoje skromné dary, ale predovšetkým mu prinášajú svoje srdcia, ktoré nikdy neprestanú dobrorečiť Bohu za udelenú milosť a milovať jeho Syna, ktorého sväté človečenstvo videli. Potom sa majú vrátiť a podať správu kráľovi Herodesovi, lebo aj on sa mu chce pokloniť.
8 „Tu je zlato, ako sa patrí, aby ho Kráľ vlastnil, tu kadidlo, ako sa sluší na Boha, a pozri, ó, matka, tu je myrha, pretože tvoje Dieťa, hoci je Boh, je aj človek a na svojom tele a v ľudskom živote spozná horkosť a nevyhnutný zákon smrti. Naša láska by chcela, aby sa nepovedali tieto slová, a chcela by ho považovať aj s telom za večného, ako je večný jeho Duch. Ale, žena, ak sa naše mapy a ešte väčšmi naše duše nemýlia, on, tvoj Syn, je Spasiteľ, Boží Kristus, a preto bude musieť pre spásu zeme vziať na seba zlo zeme, z ktorého jedným trestom je smrť. Táto živica je pre tú hodinu. Aby telá, ktoré sú sväté, nepoznali hnilobu rozkladu a uchovali si celistvosť až do ich vzkriesenia. Nech sa pre tento náš dar na nás rozpamätá a spasí svojich služobníkov a dá nám svoje kráľovstvo. A teraz - aby nás posvätil - nech ona, matka, zverí svoje Dieťa našej láske. Aby zostúpilo na nás nebeské požehnanie, keď mu pobozkáme nožičky."
Mária, ktorá prekonala úľak spôsobený slovami mudrca a úsmevom zakryla smútok z ohlásenej smrti, ponúkne im Dieťa. Vloží ho do náručia najstaršieho, ktorý ho pobozká, a Ježiš ho pohladí, potom ho podá ďalším dvom.
Ježiš sa usmieva a hrá sa s ich retiazkami a strapcami. Zvedavo hľadí na otvorenú skrinku naplnenú čímsi žltým, čo sa trblieta, a smeje sa, keď vidí, ako slnko vytvára dúhu na žiarivom vrchnáku nádoby s myrhou.
9 Potom mudrci vrátia Dieťa Márii a zdvihnú sa. Aj Mária vstane. Najmladší z mudrcov dá rozkaz svojmu sluhovi, aby vyšiel, potom sa všetci vzájomne ukláňajú. Mudrci ešte trocha rozprávajú. Nevedia sa odhodlať odísť z tohto domu. V očiach majú slzy dojatia. Napokon sa poberú k východu a Mária s Jozefom ich vyprevádzajú.
Dieťa chcelo zísť dolu a podať najstaršiemu z nich svoju ručičku, a takto si teraz vykračuje, držiac za ruku Máriu a mudrca, ktorý sa skláňa, aby ruka Dieťaťa dosiahla k tej jeho. Ježiš kráča ešte neistým krokom malého dieťaťa. Smeje sa a dupká nožičkami po páse slnečného svetla, ktoré sa odráža na dlažbe.
Keď prídu k prahu - nezabúdajme, že miestnosť je dlhá ako celý dom -, traja sa znova lúčia pokľaknutím a pobozkajú Ježišovi nožičky. Mária, sklonená nad Dieťaťom, berie jeho malú ruku a vedie ju, aby ňou urobil znak požehnania na hlave každého z mudrcov. Je to už znak kríža,
* Znak kríža je Tau, ako uvádza MV v zátvorke na strojopisnej kópii. Písmeno gréckej abecedy v tvare kríža „tau" je znak spasených, uvedený v Ez 9, 4-6. Stretneme sa s ním ešte v 397.3, 413.6, 491.3, 567.15, 635.4/11.*
vyznačený Ježišovými prštekmi, ktoré vedie Mária.
Potom zídu po schodoch. Karavána je už pripravená a čaká. Ozdoby koní žiaria v zapadajúcom slnku. Ľudia sa zhromaždili na námestíčku a pozerajú sa na tento nezvyčajný výjav.
Ježiš sa smeje a tlieska ručičkami. Mamička ho zdvihla a postavila na široký múrik, ktorý lemuje terasu. Rukou si ho pridržiava na prsiach, aby nespadol. Jozef zostúpi s hosťami a pridŕža každému z nich strmene, kým nasadajú na kone a ťavu.
Teraz sú už všetci v sedle, sluhovia i páni. Zaznie príkaz na pochod. Mudrci sa sklonia až po krk zvierat na posledný pozdrav. Jozef sa ukloní, Mária tiež a znova vedie Ježišovu rúčku, aby ňou zakýval na rozlúčku a požehnal.
10 Ježiš hovorí:
„A teraz? Čo vám povedať teraz, ó, duše, ktoré cítite zomierať vieru? Tí mudrci z Východu nemali nič, čo by ich ubezpečilo o pravde. Nič nadprirodzeného. Iba astronomický výpočet a svoju úvahu, ktorú ich celkový život urobil dokonalou. Jednako však mali vieru. Vieru vo všetko - vieru vo vedu, vieru vo svedomie a vieru v Božiu dobrotu.
Prostredníctvom vedy uverili znameniu novej hviezdy, ktorá mohla byť len ,tou', ktorú ľudstvo očakávalo po stáročia: Mesiáš. Prostredníctvom svedomia mali vieru v hlas hviezdy, ktorá prijala ,nebeské' hlasy a povedala im: ,To je hviezda, ktorá označuje príchod Mesiáša.‘ Skrze Božiu dobrotu mali vieru, že Boh ich neoklame. A keďže mali čistý úmysel, verili, že im pomôže v každom prípade dosiahnuť svoj cieľ.
A podarilo sa im to. Spomedzi toľkých učencov zaoberajúcich sa znameniami iba oni pochopili toto znamenie, lebo len oni jediní mali v duši dychtivosť po poznaní Božích slov s čistým úmyslom, ktorého hlavným zmyslom bolo vzdať ihneď Bohu česť a chválu.
11 Nehľadali vlastný prospech. Ba išli v ústrety námahám a výdavkom a nič, čo je ľudské, nežiadali ako náhradu. Žiadali iba, aby Boh na nich pamätal a zachránil ich pre večnosť.
Tak ako si nerobili starosti o budúcu ľudskú náhradu, tak nemali ani nijaké ľudské starosti, keď sa rozhodli pre cestu. Vy by ste mali naporúdzi tisíce výhovoriek: ,Ako dokážem urobiť takú cestu v krajinách a medzi národmi s rozdielnymi jazykmi? Uveria mi, alebo ma uväznia ako vyzvedača? Akú pomoc mi poskytnú, keď budem prechádzať cez púšte, rieky a hory? A horúčavy? A vietor na náhorných plošinách? A horúčky v oblastiach so stojatou močaristou vodou? A rieky rozvodnené dažďami? A iná strava? A odlišný jazyk? A... a... a.. .‘ Takto usudzujete vy. Oni tak neusudzovali. Vraveli s úprimnou a svätou odvahou: ,Ty, ó, Bože, nám čítaš v srdci a vidíš, aký cieľ sledujeme. Zverujeme sa do tvojich rúk. Dopraj nám nadľudskú radosť, aby sme sa poklonili tvojej druhej Osobe, ktorá sa stala telom pre spásu sveta.‘
Stačí. A vydajú sa na cestu z ďalekých Indií.
* Ježiš mi potom hovorí- uvádza MV na konci strany zošitu rukopisu -, že pod Indiami treba chápať južnú Áziu, kde sa dnes nachádza Turkménsko, Afganistan a Perzia - a dodáva: Vysvetlenie uviesť na spodok strany.*
Od mongolských horských reťazí, po ktorých krúžia jedine orly a supy a kde sa Boh rozpráva s hukotom vetrov a horských bystrín a píše slová tajomstva na nekonečné stránky ľadovcov. Od krajín, v ktorých sa zrodil Níl a pokračuje ako zelenkastá azúrová cieva v ústrety azúrovému srdcu Stredozemného mora. Neodradia ich od cesty ani údery, ani šelmy, ani štrky, ani vyschnuté oceány, ktoré sú nebezpečnejšie než morské. A hviezda im žiari za nocí a nedovolí im spať. Keď sa hľadá Boh, živočíšne zvyky musia ustúpiť pred nadľudskou netrpezlivosťou a potrebami.
Hviezda ich privádza zo severu, z východu a z juhu a Božím zázrakom postupuje pre všetkých troch k jednému bodu. Ďalším zázrakom ich spojí po toľkých míľach na jednom mieste a ďalším, predchádzajúc turíčnu múdrosť, im dá dar chápať a dorozumievať sa tak, ako je to v raji, kde sa hovorí jediným jazykom - Božím.
12 Len v jedinom momente sa preľaknú - keď hviezda zmizne. Pokorní, lebo sú skutočne veľkí, neuvažujú, že to, čo sa prihodilo, je v dôsledku zla druhých, a že skazení ľudia v Jeruzaleme si nezaslúžia vidieť hviezdu Boha. Ale uvažujú, že oni sami boli nehodní Boha, a skúmajú sa s bázňou a ľútosťou, ktorá je hneď pohotová poprosiť o odpustenie.
Ale svedomie ich ubezpečuje. Duše zvyknuté meditovať majú veľmi citlivé svedomie, zjemňované ustavičnou pozornosťou, bystrým sebapozorovaním, ktoré urobilo z ich vnútra zrkadlo, v ktorom sa odrážajú i tie najmenšie zárodky denných udalostí. Urobili z neho učiteľa, hlas, ktorý upozorňuje a kričí i na najmenšiu nie chybu, ale i pohľad na chybu, na to, čo je ľudské, na záľubu v tom, čo je ja. A preto keď sa postavia čelom k tomuto učiteľovi, k tomuto prísnemu a čistému zrkadlu, vedia, že ono neklame. Teraz ich o tom ubezpečuje a oni znova naberajú silu.
,Ó, aké je príjemné počuť, že nič v nás neprotirečí Bohu! Počuť, že hľadí s úľubou na dušu verného syna a požehnáva ho. Z tohto počutia sa zväčšuje viera, dôvera, nádej, sila a trpezlivosť. Teraz je búrka. Ale prejde, pretože Boh ma miluje a vie, že ho aj ja milujem, a nezabudne mi ďalej pomáhať.‘ Tak hovoria tí, ktorí majú pokoj pochádzajúci z čistého svedomia, ktoré je kráľom každého ich konania.
13 Povedal som, že boli ,pokorní, lebo sú skutočne veľkí‘. Čo sa namiesto toho deje vo vašom živote? Človek, pretože nie je veľký, ale je násilník a robí sa mocným svojou samovôľou a svojou bláznivou modloslužbou, nie je nikdy pokorný. Jestvujú nešťastníci, ktorí iba preto, že sú správcom nejakého násilníka, vrátnikom v nejakom úrade, predstaveným na nejakom oddelení, v podstate sluhom toho, kto ich takými urobil, stavajú sa do pózy polobohov. A sú na zaplakanie...!
Títo traja mudrci sú skutočne veľkí. Po prvé nadprirodzenými čnosťami, po druhé vedou a ako posledné bohatstvom. Ale považujú sa za nič, za prach na prachu zeme vzhľadom k najvyššiemu Bohu, ktorý tvorí svety svojím úsmevom a rozsýpa ich ako pšeničné zrno, aby nasýtil oči anjelov náhrdelníkmi hviezd.
Ale cítia sa ako nič vo vzťahu k najvyššiemu Bohu, ktorý stvoril planétu, na ktorej žijú, a ktorý ju stvoril rôznorodo, lebo on - nekonečný Sochár nekonečných diel - jej vložil dotykom svojho prsta tu veniec nežných kopcov, tam horské chrbty a štíty, podobné rebrám zeme, tohto nesmierneho tela, na ktorom sú cievami rieky, nádrže a jazerá a srdcom oceány. Šatom sú lesy, závojom mračná, ozdobami krištáľové ľadovce, šperkami tyrkysy a smaragdy, opály a beryly všetkých vôd, ktoré spievajú spolu so šelmami i vetrami veľký chorál chvály svojmu Pánovi.
Ale cítia sa ako nič so svojou múdrosťou vo vzťahu k najvyššiemu Bohu, od ktorého pochádza ich múdrosť a ktorý im dal silnejšie oči, než sú oči s dvoma zreničkami, ktorými vidia veci - oči duše, ktoré vedia čítať vo veciach slovo nenapísané ľudskou rukou, ale vryté myšlienkou Boha.
Ale cítia sa ničím so svojím bohatstvom - atómom vo vzťahu k bohatstvu Majiteľa vesmíru, ktorý rozsýpa kovy i šperky do hviezd a planét a hojnosť nadprirodzeného, nevyčerpateľného bohatstva do srdca toho, kto ho miluje.
14 Keď prišli pred chatrný dom v najbiednejšom z judejských miest, nekrútia hlavou vraviac: ,Nemožné,‘ ale zohnú chrbát, kolená a zvlášť srdce, a klaňajú sa. Tam, za oným úbohým múrom je Boh. Ten Boh, ktorého oni vždy vzývali, neodvažujúc sa nikdy, ani len vzdialene, dúfať, že ho uvidia. Ale vzývajú ho pre dobro celého ľudstva, pre ,svoje‘ večné dobro. Ó! Iba toto si želajú. Môcť ho vidieť, poznať, vlastniť v živote, ktorý viac nepozná úsvit ani súmrak!
On je tam, za tým úbohým múrom. Ktovie, či jeho srdce Dieťaťa, ktoré je však vždy srdcom Boha, nepočuje tieto tri srdcia, ktoré sklonené v prachu cesty prespevujú: ,Svätý, Svätý, Svätý. Zvelebený Pán, náš Boh. Sláva jemu na najvyšších nebesiach a pokoj jeho služobníkom. Sláva, sláva, sláva a požehnanie'? Dožadujú sa ho s chvejúcou láskou. A celú noc a nasledujúce ráno si najživšou modlitbou pripravujú ducha na spoločenstvo s Bohom - Dieťaťom.
Nejdú k tomu oltáru, ktorým je panenské lono nesúce božskú Hostiu, ako chodíte vy s dušou plnou ľudských starostí. Oni zabúdajú na spánok a jedlo a ak sa oblečú do najkrajších šiat, nie je to kvôli ľudskému prepychu, ale preto, aby vzdali česť Kráľovi kráľov. Do palácov kráľov vstupujú hodnostári v najkrajších šatách. A nemali by azda oni ísť k tomuto Kráľovi vo svojom sviatočnom odeve? A ktorý sviatok je pre nich väčší než tento?
Ó, vo svojich vzdialených krajinách sa museli veľakrát zdobiť kvôli ľuďom, ktorí im boli rovní. Aby ich poctili a oslavovali. Správne je teda pokoriť sa pri nohách najvyššieho Kráľa v purpure a v šperkoch, v hodvábe a vzácnom perí. Položiť ich k nohám, k nežným malým nôžkam položiť tkaniny zeme, šperky zeme, perie zeme, kovy zeme - veď sú jeho dielom -, aby tiež ony, tieto veci zeme, sa klaňali svojmu Stvoriteľovi. A boli by šťastní, keby im tento malý Chlapček prikázal, aby sa vystreli na zem a stali sa živým kobercom pre jeho krôčiky Dieťaťa, a keby po nich šliapal, on, ktorý im nechal hviezdy, prach, prach, prach.
15 Pokorní a veľkodušní. A poslušní ,hlasom‘ Najvyššieho. Hlasy prikazujú, aby priniesli dary novorodenému Kráľovi. A oni ich prinášajú. Nehovoria: ,On je bohatý a nepotrebuje ich. Je Boh a nebude poznať smrť.‘ Poslúchajú. A sú tí, čo ako prví pomôžu Spasiteľovi v jeho chudobe. Aké predvídavé je zlato pre toho, kto bude zajtra utečencom! Aká významná je živica pre toho, kto bude čoskoro zabitý! Aké zbožné je kadidlo pre toho, kto bude musieť pociťovať zápach ľudských zmyselností, ktoré kypia okolo jeho nekonečnej čistoty!
Pokorní, veľkodušní, poslušní a navzájom ohľaduplní. Čnosti vždy plodia ďalšie čnosti. Z čností obrátených k Bohu, hľa, čnosti obrátené k blížnemu. Úcta, ktorá je potom milosrdnou láskou. Najstaršiemu sa dáva česť, aby hovoril v mene všetkých, aby prijal ako prvý bozk Spasiteľa, aby ho podržal za rúčku. Tí druhí ho ešte budú môcť vidieť. Ale on nie. Je starý a deň jeho návratu k Bohu je nablízku. Uvidí ho, tohto Krista, po jeho mučivej smrti a bude ho nasledovať po stope spasených pri návrate do neba. Ale už ho neuvidí na tejto zemi. A tak na jeho cestu do večnosti mu zostáva teplo malej rúčky, ktorá sa zveruje do jeho už zvráskavenej ruky.
Ostatní nepociťujú nijakú závisť. Ba ich úcta k starému mudrcovi sa zväčšuje. Určite si to zaslúžil väčšmi než oni a po dlhší čas. Boh - Dieťa to vie. Slovo Otca ešte nehovorí, ale jeho postoj je slovo. Nech je zvelebené jeho nevinné slovo, ktoré vyznačuje toho ako svojho milovaného.
16 Ale, synovia, z tohto videnia sú tu ešte ďalšie dve poučenia.
Postoj Jozefa, ktorý vie stáť na ,svojom‘ mieste. Prítomný ako strážca a ochranca Čistoty a Svätosti. Ale nie uchvatiteľ ich práv. To Mária so svojím Ježišom prijíma pocty a slová. Jozef má z toho veľkú radosť kvôli nej a nevšíma si, že je druhoradou postavou. Jozef je spravodlivý - je Spravodlivý. A je spravodlivý stále. Aj v tejto hodine. Opar tohto sviatku mu nestúpne do hlavy. Zostane pokorný a spravodlivý.
Teší sa z tých darov. Nie kvôli sebe. Ale preto, že myslí, že s nimi bude môcť zabezpečiť pohodlnejší život Neveste a nežnému Dieťatku. V Jozefovi niet závisti. Je robotník a bude ďalej robiť svoju prácu. Ale aby ,oni‘ jeho dve lásky, mali blahobyt a pohodlie. Ani on ani mudrci nevedia, že tie dary im poslúžia pri úteku a v živote vo vyhnanstve, v ktorom sa majetok rozplynie ako mračno rozbité vetrami, a pri návrate do vlasti potom, čo všetko stratili, zákazníkov i nábytok, a zachráni- li sa len múry domu, ktorý Boh ochraňoval, pretože tam sa on spojil s Pannou a stal sa telom.
Jozef je pokorný - on strážca Boha a matky Boha a Nevesty Najvyššieho - až po pridŕžanie strmeňa týmto Božím vazalom. Je chudobný stolár, lebo ľudská násilnosť pozbavila Dávidových dedičov ich kráľovských majetkov. Ale je vždy z kráľovského rodu a má kráľovské rysy. Aj o ňom treba povedať: ,Bol pokorný, lebo bol skutočne veľký.‘
17 Posledné, láskavé, významné poučenie.
To Mária berie Ježišovu ruku, ktorá ešte nevie žehnať, a vedie ju pri svätom úkone.
To Mária vždy berie Ježišovu ruku a vedie ju. Aj teraz. Teraz Ježiš už vie požehnávať. Ale občas jeho prebodnutá ruka padá únavou a nedôverou, pretože vie, že je zbytočné žehnať. Vy ničíte moje požehnanie. Ruka padá aj rozhorčená, pretože vy mi zlorečíte. A vtedy ju práve Mária pobozká a sníma z nej hnev. Ó, bozk mojej matky! Kto odolá tomuto bozku? A potom ma chytí za zápästie svojimi jemnými, ale tak láskyplne veliteľskými rukami, a núti ma žehnať.
Nemôžem odmietnuť svoju matku. Treba však ísť k nej a žiadať ju, aby bola vašou Orodovnicou. Ona je mojou Kráľovnou prv, než sa stala vašou, a jej láska k vám má takú moc odpustenia, akú nepozná ani moja. A ona, i keď bez slov, ale s perlami svojho plaču a so spomienkou na môj kríž, ktorého znak mi naznačí vo vzduchu, sa prihovára za vašu vec a napomína ma: ,Si Spasiteľ. Zachraňuj.‘
18 Hľa, deti, ,evanjelium viery' pri zjavení scény mudrcov. Rozjímajte a napodobňujte. Pre vaše dobro."