Biskup Joseph Strickland a biskup Athanasius Schneider akceptujú autoritu pápeža Františka, aj keď pápež koná nespravodlivo.
Na túto tému sa vyjadril prof. Roberto de Mattei začal otázkou odvolania biskupa z úradu. Joseph Strickland poukázal na to, že texaský hierarcha nechcel odstúpiť, aj keď ho o to Svätá stolica požiadala; považoval to za nespravodlivé. Keď však pápež vydal rozhodnutie, ktorým ho zbavil diecézy Tyler, vyhovel.
„Biskup Joseph Stricklad uznal autoritu pápeža Františka tým, že sa odmietol riadiť radami tých amerických konzervatívcov a/alebo tradicionalistov, ktorí ho nabádali, aby sa postavil proti pápežovmu rozhodnutiu. Títo zlí radcovia ukázali svoju neznalosť Prvého vatikánskeho koncilu,“ napísal historik.
Ako pripomenul, konštitúcia Pastor aeternus v treťom odseku hovorí, že Rímska cirkev má autoritu nad všetkými miestnymi cirkvami a každý sa tomu musí prispôsobiť. Jasne to potvrdzuje aj Kódex kánonického práva (kán. 331; kán. 333). Taliansky historik pripomenul, že povinnosť postaviť sa proti pápežskému rozhodnutiu vznikne len vtedy, ak by chcel rímsky biskup konať proti božskému alebo prirodzenému zákonu. „Keď však pápež rozhoduje o disciplíne a riadení cirkví bez toho, aby prekročil božský a prirodzený zákon, povinnosťou nie je postaviť sa proti, ale poslúchnuť – aj keď príkaz je alebo sa zdá byť nespravodlivý,“ napísal.
Úplne iná vec je pýtať sa na dôvody takýchto rozhodnutí, aj tých verejných; všetci katolíci, kňazi aj laici, to dokážu. Tento postoj zaujal tak biskup Strickland, ako aj napríklad biskup Athanasius Schneider. „Prijatie pápežskej autority, zvolávanie nespravodlivosti, obrátenie sa k modlitbe“ – takto opísal túto cestu prof. Roberto de Mattei.
Taliansky historik upozornil na článok biskupa Athanasiusa Schneidera o potrebe uznať pápeža Františka ako právneho nástupcu sv. Petra. „Neexistuje žiadna autorita, ktorá by mohla vyhlásiť alebo uznať zvoleného a všeobecne akceptovaného pápeža za nelegitímneho pápeža. Ustavičná prax Cirkvi dáva najavo, že aj v prípade neplatnej voľby by takáto neplatná voľba bola de facto napravená všeobecným prijatím novozvolených drvivou väčšinou kardinálov a biskupov. Rovnako v prípade heretického pápeža by automaticky neprišiel o svoj úrad a v rámci Cirkvi neexistuje orgán, ktorý by mohol vyhlásiť, že prišiel o úrad pre herézu,“ napísal biskup Schneider.
„Biskup Schneider nasleduje učenie sv. Alfonso Liguori, kardinála Billota a rímskej teologickej školy, podľa ktorej ten, kto je všeobecne uznávaný za pápeža, je skutočným pápežom, pretože ak by sa celá Cirkev pridŕžala falošného pápeža, pridŕžala by sa falošného pravidla viery. ,“ povedal prof. Roberto de Mattei.
Arcibiskup Carlo Maria Viganò zastáva iný postoj. Pápež František bol podľa bývalého apoštolského nuncia v USA právoplatne zvolený, no pre nedostatok súhlasu byť Kristovým námestníkom prišiel o pápežský úrad. Hierarcha o tom napísal 17. novembra na Twitteri a zároveň uistil, že nie je sedesvakantista.
Na túto tému sa vyjadril prof. Roberto de Mattei obšírne komentoval tézy arcibiskupa. Viganò v samostatnom článku s názvom "Arcibiskup Viganò: Smerom k anarchovakantizmu?".
Ako uviedol, arcibiskup Viganò sa domnieva, že pápež František stratil pápežský úrad v dôsledku „nedostatku súhlasu“: prijal jeho voľbu, ale nemal v úmysle pracovať pre dobro Cirkvi. Nedostatok tohto úmyslu je podľa arcibiskupa viditeľný na Františkovom správaní, ktoré je vraj „ostentatívne a permanentne protikatolícke“.
Podľa arcibiskupa Viganò, hoci František nikdy priamo nehovoril o svojich zámeroch, je zrejmé, že žiadny konšpirátor, ktorý koná zlomyseľne v akomkoľvek úrade, by nehovoril priamo o svojich zámeroch. Hierarcha zároveň zdôrazňuje, že nie je sedesvakantista. Podľa jeho názoru František „hmotne“ obsadzuje trón sv. Petra, hoci nie je pápež; podľa arcibiskupa Vigana prístup znamená, že o sedesvakantizme nemôže byť ani reči.
„Takáto téza nie je nová ani originálna; bolo vypracovaná ako téza cassiciacum vo vzťahu k Pavlovi VI. a jeho nástupcom páter Guérard des Lauriers, dominikánsky teológ, ktorý sa v roku 1969 podieľal na vytvorení „Krátkej kritickej analýzy Novus Ordo Missae “ podpísanej kardinálmi Bacciom a Ottavianim. Svoj postoj vyjadril v prvom vydaní a v ďalších číslach časopisu Cahiers de Cassiciacum, ktorý vydáva Združenie sv. Hermenegilda v Nice,“ povedal Roberto de Mattei.
Podľa otca Guérarda des Lauriers bol Pavol VI. „hmotne“ pápežom, ale nebol formálne, to znamená, že nemal právo vládnuť Cirkvi. V dôsledku toho podľa dominikána stratili magisterské činy Pavla VI. a jeho nástupcov význam, prinajmenšom od okamihu vyhlásenia koncilového vyhlásenia o náboženskej slobode Dignitatis humanae . V roku 1981 bol otec Guérard bez súhlasu Ríma vysvätený za biskupa vietnamským arcibiskupom Pierrom Martinom Ngo Dinh Thucom, ktorý bol o dva roky neskôr exkomunikovaný.
V Taliansku sa tézy cassiaciacum chopila v roku 1985 skupina ľudí, ktorí opustili Kňazské bratstvo sv. Pia X., ktorý založil Inštitút Panny Márie dobrej rady. Predstavený tohto inštitútu, páter Francesco Ricossa, je v rovnakej pozícii už 40 rokov. V októbri otec Ricossa napísal, že arcibiskup Viganò, hoci sa neodvolával na tézu cassiaciacum , dospel viac-menej k rovnakému záveru ako otec Guérard des Lauriers.
V roku 1980 sa francúzsky spisovateľ Jean Madiran postavil proti téze o cassiciaku . V článku uverejnenom v „Itinéraires“ autor uviedol, že táto téza má zásadnú chybu: neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by naznačoval, že Pavol v skutočnosti nemal v úmysle podporovať dobro Cirkvi. Aj keď sa opakovane vzďaľoval od dobra Cirkvi, neznamená to automaticky, že to bol jeho zámer... a to znamená, že práca vôbec nie je tézou – ale hypotézou.
„Dnes s použitím rovnakého induktívneho uvažovania arcibiskup Viganò tvrdí, že pápež František je motivovaný túžbou páchať zlo Cirkvi, nie prinášať jej dobro,“ povedal prof. Roberto de Mattei.
„Komplexné historické hodnotenie môže, samozrejme, dospieť k záveru, že pontifikát pápeža Františka bol katastrofálny, ale Františkov nedostatok „čistého úmyslu“ konať pre dobro Cirkvi nemožno jednoducho konštatovať – treba to dokázať,“ vedec. napísal.
„Morálni teológovia rozlišujú medzi vonkajším (alebo: objektívnym) cieľom daného činu ( finis operis ) a subjektívnym hodnotením ( finis operantis ), ktoré môže byť odlišné od objektívneho cieľa. Napríklad, niekto môže dať almužnu na niečo iné ako na podporu niekoho v núdzi. Preto je možné mnohé slová a skutky pápeža Františka izolovať a ukázať, že nie sú objektívne zamerané na dobro duší. Sú však aj iné akty tohto pontifikátu, ktoré takéto charakteristiky nemajú (napríklad vyhlásenie Roka svätého Jozefa na 8. decembra 2020). Preto by bolo potrebné demonštrovať, že aj pri takýchto činoch bolo subjektívnym zámerom pápeža Františka poškodiť Cirkev,“ napísal. To sa však nedá dokázať. „Ako to už býva, chyba je v pripisovaní významu tézy hypotéze,“ uzavrel taliansky historik a dodal, že „chyba v myslení“ má vážne praktické dôsledky.
„Nie je to len o zmiznutí viditeľnosti Cirkvi. "Zdá sa, že arcibiskup Viganò vytvára sieť podzemného odporu proti 'Protivníkovi cirkvi' ( Inimicus Ecclesiae ), tajne vysväcujúcim kňazov a možno aj niekoľkým biskupom," napísal.
„V tomto zmysle arcibiskupská „sieť“ Viganò je štruktúra, ktorá by sa dala nazvať „anarchovakantizmom“, nie sedesvakantizmom. Náboženský anarchovakantizmus je obdobou „antiglobalizačnej aliancie“, ktorú založil ten istý arcibiskup. Viganò bojuje proti Deep State a „Hlbokej cirkvi“. Niektorí ľudia, ktorí zareagovali na jeho výzvu, už otvárajú oči, ale už bolo napáchaných veľa škôd a my sa musíme modliť, aby múdra a milosrdná ruka Božej Prozreteľnosti našla nápravu,“ uzavrel.
Zdroj: voiceofthefamily.com
Roberto de Mattei: Idźmy za wiernymi biskupami. Abp Viganò to anarcho-wakantysta