Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 227.
23. júl 1945 ráno o ôsmej
1 Z voza zostupuje veľmi bledý Judáš spolu s Pannou Máriou a s učeníčkami, teda s Máriami, Janou a Elizou...
... a pre zmätok, ktorý som mala doma dnes ráno, nemohla som písať, kým som videla. Preto teraz, keď je už šesť hodín večer, môžem povedať len to, že som pochopila a počula. Že zotavujúci sa Judáš sa vracia k Ježišovi do Getsemani spolu s Máriou, ktorá ho liečila. A s Janou, ktorá nalieha, aby sa ženy a rekonvalescent vrátili na voze do Galiley. Ježiš súhlasí a vysadí aj chlapca, aby išiel s nimi. Jana a Eliza zostanú niekoľko dní v Jeruzaleme a Eliza sa potom má vrátiť do Betsury a Jana do Beteru.
Pamätám si, že Eliza povedala: „Teraz mám odvahu vrátiť sa tam, lebo môj život už má zmysel. Budem viesť svojich priateľov, aby ťa milovali." A spomínam si, že Jana pripojila: „A ja sa o to budem usilovať na svojich majetkoch, kým ma tu Chúza ponechá. Takto ti budem ešte slúžiť, hoci by som ťa radšej nasledovala."
Pamätám si tiež, že Judáš povedal, že ani v najťažších hodinách choroby netúžil po svojej matke, lebo „tvoja matka bola pre mňa pravou matkou, nežnou a láskavou, a ja na to nikdy nezabudnem".
V ostatných slovách mám chaos, a preto ich už nepoviem, lebo by to boli moje slová, a nie slová osôb z videnia.
*Na strojopisnej kópii MV poznamenáva: Toto treba vynechať, aby sa neurazili tí, čo nechcú zjavenia... alebo ponechať, ak sa raz rozhodnú dať súhlas, aby dielo bolo publikované v jeho pravdivej celistvosti...*
[....]
228. V loďke do Betsaidy, kde Marziama zveria Porfýrii
24. júl 1945
1 Ježiš je spolu so svojimi apoštolmi na Galilejskom jazere. Je včasné ráno. Sú tu všetci apoštoli, lebo je tu aj Judáš, úplne uzdravený, s tvárou, čo mu znežnela pretrpenou chorobou a poskytnutou starostlivosťou. A je tu i Marziam, trochu vystrašený, keďže na vode je prvý raz. Nechce to dať najavo, ale pri každom silnejšom zakolísaní objíma jednou rukou okolo krku ovečku, ktorá s ním prežíva strach a žalostne bľačí. Druhou rukou sa chytá čoho môže - sťažňa, lavičky, vesla alebo Petrovej či Ondrejovej nohy či nohy niektorého z pomocníkov, ktorí prechádzajú okolo pri manévrovaní s loďkou. A zatvára oči, azda presvedčený, že je to jeho posledná hodina.
Peter sa mu občas prihovorí a tľapne ho prstami po líci: „Tak čo, nebojíš sa? Učeník sa nesmie nikdy báť." A chlapec prikývne, že nie, ale keďže vietor sa dvíha a voda je čoraz nepokojnejšia, keď sa blížia k ústiu Jordánu do jazera, schúli sa ešte viac a častejšie zatvára oči, až zrazu pri náhlom naklonení sa loďky po bočnom náraze vlny vykríkne od strachu.
Niekto sa zasmeje, iný zažartuje a doberá si Petra, že sa stal otcom chlapca, ktorý sa bojí plavby loďou. A ďalší si doberá Marziama, že stále rozpráva, ako chce chodiť po súši i po mori ohlasovať Ježiša, a potom sa bojí preplaviť zopár stadií po jazere. Marziam sa však bráni a vraví: „Každý sa bojí niečoho, čo nepozná. Ja vody, Judáš smrti. . . "
2 Chápem, že Judáš sa musel veľmi báť smrti, a udivuje ma, že nezareagoval na poznámku, ba naopak vraví: „Dobre si to povedal. Každý sa bojí toho, čo nepozná. Ale o chvíľu pristaneme. Betsaida je odtiaľto na pár stadií. A ty máš istotu, že tam nájdeš lásku. Aj ja by som chcel byť tak blízko Otcovho domu a mať istotu, že tam nájdem lásku!" Hovorí to unavene a smutne.
„Nedôveruješ Bohu?" spýta sa zarazene Ondrej.
„Nie... Nedôverujem sebe. Počas choroby, obklopený toľkými čistými a dobrými ženami, som sa cítil duchovne taký malý! Koľko som sa len napremýšľal! Hovoril som si: ,Ak sa ony ešte chcú polepšiť, aby dosiahli nebo, čo musím urobiť ja?' Lebo ony sa ešte cítia byť hriešne, hoci ja som ich všetky považoval už za sväté. A ja...? Prídem tam vôbec niekedy, Učiteľ?"
„S dobrou vôľou možno dosiahnuť všetko."
„Ale moja vôľa je veľmi nedokonalá."
„Božia pomoc jej dodáva, čo jej chýba k úplnosti. Tvoja terajšia pokora sa zrodila v chorobe. Vidíš teda, že dobrý Boh sa cez chorobu postaral, aby ti dal niečo, čo si nemal."
„To je pravda, Učiteľ. Ale tie ženy! Aké sú to dokonalé učeníčky! Nehovorím o tvojej matke. Ona, to sa vie. Hovorím o ostatných. Ó, naozaj nás predstihli! Ja som bol jednou z prvých skúšok ich budúceho poslania. Ale ver, Učiteľ, môžeš sa na ne úplne spoľahnúť. Ja a Eliza sme boli v ich liečebnej opatere a Eliza sa vrátila do Betsury s uzdravenou dušou. A ja... ja dúfam, že si ju vyliečim, teraz, keď mi ju ony spracovali..." Judáš, ešte slabý, plače.
Ježiš sedí vedľa neho, položí mu ruku na hlavu a kývne ostatným, aby boli ticho. Peter a Ondrej sú však priveľmi zamestnaní poslednými pristávacími manévrami a nehovoria, kým Horlivec, Matúš, Filip a Marziam určite nemajú chuť do reči - či už preto, že túžobne očakávajú pristátie, alebo preto, že sú sami dostatočne rozvážni.
3 Loďka sa dostáva do toku Jordánu a po chvíli sa zastaví na štrkovitom dne. Kým pomocníci vystúpia, aby ju priviazali lanom ku skale a položili dosku ako mostík, Peter a Ondrej si obliekajú dlhé šaty. Zatiaľ i druhá loďka urobí rovnaký manéver a vystupujú z nej ostatní apoštoli. Vystúpi i Ježiš a Judáš, kým Peter oblieka chlapcovi šaty a upravuje ho, aby ho upraveného predstavil svojej manželke. Už všetci vystúpili na zem, vrátane oviec.
„A teraz poďme," povie Peter. Je skutočne veľmi napätý.
Chlapca, ktorý je tiež rozrušený, vezme za ruku. Chlapcovo vzrušenie je také veľké, že zabudne na ovečky — o ktoré sa napokon postará Ján — a v náhlom návale strachu sa spýta: „Ale bude ma chcieť. A naozaj ma bude mať rada?"
Peter ho ubezpečí. No možno ho nakazil strach a povie Ježišovi: „Povedz to Porfýrii ty, Učiteľ. Myslím, že ja by som jej to nevedel povedať dobre."
Ježiš sa usmeje, ale prisľúbi, že to zariadi.
4 Prejdú po štrkovitom brehu a čoskoro prídu do domu. Cez otvorené dvere počuť, že Porfýria je zaujatá domácimi prácami.
„Pokoj tebe!" povie Ježiš, keď vstúpi do dverí kuchyne, kde žena ukladá riady.
„Učiteľ! Šimon!" Žena sa hodí k Ježišovým nohám a potom k nohám svojho manžela. Nato vstane a jej hoci nie pekná, ale milá a dobrotivá tvár sa zaleje červeňou, keď povie: „Toľko som po vás túžila! Všetci ste v poriadku? Poďte! Poďte! Určite ste unavení..."
„Nie. Prichádzame z Nazareta, kde sme pobudli zopár dní, a potom sme mali ďalšiu zastávku v Káne. Loďky boli v Tiberiade. Vidíš, že nie sme unavení. Bol s nami chlapec a Judáš Šimonov zoslabený chorobou."
„Chlapec? Taký malý učeník?"
„Sirota, ktorú sme vzali cestou."
„Ó, drahý! Poď, poklad môj, nech ťa pobozkám!"
Chlapec stál bojazlivo za Ježišom. Žene, ktorá si takmer kľakla, aby bola v rovnakej výške ako on, dovolí, aby ho vzala na ruky, a nezdráha sa, keď ho pobozká.
„A vy ho stále vodíte so sebou, takého maličkého? Veď sa unaví... " Žena je samý súcit. Pritúli si chlapca do náručia a pritisne si líce o jeho líčko.
„Pravdu povediac, mal som s ním iný plán. Chcel som ho zveriť niektorej učeníčke, keď pôjdeme ďalej od jazera, mimo Galiley. .. "
„A nie mne, Pane? Ja som nikdy nemala deti. Ale synovcov áno a viem, ako treba s deťmi zaobchádzať. Som učeníčka, ktorá nevie rozprávať, ktorá nie je taká zdravá, aby išla s tebou, ako to robia iné, ktoré... ach! Ty to vieš! Možno som aj bojko, ak si to myslíš. Ty však vieš, v akých kliešťach som zovretá. V kliešťach som povedala? Nie, som medzi dvoma lanami, ktoré ma ťahajú každé opačným smerom a nemám odvahu odrezať jedno z nich. Dovoľ mi, aby som ti aspoň trocha poslúžila tým, že budem mamkou - učeníčkou tomuto chlapcovi. Naučím ho všetko, čo ostatné učia iných... Milovať ťa..."
5 Ježiš jej položí ruku na hlavu, usmeje sa a povie: „Chlapca sme priviedli sem, aby tu našiel matku a otca. Áno. Vytvorme rodinu." A Ježiš vloží Marziamove ruky do rúk Porfýrie a Petra, ktorému sa lesknú slzy v očiach: „A vychovávajte mi sväto toto neviniatko."
Peter o tom už vie, a tak si len chrbtom ruky zotrie slzu. Ale jeho žena, ktorá to neočakávala, od úžasu na chvíľu onemie. Potom znova padne na kolená a vraví: „Ó, Pane môj! Vzal si mi manžela a urobil si ma takmer vdovou. Ale teraz mi dávaš syna... Ty teda vraciaš všetky ruže môjmu životu, nielen tie, ktoré si mi vzal, ale aj tie, ktoré som nikdy nemala. Buď požehnaný! Tento chlapček mi bude drahší, než keby sa zrodil z môjho lona. Lebo je od teba." A žena pobozká Ježišove šaty a pobozká i chlapca, ktorého si potom posadí do lona. .. Je šťastná. ..
„Nechajme ju, aby sa mohla potešiť," povie Ježiš. „Zostaň aj ty, Šimon, my pôjdeme do mesta kázať. Prídeme neskoro večer a poprosíme ťa o jedlo a nocľah." A Ježiš odchádza s apoštolmi a tých troch zanecháva v pokoji...
Ján povie: „Môj Pane, Šimon je dnes blažený!"
„Aj ty chceš dieťa?"
„Nie. Chcel by som len pár krídel, aby ma vyniesli až po nebeskú bránu, a aby som sa naučil reč Svetla, aby som ju mohol znova a znova hovoriť ľuďom." A usmieva sa.
Ovečky odvedú na koniec záhrady vedľa veľkej miestnosti na siete, dajú im konáre, trávu i vodu zo studne a odchádzajú do stredu mesta.