Maria Valtorta 248.
9. august 1945
1 Keď prídu do Betlehema v Galilei, je večer. Je pochopiteľné, že mestá s týmto menom sú učupené na zvlnených kopcoch, pokrytých zeleňou, lesmi a lúkami, na ktorých sa pasú stáda, zostupujúce na noc do ovčincov. Vzduch nesie stopy purpurovej oblohy po veľkolepom západe slnka, ktorý sa práve zavŕšil, a napĺňa ho pastierska hudba zvončekov a trasľavého bľakotu oviec, ku ktorému sa pripájajú veselé výkriky detí, ktoré sa tam hrajú, a hlasy matiek, čo ich zvolávajú.
„Judáš Šimonov, choď so Šimonom pohľadať ubytovanie pre nás i pre ženy. Uprostred dediny je hostinec a tam prídeme za vami."
Keď Judáš a Horlivec poslúchnu, Ježiš sa obráti k matke a vraví: „Teraz to nebude ako v tom druhom Betleheme. Nájdeš miesto na odpočinok, matka moja. V tomto ročnom období cestuje málo ľudí a nie je vydané žiadne nariadenie."
„V tomto ročnom období by bolo príjemné spať aj na lúke alebo medzi týmito pastiermi a medzi ovečkami." Mária sa usmeje na Syna a na zvedavých pastierikov, ktorí na ňu uprene hľadia.
2 Usmieva sa takým spôsobom, že jeden z nich štuchne lakťom druhého a potichu mu povie: „To môže byť len ona." Smelo podíde dopredu so slovami: „Zdravím ťa, Mária, plná milostí. Pán je s tebou?"
Mária odpovie ešte s nežnejším úsmevom: „Tam je Pán." A ukáže na Ježiša, ktorý sa obrátil a rozpráva sa s bratrancami. Poveruje ich, aby rozdali almužnu chudobným, ktorí sa blížia s prosebným bedákaním. Matka sa zľahka dotkne Syna a povie mu: „Syn môj, títo pastierikovia hľadajú teba a mňa spoznali. Neviem, ako. . . "
„Určite tadiaľto prechádzal Izák a zanechal tu vôňu zjavenia. Mládenček, poď sem."
Tmavovlasý pastierik, asi dvanásť až štrnásťročný, pevný, hoci chudý, so živými očami čiernymi sťa uhoľ, s vlasmi, čo mu splývajú do bujnej ebenovej hrivy, odetý v ovčej kožušine — pripadá mi ako kópia mladého Predchodcu — pristúpi ako očarený s blaženým úsmevom k Ježišovi.
„Pokoj tebe, chlapče. Ako si spoznal Máriu?"
„Lebo len matka Spasiteľa môže mať taký úsmev a takú tvár. Povedali mi: ,Tvár anjela, oči ako hviezdy a úsmev nežnejší než bozk matky, láskavý ako jej meno Mária, taký svätý, že sa mohla skloniť k novonarodenému Bohu.' Toto som v nej videl a pozdravil som ju, pretože som ťa hľadal. Hľadali sme ťa, Pane, a... neodvážil som sa teba pozdraviť ako prvého."
„Kto ti o nás hovoril?"
„lzák z druhého Betlehema. A sľúbil nám, že nás v jeseni zavedie k tebe."
„Bol tu Izák?"
„Ešte je v tomto kraji, s mnohými učeníkmi. Ale nám, pastierom, rozprával o tebe on. A my sme jeho slovám uverili.
3
Pane, dovoľ, aby sme sa ti aj my poklonili, ako tí naši druhovia v požehnanej noci." A kým si kľakne do prachu cesty, zakričí na ostatných pastierov, ktorí zastavili stádo pri bránach mesta (pri pomyselných bránach, lebo mesto nemá hradby) tam, kde sa zastavil aj Ježiš, aby počkal na ženy a vošiel s nimi do obce.
Pastierik kričí: „Otec, bratia a priatelia, našli sme Pána! Poďte, pokloňme sa mu.“
A pastieri prichádzajú so stádom, zoskupia sa okolo Ježiša a prosia ho, aby nešiel inde, ale aby prijal ich neďaleký biedny dom ako príbytok pre seba a pre svojich priateľov. „Je to veľký ovčinec," vysvetľujú, „lebo Boh nás chráni. Sú tam izby a arkády plné voňavého sena. Izby pre matku a pre jej sestry, lebo sú to ženy. Ale aj pre teba je jedna izba. Ostatní môžu spať s nami pod podlubím, na sene."
„Aj ja zostanem s vami. A bude to pre mňa príjemnejší odpočinok, ako keby som spal v kráľovskej izbe. Poďme to však najprv oznámiť Judášovi a Šimonovi."
„Pôjdem ja, Učiteľ," vraví Peter a odíde spolu s Jakubom Zebedejovým.
Zastavia sa na okraji cesty a čakajú na návrat štyroch apoštolov.
4 Pastieri sa pozerajú na Ježiša, akoby už bol Boh vo svojej sláve. Tí najmladší sú priam blažení a akoby si chceli vtlačiť do mysle každý detail z Ježiša a z Márie, ktorá sa sklonila pohladkať bľačiace baránky, Obtierajúce si papuľky o jej kolená.
„V dome Alžbety, mojej príbuznej, bol jeden baránok, ktorý mi oblizoval vrkoče vždy, keď ma zbadal. Volala som ho lebo bol ako dieťa, ozaj môj priateľ. A tento mi ho so svojimi dvojfarebnými očkami celkom pripomína. Nezabite ho! Aj toho druhého ponechali nažive pre jeho lásku ku mne."
„To je ovečka, žena, a chceli sme ju predať, lebo má dvojfarebné oči a myslím, že na jedno slabo vidí. Ale ponecháme si ju, ak chceš."
„Ó, áno! Chcela by som, aby nezabili žiadneho baránka... Sú také nevinné a majú hlas, ako keď dieťa volá mamku. Pripadá mi, že zabíjajú dieťatko, keď zabíjajú niektorého z nich."
„Ale potom, žena, by na zemi nebolo miesto pre nás, keby žili všetky baránky," povie najstarší pastier.
„Viem. Ale myslím na ich bolesť, ako aj na bolesť oviec-matiek. Tak veľmi plačú, keď im berú malé. Vyzerajú ako ozajstné matky. A ja nemôžem vidieť nikoho trpieť, no prežívam muky, keď trýznia matku. Tá bolesť sa líši od každej inej bolesti, lebo otras zo smrti dieťaťa nám trhá nielen srdce a mozog, ale aj samotné lono. My matky zostávame navždy spojené s deťmi. A keď nám ich zoberú, celkom nás to zmučí."
Mária sa už neusmieva, ba v belasých očiach má záblesky sĺz. Hľadí na svojho Ježiša, ktorý ju počúva a pozerá sa na ňu. Mária mu potom položí ruku na plece, akoby sa obávala, že to jeho odtrhnú od nej.
5 Z prašnej cesty prichádza malá eskorta ozbrojencov - šesť mužov spolu s kričiacimi ľuďmi. Pastieri sa pozerajú a potichu sa rozprávajú. Potom sa pozrú na Máriu a na Ježiša.
Najstarší povie: „Takže bolo dobré, že si dnes večer nevošla do Betlehema."
„Prečo?“
„Pretože tí ľudia, čo teraz prešli, tí, čo idú do mesta, idú vytrhnúť jednej matke syna."
„Ach, ale prečo?"
„Aby ho zabili."
„Ó, to nie! Čo urobil?"
Ježiš sa takisto spýta a apoštoli sa nahrnuli počúvať.
„Na ceste vedúcej cez vrch našli zabitého bohatého Joela. Vracal sa zo Sykaminumu a mal veľa peňazí. No nezabili ho zbojníci, lebo peniaze boli pri mŕtvom. Sluha, ktorý ho sprevádzal, povedal, že pán mu kázal bežať dopredu oznámiť ich návrat. Keď sa vracal k pánovi, na mieste, kde bola spáchaná vražda, videl iba mládenca, ktorého teraz zabijú. Okrem toho dvaja z dediny prisahajú, že tohto človeka videli, ako napadol Joela. Teraz príbuzní mŕtveho žiadajú jeho smrť. A ak je vrah..."
„Neveríš tomu?"
„Nezdá sa mi to pravdepodobné. Mládenec je takmer ešte chlapec, je dobrý, žije s matkou, je to jej jediný syn a ona je vdova, a svätá vdova. Nechýbajú im prostriedky. Nemyslí na ženy. Nie je bitkár ani blázon. Prečo by teda zabíjal?"
„Má azda nepriateľov?"
„Kto? Nebohý Joel alebo obvinený Ábel?"
„Obvinený."
„Ó! To by som nepovedal... Ale... Neviem."
„Buď úprimný, človeče."
„Pane, myslím na jednu vec, ale Izák nám povedal, že si nesmieme myslieť zlé o blížnom."
„Ale človek musí mať odvahu hovoriť, aby zachránil nevinného."
„Či mám pravdu alebo sa mýlim, ak poviem, budem musieť odtiaľto utiecť, lebo Aser a Jakub sú mocní."
„Hovor bez obáv. Nebudeš musieť utiecť."
„Pane, Ábelova matka je mladá, pekná a múdra. Aser nie je múdry ani Jakub. Aserovi sa páči vdova a Jakubovi... dedina vie, že Jakub spáva na Joelovom manželskom lôžku. Myslím, že... "
„Rozumiem.
6
Poďme, priatelia. Vy, ženy, zostaňte s pastiermi. Vrátim sa skoro."
„Nie, Synu. Idem s tebou."
Ježiš už rýchlo kráča do stredu mesta. Pastieri sa nevedia rozhodnúť, ale potom prenechajú stádo mladším, ktorí zostanú so všetkými ženami okrem matky a Márie Alfejovej, lebo tie idú za Ježišom a usilujú sa dohnať skupinu apoštolov.
Pri tretej ceste, ktorá pretína hlavnú cestu v Betleheme, sa stretnú s Iškariotským, Šimonom, Petrom a Jakubom, ktorí schádzajú dolu, gestikulujú a kričia.
„Strašné, čo sa stalo, Učiteľ! Strašné! A aké bolestné!" hovorí rozrušený Peter.
„Matke vzali násilím syna, aby ho zabili, a ona ho bráni sťa levica. No je to žena proti ozbrojeným mužom," dodá Šimon Horlivec.
„Krváca už z mnohých rán," vraví Iškariotský.
„Vyvalili jej dvere, lebo sa v dome zabarikádovala," ukončí Jakub Zebedejov.
„Idem k nej."
„Ó, áno. Len ty ju môžeš utešiť."
7 Zabočia doprava, potom doľava, do stredu dediny. Už vidno hlučný dav, ktorý sa búri a tlačí okolo Ábelovho domu. Srdcervúce výkriky ženy, neľudské, divoké a zároveň ľútostivé, doliehajú až sem.
Ježiš zrýchli krok a príde na maličké námestie — skôr na rozšírenú zákrutu cesty —, kde je hluk najväčší.
Žena zápasí so strážcami o syna, jednou rukou, ktorá je akoby železným hákom, sa drží trosiek vyvalených dverí a druhou zviera synov opasok. Vždy, keď sa niekto pokúsi odtrhnúť ju od neho, zúrivo ho pohryzie, nehľadiac na údery, ktoré na ňu dopadajú, ani na vytrhané vlasy, ktoré jej šklbú tak kruto, že jej až dozadu vyvrátia hlavu. Keď nehryzie, tak kričí: „Nechajte ho! Vrahovia! Je nevinný! V tú noc, keď zabili Joela, bol vedľa mňa v posteli! Vrahovia! Vrahovia! Ohovárači! Špinavci! Krivoprísažníci!"
A mládenec, ktorému ozbrojenci zovreli plecia a ťahajú ho za ramená, sa obráti dozadu so zmätenou tvárou a kričí: „Mamka, mamka! Prečo mám zomrieť, keď som nič neurobil?" Je to pekný mládenec, vysoký, štíhly, s nežnými tmavými očami a tmavými jemne zvlnenými vlasmi. Roztrhané šaty odhaľujú mladé a pružné telo, takmer ešte chlapčenské.
Ježiš si s pomocou svojich sprievodcov prerazí cestu cez ako skala tvrdý zástup ľudí až k žalostnej skupine práve vo chvíli, keď ženu, úplne vysilenú, vytrhnú z dverí a vlečú po kamenistej ceste ako vrece priviazané k synovmu telu.
To však trvá len niekoľko metrov. Surovejšie šklbnutie vytrhne materskú ruku zo synovho opasku a žena spadne na zem, tvrdo si udrie tvár a ešte viac krváca. Ale ihneď sa zodvihne na kolená a naťahuje ruky, zatiaľ čo syn — ktorého rýchlo odnášajú preč, nakoľko to dovolí s námahou sa roztvárajúci zástup — si uvoľní ľavú ruku, zakýva, otáčajúc sa dozadu a volá: „Mamka! Zbohom! Pamätaj si aspoň ty, že som nevinný!" Žena naň pozerá sťa šialená a potom sa v mdlobách zrúti na zem.
8 Ježiš sa postaví pred skupinu uchvatiteľov. „Zastavte sa na chvíľu. Prikazujem vám to!" A jeho tvár nepripustí námietku.
„Kto si?!" spýta sa útočne jeden z tej skupiny. „Nepoznáme ťa. Ustúp a nechaj nás odísť, aby bol zabitý prv, než nastane noc."
„Som Rabbi. Najvyšší. V mene Jahveho, zastavte sa, lebo vás udrie bleskom." Zatiaľ sa zdá, že blesky vrhá on. „Kto je svedkom proti nemu?
„Ja, on a on," odpovie ten, čo hovoril predtým.
„Vaše svedectvo nie je platné, lebo nie je pravdivé."
„A ako to môžeš povedať? Sme pripravení odprisahať to."
„Vaša prísaha je hriech."
„My, a hrešiť? My?!"
„Vy. Tak ako prechovávate v sebe zmyselnosť, živíte nenávisť, ako závidíte bohatstvo, ako ste vrahovia, tak ste aj krivoprísažníci. Zapredali ste sa Nečistote. Dokážete spáchať akúkoľvek špinavosť."
„Daj si pozor, čo hovoríš! Ja som Aser..."
„A ja som Ježiš."
„Nie si odtiaľto, nie si kňaz ani sudca. Si nula. Si cudzinec."
„Áno, som Cudzinec, lebo zem nie je mojím kráľovstvom. Ale som Sudca a Kňaz. A to nielen nad touto malou časťou Izraela, ale nad celým Izraelom a nad celým svetom."
„Poďme, poďme! Máme tu do činenia s bláznom," povie druhý svedok a strčí do Ježiša, aby ho odsunul.
„Neurobíš nijaký ďalší krok," zahrmí Ježiš a pozrie na neho zázračným pohľadom, ktorý ujarmuje a ochromuje rovnako, ako keď vracia život a radosť, keď chce. „Neurobíš nijaký ďalší krok.
9
Neveríš tomu, čo hovorím? Nuž dobre, tak pozeraj. Tu nie je prach z chrámu, ani posvätná voda z neho, a nie sú tu slová napísané atramentom, aby urobili vodu kliatby a trpkosti, ktorá je súdom na žiarlivosť a cudzoložstvo.
* Pozri prvky Božej skúšky v Nm 5, 11—31.*
Ale som tu ja. A Ja vykonám súd." Ježišov hlas je prenikavý sťa hlahol trúbky.
Ľudia sa tlačia, aby videli. Iba Panna Mária a Mária Alfejova zostali pomáhať omdletej matke.
„A súd vykonám takto. Dajte mi trošku prachu z cesty a trocha vody do džbánu. A kým mi to donesú, vy, ktorí obviňujete, a ty, ktorý si obvinený, odpovedzte mi. Si nevinný, synu? Povedz to úprimne tomu, ktorý je tvoj Spasiteľ."
„Som nevinný, Pane."
„Aser, môžeš odprisahať, že si povedal len pravdu?"
„Prisahám to. Nemám dôvod klamať. Prisahám to na oltár. Nech zostúpi z neba oheň, ktorý ma spáli, ak nehovorím pravdu."
„Jakub, môžeš odprisahať, že si pravdovravný v obvinení a bez tajnej pohnútky, ktorá ťa núti klamať?"
„Prisahám to na Jahveho. Iba láska k zabitému priateľovi ma pobáda hovoriť. Proti tamtomu nemám nič osobného."
„A ty, sluha, môžeš odprisahať, že si povedal pravdu?"
„Tisíckrát to odprisahám, ak treba! Môj pán, môj úbohý pán!" A plače, pričom si zakrýva hlavu plášťom.
„V poriadku. Tu je voda a prach. A toto je slovo: ,Ty, svätý Otče a najvyšší Boh, vykonaj súd pravdy skrze mňa, aby sa vrátil život a česť nevinnému a zarmútenej matke, a zaslúžený trest tomu, kto je vinný. Ale pre milosť, ktorú mám v tvojich očiach, nech na tých, ktorí spáchali hriech, nezostúpi ani oheň, ani smrť, ale dlhé odčinenie.'"
Tieto slová hovorí a drží ruky vystreté nad džbánom ako kňaz pri oltári počas svätej omše pri obetovaní. Potom ponorí pravú ruku do džbánu a rukou namočenou do vody pokropí všetkých štyroch pod prísahou a dá im vypiť glg z tej vody. Najprv mládencovi, potom tým trom. Potom si skríži ruky na prsiach a hľadí na nich.
10 Aj zástup sa prizerá a po niekoľkých chvíľach počuť výkriky a ľudia padajú tvárou na zem. Nato tí štyria, čo boli v rade, pozerajú jeden na druhého a postupne skríknu. Prvý, mládenec, od úžasu, ostatní od hrôzy. Pretože vidia, ako sa im malomocenstvo okamžite vyhodilo na tváre, kým mládenec ochoreniu odolal.
Sluha sa hodí k Ježišovým nohám. Ten odstúpi, tak ako všetci, vrátane vojakov. Odchádza a berie za ruku mládenca Ábela, aby sa neznečistil pri troch malomocných. A sluha kričí: „Nie, nie! Odpustenie! Nechcem byť malomocný! To oni ma podplatili, aby som zdržal pána do večera, aby ho tak mohli zabiť na opustenej ceste. Donútili ma, aby som mulici dal schválne dolu podkovu. Naučili ma, ako mám klamať - aby som povedal, že som išiel vopred. A pritom som bol s nimi, keď ho zabili. A poviem aj, prečo to urobili. Pretože Joel si všimol, že Jakub miluje jeho mladú ženu, a pretože Aser chcel matku tohto chlapca a ona ho odmietala. Dohodli sa, že sa naraz zbavia Joela a Ábela a že si budú užívať žien. Všetko som povedal. Zbav ma malomocenstva, zbav ma ho! Ábel, ty si dobrý, ty pros za mňa!"
„Ty choď k svojej matke. Aby uvidela tvoju tvár a znovu pokojne žila, keď sa dostane zo svojej ochabnutosti. A vy... Vám by som mal povedať: ,Nech sa vám stane to, čo ste chceli urobiť.' A to by bola ľudská spravodlivosť. Ale ja vás odovzdávam nadľudskému odčineniu. Malomocenstvo, z ktorého máte hrôzu, vás zachráni od toho, aby vás chytili a zabili, ako si zaslúžite. Betlehemčania, ustúpte, otvorte sa ako vody mora a nechajte odísť tých, čo sú odsúdení na dlhé väzenie. Hrozné väzenie! Krutejšie než rýchla smrť. A to je Božie zľutovanie, ktoré im dáva možnosť spamätať sa, ak chcú. Choďte!"
Zástup sa pritlačí k múrom a ponecháva stred cesty voľný. Traja nakazení malomocenstvom, akoby boli naň chorí celé roky, idú jeden za druhým k hore. V tichu a v súmraku, ktorý nastáva a ktorý umlčal všetky hlasy vtákov a zvierat, je počuť len ich plač.
„Očistite cestu veľkým množstvom vody, ale najprv ju vypáľte ohňom. A vy, vojaci, choďte oznámiť, že spravodlivosť sa vykonala podľa najdokonalejšieho Mojžišovho zákona."
A Ježiš sa uberá tam, kde jeho matka a Mária Kleopasova pomáhajú žene, ktorá sa pomaly preberá, kým syn jej hladká a bozkáva ľadové ruky.
11 No Betlehemčania s takmer prehnanou úctou prosia: „Prehovor k nám, Pane. Ty si skutočne mocný. Ty si iste ten, o ktorom rozprával muž, čo tadiaľ prechádzal a ohlasoval Mesiáša.“
„Budem hovoriť v noci, pri ovčinci pastierov. Teraz idem posilniť matku."
A ide k žene, ktorá sedí v lone Márie Alfejovej a čoraz viac sa preberá k životu. Hľadí na láskyplnú tvár Márie, ktorá sa na ňu usmieva, a stále sa ešte nevie zorientovať. Až kým sa nezahľadí na tmavú hlavu syna, skloneného k jej chvejúcim sa rukám. Opýta sa: „Aj ja som mŕtva? Je toto limbus?"
„Nie, žena. Toto je zem, to je tvoj syn, zachránený pred smrťou. A toto je Ježiš, môj Syn, Spasiteľ."
Prvé, čo žena urobí, je celkom ľudské gesto. Pozbiera sily a natiahne sa, aby vzala do rúk sklonenú hlavu svojho synáčika. A keď si uvedomí, že je živý a zdravý, vášnivo ho bozkáva, plače a smeje sa zároveň; prihovára sa mu všetkými jeho detskými menami, aby mu prejavila svoju radosť.
„Áno, mamka, áno. Ale teraz sa nepozeraj na mňa, ale na neho. Na neho, ktorý ma zachránil. Dobroreč Pánovi."
Žena, ešte príliš slabá na to, aby vstala alebo si kľakla, vystrie ruky, ktoré sa jej ešte trasú a krvácajú, chytí Ježišovu ruku, bozkáva ju a zmáča slzami.
Ježiš jej položí ľavú ruku na hlavu a povie jej: „Buď šťastná. Ži v pokoji. A buď vždy dobrá. A ty tiež, Ábel."
„Nie, Pane môj. Môj život a Život môjho syna je tvoj, pretože ty si nám ich zachránil. Dovoľ mu ísť s učeníkmi, ako si to želal odvtedy, ako tu boli. Darúvam ti ho s takou radosťou a prosím ťa, dovoľ aj mne, aby som išla s ním a slúžila jemu aj Božím služobníkom."
„A čo tvoj dom?"
„Ó, Pane! Môžu človeka vzkrieseného zo smrti naďalej priťahovať city, ktoré mal prv než zomrel? Myrta vyšla zo smrti a z pekla skrze teba. V tejto dedine by som mohla znenávidieť tých, ktorí ma mučili skrze môjho syna. A ty ohlasuješ lásku. To viem. Dovoľ teda, aby úbohá Myrta milovala Jediného, ktorý si zaslúži lásku, jeho poslanie, jeho služobníkov. Teraz som ešte nevládna a nemohla by som ťa nasledovať. No len čo budem môcť, sľúb mi, Pane, že môžem ísť s ním. Budem v tvojom sprievode a pri svojom Ábelovi. . . "
„Budeš nasledovať svojho syna a mňa s ním. Buď šťastná. Teraz zostaň v pokoji. S mojím pokojom. Zbohom."
A kým žena, podopieraná synom a niekoľkými súcitnými ľuďmi, vchádza do domu, Ježiš s pastiermi, apoštolmi, matkou a Máriou Alfejovou vychádza z dediny a vracia sa k ovčincu, postavenom na odľahlom konci cesty, ktorá končí v poliach...
12 . . . Zapálili veľkú vatru, aby posvietili zhromaždeniu. Mnohí sedia v polkruhoch na poli a čakajú, až Ježiš príde a bude hovoriť. Medzitým sa rozprávajú o udalostiach dňa. Je tam aj Ábel, ktorému mnohí blahoželajú a vravia, že všetci verili v jeho nevinu.
„No boli ste pripravení zabiť ma! Aj ty, ktorý si ma pozdravil vo dverách domu práve v tú hodinu, keď zabili Joela," nemôže sa zdržať odpovede mládenec. A dodáva: „Ale odpúšťam ti v mene Ježiša.“
Vtom Ježiš prichádza z ovčinca k nim. Vysoký, oblečený v bielom, obklopený apoštolmi, nasledovaný pastiermi a ženami.
„Pokoj vám všetkým.
Ak môj príchod prospel na ustanovenie Božieho kráľovstva medzi vami, nech je zvelebený Pán. Ak môj príchod prospel tomu, aby zažiarila nevinnosť, nech je zvelebený Pán. A ak to, že som prišiel včas, aby som zabránil zločinu, poslúži aj tomu, aby traja vinníci mali možnosť vykúpiť sa, nech je požehnaný Pán. Z mnohých vecí, ktoré tento deň prináša na rozjímanie a o ktorých budeme rozjímať, kým nastane noc, aby tmou zakryla radosť dvoch sŕdc a výčitky iných troch sŕdc — a vo svojich tmách skryje ako v cudnom závoji slzy radosti prvých a pálčivé slzy druhých, ktoré však Boh vidí —, je tu niečo, čo ukazuje, ako nič nie je neužitočné z toho, čo Boh ustanovil ako Zákon.
13 Bohom daný Zákon sa podľa mena v Izraeli prísne zachováva. Ale v skutočnosti sa nezachováva. Zákon je tu, analyzovaný, skúmaný, rozčlenený, až hynie od bolesti pre malicherné odlišnosti. Je tu. Ale podobne, ako mumifikovaná mŕtvola nemá život, dych a krvný obeh, hoci vyzerá ako človek, ktorý sa nehýbe, lebo spí, tak ani Zákon nemá život, dych a krv v mnohých, veľmi mnohých srdciach. Na múmiu sa možno posadiť ako na stoličku. Na múmiu možno klásť veci, šaty, aj odpadky, ak človek chce, a ona sa nevzbúri, lebo v nej nie je život. Podobne si mnohí ľudia robia zo Zákona stoličku, operadlo či smetisko pre svoj odpad a majú istotu, že sa v ich svedomí nevzbúri, lebo je pre nich mŕtvy.
Mohol by som prirovnať veľkú časť Izraela ku skameneným lesom, ktoré vidieť rozptýlené v údolí Nílu a po Egyptskej púšti. Kedysi to boli obrovské lesy živých stromov, živené miazgou, so ševeliacimi listami na slnku, krásne so svojimi konármi, kvetmi a plodmi. Z miesta, kde rástli, robili malý pozemský raj, milý zvieratám i ľuďom, ktorí tam zabúdali na bezútešnú vyprahnutosť púšte, na pálčivý smäd, ktorý ľuďom spôsobuje piesok tým, že horúci prach z neho preniká do hrdla. Zabúdali na neľútostné slnko, ktoré v krátkom čase zvápenatie mŕtvoly, ohlodá kosti, svalstvo premení na prach a medzi násypmi piesku zanechá vystreté kostry, vybielené, akoby ich vyčistil starostlivý robotník. Na všetko zabúdali v tomto zelenom, ševelivom tieni, bohatom na vodu a ovocie, ktoré občerstvovalo, utešovalo a dodávalo odvahu na nové cesty.
Potom z neznámej príčiny, ako prekliate veci, nevyschli ako stromy, ktoré po odumretí ešte poslúžia človeku na rozloženie ohňa na ohnisku alebo na vatry, ktoré osvietia noc a pomáhajú dravcov udržať v diaľke a ktoré zaháňajú vlhkosť noci od pútnikov, čo sú vzdialení od svojich krajín. Nie, ony neposlúžili ako drevo. Stali sa kameňmi. Kameňmi.
Ako keby nejakým čarom kremeň vystúpil z pôdy cez korene do kmeňa, konárov a halúzok. Vetry potom polámali najtenšie halúzky, ktoré sa stali akoby alabastrom, ktorý je tvrdý a zároveň krehký. Ale hrubšie konáre sú tam, na ich silných kmeňoch, aby oklamali unavené karavány, ktoré v oslepujúcom odraze slnka alebo v spektrálnom svetle mesiaca vidia profily tieňov kmeňov týčiacich sa na plošinách alebo dole v údolí, ktoré majú vodu len v čase hojných záplav. A karavány z túžby nájsť útulok, občerstvenie, studňu a čerstvé ovocie a pre únavu očí oslepených slnkom na pieskoch bez tieňa sa ženú k preludom lesov. Ozaj k preludom! Je to klamné videnie živých tiel a skutočná prítomnosť mŕtvych vecí.
Ja som ich videl. Vryli sa mi do mysle ako jedna z najsmutnejších vecí na zemi, keď som bol ledva dieťaťom. Také sa mi zdali, kým som sa nedotkol, nezmeral a nezvážil veci ozaj úplne smutné na zemi, lebo toto sú veci úplne mŕtve. Sú to nemateriálne veci, čiže čnosti a mŕtve duše. Čnosti mŕtve v dušiach a mŕtve duše, lebo sa samy zabili.
14 V Izraeli je Zákon. Ale je tu ako skamenené stromy na púšti, ktoré sa stali kremeňom. Je mŕtvy. Je predmetom klamu. Predmetom určeným na zničenie bez toho, aby poslúžil. Ba škodí, lebo vytvára fatamorgány, ktoré vábia, a tak odvracajú ľudí od skutočných oáz a svojím priťahovaním k vlastnej smrti spôsobujú smrť od smädu, hladu a bezútešnosti. Smrť, ktorá priťahuje druhých k smrti, ako to čítame v niektorých pohanských mýtoch.
Dnes ste mali príklad toho, čo je Zákon, ak sa zredukuje na kameň v duši, ktorá sa tiež stala kameňom. Je to hriech každého druhu a tvorca nešťastia. Nech vám to poslúži, aby ste vedeli žiť a aby ste nechali v celistvosti ožiť vo vás Zákon, ktorý osvetľujem svetlom milosrdenstva.
Noc už pokročila. Hviezdy hľadia na nás a s nimi i Boh. Pozdvihnite pohľad k hviezdnatému nebu a ducha pozdvihnite k Bohu. A bez kritiky nešťastníkov, ktorých už Boh potrestal, a bez pýchy, že vy nemáte ich hriech, sľúbte Bohu i sebe samým, že neupadnete do vyprahnutosti prekliatych stromov na púšťach a v údoliach Egypta.
Pokoj nech je s vami."
Požehná ich a potom sa odoberie k širokej ohrade ovčinca, obohnaného jednoduchými arkádami, pod ktoré pastieri rozložili mnoho sena, aby pripravili lôžka Pánovým služobníkom.