November „89“ očami kapucínov: Komunistický režim skončil de iure, ale nie de facto a za to bude naša generácia ešte tvrdo pykať
November „89“ očami kapucínov: Komunistický režim skončil de iure, ale nie de facto a za to bude naša generácia ešte tvrdo pykať
PZH bolo neďaleko Valdic, kde bola známa väznica v ktorej boli internovaní mnohí známi politický väzni. Pater Matúš Karol Vanček, D. Alberty a A. Čulen, Brodské Mál som pred ňou veľký rešpekt, zvlášť počas prijímača, keď som si ju prvý krát mohol poobzerať úplne zblízka, nielen počas zrýchlených vojenských presunov na vrch Zebín, ktorý sa týči hneď nad väznicou, ale aj z vtáčej perspektívy, ktorá sa mi naskytla, keď sa mi počas výcviku s plnou poľnou a so samopalom v ruke, podarilo dostať až na vrchol tohto kopca. Bol odtiaľ nádherný výhľad na celý kláštor aj s priľahlými budovami.
Poznal som mnohých kňazov, čo si v nej odpykávali vysoké tresty a to len preto, lebo patrili Kristovi, ktorý povedal: “Keď mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás” (Ján 15:20). Všetko toto ich utrpenie sa začalo známou „Barbarskou nocou“ z 13. na 14. apríla 1950 kedy ozbrojené jednotky vládnej moci vtrhli do kláštorov po celom Slovensku a väčšina z ich osadenstva bola internovaná v koncentračných táboroch a väzniciach po celej vtedajšej ČSSR. Po zinscenovaných procesoch a vynútených priznaniach, často aj po krutom mučení, boli odsúdení na dlhoročné tresty väzenia.
Valdická väznica bol pôvodne kartuziánsky kláštor, ktorý bol prebudovaný na väznicu počas vlády rakúskeho cisára Jozefa II., ktorý tzv. Tolerančným patentom zrušil kontemplatívne rehole. Podľa názvu kláštora väznicu ľudovo nazývali “Kartouzy”. Počas komunistického režimu mala povesť najprísnejšie stráženej väznice vo vtedajšej ČSSR. O brutalite bacharov sa rozprávali, aj v časoch keď som tam bol na vojenčine, medzi obyvateľstvom celé legendy. Svoj trest si tu odpykávali aj známi Slovenskí biskupi: Ján Vojtaššák, Vasil Hopko a biskup tzv. podzemnej cirkvi J. CH. kardinál Korec. Z Jánom Vojtaššákom si tu zopár rokov odsedel aj manželkin dedo Ladislav Čulen, nar. 24.10.1916 ktorý bol odsúdený 29.4.1948 na 18 rokov väzenia. Bol bratom Konštantína Čulena, poslanca Slovenského snemu. V r. 1950 tu bol mučený páter Jozef Toufar farár z Číhoště (Číhošťský zázrak).
Niekoľko rokov si tu odsedel aj náš pán farár z Brodského, kapucínsky kňaz, páter Benedikt František Wild, ktorého som z obľubou prezýval “padre”. Pochádzal z Pezinka a za kňaza bol vysvätený spolu s bratom Archangelom Viktorom Wildom 15. 5. 1947. Páter Benedikt Wild bol súdený ako vedúci skupiny, za podvracanie republiky, aj s pátrom Alojzom Karolom Horváthom a pátrom Šebastiánom Petrom Jaďuďom. Od pátra Matúša Karola Vančeka, ktorý pôsobil na fare v Brodskom, predtým, ako tam prišiel páter Benedikt František Wild, som sa dozvedel, že ho na schodoch tejto väznice, vysvätil za kňaza, biskup Ján Chrizostom kardinál Korec. V tom čase keď sa dostal do „Kartouz“ bol ešte len bohoslovcom, ale vďaka uväzneným profesorom Ladislavovi Hanusovi, Jánovi Dieškovi a Jozefovi Zvěřinovi si mohol aj vo väzení dokončiť teologické štúdium. Nakoľko pochádzal z vinohradníckej rodiny, vo Valdiciach mal na starosti výrobu omšového vína. Zrejme aj na základe tejto skutočnosti sa ocitol na zoznamoch Štb, ktoré po revolúcii zverejnil Ústav pamäti národa. Krátko po ich zverejnení na stránke ÚPN pri jednej z mojich návštev v Charitnom domove v Pezinku som mu oznámil, že som ho našiel v týchto zoznamoch pod krycím menom „Vincúr“.
Valdická väznica Veľmi bolestne sa ho to dotklo a začal mi rozprávať o zastrašovaní, šikanovaní a terore príslušníkov ŠTB voči jeho osobe, ale aj iným spolubratom. Bolo mi jasné, čo všetko museli títo kapucínsky kňazi zažiť. Napriek tomu, že sa ocitol na týchto zoznamoch, páter Matúš nikdy nestratil moju dôveru, lebo som túto jeho minulosť dobre poznal. Pre mňa bol vždy hrdina, lebo som už ako žiak základnej školy na vlastné oči niekoľko krát videl, ako sa v Brodskom hádal s vtedajšou riaditeľkou ZDŠ (Základnej deväťročnej školy Marka Čulena) Eliškou Vrtalovou kvôli šikanovaniu na hodinách náboženstva, ktoré musel zažívať. Vyučovanie náboženstva v tom čase prebiehalo až vo večerných hodinách so začiatkom cca okolo 17- tej hodiny, ale takmer vždy sa začínalo oveľa neskôr, lebo trieda bývala spravidla zamknutá a nájsť v tom čase niekoho na škole, kto by nám otvoril triedu bývalo problém. Ďalším problémom boli tzv. hospitácie na hodinách, ktoré spravidla vykonával „súdruh učiteľ“ Štefan Emrich, ktorý si dôkladne zapisoval všetko, čo nám páter Matúš (neskôr aj páter Benedikt), na hodine náboženstva hovoril.
Krátko po revolúcii sme sa náhodou stretli na stanici v Brodskom zo „súdruhom učiteľom“ Štefanom Emrichom, ktorý práve čakal na vlak do Sekúl, kde býval a požiadal ma, či mi môže niečo dôležité povedať. Na moje milé prekvapenie ma požiadal o odpustenie za všetky tie neprávosti, zosmiešňovania a ponižovania, ktoré mi spôsobil počas štúdia na ZDŠ v Brodskom. Bolo mu to nesmierne ľúto a hovoril, že to robil na základe príkazov riaditeľky. Uistil som ho, že mu zo srdca všetko odpúšťam. Vedel som totiž, že mu v tom čase diagnostikovali rakovinu, ktorá stále postupovala a že si zrejme chce dať do poriadku svoj vzťah k iným ľuďom. Nemal som s tým problém, lebo od malička som bol vedený k tomu, aby som vedel odpúšťať, ak ma o to niekto požiada.
Páter Matúš sa vtedy pomerne často, odvážne a ostro ohradil voči takémuto počínaniu vedenia školy, ktoré ho ponižovalo. Bol som očitým svedkom nejednej takejto ostrej výmeny názorov medzi ním a riaditeľkou. Komunistický režim takúto odvahu kňazov vždy rázne trestal a tak nebolo čudo, že aj páter Matúš čoskoro musel z Brodského odísť do Senice. Podobne to bolo aj po tom, čo ho na poste správcu farnosti v Brodskom vystriedal páter Benedikt František Wild. Ten zažíval počas vyučovania náboženstva zo strany rovnaké metódy, ako jeho predchodca, ale napriek tomu sa nenechal odradiť a ani vyprovokovať. Páter Benedikt bol veľmi vzdelaný človek, muž modlitby a vyžaroval z neho pokoj a svätosť. Ovládal perfektne minimálne štyri jazyky a nebolo otázky, na ktorú by nevedel dať odpoveď. Bol to človek, ktorý vedel opraviť čokoľvek a vedeli sme, že sa v prípade nejakého problému naň môžeme kedykoľvek obrátiť.
Pamätám si veľmi dobre, ako aj po odchode Pátra Matúša do Senice pri jednej návšteve na fare v Brodskom hovoril o neustálych návštevách príslušníkov ŠTB na fare v Senici, ale aj o tom, ako sledujú každý jeho krok z jednej budovy naproti fare. Doslova povedal, že ho na fare majú eštebáci ako na tanieri. Tu niekde treba hľadať odpoveď na to, ako sa dostal do zoznamov ŠTB. Aj keď to podľa jeho rozprávania muselo byť hotové peklo na zemi, veľmi rád na to spomínal a ďakoval Bohu za to, že mal tú česť trpieť pre Kristovo meno. Tešilo ho, že mohol vyznávať Krista aj pred príslušníkmi ŠTB.
Väčšinu z týchto kapucínov som, zvláštnym Božím riadením, poznal osobne a pomerne často som ich navštevoval, už ako mladík. Keď som s pátrom Benediktom chodil za nimi na návštevu do kláštora v Pezinku, kde bol aj Charitný domov. Potom sme chodili na návštevu jeho otca a súrodencov s rodinami. Páter Šebastián, ak si dobre pamätám, bol vtedy provinciálom kapucínov na Slovensku a v tom čase, aj predstaveným kláštora v Pezinku. Aj z tohto dôvodu, sme takmer vždy v prvom rade prišli navštíviť ako predstaveného práve jeho.
Druhým dôvodom, tak, ako u každého veriaceho, bola aj potreba pátra Benedikta sa pravidelne vyspovedať. Pri následných rozhovoroch, nebolo zriedkavosťou, ako si zaspomínali aj na pobyt vo Valdickej väznici. Raz mi páter Šebastián ukázal ceruzkou namaľovaný obrázok kapucínov z väzenskej cely a spýtal sa ma, či by som aspoň niektorého z nich spoznal. Bez problémov som poznal pátra Matúša, Šebastiána, Benedikta i Alojza. Páter Šebastián často rozprával aj o tom, ako ho stále sledujú príslušníci ŠTB a to hneď, ako autom opustí brány kláštora v Pezinku. Raz sme sa o tom presvedčili na vlastnej koži, keď sme spolu išli do mesta. Za nami sa objavilo auto presne s takou Štátnou poznávacou značkou (ŠPZ) ako páter Šebastián predom uviedol.
S pátrom Benediktom sme niekoľkokrát v rámci miništrantského výletu, navštívili aj pátra Alojza Horvátha na fare v Marianke, kde pôsobil počas komunistického režimu a modlievali sme sa tam aj pobožnosť krížovej cesty. Samozrejme, že to ale bolo takým nenápadným spôsobom, aby sme nevzbudzovali pozornosť. Títo nenápadní kapucínsky kňazi už vtedy vzbudzovali môj obdiv za hrdinské činy, ktorými vyznávali nebojácne a za cenu mnohých obetí a utrpenia svoju vieru v Ježiša Krista. Povzbudený ich príkladom som aj ja chcel neohrozene vyznávať, že patrím Kristovi. Veď bolo obdobie komunizmu a možností vyznávať pred ľuďmi vieru v Ježiša Krista bolo viac ako dosť. Stačilo len chcieť.
Po skončení ich aktívnej kňazskej služby som pátrov pravidelne navštevoval po novembri 1989 až do ich smrti, aj v Charitnom domove v Pezinku. Aj keď po páde komunistického režimu 8. 5. 1991 boli rehabilitovaní, považovali za výsmech, že sa to udialo doslova tými istými sudcami, ktorý ich odsúdili na dlhoročné tresty vo väzení. Už vtedy, viacerí z nich vyslovili názor, že vývoj udalostí nasvedčuje tomu, že tento komunistický režim skončil de iure, ale nie de facto a že za to bude naša generácia ešte tvrdo pykať. Považovali to za veľkú naivitu ponovembrovej vlády, ale najmä politických strán VPN a KDH, ktorí presadzovali akúsi ústretovosť a zamatovosť voči zločinom, ktoré komunisti a ich prisluhovači popáchali. Medzi ponovembrovými politikmi sa začali postupne šíriť názory, aby komunistom ich zločiny boli odpustené, aj keď ich nikto z týchto nomenklatúrnych kádrov o to ani len nežiadal. Akoby nespozorovali, že aj to je flagrantný prejav boľševickej spupnosti a neochoty si vôbec niečo negatívneho poctivo priznať.
Kapucínov pobúrilo vyhlásenie Františka Mikloška a Jána Čarnogurského Spomenutých kňazov pobúrilo najmä vyhlásenie, ktoré bolo publikované prostredníctvom médií od Františka Mikloška a Jána Čarnogurského, ktorí vyhlásili, že verejne odpustili komunistom zločiny, ktoré popáchali počas komunistického režimu na nevinných občanoch všetkých spoločenských a vekových kategórií. Či už to bolo pre názory politické, alebo náboženské presvedčenie, týchto prenasledovaných ľudí. Od uvedených disidentov to jednoducho nečakali a považovali to za obrovské zlyhanie. Boli toho názoru, že spomínaní disidenti nemali žiadne právo na to, aby takto konali, práve naopak, boli presvedčení, že tento zločinecký komunistický systém mal byť aj s ich predstaviteľmi odsúdený a postavený mimo zákon, tak, ako sa Nemecko po skončení druhej svetovej vojny vyrovnalo s predstaviteľmi fašistického národného socializmu.
Rovnako, ako sa postupovalo v Nemecku po druhej svetovej vojne, keď predstaviteľom zločineckého fašistického režimu bolo zakázané zastávať významné posty v politike, ekonomike a v hospodárstve, sa malo postupovať aj voči predstaviteľom zločineckého socialistického komunistického režimu. Ak bol odsúdený fašistický národný socializmus a používanie jeho symbolov bolo postavené mimo zákon, mal byť odsúdený aj socialistický komunizmus aj so svojimi symbolmi, lebo počet obetí socialistických komunistických režimov, nielen v Európe, ale aj po celom svete, mnohonásobne presahuje počet obetí nacistov a fašistických režimov. Komunizmus vo svojej brutalite voči ľuďom iného politického názoru, farbi pleti, alebo náboženského presvedčenia, nijako nezaostával za brutalitou medzivojnových a vojnových totalitných režimov nekomunistického typu. Ba v mnohom ich zjavne predčil.
Navyše, toto vyhlásenie popredných predstaviteľov katolíckeho disentu sa udialo v čase, kedy žiadny z predstaviteľov UV KSČ alebo ŠTB o takéto odpustenie verejne nepožiadal. Veľmi dobre si pamätám, ako na jednom stretnutí v kláštore v Pezinku, páter Šebastián aj za prítomnosti spolubratov kapucínov, položil rečnícku otázku: Ako teda mohli odpustiť zločiny, ktoré boli spáchané na iných osobách a ešte k tomu niekomu, kto o to ani len nežiadal a neprejavil za spáchané zločiny žiadnu ľútosť? Ako niekto môže odpustiť zločiny, ktoré boli popáchané na iných ľuďoch, z ktorých mnohí v tom čase ešte žili? Mali na to vôbec právo? Táto diskusia ma veľmi zaujala a zúčastnení sa zhodli na tom, že bývalí disidenti nemali z morálneho, ani teologického hľadiska, žiadne právo vydať takéto vyhlásenie v mene tých osôb, ktorým bolo naozaj kruto ubližované a ktoré v tom čase ešte na viac aj žili.
Nebolo to podľa nich ani v súlade v otázke spravodlivosti, podľa ktorej sa má každému dať to, čo mu patrí. Obaja z tohto pohľadu mohli odpustiť členom týchto zločineckých organizácií neprávosti, ktorých sa režim dopustil voči im samotným, alebo ich rodinám, ale určite nie v mene iných osôb, z ktorých mnohé v tom čase, ako už bolo uvedené, ešte žili. Kapucíni, ktorí si dobre pamätali brutalitu komunistického režimu boli s tohto všetkého pobúrení ale museli sa na to iba bezmocne pozerať. Tak, ako počas barbarskej noci, ani teraz sa ich nik na ich názor nepýtal. Nesúhlas s takýmto vyhlásením vyjadrili aj Vlado Jukl a Silvo Krčméry.
Ako argument v tejto súvislosti použili kapucíni aj prípad atentátnika Mehmeta Aliho Ağcu, ktorý spáchal atentát na pápeža Jána Pavla II. Pápež Ján Pavol II. navštívil Ağcu vo väzení a po osobnom stretnutí, medzi štyrmi očami, mu odpustil. Čo je ale odlišná situácia, lebo Ağca, bez ohľadu na pápežovo odpustenie, si musel v talianskej väznici aj naďalej odpykávať doživotný trest väzenia za tento zločin. Až v roku 2000 prezident Carlo Azeglio Ciampi, na osobnú žiadosť pápeža, udelil Ağcovi milosť, na základe ktorej, bol Ağca vyhostený do Turecka, kde ho následne uväznili za vraždu a lúpežné prepadnutie. Ağca za zločiny, ktoré spáchal teda musel trpieť, bez ohľadu na to, že mu pápež krátko po atentáte odpustil. Bola to otázka spravodlivosti.
Niektorí ľudia tento prípad mylne prirovnávali k určitej forme sviatosti zmierenia. Na to, aby sme mohli argumentovať sviatosťou pokánia a zmierenia, ktorá sa inak nazýva aj svätá spoveď, tak si treba najprv uvedomiť, z čoho sa táto sviatosť skladá. Skladá sa s úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok a z kňazovho rozhrešenia. Dôležité úkony kajúcnika sú spytovanie svedomia, spoveď – čiže vyznanie hriechov kňazovi, ľútosť, predsavzatie vykonať zadosťučinenie a skutky zadosťučinenia. (Viac KKC 1491).
„Kto chce dosiahnuť zmierenie s Bohom a s Cirkvou, musí vyznať kňazovi všetky ťažké hriechy, z ktorých sa ešte nespovedal a na ktoré sa rozpamätá po starostlivom spytovaní svedomia“. (KKC 1493)
Ale treba si na druhej strane uvedomiť aj to, že žiaden s týchto dvoch disidentov nie je a ani v tom čase nebol katolícky kňaz. Ani s teologického hľadiska, kňaz nemôže udeliť rozhrešenie žiadnemu človekovi, za hriechy, ktoré spáchala iná osoba.
„Kto vyznáva svoje hriechy a obviňuje sa zo svojich hriechov, už spolupracuje s Bohom. Boh ťa obviňuje z tvojich hriechov, ak sa obviňuješ aj ty, pridávaš sa k Bohu“. (KKC 1458)
Sviatosť zmierenia má presné pravidlá a kňaz ju vysluhuje len jednej konkrétnej osobe, ktorá sa vyznáva zo svojich osobných hriechov. V ľútosti sa zaväzujeme, že sa budeme chrániť hriechu. Ak niekto pácha vedome, dobrovoľne a verejne hriech, tak by mal verejne aj požiadať o odpustenie. Dôležité je aj napraviť škody, ktoré sme hriechom spáchali. Nič takéto, čo som uviedol v súvislosti zo sviatosťou zmierenia z úst popredných predstaviteľov ÚV KSČ, ale ani ŠTB neodznelo. A možno aj preto tu predstavitelia ÚV KSČ a členovia a funkcionári ŠTB aj naďalej veselo páchajú zločiny, ako keby sa nebolo vôbec nič stalo. Aj toto je daň za prílišnú zamatovosť zamatovej revolúcie. Verím, že aj tieto riadky prispejú k tomu, že sa Cirkev k tomuto vážnemu problému v blízkej budúcnosti vyjadrí.
Títo kňazi si ďalej kládli aj otázku: prečo vlastne museli toľko trpieť, keď Komunistická strana, ako zločinecká organizácia nebola postavená mimo zákon a poprední zodpovední komunistický funkcionári a členovia ŠTB, nielenže neboli potrestaní, ale zostali ešte po revolúcii aj naďalej pracovať vo vysokých štátnych funkciách, v hospodárstve, ekonomike, alebo vstupovali do politických strán? Nesúhlasili ani s rozšíreným názorom ponovembrovej vlády, že funkcionárov ÚV KSČ a príslušníkov ŠTB netreba nijako potrestať, lebo oni sa po čase sami stiahnu z verejného života a prestanú škodiť rodiacej sa demokracii. Čo sa samozrejme nestalo a veriť takejto utópií, mohol iba ten, kto nikdy nezažil komunistov na vlastnej koži, alebo úplne stratil pamäť, keď nie rovno rozum. Žiaľ, nik s politikov tento ich varovný hlas nechcel počuť. Aj preto je situácia v súčasnosti na Slovensku taká, aká je.
Veľmi dobre som si pamätal, aj na to, ako mi páter Benedikt rozprával o tom, ako v krutých podmienkach, spomínanej Valdickej väznice, spolu s mnohými kňazmi a rehoľníkmi, brúsili sklo a vyrábali rôzne druhy brúsenej bižutérie. Bol o ňu vraj vtedy veľký záujem a možno to tak bolo aj preto, lebo sa na jej výrobe podieľali aj biskupi zo Slovenska a celá plejáda kňazov – mučeníkov. Vyrábať takýmto spôsobom bižutériu si vyžadovalo veľkú zručnosť. Vždy som na ňom pri tomto rozprávaní obdivoval najmä to, že on vlastne toto väzenie, kde sa z protiprávne odsúdenými zachádzalo obzvlášť brutálne, ani nenazýval väzením, ale vždy hovoril o tom, ako takto pracoval vo výrobe. Bolo to určite najmä preto, lebo sa obával, aby som to nerozprával niekde v škole. Mohlo by to byť veľmi nebezpečné, ak by sa o tom v tomto čase dozvedeli príslušníci ŠTB, ktorí mali aj v Brodskom veľa svojich spojencov.
Nadprácu tu vykonávalo veľa aktívnych mužov, ktorí takto pracovali v prospech komunistického režimu, ako príslušníci pomocnej stráže VB (Verejnej bezpečnosti), alebo ako pomocní príslušníci PS (Pohraničnej stráže). Väčšinu z nich som dobre poznal, lebo ma občas aj naháňali po lúkach a močariskách v blízkosti rieky Moravy, kam som s obľubou chodieval pozorovať zvieratá, najmä vtáky. V tom čase som si to ani neuvedomoval, ale mnohé miesta, kam som tak rád chodieval, boli už v hraničnom pásme, hoci za nimi ešte vedie diaľnica do Českej republiky, kde neskôr vybudovali colnicu – Brodské. Kúsok odtiaľ bol les, za ktorým tiekla rieka Morava, stredom ktorej viedla štátna hranica s Rakúskom. Trocha severnejšie to také nebezpečné nebolo, lebo tam rieka Morava hraničila s Českou republikou.
Páter Benedikt mi často rozprával aj o tom, ako sa počas pracovnej doby vo väznici, priamo na pracovisku tajne spovedalo, čítali maličké fragmenty ústrižkov Písma Svätého, rozjímalo sa, študovalo sa, skúšalo, robili duchovné cvičenia, ale aj slúžievali sv. omše. Nekvasený chlieb a víno si väzni vyrábali sami, napríklad z hrozienok vybratých s koláčov, alebo báboviek. Zaujímavé bolo aj to, ako páter Benedikt rozprával o tom, ako všetko stíchlo keď sa na obetnom stole, ktorým bola brúska, premieňal chlieb na Ježišovo Telo.
