Giovanni Papini: Peleš lotrovská. Ježiš vystupuje k chrámu, aby chrám zničil. Nechá Titovým Rimanom rozbúrať múry, rozhádzať kamene, spáliť budovy, ukradnúť bronz a zlato a premeniť silnú pevnosť Herodesovu na dymiacu hromadu kamenia

Giovanni Papini: Peleš lotrovská. Ježiš vystupuje k chrámu, aby chrám zničil. Nechá Titovým Rimanom rozbúrať múry, rozhádzať kamene, spáliť budovy, ukradnúť bronz a zlato a premeniť silnú pevnosť Herodesovu na dymiacu hromadu kamenia.

Vystúpil ku chrámu. Jeho nepriatelia boli všetci zhromaždení tam hore. Svätý hrad na návrší žiaril novou belosťou v nádhere slnka.

Dávna archa kočovníkov, ktorí tiahli v žiare púšte a bitiek, zastavila sa tam na vrchu, skamenená ako stráž posvätného mesta. Pohyblivý voz utekajúcich stal sa veľkou pevnosťou z kameňa a z mramoru, pyšným miestom palácov a schodíšť, tienistých stĺporadí, svetlých nádvorí, uzavretých hradbami nad údolím, chránených baštami a vežami ako pevnosť.

Avšak to nebolo len uzavreté miesto pre svätyňu svätých a obetný oltár, nebolo už len chrámom, náboženským hradom a mystickou svätyňou národa. So strážnymi vežami, s domami pre stráže, skladišťami pre obete, pokladnicami na zverené veci, námestiami na obchod, miestnosťami na schôdzky a zábavy bolo toto miesto všetkým iným, len nie útočišťom na upokojenie a modlitbu.

Bolo všetkým; pevnosťou v čase obliehania, bankou na ukladanie, trhom cez púť a sviatky, bazárom cez celý čas, burzou pre zmluvy, fórom pre hádky politizujúcich, pre rozumkovanie učencov a klebetiskom pre postávajúcich: miestom na prechádzky, na schôdzky a na obchody. Chrám, ktorý bol postavil neverný kráľ, aby získal vernosť sofistického a odbojného národa a aby uspokojil hrdosť a lakomosť kňazskej kasty, súc nástrojom vojny a trhoviskom, zdal sa Kristovi prirodzeným zhromaždiskom všetkých nepriateľov jeho pravdy.

Ježiš vystupuje k chrámu, aby chrám zničil. Nechá Titovým Rimanom rozbúrať múry, rozhádzať kamene, spáliť budovy, ukradnúť bronz a zlato a premeniť silnú pevnosť Herodesovu na dymiacu hromadu kamenia.

On ničí a zničil hodnoty, ktoré hrdý chrám prejavuje svojimi vytesanými, na seba uloženými a urovnanými kameňami, svojimi dláždenými terasami a zlatými bránami. Ježiš, ktorý kráča ku chrámu proti zákonníkom, zoschnutým medzi pergamenmi, je ten premenený z hory, mesiáš nového kráľovstva proti uchvatiteľovi kráľovstva, zvrhlému do kompromisov a zhnitému v ohavnostiach. Je evanjeliom proti Tóre, budúcnosťou proti minulosti, ohňom lásky proti popolu litery.

Prišiel deň zrážky a deň útoku. Ježiš kráča za spevu zástupu, kráča k veľkolepému hniezdu svojich nepriateľov. Cestu pozná. Poznáva ju. Koľkokrát tadiaľto šiel ako malé dieťa, ktoré ťahali za ruku, v stisku pútnikov, uprostred kriku a prachu galilejských zástupov. Neskoršie ako neznámy chlapec, zapletený do hustého davu v slnečnom úpale, omámený a unavený, hľadel hore k hradbám so zúfalou túžbou prísť na vŕšok a tam nájsť na uzavretom nádvorí trošku tieňa pre svoje oči, trochu vody pre svoje ústa, slovo útechy pre svoje srdce.

Ale dnes je všetko premenené. Nevedú ho, ale on vedie, nejde sa modliť, ale trestať. Vie, že vnútri, za tými krásnymi stenami vznešeného hrobu neskrýva sa nič iného ako popol a hniloba a jeho nepriatelia, ktorí predávajú popol a živia sa hnilobou. Prvý protivník, ktorý sa mu stavia do cesty, je diabol zisku.

Vstupuje do nádvoria pohanov, najväčšieho a najpreplnenejšieho. Veľká terasa, zaliata slnkom, nie je predsieňou svätyne, ale špinavým trhoviskom. Ohromný hluk, hlasný rev sa ozýva z hustého zástupu bankárov, priekupníkov, dohadzovačov a kupcov, ktorí predávajú a prijímajú peniaze. Sú tam pastieri s volmi a malé stáda oviec; predavači holubov a hrdličiek, veľa košov postavených do radu; sú tam vtáčnici s klietkami, v ktorých čvirikajú vrabce; stopy peňazomencov s miskami plnými medi a striebra.

Kupci, ohmatávajúci boky zvierat určených na obete, stojacich v čerstvom hnoji; ženy, ktoré porodili, kričia jednotvárnym krikom; sú tu pútnici, ktorí prišli obetovať veľkú obeť, malomocní, ktorí majú obetovať živé vtáky za uzdravenie dosiahnuté alebo vymodlené. Peňažníci s peniazom zaveseným na uchu, aby ich ľudia poznali, prehŕňajú sa rukami, na ktorých majú dlhé nechty, s veľkou rozkošou v ligotavej rinčiacej hromade mincí.

Dohadzovači sa pletú pomedzi ľud hmýriaci sa pri búdkach. Lakomí a opatrní vidiečania si uľahčujú veľkým krikom a jednaním, prv, než rozviažu mešce, aby vymenili drobné peniaze na obete podľa daných sľubov, a sem –tam prehluší nahnevaný bujačik hlbokým bučaním slabé bľačanie baránkov, vrieskanie žien, štrnganie drachiem, a šekelov.

Divadlo pre Ježiša nie je nové. Vedel, že z domu božieho sa stal domov mamony a že namiesto toho, aby sa modlili v tichosti, ľudia oddaní hmote zaoberali sa, za spoluviny kňazov, diablovým výkalom.

Ale tentoraz nepremohol rozhorčenie a ošklivosť. Aby zničil chrám, začína ničiť kupčenie. Božský bedár, sprevádzaný svojimi chudobnými, vrhne sa ma sluhov mamony. Vzal niekoľko kusov povrázkov, viaže ich na korbáč a kliesni si cestu medzi užasnutým davom.

Stoly peňazomencov sa prevŕhajú na prvý náraz, mince sa kotúľajú po zemi za výkrikov prekvapenia a hnevu; stoličky predavačov vtákov sa prevracajú na rozletujúce sa holuby. Pastieri, keď videli nebezpečenstvo, ženú voly k ohradám; vtáčnici berú klietky pod pazuchu a snažia sa zmiznúť. K nebu sa dvíhajú výkriky pohoršenia a súhlasu. Pri tomto poplachu pribiehajú z nádvoria iní ľudia. Ježiš, obstúpený najsmelšími zo svojich prívržencov, máva vysoko korbáčom a ženie ostatných peňažníkov k bránam. A opakuje veľkým hlasom slová: „Odneste si preč tie veci! Môj dom je domom modlitby, ale vy ste ho urobili pelešou lotrovskou!“

A poslední ohmatávači striebra utekajú z nádvoria, ako zdrapy rozchytané vetrom. Ježišov čin nebol len spravodlivým očistením svätyne, ale aj verejným prejavom jeho odporu k mamone a k služobníkom mamony. Obchod – tento moderný boh- je pre neho iným druhom zlodejstva. Trh je teda pelešou úctivých lúpežníkov a trpených plieniteľov.

Ale to, čo zvyk chváli a zákon dovoľuje, nemôže zniesť ten, ktorý sa neponížil obchodom sveta a nehľadal zisk, ktorý by nebol duchovný.

Medzi všetkými spôsobmi zákonitého zlodejstva, ktoré sa nazýva obchodom, nieto odpornejšieho a hanebnejšieho, ako obchod s peniazmi. Keď niekto vymení ovcu za peniaze, sme si istí, že pýta viac, ako ovca skutočne stojí. Ale aspoň ti dáva niečo, čo už nie je tým kovovým symbolom bohatstva, ale živou bytosťou, ktorá ti na jar dá vlnu, jahniatko a ktorú môžeš aj zjesť, ak sa ti páči.

Ale výmena peňazí za peniaze, výmena razeného kovu za razený kov je čímsi neprirodzeným, nezmyselným a diabolským.

Všetko, čo pripomína banku, zmenku, skonto, je tajnou a odpudzujúcou hanebnosťou, ktorá vždy desila čisté a hlboké duše. Roľník, ktorý seje, krajčír, ktorý šije, tkáč, ktorý tká vlnené alebo súkenné látky majú do istej miery právo, aby ich zárobok vzrastal, lebo predávajú niečo, čo v pôde, v látke alebo vo vlne nebolo. Ale že hromada peňazí splodí bez práce a bez námahy ďalšie peniaze bez toho, aby človek urobil niečo viditeľné, čo by sa mohlo upotrebiť a čo by sa mohlo používať, to je pohoršenie, ktoré presahuje všetky predstavy. V tom, kto obchoduje s peniazmi, kto hromadí striebro a zlato, vidíme veľmi zreteľne otroka diablovho kúzla.

A uznanlivý diabol práve bankárom a peňažníkom dáva vládu nad zemou. Oni ešte aj dnes rozkazujú národom, rozdúchavajú vojny, priťahujú akýmsi pekelným vírom život chudobných, premenený na zlato, pokropené potom a krvou.

Kristu má súcit s bohatými, ale sa mu oškliví a nenávidí bohatstvo, ktoré je prvou prekážkou, aby sme videli nebeské kráľovstvo. Vyhnal lotrovskú peleš a vyčistil chrám, v ktorom bude učiť posledné pravdy, ktoré ešte má povedať. Ale týmto násilným činom popudil proti sebe všetkých mešťanov, a jeruzalemských obchodníkov. Vyhnaní budú žiadať u svojich ochrancov potrestanie toho, ktorý kazí obchod vo svätom vrchu. Ľudí, ktorí majú peniaze, ľahko vyslyšia ľudia, ktorí vládnu zákonmi a ktorí sú poštvaní aj z iných dôvodov.

Tým viac, že Ježiš, keď rozohnal ľudí v chráme, odsúdil a poškodil samotných kňazov. Bazáre najlepšej povesti boli v chráme majetkom synov Annášových, to jest blízkych príbuzných veľkňaza Kaifáša.

Všetky holubice, ktoré sa predávali na nádvorí pohanov šestonedieľkam, boli z Annášovho majetku, a kňaz. Dodávateľ zarobil štyridsať saa mesačne len predajom hrdličiek.

Peňažníci, ktorí mali byť vyhnaní z chrámu, platili saducejským rodinám z kňazskej aristokracie dobré desiatky z veľa tisíc šekelov, ktoré prinášala výmena cudzích peňazí za židovské. A či nebol aj sám chrám veľkou národnou bankou so schránkami a nedobytnými pokladnicami v pokladných sieňach?

Ježiš sa dotkol vážnosti a mešca dvadsaťtisíc jeruzalemských kňazov.

Prevracia význam porušenej a skrútenej litery, v mene ktorej rozkazujú a tučnejú. A ešte k tomu vyháňa ich spoločníkov, peňazomencov a obchodníkov. Ak zvíťazí, bude to všeobecná skaza. Ale obe ohrozené kasty sa ešte pevnejšie spoja, aby odpratali z cesty toho nebezpečného človeka. Obchodníci a kňazi sa možno toho istého večera dohovorili, že za peniaze získajú zradcu a kríž. Meštianstvo dá trochu potrebných peňazí; kňazstvo nájde náboženskú zádrapku, cudzia vláda, ktorej ide o naklonenie kňazov a meštianstva, dá svojich vojakov.

Ale Ježiš vyšiel z chrámu a dal sa na cestu pomedzi olivy smerom k Betánii.

Pripravil: Anton Čulen

alianciazanedelu.sk/archiv/8940