Pred 338 rokmi sa pri Viedni rozhodovalo o budúcnosti kresťanskej Európy. Vtedy to bolo veľkolepé víťazstvo – a aké sú perspektívy kresťanov v Európe dnes?
Bratislava 12. septembra 2021 (HSP/Foto:Wikipedia)
Presne pred 338 rokmi, 12. septembra 1683, sa vo Viedni odohrala jedna z najdôležitejších bitiek európskej histórie, ktorá ukončila obdobie tureckej expanzie v strednej Európe, určila na dlhé stáročia politickú a vojenskú situáciu na starom kontinente a zachránila jeho kresťanský charakter
Bitka pri Viedni (1683)
Turecké vojská, ktoré už od 14. storočia prenikali do Európy a postupne obsadzovali čoraz väčšie územie, si robili nádej, že tentoraz už Viedeň dobyjú (prvýkrát ju neúspešne dobývali v roku 1529) a otvorí sa im cesta k postupnému obsadeniu aj zvyšku európskeho kontinentu. Pre kresťanský svet to bolo reálne nebezpečenstvo: po dobytí Viedne by totiž Turci mali otvorenú cestu do Ríma. Okrem iného by nepochybne dobyli aj celé územie dnešného Slovenska.
Turci obliehali Viedeň od 14. júla 1683. Začiatkom septembra už bola situácia zúfalá: časť hradieb bola zbúraná, na iných miestach boli hradby podmínované a bolo len otázkou krátkeho času, kedy sa útočníci dostanú do mesta a posledných štyritisíc obrancov Viedne podľahne vyše stotisícovej tureckej záplave, ak urýchlene nepríde pomoc zvonku.
Záchrana prišla v hodine dvanástej
A tá našťastie prišla. Poľskému kráľovi Janovi Sobieskemu síce trvalo dlho, kým sa mu podarilo zhromaždiť armádu, ale tá spolu s nemeckými a rakúskymi oddielmi na poslednú chvíľu dorazila k Viedni a 12. septembra nadránom zaútočila na obliehateľov.
Turci, hoci v takmer dvojnásobnej početnej presile, boli unavení z dlhého obliehania a neboli na útok pripravení. Plne sa zamestnávali dokončením definitívneho prielomu hradieb – do obsadenia mesta im chýbali už iba hodiny. Kresťanské sily útočili od severozápadu: naľavo Rakúšania, v strede Nemci, napravo Poliaci. Po jedenásťhodinovej delostreleckej príprave a menších bojoch napokon v podvečer kresťanské sily, najmä poľská jazda, vrátane ich vojenskej pýchy, „lietajúcich husárov“, prudkým útokom tatársku jazdu a po nej aj tureckú pechotu janičiarov rozprášili a zahnali k rieke.
Po porážke pri Viedni kresťanské vojská hnali Turkov až k Budínu a počas nasledujúcich rokov oslobodili celé Uhorsko. Turci sa už viac nezmohli na ofenzívu v strednej Európe a aj z Balkánu sa v nasledujúcich storočiach postupne sťahovali do hraníc dnešnej Tureckej republiky. Na pamiatku slávneho víťazstva kresťanských armád pri Viedni sa 12. september stal cirkevným sviatkom Mena Panny Márie.
Slovenský záchranca Viedne
Treba pripomenúť aj to, že leví podiel na záchrane Viedne a Európy má náš rodák Juraj Pohronec – Slepčiansky (György Szelepcsényi), ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska. Bol jedným z najväčších cirkevných hodnostárov, štátnikov a diplomatov svojej doby a práve on dostatočne zavčasu predvítal, že Turci zaútočia na Viedeň a presvedčil o tom aj vtedajších mocných.
Práve arcibiskup Pohronec – Slepčiansky svojím diplomatickým úsilím (a tiež nemalým použitím vlastných finančných prostriedkov) dosiahol, že vznikla široká protiturecká koalícia, ktorej sa na poslednú chvíľu predsa len podarilo dať dohromady vojsko, ktoré Turkov napokon vyhnalo.
Čestný titul „Záchranca Viedne“ si však vyslúžil za čosi iné. Obrancom Viedne poskytol z vlastných prostriedkov obrovskú finančnú a potravinovú pomoc: daroval im 493 tisíc zlatých, všetko svoje striebro i potraviny zo svojich českých a moravských majetkov v hodnote 170 tisíc zlatých. Nezanedbateľná však bola aj jeho duchovná podpora a pomoc, keď ľuďom vlieval do sŕdc dôveru v Boha a víťazstvo kresťanstva nad pohanským nepriateľom.
V roku 2021 je vo Viedni dvakrát toľko moslimov ako vtedy pred jej hradbami
Píše sa rok 2021. Viedeň nie je obliehaná Turkami, zato vo Viedni žije už viac Turkov, ako ich (spolu s inými národnosťami) prišlo pred 338 rokmi vo vojskách veľkovezíra Kara Mustafu Pašu. Moslimov dnes žije vo Viedni dvakrát toľko, ako ich stálo vtedy pred jej hradbami – takmer štvrť milióna. Viedenské kostoly pustnú, zato sú tu desiatky islamských modlitební.
Dá sa očakávať, že moslimov bude vo Viedni len pribúdať: štatisticky majú v priemere oveľa vyššiu pôrodnosť ako domorodci a okrem toho stále pribúdajú aj moslimskí imigranti.
V roku 1983, pri príležitosti 300. výročia slávneho víťazstva, bola podpísaná medzištátna zmluva medzi Rakúskom a Vatikánom o vybudovaní pamätníka kráľovi Janovi Sobieskemu, záchrancovi Viedne. Odvtedy prešli takmer štyri desaťročia, ale pomník stále nestojí.
A ani nebude stáť: na otázky Viedenčanov, prečo pamätník ako pripomienka najdramatickejšej chvíle v histórii mesta a jednej z kľúčových udalostí európskych dejín nebol postavený, dostali odpoveď v duchu, že by nebolo dobré provokovať. A rakúsky slniečkový mainstream, taký podobný tomu, ktorý máme u nás, a vlastne vo všetkých tzv. demokratických krajinách, označil iniciátorov snáh o postavenie pomníka za fašistov.
Logika hovorí celkom jasne a jednoznačne: ak trend nezmení, o sto rokov bude Viedeň moslimským mestom. Aj bez dobýjania hradieb. A nielen Viedeň.
