Rozhovor s Ivanou Németovou - zasvätená panna vo svete
Ivana je už štvrtý rok vo formácii v Ordo virginum. Zasvätené panenstvo je špeciálna forma zasvätenia, ktorá umožňuje ženám zostať v ich bežnom živote. Zároveň je to najstaršia forma zasvätenia sa žien v cirkvi.
„Po prijatí do formácie mám tú istú prácu, ten istý domov, to isté oblečenie, ale je to predsa len iné. A toto uvedomenie ma neustále núti pracovať na svojom vnútre, aby som naozaj žila zasvätené panenstvo,“ hovorí v rozhovore.
Na slobodnú ženu v zrelom veku sa niekedy pozerá trochu podozrievavo, že asi ju nikto nechcel. „Je mi ľúto, že ľudia takto zmýšľajú. Svedčí to aj o tom, že manželstvo je niekedy ,zbožstvované‘ a nevidíme iné formy služby Bohu. Ale takéto pohľady so mnou už nič nerobia,“ reaguje Ivana.
Je vyštudovanou záhradnou architektkou, vo svojom voľnom čase sa venuje permakultúre. Pracuje ako koordinátorka rómskeho dobrovoľníctva v Inovačnom partnerskom centre Prešovského samosprávneho kraja. Spolupracuje tiež s Gréckokatolíckou rómskou misiou na Sigorde.
Keď som povedala jednému kolegovi, ktorý vás pozná, že idem s vami robiť rozhovor o zasvätenom panenstve, zostal veľmi prekvapený. Často sa stretávate s takýmito prekvapivými reakciami?
Tie reakcie sú rôzne. Niekto zostane prekvapený, niekto aj pohoršený, niektorí ma od toho odhovárajú alebo „utešujú“, že veď ten pravý ešte príde.
Asi je to v poriadku, nie každý vie alebo chce pochopiť zmysel takéhoto zasvätenia. A mňa aj teší, keď tým dokážem prekvapiť, pretože aj toto je spôsob, ako upriamiť pozornosť na inú paradigmu, ako ponúka tento svet.
To prekvapenie badám najmä u mužov. Keď sa to dozvedia, nastane také zamĺknutie, vidím, že začnú o tom premýšľať. U žien sa stretávam často aj s istým pohoršením. Majú potrebu na to vždy nejako zareagovať, odhovoriť ma, že je to zlý nápad. Alebo to tak odľahčiť, že veď ja si to ešte určite rozmyslím.
A nerozmyslíte?
Moje rozhodnutie sa rodilo dlho. Prešla som si rôznymi skúškami, ktoré však vnímam ako Božiu milosť, pretože cez ne som dospela k slobodnému rozhodnutiu stať sa zasvätenou pannou. Práve táto sloboda ma utvrdzuje v tom, že som sa rozhodla pre povolanie, v ktorom môžem radostnejšie slúžiť Bohu.
Samozrejme, sedemročná formácia v Ordo virginum má svoj zmysel. A hoci mám už nejaké záväzky, stále mám slobodu odísť. Kým nepríde obrad zasvätenia, ktorý vykonáva biskup.
Počas obradu zasvätenia skladáte aj večné sľuby?
V reholiach aj v spoločnostiach apoštolského života sa zaväzuje sľubmi. Ide o prísľub zo strany človeka, ktorý sa zasväcuje Bohu. Základom zasvätenia sa v Ordo virginum je však obrad Consecratio virginum (zasvätenie panien), ktorý má pre pannu ustanovujúci rozmer. Upriamuje to pozornosť na to, že v prvom rade nie žena sa zasväcuje, ale cirkev zasväcuje túto ženu Bohu.
Vysluhovateľom obradu je miestny ordinár, biskup. Súčasťou obradu sú aj sľuby čistoty, ale môžu sa pridať aj ďalšie. V tomto obrade sú však sľuby akoby niečím druhoradým, neupriamuje sa na ne až taká pozornosť, najdôležitejším prvkom je samotné zasvätenie.
Počas formácie zasvätených panien sa veľmi odporúča vykonať si dočasné sľuby, sú však súkromného charakteru, nie sú verejne slávené.
Na ženu, ktorá nemá deti a partnera ani nechodí v rehoľnom rúchu, sa pozerá trochu podozrievavo a hľadajú sa všelijaké dôvody, prečo zostala „sama“. Prečo ste sa rozhodli pre takúto cestu?
Veľa vecí o tom, kto je vlastne žena a aké je jej poslanie, mi pomohla odhaliť kniha Večná žena od Gertrudy von Le Fort. Veľmi ju odporúčam. Hovorí o úlohe a postavení ženy v dejinách i v modernej dobe a opisuje pomazanie ženy ako panny (virgo), nevesty (sponsa) a matky (mater).
Gertruda hovorí, že žena môže svoju dôstojnosť zakladať na manželstve a najmä na materstve. Bez detí si ani nevie predstaviť, aký zmysel by mal jej život. Avšak zmysel života nie je len vo vonkajších dielach – udržať rod, vychovať deti, aby tu po mne niečo zostalo.
Zasvätená panna svojím životom hlása, že aj zdanlivo bezcenný život môže mať zmysel. Gertruda prirovnáva panenstvo ku kvetu, ktorý je v nedostupných horách, nikto sa k nemu nedostane, nikto ho neovonia, neodtrhne – ale aj takéto Božie stvorenie má význam. Tak aj panna hlása, že stvorenie má svoj zmysel ako čistý odlesk večnej slávy Stvoriteľa.
Myšlienky tejto autorky vás povzbudili k zasvätenému životu?
Keď som čítala túto knihu, už som bola rozhodnutá pre zasvätený život. Skôr ma jej myšlienky utvrdili v mojom povolaní. Ale neboli tým, čo ma vnútorne pohlo.
A čo to bolo?
Bolo to ako v klasickom vzťahu, najprv zaľúbenie, túžba patriť Kristovi celá, hoci so svojimi podmienkami a predstavami. A potom muselo prísť rozhodnutie – prijať ho s jeho predstavou alebo sa vydať inou cestou. Napríklad aj cestou manželstva, na ktorej by ma Pán, verím, takisto požehnával. Ale akási silná a hlboká túžba v mojom vnútri by nemusela byť nasýtená.
Bol to dlhoročný proces, ktorý sa začal mojím obrátením a spoznaním krstného povolania. Zasvätenie je vlastne jeho prehĺbením.
Pochádzam z tradičnej veriacej rodiny, ale odmalička som bola taká, že mi veľa vecí v tom náboženstve akosi nesedelo a vieru som odmietala. Náboženstvo bolo pre mňa iba zoznamom príkazov a zákazov. V pätnástich rokoch som však spoznala živého Krista a bola to obrovská Božia milosť.
Už vtedy ste pocítili volanie do zasväteného života?
Nie. Hoci som tak jemne vnímala Boží hlas, ktorý mi hovoril o zasvätení, ale odmietala som ho. Obrátila som to na to, že áno, Pane, ja ti budem zasvätená v manželstve a materstve.
Mali ste teda plány vydať sa a mať deti. Ako ste prišli na to, že takáto predstava sa nezhoduje s Božím plánom s vami?
Dlho som sa pri rozlišovaní svojho povolania utvrdzovala v tom, že materstvo je pre mňa cesta a Pán predsa proti tomu nemôže nič mať. Záležalo mi na tom, aby som načúvala Božej túžbe, aby som plnila Božiu vôľu a nie svoje predstavy. A to jemné volanie k zasväteniu som si v tom čase vykladala ako zasvätenie sa Pánovi v manželstve.
Keď prišlo také prvé jasné potvrdenie, že Pán odo mňa chce, aby som sa mu zasvätila celým srdcom, telom, dušou, prišiel z mojej strany veľký protest. Veľmi som túžila po rodine a deťoch.
Myslím, že moja túžba bola znásobená aj tým, že som spolovice Rómka. Jeden kňaz mi raz povedal, že telom som spoly Rómka, ale dušou celá Rómka. To bol pre mňa veľký kompliment, a hovorím to preto, aby som zvýraznila, že túžba po materstve bola u mňa naozaj veľmi silná.
Samozrejme, Boh nikdy nepovoláva človeka proti jeho vôli, je to celé vlastne o spoznávaní túžob a o rozlišovaní tej, ktorá je silnejšia, hlbšia. No a niekedy sa tie túžby jednoducho bijú.
Prišlo teda obdobie, keď som sa učila vzdávať svojich predstáv o volaní k zasväteniu.
Teraz už túžbu po deťoch nepociťujete?
Moja túžba po materstve bola premenená. Znie to až tak frázovito, ale zažila som ťažký boj. A som rada, že som si tým prešla už na začiatku celého procesu a pochopila som, že ako žena mám svoju dôstojnosť aj bez fyzického materstva – tak ako o tom písala aj Gertruda von Le Fort. Niektoré zasvätené ženy tento boj zvádzajú omnoho neskôr a v neskoršom veku príde frustrácia z toho, že nemajú deti.
Aj v Písme sa hovorí o „oplakaní panenstva“ (Sdc 11, 37 – 39). A môžem povedať, že aj ja som si panenstvo oplakala. Ale opäť som v tom zacítila Božiu milosť. Boh moju túžbu po materstve premenil na duchovné materstvo. Dnes to už nebolí, ale prináša mi silu a energiu do úloh, ktoré má Pán pre mňa.
Potom prišlo už vaše definitívne rozhodnutie sa pre zasvätené panenstvo?
Pre zasvätenie sa Bohu v panenstve áno, ale medzitým som bola ešte rok v reholi.
A prečo ste sa napokon rozhodli pre Ordo virginum a nie pre rehoľu?
To hlavné, prečo som sa takto rozhodla, spočívalo v objavení zmyslu a plnosti zasvätenia panien. Zasvätené panenstvo je tu od prvých čias cirkvi. Je to niečo veľmi autentické a slobodné, čo ma priťahovalo. Vychádza priamo z kerygmy – je to reakcia na prvotné ohlasovanie evanjelia, že sa ženy panny zasväcovali v rámci miestnej cirkvi pod svojím biskupom.
„Záležalo mi na tom, aby som plnila Božiu vôľu a nie svoje predstavy. A volanie k zasväteniu som si v tom čase vykladala ako zasvätenie sa Pánovi v manželstve.“
Zasvätenou pannou je v istom zmysle aj každá rehoľníčka. Lenže rehoľná sestra sa definuje predovšetkým ako saleziánka, františkánka, satmárka a podobne. Čiže akoby to zasvätené panenstvo zahalila spiritualita danej rehole.
Byť zasvätenou pannou znamená byť symbolom nevesty (cirkvi), ktorá čaká na svojho Ženícha. Takto to opisujú aj cirkevní otcovia. Tí hovoria o tom, že každý veriaci je povolaný žiť toto panenstvo cirkvi – všetci sú povolaní k panenstvu viery, niektorí však aj k panenstvu tela.
Ste zasvätenou pannou vo svete, na prvý pohľad sa nijako nelíšite od iných žien. Nie je práve komunita sestier a napríklad aj rehoľné rúcho to, čo pomáha ženám prehlbovať ich zasvätenie a uvedomovať si ho v každodennom živote?
Určite, spoločenstvo aj rehoľný odev sú dôležitým prvkom, ktorý má svoj zmysel, ale môže aj odvádzať od podstaty. Mňa prijali do formácie zasvätených panien vlastne dekrétom, ktorý mi prišiel poštou. Samozrejme, predchádzali tomu rozhovory s biskupom a biskupským delegátom, ale samotný akt prijatia bol vlastne u mňa doma, keď som si prečítala list.
Veľmi silno si pamätám na tie pocity, pozerala som na papier a tak sama pre seba som si povedala: no a teraz čo? Som ten istý človek, nemám nič nové, mám tú istú prácu, ten istý domov, to isté oblečenie, ale odteraz je to predsa len iné. A toto uvedomenie ma neustále núti pracovať na svojom vnútri, aby som naozaj žila zasvätené panenstvo. Zasvätenou pannou ma predsa nerobí nový odev, nové meno či komunita.
Tým, že som zažila aj rehoľný život, vnímala som, že človek si niekedy môže zakladať na tých vonkajších veciach. Sestra v habite hneď vyzerá „svätejšie a zbožnejšie“. A je to fajn. Pre okolie to je viditeľný symbol niečoho, čo nie je z tohto sveta. Ale niekedy to môže byť mätúce, že čo je vlastne to duchovné, kde je podstata.
A u vás postrehlo okolie, že ste iná, že sa vo vašom živote udiala veľká zmena?
Dobrá otázka. Veľmi by som si to priala. Pôsobím v Gréckokatolíckej rómskej misii a pre Rómov je veľmi čudné, že žena v mojom veku je ešte bez muža a bez detí. A je pre nich povzbudivé či aspoň hodné zamyslenia, keď vidia, že nie som preto nešťastná, dokonca že som sa pre to rozhodla.
Rovnako takto môžem svedčiť aj pre mnoho ľudí z majority. Aj v tom môže byť tá zmena.
Môže byť pre mladé dievčatá v súčasnosti nejakým spôsobom život zasväteného panenstva atraktívny?
Pán si určite povoláva ľudí v každom čase. V prvom rade priťahuje Kristus, ktorého chce žena milovať ako jediného Ženícha. Pre tie, ktoré chcú slúžiť Bohu nerozdeleným srdcom, je tu široká paleta reholí, spoločností apoštolského života či sekulárnych inštitútov.
Popri tom je tu zasvätené panenstvo ako úplne osobitná, no rovnocenná forma zasvätenia. Ordo virginum môže byť atraktívne svojou jednoduchosťou, bez akýchsi historických príkras. Vychádza priamo z koreňov zasväteného života. Ako zasvätenie obsahuje všetko, čo má mať, a nie je v ňom nič navyše.
Čo vás na tomto spôsobe života priťahuje?
Je úplne krásne patriť Bohu celá, je to obrovská radosť, ktorá sa nedá opísať. Cirkevní otcovia vravia, že nič sa nevyrovná radosti panien zasvätených Kristovi. Svätý František Saleský dodáva, že sú to radosti, ktoré prevyšujú blaženosť všetkých nebešťanov.
Panna pri obrade zasvätenia spieva: „Zasnúbila som sa s tým, ktorému slúžia anjeli, a slnko i mesiac obdivujú jeho krásu. Môj milý je môj a ja som jeho.“ Je to tá obrovská radosť, krása a túžba, ktoré priťahujú ženu zasvätiť sa Bohu.
Stretávate sa s inými zasvätenými pannami? Viete o sebe? Alebo skôr žijete akoby anonymne vo svojom civilnom povolaní?
Existujú síce niektoré sekulárne inštitúty, v ktorých ženy o svojom zasvätení nesmú nič prezradiť okoliu, no v Ordo virginum to tak nie je. Práve naopak.
Slávnostný obrad zasvätenia sa po niekoľkoročnej formácii koná verejne v katedrálnom chráme danej diecézy. Je to sviatok pre celú diecézu a verejné deklarovanie toho, že zasvätené panenstvo nie je len súkromná záležitosť zasvätenej osoby.
V diecéze sa v rámci možností pravidelne stretávame, mávame formačné stretnutia, rozhovory s biskupským delegátom.
Koľko je zasvätených panien na Slovensku?
V Košickej arcidiecéze sú dve zasvätené panny a dve sme vo formácii. Na Slovensku je okolo 40 žien, ktoré sú už zasvätené alebo sú ešte vo formácii.
Spomínali sme rehoľné oblečenie, ktorým sa rehoľníčka navonok odlišuje od iných žien. Vy ste nejako menili svoj šatník?
Čo sa týka oblečenia, v inštrukcii pre zasvätené panny sa píše, že zasvätená panna sa má obliekať, ako sa obliekajú vydaté ženy. V krajinách, kde vydaté ženy napríklad nosia závoj, zasvätená panna pri obrade zasvätenia dostane od biskupa závoj, ktorý má nosiť.
Na Slovensku sa vydaté ženy v podstate nijako nelíšia od slobodných žien. Oblečenie zasvätenej panny má byť cudné, zodpovedajúce charakteru zasvätenia.
Ja osobne si rada oblečiem niečo pekné, ale nevyhľadávam žiadne módne trendy. Pre mňa to má ešte aj ekologický rozmer, naozaj nepotrebujeme toľko oblečenia.
Rada sa teda pekne obliekate?
Myslím, že krása môže ľudí motivovať k dobru a k chvále Stvoriteľa. Ak je okolo nás pekné, čisté a estetické prostredie, ak sú okolo nás krásne veci, hneď sa cítime o čosi lepší. Toto pozorujem aj na rómskych deťoch, že vedia oceniť – pochvalou i správaním –, ak sa kvôli nim niekto pekne oblečie.
No krása môže mať mnoho podôb. Predovšetkým musí odzrkadľovať vnútro, musí byť cudná a jednoduchá. Takto môžu byť krásne i vrásky starých ľudí či to, čo svet považuje za nedokonalé.
V žiadnom prípade nekladiem pekné oblečenie na prvé miesto. Ale ak to môže byť na Božiu slávu a mám tú možnosť, tak sa oblečiem pekne.
A dvoria vám muži?
Nemôžem povedať, že nie. (Úsmev.) Ale veľmi rýchlo dám najavo, že tadiaľto cesta nevedie.
Často som medzi Rómami a tam je to s tou náklonnosťou pestrejšie. To ma zároveň urobilo imúnnou a veľmi striktnou – rýchlo viem v tomto vymedziť hranice.
Prešli ste si aj nejakým vzťahom?
Áno. A bolo to paradoxne po skúsenosti so životom v reholi. Prežívala som vtedy náročné obdobie, nevedela som, ako to teda Pán myslí s tým volaním k zasvätenému životu, či moje zasvätenie predsa len nemá byť v službe manželky a matky.
„Niekedy sú zasvätené panny vo svete vnímané aj zo strany cirkevných predstaviteľov či rehoľníčok, akoby boli na nejakej nižšej úrovni zasvätenia.“
Po čase hľadania a modlitieb som však urobila jasné rozhodnutie, že nie, nebudem už nič ďalej skúšať. Dala som Bohu svoj osobný sľub, že pôjdem cestou panenského zasvätenia. Niekoľko týždňov po tomto rozhodnutí však prišiel do môjho života chalan, ktorý zamiešal karty. Bola tam obojstranná náklonnosť, mali sme spoločné hodnoty, veľa rovnakých záujmov, tešil nás spoločne strávený čas.
Mala som pred sebou dve cesty – obe pekné, veľmi lákavé a verím, že aj Bohom požehnané. Stála som pred tým, že, áno, dá sa ísť cestou manželstva. Ale videla som aj cestu úplného zasvätenia sa Bohu. Spoznala som, že v mojom vnútri volá táto túžba možno tichšie, ale o to intenzívnejšie. A tak som sa rozhodla. Slobodne. Zostala som verná sľubu, ktorý som pred časom dala Pánovi.
Toto zaľúbenie som pokladala za skúšku. Niekto iný by to možno vnímal inak. Pre mňa to však bola dôležitá skúsenosť a zároveň Božia milosť urobiť skutočne slobodné rozhodnutie.
Na slobodnú ženu v zrelom veku sa niekedy pozerá aj s takou ľútosťou, že asi ju nikto nechcel, keď je stále sama. Zabolí vás také posudzovanie?
Je mi skôr ľúto, že ľudia takto zmýšľajú. Svedčí to aj o tom, že manželstvo je niekedy „zbožstvované“ a nevidíme iné formy služby Bohu. Ale takéto pohľady so mnou už nič nerobia.
Pohybujem sa vo viacerých svetoch, jeden z nich je ten rómsky a tam sa to niekedy až dramaticky prežíva. Neočakávam, že každý pochopí moje slobodné rozhodnutie byť zasvätenou pannou. Je to náročná vec, často aj pre kresťanov je ťažké niečo také pochopiť.
Mnohé ženy by mi rady dopriali skúsenosť byť matkou. A ja verím, že to myslia úprimne a v dobrom. O to viac sa teším z ich materstva a objavujem veľký zázrak, ktorý kontemplujem. Keď je žena ponorená v materstve či manželstve, nemá priestor, aby takýmto kontemplatívnym spôsobom prežívala toto veľké tajomstvo.
A ako sa cítite byť prijatá v cirkevnom spoločenstve?
Cirkev plne potvrdzuje stav zasväteného panenstva už od prvých storočí. Svedčí o tom aj to, že zasvätenie vykonáva priamo biskup. Ale aj Pán Ježiš hovorí, že nie každý to pochopí (Mt 19, 11).
Len ma mrzí, že niekedy sú zasvätené panny vo svete vnímané aj zo strany cirkevných predstaviteľov či rehoľníčok, akoby boli na nejakej nižšej úrovni zasvätenia. Dávajú tomu rôzne názvy ako súkromné zasvätenie alebo laické zasvätenia. Pritom ide o zasvätenie, ktoré pozná cirkev od počiatku, je to Ordo, teda rád, a práve z neho sa vyvinuli iné formy zasvätenia, napríklad rehoľné. Preto zasvätené panenstvo nie je ničím „menej“ oproti zasväteniu v reholiach či v rôznych kongregáciách.
Zasvätenie panien je teda historicky staršie ako zasvätenie v reholi?
Je to najstaršia forma zasvätenia v cirkvi. Takto sa ženy zasväcovali v prvých storočiach cirkvi, keď ešte neboli rehole.
Rozvojom rehoľných rádov v 13. a 14. storočí sa zasvätené panenstvo vo svete dostávalo do úzadia. Zasvätené panny sa z ekonomických i zo spoločenských dôvodov začali združovať, dávali si pravidlá, vznikali reguly a tak sa formovali rehole.
Zaujímavé je, že v tých časoch ženy, ktoré sa rozhodli pre rehoľný život, si vykonávali obrad zasvätenia panien súbežne s rehoľnými sľubmi. Čiže v období rozvoja reholí sa preferoval obrad zasvätenia panien v reholi, nie panien vo svete.
„Pre niektorých ľudí je čudné, že žena v mojom veku je bez muža a bez detí. Keď však vidia, že nie som nešťastná, dokonca že som sa pre to rozhodla, je to moje svedectvo zasvätenia.“
Postupne sa začal tento obrad vypúšťať, ženy poväčšine skladali už iba profesijné sľuby v rámci svojej rehole, až takmer zanikol. Až po Druhom vatikánskom koncile sa rítus Consecratio virginum opäť obnovil a nazýva sa výkvetom liturgie, najkrajším obradom v rímskokatolíckej liturgii.
Pápež František pri príležitosti 50. výročia obnovenia tejto formy zasvätenia adresoval zasväteným pannám list, v ktorom ich nazval „expertkami na ľudskosť“. Veľmi pekné, ale zároveň aj zaväzujúce oslovenie.
V obrade zasvätenia je vyjadrené, že dcéra tohto Božieho ľudu, tejto spoločnosti sa zasväcuje a chce zastupovať celý tento ľud pred Bohom. Je to náročná, ale krásna úloha.
Ak chce človek kráčať k svätosti, základom je ľudskosť, bez toho sa to nedá. Zasvätená panna je ponorená vo svete a o to viac môže a má byť bližšie ľuďom.
Všetky problémy, ktorými žijú ľudia, sa dotýkajú aj mňa. Veľmi to bolo cítiť počas protipandemických opatrení. Ako zasvätené panny sme väčšinou nemali nejakú špeciálnu podporu slávenia sviatostí, veľmi tvrdo sme zakúsili, čo prežíval Boží ľud.
V čom vidíte zmysel svojho povolania?
Keď ma Pán volal k tomuto povolaniu, „lákal“ ma aj cez myšlienku duchovného materstva. Božie slovo hovorí, že človeku už v tomto živote bude stonásobne odplatené to, čoho sa pre neho zriekol. Tak mi už párkrát rómske ženy povedali: „Ty máš viac detí, ako máme my.“
Je to však iba jeden aspekt, nemyslím si, že práve toto je skutočný zmysel môjho povolania. Keďže pôsobím v rómskej misii, vykonávam aj to vonkajšie dielo. Niektorých môže miasť, že toto je pravý zmysel zasvätenia – nevydať sa, aby som sa mohla venovať iným. No nie je to celkom tak. V obrade zasvätenia sa odporúča aj služba chudobným a biednym, no oveľa dôležitejší je ten duchovný rozmer.
Ako teda napĺňate svoju duchovnú úlohu?
Zasvätené panenstvo znázorňuje putujúcu cirkev, ktorá túžobne očakáva stretnutie s Pánom z tváre do tváre. Žitie môjho zasvätenia by malo ľuďom pomôcť zamyslieť sa nad tým, čo skutočne máme, po čom skutočne túžime a k čomu smerujeme.
Je náš život o tom, čo vidíme a počujeme okolo nás? Iba o rodine, vzťahoch, postavení či práci, na ktorých si zakladáme? Alebo o tom, čo síce nevidíme, „neponáhľa to“, ale smerujeme k tomu každým nádychom a výdychom, čo je skryté pod tým návalom starostí a svetských vecí, ale v hĺbke nášho vnútra to volá?
Mojou úlohou je stáť pred Bohom a prosiť za celú cirkev. Na jednej strane objavujem, aké veľké diela sa dajú robiť vo svete, na druhej strane si uvedomujem, že povolanie panny mi dáva ešte väčšiu moc cez modlitbu v tom duchovnom svete.
Veľmi sa mi páči myšlienka od spomínanej Gertrudy von Le Fort. Spomína, že v stredoveku sa uplatňovalo pri odsúdencoch na smrť pravidlo, že na príhovor bezúhonnej panny u najvyšších predstaviteľov mohol byť odsúdenec prepustený. Keď sa toto dialo na príhovor panny vo svete, o čo viac to musí platiť pred Bohom?
