Ja som rád, že su ludia, ktorí sa rozhodli zasvätiť Bohu v celibate, aj takým spôsobom, že nežiju v inštitucii, ktorá je už oficiálne uznaná v Cirkvi, pretože život v dnešných inštituciach čstokrat formuje zasvätených pochybnými liberalnymi praktikami.

Radšej nech si žiju zasvätený život bez liberalnej formacii ako keby z nich mali vychovať ešte horších ako su sami ...

Tak to sú tie panny, ale aj ona píše, že v podstate si prešla určitou formáciou. Vo svetskom inštitúte v podstate tiež skladáš sľub poslušnosti, čistoty a chudoby, len nežiješ v kláštore a nenosíš habit, ale inakšie si podriadený a musíš počúvať, aj keď žiješ kvázi vo svete ako tajne zasvätená osoba. Tieto svetské inštitúty určite majú svoje využitie tiež, lebo tie sú väčšinou konzervatívnejšie, a nie je v nich ten duch liberalizmu až taký citeľný. Jeden veľmi známy je napríklad Opus Dei. To je hádam zrejme najznámejší, ale aj na Slovensku také máme, medzi známejšie patrí Spoločenstvo Fatima, to myslím založil ešte Silvester Krčméry.

Ked už sme pritom, tak máš pravdu, že aj tieto inštitucie maju hierarchiu, čo sa týka poslušnosti a formacie, ale aspon nie su "zatvorený" vo formačnom seminári alebo komunite, takže sa im nemôže stať ako pride predstavena a dotyčnej vyhodí z bytu materiali, ktoreje sa jej nepačia.

Naražomm na to, že v seminaroch resp. v komunite, kde formuju novicov predstavení maju taký silný vplyv, že môžu vyžadovať od novica, aby nečital literaturu, ktora sa mu nepáči a to môžu byť aj internetove spravy ako posolstvá alebo vedecke študia proti covid-vakcinam, či ucta k sv.prijmaniu

Preto som rad, že je aj taká možnosť a to, že kandidati pre zasvätený život môžu bývať kde chcu a popritom sa formovať - pripravovať na doživotný celibat.

Len je polutovania hodne, ako arc.Bober nemá záujem aby muži mohli viesť zasvätený život bez oficiálnej inštitucii

Ja by som možno povedal, že u mužov sa to vníma obdobne ako ona tu popisovala medzi zasvätenými pannami a rehoľnicami. Muž, ktorý chce byť len zasvätený a nestať sa kňazom, tak sa na neho pozerá už zvláštne, ale aj zasvätenie, rehoľné povolanie alebo kňazské povolanie sa líši od seba, a teda muž tiež môže cítiť, že sa chce Bohu zasvätiť, ale necíti napríklad povolanie ku kňazstvu. A to sa možno tak opomína, ako keby zasvätenie muža, ktorý sa nechce stať kňazom, by nemalo cenu, alebo malo menšiu hodnotu. Preto napríklad často pri týchto sekulárnych spoločenstvách je to tak, že človek ani nesmie prezradiť, že sa zasvätil, alebo niektoré to dovoľujú, ale po rozumnom zvážení. V sekulárnom inštitúte si ako taký tajný, pôsobíš vo svete, v spoločnosti, bývaš si vo svojom, normálne pracuješ, ale pritom plníš aj úlohy, ktoré dostaneš. A tiež existujú tretie rády. Mnohé rehole majú tieto tretie rády.

Mne až tak nevadí že arcibiskup nechce oficialne vysvätiť celibatnikov, ktorí nežiju v oficialnej inštitucii pre zasvätený život, aj ked by to bolo lepšie, ale skôr mi vadí, že knazom sa nemôže stať muž, ktorý nežije v inštitucii - ráde - rehole - komunite....

Toto považujem za problem, pretože v sučasnosti jedinou cestou cez arcibiskupa je knazska vysviacka možná len v inštitucii, či už reholnej alebo dieceznom seminari. Kedže obidve inštitucie maju liberalnu formaciu, tak potom sa niet, čo diviť, že po vysviacke su knazi vygumovaní a ovocie vidíme: v košickom seminari žiadny nový Bohoslovec

Keby arcibiskup povolil externe študium, tak by mal knazov i ked nie "svojich" v zmysle, žeby neboli v jeho farach ako kaplani či farari, ale aspon by mal vo svojej arcidieceze knazov, ktorí by vysluhovali sviatosti a to je PODSTATNE v knazskej službe.

Celibat je len 1. časť zasväteneho života, ale knazstvo je potrebne pre vysluhovanie sviatostí, ktore nemôže vykonávať hociktorí celibatnik, len knaz 2. a 3.stupna.

Podla mna arcibiskup nechce riskovať ale kde nie je risk, tam nie je ani zisk a život je o riskovaní a nie o zabespeke.