Z Rečí svätého opáta Bernarda
(Sermo 5 de diversis, 4-5: Opera omnia, Edit. Cisterc. 6, 1 [1970], 103-104)
O stupňoch rozjímania
Postavme sa na hradbu a oprime sa celou silou o tú najpevnejšiu skalu, o Krista, ako je napísané: „Nohy mi postavil na skalu a kroky mi upevnil.“ A takto pevne postavení a upevnení už uvažujme, aby sme videli, čo nám povie a čo odpovedať tomu, ktorý nás obžalúva.
Prvý stupeň rozjímania, milovaní, je ten, že nepretržite sledujeme, čo chce Pán, čo sa mu páči, čo mu je milé. A keďže „všetci sa prehrešujeme v mnohom“ a naša smelosť naráža na jeho svätú vôľu a nemôže sa s ňou spojiť ani sa jej prispôsobiť, pokorme sa pod mocnou rukou najvyššieho Boha a veľmi sa usilujme predstupovať s celou svojou úbohosťou pred jeho milosrdné oči a hovorme: „Uzdrav ma, Pane, a budem uzdravený; spas ma a budem spasený“ a: „Pane, zmiluj sa nado mnou, uzdrav moju dušu, zhrešil som proti tebe.“
Keď sa v takýchto myšlienkach očistí zrak srdca, už sa nepohybujeme vo svojom duchu s horkosťou, ale čoraz väčšmi v Božom duchu s veľkou slasťou. Ani už neuvažujeme, čo je Božia vôľa v nás, ale čo je sama v sebe.
Veď „v jeho vôli je život“ a nesmieme pochybovať, že je pre nás vo všetkom užitočnejšie, a preto výhodnejšie, to, čo sa zhoduje s jeho vôľou. A preto čím rozhodnejšie si chceme zachovať život duše, tým väčšmi sa podľa svojich možností usilujme, aby sme sa od nej neodklonili.
A potom, keď sme už trochu pokročili v duchovnom cvičení, myslime pod vedením Ducha, ktorý skúma aj Božie hlbiny, na to, aký dobrý je Pán, aký je dobrý sám v sebe, a modlime sa s Prorokom, aby sme poznali Pánovu vôľu a obdivovali už nie svoje srdce, ale jeho chrám. A preto povedzme: „Moja duša je skormútená, preto si spomínam na teba.“
V týchto dvoch veciach spočíva podstata celého duchovného života: aby sme sa pri pohľade na seba spasiteľne zhrozili a zarmútili, a pri pohľade na Boha sa upokojili; aby sme v radosti Ducha Svätého mali útechu, v tamtom bázeň a pokoru, z čoho potom získame nádej a lásku.