Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 220.
16. júl 1945
1 Askalon a jeho záhrady sú už len spomienkou. V chladných hodinách nádherného rána, obrátiac sa chrbtom k moru, Ježiš sa so svojimi uberá smerom k nevysokým, ale pôvabným zeleným kopcom, ktoré sa dvíhajú z úrodnej nížiny. Všetci jeho apoštoli sú odpočinutí, spokojní a veselí. Rozprávajú o Ananiášovi, o jeho otrokyniach, o Askalone, o rozruchu, ktorý sa strhol v meste, keď sa tam vrátili a priniesli Dine peniaze.
„Bolo to súdené, aby som zakúsil kontakt s Filištíncami. Napokon, nenávisť a láska majú tie isté prejavy, ak človek chce. A ja, ktorý som netrpel pre filištínsku nenávisť, skoro som bol zranený pre ich lásku. Skoro by nás uväznili tí, čo jasali nad zázrakom, aby nás donútili povedať, kde je Učiteľ. A aký to bol krik! Pravda, Ján? Mesto vrelo ako v kotle. Tí, čo boli nepokojní, nechceli počuť pravdu a chceli hľadať Židov, aby ich spalicovali. A tí, ktorým sa dostalo dobrodenie, alebo ich priatelia chceli presvedčiť tých nepokojných, že tadiaľ prechádzal nejaký boh. Aký to zmätok! Majú o čom rozprávať celé mesiace. Zle je však, že rozprávajú skôr palicami ako jazykom. Nuž... sú medzi svojimi. Nech si robia, čo sa im páči," vraví Tomáš.
„Ale... nie sú zlí," poznamená Ján.
„Nie. Sú len zaslepení mnohými vecami," odpovie Horlivec.
Ježiš nerozpráva počas dobrého kusa cesty. Potom povie: „Aha, teraz pôjdem tam do tej malej osady na vrchu a vy pokračujte do Azotu. Dávajte pozor. Buďte zdvorilí, láskaví, trpezliví. Aj keby sa vám vysmievali, znášajte to pokojne, ako včera Matúš, a Boh vám pomôže. Pri súmraku odíďte z mesta a choďte k rybníku, ktorý je v blízkosti Azotu. Tam sa stretneme."
„Ale, Pane, nenechám ťa ísť samého!" zvolá Iškariotský. „Sú to násilníci, títo....! Je to nerozumné."
„Nebojte sa ničoho, pokiaľ ide o mňa. Choď, choď, Judáš, a buď rozvážny. Zbohom. Pokoj s vami."
Dvanásti odchádzajú nie príliš nadšení. Ježiš sa pozerá, ako odchádzajú, a potom sa vydá po chodníku v chladivom tieni do kopca. Kopec je pokrytý dobre udržiavanými olivovníkmi, orechmi, figami a vinicami, ktoré už sľubujú hojnú úrodu. Na rovinatých miestach sú políčka s obilninami a na svahoch na zelenej tráve sa pasú svetlé kozy.
2 Ježiš prichádza k prvým domom osady. Práve do nej vchádza, keď stretne zvláštny sprievod. Sú v ňom kričiace ženy a muži, striedavo vyrevujúci akýsi žalospev. Všetci predvádzajú okolo veľkého capa akýsi zvláštny tanec. Cap kráča so zaviazanými očami, cestou ho bijú, už krváca na kolenách, lebo sa potkol a padol na kamennom chodníku.
Iná skupina, tiež vyrevujúca, sa pohybuje okolo vyrezávanej sochy akéhosi bôžika, ozaj veľmi škaredej, a držia vyzdvihnuté panvice so žeravým uhlím, na ktoré pridávajú živice a soľ, aspoň tak sa mi to zdá, lebo živice vydávajú vôňu - a soľ, ako zvyčajne, vybuchuje.
Posledná skupina sa krúti okolo akéhosi čarodejníka, pred ktorým sa ustavične ukláňajú vykrikujúc: „Pre tvoju silu!" (muži). „Iba ty to môžeš!" (ženy). „Pros boha!" (muži). „Zruš začarovanie!" (ženy). „Prikáž maternici!" „Zachráň ženu!" A všetci spolu so zavýjaním ako pri nočnom stretnutí démonov a stríg: „Smrť čarodejnici!" A potom znova od začiatku s obmenou: „Pre tvoju silu!" „Iba ty to môžeš!" „Prikáž bohu!" „Nech ukáže!" „Prikáž capovi!" „Nech ukáže čarodejnicu!" A s krikom zatratencov: „Ktorá nenávidí dom Faru!"
3 Ježiš pristaví jedného muža z poslednej skupiny a zdvorilo sa spýta: „Čo sa deje? Som cudzinec..."
Sprievod sa na chvíľu zastavil, aby bili capa, nahádzali živicu na žeravé uhlie a nabrali dych, a tak muž vysvetľuje: „Manželka Faru, vplyvného muža z Magdal-gadu, umiera pri pôrode. Istá žena, ktorá ju nenávidí, jej počarovala. Vnútornosti sa zauzlili a dieťa sa nemôže narodiť. Hľadáme čarodejnicu, aby sme ju zabili. Iba tak sa Farova manželka zachráni, a ak nenájdeme čarodejnicu, obetujeme capa, aby sme vyprosili najvyššie milosrdenstvo od bohyne Matky" (porozumiem, že tá spotvorená bábka je bohyňa )
„Zastavte sa. Ja viem uzdraviť ženu a zachrániť chlapca. Povedzte to kňazovi," vraví Ježiš mužovi a ďalším dvom, ktorí k nemu pristúpili.
„Si lekár?"
„Ešte viac."
Traja muži si razia cestu cez zástup a idú k modlárskemu kňazovi. Rozprávajú sa s ním. Zvesť sa rozšíri. Sprievod, ktorý sa dal znova do pohybu, sa zastaví.
Kňaz, vzbudzujúci rešpekt vo svojich pestrých handrách, kývne na Ježiša a prikáže: „Mladý muž, poď sem!" A keď je vedľa neho: „Je pravda, čo hovoríš? Uvedom si, že ak sa nestane to, čo hovoríš, budeme si myslieť, že duch čarodejnice sa zmocnil teba, a zabijeme teba namiesto nej."
„Je to pravda. Zaveďte ma ihneď k žene a zatiaľ mi dajte capa. Potrebujem ho. Zložte mu pásku z očí a doveďte mi ho sem."
Urobia to. Úbohé zviera, vystresované a krvácajúce ledva stojí na nohách. Privedú ho k Ježišovi a ten ho pohladká po hustej čiernej srsti. „Teraz ma však treba bez výnimky poslúchať. Urobíte to?"
„Áno!" zakričí dav.
„Poďme. Už nekričte, nepáľte živice. Prikazujem to."
4 Idú, vchádzajú do dediny a po ulici, ktorá je najlepšia, idú do domu postaveného uprostred ovocného sadu. Výkriky a plač vychádzajú z dokorán otvorených dverí a nad tým všetkým trúchlivý, žalostný plač ženy, ktorá nemôže priviesť syna na svet.
Utekajú upovedomiť Faru, ktorý prichádza dopredu zblednutý, strapatý, sprevádzaný plačúcimi ženami a neužitočnými čarodejníkmi, páliacimi kadidlo a listy na medených panviciach. „Zachráň mi Ženu!" „Zachráň mi dcéru!" „Zachráň ju, zachráň ju!" kričia striedavo muž, stará žena a zástup.
„Zachránim ju a s ňou aj tvojho chlapca, lebo je to chlapec, a to veľmi mocný, s dvoma nežnými očami ako majú dozrievajúce olivy a s čiernymi vláskami na hlavičke ako toto rúno.“
„Ako to vieš? Čo vidíš? Vidíš aj do útrob?"
„Ja vidím a prenikám do všetkého. Ja všetko viem a všetko môžem. Ja som Boh."
Keby bol vrhol blesk, malo by to menší účinok. Všetci sa hádžu na zem ako mŕtvi.
„Vstaňte. Počúvajte. Ja som mocný Boh a neznesiem iných bohov pred sebou. Zapáľte oheň a hoďte naň tú sochu."
Zástup sa búri. Začína pochybovať o tajomnom „bohu", ktorý prikazuje spáliť bohyňu. Najviac rozhorčení sú kňazi.
Ale Fara a matka manželky, ktorým záleží na živote ženy, sa postavia na odpor nepriateľskému zástupu. Keďže Fara je vplyvným mužom obce, zástup brzdí svoje rozhorčenie. Muž sa však spýta: „Ako môžem uveriť, že ty si Boh? Daj mi nejaké znamenie a ja prikážem, aby urobili to, čo chceš."
„Pozri. Vidíš tie rany na capovi? Sú otvorené, však? Krvácajúce, pravda? Zviera takmer zdochýna, všakže? A predsa, chcem, aby to tak nebolo... Aha, pozri!"
Muž sa zohne a pozerá... a vykríkne: „Už nemá rany!" Hodí sa na zem a prosí: „Moja žena, moja žena!"
Ale kňaz zo sprievodu vraví: „Boj sa, Fara! Nevieme, kto je tento! Boj sa pomsty bohov."
Muža sa zmocňuje dvojaký strach - bohovia, žena... Spýta sa: „Kto si?"
„Ja som ten, ktorý som, v nebi, na zemi. Všetky sily sú mi podriadené, poznám každú myšlienku. Obyvatelia nebies sa mi klaňajú, obyvatelia pekla sa ma boja. A tí, čo veria vo mňa, uvidia vykonať každý zázrak."
„Ja verím! Verím... Tvoje meno!"
„Ježiš Kristus, vtelený Pán. Tú modlu na oheň! Neznesiem bohov pred svojou tvárou. Pozhášajte tie kadidlá! Len môj Oheň môže a chce. Poslúchnite, alebo vám spálim na popol tú márnu modlu a odídem a nezachránim ich."
Ježiš je hrozný vo svojich plátených šatách. Z ramien mu visí modrý plášť a vlaje za ním ako vlečka, ruku má pozdvihnutú v prikazujúcom geste, tvár mu žiari. Majú z neho strach, nikto už nehovorí... V tichu sa ozýva stále slabnúci srdcervúci plač trpiacej. Neochotne poslúchnu.
Pohľad na Ježišovu tvár sa stáva čím ďalej neznesiteľnejším. Je to naozaj oheň, ktorý spaľuje hmotu i duše. A medené panvice sú prvé, ktoré sa podrobujú jeho vôli. Kto ich drží, musí ich odhodiť, lebo už neznesie ich horúčavu. A predsa, zdá sa, že uhlie už vyhaslo... Potom sú to nosiči modly, ktorí musia položiť na zem podnos, čo držali na tyčiach na ramenách, lebo drevo uhoľnatie, ako keby ho olizoval nejaký tajomný plameň, a len čo sa nosidlá modly dotknú zeme, vznietia sa plameňom. Ľudia zhrození utekajú...
5 Ježiš sa obráti na Faru: „Skutočne veríš v moju moc?"
„Verím, verím. Ty si Boh. Si Boh Ježiš."
„Nie. Ja som Slovo Otca, Jahveho Izraela, ktorý prišiel s telom, krvou, dušou a božstvom vykúpiť svet a dať mu vieru v pravého, jediného a trojjediného Boha, ktorý je vysoko na nebi. Prichádzam dávať ľuďom pomoc a milosrdenstvo, aby zanechali omyl a prišli k pravde, ktorou je jediný Boh Mojžiša a prorokov. Veríš tomu?
„Verím, verím!"
„Ja som prišiel priniesť ľuďom cestu, pravdu a život, zhodiť modly, učiť múdrosti. Svet bude vykúpený skrze mňa, lebo ja zomriem z lásky k svetu a pre večnú spásu ľudí. Veríš tomu?"
„Verím, verím!"
„Ja som prišiel povedať ľuďom, že ak uveria v pravého Boha, dosiahnu večný život v nebi u Najvyššieho, ktorý je Stvoriteľom každého človeka, zvieraťa, rastliny a planéty. Veríš tomu?"
„Verím, verím!"
Ježiš ani nevchádza do domu. Iba natiahne ruky smerom k izbe trpiacej ako pri vzkriesení Lazára a zavolá: „Vyjdi na svetlo, aby si spoznal Božie svetlo, a na príkaz Svetla, ktorým je Boh!"
Hrmiaci príkaz, na ktorý po chvíli odpovie výkrik víťazstva. V ňom je ston i radosť a potom žalostný plač novorodenca, žalostný, a predsa výrazný, ktorý stále naberá na sile.
„Tvoj syn plače pozdravujúc zem. Choď k nemu a hovor mu, teraz a potom, že zem nie je vlasťou, ale vlasťou sú nebesia. Vychovávaj ho a nech aj ty rastieš s ním pre nebesia. Toto je Pravda, ktorá s tebou hovorí. Toto (a ukazuje na medené panvice stočené ako suché listy, úplne nepoužiteľné, ležiace na zemi, a popol, ktorý označuje miesto nosidiel s modlou) je klamstvo, ktoré nepomáha a nezachraňuje." A chce odísť.
6 Ale pribehne nejaká žena s čulým novorodencom zavinutým do plátna a kričí: „Je to chlapec, Fara. Pekný, mocný, s tmavými očami ako dozrievajúce olivy a kučerami černejšími a jemnejšími než má ten posvätný cap. A blažená žena odpočíva. Už netrpí, akoby sa nič nestalo. Náhla vec, keď už umierala... a po tých slovách...“
Ježiš sa usmeje, a keďže muž mu ukazuje novorodenca, dotkne sa mu hlavy končekmi prstov. Ľudia, okrem kňazov, ktorí celí rozhorčení odišli, keď videli Farovu zradu, zvedavo pristupujú pozrieť si novorodenca a Ježiša.
Fara by mu chcel dať za zázrak nejaké veci a peniaze. Ale Ježiš povie láskavo a pevne: „Nič. Za zázrak sa neplatí inak len vernosťou Bohu, ktorý ho umožnil. Vezmem si iba tohto capa. Ako spomienku na tvoje mesto." A odchádza s capom, uzdraveným, šťastným, bľačiacim od radosti, že ide s niekým, kto ho nebije, s capkom, ktorý mu klusá po boku, akoby Ježiš bol jeho pánom. . .
Takto zídu z medzí kopca a vydajú sa po hlavnej ceste, ktorá vedie do Azotu...
7 Keď Ježiš pri tienistom rybníku vidí večer prichádzať učeníkov, údiv je vzájomný - oni sa čudujú, pretože vidia Ježiša s tým capom, a on vidí ich sklamané tváre ľudí, ktorí nepochodili dobre.
„Pohroma, Učiteľ! Nezbili nás, ale nás vyhnali von z mesta. Zmýlili sme sa, pokiaľ išlo o dedinu, a riadne draho sme zaplatili za to, že sme si mohli obstarať jedlo. A predsa sme boli láskaví.. .," vravia zarmútení učeníci.
„Na tom nezáleží. Aj v Hebrone nás minulého roku vyhnali a teraz nám vzdávali poctu. Nesmiete klesať na mysli."
„A ty, Učiteľ? A to zviera?" vypytujú sa.
„Bol som v Magdal-gade. Spálil som jednu modlu a jej kadidlá, pomohol som pri narodení jedného chlapca, ohlasoval som pravého Boha prostredníctvom zázrakov a vzal som si ako odmenu tohto capa, určeného na modloslužobný obrad. Chúďa zviera, bolo sama rana!"
„Ale teraz vyzerá dobre! Je to nádherné zviera."
„Je to posvätné zviera určené modle... Zdravé. Áno. To bol prvý zázrak, aby som ich presvedčil, že ja som mocný, a nie ich kus dreva."
„A čo s ním urobíš?"
„Odvediem ho Marziamovi. Včera jedna figúrka, dnes cap. Bude Šťastný."
„Ale to ho chceš ťahať so sebou až do Beteru?"
„Samozrejme. Nevidím v tom nijaký problém. Ak som Pastierom, môžem mať capa. Potom ho dáme ženám a tak pôjdu do Galiley. Nájdeme kozičku. Šimon, ty sa staneš pastierom kôz. Bolo by lepšie, keby to boli ovečky... Ale na svete je viac kôz ako ovečiek. .. Je to symbol, Peter môj. Zapamätaj si to... S tvojou obetou urobíš z capov veľa baránkov. Poďte. Pôjdeme do tej dediny medzi ovocnými záhradami. Nájdeme tam ubytovanie buď v domoch alebo v snopoch, ktoré už ležia poliach. A zajtra sa vydáme do Jabnie."
Apoštoli sú prekvapení, zarmútení, skľúčení. Prekvapení zo zázrakov, zarmútení, že pri nich neboli, skľúčení pre svoju neschopnosť, zatiaľ čo Ježiš môže robiť všetko.
Ale na druhej strane Ježiš je taký spokojný...! Podarí sa mu ich presvedčiť, že „nič nie je zbytočné. Ani neúspech. Lebo slúži na to, aby vás formoval v pokore, kým kázanie slúži na to, aby dalo zaznieť jednému menu, môjmu menu, a zanechalo spomienku v srdci". A je taký presvedčivý a žiariaci radosťou, že aj oni sa uspokoja.