Podobenstvo o zlých vinohradníkoch.
(M.Valtorta,Evanjelium,ako mi bolo odhalené,9/326)
Vojdú do mesta, vystúpia do chrámu a po poklone Pánovi sa Ježiš vráti na nádvorie, kde učitelia majú prednášky.
Ľudia sa nahrnú okolo neho. Nejaká matka mu predloží slepé dieťa. Oči má biele, postihnuté rozsiahlym zákalom. Ježiš ho uzdraví ľahkým dotykom očníc svojimi prstami. A potom začne hovoriť:
,,Istý muž kúpil pozemok. Vysadil na ňom vinicu, postavil dom pre vinohradníkov, vežu pre strážcov, pivnice a miesta na lisovane hrozna a prenajal ju vinohradníkom, ktorým dôveroval. Potom ďaleko odcestoval. Keď sa blížil čas oberačky, lebo vinič už narástol a zarodil, pán vinice poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel z obratej úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedných zbili palicami, ďaľších ukameňovali ťažkými kameňmi a veľmi ich doráňali, ba niektorých usmrtili. Tí, ktorí sa mohli vrátiť k pánovi živí, porozprávali, čo sa im prihodilo. Pán ich liečil a utešoval a znova poslal iných sluhov, viac ako predtým. Ale vinohradníci aj s nimi urobili podobne ako s prvými. Vtedy pán vinice povedal: ,Pošlem k nim svojho milovaného syna. K môjmu dedičovi budú mať istotne úctu.' Ale keď vinohradníci zazreli prichádzať syna a dozvedeli sa, že je dedičom, poradili sa a povedali: ,Poďte. Spojme sa, aby nás bolo veľa. Vyveďme ho von, na odľahlé miesto, a zabime ho. Jeho dedičstvo bude naše." A prijali ho s pokryteckými poctami, obklopili ho ako na oslavu, bozkávali ho, no potom ho zviazali, silno zbili a za neustáleho posmechu ho vyvliekli na miesto popravy a zabili ho.Teraz mi povedzte. Keď si ten otec a pán uvedomí, že syn a dedič jeho majetku sa nevracia, a dozvie sa, že sluhovia vinohradníci, ktorým zveril úrodnú zem, aby ju v jeho mene obrábali, mali z nej spravodlivý úžitok, a svojmu pánovi odovzdali tiež toľko, čo bolo spravodlivé, sa stali vrahmi jeho syna, čo urobí?"
Ježišove zafírové zreničky sťaby zapálené slnkom prebodávajú zídených ľudí, a najmä skupiny najvplyvnejších Židov, farizejov a zákonníkov, roztrúsených v zástupe. Nik neprehovorí.
,Povedzte teda! Aspoň vy, rabíni Izraela. Predneste spravodlivú reč, ktorá presvedčí ľud o spravodlivosti. Ja by som mohol vyriecť nedobré slová, podľa vášho úsudku. Prehovorte teda vy, aby ľud nebol zatiahnutý do omylu."
Donútení zákonníci odpovedajú takto: ,,Ničomníkov bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu ju budú obhospodarovať poctivo a budú odovzdávať úrodu z prenajatej zeme."
,,Dobre ste povedali. Takto sa píše v Písme: ,Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal a kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.' * Teda pretože je tak napísané, a vy to viete, i správne usudzujete, že tí vinohradníci, vrahovia syna-dediča pána vinice, majú byť bez milosti potrestaní a vinica sa má zveriť iným vinohradníkom, ktorí ju budú obrábať poctivo, hľa, preto vám hovorím: ,Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu. A kto padne proti tomuto kameňu, doláme sa, a na koho ten kameň padne, toho rozdlávi.' "
Veľkňazi, farizeji, a zákonníci, skutočne hrdinsky... nereagujú. Toľko zmôže vôľa dosiahnúť jediný cieľ! Inokedy mu oponovali pre omnoho menej, a dnes, keď im Pán Ježiš otvorene hovorí, že im bude odňatá moc, nevybuchujú do urážok, nereagujú násilnicky, nevyhrážajú sa, falošné trpezlivé baránky, ktoré pod pokryteckým šatom miernosti ukrývajú nezmeniteľné srdcia vlkov.
Len k nemu podídu, lebo sa začal prechádzať hore-dolu, a počúvajú toho či onoho z mnohých pútnikov, zídených na rozľahlom nádvorí, z ktorých mnohí Ježiša žiadajú o duchovnú radu, či o radu v rodinných a spoločenských záležitostiach. Vyčkávajú, že im po vypočutí a poradení istému mužovi bude môcť niečo povedať. Ten muž mu dal spletitú otázku...
.......
,,...pamätaj na Desatoro. A nehreš. Choď v pokoji."
Kňazi a zákonníci k nemu pristúpia a pýtajú sa ho: ,,Počuli sme ťa. Správne si povedal. Múdrejšiu radu nemohol dať ani Šalamún. No teraz nám povedz, ty, čo konáš zázraky a vynášaš verdikty, ktoré iba múdry kráľ mohol vyniesť, akou mocou to robíš? Kto ti dal takú moc?"
Ježiš na ne uprene hľadí. Ani vyzývavo, ani pohŕdavo, ale veľmi vznešene. Povie: ,,Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, ja, biedny človek bez úradnej právomoci - pretože toto chcete povedať -, akou mocou to robím. Povedzte: Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba či od človeka, ktorý ho udeloval? Odpovedzte mi. Akou mocou ho Ján vykonával ako očisťujúci obrad, aby vás pripravil na príchod Mesiáša, keď Ján bol ešte chudobnejší, menej učený než ja, a bez úradného povolenia, keďže od detstva žil na púšti?"
Zákonníci a kňazi sa radia. Ľudia s doširoka roztvorenými očami a nastraženými ušami sa zomknú okolo nich, pohotoví protestovať či prevolávať na slávu, podľa toho, či zákonníci znevážia Krstiteľa a urazia Učiteľa, alebo či ich porazí otázka božsky múdreho Rabbiho z Nazareta. Hrobové ticho tohto zástupu očakávajúceho odpoveď zaráža. Je také hlboké, že počuť dych aj šepkanie kňazov a zákonníkov, ktorí hovoria medzi sebou takmer nehlasne, a občas pokukujú po ľuďoch, keď vytušili ich pocity, ktoré môžu každú chvíľu vybuchnúť.
Napokon sa rozhodnú pre odpoveď. Obrátia sa ku Kristovi, ktorý opretý o stĺp, s ramenami skríženými na hrudi, skúma ich bez toho, žeby ich čo len na chvíľu spustil z dohľadu, a povedia: ,,Učiteľ, nevieme, akou mocou to Ján robil, ani odkiaľ pochádzal jeho krst. Nik nepomyslel na to, spýtať sa Krstiteľa, kým žil, a on to sám od seba nikdy nepovedal."
,,Ani ja vám nepoviem, akou mocou to robím." Obráti sa im chrbtom, zavolá k sebe Dvanástich a razí si cestu z chrámu jasajúcim zástupom.
* Ž 118,22-23
Vojdú do mesta, vystúpia do chrámu a po poklone Pánovi sa Ježiš vráti na nádvorie, kde učitelia majú prednášky.
Ľudia sa nahrnú okolo neho. Nejaká matka mu predloží slepé dieťa. Oči má biele, postihnuté rozsiahlym zákalom. Ježiš ho uzdraví ľahkým dotykom očníc svojimi prstami. A potom začne hovoriť:
,,Istý muž kúpil pozemok. Vysadil na ňom vinicu, postavil dom pre vinohradníkov, vežu pre strážcov, pivnice a miesta na lisovane hrozna a prenajal ju vinohradníkom, ktorým dôveroval. Potom ďaleko odcestoval. Keď sa blížil čas oberačky, lebo vinič už narástol a zarodil, pán vinice poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel z obratej úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedných zbili palicami, ďaľších ukameňovali ťažkými kameňmi a veľmi ich doráňali, ba niektorých usmrtili. Tí, ktorí sa mohli vrátiť k pánovi živí, porozprávali, čo sa im prihodilo. Pán ich liečil a utešoval a znova poslal iných sluhov, viac ako predtým. Ale vinohradníci aj s nimi urobili podobne ako s prvými. Vtedy pán vinice povedal: ,Pošlem k nim svojho milovaného syna. K môjmu dedičovi budú mať istotne úctu.' Ale keď vinohradníci zazreli prichádzať syna a dozvedeli sa, že je dedičom, poradili sa a povedali: ,Poďte. Spojme sa, aby nás bolo veľa. Vyveďme ho von, na odľahlé miesto, a zabime ho. Jeho dedičstvo bude naše." A prijali ho s pokryteckými poctami, obklopili ho ako na oslavu, bozkávali ho, no potom ho zviazali, silno zbili a za neustáleho posmechu ho vyvliekli na miesto popravy a zabili ho.Teraz mi povedzte. Keď si ten otec a pán uvedomí, že syn a dedič jeho majetku sa nevracia, a dozvie sa, že sluhovia vinohradníci, ktorým zveril úrodnú zem, aby ju v jeho mene obrábali, mali z nej spravodlivý úžitok, a svojmu pánovi odovzdali tiež toľko, čo bolo spravodlivé, sa stali vrahmi jeho syna, čo urobí?"
Ježišove zafírové zreničky sťaby zapálené slnkom prebodávajú zídených ľudí, a najmä skupiny najvplyvnejších Židov, farizejov a zákonníkov, roztrúsených v zástupe. Nik neprehovorí.
,Povedzte teda! Aspoň vy, rabíni Izraela. Predneste spravodlivú reč, ktorá presvedčí ľud o spravodlivosti. Ja by som mohol vyriecť nedobré slová, podľa vášho úsudku. Prehovorte teda vy, aby ľud nebol zatiahnutý do omylu."
Donútení zákonníci odpovedajú takto: ,,Ničomníkov bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu ju budú obhospodarovať poctivo a budú odovzdávať úrodu z prenajatej zeme."
,,Dobre ste povedali. Takto sa píše v Písme: ,Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal a kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.' * Teda pretože je tak napísané, a vy to viete, i správne usudzujete, že tí vinohradníci, vrahovia syna-dediča pána vinice, majú byť bez milosti potrestaní a vinica sa má zveriť iným vinohradníkom, ktorí ju budú obrábať poctivo, hľa, preto vám hovorím: ,Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu. A kto padne proti tomuto kameňu, doláme sa, a na koho ten kameň padne, toho rozdlávi.' "
Veľkňazi, farizeji, a zákonníci, skutočne hrdinsky... nereagujú. Toľko zmôže vôľa dosiahnúť jediný cieľ! Inokedy mu oponovali pre omnoho menej, a dnes, keď im Pán Ježiš otvorene hovorí, že im bude odňatá moc, nevybuchujú do urážok, nereagujú násilnicky, nevyhrážajú sa, falošné trpezlivé baránky, ktoré pod pokryteckým šatom miernosti ukrývajú nezmeniteľné srdcia vlkov.
Len k nemu podídu, lebo sa začal prechádzať hore-dolu, a počúvajú toho či onoho z mnohých pútnikov, zídených na rozľahlom nádvorí, z ktorých mnohí Ježiša žiadajú o duchovnú radu, či o radu v rodinných a spoločenských záležitostiach. Vyčkávajú, že im po vypočutí a poradení istému mužovi bude môcť niečo povedať. Ten muž mu dal spletitú otázku...
.......
,,...pamätaj na Desatoro. A nehreš. Choď v pokoji."
Kňazi a zákonníci k nemu pristúpia a pýtajú sa ho: ,,Počuli sme ťa. Správne si povedal. Múdrejšiu radu nemohol dať ani Šalamún. No teraz nám povedz, ty, čo konáš zázraky a vynášaš verdikty, ktoré iba múdry kráľ mohol vyniesť, akou mocou to robíš? Kto ti dal takú moc?"
Ježiš na ne uprene hľadí. Ani vyzývavo, ani pohŕdavo, ale veľmi vznešene. Povie: ,,Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, ja, biedny človek bez úradnej právomoci - pretože toto chcete povedať -, akou mocou to robím. Povedzte: Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba či od človeka, ktorý ho udeloval? Odpovedzte mi. Akou mocou ho Ján vykonával ako očisťujúci obrad, aby vás pripravil na príchod Mesiáša, keď Ján bol ešte chudobnejší, menej učený než ja, a bez úradného povolenia, keďže od detstva žil na púšti?"
Zákonníci a kňazi sa radia. Ľudia s doširoka roztvorenými očami a nastraženými ušami sa zomknú okolo nich, pohotoví protestovať či prevolávať na slávu, podľa toho, či zákonníci znevážia Krstiteľa a urazia Učiteľa, alebo či ich porazí otázka božsky múdreho Rabbiho z Nazareta. Hrobové ticho tohto zástupu očakávajúceho odpoveď zaráža. Je také hlboké, že počuť dych aj šepkanie kňazov a zákonníkov, ktorí hovoria medzi sebou takmer nehlasne, a občas pokukujú po ľuďoch, keď vytušili ich pocity, ktoré môžu každú chvíľu vybuchnúť.
Napokon sa rozhodnú pre odpoveď. Obrátia sa ku Kristovi, ktorý opretý o stĺp, s ramenami skríženými na hrudi, skúma ich bez toho, žeby ich čo len na chvíľu spustil z dohľadu, a povedia: ,,Učiteľ, nevieme, akou mocou to Ján robil, ani odkiaľ pochádzal jeho krst. Nik nepomyslel na to, spýtať sa Krstiteľa, kým žil, a on to sám od seba nikdy nepovedal."
,,Ani ja vám nepoviem, akou mocou to robím." Obráti sa im chrbtom, zavolá k sebe Dvanástich a razí si cestu z chrámu jasajúcim zástupom.
* Ž 118,22-23