Mystika je o inom než mysticizmus. New age versus kresťanstvo
ezoterika – duchovné hľadanie a aj nachádzanie mnohých súvislostí, ktoré iniciuje hlavne naše ego a nižšie polospirituálne túžby človeka, postupné odhaľovanie skrytých zákonitostí, ale bez Ducha Svätého, ako prekvapko je vyjdenie z labyrintu vonkajšieho sveta pomocou Ariadninej nite, ale nie východom do nebeského svetla, ale premeditovaný adept sa ocitne opäť za sexuálnym vchodom do ženského tela ?! posielanie takto aj inak znesvätených duší znovu sa zrodiť do tohoto besného sveta, toto je tá kľúčová rada od osvietených a prebudených a vraj s vyšším poznaním?!?preťaženie mysle nepodstatnými informáciami a fatálne zanedbanie tých podstatných duchovných vecí, ktoré by hľadajúci veru neopomenul, keby prijal sv. krst a s ním anjela strážneho priamo z neba, nie takéto fakerady z náboženského secondhandu či očistcového polosvätého devachanu, miesto modlitby ponúka relaxačnú hudbu, miesto sv. boja proti zlozvykom volí prímerie, vážne veci neberie vážne, za najdôležitejšie považuje nie Boží príbeh a Jeho plán spásy, ale moje spirituálne objavy a naše bezbreho stolerované individuálne aj celkom protichodné etické či vieroučné názory
reinkarnácia – ktorá je ohlasovaná v ezoterike ako samozrejmosť je falošnou verziou večného života, Ježiš v Mt 25 kap. ju demaskoval a presnejšie pomenoval ako večné trápenie pre padlých anjelov, ide v podstate o trucovanie mnohých duší, ktoré si asi príliš zamilovali prírodné krásy na tejto chorej planétke a ako dunihlavom podpití si ju pletú s nebesami, kde sa im „ete nekce“? asi chcú takto bizarne potrestať Ocka a anjelov v Nebi, a neprišli ešte na to, že trestajú sami seba pochabou svetofíliou, o ktorej sebe aj iným podlo klamú, že to nebude mať koniec v Poslednom súde, jej súčasť tzv. karma sú vlastne tzv. Božie mlyny, čo melú pomaly, ale isto, zomelú nás všetkých a všetko, ale dajú sa zrýchliť modlitbou a pôstom, a u kresťanov má nad nimi moc Kristovej Sv. Krvi a Božej milosti, čo ezoterická bublina odmieta, vraj nás spasí naše vnútorné svetlo alebo „něco nad náma“, čo nikdy nie je 3x Svätou Osobou, ale vraj vesmírnou všetkoprenikajúcou a všetkoasiužtolerujúcou energiou
3. 2. Duchovný narcizmus?
Viacerí autori považujú spiritualitu new age za istý druh duchovného narcizmu alebo pseudomystiky. Je zaujímavé pozorovať, ako túto kritiku rozširoval dokonca významný predstaviteľ new age David Spangler, ktorý sa vo svojich neskorších dielach dištancoval od viacerých ezoterických aspektov tohto myšlienkového prúdu. Konštatoval, že v najpopulárnejších formách new age „jednotlivci a skupiny realizujú vlastné dobrodružné a mocenské predstavy, väčšinou okultné alebo milenaristické... Základnou vlastnosťou týchto foriem je lipnutie na vlastnom svete sebanaplnenia a následné (hoci nie vždy zjavné) stiahnutie sa z vonkajšieho sveta. Na tejto úrovni je new age obývané divnými a exotickými bytosťami, rôznymi majstrami, znalcami, mimozemšťanmi; je prostredím psychických mocností a okultných tajomstiev, konšpirácií a tajných učení“.55
V ďalšom diele David Spangler vymenúva, čo považuje za negatívne prvky alebo „tiene“ new age: „... odcudzenie sa minulosti v mene budúcnosti, oddanosť novému len preto, lebo je to nové...; nekritickosť a nedostatok rozlišovania v mene dokonalosti a spoločenstva, teda nedostatok pochopenia úlohy alebo rešpektovania hraníc; vzájomné zamieňanie psychických javov s poznaním, kanálovania (pozri s. 102) so spiritualitou, budúcnosti – ako ju vidí new age – s poslednou pravdou.“56 Napriek tomu je Spangler presvedčený, že egoizmus a iracionálny narcizmus sú charakteristické len pre malý počet prívržencov new age. Ako pozitívnu stránku vyzdvihuje, že new age je symbolom zmeny a vtelenia posvätného, keďže je hnutím, v ktorom väčšina ľudí „seriózne hľadá pravdu“ a pracuje v prospech života a duchovného rastu.
Komerčnou stránkou mnohých produktov a terapií, označených za new age, sa zaoberal David Toolan, americký jezuita, ktorý strávil niekoľko rokov v prostredí new age. Pozoroval, že stúpenci new age objavujú vnútorný život a sú fascinovaní perspektívou vlastnej zodpovednosti za svet, ale veľmi ľahko tiež podliehajú sklonu k individualizmu a názoru, že všetko je objektom konzumu. V tomto zmysle spiritualita new age nie je kresťanská, ale nie je ani budhistická, pretože nevedie k negácii vlastného ja. Zdá sa, že sen o mystickom zjednotení vedie v praxi skôr k virtuálnej jednote, ktorá nakoniec zanecháva ľudí ešte osamelejších a nespokojnejších.
3. 3. Vesmírny Kristus
V ranom období kresťanstva sa veriaci v Ježiša Krista stretali s rôznymi gnostickými náboženstvami. Neignorovali ich, ale pozitívne sa chopili tejto výzvy a aplikovali na Krista pojmy, ktoré sa používali pre vesmírne božstvá. Najjasnejším dokladom toho je známy hymnus na Krista v liste, ktorým sa svätý Pavol obracia na spoločenstvo kresťanov v Kolosách:
„On je obraz neviditeľného Boha,
prvorodený zo všetkého stvorenia,
lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi,
viditeľné i neviditeľné,
tróny aj panstvá,
kniežatstvá aj mocnosti.
Všetko je stvorené skrze neho a pre neho.
On je pred všetkým
a všetko v ňom spočíva.
On je hlavou tela, Cirkvi.
On je počiatok, prvorodený z mŕtvych,
aby on mal vo všetkom prvenstvo.
Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť
a aby skrze neho zmieril všetko so sebou,
keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj
všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi“
(Kol 1, 15–20).
Prví kresťania však neočakávali žiadnu novú vesmírnu éru. Týmto hymnom oslavovali naplnenie všetkých vecí, ktoré sa začalo v Kristovi. „Čas sa v skutočnosti naplnil tým, že Boh vtelením zostúpil do dejín človeka. Večnosť vstúpila do času: či existuje väčšie naplnenie než toto? Aké iné naplnenie by vôbec bolo ešte možné?“57
Gnostická viera vo vesmírne mocnosti a v akýsi temný druh osudu popiera možnosť vzťahu s osobným Bohom, ktorý sa zjavil v Kristovi. Pre kresťanov je pravým vesmírnym Kristom ten, kto je aktívne prítomný v rozličných častiach svojho tela, ktorým je Cirkev. Neutiekajú sa k neosobným vesmírnym mocnostiam, ale do láskyplnej starostlivosti osobného Boha. Pre nich sa vesmírny biocentrizmus zmenil na súbor spoločenských vzťahov (v Cirkvi). Okrem toho kresťania nie sú uzavretí v cyklickom modeli vesmírnych udalostí, ale sústreďujú sa na historického Krista, najmä na jeho ukrižovanie a vzkriesenie. V Liste Kolosanom, ako aj v celom Novom zákone nachádzame učenie, ktoré je úplne odlišné od toho, čo predkladá myslenie new age: kresťanská predstava Boha je predstava o trojici osôb, ktorá stvorila ľudskú rasu, aby sa so stvoreniami mohla podeliť o spoločenstvo trojičného života. Správne pochopená spiritualita je teda nielen hľadaním Boha z našej strany, ale aj nás zo strany Boha.
Podľa kresťanskej viery nie je Ježiš Kristus len modelom, ale je božskou osobou, ktorej ľudsko-božské stelesnenie odhaľuje tajomstvo Otcovej lásky ku každej ľudskej bytosti, lásky, ktorá sa prejavila v dejinách (porov. Jn 3, 16). Ježiš žije v nás, pretože sa spolu s nami delí o svoj život. No to sa nedeje ani na príkaz, ani automaticky. Všetci muži a ženy sú pozvaní mať účasť na jeho živote, žiť „v Kristovi“.
Ezobludy 2
3. 4. Kresťanská mystika a mystika new age
Pre kresťanov znamená duchovný život vzťah s Bohom, ktorý sa vďaka Božej milosti neustále prehlbuje a tento proces osvetľuje aj náš vzťah k blížnym a k svetu. Spiritualita v chápaní new age znamená prežívanie stavov vedomia, v ktorých vládne harmónia a zjednotenie sa s „celkom“. Pojem „mystika“ sa tu teda nevzťahuje na stretnutie s transcendentným Bohom v plnosti lásky, ale na skúsenosť obrátenia sa do vlastného vnútra, na vzrušujúci pocit zjednotenia s vesmírom, na pocit rozplynutia vlastnej individuality vo veľkom oceáne bytia.59
Tento základný rozdiel medzi kresťanskou mystikou a mystikou new age je zrejmý na všetkých porovnávaných úrovniach. Cesta očisťovania, ktorú hlása new age, je založená na uvedomovaní si existujúcej neistoty či odcudzenia, ktoré možno prekonať len ponorením sa do „celku“. Na to, aby sa človek zmenil, musí používať techniky vedúce k skúsenosti osvietenia. Tá mení vedomie človeka a otvára ho spojeniu s božstvom, ktoré sa chápe ako najhlbšia podstata skutočnosti.
Techniky a metódy ponúkané týmto imanentným náboženským systémom, ktorý nechápe Boha ako osobu, vychádzajú „zdola“. Hoci napomáhajú zostup do hĺbky vlastného srdca a vlastnej duše, ide o čisto ľudskú snahu, pri ktorej chce človek vlastnými silami vystúpiť k božstvu. Často tu ide o „výstup“ na úrovni vedomia k tomu, čo sa chápe ako oslobodzujúce uvedomenie si „vnútorného boha“. Nie každý však má prístup k týmto technikám, z ktorých môže ťažiť len privilegovaná duchovná „aristokracia“.
Naproti tomu základným prvkom kresťanskej viery je zostúpenie Boha k jeho stvoreniam, najmä k tým, ktoré sú podľa hodnôt „sveta“ najprostejšie, najslabšie a najmenej obdarené. Jestvujú duchovné techniky, ktoré je užitočné sa naučiť, no Boh ich dokáže obísť alebo pôsobiť aj bez nich. „Kresťanský spôsob približovania sa k Bohu sa nezakladá v úzkom zmysle slova na nejakej technike. To by bolo v protiklade s tým, čo požaduje evanjelium, aby sme boli ako deti. Pravá kresťanská mystika nemá nič spoločné s technikou, je to vždy Boží dar; a ten, kto ho užíva, sa ho cíti byť nehodný.“60
Konvertovať pre kresťanov značí obrátiť sa k Otcovi prostredníctvom Syna a otvoriť sa pôsobeniu Ducha Svätého. Čím viac človek napreduje vo vzťahu k Bohu – ktorý je preňho zakaždým a v každom smere nezaslúženým darom – , tým viac túži odvrátiť sa od hriechu, od duchovnej krátkozrakosti a slepej samolásky, od všetkého, čo zabraňuje dôveryplnému oddaniu sa Bohu a otvoreniu sa blížnemu.
Všetky meditačné techniky musia byť očistené od domýšľavosti a sebalásky. Kresťanská modlitba nie je cvičenie v kontemplovaní seba, v mlčaní a vo vyprázdňovaní seba, ale ide v nej o dialóg lásky, ktorý „zahŕňa ochotu na obrátenie, únik od vlastného ja k Božiemu ty“.61 To vedie k čoraz väčšej poslušnosti voči Božej vôli, ktorá nás povoláva na hlbokú a opravdivú solidaritu s našimi bratmi a sestrami.62
Tu je kľúčový bod rozporu medzi kresťanstvom a new age. Literatúra new age je z veľkej časti preniknutá presvedčením, že nejestvuje žiadna božská bytosť „mimo tohto sveta“ alebo akýmkoľvek reálnym spôsobom oddelená od zvyšku sveta. Po Jungovi ešte mnoho ďalších ľudí vyznávalo vieru vo „vnútorného boha“. Podľa new age je naším problémom neschopnosť spoznať našu božskosť a túto neschopnosť možno prekonať len s pomocou duchovného vodcu a s použitím celej škály techník zameraných na odhalenie nášho skrytého (božského) potenciálu. Základnou myšlienkou je, že „boh“ je hlboko v našom vnútri. Sme bohmi a odhaľujeme neobmedzenú moc v nás tým, že postupne odstraňujeme jednotlivé neautentické vrstvy.63 Čím viac tento svoj potenciál spoznávame, tým viac ho aj uskutočňujeme a v tomto zmysle má new age svoju vlastnú predstavu o theosis, o zbožšťovaní človeka, presnejšie o spoznávaní a prijímaní svojej božskosti. Podľa niektorých „žijeme v epoche, v ktorej sa naše chápanie Boha zvnútornilo: od všemocného Boha, ktorý je mimo, k Bohu ako dynamickej, tvorivej sile, nachádzajúcej sa v samotnom centre každého bytia: Boha ako ducha“.64
V diele Adversus Haereses sa v úvode V. knihy svätý Irenej odvoláva na „Ježiša Krista, ktorý sa skrze svoju transcendentnú lásku stal tým, čím sme my, aby nám umožnil stať sa tým, čím je on sám“. V kresťanskom chápaní sa teda theosis, čiže postupné zbožšťovanie, neuskutočňuje len našimi silami, ale pomocou Božej milosti, ktorá pôsobí v nás a skrze nás. To si však nevyhnutne vyžaduje, aby sme si v prvom rade uvedomili svoju neúplnosť, ba dokonca hriešnosť, a v žiadnom prípade nevyvyšovali seba. Navyše kresťanské theosis značí uvedenie do života Najsvätejšej Trojice, ktorá je dokonalým príkladom rozlišovania v srdci samotnej jednoty, pričom tu ide skôr o synergický efekt ako o jednoduché splynutie. To všetko je plodom osobného stretnutia, v ktorom sa ponúka nový spôsob života. Źivot v Kristovi nie je niečo také osobné a súkromné, že by sa to obmedzovalo len na oblasť vedomia, ani nejde iba o nový stupeň vedomia. Źivot v Kristovi spôsobuje premenu našej duše a nášho tela vďaka účasti na sviatostnom živote Cirkvi.
zdroj