Podobenstvo o stratenej ovci

Ježiš rozpráva zástupu. Stojí na násype nad potokom a prihovára sa mnohým ľuďom zhromaždeným na poli, ktoré už pokosili a teraz poskytuje smutný pohľad vyschnutého strniska.
Je večer. Nastáva súmrak, ale už vychádza mesiac. Krásny a jasný večer na začiatku leta. Stáda sa vracajú do ovčinca a cvengot zvoncov sa mieša s prenikavým spevom cvrčkov alebo cikád, prenikavé cr,cr,cr...
Ježiš inšpirovaný stádami, ktoré prechádzajú okolo, začína reč. Hovorí:
,,Váš Otec je ako starostlivý pastier. Čo robí dobrý pastier? Hľadá pre svoje ovce dobré pasienky, také, kde nerastie bolehlav ani jedovaté rastliny, ale šťavnatá ďatelina, voňavé byliny a horká, no zdravá čakanka. Hľadá miesto, kde spolu s pastvou je aj svieži a čistý potok v tieni stromov, kde v zeleni brázd nie sú jedovaté hady. Nevyhľadáva pasienky s najbujnejšiou pašou, lebo vie, že v nich ľahko môžu číhať hady a lákavá škodlivá tráva, ale radšej ich vedie na horské pasienky, kde rosa očisťuje a osviežuje trávu a slnko ju očisťuje od plazov, tam, kde je dobrý čistý vzduch, nie ťažký a nezdravý ako na nížine. Dobrý pastier starostlivo sleduje zvlášť každú svoju ovcu. Ak ochorejú, lieči ich a ošetruje im rany. Tú, ktorá by ochorela z prílišnej pažravosti, pokarhá, inú, ktorá by ochorela, keby zostala dlho vo vlhku alebo príliš veľa na slnku, prikáže ísť na iné miesto. A ak niektorá stratí chuť a nežerie, vyhľadá jej kyslasté a voňavé byliny na povzbudenie chute a vlastnou rukou jej ich podáva a prihovára sa jej ako k priateľke.
Takto sa správa dobrý Otec, ktorý je na nebesiach, voči svojim deťom blúdiacim na zemi. Jeho láska je palicou, ktorá ich zhromažďuje, jeho hlas ich vedie, jeho pasienkami je jeho Zákon, jeho ovčincom sú nebesia.
Ale aha, jedna ovečka ho opúšťa. Ako veľmi ju miloval! Bola mladá, čistá, biela ako obláčik na aprílovej oblohe. Pastier ju chránil s takou láskou a uvažoval, koľko dobra môže pre ňu urobiť a koľko lásky môže od nej dostať. A ona ho teraz opúšťa!
Po ceste, ktorá vedie okolo pastviny, prešiel pokušiteľ. Nemá oblečenú hrubú košeľu, ale šaty tisícich farieb. Nenosí kožený pás so sekerou a nožom, ale pás zo zlata, z ktorého visia zvončeky so strieborným zvukom, ľubozvučným sťa hlas slávika, a fľaštičky s opojnými vôňami... Nemá palicu, s ktorou dobrý pastier zhromažďuje a bráni ovce, a ak mu nestačí palica, je pripravený brániť je so sekerou a nožom, ba i s nasadením vlastného života. No tento pokušiteľ, ktorý prechádza, má v rukách kadidlo žiariace drahokamami, z ktorého vychádza dym, ktorý zároveň zapácha i vonia, ale omamuje tak, ako oslepuje lesk šperkov - ó, aký je falošný! Vykračuje si, pospevuje si a rozhadzuje hrsti soli, ktorá sa trblieta na tmavej ceste...
Deväťdesiatdeväť oviec hľadí na neho a nepohne sa. Stá, tá najmladšia a najdrahšia, vyskočí a zmizne za pokušiteľom. Pastier ju volá, ale ona sa nevracia. Letí rýchlejšie než vietor, aby dohonila toho, ktorý prešiel okolo. A aby sa na svojom úteku posilnila, ochutnáva z tej soli, ktorá jej preniká do útrob, rozpaľuje ju a tak zvláštne ju pomätie, že zatúži po hlbokých zelených vodách v temných lesoch. V temnotách lesa, idúc za svojím pokušiteľom, sa zabára do bahna, prepadáva sa, vynára sa z neho a znova padá... raz, dvakrát, trikrát. A raz, dvakrát, trikrát pocíti okolo svojho krku slizké objatie plazov a vysmädnutá pije z nečistých vôd a vyhladovaná obhrýza trávu trblietajúcu sa hnusným slizom.
Čo robí medzitým dobrý pastier? Zavrie do bezpečia deväťdesiatdeväť verných oviec a vydá sa na cestu. Nezastaví sa, kým nenájde stopy po stratenej ovečke. Lebo ona sa nevráti k nemu, ktorý aj vetrom zveril svoje volanie, a tak ide on za ňou. Vidí ju už z diaľky, opitú a omotanú plazmi, takú opitú, že ani nepociťuje smútok za tvárou, ktorá ju miluje, ba sa jej vysmieva. A on ju znova vidí, previnilú, že zapadla, že je zlodejkou, v príbytku druhého, tak veľmi vinovatú, že sa ani neodváži pozrieť sa na neho... a predsa pastier nepozná únavu... a ide. Hľadá ju, hľadá, ide za ňou, ženie sa za ňou. Plače pri stopách stratenej ovečky. Zvyšky rúna - útržky duše; stopy krvi - najrozmanitejšie previnenia; odpadky - dôkazy jej chlipnosti. On ide a nájde ju.
Ó, našiel som ťa, moja milovaná! Dostihol som ťa! Koľkú cestu som pre teba prešiel, aby som ťa priviedol do ovčinca. Neskláňaj svoje zachmúrené čelo. Tvoj hriech je pochovaný v mojom srdci. Nikto okrem mňa , ktorý ťa milujem, sa o ňom nedozvie. Obránim ťa pred kritikou druhých, sebou samým ťa zakryjem ako ochranným štítom proti kameňom žalobcov. Poď. Si zranená? Ó, ukáž mi svoje rany. Viem o nich, ale chcem, aby si mi ich ukázala s dôverou, akú si mala, keď si bola čistá a hľadela na mňa, svojho pastiera a Boha, nevinnými očami. Aha, tvoje rany! Všetky majú svoje meno. Aké sú hlboké! Kto ti ich spôsobil tak hlboko v srdci? Ten Pokušiteľ, viem to. On nemá palicu ani sekeru, ale svojím otráveným uštipnutím zasadzuje hlboké rany. A po ňom zraňujú falošné šperky jeho kadidla - tie, ktoré ťa zviedli svojím leskom... a ktoré boli pekelnou sírou vytiahnuté na svetlo, aby ti spálili srdce. Pozri, koľko rán! Koľko potrhaného rúna, koľko krvi, koľko tŕnia!
Ó, úbohá oklamaná dušička! Ale povedz mi, ak ti odpustím, budeš ma opäť milovať? Povedz mi, ak ti roztvorím svoju náruč, vrhneš sa do nej? Povedz mi, smädíš po ozajstné láske? Tak teda poď a povstaň k novému životu! Vráť sa na sväté pasienky. Plačeš. Tvoje slzy spolu s mojimi zmyjú stopy po tvojom hriechu a ja ovorím svoju hruď, svoje žily, aby som ťa nakŕmil, lebo si vyčerpaná zlom, ktoré ťa spaľovalo, a poviem ti: ,Najedz sa, ale ži!' Poď, nech ťa vezmem do náručia. Pôjdeme rýchlejšie k svätým a bezpečným pasienkom. Na všetko z tejto hodiny zúfalstva zabudneš a tvojich deväťdesiatdeväť sestier, tých dobrých, sa bude tešiť z tvojho návratu, lebo hovorím ti - ty si moja stratená ovečka, ktorú som prišiel vyhľadať z takej diaľky, ktorú som našiel a zachránil -, že medzi dobrými bude väčšia radosť z jedného zablúdeného, ktorý sa vráti, ako z deväťdesiatich deviatich spravodlivých, ktorí z ovčinca nikdy nezblúdili."

(M.Valtorta,Evanj.4/33)