Blažená Matrona Moskevská.

Väčšiu časť svojho života prežila blažená Matrona v čase krutej boľševickej tyranie, masového odpadnutia národa od Cirkvi, otvorenej vojny proti Bohu, v čase narastajúceho zla medzi ľuďmi, odvrhnutia viery a hriešneho života bez pokánia.
Raz sa Zinajda V. Ždanova, v rodine, ktorej Matrona istý čas žila, spýtala matušky: „Prečo Boh dopustil zatvoriť a zničiť toľko chrámov?“ /pozn. po boľševickej revolúcii v sovietskom Rusku/. „To je vôľa Božia, odpovedala matuška. Boh dovolil znížiť počet chrámov preto, lebo veriacich bude málo, nebude komu slúžiť“. Ale prečo sa nikto nebráni, nepostaví? pýtala sa Zinajda. „Národ je zhypnotizovaný, odpovedala. Strašná sila ho ovládla... Táto sila preniká všetko. Skôr miestom prebývania tejto sily boli pusté miesta, blatisté a chmúrne hory, lebo ľudia žili s Bohom, chodili do chrámov, nosili kríže a ich domy boli ochraňované ikonami, lampadami, blahodaťou posvätenia. Besy obchádzali tieto domy, a teraz sa v nich usídľujú. Sami ľudia ich svojim odpadnutím od Boha a nevierou pozývajú“.
V r. 1925 sa Matrona presťahovala do Moskvy, kde ostala do konca svojich dní.
V tomto veľkom meste bolo takisto mnoho nešťastných, duchovne chorých, stratených a odpadlých od viery ľudí. Matronin 30-ročný moskovský duchovno - modlitebný podvih mnohých zachránil od záhuby a priviedol k spaseniu. Toto mesto milovala a neraz vravela: „Toto sväté mesto je srdcom Ruska“.
To, že sa Matrona presťahovala do Moskvy bolo nevyhnutnosťou, keďže obaja jej bratia, Michail i Ivan, vstúpili do strany. Michail sa stal dokonca oblastným aktivistom. Bolo len samozrejmé, že blažená Matrona, ktorá celé dni prijímala národ a učila chrániť pravoslávnu vieru, nemohla zostať v dome jej bratov. A tak začala nová etapa jej podvižnického života - cesta putovania po domoch, bytoch, povalách príbuzných a známych...Všade žila na týchto miestach Matrona bez prihlásenia a niekoľko krát iba zázrakom ušla uväzneniu. Stala sa „tuláčkou“, neraz z nutnosti ukrývajúcou sa u ľudí, nie príliš priateľsky k nej nastavených, aj s obživou v tom čase nebolo najľahšie.
Navonok jej život plynul monotónne: cez deň prijímala ľudí, v noci modlitby. Pripodobňujúc sa starovekým podvižníkom,nikdy sa neukladala k spánku, akurát, keď si na boku, či opretá o lakeť, zdriemla. Tak plynuli celé roky.
Neraz Matrona prijímala počas dňa aj štyridsať ľudí. Ľudia prichádzali so svojimi bolesťami, telesnými i duševnými trápeniami. Nikomu neodmietla pomoc, okrem tých, ktorí prichádzali so zlými úmyslami. Niektorí za ňou prichádzali ako k ľudovej liečiteľke, ktorá má moc sňať porobu, urieknutie, ale po stretnutí s ňou pochopili, že pred nimi stojí Boží človek, ktorý ich vedie k Cirkvi a jej spásonosným tajinám. Jej pomoc ľuďom bola nezištná a za modlitbu nikdy od nikoho nič nebrala.
Modlitby matuška hovorila stále nahlas. Boli to známe modlitby „Otčenáš“, „Da voskresnet Boh...“, 90. žalm „Hospodi Vsederžiteľu, Bože sil i vsjakyja ploti...“. Veľmi zdôrazňovala, že nie ona sama pomáha ľuďom, ale sám Boh. Keď liečila chorých, vyžadovala od nich vieru v Boha a nápravu hriešneho života. A tak sa jedného chorého pýtala, či verí, že Hospodin má tú moc vyliečiť ho, inému, postihnutému padúcnicou, nakazuje nevynechať ani jednu nedeľnú liturgiu, pri každej sa vyspovedať a prijať Sv. Dary.
Od tých, ktorí žili len v civilnom manželstve, záväzne žiadala zosobášiť sa v chráme a každému nakazovala nosiť krížik.
S čím všetkým prichádzali za matuškou Matronou? S obyčajnými, každodennými, ľudskými trápeniami: s nevyliečiteľnými chorobami, stratou kohosi, či čohosi, s rozpadávajúcimi sa manželstvami, nešťastnou láskou, stratou zamestnania, s nepochopením nadriadených, s nezodpovedanými otázkami... Neraz za ňou prichádzali ľudia spútaní chorobami, bez logického vysvetlenia odrazu ochrnutí, zavýjajúci, trpiaci halucináciami, takí, ktorým sa ľudovo hovorí „urieknutí“ rôznymi bosorákmi a čarodejmi.
Matrona všetkých utešovala, neraz pohladila, žehnala krížom, niekedy žartovala, no niekedy i rázne vytkla, čo bolo zlé v živote daného človeka a ukázala na správnu cestu. Nikdy sa nesťažovala na svoje bolesti a životné ťažkosti. Nikdy „nekázala“, nepoučovala, akurát dávala konkrétnu radu, ako postupovať v tej, či inej situácii, modlila sa a blahoslovila.
Všetkých vyzývala k neustálej modlitbe. Hovorila: „Nepriateľ veľmi ľstivo zvádza – je preto nutné neustále sa modliť. Žiť bez modlitby prináša nečakanú smrť. Náš nepriateľ sedí na našom ľavom pleci a na pravom anjel, i každý má svoju knihu, kde sa píšu naše dobré a zlé skutky. Často sa prežehnávajte! – vravela. - Kríž je bezpečným zámkom, ktorý nás chráni“. Napomínala o potrebe prežehnávania jedla, a vôbec, o blahej potrebe ohradzovania krížom seba, každú svoju činnosť, všetko, s čím prichádzame do styku.
„Siloju Čestnaho i Životvorjaščaho Kresta spasajtes i zaščiščajtes!“
Prorocky hovorila o budúcom čase: „Ako vás ľutujem, dožijete posledných časov. Život bude čoraz ťažší. Príde čas, keď pred vás položia kríž a chlieb, a povedia vyberajte! Koľkí si vyberú kríž?“ Stále však povzbudzovala, že hoc by ako ťažko bolo, nikdy a ničoho sa netreba báť.
„Boh sám sa o všetko postará!“

pripravil jerej Dušan N. Tomko
zdroj: bpm.orthodox.sk/…/2.pdf

více ze života svaté Matrony Svatá Matrona Moskevská