Anton Čulen
121.5K

Peter Valo: Národ má také dejiny k akým sa hlási. Ukázalo sa, že keď ide „o vec“, dokážeme spochybniť všetko, čo je iným národom sväté

Peter Valo: Národ má také dejiny k akým sa hlási. Ukázalo sa, že keď ide „o vec“, dokážeme spochybniť všetko, čo je iným národom sväté

Slovenské dejiny museli byť čierno-biele. To, čo nevyhovovalo Budapešti, Prahe či neskôr Praho – Moskve a ďalším, ktorým je dodnes tŕňom v oku štátnosť, muselo ostať čierne.
Počas budovania komunizmu sme slúžili trom pánom: komunizmu, Prahe a Moskve. Trpeli sme viac ako národy, ktoré dohody veľmocí odsúdili do Stalinovho područia, ale zachovali si štát. Násilné presadzovanie socialistického internacionalizmu celkom likvidovalo národné dejiny. Ideológovia zakázali zástavu a zdeformovali štátny znak.
Zveleboval sa Marx, ale nik nespomenul, že písal o Slovanoch ako o bande lupičov.
Jeho komplic Engels v pamflete Demokratický Panslavizmus pridal: „Zločiny Nemcov a Maďarov na Slovanoch patria k najlepším činom, akými sa nemecký a maďarský národ môžu v dejinách pochváliť.” Žeby dnešní liberálni neomarxisti vychádzali z týchto téz?

Dejiny podľa Jiráska
Po vzniku Č-SR v roku 1918 sme mali uveriť, že sa naše dejiny prerušili pádom Veľkej Moravy a pokračovali až vznikom Československa. Akoby Svätopluk nebol spojený s Nitrou a Morava a Česko nepatrili k Svätoplukovej ríši. Akoby Nitrianske kniežatstvo nebolo základom neskoršej Uhorskej krajiny. Akoby svätého Štefana neopásali mečom slovenskí veľmoži Poznan a Hont. Akoby naši predkovia, starí Slováci a starí Maďari, neboli konštitutívne národy pri vzniku Uhorského kráľovstva. Keď sme sa vzdali uhorských dejín, Maďari si ich radi prisvojili.

A čo nám nanútila Praha? To najlepšie vystihol poručík Troník v skvelom filme Čierni baróni, keď sa opýtal vojakov: „Jaké jsou tři hlavné zdroje tradic naši lidovo-demokratické armády?” a sám si odpovedal: „Jsou tři. Jsou to: soudruh Žižka, soudruh Husek a soudruh Jirásko.“

Podľa Jiráskových románov sa predpisovali dejiny v Masarykovej Č-SR, ako aj v gottwaldovskej komunistickej ČSSR a u časti historikov to platí dodnes. O tom sme sa presvedčili pri detronizácii jazdeckej sochy Svätopluka na bratislavskom hrade. Vtedajší predseda NR SR Richard Sulík vytvoril komisiu pod vedením absolventky Sorosovej univerzity v Budapešti, ktorá nášho kráľa ozbíjala aspoň o titul. Sulíkovým adlátusom bolo jedno, že Svätopluka v roku 880 pápež Ján VIII. listom Industriæ tuæ, teda Tvojej horlivosti, oslovil aj ako svojho „jediného syna“ (unicus filius), v zmysle jedinečného, výnimočného, obľúbeného, a takto ho prijal de facto do rodiny európskych kresťanských vládcov. A neskôr v roku 885 ho iný pápež, Štefan V., v liste Quia te zelo fidei už oslovuje ako kráľa Slovanov (rex Sclavorum).

To znamená, že medzi rokmi 880 a 885 Svätopluk postúpil aj de iure do kráľovskej hodnosti a dostal sa na úroveň kráľov latinského univerza 9. storočia.

Náš kráľ má jediný problém. Korunu nosil skôr ako maďarský Štefan, český Václav alebo poľský Boleslav. V Európe platí, že právo na budúcnosť má ten, kto má najstaršie dejiny. Nečudo, že susedia, ktorí …mali aj majú zálusk na naše územie, robili všetko preto, aby sme na nášho kráľa zabudli. V tom im pomáhajú niektorí z našich štátom platených dejepiscov.

Pár slov o Svätoplukových prútoch
Rozprávka o tom, ako dal Svätopluk lámať synom zväzok prútov, je poučná dodnes. Náš patriotizmus je biedny. Kým Maďar je najprv Maďar, Poliak je najprv Poliak a ešte aj Čech sa cíti byť najprv Čechom. Keď sa stretnú traja Slováci, založia najmenej štyri strany. V iných štátoch sa bez problémov hovorí o národnoštátnych záujmoch. Len u nás nie sú v móde.

Často spomíname na populárneho politika, ktorému hovorili Lenon. Prezývka vznikla vďaka megaplagátu, na ktorom bolo napísané LEN ON TO DOKÁŽE. Bol a je to pohotový rečník, mal a má fotografickú pamäť, slušne vedel hrať politický šach a keď bolo treba, založil štát. Mal obrovskú popularitu, akurát chcel vytvoriť domácu aristokraciu. Vďaka tomu ho obklopila svorka pätolizačov, ktorí pri privatizácii hrabali pod seba. Žiaľ, tých, ktorí získaný majetok zveľadili – ako boli podbrezovský Soták a púchovský Rosina – bolo primálo. Vo výbere spolupracovníkov nemal Lenon šťastnú ruku. Z viacerých, čo pri ňom zbohatli, sa stali jeho najzúrivejší nepriatelia, ktorí úslužne pomáhali dostať sa k moci tým, čo vlastný štát nikdy nechceli. A noví páni sa podľa toho začali k štátnemu majetky správať, keď začali za dumpingové ceny vypredávať strategické podniky svojim zahraničným tútorom a zvrchovaný štát posunuli do polohy závislej kolónie.

Ako vlastne vyzerá národniarska politická scéna?
Keď Lenon štátotvorca skončil, dostali sa k moci „politici”, ktorí tento štát nechceli. Štátotvornej myšlienky sa ujali „lenonkovia?“ Najúspešnejší z nich sa ako tak dostali do parlamentu, alebo prekročili tri percentá, aby dostali peniaze za voličské hlasy a mohli tak preživoriť so svojím straníckym aparátikom. Národné strany pribúdajú ako huby po daždi. Výsledkom je zúfalý národniarsky volič, ktorého hlas pravidelne prepadá v prospech niekoho, koho nevolil a nechcel. A niet nikoho, kto by všetkých posadil za spoločný stôl? Janov adlátus Andrej vylúčil Jana a vyhnal stranu von z parlamentu. Jano nemusel Anču. Anča rezolútne odmieta debatovať s Mariánom a on s ňou, lebo vyháňala jeho stúpencov zo štefánikovského sprievodu v Brezovej pod Bradlom.

Štefan sa rozišiel s Mariánom a ďalšiu stranu založil ďalší Štefan. Aj ďalší Jano agentúrnik by rád mal stranu, ale iba ak bude vodca. Spektrum dotvárajú vytrvalci zo Slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku, Života – národnej strany, Patrioti, bankrotujúca strana Vlasť a znovuzrodená Nová Vlasť, Práca slovenského národa, Slovenské hnutie obrody, Národná koalícia, Slovenská národná jednota a Domov – Národná strana, s ktorou prišiel Jano junior. U nás je to tak. Keď sa pohádajú dvaja kohúti na jednom smetisku, ten, čo z neho odíde, založí ďalšiu stranu. Každý z nich má najlepší program, ale 0,02-2,5 percentní vodcovia majú egá ako vesmír. Organizujú súkromné mítingy, kde rečnia o potrebe zjednotenia. Aj by sa zjednotili, keby tí ďalší akceptovali maličkosť, že vodcom budú len oni.

Dovoľujem si zacitovať majora Joža Šambalíka z mojej knižky Zabíjal som štát po 29 rokoch: „Slovák sa so Slovákom dohodne, ak im mozog celkom nezatemnia politika a závisť.” Bohužiaľ, zatiaľ k dohode nedošlo. Aj preto to vyzerá tak, že sa národné sily postupne menia na národné slabiny. Prečo? Pretože väčšine národniarskych vodcov chýba to, čo je vlastné každému zvieraťu: pud sebazáchovy. V tomto prípade ide o pud sebazáchovy štátu a prežitia národa. Nedokážem sa ubrániť dojmu, že nijakí zahraniční ani domáci agenti by lepšie nerozbili našu národnú politickú scénu ako tí, ktorí ju tvoria.
Národniarsky volič chce mať istotu, že jeho hlas zase neprepadne. Preto sa o národniarske hlasy môže úspešne uchádzať socialista Róbert, ktorý spustil protisorosovskú rétoriku, kým jeho bývalý adlátus hlasista Peter sa hlási k Sorosovi a k expredsedovi vlády Dzurindovi.

Ako vyzerá naše vlastenectvo?
Najprv hľadajme odpoveď na otázku: Prečo sa inde kladie dôraz na materinský jazyk, dejepis a historické povedomie? Odpoveď je jednoduchá. Lebo si uvedomujú, že už len ony vytvárajú hranice medzi národmi v spojenej Európe. Vôbec sa nečudujem, že v susednom Maďarsku je výuka materinského jazyka a literatúry posvätnou a dejepis povinný maturitný predmet. Naši susedia majú silnú tradíciu štátnosti. Keď sa tá naša začala znovu budovať ani pred tridsiatimi rokmi, očakával sa zvýšený dôraz na pestovanie jazyka a historického povedomia. Úlohu mali zohrať rodina, škola, televízia a rozhlas. Po roku 1993 sa stal pravý opak. Z médií i z parlamentu počúvame mizernú slovenčinu moderátorov a politikov. Kým česká, maďarská a poľská verejnoprávna televízia produkujú množstvo vlastných programov, naša nás zahlcuje cudzími, ktoré sú od našich reálií na míle vzdialené a do vedomia diváka implantujú virtuálnu realitu cudzieho sveta.

Narýchlo zbúchané televízne seriály ani v náznaku nedosahujú kvalitu akú mali niekdajšie bratislavské televízne pondelky. Kým v iných štátoch Európskej únie uzákonili rozhlasovým staniciam vysoké percento domácej hudobnej produkcie, u nás dominuje cudzia. Slovenčina a zdeformovaný dejepis sa ocitli na okraji vyučovacieho procesu. Potom sa nečudujme, že mládež poznačená vymývaním mozgov aktivistami z mimovládiek (čo vytrvalo chodili na školy aj za ministrov, ktorých dosadila SNS) do roztrhania tela bezducho masovo vyskakuje na pohodách na národné povedomie kašle. Akurát, keď hokejisti dosiahnu výraznejší úspech, vytiahnu sa zástavy. Tým sa to končí. Dovoľujem si zacitovať úvahu Antona Laučeka, krorú napísal pod názvom Debilizácia národa: „To, čo nedokázala tisícročná poroba a krutá maďarizácia, sa dosiahlo za niekoľko rokov existencie samostatnej Slovenskej republiky.

Postupná a zahanbujúca demontáž materčiny z našich miest a dedín, z ulíc, z verejného života a zo vzdelávacích ustanovizní, aká nemá obdoby hádam v žiadnom národe. V jej likvidácii svojimi a na svojom území sa Slováci stali skutočne ‘svetovými’.” Vážení. Tu nejde len o slovenčinu, ide o historické povedomie a teraz už vlastne o štátnosť vôbec.

Máme ministerku, ktorá sa vyjadrila, že Slováci nemajú dejiny. Ani súčasní vládcovia nepovažovali za dôležité uctiť si výročie vzniku štátu, ktorý ich platí a podľa toho sa k nemu a jeho národom správajú. Práve z neúcty k vlastným dejinám, tradícii a jazyku pramení úslužnosť či predposratosť (dovolil som si vypožičať tento termín od môjho priateľa Jula Satinského) k cudzine, ktorá je iným národom cudzia. Pre toto posluhovanie sme sa vždy, keď sme chceli vykonať voľačo podstatného, utekali kadekomu doprosovať, či to urobiť smieme. Za tisícročie ustavičného vypytovania sme si na tútorovanie zvykli. Keby nás niekto nedirigoval, tak by nám to možno aj chýbalo.

Problém okolo zmierenia a vyrovnanie sa s dejinami
Inde sa postarali o to, aby sa staré spory neprenášali do súčasného života a bez hnevu a prekrúcania urobili hrubú čiaru. Nemeckí a ruskí veteráni sa dokázali stretnúť pri Stalingrade, kde bojovali na život a na smrť. Členovia posádky amerického bombardéra asistovali pri vyťahovaní ponorky, ktorú pred desaťročiami poslali na dno. Pri nich stáli nemeckí námorníci, ktorí katastrofu prežili. Starú nenávisť vystriedala ľútosť a presvedčenie, aby sa vojnové šialenstvá neopakovali. Len na Slovensku sa v povojnovom päťdesiatročí programovo likvidovalo všetko, čo nevyhovovalo štátom schváleným čierno-bielym dejinám. Tie historici vytvárali tak, aby sa živí nenávideli kvôli mŕtvym.

Za ministrovania Jána Siteka dal jeho vedúci úradu generál Ján Repaský vytvoriť Pamätník zmierenia.
Dodnes existuje v areáli Ministerstva obrany. Generál si uvedomil, že keď sa chce vyrovnať s minulosťou, musí zohľadniť skutočnosť, že sa proti sebe na frontoch ocitli synovia jedného slovenského národa. Jeden stál na strane cisárskej Viedne, iného zverbovali košútovci. Jeden bojoval v radoch rakúsko-uhorskej armády a ďalší proti nej v légiách. Mnohí, často pod cudzou vlajkou a v rôznych uniformách, naposledy vydýchli na rôznych frontoch druhej svetovej vojny.

Pamätník odhalili v predvečer výročia SNP 28. augusta 1996. Na slávnostnom akte sa zúčastnili aj zahraniční vojenskí pridelenci. Jeden z nich nazval Repaského Generálom zmierenia. Zaznela hymna a vojaci Pluku čestnej stráže tu uložili prvé prste zeme, ktoré vyzdvihli na domácich i zahraničných vojenských cintorínoch. Každé jej odoberanie bolo pietnym aktom priateľstva, pri ktorom sme sa stretali s pamätníkmi, predstaviteľmi miest, kde Slováci položili svoje životy. Pri Pamätníku zmierenia si môžu podať ruky potomkovia niekdajších i terajších padlých. Generál zmierenia veril, že sa princíp vyrovnania s minulosťou prenesie za múry ministerstva. Žiaľ, nestalo sa. Z Armády Slovenskej republiky sa stali málopočetné ozbrojené sily.

Ukázalo sa, že keď ide „o vec“, dokážeme spochybniť všetko, čo je iným národom sväté.
Niekomu je tŕňom v oku Vannio, inému Samo, Pribina, Svätopluk, Matúš Čák, Matej Bell, Moric Beňovský, Andrej Hadik, Jozef Dekrét Matejovie, Anton Bernolák, Ján Hollý, Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Ján Francisci, Karol Kuzmányi, Alexander Moyzes, Milan Rastislav Štefánik, Andrej Hlinka, Dušan Jurkovič, Martin Rázus, Jozef Cíger Hronský, Janko Borodáč, František Krištof Veselý, Martin Benka, Ján Smrek, Jozef Tiso, Karol Virsík, Štefan Roman, Alexander Dubček, Gustáv Husák, Vladimír Mináč, Ján Chryzostom Korec, Július Binder, Vladimír Mečiar a vyťahuje len negatívne črty týchto ako aj ďalších osobností.

V sebaspochybňovaní sme asi majstri sveta, alebo skôr svetu na smiech. Komusi sa to hodí. Rozvadený a zneistený národ postupne rezignuje na všetko, čo sa práve deje a o to ľahšie sa ním manipuluje.
Niektorí historici tvrdia, že prvá Slovenská republika nemala vzniknúť. Zabúdajú, že keby jej nebolo a Slovensko by si podelili Nemci, Poliaci a Maďari, nevládol by tu „operetný” bratislavský režim. Nijaký člen vlády, v tomto prípade minister národnej obrany, by nedal strojcom pripravovaného protinemeckého povstania lietadlo, aby si mohli zaletieť vyjednávať do Moskvy. Keby tu vládol Hitler či Horthy, asi by mnoho neskorších odbojárov pobehovalo na fronte v maďarskej alebo nemeckej uniforme a sotva by vzniklo nejaké povstanie.

Bohužiaľ, zabúdame, že váhy osudu majú dve misky a pri hodnotení dejín či historických postáv treba klásť na jednu z nich plusy a na druhú mínusy, pozrieť sa na jazýček váh a až potom, keď uvidíme či prevažuje dobro alebo zlo, vynášať súdy. Kým sa tak nestane nebudeme môcť povedať, že nás pravda oslobodí. Do našich dejín patrí Samova ríša, Nitrianske kniežatstvo, Svätoplukovo kráľovstvo, uhorské obdobie s protitureckými vojnami, revolučný pohyb Štúrovcov, vznik prvého Česko-Slovenska (ako to bolo uvedené na najstarších známkach), vznik prvej Slovenskej republiky v roku 1938, povstanie v auguste 1944, nešťastný február 1948, smutný august 1968, január 1969 – keď vznikla druhá Slovenska republika s prívlastkom socialistická vo „federácii“ s Českou, ktorá sa nikdy nenaplnila, jún 1977, keď Svätý otec vyhlásil na Slovensku samostatnú cirkevnú provinciu (čo roky zatajoval pražský kardinál Tomášek), politický prevrat v novembri 1989 a samozrejme január 1993, keď vznikla tretia Slovenská republika. Inakšie dejiny nemáme.

Kým inde dejiny zjednocujú, u nás rozbíjajú.
Teraz by zvonka i z domácej liberálnej časti politického spektra chceli isté vplyvné kruhy premeniť Európu národov na federálny guláš a priblížiť ju k niekdajšej starofranskej ríši. Vyzerá to tak, že odpor voči tomuto „eintopfu“ v zahraničí narastá. Čo na to naša rozbitá národná scéna? Veľkú nádej sme vkladali do Petra Šveca. Bývalý poslanec federálneho parlamentu, vojenský pilot, plukovník v.v. náhle a záhadne zomrel vo chvíli, keď hľadal cestu, ako dať dokopy mätež národných strán. Že by sa po ňom v nadstraníckych, národne orientovaných združeniach, úniách či spolkoch nenašli s nadhľadom rozmýšľajúci osvietenci, ktorí by dohnali straníckych vodcov (lenonkov) k rozumnej debate?

Veď aj Hlinka s Rázusom mali v niektorých veciach rozličné názory, ale pre potreby národa a v jeho záujme si dokázali na zvolenskom námestí podať ruky. Každý národ má také dejiny, k akým sa hlási. Musíme si položiť otázku: K akým sa hlásime my? Čo urobíme s detronizáciou Svätopluka?

Ako odpoveď na druhú otázku ponúkam myšlienku, ktorú zavalašila pred odchodom z vlasti postava majora Šambalíka z mojej už raz citovanej knižky: „Kým si nezačneme vážiť kráľa, ktorého sme mali, dovtedy si budeme voliť stále väčšie hovädo, čo bude hovädiť našu minulosť a o dušu presviedčať naše deti, že sme tu vlastne ani neboli. Ak im naši vnuci uveria, zmenia sa na ľahko ovládateľných otrokov, čo budú používať namiesto mozgu bachor. Susedko, ja sa nebojím Čechov, Maďarov, Poliakov ani Nemcov. Mám strach z nás, z nášho ustavičného posluhovania, pri ktorom sa vzdávame všetkého, čo je iným národom posvätné.”

AMEN
Peter Valo

Rodná reč moja *SLOVENČINA NAŠA*

V JAZYKOVÝCH TESTOCH NA NAŠICH STREDNÝCH ŠKOLÁCH DOSIAHLI ICH ÚČASTNÍCI NAJLEPŠIE ZNALOSTI Z ANGLIČTINY, NA DRUHOM MIESTE – SA UMIESTNILA NEMČINA A KATASTROFÁLNE DOPADLA SLOVENČINA.

ŠTUDENTI MAJÚ TRI HODINY TÝŽDENNE SLOVENČINU A ŠESŤ HODÍN ANGLIČTINU. RODNÝ JAZYK SME POMYSELNE ŠMARILI DO KÚTA, SILNEJÚ TLAKY NA TO, ABY JEHO ZNALOSŤ NEBOLA ROZHODUJÚCA PRI NÁSTUPE NA VYSOKÚ ŠKOLU, DO ZAMESTNANIA. *TENDENCIE ZJEDNODUŠOVAŤ HO, SPRIMITÍVŇOVAŤ A ZAMOROVAŤ NADUŽÍVANÍM VULGARIZMOV SA PROPAGUJÚ HLAVNE CEZ MASMÉDIÁ.
„ODBORNÍCI“ STÁLE VIAC UVAŽUJÚ NAD TÝM, ABY SLOVENČINA AKO PREDMET VYPADLA SPOMEDZI MATURITNÝCH PREDMETOV, ABY SA PRE ĎALŠIE VZDELÁVANIE A POUŽÍVANIE V PRAXI UKÁZALA AKO ZBYTOČNÁ.
ČIŽE „TA POHOĎ TÚTO HANDRU, ODEV VETCHÚ, DO KTOREJ HRIECH JE HALIŤ POMYSLY!“

TREBA SA ÚDAJNE NAUČIŤ MYSLIEŤ A VYJADROVAŤ HLAVNE V CUDZOM JAZYKU, SLOVENČINA BUDE ČASOM DOBRÁ LEN DO KUCHYNE ALEBO DO MAŠTALE. OSTANE REČOU OTROKOV V SRDCI EURÓPY A POTOM UŽ ANI TOU NIE, LEBO AJ PRI MONTÁŽNOM PÁSE BUDE TREBA HOVORIŤ ANGLICKY.

V SLOVENSKÝCH MESTÁCH A OBCIACH SA TO HMÝRI „NÓBL“ NÁZVAMI.
AKO „LA FAMILIA“, „KINDERLANDIA“, „SENIRES“, „SUSHI NOODLES“, „BEERVANA“, „TRATTORIA“, „VOYAGE, VOYAGE“…

NO A PROSTÝ OBČAN ANI ZA SVÄTÉHO NEUHÁDNE, ČO SA ZA CUDZOKRAJNÝMI NÁPISMI UKRÝVA, AKÝ PODNIK, AKÉ ZARIADENIE. VEREJNÝ DOM, OBECNÉ ZÁCHODY, ÚTULOK PRE BEZDOMOVCOV, HASIČSKÁ STANICA, BLÁZINEC ALEBO REŠTAURÁCIA?

TO, ČO NEDOKÁZALA TISÍCROČNÁ POROBA A KRUTÁ MAĎARIZÁCIA, SA DOSIAHLO ZA NIEKOĽKO ROKOV EXISTENCIE SAMOSTATNEJ SLOVENSKEJ REPUBLIKY.

POSTUPNÁ A ZAHANBUJÚCA DEMONTÁŽ MATERČINY Z NAŠICH MIEST A DEDÍN, Z ULÍC, Z VEREJNÉHO ŽIVOTA A ZO VZDELÁVACÍCH USTANOVIZNÍ, AKÁ NEMÁ OBDOBY HÁDAM V ŽIADNOM NÁRODE.*
V JEJ LIKVIDÁCII SVOJIMI A NA SVOJOM ÚZEMÍ SA SLOVÁCI STALI SKUTOČNE „SVETOVÝMI“.

alianciazanedelu.sk/archiv/13016
U.S.C.A.E.
Marx o nás písal podstatne pohŕdavejšie ako o lupičoch, on bol satanom ovládaný a ešte ho oslavujú pfuj.
Metod
Nám Slovákom prepisovali buď čehúni alebo húni! To ale skončilo!
Marieta Ria shares this
1225
Marieta Ria
Excelentné zhodnotenie našej scény, minulosti i súčasnosti, výstižné - i keď smutné...
Kedy bude Slovák Slovákom so všetkým, čo k tomu patrí??