Mária bez poškvrny dedičného hriechu počatá (Zamyslenia 1908)
S veľkou, radosťou srdca, ale i s úzkostlivou bázňou vyslov, kresťanská dušo, slovo: „Nepoškvrnené počatie!” – So srdečnou radosťou, pre to neporovnateľné vyznačenie, ktorým bola naša milá matka ozdobená; s úzkostlivou bázňou, lebo nie sme hodní, a nie sme schopní, vysoké toto tajomstvo rozjímať, a i preto, že nás ono i na našu hriešnu ničotu upomína. Ó Maria, bez poškvrny dedičného hriechu počatá, stoj pri nás, aby sme tvoju vysokú hodnosť v tvojom počatí dostatočne oslavovať mohli!1. Dieťa milosti.
V predošlom oddiele rozjímala si, dušo kresťanská, nie bez vrúcnej útrpnosti tvrdé to zakusovanie, ktoré nábožní rodičia preblahoslavenej Panny pre svoju neplodnosť podstúpiť museli. I obdivovala si ich dôveru v Boha, ich silu v utrpení, a tešila si sa s nimi nad konečným vyslyšaním ich prosby. Toto všetko musí i v hlbinách tvojho srdca vyzvať presvedčenie, že dieťa, ktoré títo zostarnutí, a posiaľ neplodní rodičia obdržali, je nie natoľko dieťaťom prírody, ako viac dieťaťom milosti; že je ono neobyčajným, zázračným spôsobom daný dar boží, bárs i ono vo vlastnom zmysle od rodičov pochádzalo, a k pokoleniu Adamovmu patrilo. ,,Keď panenskú rodičku božiu svätá Anna počala, – hovorí svätý Ján Damascenský, – tu príroda ustúpila milosti.” Prvou výsadou počatia Márie tedy bolo, že pri tom vytvorené bolo docela všetko, čo by bolo poukazovalo na telesnosť a nízku rozkoš.
Ó vy blažení, čistí, svätí rodičia najčistejšej Panny, ktorí teraz vo večnej, nevädnúcej sláve cenu svojho anjelom podobného žitia požívate, vyproste všetkým manželom ducha ich stavu primeranej čistoty! Ach, Bože, ako často otravuje podlá rozkoš mladý život ľudský už v zárodku ?! Jak často býva odpudzované božie požehnanie a milosť od rodín a zo sŕdc potupným, už viac zvieracím, než ľudským užívaním sviatosti stavu manželského!
2.Telo Márie.
Maria však počatá bola nielen ako dieťa svätých, čistých rodičov, ale i ako od večnosti pred-ustanovená matka Najvyššieho. Telo tohto vznešeného dieťaťa bolo určené za obydlie najčistejšej stvorenej duše, a neskôr malo sa stať chrámom božím. Keď už telo prarodičov našich čo do tvorby dokonalé vyšlo z ruky Stvoriteľa, jak dokonalým, čistým, slobodným od náklonností k telesnosti muselo byť telo rodičky božej?! Lebo veď onedlho mala nekonečná veleba božia telo na seba prijať z tela tohto.
Zaiste už od počatia bolo telo blahoslavenej Panny hodným predmetom božej úľuby, bolo korunou viditeľného tvorstva. A i ty, dušo kresťanská, môžeš, ba i máš obdivovať telo matky božej, a ctiť ho ako bydlisko najsvätejšej duše, ako najhodnejší stánok najvelebnejšieho dobra. Ale, duša moja, pritom nezapomínaj, že i tvoje telo je chrámom božím! Napomínavo i vystríhavo privoláva nám preto Apoštol: ,,Či neviete, že ste chrámom božím, a že Duch boží prebýva vo vás? Keď však kto chrám boží poškvrní, toho zatratí Boh; lebo chrám boží je svätý, ktorý ste vy. Či neviete, že údy vaše sú chrámom Ducha svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a nie ste svoji? Lebo vykúpení ste za veľkú mzdu. Oslavujte tedy a noste Boha v tele svojom!” (I. Kor. 3, 16. 6, 19.)
Majže tedy, dušo kresťanská, v úctivosti veľkej i telo svoje. I ono je dielom umeleckým stvorenia, i ono sa stáva pri svätom prijímaní stánkom najvelebnejšieho dobra, i ono je vykúpené za veľkú mzdu drahocennej krvi Ježiša Krista, i ono určené je žiť vo večnej sláve! Považuj a upotrebuj teda tela svojho a telá blížnych svojich nikdy nie inak, než ako chrám boží!
3.Duša Márie.
Keď toľko dalo sa riecť o tele, o koľko viac môžme povedať o duši najčistejšej matky! Naj-tajúplnejším, naj-nevyzkúmateľnejším divom stvorenia zemského je duša ľudská. Pochádza z neba, a do neba má sa navrátiť. Vyšla z úst Najvyššieho, keďže ju vdýchol do prvého človeka, ona je obrazom, podobenstvom samého božstva. Duša je to, čo robí človeka panovníkom nad tvorstvom božím; duša uspôsobuje človeka, aby svojho Boha poznal, miloval ho, slúžil mu. Toto všetko dá sa povedať o ľudskej duši dľa jej prírody, – tedy môžme to riecť i o duši Márie, ako najvznešenejšieho stvorenia, ale už v mimoriadnom stupni. Jej slobodná vôľa bola s vôľou božou už od prvého hnutia počnúc v najdokonalejšom súhlase. Prvý a posledný účinok jej vôle bola samožertva, najčistejšie odovzdanie sa vôli Otca nebeského, neprestajné „Fiat”, staň sa. Maria, druhá Eva, začala tedy svoj tuzemský život činom poslušnosti, tak ako prvá Eva činom neposlušnosti celé ľudské pokolenie do skazy uvrhla. Čo sa jej rozumu (poznania) týče, pozdravujeme ju ako stolicu múdrosti, ako pannu najmúdrejšiu, ako matku dobrej rady. Musela mať tedy zaiste dušu schopnú, najbohatšími vlohami vyzdobenú.
Keď bola vôľa a rozum duše dcéry svätej Anny najčistejšiemu zrkadlu podobná, že sa v nej obraz boží odrážal; bola duša tá i sídlom najčistejších citov, najvrúcnejšej lásky’ k Bohu’ a najúprimnejšej lásky k bližnému. Už bola v nej akoby v klíčku hrdinskosť, ktorou sedmorý meč boľasti preniesla, ktorou pod potupným krížom Syna svojho stála. A my, biedni hriešnici, jakú to bezbožnú hru prevádzame s citami svojej duše? Jak veľmi vystavujeme sa vplyvu nápadov, a dávame sa každému dychu náruživostí odvrátiť od Boha, ku ktorému sme už smerovať počínali? A predsa mali by sme vedieť, a mala by nás o tom poučiť i skúsenosť doterajšieho života, že duša naša so všetkými svojimi žiadosťami a láskou len vtedy sa uspokojí, keď Bohu sa oddá a v ňom spočinie.
4 Nepoškvrnené počatie.
A teraz, dušo kresťanská, zober sily umu a vôle svojej, aby si v najhlbšej úcte uvažovala prameň a korunu týchto predivných zjavov. Div, jediný druhu svojho, ktorý všemohúci Boh s Máriou učinil, záleží v tom, že ona v prvom okamihu svojho počatia zo zvláštnej milosti a vyznačenia Boha všemohúceho, z ohľadu na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudstva, od všelijakej škvrny hriechu dedičného čistá zachovaná bola. Je toto nie snáď zbožnou mienkou len niektorých prihorlivých ctiteľov mariánskych, ale ako vieš, je to výslovným článkom viery svätej katolíckej cirkvi, ktorému bez odporu prisvedčiť musíme.
Máš však, kresťanská dušo, prv dobre znať učenie tej istej svätej cirkvi o dedičnom hriechu, tak, ako ho ona predostrela na sneme tridentskom. Adam, praotec celého ľudského pokolenia, škodil prestúpením božieho príkazu nielen sebe, ale i celému potomstvu svojmu. Stratil preto od Boha obdržanú spravodlivosť a svätosť nielen ohľadom na seba, ale i ohľadom na nás všetkých. Poškvrnený hriechom neposlušnosti, preniesol nielen smrť a telesné pokuty, ale i hriech, túto smrť duše, na celé pokolenie ľudské. Hriech, to jest ten hriešny stav, do ktorého sa prvou neposlušnosťou uvalil, prechádza i na nás tým, že od neho pochádzame, a nie púhym napodobňovaním jeho neposlušnosti, a nebýva nám len vnútorne pripočítaný, ale lipne na nás, ako naša vlastnosť (Concil. Trident. Sess.), preto sme my všetci, ako apoštol učí, od priradenosti dietky hnevu božieho. (Efez. 2, 3.)
A tak nosia všetky dietky Adamove pečať hriechu a potupy, a veľká je skaza, ktorú v nás tento hriech spôsobil. Olúpil nás o vyšší nadprirodzený život, zoslabil a ranil i našu ľudskú priradenosť, bárs i z tejto už skazenej priradenosti presvitá jej pôvodná veľkosť, a bárs i podobenstvo božie v nej cele až na ostatné stopy nenie zmazané.
Od tohto dedičného hriechu a všetkej jeho biedy a nákazy oslobodená bola najsvätejšia Panna už pred počatím. „Lebo slušné bolo, – ako pápež Pius IX. hovorí, – aby sa najblahoslavenejšia Panna leskom najúplnejšej svätosti jasala, a sama od škvrny dedičného hriechu cele slobodná, nad starým hadom najdokonalejšieho víťazstva dobyla, keď je ona tou úcty najhodnejšou matkou, za ktorú ju Boh Otec svojmu jedinému Synovi, ktorého tak ako seba miluje, tak určil dať, že by on dľa svojej priradenosti jedným a tým istým spoločným Synom bol Boha Otca a Panny, – a ktorú Syn podstatne za svoju matku učiniť chcel, a z ktorej Duch svätý zo svojej vôle a svojím pôsobením jeho, počať a zrodiť volil, od ktorého on sám pochádza. Slušné bolo, že by Jednorodený, ako má Otca na nebi, ktorého Serafi ako trikrát svätého oslavujú, tak mal i matku na zemi, ktorej by lesk svätosti nikdy nechýbal.
Ostatne, toto učenie cirkevné o nepoškvrnenom počatí Panny Márie nemá toho zmyslu, akoby Maria vykúpenia skrze Ježiša Krista nebola potrebovala, lebo je zrejme povedané, že je ona len pre zásluhy Kristove a milosťou, dedičný hriech predchádzajúcou milosťou od neho oslobodená a posvätená, ako i my tou istou milosťou od toho hriechu, ale až len pri krste svätom očistení bývame. Lež i to by bol omyl, keby si veril, že posvätenie, ktorého sa omilostenej Márii pri jej počatí dostalo, pozostáva jednoducho a jedine v tom, čo krst svätý pôsobí v nás. Z milosti Pána nášho Ježiša Krista býva z nás zaiste zmytý dedičný hriech i všetko, čo k opravdivej a vlastnej prirodzenosti hriechu prináleží, ale zostáva v nás i napotom zlá náklonnosť, podpaľovač k hriechu. A táto náklonnosť k zlému je na príčine, že jej hnutím ľahko prekvapení bývajúc, nemožno by nám bolo po celý čas života bez zvláštnej milosti hriechu sa zdržať. Maria však bola i od tejto, s dedičným hriechom spojenej náklonnosti k zlému oslobodená, tak, že bola nielen na duši, ale i na tele posvätená, a že sa počas celého živobytia od každého, i najmenšieho hriechu úplne čistou zachovala.
Konečne tá milosť, ktorou bola Maria pri jej nepoškvrnenom počatí vyzdobená, bola nedostižne vyššieho stupňa, nežli tá, ktorej sa pri svätom krste nám dostalo. Poneváč bola vyvolená za matku božiu, bola už hneď pri svojom počatí pokladmi milostí tak preplnená, že jedine len ona mohla byť od anjela milosti plnou nazvaná, a že v tomto všetky stvorenia, ba i Cherubov i Serafov ďaleko prevýšila. Milosť bola do vnútra jej duše zasiata ako semeno, aby prinášala len kvety a ovocie svätosti. Milosť jej bola ako oheň, ktorá rozžiarila jej dušu, všetko jej zmýšľanie, city a vôľu; bola ako svetlo, ktoré rozlialo po celej jej bytosti vnady lesku a krásy. A tento oheň, toto svetlo malo čo chvíľa vzísť svetu, aby ho rozohrialo a osvietilo.
V tomto tedy záleží tajomstvo nepoškvrneného počatia blahoslavenej Panny. A jak nad ním, kresťanská dušo, vážne rozjímaš a dobre mu rozumieš, ľahko pochopíš, že chvíľka tohto počatia bola chvíľkou neopísateľnej, spoločnej radosti pre nebo i pre zem, ale spolu i chvíľkou zúfalého prestrašenia pre peklo.
zdroj: pravykatolik.sk