Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 112
19. február 1945
1 Trhovisko v Jerichu so stromami a vykrikujúcimi predavačmi. V jednom rohu je mýtnik Zachej zaujatý svojím... zákonným i nezákonným vydieraním. Určite sa zaoberá trocha aj nákupom a predajom drahocenností, pretože vidím, že váži a hodnotí náhrdelníky a predmety z ušľachtilých kovov. Neviem, či ich dostal namiesto mincí pre neschopnosť zaplatiť mýto inak, alebo ich predali z iných dôvodov.
Teraz je na rade štíhla žena, celá zahalená do veľkého plášťa hrdzavobéžovej farby. Aj tvár má zakrytú závojom z jemnej, veľmi hustej žltavej tkaniny, ktorý nedovoľuje vidieť jej do tváre. Možno vybadať iba štíhlu postavu, ktorá sa prezrádza napriek celej tej béžovej bledosti, čo ju zahaľuje. Určite je to mladá žena, aspoň usudzujúc z toho mála, čo vidno. Z ruky, ktorú na chvíľku vytiahne z plášťa a vyloží zlatý náramok. Z nôh, ktoré nie sú obuté do jednoduchých sandálov, ale do topánok so zvrškom spleteným koženými remienkami, takže vidno iba hladké jemné prsty a kúsok štíhleho a veľmi bieleho členku. Bez slova predloží náramok, bez jednania vezme peniaze a odchádza.
Teraz vidím, že má za chrbtom Iškariotského, ktorý ju pozorne sleduje. Keď sa obracia na odchod, povie jej čosi, čo som však nezachytila. Ale ona akoby bola nemá, neodpovie a rýchlo odchádza, celkom zahalená v šatách.
Judáš sa spýta Zacheja: „Kto je to?"
„Nepýtam sa na mená svojich zákazníkov, najmä keď sú nenároční ako táto."
„Mladá, však?"
„Zdá sa."
„A čo, je Judejčanka?"
„A ktože to vie?! Zlato je žlté vo všetkých krajinách."
„Ukáž mi ten náramok."
„Chceš ho kúpiť?"
„Nie."
„Tak nič. Čo si myslíš? Že bude hovoriť namiesto nej?"
„Chcel som ho vidieť, či tak nezistím, o koho ide..."
„Tak ti na tom záleží? Si vyvolávač duchov, ktorý veští, alebo poľovnícky pes, ktorý začuchá podľa vône? Choď preč, daj tomu pokoj. Ak sa tak správa, je buď počestná a nešťastná, alebo je malomocná. A teda... nedá sa nič robiť."
„Nemám chuť na ženy," odpovie pohŕdavo Judáš.
„Možno... ale s tvojou tvárou tomu veľmi neverím. Dobre, ak nechceš iné, odstúp. Musím obslúžiť ďalších."
Judáš odchádza podráždený a pýta sa predavača chleba a predavača ovocia, či nepoznajú ženu, ktorá predtým kupovala u nich chlieb a jablká, a či nevedia, kde býva.
Nevedia to. Odpovedia: „Chodí sem od istého času, každý druhý či tretí deň. Ale kde býva, nevieme."
„Ale ako hovorí?" vyzvedá sa Judáš.
Tí dvaja sa zasmejú a jeden odpovie: „Jazykom."
Judáš sa na nich osopí a odchádza...
2
aby vbehol rovno doprostred Ježišovej skupiny, ktorá prichádza nakúpiť chlieb a niečo k nemu. Prekvapenie je vzájomné a... nie veľmi nadšené.
Ježiš povie iba: „Tu si?" A kým Judáš čosi zakokce, Peter vybuchne hlučným smiechom a vraví: „No, ja som slepý a neveriaci. Nevidím vinohrady. A neverím na zázrak."
„Ale čo to hovoríš?" spýtajú sa dvaja či traja učeníci.
„Hovorím pravdu. Tu nie sú vinohrady. A nemôžem uveriť, že Judáš tu, v tomto prachu, oberá hrozno iba preto, že je učeníkom Rabbiho."
„Vinobranie sa nedávno skončilo," tvrdo odpovie Judáš.
„A Kariot je vzdialený mnoho kilometrov," dokončí Peter.
„Ty na mňa hneď útočíš. Si proti mne."
„Nie. Len som menej hlúpy, ako by si chcel."
„Stačí," zasiahne prísne Ježiš. Obráti sa k Judášovi: „Nečakal som, že ťa tu nájdem. Myslel som si, že sa stretneme až v Jeruzaleme na sviatok Stánkov."
„ldem tam zajtra. Bol som tu a čakal na istého priateľa rodiny, ktorý....“
„Prosím ťa - stačí."
„Neveríš mi, Učiteľ? Prisahám ti, že ja..."
„Nič som sa ťa nepýtal a prosím ťa, nič nehovor. Si tu. To stačí. Počítaš, že pôjdeš s nami, alebo máš ešte niečo vybavovať? Odpovedz bez okolkov."
„Nie... skončil som. Tým viac, že tamten nepríde a ja idem na sviatok do Jeruzalema. A ty kam ideš?"
„Do Jeruzalema."
„Ešte dnes?"
„Dnes večer budem v Betánii," hovorí Ježiš.
„U Lazára?”
„U Lazára."
„Tak teda pôjdem aj ja," rozhodne sa Judáš.
„Poď teda po Betániu. Potom Ondrej s Jakubom Zebedejovým a Tomášom pôjdu do Getsemani urobiť prípravy. Ty pôjdeš s nimi a všetkých nás počkáte." Posledné slová Ježiš zdôrazní tak, že Judáš neodporuje.
„A my?" pýta sa Peter.
„Ty s mojimi bratrancami a s Matúšom pôjdete tam, kam vás pošlem, aby ste sa do večera vrátili. Ján, Bartolomej, Šimon a Filip zostanú so mnou, teda pôjdu v Betánii ohlásiť, že Rabbi prišiel a prehovorí k nim o deviatej hodine."
3 Rýchlo prechádzajú pomedzi prázdne polia. Ovzdušie je ako pred búrkou, nie však to pod jasnou oblohou, ale v srdciach. Všetci to cítia a mlčky kráčajú.
Keď prídu do Betánie — smerom od Jericha je Lazárov dom medzi prvými — Ježiš sa rozlúči so skupinou smerujúcou do Jeruzalema, potom s druhou, ktorú posiela do Betlehema. Tým druhým vraví: „Choďte pokojne. Na polceste stretnete Izáka, Eliáša a ostatných. Povedzte im, že zostanem v Jeruzaleme mnoho dní a že ich očakávam, aby som ich požehnal."
Medzitým Šimon zaklopal na bránu a tá sa otvorila. Sluhovia upozornia Lazára. Vzápätí prichádza.
Judáš Iškariotský, ktorý poodišiel kúsok stranou, sa vracia späť so zámienkou, aby Ježišovi povedal: „Zarmútil som ťa, Učiteľ. Pochopil som to. Odpusť mi." A nazerá cez otvorené dvere do záhrady a k domu.
„Áno. V poriadku. Choď, choď. Nenechaj svojich druhov čakať." Judáš musí predsa odísť.
Peter zamrmle: „Dúfal, že zmeníš pokyny."
„To nikdy, Peter. Viem, čo robím. Ty však toho človeka znes....“
„Pousilujem sa. No nesľubujem... Zbohom, Učiteľ. Poď, Matúš a vy dvaja. Poďme hneď."
„Môj pokoj nech je vždy s vami."
4 Ježiš vchádza so štyrmi zostávajúcimi. S Lazárom sa zvítajú bozkom a potom predstaví Jána, Filipa a Bartolomeja. Potom ich prepustí a zostane s Lazárom sám.
Idú k domu. Tentoraz je pod pekným stĺporadím žena. Je to Marta. Nie je až taká vysoká ako sestra - ale tiež vysoká, tmavá, kým druhá je svetlovláska s bledou pleťou. Marta je pekná mladá žena. Postavu má ladne zaoblenú a pekne formovanú. Na tmavovlasej jemnej hlave s tmavým hladkým čelom svietia pod tmavým obočím dve veľké a nežné, krotké, čierno zamatové oči. Pod jemne ohnutým nosom sú malé ohnivočervené ústa. Usmieva sa a ukazuje zdravé snehobiele zuby, pekne kontrastujúce s hnedastými líčkami.
Má na sebe bavlnené tmavomodré šaty, pri krku a po obvode širokých krátkych rukávov po lakeť lemované červenými a tmavozelenými pásikmi. Z rukávov vyčnievajú ďalšie rukávy z veľmi jemnej bielej bavlnenej látky nazberanej a v zápästí stiahnutej mašličkou. Aj pod krkom vyčnieva táto jemnučká biela blúzka stiahnutá mašľou. Ako opasok má šerpu modrej, červenej a zelenej farby z veľmi jemnej látky, ktorá obopína boky a padá ako zväzok strapcov na ľavú stranu. Bohaté a cudné šaty.
„Mám sestru, Učiteľ. Tu je. To je Marta, dobrá a zbožná. Potešenie a česť rodiny a radosť úbohého Lazára. Predtým bola mojou prvou a jedinou radosťou. Teraz je druhou, lebo prvou si ty."
Marta sa skloní až po zem a pobozká lem Ježišových šiat.
„Pokoj dobrej sestre a cudnej žene. Vstaň."
Marta vstane a s Ježišom a Lazárom vchádza do domu. Potom požiada, aby mohla odísť za domácimi prácami.
„Je to môj pokoj..... " zašepká Lazár a hľadí na Ježiša. Skúmavý pohľad. Ježiš sa však tvári, že ho nevidí.
5 Lazár sa spýta: „A Jonáš?"
„Zomrel."
„Zomrel? Takže... "
„Dostal som ho na konci života. Ale zomrel slobodný a šťastný v mojom dome v Nazarete, medzi mnou a mojou matkou."
„Doras ti ho zodral prv, než ti ho dal!"
„Hrdlačinou, hej, a aj bitkami..."
„Je to diabol a nenávidí ťa. Nenávidí celý svet, tá hyena... Tebe nepovedal, že ťa nenávidí..... ?"
„Povedal mi to."
„Varuj sa pred ním, Ježiš. Je schopný všetkého. Pane.... Čo ti povedal Doras? Nepovedal ti, aby si sa mi vyhýbal? Nepostavil ti úbohého Lazára do hanebného svetla?"
„Myslím, že ma poznáš dostatočne, aby si vedel, že sám si vytváram spravodlivý úsudok a že keď milujem, tak milujem a nehodnotím vo svetle sveta, či mi táto láska môže byť na osoh alebo na škodu."
„Ale ten muž je divoký, vie ukrutne poraniť a škodiť... Znepokojoval ma aj pred niekoľkými dňami. Prišiel sem a povedal mi... Ó, už mám dosť trápenia! Prečo mi chcú vziať aj teba?"
„Som útechou pre strápených a spoločníkom pre opustených. Prišiel som k tebe aj kvôli tomu."
„Ach, ty teda vieš...? Ó, moja hanba!"
„Nie. Prečo tvoja? Viem. No a čo? Mám uvaliť kliatbu na teba, ktorý trpíš? Ja som milosrdenstvo, pokoj, odpustenie a láska pre všetkých. A čo mám byť pre nevinných? To nie je tvoj hriech, pre ktorý trpíš. Mal by som sa hnevať na teba, keď aj s ňou mám súcit... ?“
„Videl si ju?"
„Videl. Neplač."
Avšak Lazár s hlavou položenou na skrížených rukách na stole plače a bolestne vzlyká.
Vo dverách sa ukáže Marta a pozerá sa. Ježiš jej pokynie, aby bola ticho. A Marta odchádza a po tvári jej nehlučne tečú slzy.
Lazár sa postupne uspokojuje a zahanbí sa za svoju slabosť. Ježiš ho utešuje a potom, keď si priateľ želá na chvíľu sa vzdialiť, vyjde do záhrady a prechádza sa pomedzi záhony, kde ešte ostalo zopár tmavočervených ruží.
6 Po chvíli príde za ním Marta. „Učiteľ... Lazár hovoril?" „Áno, Marta."
„Lazár nenachádza pokoj, odkedy sa dozvedel, že to vieš a že si ju videl..."
„Ako to vie?"
„Najprv od toho muža, čo bol s tebou a ktorý o sebe hovorí, že je tvojím učeníkom, ten mladý, vysoký, tmavý, bez brady... a potom od Dorasa. Ten ťa šľahal svojím opovrhovaním. Tamten len povedal, že ste ju videli na jazere... s jej milencami..."
„No neplačte pre to! Myslíte, že som nevedel o vašej rane? Vedel som o nej, už keď som bol u Otca... Neklesaj na mysli, Marta. Pozdvihni srdce aj hlavu."
„Modli sa za ňu, Učiteľ. Ja sa modlím... ale neviem úplne odpustiť, a možno preto Večný zamieta modlitbu."
„Dobre si povedala: Musíme odpúšťať, aby aj nám bolo odpustené a boli vypočuté naše modlitby. Ja sa už za ňu modlím. Daj mi však svoje aj Lazárovo odpustenie. Ty, dobrá sestra, môžeš povedať a dosiahnuť ešte viac ako ja. Jeho rana je príliš otvorená a páli, aby sa jej moja ruka čo len dotkla. Ty to môžeš urobiť. Dajte mi svoje úplné, sväté odpustenie, a ja urobím..."
„Odpustiť... Nemôžeme. Naša matka zomrela od bolesti pre jej zlé správanie a... to bolo ešte nič v porovnaní s terajším. Vidím matkino utrpenie... mám ho stále pred sebou. A vidím, ako trpí Lazár."
„Je chorá, Marta, šialená. Odpustite jej."
„Je posadnutá, Učiteľ."
„A čo je diabolská posadnutosť, ak nie choroba ducha otráveného Satanom až natoľko, že sa premení na diabolskú duchovnú bytosť? Ako si ináč vysvetliť isté zvrátenosti u ľudí? Zvrátenosti, ktoré robia človeka omnoho horším ako divoké šelmy, zmyselnejším v chlipnosti než opice, a postupne urobia z neho kríženca, v ktorom sa spája človek, živočích a diabol? To je vysvetlenie toho, čo nás zaráža ako nevysvetliteľná obludnosť v mnohých ľuďoch. Neplač. Odpusť. Ja vidím. Lebo mám prenikavejší pohľad než má oko a srdce. Mám pohľad Boží. Vidím. Hovorím ti: Odpusť, lebo je chorá."
„Uzdrav ju teda!"
„Uzdravím ju. Dôveruj. Urobím ťa šťastnou. Ale ty odpusť a povedz Lazárovi, aby to urobil aj on. Odpusť. Miluj ju naďalej. Priblíž sa k nej. Rozprávaj sa s ňou, akoby bola taká, ako si ty. Hovor jej o mne..."
„Ako chceš, aby pochopila teba, Svätého?"
„Bude sa zdať, že nepochopí. Ale už aj moje meno je spása. Zariaď, aby na mňa myslela a vyslovovala moje meno. Ó! Satan uteká, keď nejaké srdce myslí na moje meno. Teš sa, Marta, tejto nádeji. Pozri sa na túto ružu. Dážď uplynulých dní ju ubil, ale dnešné slnko, pozri, ju roztvorilo a je ešte krajšia, lebo dážď, ktorý ostáva medzi lupienkami, ju krášli diamantmi. Taký bude váš dom... Teraz plač a bolesť, a potom... radosť a sláva. Choď. Povedz to Lazárovi, kým sa v pokoji tvojej záhrady budem modliť k Otcovi za Máriu a za vás..."
Všetko sa takto končí.