Zákulisie druhej (tretej) svetovej vojny!
Kľúčovými štruktúrami, ktoré určovali stratégiu povojnového rozvoja Západu, boli centrálne finančné inštitúcie Veľkej Británie a Spojených štátov amerických – Bank of England a Federálny rezervný systém (FRS) – a súvisiace finančné a priemyselné organizácie, ktoré stanovila za cieľ nastoliť absolútnu kontrolu nad nemeckým finančným systémom s cieľom riadiť politické procesy v strednej Európe. Pri implementácii tejto stratégie možno rozlíšiť nasledujúce fázy:
1.: od roku 1919 do roku 1924 — príprava pôdy na masívne americké finančné injekcie do nemeckého hospodárstva;
2.: od roku 1924 do roku 1929 — vytvorenie kontroly nad nemeckým finančným systémom a finančnej podpory pre národný socializmus;
3.: od roku 1929 do roku 1933 — vyprovokovanie a rozpútanie hlbokej finančnej a hospodárskej krízy a zabezpečenie nástupu nacistov k moci;
4.: od roku 1933 do roku 1939 – finančná spolupráca s nacistickou vládou a podpora jej expanzívnej zahraničnej politiky zameranej na prípravu a rozpútanie novej svetovej vojny.
Hlavnými pákami na zabezpečenie prieniku amerického kapitálu do Európy vojnové dlhy a s nimi úzko súvisiaci problém nemeckých reparácií. Po formálnom vstupe USA do 1. svetovej vojny poskytli spojencom (predovšetkým Anglicku a Francúzsku) pôžičky vo výške 8,8 miliardy USD Celková výška vojenského dlhu vrátane úverov poskytnutých Spojenými štátmi v roku 1919-. 1921, predstavovali viac ako 11 miliárd dolárov. Dlžnícke krajiny sa snažili riešiť svoje problémy na úkor Nemecka, uvalili naň obrovské množstvo a mimoriadne ťažké podmienky na vyplácanie reparácií. Výsledkom bol kolaps nemeckej meny – „veľká inflácia“ z roku 1923 vo výške 578 512 %, keď jeden dolár mal hodnotu 4,2 bilióna mariek.
„Dawesov plán“! Plán zahŕňal poskytnutie veľkej pôžičky Nemecku vo výške 200 miliónov dolárov (800 miliónov mariek), z ktorej polovica pripadla na bankový dom Morgan. Anglo-americké banky zároveň nastolili kontrolu nielen nad prevodom nemeckých platieb, ale aj nad rozpočtom, systémom peňažného obehu a vo veľkej miere aj nad úverovým systémom krajiny. Do augusta 1924 bola stará nemecká marka nahradená novou, finančná pozícia Nemecka sa stabilizovala! Dôsledky toho sa pomaly odhaľovali.
Vďaka tomu, že ročné reparačné platby išli na pokrytie dlhov zaplatených spojencami, vznikol takzvaný „absurdný weimarský kruh“. Zlato, ktoré Nemecko zaplatilo vo forme vojnových reparácií, sa predalo, zastavilo a zmizlo v Spojených štátoch, odkiaľ sa vrátilo vo forme „pomoci“ Nemecku, ktoré ho zasa odovzdalo Anglicku a Francúzsku, ktoré zase zaplatili vojnový dlh USA. Ten, naň uvalil úrok, a poslal opäť do Nemecka. V dôsledku toho všetci v Nemecku žili na dlh a bolo jasné, že ak Wall Street požiada o splácanie svojej pôžičky, krajina utrpí úplný bankrot. V tomto prípade by americkí bankári nič nestratili, pretože keď dostali dlhopisy výmenou za pôžičky, predali ich americkým občanom.
Hoci boli formálne poskytnuté pôžičky na zabezpečenie platieb, v skutočnosti išlo o obnovenie vojensko-priemyselného potenciálu krajiny. Faktom je, že Nemci platili za pôžičky akciami podnikov, takže americký kapitál sa začal aktívne integrovať do nemeckej ekonomiky. Vďaka tomu sa nemecký priemysel už v roku 1929 dostal na druhé miesto vo svete, no do značnej miery bol v rukách popredných amerických finančných a priemyselných skupín. Zároveň sa pripravovala aj politická sila, ktorá mala zohrať rozhodujúcu úlohu pri realizácii anglo-amerických plánov. Hovoríme o financovaní nacistickej strany a A. Hitlera osobne.
Dnes, keď globálna finančná elita začala realizovať plán „Veľkej depresie 2“ s následným prechodom k „novému svetovému poriadku“, sa identifikácia jej kľúčovej úlohy pri organizovaní zločinov proti ľudskosti stáva prvoradou úlohou.
Hjalmar Schacht, obžalovaný v Norimberskom tribunále ako jeden z 24 hlavných vojnových zločincov, bol vo všetkých bodoch obžaloby zbavený viny. V roku 1953 založil banku a pôsobil ako finančný poradca pre vlády v Západnej Afrike, na Blízkom východe, Brazíli a Indonézii. Zomrel v r. 1970 vo veku 93 rokov v Mníchove. Jeho dceŕa Cordula je držiteľkou autorských práv na písomnosti J. Goebelsa.
1.: od roku 1919 do roku 1924 — príprava pôdy na masívne americké finančné injekcie do nemeckého hospodárstva;
2.: od roku 1924 do roku 1929 — vytvorenie kontroly nad nemeckým finančným systémom a finančnej podpory pre národný socializmus;
3.: od roku 1929 do roku 1933 — vyprovokovanie a rozpútanie hlbokej finančnej a hospodárskej krízy a zabezpečenie nástupu nacistov k moci;
4.: od roku 1933 do roku 1939 – finančná spolupráca s nacistickou vládou a podpora jej expanzívnej zahraničnej politiky zameranej na prípravu a rozpútanie novej svetovej vojny.
Hlavnými pákami na zabezpečenie prieniku amerického kapitálu do Európy vojnové dlhy a s nimi úzko súvisiaci problém nemeckých reparácií. Po formálnom vstupe USA do 1. svetovej vojny poskytli spojencom (predovšetkým Anglicku a Francúzsku) pôžičky vo výške 8,8 miliardy USD Celková výška vojenského dlhu vrátane úverov poskytnutých Spojenými štátmi v roku 1919-. 1921, predstavovali viac ako 11 miliárd dolárov. Dlžnícke krajiny sa snažili riešiť svoje problémy na úkor Nemecka, uvalili naň obrovské množstvo a mimoriadne ťažké podmienky na vyplácanie reparácií. Výsledkom bol kolaps nemeckej meny – „veľká inflácia“ z roku 1923 vo výške 578 512 %, keď jeden dolár mal hodnotu 4,2 bilióna mariek.
„Dawesov plán“! Plán zahŕňal poskytnutie veľkej pôžičky Nemecku vo výške 200 miliónov dolárov (800 miliónov mariek), z ktorej polovica pripadla na bankový dom Morgan. Anglo-americké banky zároveň nastolili kontrolu nielen nad prevodom nemeckých platieb, ale aj nad rozpočtom, systémom peňažného obehu a vo veľkej miere aj nad úverovým systémom krajiny. Do augusta 1924 bola stará nemecká marka nahradená novou, finančná pozícia Nemecka sa stabilizovala! Dôsledky toho sa pomaly odhaľovali.
Vďaka tomu, že ročné reparačné platby išli na pokrytie dlhov zaplatených spojencami, vznikol takzvaný „absurdný weimarský kruh“. Zlato, ktoré Nemecko zaplatilo vo forme vojnových reparácií, sa predalo, zastavilo a zmizlo v Spojených štátoch, odkiaľ sa vrátilo vo forme „pomoci“ Nemecku, ktoré ho zasa odovzdalo Anglicku a Francúzsku, ktoré zase zaplatili vojnový dlh USA. Ten, naň uvalil úrok, a poslal opäť do Nemecka. V dôsledku toho všetci v Nemecku žili na dlh a bolo jasné, že ak Wall Street požiada o splácanie svojej pôžičky, krajina utrpí úplný bankrot. V tomto prípade by americkí bankári nič nestratili, pretože keď dostali dlhopisy výmenou za pôžičky, predali ich americkým občanom.
Hoci boli formálne poskytnuté pôžičky na zabezpečenie platieb, v skutočnosti išlo o obnovenie vojensko-priemyselného potenciálu krajiny. Faktom je, že Nemci platili za pôžičky akciami podnikov, takže americký kapitál sa začal aktívne integrovať do nemeckej ekonomiky. Vďaka tomu sa nemecký priemysel už v roku 1929 dostal na druhé miesto vo svete, no do značnej miery bol v rukách popredných amerických finančných a priemyselných skupín. Zároveň sa pripravovala aj politická sila, ktorá mala zohrať rozhodujúcu úlohu pri realizácii anglo-amerických plánov. Hovoríme o financovaní nacistickej strany a A. Hitlera osobne.
Dnes, keď globálna finančná elita začala realizovať plán „Veľkej depresie 2“ s následným prechodom k „novému svetovému poriadku“, sa identifikácia jej kľúčovej úlohy pri organizovaní zločinov proti ľudskosti stáva prvoradou úlohou.
Hjalmar Schacht, obžalovaný v Norimberskom tribunále ako jeden z 24 hlavných vojnových zločincov, bol vo všetkých bodoch obžaloby zbavený viny. V roku 1953 založil banku a pôsobil ako finančný poradca pre vlády v Západnej Afrike, na Blízkom východe, Brazíli a Indonézii. Zomrel v r. 1970 vo veku 93 rokov v Mníchove. Jeho dceŕa Cordula je držiteľkou autorských práv na písomnosti J. Goebelsa.