„Deti Moje, bola som potešená množstvom detí Francúzska, ktoré som videla pri Svojich nohách. Pred oltárom, kde stojím, očakávam kráľa. Počúvnem jeho modlitby a zo Svojho Srdca vylejem milosti. Požehnám čas, kedy budú nadpozemské sily (anjeli?) pochodovať na čele verných nasledovníkov. Všetkého, čoho bude potreba, bude nadpozemská pomoc.
Tisíce tých, ktorí urážajú (Pána), zničenia Centrum (t.j. Paríž) a jeho obyvateľov. Nezastaví ich ani len nebeská spravodlivosť, keď príde skrze úder verného služobníka (t.j. Veľkého francúzskeho kráľa). Vtedy sa Pán zaraduje a uvedie zmätok na tých, ktorí mali niekedy ambíciu ovládnuť trón kráľovstva a dosadiť tam svojich priateľov (je tu reč o politikoch, či azda slobodomurároch?).
…
Pripravia nástroje, ktorými budú kresťanom usekávať hlavy! To sú tie staré nástroje, na ktoré sa rozpomenú (gilotína)… Deti Moje, je to nad Rennes. Na jednej strane sú dobrí ľudia, ale rovnako tak veľmi zlí a Ruka Pánova sa nad týmto miestom v poslednej chvíli nepreukáže (?).
Keby svet rozpoznal príchod Božej hodiny, pripravili by sa; kŕmili by sa vierou, ktorá je zbraňou v boji. Deti Moje, už nezostáva nič iného, len modlitba!
Deti Moje, akej slabosti je v apoštolských mužoch (biskupoch)! Čas, ktorý na nich príde, ukáže málo viery týchto apoštolov. Budú dôvodom zatratenia nespočetného množstva duší, ktoré budú stratené príkladom ich vinnej slabosti.“
