Svätý J Á N ...A POŠTOL a EVANJELISTA-sviatok 27.december
Svätý J Á N ...A POŠTOL a EVANJELISTA-sviatok 27.december
Hneď po sviatku narodenia Pána a sv.Štefana prvomučeníka sa slávi sviatok apoštola a evanjelistu sv.Jána,ktorý sa narodil v mestečku Betsaida okolo r. 8.Jeho starší brat bol Jakub a matka bola zbožná Salome.Otec Zebedeus bol veľmi prudkej,temperamentnej a ohnivej povahy,čo zdedili aj jeho synovia,takže ich Ježiš volal -synmi hromu...Veľký vplyv na Jánovu formáciu bola jeho zbožná matka Salome,ktorá neskôr bola všade pri Ježišovi aj stála pod krížom...Je zmienka,že Panna Mária a Salome boli vzdialené príbuzné.Ján bol očarený učením Jána Krstiteľa a bol jeho učeníkom aj s bratom Jakubom...Neskôr po sťatí Krstiteľa na jeho príkaz prešiel k Ježišovi a už ho neopustil.Ježiš spoznal v mladom asi 20 mladíkovi veľkú duchovnú hlbku a čistotu v celkovom chápaní tela,myšlienok a srdca.Preto Ján najviac vnímal učenie Ježiša,lebo mal čisté srdce.Ježiš ho s Jakubom a Petrom bral na všetky najvýznamnejšie udalosti.Bol pri Premenení Pána i stál pod krížom,držiac plačúcu Pannu Máriu,ktorú mu _Ježiš zveril do opatery a neskôr ju aj Ján doopatroval v meste Efeze,kde musel újsť pred prenasledovaním židmi.Po Ježišovom ukrižovaní bol spolu s bratom Jakubom a Petrom na cirkevnom sneme v Jeruzaleme r.51,kde sa jednalo ako ohlasovať evanjelium pohanom...Neskôr sám Ján ohlasoval evanjelium po Grécku a Turecku...Počas prenasledovania kresťanov rímskym cisárom Domiciánom r.95,bol z Efezu dovlečený do Ríma ako kresťan pred cisára,ktorý ho chcel dať zabiť a dal ho hodiť do horúceho,variaceho sa kotla s olejom...ale vriaci olej Jánovi neuškodil...tak sa ho poverčivý cisár bál dať zabiť,ale ho poslal do vyhnanstva do trestaneckej,otrockej kolónie na ostrov Patmos,ležiaci pri pobreží Turecka v Egejskom mori.Tam bol Ján zaradený medzi trestancov a otrokov v mramorových baniach.Tam musel kladivami vybíjať mramor a kamene...Po zavraždení pološialeného cisára Domiciána cisárskou gardou -18.9.96 senát zvolil za rímskeho cisára uznávaného,starého senátora Nervu /96-98/,ktorý vládol len 2 roky,ale patril k najlepším rímskym cisárom.Zastavil prenasledovanie kresťanov a udelil milosť odsúdeným a trestancom...Mnoho kresťanov sa dostalo na slobodu...Tak aj Ján na Patmose dostal milosť a vrátil sa do _Efezu,kde kedysi žil a opatroval Pannu Máriu a tu aj zomrel vo vysokom veku -94 rokov r.101 už za panovania nového rímskeho cisára Trajána.Bol pochovaný v Efeze.Napísal štvrté evanjelium, tri listy a Apokalypsu (Zjavenie apoštola Jána). Založil viacero prvokresťanských spoločenstiev v Malej Ázii. Ako jediný z apoštolov nezomrel mučeníckou smrťou,ako mu to predpovedal Ježiš.
Vo vyhnanstve na ostrove Patmos napísal aj Knihu Zjavení,tajomnú prorockú knihu,opisujúcu udalosti budúcich čias,osudy cirkvi až po súdny deň.Bola práve nedeľa ...a rok 96,keď starý Ján upadol do tajomného stavu,kedy sa duša odpúta od tela a vidí nadčasové udalosti budúcich vekov,ktoré potom opísal v knihe Apokalypsa.Jánova duša sa dostala božím riadením mimo náš priestor a čas,nejakou úzkou škárou z nášho sveta do sveta mimo čas,kedy Ján uvidel ohromujúce udalosti ďalekej budúcnosti a ktoré sa ani nedali opísať,lebo nejestvujú slová na to.Ján vidí udalosti životaod začiatku cirkvi až po skončenie sveta. Kniha Zjavenia je dielom veľducha-génia,ktorý v úžasných obrazoch kreslí osudy Cirkvi od počiatku až po koniec sveta.Zo zatajeným dychom sledujeme osudy a boj ktorý zúri medzi Kráľom svetla a kniežaťom tmy.Ján to uvidel v tajomnom,mystickom stave -vytrženia ducha.Ján uvidel budúcnosť,avšak mimo čas,takže časová následnosť sa stráca...Použil všetky dostupné vyjadrenia ľudskej reči...mohútne hrôzo-krásne obrazy,prirovnania a zvraty,aké nie sú v celej svetovej literatúre.Ján zverejňuje faktá,ktoré sa stanú až o 2 tisíc rokov...a ktoré môžeme porovnať,nakoľko sa už stali...vidí výbuch Černobylu,ktorý opisuje padlou hviezdou Blen-trpká rastlina po rusky černobyľ,opisuje hrôzy 2 vojen a tretej...V závere vidí skazu zeme a skončenie života a súdny deň,kedy zem a ľudstvo zanikne pri pozemskej katastrofe /vojna,atomy/,ktorá sa spojí s vesmírnou katastrofou /náraz kozmickeho objektu do našej Zeme/...Ale vidí aj posledné časy a znaky...opisuje boj draka diabla proti Panne Márii,dobu Mariánskych zjavení,pred koncom sveta až Posledný súd nad svetom a ľudmi až po duchovný Jeruzalem...a to je už naša posledná doba... Vyobrazuje sa s orlom,lebo jeho duch vzlietol až k nebeským výšinám a odhalil veci tajomné a zamhlenú,záhadnú budúcnosť Posledný súd-Michelangelo Domicián alebo Domitián alebo Domitian alebo Titus Flavius Domitianus bol rímsky cisár z Flaviovskej dynastie, ktorý vládol v rokoch 81 – 96. Ako prvý cisár sa nechal mimo písaných stykov oslovovať ako Dominus et Deus, čiže "Pán a Boh". Domitianus bol mladším synom cisára Vespasiana.
Dátum a miesto narodenia: 24. októbra 51 po Kr., Rím, Taliansko
V tretí deň po narodení Spasiteľa sveta, Pána Ježiša Krista, oslavuje sv. cirkev blahoslavenú pamiatku svätého Jána, apoštola a evanjelistu a to preto, že sv. Ján spomedzi dvanástich apoštolov bol od Ježiša Krista zvláštne milovaný pre nevinnosť a čistotu svoju, jednoduchosť a úprimnosť srdca, lásku, i pre stálu vernosť, ktorá nedala mu opustiť Učiteľa nebeského ani pri umučení Jeho, ale viedla ho všade za Ním, tak že sám z apoštolov stál vedľa kríža, na ktorom umieral Spasiteľ sveta. Svätý Ján, apoštol Ježiša Krista i evanjelista, narodil sa v mesta Bethsaide v Galilei asi roku siedmeho po narodení Spasiteľovom. On bol synom Zebedea a Salome, ktorá bola horlivou učeníčkou Ježiša Krista, a s Máriou Magdalénou i s druhými ženami všade nasledovala Ho. Bratom mu bol sv. apoštol Jakub Starší (či Väčší). Celá rodina živila sa rybárstvom na jazere Genesaretskom (Tiberiadskom), jako spoločníci sv. Peter a brat jeho Andrej, sv. apoštoli. Najprv stal sa učeníkom sv. Jána Krstiteľa. A keď tento poukázal na Ježiša, že On je «Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta,» nasledoval s Andrejom hneď Ježiša a oba po celý deň zostali u Neho (Ján 1; 37—40.).
Od tohoto prvého poznania tak mocne cítil sa byť pútaný k Pánu Ježišovi, že nezadlho na to, keď s otcom a bratom Jakubom na brehu jaze Genesaretského opravoval (siete) Spasiteľ ho povolal za učeníka, s bratom Jakubom opustil otca i všetko, čo mal, nasledoval Ho, i neopustil viacej. Veď bola už zbožná matka Salome rozžala v citlivom srdci útleho syna Jána nežnú túžbu po zasľúbenom a práve od všetkých lepších Židov očakávanom Mesiášovi. Aký teda div, že potom, keď bol poznal vteleného Syna Božieho, ten zbožný cit jeho rozžiaril sa v horúcu plamennú lásku k Nemu, tak že celý horel iba pre slávu Jeho? A táto vrúcna láska k Učiteľovi božskému objavovala sa pri každej príležitosti, tak že Kristus Pán nazval oboch bratov pre horlivosť ich «synmi hromu (Boanerges)».
Vekom bol sv. Ján najmladším spomedzi sv. apoštolov; ale akokoľvek bol mladý, predsa nezaostal za druhými apoštolmi čo do čistoty, zbožnosti a osvietenosti ducha. Pre nevinnosť srdca svojho požíval najúprimnejšie priateľstvo i zvláštnu lásku Učiteľa božského, a on sám priznáva v Evanjeliu svojom, že on bol tým učeníkom, ktorého miloval Ježiš. Isté je, že Pán Ježiš vyvolil si sv. Jána popri sv. Petrovi a Jakubovi za najdôvernejšieho spoločníka. Veď on bol prítomný s bratom svojím Jakubom a so sv. Petrom pri mnohých udalostiach, pri ktorých nebol prítomný žiaden druhý z apoštolov. Svätý Ján bol prítomný so sv. Petrom a bratom svojim svojím, Jakubom, keď Pán Ježiš uzdravil zázračne svokru Petrovu. On bol svedkom s týmito dvoma dôverníkami Pánovými, keď vzkriesil k životu dcéru Jairovu a dokázal moc Svoju nad životom a smrťou. Pán Ježiš vzal sebou iba týchto troch sv. apoštolov za svedkov na vrch Tábor, kde zaskvela sa tvár Jeho jako slnce, kde svietilo rúcho Jeho biele jako sneh, kde zjavili sa Mojžiš a Eliáš v sláve a rozprávali sa s Ním o smrti Jeho a hlas s neba dal sa počuť: (Mat. 17; 5. Sv. Peter 1; 17.): «Tento je milý Syn Môj, v ktorom mám zaľúbenie; Jeho poslúchajte!» Sv. Ján a brat jeho Jakub boli to, ktorí žiadali si z veľkej k Učiteľovi svojmu nebeskému, aby pršal oheň s neba na Samaritánov, ktorí nechceli vpustiť do mesta svojho Pána Ježiša; ktorých On však pokarhal (Lukáš 9; 6.): «Neviete, čieho ste ducha; Syn Človeka neprišiel zatratiť duše, ale spasiť!» Keď Ježiš so sv. apoštolmi chcel držať poslednú večeru, naložil sv. Petrovi a Jánovi, aby ju prichystali pre Neho a pre sv. apoštolov. A keď pri poslednej večeri Spasiteľ riekoI, že jeden z apoštolov zradí Ho, neopovážil sa spýtať sv. Peter, kto by to bol, ale dal znamenie sv. Jánovi, ktorý odpočíval na prsiach Ježišových, aby sa Ho spýtal na meno toho zradcu. A sv. Ján bol prítomný na osobitnom mieste na vrchu Olivovom, keď Učiteľ nebeský potil sa v úzkosti Svojej smrteľnej krvavým potom. Sv. Ján odprevádzal Pána Ježiša Krista do predsiene najvyššieho kňaza, áno až ku krížu na vrch Golgota (Kalváriu) a zotrval pod krížom Jeho až do smrti, keď všetci ostatni sv. apoštoli zo strachu rozutekali sa. Vtedy ukázalo sa, jak veľkú dôveru Pán Ježiš, visiaci na potupnom kríži, mal v milého učeníka Svojho.
Lebo keď uzrel Pán Ježiš matku Svoju, preblahoslavenú Pannu Máriu a učeníka Svojho sv. Jána, ktorého miloval, stáť pod krížom, riekol matke Svojej: (Ján 19; 26, 27.): «Hľa, syn tvoj!» Potom riekol učeníkovi: «Hľa, matka tvoja!» A on zaslúžil si toto vyznačenie stálosťou svojou, i lásku Spasiteľa sveta, ktorého neopustil ani v smrti. Po smrti Pána Ježiša Krista vzal sv. Ján zarmútenú a prebolestnú matku Jeho, Pannu Máriu, k sebe a opatroval ju až do blahoslaveného usnutia. Sv. Ján pomáhal sňať s kríža Pána Ježiša a položiť na lono preboľastnej matky Márie; odprevadil tiež mŕtve Telo Pánovo k hrobu a zažialil nad ním. Po vstaní z mrtvých osláveného Pána Ježiša Krista bol sv. Ján so sv. Petrom prvý pri hrobe; oni sklonili sa, nahliadli a sv. Ján vstúpil prvý do hrobu Kristovho, našiel plachty a zásteru, ktorou ovinutá bola hlava, ležať na jednom mieste, a sv. Ján veril, že Pán Ježiš vstal z mrtvých.
Sv. Ján bol prvý z apoštolov, ktorý poznal Vykupiteľa, keď sa zjavil po vzkriesení Svojom sv. apoštolom, ktorí lovili ryby na jazere Genesaretskom; i riekol sv. Petrovi: «To je Pán!» Bolo to tiež vtedy, keď Pán Ježiš Kristus odovzdal sv. Petrovi správu nad celou sv. cirkvou a predpovedal mu, že bude pre Neho ukrižovaný, a sv. Ján stál blízko a načúval, že sv. Peter obrátil sa, a keď uzrel milovaného učeníka Pánovho, spýtal sa: «Pane, a čo tento?» Na tieto slová odpovedal Pán Ježiš: «Chcem, aby on tak zostal, dokiaľ neprídem, čo tebe po tom? Ty poď za Mnou!» Po nanebvstúpení Pána Ježiša Krista, keď už Duch svätý sostúpil bol na sv. apoštolov a naplnil ich milosťou Božou, vstupoval sv. Ján so sv. Petrom do chrámu jeruzalemského, aby sa modlili. A hľa, pri bráne sedel muž, chromý od narodenia, vyše štyridsať rokov starý, ktorý prosil ich o almužnu.
Sv. Peter riekol (Skutky ap. 3; 6.): «Zlata a striebra nemám, ale čo mám, to dám tebe. V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!» A vyskočil zázračne uzdravený, stál a chodil, i vošiel s nimi do chrámu a tam sa prechádzal a od radosti poskakoval i zveleboval Boha. A keď zadivený ľud hrnul sa za sv. Petrom a Jánom do siene, ktorá sa menovala Šalamúnovou, dali sa neohrožení sv. apoštolovia do ohlasovania slova Božieho. Sv. Peter privolal Židom takto: «Mužovia izraelskí, čo sa divíte nad týmto, alebo čo-že hľadíte na nás, akoby sme silou svojou alebo mocou boli urobili, aby tento chodil? Boh Abrahámov a Boh Izákov a Boh Jakubov, Boh otcov našich oslávil Syna Svojho Ježiša... a viera, ktorá je skrze Neho, spôsobila celé toto zdravie pred tvárou všetkých vás!» Avšak pre hlásanie slova Božieho boli vzatí do väzenia od kňazov židovských a úradníkov chrámu.
Na druhý deň zišla sa vysoká rada židovská a sv. apoštolovia boli vyšetrovaní pre ten zázrak. I spýtali sa ich najvyšší kňazi: «akou mocou, alebo v ktorom mene urobili ste to vy?» Sv. Peter odpovedal: «Známo buď vám i všetkému ľudu izraelskému: V mene Pána nášho Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ktorého Boh vzkriesil z mrtvých, skrze Toho stojí tento pred vami zdravý. A niet v žiadnom inom Sv. spasenia; ani nie je zaiste iné meno pod nebom dané ľuďom, skrze ktoré by sme mali byť spasení.» Vysoká rada židovská prepustila ich na slobodu; ale prikázala im, «aby nikdy nehovorili, ani neučili v mene Ježišovom.» Ale oni nedbali na ten zákaz a hovorili: «Či je to spravodlivé pred tvárou Božou, aby sme poslúchali viac vás, než Boha, súďte!» A ohlasovali zase smelo slovo Božie, jako predtým.
I boli preto opäť a opäť žalárovaní, vypočutí a bičovaní. Ale oni radovali sa, že boli hodní trpieť potupu pre meno Pána Ježiša Krista. Keď obrátený svätý Pavel prišiel do Jeruzalema, aby navštívil sv. apoštolov, našiel tam sv. Petra, Jána a Jakuba Mladšieho, bol potvrdený od nich za apoštola, aby pôsobil medzi pohanmi, i píše o nich v liste Galaťanom, že sú oni stlpami sv. cirkve. Keď v Samarii diakon Filip pokrstil mnohých, poslaní boli zo zboru apoštolského sv. Peter a Ján, aby tamojším novokrstencom udelili sviatosť birmovania. Na to vrátil sa sv. Ján so sv. Petrom do Jeruzalema, a boli roku 51. prítomní na sneme cirkevnom. Sv. Ján zostal dlho v Jeruzaleme a pracoval na obrátení Židov; aby s času na čas zašiel i ku pohanom do vzdialenejších krajín, aby ohlasoval sv. Evanjelium.
Jemu ďakovať majú najmä Parthovia za obrátenie svoje na vieru Kristovu. Mnohí myslia, že zdržoval sa ešte v Jeruzaleme, keď preblahoslavená Panna Maria vzatá bola do neba. Isto je, že roku 62 bol ešte v shromaždení svätých apoštolov v Jeruzaleme, kde na miesto sv. Jakuba Mladšieho, ktorý vylial krv, svoju pre Pána Ježiša, vyvolený bol sv. Šimon. Keď sv. apoštolovia rozišli sa do rozličných krajín hlásať sv. Evanjelium, jako do Grécka a do Asie, i tiež do Itálie, vybral sa sv. Ján do Malej Asie. Ostrov Patmos -Egejské more Tu obrátil sv. Ján horlivým ohlasovaním sv. Evanjelia a veľkými zázrakami mnoho tisíc Židov a pohanov na vieru Kristovu a pozakladal stolice biskupské v mestách Smyrne, v Pergame, v Thyalire, v Sarde, vo Filadelfii, v Laodicei a inde a ustanovil biskupov, ktorí účinkovali pod správou jeho. Sám usadil sa stále v ľudnatom meste Efeze roku 66 a z tade riadil všetky obce cirkevné v Malej Asii a navštevoval ich s času na čas a čo za dobré zdalo sa mu, ustanovil v nich.
Dobrota jeho nadzemská, ľudomilnosť a nevinnosť, ktoré skvelý sa na tvári jeho, i pomazanie Božie, ktoré hovorilo výrečnými slovami jeho, zajímalo srdcia všetkých ľudí. A bolo veľmi treba, aby v tých krajoch strážil nad vzmáhajúcou sa sv. cirkvou tento horlivý apoštol Kristov, ktorý hlbšie vnikol do tajomství Božích, než ktorýkoľvek sv. apoštol alebo učeník Pánov, a ktorý na prsiach Spasiteľových bol napájaný múdrosťou a láskou nadzemskou. Veď začali v tých východných krajoch veľmi zavčasu vystupovať bezbožní bludoverci a kacíri, jako zvláštne Ebion a Cerinth, ktorí náhľady svoje osobné natískať začali sv. cirkvi, i upierať Kristu Pánovi podstatu božskú. Sv. Ján varoval pred bludármi ovce svoje. I aby ukázal veriacim, jako treba strániť sa kacírov, ušiel z verejného kúpeľa v Efeze, keď tam našiel bezbožných kacierov Cerintha a Ebiona.
I riekol učeníkom svojim: «Utekajme stadeto, deti moje, aby nezrútilo sa na nás toto stavisko pre takúto zlú spoločnosť!» Aby sv. Ján zachránil sv. cirkev od bludov, napísal sv. Evanjelium, v ktorom jasne a skvele dokázal, že Pán Ježiš Kristus je pravý Boh a človek spolu, že Slovo, jako nazýval Ježiša Krista, telom učinené je a prebývalo medzi nami, i dokonale osvetlil tajomstvo najsvätejšej nerozdielnej Trojice Božej.
Veď on sám hovoril (20; 31.): «Toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, i aby ste veriac mali život v mene Jeho.» Sv. Hieronym hovorí, že sv. Ján začal písať toto sv. Evanjelium po verejnej modlitbe a prísnom pôste. On prirovnaný býva všetkým právom k orlovi. Veď on vznáša sa duchom svojím v ňom nad oblaky a hviezdy, nad anjelov a nad všetky stvorené veci, a to až k najvyššiemu tajomstvu pochádzania Syna od Otca.
Mimo tohoto sv. Evanjeliuma, ktoré je doplňkom zprávy druhých sv. evanjelistov a zaoberá sa zvláštne tým, čo Kristus Pán učil, napísal sv. Ján tri listy, v ktorých dokazuje, že Pán Ježiš je pravý Boh a večný život, a v ktorých predovšetkým schvaľuje lásku k Bohu a k bližnému. Ukrutný cisár Domician, ktorý prenasledoval kresťanov, počul o horlivom účinkovaní sv. apoštola. I dal ho chytiť, poviazať a odvliecť z Efezu do Ríma.
Tu nútil pohanský cisár svätého Jána, aby obetoval modlám. Svätý apoštol vyznal neohrožene ukrižovaného Ježiša ako Syna Božieho. Preto dal ho Domician bičovať a vhodiť do kotla, naplneného vriacim olejom. Sv. Ján poznamenal vriaci kotol znamením sv. kríža; i nestalo sa mu nič a z kotla vyšiel jako z kúpeľa. I ohlasoval prítomnému ľudu učenie Ježiša Krista. Žretci pohanskí pripisovali tento zázrak čarom. To stalo sa v Ríme roku 95.
Rozhnevaný cisár Domician vypovedal sv. Jána do vyhnanstva na ostrov Pathmos, kde odsúdený bol s druhými kresťanmi, aby pracoval v mramorových baňach. S radosťou znášal sv. apoštol tieto muky. Tu zjavil mu milostivý Boh budúce osudy sv. cirkve, ktoré spísal v knihe svojej prorockej, pod názvom «Zjavenie.»Apokalypsis.
Sv. Hieronym hovorí, že kniha «Zjavenie sv. Jána» obsahuje toľko tajomstiev, koľko slov je v nej a že naznačuje v tajomných obrazoch všetky prenasledovania, ktoré má podstupovať sv. cirkev až po príchod Antikrista a do konca sveta. Rok na to 96 bol zavraždený cisár cisár Domician a nástupca jeho na tróne rímskom, Nerva, prestal mučiť nevinných kresťanov. A tak i sv. Ján navrátil sa z vyhnanstva roku 96 zase do mesta Efezu ku veriacim svojim a s novou silou začal spravovať podriadené cirkevné obce.
Podnikal ďaleké cesty ku cirkevným obciam, znášal nesčíselné trápenia, zápasil s mnohými nebezpečenstvami. Žiadna obeť nebola mu ťažkou, len keď mohol spasiť jedinú dušu. Krásny príklad o horlivosti sv. Jána, keď išlo o spasenie duševné bližných, rozpráva nám Klemens Alexandrinský zo života jeho.
Po navrátení do Malej Asie s ostrova Pathmosu prišiel sv. Ján do jedného mesta, kde uzrel nepokrsteného, nádeje plného mládenca. Tohoto odovzdal tamojšiemu biskupovi ku ďalšiemu vychovávaniu a vyučovaniu vo svätom náboženstve. Biskup vzal mladíka do domu svojho a usilovne staral sa o zdokonálenie jeho vo všetkých kresťanských cnosťach. Potom pokrstil ho a udelil mu sviatosť birmovania.
Neskôr zanedbal biskup starať sa o život mládencov. Tento dostal sa do zlej spoločnosti, bol zvedený s cesty kresťanskej dokonalosti a klesal vždy hlbšie do bahna neprávostí a ťažkých hriechov; konečne upadol medzi lotrov a stal sa náčelníkom ich. Celý kraj triasol sa pred krvavou bandou zbojníckou; lebo páchala tie najväčšie ukrutnosti. Po čase prišiel sv. apoštol Ján do toho istého mesta a dopytoval sa u biskupa na nádejného mládenca, ktorého mu bol sveril.
Biskup so žiaľom vyznal, že nádejeplný mladík upadol do zlej spoločnosti a stal sa zbojníkom. Svätý Ján roztrhol v žiali rúcho svoje, vzdychal a nariekal, i bijúc sa v prsia zvolal: «Ustanovil som ťa jako opravdivého strážcu nad dušou brata svojho a ty sklamal si mňa!» I žiadal od biskupa, aby mu zaopatril sprievodcu, i dal sa sv. apoštol na neschodných chodníkoch do hôr, ktoré boli obsadili povestní zbojníci.
Stráž zbojnícka popadla svätého starca a s krikom i nadávaním vliekla ho k náčelníkovi. Keď krvavý zbojník uzrel svätého apoštola, naľakal sa od hanby a dal sa na útek. Deväťdesiat ročný starec bežal za ním a volal: «Synu, prečo utekáš pred otcom svojim? Oj, smiluj sa nado mnou a neboj sa! Ešte zostáva ti nádej na život; chcem dobre stáť za teba! Rád pretrpím, keď je treba, i smrť za teba, jako Ježiš podstúpil smrť za nás!
Dušu svoju dal by som za dušu tvoju. Prestaň utekať a ver mi: Ježiš Kristus posiela ma k tebe!» Premožený takouto láskou zastal mladý muž, uprel zrak k zemi, odhodil zbroj, začal plakať a hodil sa do náručia svätému apoštolovi. Sv. Ján hodil sa zase k nohám kajúcnemu lotrovi, pobobozkal mu ruku, viedol ho naspät do mesta medzi počestných ľudí, modlil sa a postil s ním a priviedol ho k cnostnému a zbožnému životu, tak že konečne prijatý bol medzi služobníkov sv. cirkve.
Kaciri dali piť sv. Jánovi otravené víno. Svätý apoštol prežehnal kalich znamením sv. kríža, — a z neho zasypel vychádzajúci had. Preto v slávnostný deň jeho svätí sv. cirkev víno a kňaz rozdáva ho týmito slovami: «Pij lásku svätého Jána.» A pre túto zázračnú udalosť maľujú ho tiež maliari s kalichom v ruke, z ktorého vychodí had. Prostota a nevinnosť srdca u sv. Jána javí sa i v tom, že ako deväťdesiat ročný starec bol stále čistý vnútorne ako dieťa.
Istý poľovník divil sa nad tým. Sv. Ján riekol mu: «Prečo-že ty nemávaš vždy luk na kuši napnutý?» Poľovník odpovedal: «Preto, aby luk neztratil pružnosť a silu.» Sv. Ján riekol: «Dobre; ale nediv sa teda, keď vidíš, jako sa zabávam, aby myseľ moja tým schopnejšou bola ku konaniu povinností.»
Sv. Ján horel cez celý život svoj horúcou láskou k Bohu a k bližným a túto lásku odporúčal i druhým ľudom jako prvý zákon kresťanstva, bez ktorého plnenia všetky skutky sú márné a ničomné. On píše: «Keď hovorí niekto, že miluje Boha a nenávidí brata, ten je Ihár.» Preto tiež opakoval, keď pre vysokú starobu ani chodiť, ani dlho kázať nemohol a do zhromaždenia veriacich nosiť sa dával, iba tieto slová: «Synovia, milujte sa vospolok!»
A keď niektorí poslucháči sa spýtali, prečo bez prestania hovorieva to isté, odpovedal: «Pán prikázal to, a keď iba to robíme, dosť je!» Sv. Hieronym poznamenáva na toto vyslovenie: «Táto odpoveď je celkom dôstojná veľkého Jána, milovaného učeníka Ježišovho; ona mala by byť zapísaná zlatými písmenami do sŕdc všetkých kresťanov.»
Sv. Ján prežil všetkých sv. apoštolov. Milostivý Boh zdržoval ho u stáda jeho jako biskupa až ku počiatku druhého storočia: -veď on bol potrebný sv. cirkvi, aby porážal bludy a kacírstva, kým sv. cirkev nevzmohla sa a neupevnila pri toľkých nápadoch hmotných i duchovných so stránky neveriacich a zlostných Židov a zaslepených pohanov, najmä kacierov, jakými boli bezbožný Cerinth a Ebion, Doketi a Gnostici.
Proti týmto kacierom hlavne napísal, jako spomenute, i sv. Evanjelium, ktoré začína týmito slovami: «Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetky veci skrze Neho učinené boly: a bez Neho nie je učinené nič, čokoľvek bolo učinené. V Ňom bol život, a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy Mu neporozumely. Bol človek, poslaný od Boha, ktorému meno bolo Ján.
On prišiel na svedectvo, aby svedectvo vydal o svetle, aby všetci verili skrze Neho. Nebol on svetlo, ale aby svedectvo vydal o svetle. Bolo svetlo opravdivé, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet. Na svete bol a svet skrze Neho je učinený a svet Ho nepoznal.» On učil inými slovami: Ježiš Kristus je od večnosti, prv než Boh stvoril nebe i zem, z bytosti Otcovej zplodený Syn Boží.
I nazýva Syna Božieho Slovom, dľa zvláštneho zjavenia Božieho (Zjav. 19; 11 —13.), aby poučil veriacich o pravom význame Jeho proti myľnému nadužívaniu jeho od Cerintha a iných bludárskych učiteľov. A toto slovo (Ježiš Kristus) bolo od večnosti nielen v bytosti Otcovej ale i u Otca, i naznačuje tým osobitnú rozličnosť alebo samostatnú osobnosť večného Slova. A toto večné Slovo bolo pravý Boh, jednej bytosti a priradenosti s Otcom.
Všetky veci vidomé i nevidomé, nebeské i pozemské, skrze Slovo učinené sú nie jako nejakým nástrojom (demiurgom), ale rovnou a večne s Otcom pôsobiacou všemohúcnosťou. Všetok život anjelský a ľudský, vyteká z večného Slova jako zo žriedla (prameňa); Ono je život podstatný, večný, ktorý osvetľuje myseľ ľudskú k poznaniu večnej pravdy.
A táto večná múdrosť a pravda svieti ľuďom vo tmách hriechu a nevedomosti (proti Gnostikom!) pohrúženým; ale veľká časť ľudí nedala sa a nedá sa tým svetlom osvietiť, lebo je zaslepená neverou a nesriadenými náruživosťami.
Ján, ktorý krstil Pána Ježiša Krista, a vydal o Ňom svedectvo, bol iba človek a nie Messiáš, alebo anjel (za akého považovaný bol od bludovercov) a vyslaný bol na svet, aby pripravil ľud ku prijatiu Messiáša, Ježiša Krista, ktorý bol pravým svetlom, pôvodcom svetla, ktoré osvecuje rozum každého človeka, prichádzajúceho na tento svet, a svetlom viery a milosti tých, ktorých ráči uznať za hodných. Ježiš Kristus zázračným spôsobom objavil sa na svete jako Bohočlovek, a svetskí ľudia, po svetských veciach túžiaci, neuverili v Neho čo v Messiáša, Spasiteľa svojho. To je význam hlbokých slov sv. Jána, apoštola-evanjelistu. Ku potvrdeniu učenia Božieho činil omilostený sv. apoštol a miláčok Pánov mnohé divy a zázraky najmä v meste Efeze, kde medzi inými znamenitejšími zázrakmi vzkriesil mrtvého človeka k životu.
On jediný zpomedzi sv. apoštolov nepodstúpil smrť mučenícku, ale, jako mu bol predpovedal Pán Ježiš (Ján 21; 23.), zomrel tíško roku 101 po Kristovom narodení v meste Efeze, asi v deväťdesiatom štvrtom roku veku svojho. Telo svätého Jána apoštola a evanjelistu pochované bolo pri meste Efeze na vrchu a nad hrobom jeho povstal neskôr prekrásny chrám. Teraz je tam turecká mešita. Divné je, že ostatky jeho neboly nájdené v hrobe. Poučenie.
Sv. Ján, apoštol a evanjelista, požíval za života Spasiteľovho veľkú lásku Jeho a priateľstvo pre nevinnosť a prostotu srdca svojho. A slovo láska naplňovala až do blahoslavenej smrti čisté srdce jeho, tak že odporúčal ju i druhým ľuďom. I písal: «Keď hovorí niekto, že miluje Boha a nenávidí brata svojho, ten je lhár.»
Kresťane, keď chceš byť priateľom Božím, maj opravdivú lásku k Bohu a k bližným! Často volávaj so svätým Augustínom: «MiIujem Ťa, ó Bože, a žiadam si Ťa vždy viac milovať!» Pre horúcu lásku vyznamenával milosťou Pán Ježiš Kristus sv. Jána pred ostatnými sv. apoštolmi. Preto začína sa sv. omša dnešná týmito slovami (Sir. 15; 5.): «Uprostred cirkve otvoril ústa jeho a naplnil ho Pán duchom múdrosti a rozumu: a odial ho slávným rúchom.» I vyzýva nás dnes v pamätný deň blahoslavenej smrti miláčka Pánovho sv. cirkev pri vchode tejže sv. omše (Žalm 91; 2.): «Dobre je oslavovať a prespevovať menu Tvojmu, ó Najvyšší!» Boh odmenil i prostotu a nevinnosť srdca sv. Jána už na tejto zemi, keď poprial mu dožiť vysokého veku a sdelil mu tajomstvá Svoje.
Kresťane, máš vedeť, že nevinnosť srdca predlžuje život ľudský! Kardinál-arcibiskup Solis zo Sevilly, ktorý dožil stodesať rokov, hovoril o živote svojom takto: «Ja žil som v mladosti svojej, jako vo vysokej starobe, a preto som mladým vo vysokej starobe svojej. Viedol som zdržanlivý, rozmýšľaním, rozjímaním a učením sa zamestnávaný, ale i nie vždy sediaci a smutný život. Pokrm môj bol sporý, ale zdravý a dobrý. Pijával som málo, išiel som denne na zdravé povetrie a v dáždivom počasí prechádzal som sa pod zakrytou chodbou; tento spôsob života zachoval telo moje zdravým. Ale, aby mohol človek dožiť vysokého veku, treba je, aby mal i zdravú dušu. A ja pridŕžal som svoju prísno na mravný poriadok života, ktorý predpísaný nám je náboženstvom. Jemu ďakovať mám, že život môj bez choroby a zármutku trval až do veku patriarchov. Teraz som zrelým zrnom obilným, ktoré klíči oproti premeneniu svojmu.» Mládež naša , keď chceš dožiť blaženého vysokého veku, zachovaj nevinnosť srdca i duše svojej! Ako môže mládež zachovať nevinnosť svoju, o tom poučuje nás život svätého Gerharda. Tento muž Boží pochádzal z vojvodského rodu a bol vznešenými rodičami nábožne vychovávaný. Od mladosti žil nevinne a stránil sa zlej spoločnosti, hoci mal krásné telo a príjemné jednanie, i rád pobavil sa medzi dobrými a veselými ľuďmi.
Ako mládenec prišiel na dvor panovníka Berengara a nadobudol si vážnosti; i bolo sa obávať, že chválami a zvelebovaním dvoranov svedený bude k pýche a k iným neprávosťam. Ale sv. Gerhard zostal verným zbožnému vychovaniu svojmu. Navštevoval horlivé služby Božie a nedbal na to, keď druhí veľmoži vysmievali ho. Často pristupoval ku sv. sviatosťam a to zvlášte vtedy, keď cítil pokúšanie. On bol čistým v slovách a pohľadoch, nábožným a milosrdným oproti chudobným ľudom; žil skromne a jednoducho, a to, čo usporil, vynakladal na ciele a skutky kresťanskej lásky. Každodenne utiahol sa do skrytosti a venoval niektoré hodiny rozjímaniu, modlitbe a obcovaniu s Bohom. Mnohá panna, ktorú vytrhol z pokúšania, a mnohá schudobnelá rodina požehnávali v tichosti pamiatku jeho.
Tak zachránil sv. Gerhard na márnivom a roztopašnom dvore Berengarovom modlitbou a strážením nevinnosť srdca svojho. Tak môže zachrániť i mládež naša nevinnosť svoju, aby zaľúbila sa Bohu.
Modlitba.
Osvieť milostivé, ó Pane, cirkev svoju, aby učením svätého Jána, apoštola a evanjelistu Tvojho, osvietená, večných darov dojsť mohla. O to prosíme Teba skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen. SvätýJán patril k Dvanástim Ježišovým apoštolom. Spolu so svojím bratom Jakubom a apoštolom Petrom boli Ježišovými najbližšími spolupracovníkmi. Východné cirkvi ho zvyknú označovať prívlastkom Teológ, resp. Bohoslovec resp. Benger
Nie je známy rok jeho narodenia, tak ako nie je známy rok narodenia ostatných apoštolov. Je však pravdepodobné, že bol z nich najmladší. Azda aj preto sa mu hovorilo „miláčik Pánov“. Pochádzal z Betsaidy v Galilei podobne ako apoštol Peter. Jeho otec bol rybár Zebedej a matka sa volala Salome. Pôvodne bol učeníkom sv. Jána Krstiteľa, s jeho súhlasom sa stal Ježišovým učeníkom. Ježiš dal Jánovi a jeho bratovi Jakubovi meno Boanerges (v preklade synovia hromu). Ako jediný z Dvanástich zostal pri Ježišovi až do jeho smrti na Kalvárii. Ježiš Kristus mu z kríža zveril do opatery svoju matku Máriu. Podľa starodávnej kresťanskej tradície sa sv. Ján dožil vysokého veku. Napriek tomu, že ho mučili, ako jediný z apoštolov zomrel prirodzenou, nie mučeníckou, smrťou vo vyhnanstve na ostrove Patmos.
Sv. Ján okolo roku 70 napísal posledné, štvrté Evanjelium podľa Jána, preto sa často označuje ako Ján Evanjelista. Pri jeho písaní poznal texty predchádzajúcich troch (Evanjelium podľa Matúša, Evanjelium podľa Marka, Evanjelium podľa Lukáša). V jeho evanjeliu je preto viacero udalostí, ktoré iné evanjeliá nespomínajú a ktoré Ján osobne zažil počas svojho života s Ježišom. Okrem toho je aj autorom troch Jánových listov a Zjavenia apoštola Jána. Symbolom sv. Jána Evanjelistu je orol.
Sviatok sv. Jána
Oslava sviatku sv. Jána spadá v západnej liturgickej tradícii do vianočného obdobia, pretože sa slávi 27. decembra (vo východných cirkvách 26. septembra). Tradične je tento sviatok spojený s požehnaním vína a pšenice. 27. decembra
SV. JÁN apoštol a evanjelista (1. stor.)
Svätý apoštol a evanjelista Ján patril medzi najvýznamnejších apoštolov, medzi oporné stĺpy prvotnej Cirkvi, ako sa vyjadril apoštol Pavol v Liste Galaťanom (por. Gal 2,9). Viaceré zmienky o ňom nachádzame vo všetkých evanjeliách, v Skutkoch apoštolov, v Apokalypse a raz ho spomína apoštol národov na uvedenom mieste. Svätý apoštol Ján bol mladším bratom apoštola Jakuba "Staršieho". Títo bratia pochádzali pravdepodobne z Betsaidy na severovýchodnom brehu Genezaretského jazera, podobne ako apoštoli Peter a Andrej. Ich otec Zebedej bol rybárom a Ján i Jakub rybárčili spolu s ním a s ďalšími najatými pomocníkmi. Ich matka sa volala Salome. Patrila medzi ženy, ktoré sprevádzali Ježiša počas jeho verejného účinkovania, pomáhali mu a boli svedkami jeho smrti a zmŕtvychvstania. Mladý Ján bol teda rybárom. Ale mal aj iné, duchovnejšie záujmy. Ako sám prezradil v evanjeliu, bol spolu s Petrovým bratom Andrejom žiakom Jána Krstiteľa. Okrem toho mal bližšie neurčené styky s veľkňazským domom v Jeruzaleme (por. Jn 18,15n). Prvý raz sa stretol s Ježišom ešte ako učeník Jána Krstiteľa. Krstiteľ ich upozornil na okoloidúceho proroka z Nazareta slovami: "Hľa, Boží Baránok!" Vtedy sa Ján Zebedej spolu s Petrovým bratom Andrejom nesmelo pustili za Ježišom a nadviazali s ním priateľstvo, ktoré natrvalo poznačilo ich ďalší život. (Por. Jn l,35n.) Mladí Galilejčania však aj po tomto stretnutí ostali rybármi. Ich konečné povolanie za apoštolov prišlo neskôr, pravdepodobne po zázračnom rybolove, o ktorom hovorí Lukášovo evanjelium v piatej kapitole. Veľkodušnú odpoveď na Kristovo volanie možno vycítiť z jednoduchých slov evanjelia: "Oni hneď zanechali loďku i svojho otca a nasledovali ho" (Mt 4,22; Mk 1,20). V apoštolskom zbore Dvanástich mal Ján spolu s bratom Jakubom a Šimonom Petrom akési privilegované postavenie. Ježiš si ich vyberal za svedkov v slávnostných a vážnych chvíľach. Tak ho sprevádzali pri vzkriesení Jairovej dcéry (Mk 5,37), boli pri ňom vo chvíľach slávneho premenenia (Mt 17,ln) i smrteľnej úzkosti (Mt 26,37n). Azda práve tieto prejavy dôvery v nich vzbudzovali väčšie ambície a ich matku pohli k smelej žiadosti, ktorú predostrela Ježišovi: "Rozkáž, aby títo moji dvaja synovia sedeli s tebou v tvojom kráľovstve jeden na pravej a druhý na ľavej strane!" Iba materinská túžba zaistiť deťom čo najlepšiu budúcnosť môže ospravedlniť tieto nerozumné slová. Sám Ježiš musel zahriaknuť Salome a jej synov: "Neviete, o čo žiadate!" A potom sa obrátil na Jakuba a Jána s otázkou: "Či môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?" Sebavedomí Zebedejovci pohotovo súhlasili. Vtedy im Ježiš riekol: "Z môjho kalicha budete piť, ale dať niekomu sedieť po mojej pravej alebo ľavej strane nepatrí mne; to miesto sa dá tým, ktorým to určil môj Otec." (Por. Mt 20,20n; Mk 10,35n.) Epizódka neostala utajená pred ostatnými apoštolmi a je prirodzené, že sa ich to veľmi dotklo. Keďže Ježiš vedel, že ani jeden z nich nie je imúnny proti pokušeniu vyvyšovať sa, a azda, aby aj predišiel vážnejšej roztržke, dal svojim blízkym dôležité poučenie: "Viete, že panovníci vládnu nad národmi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nemá byť, ale kto chce byť medzi vami najväčší, nech sa stane vaším služobníkom! A kto chce byť medzi vami prvý, nech sa stane vaším sluhom! Tak ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a dať svoj život za mnohých." Okrem túžby obsadiť v Kristovom kráľovstve lepšie miesto ako ostatní mali Zebedejovci ešte jednu vážnu chybu, a to prchkosť, ktorá sa ľahko spájala s pomstychtivosťou. Keď raz Samaritáni odmietli Ježišovi pohostinstvo, Jakub a Ján chceli na nich zvolať oheň z neba. Ale Ježiš ich za to pokarhal (Lk 9,54n). Inokedy musel Kristus krotiť ich priveľkú horlivosť, keď sa Ján rozhorčoval, že ktosi mimo okruhu učeníkov vyháňal zlých duchov v Ježišovom mene. Ale popri všetkých ľudských slabostiach mali Zebedejovci, najmä mladší Ján, veľkú lásku k svojmu Učiteľovi. Ježiš to vedel a na Jánovu lásku odpovedal svojou. Preto sa mohol Ján vo svojom evanjeliu označovať za učeníka, ktorého Ježiš miloval (por. Jn 13,23; 19,26; 20,2; 21,7.20). Evanjelium spomína niekoľko prejavov vzájomnej lásky medzi božským Majstrom a jeho najmladším učeníkom. Ján sa pri poslednej večeri mohol opierať o Ježišovu hruď (Jn 13,23.25) a po zajatí ho ako jediný z apoštolov verne nasledoval až pod kríž (Jn 18,15n; 19,26), kde mu Ježiš pred smrťou zveril svoju matku (Jn 19,27). Na prvú zvesť o zmŕtvychvstaní (Jn 20,2) bežal s Petrom bez meškania k hrobu a nielen mladosť, ale i láska zrýchľovala jeho kroky, takže dobehol k prázdnemu hrobu prvý (Jn 20,4). Láska mu dala v šere genezaretskej hmly spoznať Pána (Jn 21,7) a láska mu nedovolila odlúčiť sa od neho, keď poveroval Petra najvyšším pastierskym úradom (Jn 21,20). Po Kristovom nanebovstúpení a po zoslaní Ducha Svätého ostal Ján ešte niekoľko rokov v Jeruzaleme. Skutky apoštolov ho viackrát spomínajú ako Petrovho spoločníka pri kázaní v chráme a pri konaní zázrakov. Za to obidvoch prenasledovala židovská veľrada. (Por. Sk 3,1-4,23.) Ján patril iste aj do skupiny apoštolov, o ktorých hovoria Skutky v piatej kapitole od dvanásteho verša. Títo apoštoli spolu s Petrom ohlasovali evanjelium, robili znamenia a tešili sa, keď mohli trpieť pre Kristovo meno. Po zabití diakona Štefana niekedy v rokoch 32-36 mnohí prvokresťania utiekli z Jeruzalema, aby sa vyhli prenasledovaniu. Evanjeliu to však iba poslúžilo, lebo ho zaniesli na nové miesta. Veľký úspech mal najmä diakon Filip, ktorý v Samarii mnohých získal pre kresťanstvo a pokrstil ich. Vtedy apoštoli vyslali do Samarie Petra a Jána, aby sa nad novokrstencami modlili, vkladali na nich ruky a tí prijímali Ducha Svätého (Sk 8,14n). Posledná zmienka o apoštolovi Jánovi v Jeruzaleme je v Liste Galaťanom (Gal 2,9), kde apoštol Pavol spomína stretnutie s Jakubom, Kefasom (Petrom) a Jánom, ktorí boli pokladaní za stĺpy Cirkvi. Bolo to v období "apoštolského snemu", teda roku 49 alebo 50. Keď sa Pavol vrátil z tretej misijnej cesty roku 58, našiel v Jeruzaleme z apoštolov už iba Jakuba Mladšieho. Teda nielen Peter, ale i Ján niekedy predtým odišiel. Podľa dobre podloženej tradície, nepriamo potvrdenej zmienkami v Apokalypse, apoštol Ján pôsobil po odchode z Jeruzalema v Malej Ázii, a to väčšinou v Efeze. Netreba zdôrazňovať, že "učeník, ktorého Ježiš miloval", sa usiloval verne splniť želanie svojho Učiteľa, aby sa postaral o jeho matku. Sám Ján uviedol v evanjeliu, že od chvíle, keď umierajúci Ježiš predniesol túto prosbu, vzal si Máriu k sebe. Niektoré neskoršie pramene dokonca tvrdia, že ju vzal so sebou i do Efezu. Ale po posúdení všetkých údajov a predpokladov možno pokladať prakticky za isté, že Panna Mária sa rozlúčila s pozemským životom v Jeruzaleme alebo jeho najbližšom okolí ešte pred Jánovým odchodom do Malej Ázie. Na rozdiel od iných apoštolov sa Ján dožil vysokého veku a zomrel prirodzenou smrťou. Za cisára Domiciána, ktorý vládol v rokoch 81-96, bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Patmos (por. Zjv 1,9), odkiaľ sa vrátil po vladárovej smrti do Efezu. Niektorí starí cirkevní spisovatelia spomínajú, že Jána pri prenasledovaní za cisára Domiciána hodili do kotla s vriacim olejom, a ten mu neuškodil. Ale historici pokladajú túto epizódu za málo pravdepodobnú. V posledných rokoch života Ján napísal viaceré spisy: Zjavenie čiže Apokalypsu, evanjelium a tri apoštolské listy. Sú to posledné časti novozákonného Svätého písma. Podobne ako iné biblické knihy aj spisy apoštola Jána predkladajú Božie zjavenia, ale so zvláštnym zreteľom na bludné náuky, ktoré sa šírili v mladom kresťanstve koncom 1. storočia. Popri sv. Pavlovi apoštol Ján bol druhým apoštolským teológom, ktorý prispel k vytvoreniu pojmov kresťanskej vieroučnej sústavy. V úvahách o Bohu apoštol zdôrazňoval, že Boh je Duch (Jn 4,24), Svetlo (1 Jn 1,5) a Láska (1 Jn 4,16). Božia láska sa prejavila tak, že Boh poslal na svet svojho jednorodého Syna, aby sme skrze neho dostali život (1 Jn 4,9; por. Jn 3,16). Božia láska nás zaväzuje, aby sme milovali nielen Boha, ale aj ľudí (1 Jn 4,7-21 a i.). O Ježišovi Kristovi apoštol Ján svedčí, že bol Bohom od večnosti (Jn 1,1-3), ale pri vtelení prijal pravú ľudskú prirodzenosť (1 Jn 1,1; 4,2; 2 Jn 7). Božie Slovo sa stalo telom (Jn 1,14), no pritom ostáva jedno s Otcom (Jn 10,30). Výraz "Slovo", po grécky "Logos", prevzal apoštol z gréckej filozofie, ale dal mu teologickú náplň. Kristus sa v Jánových spisoch javí ako jedinečný a absolútny nositeľ Božieho zjavenia. Len on prináša autentickú zvesť o Bohu (Jn 1,18; 3,11.32n; 7,16 a i.), on je Svetlo (Jn l,4.8n; 8, 12 a i.), Cesta, Pravda a Život (Jn 14,6); kto vidí jeho, vidí Otca (Jn 14,9). Zázraky boli "znamenia", ktoré potvrdzovali jeho božské poslanie (Jn 2,11; 4,54; 5,32.36n a i.). Proti bludárom, ktorí hlásali možnosť ospravedlnenia vlastnými silami, Ján prízvukoval, že Ježiš je obeťou zmierenia za naše hriechy a za hriechy celého sveta (1 Jn 2,2; 4,10; Jnl,29 a i.). Napriek mnohým hlbokým úvahám, symbolickému spôsobu vyjadrovania a vieroučným uzáverom Jánovo evanjelium nemožno pokladať za teologický traktát, ale za svedectvo o Ježišovi Kristovi, ako to na niektorých miestach zdôraznil sám evanjelista (Jn 19,35; 21,24). Je to svedectvo plné životných podrobností (napr. l,35n), aké mohol poznať len očitý svedok. Toto potvrdila aj moderná archeológia, ktorá zistila, že niektoré zvláštnosti v údajoch štvrtého evanjelia nie sú výplodom bujnej fantázie, ale verným zachytením skutočnosti (tak napr. rybník Betesda s piatimi stĺporadiami, nádvorie "Gabbata" s výraznou kamennou dlažbou). Nemožno však poprieť, že okrem doplňujúceho výberu látky sa Jánovo evanjelium líši od ostatných väčším duchovným vzletom. Preto sa štvrtý evanjelista označuje symbolom orla. Svätý apoštol a evanjelista Ján zomrel niekedy okolo roku 100 (azda 104) v Efeze. Tam ho aj pochovali. Nad jeho hrobom vznikla najprv kaplnka, ktorú nahradil cisár Justinián veľkým chrámom. Úcta svätého apoštola sa sprvoti šírila iba na Východe, ale už koncom staroveku začala prenikať na kresťanský Západ, kde postupne zaujala miesto, aké si tento významný Kristov učeník a svedok zaslúži. Sv. Ján, evanjelista - (27.12.)
Už najstaršie liturgické kalendáre, na dni nasledujúce bezprostredne po slávnosti Narodenia Pána, uvádzajú skupinu sviatkov. Stredovek v týchto svätých videl akoby čestný sprievod novonarodeného Krála a nazval ich „Comites Christi“ - Kristovi sprievodcovia. V rímskej liturgii sú to: prvomučeník Štefan (26. 12.), apoštol Ján (27. 12.) a deti, ktoré dal zavraždiť Herodes v Betleheme (28. 12.). Podľa sv. Bernarda sa nám po tieto tri dni predstavujú zástupcovia troch spôsobov svätosti: mučeník túžbou i skutkom (Štefan), mučeník túžbou (Ján) a mučeníci len skutkom (neviniatka).
Pozrime sa aspoň trochu do tradície, čo nám hovorí o sv. Jánovi. Sv. Ján, evanjelista, bol synom Zebedea a Salome a bratom sv. Jakuba Staršieho. Spolu s Petrom a Jakubom tvorili akési najdôvernejšie spoločenstvo okolo Pána Ježiša. Boli svedkami Premenenie na hore, ale tiež videli aj krvavý pot v Getsemany. Pán Ježiš ich nazval „synovia hromu“. Stará tradícia, zachovaná v liste Polycrata z Efezu pápežovi Viktorovi (189 -198), hovorí o sv. Jánovi ale týka sa to aj jeho brata Jakuba, toto: „Ján, ktorý spočinul na prsiach Pána, bol rodom kňaz a nosil PETALON. Bol svedok a učiteľ. On odpočíva v Efeze“. Podľa tohto svedectva obidvaja pochádzali z veľkňazskej rodiny. Právo nosiť PETALON (veľkňazská čelenka) mali len veľkňazi. U Židov platilo pravidlo, že každý kňaz, ktorý nebol momentálne v úrade, sa musel živiť remeslom. Takto lepšie pochopíme mimoriadnu prosbu ich matky, aby zaujali prvé miesta v Božom kráľovstve. Oni spolu s Petrom apoštolom, ktorý predstavuje novozákonné kňazstvo, tvoria najdôvernejšiu skupinu okolo Ježiša. Bolo známe, že židovský veľkňaz bol povinný bdieť v modlitbách v spoločenstve mladších kňazov noc pred sviatkom zmierenia. Podobne to robí Ježiš na Olivovej hore. Z toho, čo sme povedali, môžeme pochopiť aj teologické nadanie, ktoré sa prejavuje v evanjeliu sv. Jana, aj zvláštnu pozíciu, ktorú mal apoštol Jakub u kresťanov židovského pôvodu.
Sviatok sv. Jana sa slávi na Východe od 4. storočia. Pôvodne bol spojený so spomienkou na jeho brata Jakuba staršieho. Sv. Ján podľa tradície pôsobil v Efeze, za cisára Domiciána bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos, kde napísal Apokalypsu a po návrate do Efezu, kde zas napísal svoje evanjelium, zomrel vo vysokom veku (za cisára Trajána). K jeho úcte v stredoveku prispela aj legenda, že vraj aby obrátil istého pohanského kňaza v Efeze, vypil otrávené víno, a nič sa mu nestalo. Ďalšie legenda hovorí, že bol v Ríme pred Latinskou bránou hodený do kade s vriacim olejom beztoho, že by mu to uškodilo. Na sviatok tohto svätca sa na mnohých miestach žehná víno. Toto požehnanie, ovplyvnené už spomínanou legendou, sa vyvinulo z dávneho zvyku, ktorý mal svoje korene ešte u starých Grékov a Rimanov.
27. decembra - Svätý Ján, evangelista
Pozrieme sa aspoň trochu do tradície, čo nám hovoria o sv. Jánovi starodávne svedectvá. Sv. Ján Evanjelista, bol synom otca Zebedeja a matky Salome a bratom sv. Jakuba Staršieho, apoštola. Spolu s apoštolom Petrom a Jakubom tvorili akési najdôvernejšie spoločenstvo okolo Pána Ježiša. Boli svedkami Premenenia na hore, ale takisto videli i krvavý pot v Getsemani. Pán Ježiš im dal prezývku, „synovia hromu“. Stará tradícia zachovaná v liste Polykarpa z Efezu pápežovi Viktorovi (189-198) hovorí o sv. Jánovi Evanjelistovi, ale rovnako sa to týka aj jeho brata Jakuba, toto: „Ján, ktorý spočinul na hrudi Pána, bol rodom kňaz a nosil petalon. Bol svedok a učiteľ. On odpočíva v Efeze“. Podľa tohto svedectva obidvaja bratia, Jakub i Ján, pochádzali z Veľkňazskej rodiny. Petalon bol vlastne čelenkou veľkňazov. Právo nosiť petalon mali len veľkňazi.
U Židov platilo pravidlo, že každý kňaz, ktorý nebol zrovna v aktuálnom úrade veľkňaza, musel sa živiť remeslom. Vidíme to napríklad u sv. Pavla, ktorý okrem toho, že študoval u nôh Gamaliela, predsa vystupuje ako ten, ktorý ovláda výrobu stanov. Možno i z týchto faktov lepšie pochopíme zvláštnu prosbu ich matky, aby zaujali význačnejšie miesta v Božom kráľovstve. V určitom zmysle táto prosba mala svoje opodstatnenie. Oni nakoniec spolu s Petrom apoštolom, ktorý predstavuje novozákonné kňazstvo, tvoria zvláštnu, najdôvernejšiu skupinu okolo Pána Ježiša. Bolo známe, že židovský veľkňaz bol povinný bdieť v modlitbách v spoločenstve mladších kňazov noc pred sviatkom zmierenia. Podobne to robí Pán Ježiš na Olivovej hore. Z toho, čo sme povedali, môžeme pochopiť aj skutočne teologické nadanie, ktoré sa prejavuje v Evanjeliu sv. Jána, aj zvláštnu pozíciu, ktorú mal apoštol Jakub u kresťanov židovského pôvodu, ako aj to, prečo musel ako prvý z apoštolov zomrieť mučeníckou smrťou práve sv. Jakub, starší. Sviatok sv. Jána sa slávi na Východe od 4. storočia. Pôvodne bol spojený so spomienkou na jeho brata, Jakuba staršieho. Sv. Ján podľa tradície pôsobil v Efeze, za cisára Domiciána bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos, kde napísal Apokalypsu a po návrate do Efezu, kde napísal svoje Evanjelium, zomrel vo vysokom veku (za cisára Trajána). K jeho úcte v stredoveku prispela aj legenda, že vraj, aby obrátil istého pohanského kňaza v Efeze, vypil otrávené víno, a nič sa mu nestalo. Ďalšia legenda hovorí, že bol v Ríme, pred Latinskou bránou hodený do kade s vriacim olejom bez toho, že by mu to uškodilo. Na sviatok tohoto svätca sa na mnohých miestach požehnáva víno. Toto požehnanie, ovplyvnené už spomínanou legendou sa vyvinulo z dávneho zvyku, ktorý mal svoje korene ešte u starých Grékov a Rimanov. Liturgia tohoto sviatku predstavuje sv. Jána ako veľkého ohlasovateľa tajomstva večného a vteleného Slova. V prvom čítaní počúvame: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: slovo života. Lebo sa zjavil život a my sme ho videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“ (Jn 1, 12). V modlitbe dňa zas prosíme, aby sme tajomstvo večného Slova, ktoré nám Boh zjavil prostredníctvom svätého Jána s osvietenou mysľou a milujúcim srdcom pochopili. Sv. Ján bol uchvátený Slovom, ktoré sa stalo telom a na ktorého sa bolo možné dívať ľudskými očami a aj ľudský dotknúť. Vyprosujme si prostredníctvom tohto apoštola úctu k ľudskému telu, ktoré sa stalo príbytkom Slova. Životopis sv. Jana
Svätý Ján evanjelista pochádzal z Betsaidy pri Genezaretskom jazere v Palestíne. Svätý Ján bol učeníkom Jána Krstiteľa, bol pri Ježišovom krste a keď označil Ján Krstiteľ Ježiša „Baránkom Božím“, stal sa aj jeho nasledovníkom. Svätý Ján Evanjelista bol Ježišom veľmi obľúbený. Na vlastné oči videl vzkriesenie Jairovej dcéry, premenenie Pána na kopci a Ježišovu agóniu v Getsemanoch. S Petrom mal za úlohu pripraviť poslednú večeru, mal u nej čestné miesto na Ježišových prsiach. Keď Ježiša zatýkali, utiekol s ostatnými učeníkmi, bol jediným apoštolom pod krížom a najplnejšie spoznal hĺbku Ježišovej lásky. Od Ježiša prijal Máriu za Matku. O správe, že Pán vstal z mŕtvych počul spolu s Petrom ako prvý a videl prázdny hrob. S Ježišom sa stretol a videl jeho rany, keď Ježiš vstupovať na nebesia a zoslal Ducha Svätého. Zúčastnil sa na uzdravení chromého, bol tiež väznený, oslobodený anjelom, prenasledovaný a kvôli Ježišovi bičovaný. Bol sprievodom apoštolu Pavlovi. Svätý Ján evanjelista hlásal evanjelium v Malej Ázii, kde zostal v Efese. Hovorí sa, že v Ríme bol bičovaný a vhodený do vriaceho oleja, z ktorého vyšiel bez popálenín. Olej sa premenil na nebeskú rosu, takže Ján vystúpil silnejší a čerstvejší ako predtým. Bol vyhostený na ostrov Pathmos z dôvodu obžaloby mágie. Zomrel v Efese asi okolo roku 101.
Najzaujímavejšou povesťou o svätom Jánovi rozpráva, že po návrate do Efezu, kde podľa legendy, veľkňaz chrámu bohyne Diany, ho nechá vypiť kalich vína s jedom. Ján urobil nad kalichom znamenie kríža a víno vypil. Všetci, ktorí vedeli o jede, čakali, že Ján zomrie, ale tak sa nestalo, Jánovi sa nič nestalo. V najznámejšom chráme, ktorý nesie jeho meno, v bazilike sv. Jána v Lateráne, medzi inými relikviami svätého, sa uchováva pohár, do ktorého bol prisypaný onen jed, ktorý mal usmrtiť Jána.
Ján Evanjelista je patrónom: notárov, maliarov, sochárov, teológov, mäsiarov, sedlárov, valchárov, platnérov, výrobcov zrkadiel, zbrojarov, puškarov, ľudí s popáleninami, sviečkarov, košíkárov, olejárov, tlačiarov, knihovníkov, papiernikov , pomocník pri otravách jedy, patrón priateľov, alchymistov, dnes aj vedcov.
teológov, úradníkov, notárov, spisovateľov, sochárov, maliarov, pisárov, kníhkupcov, kníhtlačiarov, viazačov kníh, výrobcov papiera, vinárov, mäsiarov, výrobcov zrkadiel, rytcov, výrobcov sviečok a košíkov; vzývaný ako ochranca priateľstva; pri otrávení, popáleninách, bolestí nôh, epilepsii; za príhodné počasie
Atribúty:
orel, hrob, had, kalich, kotel
ŽIVOTOPIS Pochádzal z Betsaidy pri Genezaretskom jazere v Palestíne. S bratom Jakubom sa stal Ježišovým učeníkom a spoločne s Petrom boli svedkami vzkriesenia dcéry Jairovej, premenenia Pána i úzkosti v Getsemanoch. Bol jediným apoštolom pod krížom a najplnejšie spoznal hĺbku Ježišovej lásky. Od Ježiša prijal Máriu za Matku. V Ríme bol vhodený do vriaceho oleja a keď mu olej neublížil, bol vypovedaný na ostrov Pathmos. Zomrel v Efese asi okolo roku 101.
Je autorom štvrtého evanjelia, troch listov a knihy Zjavenia.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
"MILUJTE SA NAVZÁJOM" (13. januára, 34)
Bol synom galilejského rybára Zebedea a jeho ženy Salome. Mal staršieho brata Jakuba a obaja boli rozhodnutí pokračovať v otcovom remesle. Keď Ján Krstiteľ pri Jordáne učil a vyzýval na pokánie, Ján Zebedeov sa s Ondrejom pripojil k jeho učeníkom. Druhý deň boli svedkami Ježišovho Krstu, pri ktorom Duch zostúpil ako holubica z neba na toho, o ktorom Ján predtým povedal, že mu nie je hoden rozviazať remienok pri opánkoch. Keď šiel Ježiš okolo a Ján Krstiteľ ho opäť nazval Baránkom Božím, obaja vykročili za ním. Ježiš sa obrátil a spýtal sa: "Čo by ste chceli?" Ich odpovedí bolo: "Majstre, kde bývaš?" (Ján 1,38) V tej otázke bola skrytá Jánova túžba priblížiť sa k osobnosti Božského učiteľa. Pre jej silu a Ježišovo láskyplné pozvanie, po ktorom u neho strávili zvyšok dňa, si Ján pamätal detaily ešte keď po mnohých rokoch písal evanjelium.
O niekoľko dní neskôr, keď Ján s Jakubom na otcovej lodi spravovali siete, prišiel Ježiš a povolal ich od rybárskeho remesla za svojich učeníkov. Okamžite vstali a šli za ním. (Mt 4.21-22; Mk 1,19-20).
S vyvolením dvanástich sa Ján i Jakub, hneď vedľa Petra, stali významnými svedkami, ktoré Ježiš so sebou bral k udalostiam, ktoré mali byť ostatným zjavené neskôr.
Aj keď je Ján označovaný za miláčika Pána a je zdôrazňovaná čistota jeho duše, premohla ho niekedy jeho cholerická povaha, pre ktorú ho aj s Jakubom Pán nazval „Boanerges“ – „Synovia Hromu“ (Mk 3,17). Tak nejako sa prejavili, keď v jednej samárskej dedine sa obyvatelia previnili proti pohostinnosti (ktorá bola na Východe považovaná za svätú povinnosť) a odopreli im možnosť nocľahu. Vtedy povedali: "Pane, chceš aby sme zvolali z neba oheň, aby ich zahubil?" (Lk 9,54) Ježiš ich pokáral: "Neviete, akého ste ducha. Syn človeka neprišiel ľudí zahubiť, ale zachrániť." - Tak Ján prechádzal Ježišovou školou lásky. Bol pri uzdravení Petrovej svokry (Mk 1,28n) aj pri vzkriesení dcéry Jairovej - "Nedovolil nikomu, aby šiel s ním, iba Petrovi, Jakubovi a jeho bratovi Jánovi." (Mk 5,37).
Podobne iba tieto tri vyviedol na horu (Tábor), kde sa pred nimi premenil, takže jeho odev žiarivo zbelel a po jeho boku sa zjavili Eliáš s Mojžišom, ako sa s ním rozprávajú. Pri návrate im Ježiš prikázal, aby o tom nevyrozprávali kým nevstane z mŕtvych. To nedokázali pochopiť, ale Ježiš im naznačil, že v takej sláve, ako ho videli, znova príde pri druhom príchode. Najprv však musí veľa trpieť a byť v opovrhnutí, ako o ňom napísané. Prvý jeho príchod oznámil Ján Krstiteľ ako „druhý Eliáš“, ale oni s ním urobili, čo sa im zapáčilo. (porov. Mt 17,9-13)
Týmto boli traja vyvolení učeníci, ku ktorým patril Ján, pripravovaní na to, aby ich viera vydržala, až nastane Ježišova výkupná obeť. Na jej začiatku opäť vzal tieto tri hlbšie do Getsemanskej záhrady, aby sa stali nielen svedkami jeho krvavého potu a slobodného vydania sa do rúk nepriateľov, ale aby vo svojej úzkosti u nich hľadal posilu.
Keď Ježiša odviedli do veľkňazovho dvora, Ján, ktorý sa poznal s veľkňazom, vzal Petra sebou dovnútra. Na to však dopadli otázky, a objavila sa Petrova slabosť, keď na ne mal pravdivo odpovedať. S následnou ľútosťou potom opustil dvor. Ján zostal svedkom Ježišovho utrpenia a smrti. S Ježišovou Matkou prežíval najbolestnejšie chvíle pod jeho krížom ako jediný z apoštolov a prakticky tam všetkých zastupoval, dokonca aj nás, keď prijímal poslednú Ježišovu vôľu pri jeho slovách k Márii ak nemu: " Žena, to je tvoj syn." - "To je Tvoja matka." (Ján 19,27) Od tej chvíle si ju Ján vzal k sebe.
Po správe o zmŕtvychvstaní bol Ján prvým z mužov pri hrobe. Nazrel dovnútra, ale nevošiel, aby tam ako prvého pustil Petra, na ktorom Pán prisľúbil vybudovať cirkev. (porov. Jn 20,3-8). Večer boli pokope s ostatnými apoštolmi za zatvorenými dverami, keď Zmŕtvychvstalý Pán stál medzi nimi so slovami: "Pokoj vám! ... a povedal im: "Prijmite Ducha Svätého! Komu hriechy odpustíte, tomu sú odpustené, komu ich neodpustíte, tomu odpustené nie sú.“ (Jn 20,19-23)
Všetci museli ešte dovŕšiť svoju premenu. Vidíme ich znova pri rybárčení na Genezaretskom jazere, ale nedarilo sa im, až na Pánov pokyn. Vtedy Ján prvý poznal, že na brehu stojí Ježiš. Po zázračnom rybolove s ním raňajkovali. Tu ustanovil Petra, po jeho trojitom vyznaní lásky, vrchným pastierom svojej cirkvi a naznačil mu akou smrťou oslávi Boha, zatiaľ čo o Jánovi na Petrov dotaz povedal: " Ak chcem, aby zostal, až prídem, prečo sa o to staráš?" (Ján 21,22) Ján bol jediný z apoštolov, ktorý nemal zomrieť mučeníckou smrťou, ale až do veľmi vysokého veku mal o Pánovi vydávať svedectvo a klásť dôraz na najväčšie prikázanie.
Po zoslaní Ducha Svätého, pri ktorom sa s apoštolmi stala veľká premena, potrebná na plnenie ich úloh, Ján zostal ešte niekoľko rokov v Jeruzaleme. Skutky apoštolov ho ukazujú ako Petrovho spoločníka pri kázaní v chráme aj pri konaní zázrakov. Spoločne boli prenasledovaní židovskou veleradou, ako sa dočítame v 3.-4. kapitole. Keď im zakázali kázať a učiť, neohrozene odpovedali: "Súďte sami, či je to pred Bohom správne, aby sme počúvali viac vás ako Boha. Je predsa nemožné, aby sme nehovorili o tom, čo sme videli a počuli." (Sk 4,19-20).
Sv. Pavol v liste Galaťanom volá Jakuba, Petra a Jána ako uznávané stĺpy cirkvi. (porov. Gal 2,9). Ján sa zdržiaval po boku Ježišovej Matky, s ňou tiež býval nejaký čas v Efese a posledné obdobie pred koncom jej pozemského života opäť v Jeruzaleme.
Po nanebovzatí Panny Márie, asi od doby smrti apoštola Pavla, podľa tradície pôsobil Ján v Efese. Hovoria o tom cirkevní otcovia Irenej, Klement Alexandrijský, Justin a Eusebius aj cirkevné tradície. Medzi významnými Jánovými učeníkmi sú menovaní traja biskupi: Papiáš z Hierapolu, Polykarp zo Smyrny a Ignác z Antiochie. Je uvádzané, že už za Jánovho pôsobenia sa objavilo niekoľko bludných učení, proti ktorým Ján účinne vystupoval. Išlo o učenie Ebionitov, ktorí hlásali, že Ježiš Kristus bol len obyčajný človek a preto je nutné naďalej zachovávať starozákonné predpisy; ďalej Dokété, učiaci, že Spasiteľ mal telo len zdanlivé a tretie bludné učenie šíril Kerint s ďalšími učeníkmi Šimona čarodejníka, ktorí o Stvoriteľovi aj o Ježišovi Kristovi šírili úplné nezmysly. Apoštol Ján snáď preto a tiež na prosbu maloázijských cirkevných obcí spísal štvrté evanjelium, ktoré je doplnkom prvých troch evanjelií, tzv. synoptických. Takisto napísal tri listy, z ktorých bol prvý uvádzaný ako sprievodný k evanjeliu a bol napísaný po r. 90, asi v Efese.
Za vlády cisára Domitiana, asi okolo roku 95, bol apoštol Ján, podľa tradície, v Ríme bičovaný a potom vhodený do vriaceho oleja. Pretože z neho vystúpil bez ujmy na tele (napísal Tertullián aj Hieroným), pohania s Domitianom to považovali za mágiu. Medzi kresťanmi sa zase šírilo, že vriaci olej sa premenil na nebeskú rosu. Podstatná je platnosť Ježišových slov "chcem, aby zostal" (Jn 21,22) - proti ktorým svet nič nezmôže. Domitianovi sa podarilo iba vyhostiť Jána na ostrov Pathmos. Ján tu mal videnie, ktoré spísal v knihe Zjavenia, v ktorej apokalyptickým slohom, za pomoci obrazov a symbolov, vykreslil budúce dejiny cirkvi.
Po smrti cisára Domitiána sa Ján vrátil do Efezu. Legenda hovorí o tom, že z vôle kňaza chrámu bohyne Diany mal vypiť kalich vína s jedom. Lenže predtým urobil nad kalichom znamenie kríža a jed mu neublížil. S tým súvisí svätenie vína počas Jánovho sviatku aj atribút kalicha s hadom. Tento kalich či pohár je uložený medzi relikviami v najznámejšej jemu zasvätenej bazilike - sv. Jána v Lateráne.
Ako evanjelista je zobrazovaný s orlom, symbolizujúcim vzlet do výšin v začiatku jeho evanjelia. Atribút hrobu sa viaže k povesti, že si vopred vykopal hrob v tvare kríža i že sa po jeho pochovaní zem nad ním hýbala. Jánovo odsúdenie na smrť vo vriacom oleji pripomína nielen ďalší atribút, ale v minulosti to bol aj zvláštny sviatok 6. 5., zvaný "Ján pred Latinskou bránou" (juhovýchodná mestská v Ríme). Slávenie pamiatky sa konalo od IX. storočia a oslava súvisela s posvätením chrámu (postaveného tu za Hadriána I.) – takže bola pútnickou slávnosťou. Pamiatka, ako zdvojenie sviatku, zanikla. Z legendárneho rozprávania je možné spomenúť vzkriesenie Drusiany aj vzkriesenie dvoch otrávených mužov.
Podľa tradície sa Ján dožil asi 90 rokov. Svoje posledné kázanie zjednodušil na tri slová: "Milujte sa navzájom!" - Opakovanie tejto vety zdôvodňoval slovami: "Je to prikázanie Pána - ak bude zachovávané, potom je to dostatočné."
Pochovaný bol na pahorku pri meste a nad jeho hrobom bola postavená kaplnka, prestavaná v 1. polovici VI. storočia, za cisára Justiniána, vo veľký chrám.
PREDSAVZATIE, MODLITBA "Toto je moje prikázanie: Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás." (Ján 15,12) Zamyslím sa dnes nad dosahom a hĺbkou tohto Ježišovho prikázania. Vedie až k položeniu života za druhého, ako to z lásky k nám urobil Ježiš, aby sa nám dostalo večného spoločenstva s Bohom. Preto Ján mohol povedať – „to stačí“. Zachovávať toto prikázanie znamená zotrvávanie v Ježišovej láske... (porov. Jn 15, 10).
Bože, Ty si dal svätému apoštolovi Jánovi nahliadnuť do tajomstva svojho večného Slova: ukáž aj nám bohatstvo svojej lásky, osvieť našu myseľ a otvor naše srdce, aby sme správne spoznávali a ochotne prijímali, čo nám o Tebe zvestoval. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
* Betsaida, dnes pahorok Et-Tell pri Ad Dardara, Sýria † okolo 101 (?) Efez, dnes ruiny pri meste Selçuk, Turecko (?)
Význam mena Ján: Boh je milostivý (hebr.)
Atribúty: orol, kalich s hadom, nádoba s olejom, kniha
Patrón sochárov, maliarov, tlačiarov, výrobcov papiera, kníhviazačov, kníhkupcov, spisovateľov, úradníkov, notárov, teológov, vinárov, mäsiarov, sedlárov, sklenárov, rytcov, výrobcov sviečok a prútených vecí; pre dobrú úrodu, pred krupobitím, otravou, popáleninanmi, epilepsiou
Sv. Ján apoštol, grécka ikona
Sv. Ján bol najmladším spomedzi apoštolov. Bol synom Zebedeja a bratom Jakuba s prímením Starší. Bol učeníkom, „ktorého Ježiš miloval“. Narodil sa pravdepodobne v Betsaide. Jeho otec bol rybárom, zrejme zámožnejšie situovaným, pretože zamestnával viacerých ľudí. Keď Ježiš povolal Jakuba a Jána, oni hneď zanechali všetko a šli za ním. Počas svojho pôsobenia ich Kristus nazval „Synovia hromu“, kvôli tomu, že chceli zoslať oheň z neba na dedinčanov, ktorí ich neprijali. Ich matka raz prosila Ježiša, aby mohli oni dvaja sedieť v Božom kráľovstve po pravici a ľavici Boha. Ján bol jediným učeníkom, ktorý zostal s Ježišom až do poslednej chvíle jeho života tu na zemi. Jemu zveril Pán svoju Matku. Podľa tradície sa po vzkriesení Ján usadil v Efeze aj s Máriou, Ježišovou Matkou. Napísal štvrté evanjelium, tri listy a Apokalypsu (Zjavenie apoštola Jána). Založil viacero prvokresťanských spoločenstiev v Malej Ázii. Ako jediný z apoštolov nezomrel mučeníckou smrťou, hoci ho na rozkaz cisára Domiciána hodili do suda s vriacim olejom. Potom musel odísť do vyhnanstva na ostrov Patmos. Zomrel až okolo roku 100 v Efeze vo vysokom veku. Je patrónom Malej Ázie.
Apokalypsa-Kniha Zjavení - je posledná z 27 kníh Nového zákona. Je jedinou novozákonnou prorockou knihou.
Autorstvo
Názov knihy naznačuje, že jej pravdepodobným autorom bol apoštol Ján, ktorý ako jediný z dvanástich apoštolov zomrel prirodzenou smrťou a ako posledný z nich. V samotnej knihe však autor sám seba pomenováva iba Ján a udáva, že počas zjavenia bol v exile na ostrove Patmos, takže sa o ňom hovorí aj ako o Jánovi z Patmu.
Štruktúra
Kniha sa skladá podľa všeobecne rozšíreného delenia z 22 hláv (kapitol) a obsahovo sa delí na dve časti:
Posolstvo siedmim cirkvám (cirkevným spoločenstvám) v Malej Ázii (hlavy/kapitoly 1-3)
Druhá časť knihy je preplnená symbolmi a obraznými vyjadreniami, preto existuje mnoho jej výkladov, pričom žiadny z nich nie je všeobecne prijímaný, dokonca ani v samotnej Katolíckej cirkvi nepanuje v tomto podľa mnohých informácií jednota.
Mnohé predstavy v knihe sú podobné ako v židovských apokalypsách. Zjavenie sa popisuje vo videniach.
V tejto knihe sa objavuje aj takzvané satanské číslo (666), ktoré sa vykladá a interpretuje rôznymi spôsobmi.
Ostrov,kde bol vo vyhnanstve sv.Ján za vlády rímskeho cisára Domiciána...po jeho zavraždení r.96 sa mohol vrátiť do Efezu,kde kedysi žil s Pannou Máriou a tam ako starec vo vysokom veku vyše 90 ročný umiera ako jediný z apoštolov prirodzenou smrťou okolo r. 100 už za počiatočnej vlády cisára Trajána...
Patmos (starogr.Πάτμος, tal.Patmo) je malý grécky ostrov v Egejskom mori. Je jedným z najsevernejších Dodekanézskych ostrovov. Má 3 044 obyvateľov a rozkladá sa na ploche 34.05 km2. Historické centrum (Chorá) s kláštorom sv. Jána a jaskyne Apokalypsy sú od roku 1999 zapísané na zozname lokalít Svetového dedičstva UNESCO. Zomrel tu apoštol Ján približne okolo roku 100 po Kr.
V roku 2011 žilo v obci 3047 obyvateľov, z čoho pripadalo 2998 na hlavný ostrov Patmos, 44 na Arki a 5 na Marathos . Hlavným mestom ostrova je mesto Patmos , zatiaľ čo najväčším je prístavné mesto Skala . Celý ostrov tvorí jednu obec, ktorá sa nečlení na obecné jednotky a komunity a skladá sa priamo z jednotlivých sídiel, tj miest a dedín. V zátvorkách je uvedený počet obyvateľov jednotlivých sídiel.
Vlastný ostrov je pretiahnutý zo severu na juh. Má veľmi nepravidelné pobrežie s mnohými chránenými zátokami . Ostrov je hornatý. Jeho najvyšší bod má nadmorskú výšku 269 m .
V roku 95 za vlády rímskeho cisára Domitiana bol na ostrov vypovedaný svätý Ján . Ján bol učeníkom Krista a autorom jedného z evanjelií . Práve na tomto ostrove mal mať videnie, ktoré neskôr zaznamenal v knihe Zjavenia Jánovo v jaskyni Apokalypsy , ktorá sa zachovala v nezmenenej podobe vrátane výstupku, kde sv. Ján spával. U nej bol vybudovaný kláštor Apokalypsy. Tvoria ho tri kaplnky , z ktorých jedna bola vstavaná do jaskyne. V roku 1088 nechal byzantský cisár Alexios I. Komnenos na Patme postaviť k pocte sv. Jána mohutný kláštor. Kláštor sa čoskoro po svojom založení stal centrom gréckeho učenia. Svoj význam si kláštor sv. Jána zachoval aj za turecké nadvlády. V 15. storočí bol kláštorný komplex opevnený vysokými hradbami a vstup zaisťovala opevnená vstupná brána. Za bránou sa nachádza arkádovénádvorie zo 17. storočia . Vo východnej časti stojí hlavný kostol postavený v roku 1820 . Veľmi zaujímavé sú dve postranné kaplnky. V jednej kaplnke je sarkofág s pozostatkami zakladateľa av druhej, ktorá je zasvätená panne Márii , boli pod freskami z 18. storočia objavené unikátne fresky z 12. storočia . Ďalej za kostolom je úzky vnútorný dvor a vstup do jedálne. Jedáleň zdobia aj vzácne fresky. Zaujímavá je aj kláštorná knižnica kde je 900 rukopisov a 13 000 vzácnych listín. V susedstve kláštora sa rozkladá hlavné mestečko ostrova.
