Ježiš na brehu jazera, potvrdzuje primát Petra
(M.Valtorta,Evanjelium,ako mi bolo odhalené,10/329)
Pokojná dusná noc. Vietor ani nezavanie. Jasná obloha je posiata veľkými trblietavými hviezdami. Jazero je pokojné a nehybné a odráža slávu oblohy jagajúcej sa hviezdami .
Temer na pláži je pohromade skupinka domov, taká malá, že netvorí ani dedinu. Chudobné domy, určite sú to domy rybárov.
Z jednej chatrče vystrčí hlavu Peter. Pozerá na oblohu, pozerá na jazero... Podíde dopredu až na kraj pláže. Potom - v krátkej tunike a bosý - vojde do vody, vystrie svalnatú ruku, a pohladká okraj loďky, pripravenej na vyplávanie.
Prídu k nemu Zebedejovi synovia.
,,Krásna noc."
,,Onedlho sa objaví mesiac."
,,Noc na lovenie rýb."
,,Ale s veslami."
,,Je bezvetrie."
,,Čo budeme robiť?"
Rozprávajú sa potichu, oddeľujú vety ako muži, zvyknutí na lov a na manévrovanie s plachtami a sieťami, ktoré si vyžadujú pozornosť, a preto málo slov.
,,Bolo by dobré ísť. Časť úlovku predáme."
Na brehu sa k nim pridajú Ondrej, Tomáš a Bartolomej.
,,Pôjdeme všetci. Možno na tom šírom mori bude príjemnejšie," povie potiaci sa Tomáš.
,,Idem to povedať Šimonovi. Je tam celkom sám," povie Ján.
,,Ech! Tento lov nám pripomenie veľa vecí... Vecí, ktoré sa už nevrátia... V tejto loďke sme chodili s Učiteľom na jazero...A ja som ju mal rád, akoby bola kráľovský palác, a myslel som si, že bez nej nemôžem žiť. Teraz, keď on tu už nie je... nuž... som v nej, no nemám z toho radosť," povie Peter.
Peter udáva tempo a loďka sa kĺže po tichej vode. Vychádza mesiac a na jazero dopadnú jeho lúče a vytvoria diamantovú cestu na stojatej vode.
,,Ryby opúšťajú dno, keď ich priťahuje mesiac."
,,Ak budeme mať dobrý úlovok, bude dobre, lebo už nemáme peniaze. Kúpime chlieb a odnesieme ryby a chlieb tým, čo sú na horách."
Slová vyslovená pomaly, s dlhými prestávkami.
,,Vesluješ dobre, Šimon. Ešte si nezabudol zaberať..." pochváli Horlivec.
,,Spustite siete! Opatrne...! Zaberte! Vesluj pomaly! Zaboč doľava, Bartolomej. Prisuň! Zatoč! Sieť spustená? Áno? Hore veslá a čakáme..." velí Peter.
Aké krásne je vľúdne tiché jazero v nočnom pokoji, pod bozkom mesiaca! Rajské, také je čisté.
Tu a tam vytiahnu sieť. Vodopád zuniacich diamantov na striebornom jazere: Prázdna. Spustia ju znova. Premiestnia sa. Nemajú šťastie...
Čas plynie. Mesiac zapadá a neisté zelenoazúrové svetlo svitania si razí cestu... Opar z tepla sa vznáša k brehom, stelie sa nízka, málo súdržná hmla, rozplývajúca sa v prvých slnečných lúčoch... Veslujú opatrne, aby sa vyhli akejkoľvek nástrahe dna...
,,Vy tam na lodi! Máte niečo na jedenie?" Mužský hlas dolieha z brehu. Hlas, ktorý ich prekvapí, až sa strhnú.
No pokrčia plecami a zakričia: ,,Nemáme." A potom medzi sebou: ,,Stále sa nám zdá, že ho počujeme..!"
,,Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete."
Pravá strana smeruje na šíre more. Trocha rozpačití hodia sieť. Nárazy a ťarcha, pod ktorou sa loď prehne na stranu, kde je sieť.
,,Ale to je Pán!" zakričí Ján.
,,Vravíš Pán?" opýta sa Peter.
,,A pochybuješ o tom? Zdalo sa nám, že počujeme jeho hlas, a toto tu je dôkaz. Pozri na sieť! Je taká, ako vtedy! Je to on, vravím ti! Ó! Ježišu môj! Kde si?"
Všetci uprene hľadia cez závoj hmly a veslujú k brehu. Tomáš musí prevziať Petrovo veslo, lebo ten si náhlivo natiahol krátku tuniku na krátke spodky a hodil sa do jazera. Mocne zaberá v pokojnej vode. Predbehne loďku a prvý vystúpi na malú pláž, kde na dvoch kameňoch plápolá ohník. A tam, pri ohni, je dobrotivý a usmiaty Ježiš.
,,Pane! Pane!" Peter, udychčaný od dojatia, sa nezmôže na iné slová. Keďže je celý mokrý, neodváži sa dotknúť ani odevu svojho Ježiša a v tunike prilepenej na telo sa v adorácii rozprestrie na piesok.
Loďka zadrie na piesčine a zastaví sa. Všetci sú na nohách, vzrušení od radosti....
,,Doneste z tých rýb. Oheň je pripravený. Poďte jesť," pozve ich Ježiš.
Peter beží k loďce vytiahnuť sieť a z trepotajúcej sa hromady vezme tri veľké ryby, udrie s nimi o okraj loďky a vypitve ich. No ruky sa mu chvejú, ó, nie od zimy! Opláchne ich, prinesie k ohňu a položí ich naň. Dozerá na pečenie. Ostatní sa kúsok obďaleč ako vždy s bázňou kľaňajú Pánovi, ktorý Vzkriesený je taký božsky mocný.
,,Nech sa páči, tu je chlieb. Pracovali ste celú noc a ste unavení. Teraz sa posilnite. Sú už upečené, Peter?"
,,Áno, Pane môj," povie Peter hlasom ešte chrapľavejším ako zvyčajne, sklonený nad ohňom, a pretrie si slziace oči, akoby ich spolu s hrdlom dráždil k plaču dym. Nie je to však dym, čo spôsobuje taký hlas a tie slzy...
Na hrubom liste, čo v jazere opláchol Ondrej, a ktorý vyzerá ako list tekvice, prinesie ryby.
Ježiš obetuje a požehnáva, láme chlieb, spolu s rybami ho rozdeľuje a aj on ochutná. Jedia s úctou, akoby vykonávali obrad. Ježiš sa na nich pozerá a usmieva sa. I on je ticho, až sa napokon opýta: ,,Kde sú ostatní?"
,Na vrchu. Kde si povedal. A my sme išli loviť ryby, pretože už nemáme peniaze a nechceme využívať učeníkov."
,,Správne konáte. Ale odteraz, vy apoštoli, sa budete na vrchu modliť a formovať učeníkov príkladom. Ich pošlite na lov. Vy urobíte dobre, ak sa tam zostanete modliť a počúvať tých, ktorí potrebujú radu, či vám môžu priniesť správy. Držte učeníkov veľmi zjednotených. Čoskoro prídem."
,,Budeme, Pane."
Ticho. Potom Ježiš, ktorý sa s mierne sklonenou hlavou zamyslel, vzhliadne a uprie pohľad na Petra. Pozerá tak, ako vo chvíľach najväčších zázrakov a autority. Petrom trhne, akoby od strachu, a odstúpi kúsok dozadu... Ale Ježiš mu položí ruku na plece, pevne ho uchopí a spýta sa: ,,Šimon, syn Jonášov, miluješ ma?"
,,Isteže, Pane! Ty vieš, že ťa mám rád," odpovie Peter rozhodne.
,,Pas moje baránky... Šimon, syn Jonášov, miluješ ma?"
,,Áno, Pane môj. Ty vieš, že ťa mám rád." Hlas má menej smelý, ba je trochu prekvapený, že Ježiš zopakoval tú otázku.
,,Pas moje baránky... Šimon, syn Jonášov, miluješ ma?"
,,Pane... Ty vieš všetko... Ty vieš, že ťa mám rád..." Petrovi sa chveje hlas. Je si istý svojou láskou, má však dojem, že Ježiš túto istotu nemá.
,,Pas moje ovečky. Tvoje trojnásobné vyznanie lásky zrušilo tvoje trojnásobné zapretie. Si celkom čistý, Šimon Jonášov, a ja ti hovorím: prevezmi odev veľkňaza a zanes Pánovu svätosť medzi moje stádo. Opáš si odev okolo pásu a maj ho opásaný, kým sa z pastiera aj ty nestaneš baránkom. Veru, hovorím ti, keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš. Teraz ti však ja hovorím: ,Opáš sa a poď za mnou po mojej ceste!' Vstaň a poď."
Ježiš vstane a vstane i Peter a odchádzajú k brehu. Ostatní udusia oheň pieskom.
Avšak keď Ján pozbiera zvyšky chleba, vydá sa za Ježišom. Peter začuje zvuk krokov a otočí hlavu. Vidí Jána, ukáže na neho a spýta sa Ježiša: ,,A čo bude s týmto?"
,,Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho? Ty poď za mnou."
Sú na brehu. Peter by chcel ešte hovoriť, ale Ježišova majestátnosť a slová, ktoré počul, ho zadržia. Pokľakne si, ostatní urobia podobne, a zostanú v poklone. Ježiš ich požehná a prepustí. Nastúpia na loďku a veslujúc sa vzdialia. Ježiš ich odprevádza pohľadom.
Pokojná dusná noc. Vietor ani nezavanie. Jasná obloha je posiata veľkými trblietavými hviezdami. Jazero je pokojné a nehybné a odráža slávu oblohy jagajúcej sa hviezdami .
Temer na pláži je pohromade skupinka domov, taká malá, že netvorí ani dedinu. Chudobné domy, určite sú to domy rybárov.
Z jednej chatrče vystrčí hlavu Peter. Pozerá na oblohu, pozerá na jazero... Podíde dopredu až na kraj pláže. Potom - v krátkej tunike a bosý - vojde do vody, vystrie svalnatú ruku, a pohladká okraj loďky, pripravenej na vyplávanie.
Prídu k nemu Zebedejovi synovia.
,,Krásna noc."
,,Onedlho sa objaví mesiac."
,,Noc na lovenie rýb."
,,Ale s veslami."
,,Je bezvetrie."
,,Čo budeme robiť?"
Rozprávajú sa potichu, oddeľujú vety ako muži, zvyknutí na lov a na manévrovanie s plachtami a sieťami, ktoré si vyžadujú pozornosť, a preto málo slov.
,,Bolo by dobré ísť. Časť úlovku predáme."
Na brehu sa k nim pridajú Ondrej, Tomáš a Bartolomej.
,,Pôjdeme všetci. Možno na tom šírom mori bude príjemnejšie," povie potiaci sa Tomáš.
,,Idem to povedať Šimonovi. Je tam celkom sám," povie Ján.
,,Ech! Tento lov nám pripomenie veľa vecí... Vecí, ktoré sa už nevrátia... V tejto loďke sme chodili s Učiteľom na jazero...A ja som ju mal rád, akoby bola kráľovský palác, a myslel som si, že bez nej nemôžem žiť. Teraz, keď on tu už nie je... nuž... som v nej, no nemám z toho radosť," povie Peter.
Peter udáva tempo a loďka sa kĺže po tichej vode. Vychádza mesiac a na jazero dopadnú jeho lúče a vytvoria diamantovú cestu na stojatej vode.
,,Ryby opúšťajú dno, keď ich priťahuje mesiac."
,,Ak budeme mať dobrý úlovok, bude dobre, lebo už nemáme peniaze. Kúpime chlieb a odnesieme ryby a chlieb tým, čo sú na horách."
Slová vyslovená pomaly, s dlhými prestávkami.
,,Vesluješ dobre, Šimon. Ešte si nezabudol zaberať..." pochváli Horlivec.
,,Spustite siete! Opatrne...! Zaberte! Vesluj pomaly! Zaboč doľava, Bartolomej. Prisuň! Zatoč! Sieť spustená? Áno? Hore veslá a čakáme..." velí Peter.
Aké krásne je vľúdne tiché jazero v nočnom pokoji, pod bozkom mesiaca! Rajské, také je čisté.
Tu a tam vytiahnu sieť. Vodopád zuniacich diamantov na striebornom jazere: Prázdna. Spustia ju znova. Premiestnia sa. Nemajú šťastie...
Čas plynie. Mesiac zapadá a neisté zelenoazúrové svetlo svitania si razí cestu... Opar z tepla sa vznáša k brehom, stelie sa nízka, málo súdržná hmla, rozplývajúca sa v prvých slnečných lúčoch... Veslujú opatrne, aby sa vyhli akejkoľvek nástrahe dna...
,,Vy tam na lodi! Máte niečo na jedenie?" Mužský hlas dolieha z brehu. Hlas, ktorý ich prekvapí, až sa strhnú.
No pokrčia plecami a zakričia: ,,Nemáme." A potom medzi sebou: ,,Stále sa nám zdá, že ho počujeme..!"
,,Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete."
Pravá strana smeruje na šíre more. Trocha rozpačití hodia sieť. Nárazy a ťarcha, pod ktorou sa loď prehne na stranu, kde je sieť.
,,Ale to je Pán!" zakričí Ján.
,,Vravíš Pán?" opýta sa Peter.
,,A pochybuješ o tom? Zdalo sa nám, že počujeme jeho hlas, a toto tu je dôkaz. Pozri na sieť! Je taká, ako vtedy! Je to on, vravím ti! Ó! Ježišu môj! Kde si?"
Všetci uprene hľadia cez závoj hmly a veslujú k brehu. Tomáš musí prevziať Petrovo veslo, lebo ten si náhlivo natiahol krátku tuniku na krátke spodky a hodil sa do jazera. Mocne zaberá v pokojnej vode. Predbehne loďku a prvý vystúpi na malú pláž, kde na dvoch kameňoch plápolá ohník. A tam, pri ohni, je dobrotivý a usmiaty Ježiš.
,,Pane! Pane!" Peter, udychčaný od dojatia, sa nezmôže na iné slová. Keďže je celý mokrý, neodváži sa dotknúť ani odevu svojho Ježiša a v tunike prilepenej na telo sa v adorácii rozprestrie na piesok.
Loďka zadrie na piesčine a zastaví sa. Všetci sú na nohách, vzrušení od radosti....
,,Doneste z tých rýb. Oheň je pripravený. Poďte jesť," pozve ich Ježiš.
Peter beží k loďce vytiahnuť sieť a z trepotajúcej sa hromady vezme tri veľké ryby, udrie s nimi o okraj loďky a vypitve ich. No ruky sa mu chvejú, ó, nie od zimy! Opláchne ich, prinesie k ohňu a položí ich naň. Dozerá na pečenie. Ostatní sa kúsok obďaleč ako vždy s bázňou kľaňajú Pánovi, ktorý Vzkriesený je taký božsky mocný.
,,Nech sa páči, tu je chlieb. Pracovali ste celú noc a ste unavení. Teraz sa posilnite. Sú už upečené, Peter?"
,,Áno, Pane môj," povie Peter hlasom ešte chrapľavejším ako zvyčajne, sklonený nad ohňom, a pretrie si slziace oči, akoby ich spolu s hrdlom dráždil k plaču dym. Nie je to však dym, čo spôsobuje taký hlas a tie slzy...
Na hrubom liste, čo v jazere opláchol Ondrej, a ktorý vyzerá ako list tekvice, prinesie ryby.
Ježiš obetuje a požehnáva, láme chlieb, spolu s rybami ho rozdeľuje a aj on ochutná. Jedia s úctou, akoby vykonávali obrad. Ježiš sa na nich pozerá a usmieva sa. I on je ticho, až sa napokon opýta: ,,Kde sú ostatní?"
,Na vrchu. Kde si povedal. A my sme išli loviť ryby, pretože už nemáme peniaze a nechceme využívať učeníkov."
,,Správne konáte. Ale odteraz, vy apoštoli, sa budete na vrchu modliť a formovať učeníkov príkladom. Ich pošlite na lov. Vy urobíte dobre, ak sa tam zostanete modliť a počúvať tých, ktorí potrebujú radu, či vám môžu priniesť správy. Držte učeníkov veľmi zjednotených. Čoskoro prídem."
,,Budeme, Pane."
Ticho. Potom Ježiš, ktorý sa s mierne sklonenou hlavou zamyslel, vzhliadne a uprie pohľad na Petra. Pozerá tak, ako vo chvíľach najväčších zázrakov a autority. Petrom trhne, akoby od strachu, a odstúpi kúsok dozadu... Ale Ježiš mu položí ruku na plece, pevne ho uchopí a spýta sa: ,,Šimon, syn Jonášov, miluješ ma?"
,,Isteže, Pane! Ty vieš, že ťa mám rád," odpovie Peter rozhodne.
,,Pas moje baránky... Šimon, syn Jonášov, miluješ ma?"
,,Áno, Pane môj. Ty vieš, že ťa mám rád." Hlas má menej smelý, ba je trochu prekvapený, že Ježiš zopakoval tú otázku.
,,Pas moje baránky... Šimon, syn Jonášov, miluješ ma?"
,,Pane... Ty vieš všetko... Ty vieš, že ťa mám rád..." Petrovi sa chveje hlas. Je si istý svojou láskou, má však dojem, že Ježiš túto istotu nemá.
,,Pas moje ovečky. Tvoje trojnásobné vyznanie lásky zrušilo tvoje trojnásobné zapretie. Si celkom čistý, Šimon Jonášov, a ja ti hovorím: prevezmi odev veľkňaza a zanes Pánovu svätosť medzi moje stádo. Opáš si odev okolo pásu a maj ho opásaný, kým sa z pastiera aj ty nestaneš baránkom. Veru, hovorím ti, keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš. Teraz ti však ja hovorím: ,Opáš sa a poď za mnou po mojej ceste!' Vstaň a poď."
Ježiš vstane a vstane i Peter a odchádzajú k brehu. Ostatní udusia oheň pieskom.
Avšak keď Ján pozbiera zvyšky chleba, vydá sa za Ježišom. Peter začuje zvuk krokov a otočí hlavu. Vidí Jána, ukáže na neho a spýta sa Ježiša: ,,A čo bude s týmto?"
,,Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho? Ty poď za mnou."
Sú na brehu. Peter by chcel ešte hovoriť, ale Ježišova majestátnosť a slová, ktoré počul, ho zadržia. Pokľakne si, ostatní urobia podobne, a zostanú v poklone. Ježiš ich požehná a prepustí. Nastúpia na loďku a veslujúc sa vzdialia. Ježiš ich odprevádza pohľadom.