Čo sa stane, keď sa deň blíži ku koncu, čelíme otázke, ktorej sa mnohí vyhýbajú, no nikto sa jej nedokáže vyhnúť: Čo ak zomriete bez spovede? Nie je to otázka, ktorá má bezúčelne vystrašiť, ale prebudiť dušu k realite. Smrť nečaká na pohodlie. Nepýta sa, či sme pripravení. Jednoducho prichádza.
Mnohí žijú, akoby vždy bol čas – čas na pokánie, čas na zmenu, čas na návrat k Bohu. Ale to je ilúzia. Písmo nám pripomína, že nepoznáme hodinu. Odkladať spoveď znamená hrať s večnosťou, predpokladať budúcnosť, ktorá nie je sľúbená.
Duša v smrteľnom hriechu stojí oddelená od Boha. A ak v tomto stave príde smrť, niet príležitosti na návrat, niet druhej šance na spoveď, niet okamihu na nápravu toho, čo zostalo neurobené. Preto Cirkev prostredníctvom svojich svätých a učenia vždy nabádala veriacich: neodkladajte obrátenie.
Aj v tejto vážnej pravde je však nádej. Božie milosrdenstvo nie je od nás ďaleko – je blízko, čaká, pripravené v spovednici. Dvere sú otvorené. Kňaz je tam. Milosť sa ponúka zadarmo. Nie je potrebná dokonalosť, ale pokora – odvaha prísť a úprimne sa vyspovedať.
Prečo teda váhame? Pýcha, strach, hanba alebo obyčajné zanedbanie nás často brzdia. Ale tieto nesmú prevládnuť. Čím dlhšie otáľame, tým ťažšie to bude. Nepriateľ chce odklad. Boh volá po odpovedi.
Dnes večer, keď sa pripravujeme na odpočinok, úprimne preskúmajme svoje duše. Ak existuje hriech, ktorý treba vyznať, neodkladajme to. Rozhodnite sa teraz. Naplánujte si návrat. Konajte bez otáľania.
NEČAKAJ na zajtrajšok
Choď na spoveď.
Zmier sa s Bohom.
Vráť sa, kým je ešte čas.
Panna Mária Sedembolestná oroduj za hriešnikov!
Ecclesiasticus Cor Iesu Sacratissimum