Po vojne prišli do Ríma na návštevu ad limina k pápežovi Piovi XII. biskupi z Južnej Ameriky-z Uruguaja.Keď skončili návštevu u pápeža,chceli sa stretnúť už vtedy so známym Pátrom Piom a tak šli súkromne do San Giovanni Rotondo,kde žil v kláštore.Páter Pio ich prijal a a porozprával sa s nimi a na koniec každého požehnával a vypočul si ich prosby o modlitby.V skupine bol aj mladý kňaz,ktorý sprevádzal biskupov a keď sa lúčili aj on poprosil Pátra Pia ... " Ja vás chcem poprosiť,aby ste mi pomohli,keď mi bude najhoršie..." Páter Pio zvážnel a zadíval sa na mladého kňaza...nakoniec povedal...Dobre..stane sa to.Biskupi sa vrátili domov do Uruguaja a prešlo niekoľko rokov a z mladého kňaza sa stal biskup v Montevideu,hlavnom meste.Blízko biskupskej rezidencie v Montevideu bol skromný kláštor.
V jednu letnú noc sa prihnala silná búrka,hromy rachotili,blesky osvecovali nebo.Mnisi v kláštore už spali,už bola polnoc,hodiny odbili polnoc.Búrka ešte zúrila.Keď naraz na kláštornú bránu niekto silno búchal...zadriemaný vrátnik,mních sa ponáhľal k bráne a nechápal,kto tak neskoro búcha na bránu.Polnoc,silne vetry,šľahajúci lejak,rachotiace hromy a križujúce blesky...bola ponurá,strašidelná atmosféra.Konečne s baterkou odomkol ťažkú bránu a pred ním stál neznámy mních v čiernej kutni.A povedal...zavolaj kňaza a choďte rýchlo do biskupského paláca zaopatriť sviatostiami biskupa,lebo umiera.Vrátnik na okamih uvidel tvár neznámeho mnícha v matnom svetle,bledú,vážnu a prísnu...Chcel sa ešte niečo opýtať...ale tajomná postava neznámeho mnícha zmizla..ako keď sa rozplynie hmla.Zobudil bratov a jeden z nich bol kňazom a utekali ku biskupovi...volali aj doktora a stihli ho ešte vyspovedať,udeliť sv. Prijímanie a Posledné pomazanie..takto zaopatrený onedlho biskup zomrel...Márne pátrali po neznámom mníchovi a nechápali ako vedel,že biskup v tú noc umiera...
Prešlo pár rokov a znova boli biskupi volaní na pravidelnú návštevu do Ríma k pápežovi.Biskupov sprevádzal aj mních,ktorý bol v tú noc vrátnikom a jediný videl neznámeho mnícha.Po skončení návštevy u pápeža sa vybrali znova k Pátrovi Piovi...Pio ich prijal,vypočul,pomodlil sa a každého osobne požehnával a šiel požehnať aj mnícha-vrátnika...ktorý sa nechápavo zahľadel na Pátra Pia a prekvapene povedal...:
Páter Pio...neviem si spomenúť..ale ja som vás už niekde videl...len si nemôžem spomenúť kde...hoci som prvýkrát v Taliansku..predsa som vás niekedy videl naživo...!!! Všetci nechápavo hľadeli,čo to má znamenať...Naraz mních -vrátnik skoro vyskočil a v úžase vykríkol,zložiac ruky do modlitby....V tú noc !!!...to nie je možné...! Ako ste to mohli? To je zázrak..!!! Páter Pio sa usmial...a povedal..To sa nehovorí...Mních si kľakol pred Pia a pobozkal mu ruky....
Bolo to známe o Pátrovi Piovi,že sa zjavoval nečakane na rozličných miestach sveta a o jeho dare bilokácie-rozdvojenia sa už vedelo.
Páter Pio sa zjavil aj uväznenému maďarskému kardinálovi Mindszetymu
József kardinál Mindszety, arcibiskup Ostrihomu, prímas a regent Maďarska, bol uväznený komunistami v decembri 1948 a v nasledujúcom roku odsúdený na doživotný trest odňatia slobody. Bol falošne obvinený zo sprisahania proti vláde a strávil osem rokov vo väzení a v domácom väzení, než bol prepustený počas Maďarského povstania v roku 1956.
Uchýlil sa do Kancelárie obchodnej delegácie Spojených štátov amerických v Budapešti, kde zotrval až do roku 1973, kedy mu Pavol VI. uložil rezignáciu a odchod z arcidiecézy.
Spomínaná bilokácia sa uskutočnila práve v priebehu týchto rokov.
Tu je text, ako Battisti opisuje zázračné scény:
„Kapucín so stigmami, zatiaľ čo [zotrvával] v San Giovanni Rotondo, išiel sa pozrieť na kardinála prinášajúc mu chlieb a víno určené, aby sa stalo telom a krvou Krista, to čo rozumieme ako realitu ôsmeho dňa [Veľkonočná nedeľa].
„Ako je dobre známe,“ spomína Battisti, „kardinál Mindszety bol zatknutý, uvrhnutý do väzenia, sledovaný systematicky po celý deň. Postupom času sa jeho túžba sláviť svätú omšu výrazne narástla.
„Raz ráno, sa páter Pio dostavil pred kardinála so všetkým, čo potreboval na slávenie svätej omšej a páter Pio mu posluhoval [ako akolyta] a potom sa rozprávali až napokon páter Pio zmizol so všetkým, čo si priniesol so sebou.
Ale jedného večera v marci v roku 1965, sa na konci rozhovoru Battisti predsa len spýtal stigmatizovaného mnícha:
– „Otče, či by kardinál Mindszety rozpoznal Pátra Pia?“
– Po prvej reakcii plnej podráždenia svätý z Gargána odpovedal:
– „No, stretli sme sa už a rozprávali sa, a tak si myslíš, že by si ma už nepripomenul?“
Tým potvrdil bilokáciu kardinála v cele, ktorá sa odohrala pred niekoľkými rokmi.
Páter Pio, občianskym menom Francesco Forgione, sa narodil 25. mája 1887 v chudobnej dedinke Pietrelcine.
Padre Pio bol známy aj darom bilokácie: schopnosť byť súčasne na dvoch miestach v tom istom čase. I keď takmer nikdy neopustil kláštor, biskup videl Padre Pia na beatifikácii sv. Terezy. Padre Pia bolo vidieť i pri hrobe pápeža sv. Pia X. [97]
V roku 1916 talianský generál Cadorna utrpel veľkú porážku v bitke. Pod jeho vedením bolo veľa mŕtvych a ranených a bol výsledne uvoľnený z velenia. Generál zodvihol zbraň a išiel spáchať samovraždu, keď sa v tú istú chvíľu zjavil Padre Pio pred ním v jeho stane. Keď skončila vojna, generál, ktorý nikdy nestretol Padre Pia, navštívil kláštor v San Giovanni Rotondo. Okamžite rozpoznal Padre Pia, ako mnícha, ktorý sa zjavil v jeho stane. [98]
Padre Pia bolo vidno vo vzduchu
Počas Druhej svetovej vojny, niektorí americkí i anglickí piloti boli poverení bombardovať oblasť San Giovanni Rotondo v Taliansku. Keď sa dávali do prípravy zhodiť bomby, piloti zreferovali, že videli vo vzduchu mnícha s roztiahnutými rukami, čo ich presvedčilo o tom nezhodiť bomby. Neskôr rozpoznali Padre Pia, ako toho, čo sa im zjavil na nebi. [99] Presbyterián [protestant], plukovník Bob Curry, slúžil v 464-tej bombovej skupine z pätnástej vzdušnej sily pod generálom Nathan F. Twining, od decembra 1944 až po kým jeho lietadlo nebolo zostrelené a nasledne bol zajatý Nemcami o mesiac neskôr. Počul o zjaveniach Padre Pia na nebi. Curry povedal: „Každý o tom hovoril, obaja americkí operatívci a takisto aj Taliani, ktorí sa starali o baráky.“
Udalosť obdržania stigiem
Mať stigmy znamená mať na svojom tele „znaky pripomínajúce rany ukrižovaného Kristovho tela.“ [3] V dejinách Katolíckej Cirkvi bolo iba okolo šesťdesiat uznaných prípadov stigiem. [4]
Páter Pio bol prvý kňaz v dejinách Katolíckej Cirkvi, ktorý dostal viditeľné stigmy. Viditeľné stigmy mal viac než päťdesiat rokov a počas rokov stratil tak veľa krvi, že podľa medicínskej vedy by nemohol prežiť veľmi dlho – rozhodne nie päťdesiat rokov. [5]
Páter Pio v skutočnosti dostal neviditeľné stigmy 4. augusta 1910. [6] Páter Pio sa modlil, aby jeho stigmy zostali neviditeľné a skryté pred zrakmi ľudí. [7] Ale 20. septembra 1918, keď vzdával vďaky po omši, dostal viditeľné stigmy. Jeho duchovný vedúci mu prikázal, aby opísal všetko, čo sa v ten deň stalo. Páter Pio onú udalosť opísal:
„...pred sebou som videl tajomného návštevníka... z jeho nôh a boku kvapkala krv. Videnie ma vystrašilo... Potom videnie návštevníka pominulo a ja som zistil, že moje ruky, nohy a bok boli prebodnuté a tiekla z nich krv. Viete si predstaviť bolesť, ktorú som vtedy cítil a ktorú naďalej cítim takmer nepretržite každý deň. [8] Srdcová rana krváca nepretržite, najmä od večera v štvrtok do soboty. Drahý otče, umieram od bolesti z rany a z nej vyplývajúceho pocitu trápnosti... Pozdvihnem svoj hlas a neprestanem ho úpenlivo prosiť, dokým vo svojom milosrdenstve neodoberie nie zranenie alebo bolesť, čož je nemožné, lebo prajem si byť opitý bolesťou, ale tieto vonkajšie znaky, ktoré mi spôsobujú strašný pocit trápnosti a neznesiteľné pokorenie.“ [9]
Jeho stigmy boli veľmi hlboké rany v strede jeho rúk a nôh a na ľavej strane jeho tela. Jeho ruky a nohy boli úplne prepichnuté; dokonca ste mohli vidieť svetlo cez prikrývku, ktorá pokrývala jeho rany. Na svojich rukách nosil polovičaté rukavice (okrem omše) a pančuchy na nohách. [10] V priebehu rokov videli tisíce ľudí rany pátra Pia odokryté na jeho omšiach. [11] Obväz, ktorý sa nachádzal na rane na jeho boku počas noci nasiakol krvou; nasledujúce ráno sa musel vymeniť. Doktori preskúmali jeho stigmy pri viacerých príležitostiach. Nestranný záver, ku ktorému dospeli, bol taký, že jeho rany boli nevysvetliteľné. Nikto nemohol jeho rany vidieť bez explicitného povolenia jeho predstavených. [12]
Dr. Bignami rany preskúmal krátko potom, čo ich páter Pio dostal. Vyjadril sa: „...nechápem, ako mohli tieto rany pretrvať teraz už takmer rok bez toho, aby sa zhoršili alebo zlepšili.“ [13]
Fakt potvrdzujúci záver lekárov, že prítomnosť stigiem bola nevysvetliteľná a zázračná, bol, že páter Pio podstúpil operácie kvôli pruhu a cyste. Tieto rany sa normálne zahojili, ale jeho stigmy sa normálne nezahojili. [14]
Ohromujúce je, že rany pátra Pia na rukách boli často otvorené a odokryté, ale zostali úplne bez infekcie. Každý deň stratil okolo šálky krvi z rany na boku, ktorá bola vždy prikrytá plátennou tkaninou. [15]
Iní lekár, Dr. Sanguinetti priateľovi povedal: „Ak sme ja alebo ty trpeli desatinou bolesti, ktorú trpí zo svojich rán páter Pio, boli by sme mŕtvi.“ [16]
Pátra Pia sa spýtali, prečo bola rana na jeho boku na mierne inom mieste ako mieste, kde bola rana nášho Pána. On odpovedal: „Bolo by to príliš veľa, keby to bolo presne ako s naším Pánom.“ [17]
Páter Pio okrem stigiem trpel korunovaním tŕním a bičovaním takmer raz za týždeň. [18]
Krv okolo stigiem pátra Pia niekedy vydávala príjemnú vôňu „ako zmes fialiek a ruží.“ Jeden lekár dodal: „Človek by mal zvážiť, že krv sa rozkladá najrýchlejšie zo všetkých častí ľudského organizmu. Krv v žiadnom prípade nevydáva príjemnú vôňu.“ [19]
Zázračnú vôňu bolo tiež cítiť z vecí, ktoré pátrovi Piovi patrili, a z niektorých vecí, ktorých sa dotkol. Niektorí fanúšikovia pátra Pia cítili príjemnú vôňu, ruže alebo divoké kvety alebo cigaretovú vôňu, o ktorej si myslia, že naznačuje jeho prítomnosť alebo predstavuje nejaké varovanie alebo posolstvo.
V archívoch Kláštora našej Pani milosti existujú množstvá svedectiev od viac ako tisíc rôznych ľudí, ktorých lekári vyhlásili za beznádejne chorých, avšak ktorí boli vyliečení z nevyliečiteľných chorôb a dôsledkov mrzačiacich zranení vďaka príhovoru pátra Pia. [20] Páter Pio tiež zapríčinil mnohé obrátenia u neveriacich, ateistov a agnostikov – a ľudí, čo sa vydávali za katolíkov, ale odpadli v praktizovaní viery. [21]
Padre Pio obdržal mnoho fascinujúcich a hrôzostrašných vízii počas jeho života. V marci roku 1913 Padre Pio napísal jeho spovedníkovi, Otcovi Agostinovi, a povedal mu nasledujúce:
„V piatok ráno, bol som stále v posteli, keď sa Ježiš zjavil. Bol veľmi smutný a naštvaný. Ukázal mi zástup kňazov, regulárnych aj sekulárnych, a pomedzi nimi veľa eklezíalnych úradníkov. Niektorí slúžili Svätú Obetu svätej omše. Iní si dávali posvätné rúcha; taktiež iní si ich dávali dole.
Pohľad Ježiša v nepokoji mi dával veľa bolesti, tak som sa ho opýtal, prečo tak veľa trpel. Neodpovedal mi, ale pokračoval v pozeraní na tých kňazov. Keď bol už unavený pozerať sa, odvrátil zrak. Zdvihol jeho oči ku mne a dve slzy skĺzli dolu po Jeho lícach. Odišiel od zástupu kňazov s výrazom znechutenia a naštvaný, kričiac: „Mäsiari!“ Otočil sa na mňa a povedal: „Môj synu, never tomu, že moja agónia trvala len tri hodiny. Nie, mám byť v agónii do konca sveta, kvôli tým, pre ktorých som urobil najviac. Počas mojej agónie, môj synu, nesmieme zaspať. Moja duša hľadá kvapku ľudského zľutovania. Ale beda, nechávajú ma samotného pod ťarchou ľahostajnosti. Nevďačnosť a pospávanie mojich miništrujúcich mi spôsobuje agóniu, mnohokrát náročnú na udržanie. Beda, ako mi vracajú lásku. Čo ma bolí ešte viac, je že k ich ľahostajnosti pridávajú pohŕdanie a nevieru. Ako veľakrát som bol pripravený zničiť ich, ale bol som zastavený anjelmi a dušami, ktoré ma milujú. Napíš svojmu spovedníkovi, a povedz mu, čo si videl a čo si počul toto ráno. Povedz mu, aby ukázal tvoj dopis provinčnému.“[187]
Zakiaľ sa modlil, tak Padre Pio počul Ježiša hovoriť nasledovné: „S akou nevďačnosťou je moja láska k ľudom splácaná! Bol by som menej urazený nimi, kebyže ich milujem menej. Môj Otec už nechce viac s nimi vystáť. Ja sám chcem prestať milovať ich, ale beda! Moje srdce je spravené na milovanie! Slabí a zbabelí ľudia nevyvíjajú žiadnu snahu, aby porazili pokušenie, a skutočne sa utápajú v ich zvrátenosti. Duše, ku ktorým mám špeciálnu lásku, ma sklamávajú, keď sú podrobení testu, slabí dávajú cestu neistote a váhaniu, zakiaľ čo silní relaxujú postupne. Nechávajú ma samotného cez noc, samotného cez deň v kostoloch. Viac im nezáleží na Sviatosti z oltára. Takmer vôbec nikto nerozpráva o tejto Sviatosti lásky, a i tí, ktorí rozprávajú, beda, s veľkou neúctou a chladnosťou. Moje srdce je zabudnuté; nikto nemyslí viac na moju lásku a som neustále zarmútený. Lebo pre mnoho ľudí sa môj dom stal zábavným centrom... Badám, môj syn... mnoho ľudí, ktorí konajú farizejsky a zrádzajú ma svätokrádežným prijímaním, zašliapavajúc pod nohy svetlo a silu, ktorú im dávam neustále...“ [188]
MIMORIADNY SPOVEDNÍK
Páter Pio spovedal denne približne dvanásť hodín. Tisícky ľudí mu chceli vyznať svoje hriechy. Kapucín s nimi mal trpezlivosť, vypočul ich a vedel im správne poradiť, pretože videl do ich duše.
Mal dar nájsť v človeku bod obrátenia, od ktorého sa mohol odpichnúť a zmeniť. Ako spovedník vedel z kajúcnika „vytiahnuť“ aj hriech nevypovedaný – zabudnutý či vedome zamlčaný. Istého človeka veľmi boleli zuby.
Žena mu poradila: „Tu máš obrázok Pátra Pia, modli sa s ním.“ Ale on v bolesti hodil do obrázka topánku. Po čase šiel k Pátrovi Piovi na spoveď a on sa ho na konci opýtal: „Už nemáš nič viac?“ „Nie,“ znela odpoveď. „Nie? A čo tá topánka, ktorú si mi hodil do tváre?“
Žena, ktorá veľmi trpela migrénami, si dala pod vankúš fotografiu rehoľníka Pátra Pia: „Isto mi pomôže.“ Ale nič. Napokon s talianskym temperamentom vykríkla: „Otec Pio! Keďže si ma neoslobodil od bolesti, dám ťa za trest pod matrac!“
Po niekoľkých mesiacoch prišla k nemu na spoveď. Len čo si kľakla, mních na ňu prísne pozrel, prudko sa postavil a tresol dvermi spovednice. Žena zostala v šoku. Po chvíli sa dvere otvorili a Páter Pio s úsmevom povedal: „Toto sa ti nepáčilo, však? Mne sa tiež nepáčilo, že si ma dala pod matrac!“
KOMUNIKÁCIA S ANJELMI
Svätec mal od detstva veľmi dobrý vzťah so svojím anjelom strážnym. Veľmi veľa príbehov zo života Pátra Pia je aj o tom, že ľudia za ním posielali svojich anjelov strážnych, aby vyriešil ich situácie.
A on ich aj povzbudzoval: „Ak ma potrebujete, pošlite svojho anjela strážneho.“ Páter Pio potom týchto ľudí informoval, aké správy mu ich anjeli doniesli. Udalosť, ktorá sa stala istému právnikovi, je ako zo sci-fi žánru. Dotyčný v noci šoféroval auto, ale chcelo sa mu spať, takže chcel šoférovanie prenechať synovi.
No ten spal. Napokon unavený otec zaspal tiež. Keď sa zobudil, uvedomil si, že je stále za volantom. Zdesený sa pýtal: „Kto šoféroval?“ Manželka mu odpovedala: „No veď ty, ale neodpovedal si nám na otázky a nejako divne si vyberal zákruty.“
Po niekoľkých mesiacoch išiel právnik za Pátrom Piom a ten mu pri zvítaní povedal: „Ty si spal a anjel strážny riadil tvoje auto.“ Raz, keď na Pátra Pia útočili démoni a jeho anjel strážny nezasiahol dostatočne rýchlo, ostro mu to vyčítal.
Anjel sa mu ospravedlňoval a sľuboval: „Stále sa túlam okolo teba a moja náklonnosť k tebe nevyhasne ani po živote.“
Pátrova rada o tom, ako sa máme správať k svojmu anjelovi strážnemu, znie: „Často si pripomínaj jeho prítomnosť, ďakuj mu, prinášaj mu modlitby a udržiavaj s ním dobré vzťahy. Nikdy nie si sám, máš pri sebe priateľa, anjela.“
VZŤAH K DUŠIAM V OČISTCI
Zdá sa to neuveriteľné, ale kapucínsky rehoľník mal priamy vzťah s dušami zo záhrobia. Ak sa ho niekto spýtal na zosnulého, vedel odpovedať, kde je a čo sa s ním deje.
Keď 9. októbra 1958 zomrel pápež Pius XII., Páter Pio povedal spolubratovi: „Pius XII. je v nebi, videl som ho tam počas svätej omše.“ Raz v noci počuli bratia hlučné hlasy, ktoré volali: „Viva, Padre Pio.“
Predstavený dal príkaz, aby hlučné osoby poslali von. Ale keď spolubrat vyšiel príkaz vykonať, nikoho nevidel a vstupné dvere boli zamknuté. Nato išli za Pátrom Piom a spýtali sa ho: „Nevieš niečo o tom? Čo sa to deje?“ A on odpovedal: „Ach, to boli vojaci, čo zomreli na bojisku. Prišli mi poďakovať za spásu.“
V jeden večer sa Páter Pio modlil na chóre a zbadal, ako istý rehoľník čistí oltár. Podišiel k nemu, a keďže ho nepoznal, spýtal sa, odkiaľ je. Dotyčný prehovoril: „V tomto kláštore som mal noviciát a na starosti oltár. No nerobil som to poriadne a teraz som v očistci. Ale môžete ma vyslobodiť.“
Páter Pio mu povedal: „Zajtra odslúžim za teba svätú omšu.“ Nato mŕtvy vykríkol: „Krutý!“ a zmizol. Páter Pio ho mohol ihneď poslať do raja, ale neuvedomil si to a mŕtvy musel zostať ešte jednu noc v plameňoch očistca.
Keď sa raz biskup Alberto Costa pýtal Pátra Pia, či videl v očistci nejakú dušu, on na to: „Videl som ich toľko, že ma už nič nemôže vydesiť viac než toto.“
A ako sa vyhnúť očistcu? Aj na to nám dal Páter Pio z Pietrelciny radu: „Ak všetko prijmete z Božích rúk, ponúknete všetko s láskou a vďakyvzdaním, prejdete zo smrteľného lôžka do raja.“
3.marca 2008 po 40 rokov po smrti bolo telo neporušené,ako živé,bez známok hniloby
POKORNÝ DIVOTVORCA
Duchovný otec Páter Pio urobil veľa obdivuhodných zázrakov, niektoré aj okorenené humorom. Istý argentínsky kňaz cestoval k nemu po radu, ale nijakú nedostal. A veru, na Pátra Pia aj verejne šomral.
Jeho veriaci sa pýtali: „Ani nijaké gesto vám nedal?“ „Nepamätám sa,“ krútil hlavou kňaz. Potom si však spomenul: „Veľmi pomaly ma žehnal.“ A veriaci vykríkli: „To je tá jeho rada pre vás! Otče, vy strašne rýchlo žehnáte – ani sa to nepodobá na kríž.“
Pri jednom sobáši bol novomanžel taký dojatý, že ani nevládal povedať svojej nastávajúcej „áno“. Páter Pio ho povzbudil: „Tak už povedz to áno. Alebo si myslíš, že si ju zoberiem za ženu ja?“ Istý Riman sa bál ísť za Pátrom Piom, lebo v jeho okolí vyčíňali zlodeji.
Mal obavu, že mu vykradnú dom, ale napokon šiel a dom zveril pod jeho ochranu. Aj mu to povedal. Na druhý deň mu mních hovorí: „Ešte si tu? Vieš, koľko potu a námahy ma stojí, aby som držal tvoje dvere?“ Keď sa Riman vrátil domov, pochopil, o čo ide. Zámok bol už odpílený, ale z domu ešte nič nezmizlo.
Jedna Švajčiarka sa nemohla dostať k Pátrovi Piovi, tak chcela aspoň požehnanie. V ten deň požehnával Páter Pio bielou vreckovkou, ale dáma to zmeškala a na požehnanie už nebolo nádeje.
No nevzdala to a modlila sa: „Nechcem nič, iba veľké, veľké požehnanie.“ Vtom sa otvorilo okno a Páter Pio dal požehnanie plachtou. Ľudia vraveli: „Nezbláznil sa?“
Ale ona sa radostne smiala, lebo vedela, o čo ide. Radosť, svätosť a veselý duch sa podporujú. Sú ozdobou svätého života. A Páter Pio taký život viedol.
SVEDOK INÉHO SVETA
My ľudia tejto doby máme v sebe veľa z neveriaceho Tomáša: Neuverím, kým neuvidím! (porov. Jn 20, 25). No na Pátrovi Piovi sa dalo všeličo vidieť, ale aj tak mnohí neuverili. Iní zasa majú ducha Herodesa, ktorý vyzýval Ježiša: Urob zázrak (porov. Lk 23, 6 – 12).
Páter Pio ich urobil veľa, ale aj tak mu neverili. Napriek tomu v mnohých prebúdzal zmysel pre duchovno, pre veci neviditeľné. Pretože okrem viditeľného sveta poznal veľa aj z toho neviditeľného a svedčil o tom.
Moderný človek však dokáže aj naďalej stáť pred týmto divotvorcom a hľadať výhovorky, tvrdiť, že existuje len to, čo vidí a čo overí veda... Smutné. Ale rada Pátra Pia z Pietrelciny znie: „Nenechaj vo svojej duši smútok, pretože smútok bráni Duchu Svätému konať slobodne.“
MIMORIADNY SPOVEDNÍK
Páter Pio spovedal denne približne dvanásť hodín. Tisícky ľudí mu chceli vyznať svoje hriechy. Kapucín s nimi mal trpezlivosť, vypočul ich a vedel im správne poradiť, pretože videl do ich duše.
Mal dar nájsť v človeku bod obrátenia, od ktorého sa mohol odpichnúť a zmeniť. Ako spovedník vedel z kajúcnika „vytiahnuť“ aj hriech nevypovedaný – zabudnutý či vedome zamlčaný. Istého človeka veľmi boleli zuby.
Žena mu poradila: „Tu máš obrázok Pátra Pia, modli sa s ním.“ Ale on v bolesti hodil do obrázka topánku. Po čase šiel k Pátrovi Piovi na spoveď a on sa ho na konci opýtal: „Už nemáš nič viac?“ „Nie,“ znela odpoveď. „Nie? A čo tá topánka, ktorú si mi hodil do tváre?“
Žena, ktorá veľmi trpela migrénami, si dala pod vankúš fotografiu rehoľníka Pátra Pia: „Isto mi pomôže.“ Ale nič. Napokon s talianskym temperamentom vykríkla: „Otec Pio! Keďže si ma neoslobodil od bolesti, dám ťa za trest pod matrac!“
Po niekoľkých mesiacoch prišla k nemu na spoveď. Len čo si kľakla, mních na ňu prísne pozrel, prudko sa postavil a tresol dvermi spovednice. Žena zostala v šoku. Po chvíli sa dvere otvorili a Páter Pio s úsmevom povedal: „Toto sa ti nepáčilo, však? Mne sa tiež nepáčilo, že si ma dala pod matrac!“
KOMUNIKÁCIA S ANJELMI
Svätec mal od detstva veľmi dobrý vzťah so svojím anjelom strážnym. Veľmi veľa príbehov zo života Pátra Pia je aj o tom, že ľudia za ním posielali svojich anjelov strážnych, aby vyriešil ich situácie.
A on ich aj povzbudzoval: „Ak ma potrebujete, pošlite svojho anjela strážneho.“ Páter Pio potom týchto ľudí informoval, aké správy mu ich anjeli doniesli. Udalosť, ktorá sa stala istému právnikovi, je ako zo sci-fi žánru. Dotyčný v noci šoféroval auto, ale chcelo sa mu spať, takže chcel šoférovanie prenechať synovi.
No ten spal. Napokon unavený otec zaspal tiež. Keď sa zobudil, uvedomil si, že je stále za volantom. Zdesený sa pýtal: „Kto šoféroval?“ Manželka mu odpovedala: „No veď ty, ale neodpovedal si nám na otázky a nejako divne si vyberal zákruty.“
Po niekoľkých mesiacoch išiel právnik za Pátrom Piom a ten mu pri zvítaní povedal: „Ty si spal a anjel strážny riadil tvoje auto.“ Raz, keď na Pátra Pia útočili démoni a jeho anjel strážny nezasiahol dostatočne rýchlo, ostro mu to vyčítal.
Anjel sa mu ospravedlňoval a sľuboval: „Stále sa túlam okolo teba a moja náklonnosť k tebe nevyhasne ani po živote.“
Pátrova rada o tom, ako sa máme správať k svojmu anjelovi strážnemu, znie: „Často si pripomínaj jeho prítomnosť, ďakuj mu, prinášaj mu modlitby a udržiavaj s ním dobré vzťahy. Nikdy nie si sám, máš pri sebe priateľa, anjela.“
VZŤAH K DUŠIAM V OČISTCI
Zdá sa to neuveriteľné, ale kapucínsky rehoľník mal priamy vzťah s dušami zo záhrobia. Ak sa ho niekto spýtal na zosnulého, vedel odpovedať, kde je a čo sa s ním deje.
Keď 9. októbra 1958 zomrel pápež Pius XII., Páter Pio povedal spolubratovi: „Pius XII. je v nebi, videl som ho tam počas svätej omše.“ Raz v noci počuli bratia hlučné hlasy, ktoré volali: „Viva, Padre Pio.“
Predstavený dal príkaz, aby hlučné osoby poslali von. Ale keď spolubrat vyšiel príkaz vykonať, nikoho nevidel a vstupné dvere boli zamknuté. Nato išli za Pátrom Piom a spýtali sa ho: „Nevieš niečo o tom? Čo sa to deje?“ A on odpovedal: „Ach, to boli vojaci, čo zomreli na bojisku. Prišli mi poďakovať za spásu.“
V jeden večer sa Páter Pio modlil na chóre a zbadal, ako istý rehoľník čistí oltár. Podišiel k nemu, a keďže ho nepoznal, spýtal sa, odkiaľ je. Dotyčný prehovoril: „V tomto kláštore som mal noviciát a na starosti oltár. No nerobil som to poriadne a teraz som v očistci. Ale môžete ma vyslobodiť.“
Páter Pio mu povedal: „Zajtra odslúžim za teba svätú omšu.“ Nato mŕtvy vykríkol: „Krutý!“ a zmizol. Páter Pio ho mohol ihneď poslať do raja, ale neuvedomil si to a mŕtvy musel zostať ešte jednu noc v plameňoch očistca.
Keď sa raz biskup Alberto Costa pýtal Pátra Pia, či videl v očistci nejakú dušu, on na to: „Videl som ich toľko, že ma už nič nemôže vydesiť viac než toto.“
A ako sa vyhnúť očistcu? Aj na to nám dal Páter Pio z Pietrelciny radu: „Ak všetko prijmete z Božích rúk, ponúknete všetko s láskou a vďakyvzdaním, prejdete zo smrteľného lôžka do raja.“
POKORNÝ DIVOTVORCA
Duchovný otec Páter Pio urobil veľa obdivuhodných zázrakov, niektoré aj okorenené humorom. Istý argentínsky kňaz cestoval k nemu po radu, ale nijakú nedostal. A veru, na Pátra Pia aj verejne šomral.
Jeho veriaci sa pýtali: „Ani nijaké gesto vám nedal?“ „Nepamätám sa,“ krútil hlavou kňaz. Potom si však spomenul: „Veľmi pomaly ma žehnal.“ A veriaci vykríkli: „To je tá jeho rada pre vás! Otče, vy strašne rýchlo žehnáte – ani sa to nepodobá na kríž.“
Pri jednom sobáši bol novomanžel taký dojatý, že ani nevládal povedať svojej nastávajúcej „áno“. Páter Pio ho povzbudil: „Tak už povedz to áno. Alebo si myslíš, že si ju zoberiem za ženu ja?“ Istý Riman sa bál ísť za Pátrom Piom, lebo v jeho okolí vyčíňali zlodeji.
Mal obavu, že mu vykradnú dom, ale napokon šiel a dom zveril pod jeho ochranu. Aj mu to povedal. Na druhý deň mu mních hovorí: „Ešte si tu? Vieš, koľko potu a námahy ma stojí, aby som držal tvoje dvere?“ Keď sa Riman vrátil domov, pochopil, o čo ide. Zámok bol už odpílený, ale z domu ešte nič nezmizlo.
Jedna Švajčiarka sa nemohla dostať k Pátrovi Piovi, tak chcela aspoň požehnanie. V ten deň požehnával Páter Pio bielou vreckovkou, ale dáma to zmeškala a na požehnanie už nebolo nádeje.
No nevzdala to a modlila sa: „Nechcem nič, iba veľké, veľké požehnanie.“ Vtom sa otvorilo okno a Páter Pio dal požehnanie plachtou. Ľudia vraveli: „Nezbláznil sa?“
Ale ona sa radostne smiala, lebo vedela, o čo ide. Radosť, svätosť a veselý duch sa podporujú. Sú ozdobou svätého života. A Páter Pio taký život viedol.
SVEDOK INÉHO SVETA
My ľudia tejto doby máme v sebe veľa z neveriaceho Tomáša: Neuverím, kým neuvidím! (porov. Jn 20, 25). No na Pátrovi Piovi sa dalo všeličo vidieť, ale aj tak mnohí neuverili. Iní zasa majú ducha Herodesa, ktorý vyzýval Ježiša: Urob zázrak (porov. Lk 23, 6 – 12).
Páter Pio ich urobil veľa, ale aj tak mu neverili. Napriek tomu v mnohých prebúdzal zmysel pre duchovno, pre veci neviditeľné. Pretože okrem viditeľného sveta poznal veľa aj z toho neviditeľného a svedčil o tom.
Moderný človek však dokáže aj naďalej stáť pred týmto divotvorcom a hľadať výhovorky, tvrdiť, že existuje len to, čo vidí a čo overí veda... Smutné. Ale rada Pátra Pia z Pietrelciny znie: „Nenechaj vo svojej duši smútok, pretože smútok bráni Duchu Svätému konať slobodne.“
Miloval Cirkev so všetkými jej problémami Pápež Ján Pavol II. kanonizoval stovky svätých, medzi nimi v roku 2002 aj Pátra Pia. Na slávnosti sa vtedy v Ríme zišlo okolo pol milióna pútnikov. Ján Pavol II. sa bol u Pátra Pia v roku 1948 vyspovedať a mal s ním niekoľko dôverných rozhovorov. Aj Svätý Otec František má Pátra Pia vo veľkej úcte, podľa neho sa vyznačoval „pevnou vierou v Boha, stálou nádejou v nebeské skutočnosti, obetavým venovaním sa ľuďom, vernosťou Cirkvi, ktorú vždy miloval so všetkými jej problémami a trápeniami“. Svätý Otec vyzdvihuje najmä lásku Pátra Pia k Cirkvi: „Miloval Cirkev s toľkými problémami, ktoré má, s toľkými jej trápeniami, s toľkými hriešnikmi. Pretože Cirkev je svätá, je nevestou Krista, ale my synovia Cirkvi sme všetci hriešnici – a niektorí veľkí! Ale on miloval Cirkev, aká bola, neničil ju jazykom, ako je to dnes v móde. Nie! On miluje. Ten, kto miluje Cirkev, vie odpustiť, pretože vie, že on sám je hriešnikom a potrebuje odpustenie od Boha. Vie usporiadať veci, pretože Pán chce veci dobre usporiadať, ale vždy s odpustením: nedá sa žiť celý život v obviňovaní, v neustálom obžalúvaní Cirkvi. Komu je vlastná táto rola žalobcu? Kto je ten, ktorého Písmo nazýva veľkým žalobcom? Diabol! A tí, ktorí prechádzajú životom neustále obžalúvajúc, sú – nepoviem synmi, pretože diabol ich nemá – priateľmi, bratrancami, príbuznými diabla. Takto to však nejde, musí sa poukázať na nedostatky, ktoré treba napraviť, ale vo chvíli nahlásenia a odsúdenia nedostatkov Cirkev milujeme. Bez lásky, to je diablovo. Svätému Pátrovi Piovi bolo vlastné oboje: miloval Cirkev so všetkými jej problémami a trápeniami, hriechmi jej synov.
Rok 2008-Exhumácia tela Pátra Pia /4.3.2008/ Zachovalé pozostatky svätca Padre Pia budú po exhumácii vystavené verejnosti. Kapucínskeho mnícha, opradeného mnohými legendami, chcú vidieť státisíce ľudí.
V Taliansku v pondelok odborníci vyzdvihli z hrobky pozostatky kapucínskeho mnícha Padre Pia, ktorý skonal v roku 1968 a v 2002 ho prehlásili za svätého.
Telo v Taliansku veľmi populárneho svätca bude neskôr vystavené v čiastočne sklenenej truhle, pri ktorej si veriaci budú môcť pripomenúť 40. výročie jeho úmrtia.
Podľa biskupa Domenika D'Ambrosia, ktorý ako vyslanec Vatikánu na exhumáciu dohliadal, sú pozostatky svätca veľmi zachovalé. Biskup si dokonca neodpustil žart, keď médiám povedal, že ruky Padre Pia vyzerajú "ako by sa práve vrátil z manikúry".
Mních, ktorý bol pochovaný v kláštore v juhotalianskom San Giovanni Rotondo, je medzi veriacimi veľmi obľúbený. Na miesto jeho posledného odpočinku každý rok prichádza až sedem miliónov ľudí.
Padre Pio sa narodil v Puglii v roku 1887. Už za svojho života, ktorý strávil väčšinou v kláštornom ústraní, bol opradený legendami, ktoré mu pripisovali nadprirodzené schopnosti.
Traduje sa napríklad, že vo svojej mníšskej cele zviedol zápas s diablom, že dokázal predpovedať budúcnosť a že o hriechoch svojich ovečiek vedel ešte skôr, než sa mu vyspovedali.
Páter Pio mal dar jazyka. Nikdy neštudoval gréčtinu ani francúzštinu, ale z času na čas napísal svojmu duchovnému vodcovi v týchto jazykoch. Napriek tomu, že páter Pio od 13. mája 1918 nikdy neopustil mestečko San Giovani Rotondo, existujú dôkazy, že ho videli na mnohých miestach na celom svete (bilokácia). Páter Alesio sa ho žartovne opýtal, kedy pôjde do Lúrd. Páter Pio mu odpovedal: "Nemusím ísť do Lúrd. Chodím tam každý večer. Pannu Máriu Lurdskú vidím každý večer."
Inou zvláštnosťou bola vôňa, ktorá sprevádzala pátra Pia a vychádzala z jeho krvavých rán. Táto vôňa bola v protiklade s tým, že krv sa najskôr rozkladá, pričom zapácha. Kapucín John A. Schug: "Mnoho ľudí (verím, že sú ich tisícky) povedalo, že zacítili vôňu, ktorá sa nejakým spôsobom spájala s pátrom Piom."
Medzi tými, ktorí túto vôňu zacítili boli kňazi, laici, ateisti aj ľudia zo zámoria. Keď zacítili vôňu, nie vždy si spomenuli na pátra Pia. Mnohí z nich ani nikdy nepočuli, že takýto úkaz sa spája s ním. Boli to napr. vône ruží, kadidla, levandule, ľalií, fialiek, borovice a síry. Najmenej štyria lekári nám potvrdili tento jav.
Dr. Romanelli:
"Krv kvapkajúca zo stigiem pátra Pia má charakteristickú vôňu, ktorú zacítia aj ľudia be čuchu. Ak je krv zrazená alebo zaschnutá na nejakom odeve, ktorý mal na sebe, zostáva na ňom jeho vôňa."
Dr. Festa:
"Pri svojej prvej návšteve som mu vzal z boku kúsok plátna nasiaknutého krvou. Ľudia, ktorí sa viezli so mnou v aute, zacítili nezvyčajnú vôňu. Pritom nevedeli, že som vzal so sebou zvláštny kúsok plátna. Zacítili to napriek tomu, že auto bolo v pohybe a vnútri cirkuloval vzduch. Tento jav je v protiklade ku všetkým prírodným a vedeckým zákonom. Zachádza až za hranice možností logickej diskusie."
Dr. Amanzio Duodo:
"Dňa 15. februára 1950 som bol v rodine Battistu Bertola. Istý priateľ nám rozprával o veľkej pokore pátra Pia, keď nás zrazu a nečakane obklopila silná vôňa fialiek. Trvalo to asi pol hodiny, hoci dvere a okná boli otvorené dokorán. Neskôr nás oviala silná a ostrá vôňa parfumu."
Pani Mc Avoyová z Bronxu nikdy pátra Pia nestretla. Ťažko chorému bratovi prikladala na žalúdok kríž, ktorý požehnal páter Pio. Sadla si a zacítila krásnu, sladkú vôňu (zimozeleň). Po zápale pľúc už 23 rokov nemala čuch. Táto vôňa bola však prenikavá a zdroj vône nikde na okolí nenašla.
Medzi charizmy pátra Pia patrilo aj videnie do budúcnosti. Je napríklad známe, že pápežovi Pavlovi VI. predpovedal dva roky pred zvolením, že bude pápežom. Podobne predpovedal zvolenie za pápeža aj terajšiemu Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II.
V roku 1959 pri posväcovaní nového kostola v San Giovanni Rotondo k pátrovi Piovi pristúpila istá veľmi skľúčená pani z Neapola. Bola presvedčená, že vysviacka nového kostola je predzvesťou pátrovej smrti.
"Nie," ubezpečoval ju, "zomriem, keď budú posväcovať kryptu."
V nedeľu 22. septembra 1968 vysvätili kryptu. V pondelok o pol tretej ráno páter Pio zomrel. Všetci prítomní, vrátane doktora Salu, videli, že pátrovi stigmy úplne zmizli. Neostala po nich ani len jazva. Po smrti ho doktor Sala preobliekol, pričom cítil vôňu pomarančových kvetov. V priebehu jednej hodiny po smrti vyfotografoval páter Giacome jeho ruky, nohy a bok. Ostré zábery potvrdili, že sa mu po smrti rany vytratili z tela. Pokožku mal hladkú ako dieťa.
Zomrel v 81. roku svojho života. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo 160 000 ľudí. Pre svoje duchovné deti zanechal záveť niekoľko dní pred svojou smrťou v slovách: "Milujte Pannu Máriu a vzbudzujte u druhých lásku k Nej!"
Po jeho smrti, v roku 1970 do San Giovanni Rotondo zavítali tri milióny návštevníkov. Proces blahorečenia sa začal v marci 1983 a pápež ho vyhlásil za blahoslaveného v roku 1999.
Mnoho pútnikov sa na vlastné oči presvedčilo o existencii jeho stigiem. Mnohokrát ich fotografovali. Veľakrát sa o nich písalo v rôznych časopisoch. Bolo o nich vydaných mnoho kníh v rôznych jazykoch. Stav a charakter stigiem pátra Pia skúmali rôzni znalci a odborníci, medzi nimi Dr. Romanelli, šéflekár z nemocnice v Barlette. Prípad je spoľahlivo dokázaný, overený a faktograficky dôkladne spracovaný.
V roku 1967 pátra Pia navštívilo asi pol druha milióna ľudí. Od rána do večera sa chceli s ním zhovárať laici, kňazi, biskupi, kardináli, lekári, politici... Za 50 rokov nemal dovolenku ani jeden jediný deň. Obracal na vieru najskeptickejších a najateistickejších kritikov. Nikto by nevedel zrátať všetkých ľudí, ktorých tento múdry muž priviedol na vieru.
Často sa tvrdí, že ľudia dychtia po zázrakoch. Opak je pravdou. Popierajú ich, pretože nie sú ochotní zmeniť svoj život. Keby ich uznali, museli by uznať ich pôvodcu - Boha a jeho zákon.
Medzi nami žije aj veľa zatvrdilých Tomášov, ktorí by neuverili ani vtedy, keby zostúpil z neba sám Ježiš Kristus a mohli by vložiť prsty do jeho rán. Je však medzi nami aj veľa skutočných kresťanov, ktorí ku svojej viere nepotrebujú žiadne stigmy ani iné zázraky, lebo celý tento svet a život v ňom sú tým najväčším zázrakom, ktorý ich utvrdzuje vo viere.
Jednou z duchovných dcér otca Pia je Gemma di Giorgiová. Narodila sa v r. 1939 bez zreničiek v očiach - slepá. Keď mala 6 rokov, páter Pio ju požehnal a odvtedy začala vidieť. Ani dnes nemá zreničky. Dúhovky v obidvoch očiach má celistvé, bez otvoru, čo jej znemožňuje vidieť. Niet však nijakých pochýb o tom, že vidí. Vie na diaľku opísať predmety, zistiť presný čas z hodiniek, ktoré majú sklíčko, spoľahlivo môže sama chodiť po ulici, robiť domáce práce atď. Väčšina lekárov ju nazýva zázrakom prírody.
Otec Luis Andreau navštívil 8. augusta 1961 po tretí a posledný raz Garabandal. Chcel byť svedkom tamojších udalostí, ku ktorým bol skeptický. Poobede o 14.10 mali deti zjavenie a viackrát a naliehavo žiadali Pannu Máriu, aby dala nejaký dôkaz, keďže väčšina ľudí im neverila. Pred skončením zjavenia im Panna Mária povedala, že v ten deň budú mať ešte jedno zjavenie večer, čo bolo nezvyčajné.
V ten večer sa zjavenie začalo v kostole a pokračovalo na kopci pri píniách. Conchita sa znovu opýtala na dôkaz, lebo ľudia by neverili. Potom sa prihodilo niečo nezvyčajné a jedinečné. Otca Luisa, ktorý intenzivne sledoval dievčatá, náhle prenikol hlboký cit a ľudia začuli ako štyri razy s pohnutím a vysokým hlasom povedal: "ZÁZRAK!" Vyzeral veľmi vážne a tak pohnute, že jeden svedok povedal, že v jednej chvíli jeho tvár vyzerala ako jedna ,,veľká slza".
O ďalšej zvláštnosti si Conchita zapísala do denníka: "Videli sme ho. Nikdy sme v extáze nikoho nevideli, ale otca Luisa sme videli a Panna Mária nám povedala, že otec Luis ju vidí a vidí aj Zázrak." Panna Mária vlastne dala pomocou otca Luisa dôkaz. Otec Luis Andreau v ten deň zomrel na ceste autom domov. Jeho posledné slová boli: ,,Akú krásnu Matku máme v nebi! Aký dar mi dala. Toto je najšťastnejší deň v mojom živote!"
Panna Mária v jednom zo svojich zjavení povedala Conchite: „... a páter Pio tiež uvidi Zázrak." Páter Pio počas svojho života zaručil autenticitu zjaveni v Garabandale. Stretol sa s Conchitou v San Giovanni Rotondo v roku 1966. V posledných dňoch svojho života o tom rozprával so svojimi bratmi a pre Conchitu zanechal osobnú správu, ktorú zveril pátorvi Pellegrinovi. Správu, ktorá obsahovala závoj a ktorý mal páter Pio po smrti na tvári, odovzdali Conchite v oktobri 1968 v Lourdoch. Conchita sa vtedy čudovala, ako je to možné, že Panna Mária jej povedala, že páter Pio má uvidieť zázrak a on zomrel. Otec Cennamo, ktorý jej závoj odovzdal, jej povedal, že páter Pio zázrak pred svojou smrťou videl a povedal mu o tom.
