Pracoval v pôrodníctve a zaoberal sa skúmaním príčin epidémií horúčky šestonedieľok v nemocniciach. Vyslovil teóriu, že nákazu prenášajú sami lekári pri prechádzaní medzi pitevňou a inými oddeleniami. Formuloval zásady antisepsy, ktorých dodržiavanie šíreniu choroby bránilo, a ktoré sa postupne stali všeobecným nemocničným štandardom. Vyslúžil si prezývku „záchranca matiek“.
Roku 1847 zaviedol na oddelení povinné umývanie rúk chlórovým vápnom a úmrtnosť rodičiek ihneď rádovo poklesla. Aj napriek evidentnému úspechu sa však jeho teória stretla s prudkým odporom najmä starších kolegov, ktorí odmietali pripustiť, že by za smrťou pacientok mohli stáť oni sami.
Nekončiaci zúfalý boj o odborné uznanie jeho teórie, spolu s pocitom viny za predošlú smrť mnohých pacientok, sa odrazili na zhoršovaní jeho psychického stavu. Od roku 1861 mal depresie, viditeľne chradol a písal zatrpknuté, agresívne otvorené listy svojim oponentom. Roku 1865 sa jeho správanie stalo pre okolie takým neznesiteľným, že bol napriek svojmu odporu prevezený do psychiatrického ústavu. Tam za dva týždne zomrel, zrejme na následky hrubého zaobchádzania.
svoj pohľad zhrnul nasledovne: „Človek si zostrojil teóriu, sebe zdanlivo veľmi priaznivú, ale úplne falošnú, teóriu, že človek je pánom prírody. Preto počína si tak, akoby celá príroda nemala iného zmyslu, než aby slúžila jeho čisto sebeckým záujmom; chce, aby mu vo všetkom slúžila, aby mu bola pokorená a otrocky ho počúvala, snaží sa vtesnať ju do foriem jemu milých, využíva ju nemilosrdne a vraždí tisíce živých tvorov nielen na svoju výživu, ale často len zo svojvôle a na svoju zábavu. Takýmto spôsobom dosiahol človek to, že sa sám prírode odcudzil a že príroda sa mu stala nepriateľskou.“
V roku 1931 vydal Ctibor Bezděk knihu Etikoterapie - Záhada choroby a smrti . V nej uvádza, že „náš zdravotný stav závisí od vzájomného pomeru, v akom sa nachádzajú nesmrteľný duch a jeho pominuteľné telo. Ideálny stav nastane vtedy, keď duch ako skutočný vodca a udržiavateľ bude skutočným vládcom a vodcom tela, ktoré ho bude vo všetkom poslušné . Taký človek bude zdravý!“
Významnou súčasťou života bola pre Bezděka viera v Boha, nie však v zmysle obyčajného prináleženia k niektorej cirkvi (Ctibor Bezděk sám preukázal svoju cirkevnú nezásadovosť po nástupe slovenských klerofašistov k moci, keď konvertoval od katolíckej viery na pravoslávie manželky Varvary). Tento prístup totiž podľa autora môže viesť ľudí k predstave, že všetko už vedia a vlastne ani nehrešia.
Autor videl prapôvod duševných aj telesných chorôb v ľudských nerestiach. Žiarlivosť, závisť, zlosť, nenávisť, lož, negatívne myslenie, ale aj alkoholizmus či labužníctvo a im podobné vedú telá svojich majiteľov k záhube.
Etikoterapia spája vedu s duchovnom, dnes by sme povedali medicínu s psychológiou, čím Bezděk prakticky položil základy psychosomatiky. V mnohom sa podobá aj niektorým alternatívnym spôsobom liečby, ktoré často k chorobe pristupujú holisticky a dbajú na dôkladné skúmanie príčin pacientových ťažkostí; zaoberajú sa aj zmenou stravy, prechodom na zdravší životný štýl, prípadne nabádajú aj k pravidelnej psychohygiene.
"Jako všechno na světě, má i nemoc vedle svého běžného, každému patrného smyslu hluboký, utajený smysl, který většina lidí přezírá a nezná. Nemoc nepřichází na člověka jen proto, aby jej mučila a nakonec přivedla ke hrobu. Nemoc má naopak význam upozorňující, očišťující a hlavně má spoluúčinkovat, má pomáhat našemu duchovnímu principu v jeho věkovitém zápase s hmotným tělem k vítězství ducha nad tělem. Tedy především každý člověk, který onemocní jakoukoli chorobou, si má uvědomit, že v jeho mravním životě se stala nějaká porucha. "
Samotnú „terapiu etikou“ popisuje Bezděk ako dôkladnú prácu s pacientovou anamnézou. Etikoterapeutická diagnóza sa stanoví na základe rozhovorov s pacientom, prípadne aj dopytovaním jeho okolia. Hlavnými liečebnými prostriedkami sú potom modlitba („kedykoľvek myseľ nie je zamestnaná povinnosťou alebo povolaním, mala by byť ľudská duša pozdvihnutá do oblastí duchovných... Tam prýšti láska, život, cnosť, zdravie a blaženosť“), pobyt v prírode a práce. Človek by však nemal pracovať v odvetví s potenciálne škodlivými výstupmi, napríklad v zbrojnom priemysle. „Veľmi vhodným liečebným prostriedkom je prebudenie záujmu o sociálne práce, pretože je to práca, ktorá dôrazne otvára ľudské srdcia a takto pomerne bezpečne odvádza chorého od osobných sebeckých záujmov,“ domnieva sa Bezděk.
"Človek sa často dopúšťa veľkých zločinov, pokiaľ chce vyhovieť svojim túžbam. Je známe, že cesta ľudí, ktorí dosiahli veľký majetok, vedie cez mŕtvoly tisícov ľudí, ktorí padajú za obeť chamtivosti. Preto učí Vasil Veľký, aby sme sa učili ničiť vo svojej duši každý sklon, každé prianie po bohatstve hneď v samom zárodku, lebo len vtedy sa nám môže bezpečne podariť vzdialiť od seba hrôzu boja o bohatstvo. Je napokon známe ako Kristus ostro bojoval proti bohatstvu. “
„ Akú zohráva hmota úlohu v skutočnom živote? ... povedzme, že peniaze alebo bohatstvo vôbec túži, aby jeho množstvo bolo stále a stále zväčšované, aby bez prestania rástlo. Je to ale skutočnosť, o ktorej pravdivosti sa možno denne presvedčiť. Ľudia bohatí túžia vždy po ešte väčšom rozmnožení svojho majetku, boja sa všetkého, čo by ho mohlo akýmkoľvek spôsobom zmenšiť a často celé svoje myslenie sústreďujú iba na zväčšenie alebo aspoň udržanie svojho majetku. Zlato ako by malo tajomnú moc v sebe, strhuje k sebe celé myslenie a cítenie ľudí. Kde sa nachádza hromada zlata, túži akoby samočinne po svojom rozmnožení. Iste bolo Kristovo upozornenie veľmi správne, že nemožno slúžiť Bohu a mamonu súčasne."
Medzi prvou zmienkou o psychosomatike do dneška uplynulo už viac ako 200 rokov, pričom sa ňou zaoberalo množstvo autorít, ktorých práce nájdeme medzi viac či menej uznávanými alebo zabudnutými. Medzi všetkými protagonistami len ťažko nachádzame meno Dr. Ryke Geerd Hamera (17.5.1935 – 2.7.2017), nemeckého lekára, ktorý je autorom princípov a pravidiel tzv. Germánskej novej medicíny, známej aj pod názvom Nová medicína. Svoj objav publikoval po prekonaní rakoviny semenníkov, ktorú – ako sám uvádza – považoval za dôsledok emocionálneho stresu po zastrelení jeho syna, ktorý po sto dňoch v kóme zomrel v jeho náručí. Doktor Hamer bol za svoj objav celý život prenasledovaný, zomrel ako 82-ročný vo vyhnanstve v Nórsku.
Nová medicína bola objavená v roku 1981. Je to prírodná veda založená na piatich prírodných zákonoch – ako zdôrazňuje Dr. Hamer „zákonoch a nie na hypotézach“ – podľa ktorých je možné reprodukovať striktne pragmaticky a vedecky akýkoľvek prípad ochorenia. Je prvou príčinnou terapiou založenou na paralelnom skúmaní psyché (teda emócií), mozgu a orgánu človeka.
Germánska nová medicína popisuje exaktne lekársko-biologické súvislosti živého organizmu, jednotu psychiky, mozgu a orgánu, tak ako to zatiaľ neurobila konvenčná, teda akademická, ani alternatívna medicína. Jej ústredným posolstvom je, že sme to práve a jedine my, ktorí sme „tvorcami“ našich ochorení aj nášho zdravia, pričom sme schopní vedomého posunu v obidvoch smeroch.
Práve objavom Dr. Hamera sa dostávame k prepojeniu mysle a tela, ktorú síce alternatívna medicína brala ako axiómu, ale rečou akademickej medicíny ju nikdy nedokázala precízne, biologicky a vedecky zdôvodniť, čím prakticky len reprodukovala pokusy konvenčnej medicíny inými prostriedkami.
Licencia doktora Hamera na výkon lekárskeho povolania bola zrušená v roku 1986 s odôvodnením súdu z dôvodu – citujeme: „nedostatku tolerancie k iným metódam liečenia“.
Jemu venovaná webová stránka Lekár, filozof a spisovateľ, narodený v Liptovskom Mikuláši, študoval medicínu vo Viedni a v Prahe. Počas druhej svetovej vojny bol prenasledovaný kvôli svojmu židovskému pôvodu. Iba kvôli zázračným udalostiam unikol nebezpečenstvu deportácie do koncentračného tábora. Po vojne študoval a praxoval aj v Zürichu. Konvertoval na katolícku vieru a stal sa vzorom pre hľadačov pravdy. Na začiatku publikoval aj po nemecky i po francúzsky a ovládal angličtinu, v detstve sa oboznámil s biblickou hebrejčinou, neskôr písal prevažne v slovenčine. Hoci bol často šikanovaný, pôsobil za totalitného režimu ako lekár v Bratislave, Skalici a napokon v Nitre, kde sa aj usadil. Tu ho pochoval kardinál J. Ch. Korec v roku 1994.
Ranná modlitba Pavla Straussa Bože môj, Tvoja láskavá Prozreteľnosť ráčila ma milostive ochrániť v túto noc i po celý môj život. V najhlbšej pokore sa Ti klaniam a ďakujem Ti z celého srdca. S čím sa dnes stretnem, môj Bože? Neviem to, ale viem, že sa mi nestane nič, čo by si Ty neustanovil, nepredvídal alebo nenariadil od večnosti. A to mi stačí, Bože môj. Velebím Tvoju večnú nevyspytateľnú prozreteľnosť a podvoľujem sa jej rád z lásky k Tebe. Chcem všetko, čo Ty chceš, ó Bože. Prijímam všetko, obetujem Ti všetko, svoje úmysly a myšlienky, svoje city a túžby, svoje skutky i svoje slová, každý svoj kríž a každé svoje utrpenie a príkorie ako obeť lásky a zmierenia. Spojujem túto obeť s obeťou svojho božského Spasiteľa Ježiša Krista. Ušetri, Pane, a zachráň ľud svoj, ktorý si vykúpil svojou predrahou krvou. Nehnevaj sa na nás naveky. Požehnaj ma, posilni ma, daj mi srdce veľké, obetavé a Tvojej najsvätejšej vôli celkom oddané. Daj, nech ma láska k obeti robí šťastným tu na zemi, i kedysi u Teba po celú večnosť. Ak má byť dnešný deň posledný deň môjho života, nech sa stane Tvoja vôľa. Daj mi len milosť, aby som zomrel v Tvojej láske a ako obeť Tvojho božského srdca. Porúčam seba a celú svoju rodinu do všetkých obetí sv. omší dnešného dňa a do všetkých modlitieb a dobrých skutkov sv. Cirkvi. Bože môj, v Teba verím, lebo si večná pravda. V Teba dúfam, lebo si všemohúci, verný a dobrota sama. Teba nadovšetko milujem, lebo si najvyššie a lásky najhodnejšie dobro. Z lásky k Tebe milujem tiež svojho blížneho, priateľa i nepriateľa, ako seba samého. Bože, upevni vieru, posilni nádej roznieť moju lásku. Pane Bože, stoj pri mne, keď sa budú o mňa pokúšať nedôvera a zmätky a daj mi smelosť k hájeniu pravdy. Daj mi zahliadnuť aspoň záblesk Tvojej žiare v okamžikoch ťažkých chvíľ v živote, aby som svojím postojom môhol velebiť Teba a nebol sám...
Konverzia je dielom Ducha Svätého
Cesta môjho vnútra by bol životopis. Toho by som vás však rád ušetril. Niekoľko vecí ale musím spomenúť.
Vyrástol som u svojho starého otca, lekára, za prvej svetovej vojny, v prostredí nevereckom. Náboženskej výchovy sa mi vôbec nedostalo.
Videl som okolo seba iba prázdne, vnútra sa netýkajúce formality. Často ma však starý otec brával na návštevu k svojmu dobrému známemu, gvardiánovi, do blízkeho františkánskeho kláštora. Aj iní kňazi často chodievali k nemu. Mal som však od mladi pestúnku, svätú dušu, s ktorou som skoro denne chodieval do kostola. Táto moja prvá vychovávateľka, ktorá dodnes žije a je rehoľnicou, iste najviac prispela svojimi modlitbami k tomu, že ma dobrotivý Pán Boh povolal do sveta poznania. Nijaká skutočná konverzia sa nedá vysvetliť iba vonkajším alebo myšlienkovým, filozofickým a dogmatickým vývinom, vždy je predovšetkým dielom Ducha Svätého. Milosť sa nedá získať – iba obsiahnuť.
Prišli roky štúdia, literárnych ambícií a viery v revolučnú obnovu sveta. Cez ne sa však tiahnu periódy duševnej stiesnenosti, prázdnoty a svetobôľu, ktoré dnes chápem ako celkom oprávnené. Svoje tiesne a samotárske bôle som však často za štúdií v cudzine zaniesol do pološera katolíckych dómov a kaplniek, kde sa v tichom dumaní rozplývali. Boli to prvé, neartikulované modlitby duše.
Za vojenskej služby som sa zoznámil s dôstojníkom, ktorý ma priviedol na štúdium indickej mystiky, z ktorej bol skok do mystiky katolíckej, a už som aj držal v rukách knihu sv. Jána z Kríža Temná noc.
Potom to už išlo rapídne, zrejme Pán Boh vzal réžiu celkom do svojich rúk, lebo od tých čias, čo som dokorán otvoril oči duše, vždy som zazrel iba jeho dobrotu. Život sa zdanlivo skladá iba z „náhod“, no v úvodzovkách.
„Náhodou“ som sa zoznámil s rodinou, ktorá ma „náhodou“ poučila o svätej omši a hneď ma aj zobrala do kostola. Vtedy som po prvý raz vedome sledoval svätú obeť. Bolo to „náhodou“ v deň nájdenia svätého Kríža, a títo ľudia mi boli neskôr i krstnými rodičmi. Nechcem však odbočiť, lebo mám odpovedať na otázku, prečo som sa stal katolíkom, a nie ako. Preto teda, lebo milosťou Božou a štúdiom prišiel som k presvedčeniu, že len pravý katolicizmus je schopný urobiť z človeka tvora hodného toho mena a zo sveta nie peklo, ale naozaj svet.
Okrem toho azda najmocnejšou pohnútkou mi bol príkladný život kresťanskej rodiny, podotýkam, že konvertitskej, neskorších mojich krstných rodičov. Tu som videl, čo znamená nasledovať Ježiša Krista v každodennom živote, v neustálej práci na sebe a v láske k blížnemu, ku každému, sebazapieraním, sebakritikou a znášaním krížov – až napokon obeťou vlastného života potvrdili toto nasledovanie do poslednej litery, do posledného dychu, verní svojmu božskému vzoru.“
* Utrpenie je najproduktívnejšia ľudská činnosť. * Najväčšia múdrosť života je pokora. * Jedna dobrá myšlienka má väčšiu cenu ako dvaja dobrí politici. * Mozog je prskavka ducha. Ale má celoročné Vianoce. * Režimy sa menia, len gauneri ostávajú. * Toľko je záhad v živote, že si myslíme, až je to samozrejmé. * Pravý lekár tŕpne o svojho chorého, nepravý – o svoje renomé. * Angažovaný umelec? Vždy hlásna trúba. * Nepriznaný ideál každej vlády? Vládnuť. * Najdemokratickejší parlament na svete: cintorín. * U nás zatiaľ platia pracovníkov ministerstva kultúry za to, že zabraňujú, aby diela kultúry a kultivované diela vznikli, respektíve uzreli svetlo sveta. * Slovenský národ sa z ľudí statočných, pracovitých a úprimných stal spolkom zlodejov, ulievačov, úplatkárov a udavačov. * Beda národu, ktorý dovolí len politikom a úradníkom, aby sa ozývali v jeho mene. * Ak sa chce národ zlikvidovať, nech sa zapchajú ústa mysliteľom a umelcom. * Milujem tento národ i so všetkými charakterovými defektmi, najmä v terajšej dobe. Chcem všetko čo som získal výchovou, čítaním, vývojom, štúdiom, dať k dispozícii. Svojou konverziou chcem ľudí utvrdiť. Svojim písačkami chcem prispieť, čo len haliermi, do pokladnice myslenia.
" Chorý som bol, a navštívili ste ma"...
Hnízdo zdravie neexistuje a doktor Hnízdil nemá prístup ku svojim pacientom. Čo sa stalo? Jak ho nový majitel Hnízda vypoklonoval bez ohľadu na všetky dohody? O tom Jan Hnízdil vyprávi v našom najnovšom rozhovore.
Byť kresťanským lekárom je pracovať ako Boží služobník - nezištne, s láskou a dobrotou, s povinnosťou neustále vzdelávať sa... Kresťanský lekár má v každom človeku vidieť Krista, vyvolávať nádej a potrebu v akejkoľvek situácii sa spoľahnúť na Boha, odovzdať sa do Jeho rúk s dôverou... Nie každý lekár chváliaci sa svojím kresťanstvom má takúto svätosť v sebe. Zatiaľ som zažila iba jednu takú …Viac
Byť kresťanským lekárom je pracovať ako Boží služobník - nezištne, s láskou a dobrotou, s povinnosťou neustále vzdelávať sa... Kresťanský lekár má v každom človeku vidieť Krista, vyvolávať nádej a potrebu v akejkoľvek situácii sa spoľahnúť na Boha, odovzdať sa do Jeho rúk s dôverou... Nie každý lekár chváliaci sa svojím kresťanstvom má takúto svätosť v sebe. Zatiaľ som zažila iba jednu takú lekárku, ktorá pre zdravie, upokojenie pacienta, jeho zmierenie sa so situáciou, spásu... by urobila všetko. Deň po dni odovzdáva svojmu poslaniu zdravie, sily... Nie je to o básňach, nie je to o prezentácii svojho "kresťanstva"... je to o každodennom zriekaní sa samého seba, svojho pohodlia, bohatstva... Kresťanský lekár je poslanie, nie povolanie!
