Pochovávanie mrtvých. Svätý Augustín považoval spaľovanie mrtvých za ohavné. Kódex kánonického práva z roku 1917, zakazoval kremáciu, v kánone 1203 a 1240. A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha 1. Korinťanom – 1Kor 6,19
U kresťanov vychádzal odpor k spopolňovaniu z viery vo vzkriesenie tela, spaľovanie sa považovalo za pohanský zvyk, ktorý vykonávali aj starí pohanský Slovania. Bohu je veľmi milé, keď ctíme pozostatky zomrelých v Božej milosti. Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová - mala Kristové rany, a jej telo ležiace vo vlhkom hrobe, bolo úplne neporušené
Neporušené tela svätých
Pochovávať zomrelého je skutkom telesného milosrdenstva.
Spaľovanie mŕtvych sa v stredoveku povoľovalo len pri hrozbe nákazy počas epidémií alebo vojen.
Katolícka cirkev preto zakázala cirkevné pohreby tých, ktorí sa nechali spopolniť. Zmenu priniesol 2. vatikánsky koncil v šesťdesiatych rokoch: za istých podmienok sa povolila kremácia.
K šiestim skutkom milosrdenstva, ktoré sa uvádzajú v Matúšovom podobenstve je pripojený ešte siedmy a to mŕtvych pochovávať.
V zoznamoch sa objavuje už v štvrtom storočí.
Kódex kánonického práva z roku 1983, v kánone 1176, § 3, uvádza: „Cirkev naliehavo odporúča, aby zachovával sa nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať;
„Cirkev povoľuje kremáciu, ak nie je prejavom popretia viery vo vzkriesenie tela. Naďalej však sa odporúča, aby pohrebné obrady prebehli pred spálením tela. Ortodoxní židia ani katolíci kremáciu neuznávali, židia svojich mŕtvych pochovávali do kamenných hrobiek.
Kremácia a chrám Ducha Svätého v plameňoch
Židovská viera prikazovala starať sa o mŕtvych až naveky, preto na židovských cintorínoch vznikali z kameňov a hroby v niekoľkých vrstvách.
Cirkev výrazne potláčala spaľovania mŕtvol, keďže takéto nakladanie s ľudským telom vyplýva z nekresťanského prístupu k človeku z pohanstva.
Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Chceš si uctiť Kristovo telo? Neopovrhuj ním, keď je nahé. Ani ho neuctievaj hodvábnymi rúchami, kým si ho nevšímaš vonku, kde trpí zimou a nahotou. Lebo ten, ktorý povedal: ‚Toto je moje telo‘ a slovom potvrdil skutočnosť, ten istý povedal: ‚Videli ste, že som hladný a nenakŕmili ste ma’… (In Matthaeum homiliae 50,4).
Lactancius (+ okolo r. 320) píše: „…ak zomrú bezbranní, alebo cudzinci, nemali by sme dovoliť, aby ich telá zostali nepochované“ (Institutiones divinae 65,6).
Origenes (+254) vďaka svojej alegorickej metóde exegézy pootvoril cestu k zoznamu skutkov duchovného milosrdenstva. „Okrem chleba a oblečenia, ktoré slúžia telu, musíme kŕmiť aj duše – duchovným pokrmom… odievať ich odevom rôznych čností prostredníctvom učenia, aby potom dokázali slúžiť blížnemu so srdcom plným čností…“ (In Matthaeum 72).
Za čias svätého Tomáša Akvinského sa ustálil zoznam skutkov telesného a duchovného milosrdenstva v takej podobe, ako ho poznáme dnes.
Zoznamy skutkov milosrdenstva
Dávať jesť hladným.
Dávať piť smädným.
Prichýliť pocestných.
Navštevovať chorých.
Poskytovať pomoc väzňom
Pochovávať mŕtvych.
Smrť sv. Jozefa podľa Anny Kataríny Emmerichovej
"Keď sa blížil čas Ježišovho verejného účinkovania, videla som ho stále viac osamelého a v meditácii. V tom čase, keď mal Ježiš tridsať rokov, začal Jozef chorľavieť.
Videla som Ježiša a Máriu často s ním. Mária sedávala na zemi pri jeho posteli alebo na nízkej stoličke, ktorá slúžila aj ako stôl. Zriedkakedy som ich videla jesť, ale keď sa chceli najesť, vždy priniesli nejaké občerstvenie aj k posteli sv. Jozefa. Boli to tri biele, podlhovasté kúsky chleba štvorcového tvaru hrubé asi ako dva prsty, ktoré ležali vedľa seba na malom tanieri. A videla som aj trocha ovocia v miske. Dali mu niečo vypiť z hrnčeka.
Keď Jozef zomrel, Mária sedela pri čele postele a držala ho v náručí. Ježiš stál tesne pri nej blízko Jozefovej hrude. Celá miestnosť bola plná svetla a anjelov.
Po jeho smrti mu ruky prekrížili cez prsia, zabalili od hlavy až po nohy do bielej plachty, položili do úzkej rakvy a umiestnili do nádhernej hrobky, ktorú im daroval istý dobrý človek.
Jozef musel zomrieť pred Pánom, pretože by nemohol zniesť Jeho ukrižovanie. Bol príliš jemný, veľmi miloval Ježiša. Počas života veľmi trpel kvôli prenasledovaniu, ktoré jeho zverenec skusoval zo strany Židov.
Videla som, že len pár mužov šlo za rakvou spolu s Ježišom a Máriou. Ale videla som aj, ako ho sprevádzali anjeli a celý sprievod bol obklopený svetlom. Ostatky Jozefa potom odviezli kresťania do Betlehema a tam ho pochovali. Zdá sa mi, že ho stále vidím, ako tam leží neporušené.“
Aj istá legenda hovorí, že niekde hlboko v Betleheme je pochované telo viac ako dvetisícročného muža. Je stále neporušené a akoby zamrznuté v čase. Toto telo patrí svätému Jozefovi – manželovi Márie a pestúnovi Ježiša Krista.
- Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová - mala Kristové rany, a jej telo ležiace vo vlhkom hrobe, bolo úplne neporušené
- Neporušené tela svätých
- Kremácia a chrám Ducha Svätého v plameňoch - ABC Tradície
- Sanctæ Mariæ Sabbato