10.9.2026 biskup Schneider - Pápež Pavol VI. zaviedol svätokrádežné prijímanie na ruku r.1969. R.1968 väčšina biskupov povedala pápežovi Pavlovi VI.: "Prosím, nedovoľte to, pretože to spôsobí zneužívania, svätokrádeže a oslabenie viery." Prvou vecou, ktorú treba urobiť na obnovenie zdravia tela Cirkvi, je zastaviť prijímanie v ruke. A musí to urobiť pápež znova. Svätá stolica otvorila záplavu a Svätá stolica ju musí opäť uzavrieť. AV: Medzinárodné mariánske sympózium sa uskutoční v Augustinianum 7.–8. októbra. K tejto téme, Vaša Excelencia: po Mater Populi Fidelis Svätá stolica uviedla, že titul spoluvykupiteľky je "vždy nevhodný", no svätí, doktori a bežné pápežské magistérium používali tento titul stáročia v sekundárnom a závislom zmysle a nemohli zviesť veriacich na scestie. Môžu veriaci stále vzývať Pannu Máriu ako spoluvykupiteľku a prostredníčku všetkých milostí, alebo už takáto doktrinálna poznámka tieto tituly stiahla z verejného jazyka Cirkvi? Ako by vyzeral skutočný vývoj mariánskej doktríny v porovnaní s tichým stiahnutím titulov pre pastoračnú alebo ekumenickú pohodlie? +AS: Veriaci ho môžu stále používať, pretože existujú misály schválené pápežmi, aj s omšovým formulárom, s titulom Meditrix všetkých milostí. Preto by museli povedať: "Táto omša musí byť vymazaná zo všetkých misálov", čo by bol nezmysel. Všetky slová pápežov v minulosti s titulom Meditrix všetkých milostí by museli byť vymazané, zrušené. Nie je to možné. Preto, keď ho cirkev používala v misáli a stále ho používa v starých misáloch, môže ho použiť. Dnešná cirkev nemá právomoc zrušiť texty cirkvi, ktoré cirkev používala tak dlho a ktoré používali svätí a dokonca aj cirkevní otcovia. Máme svätého Efrema a ďalších: nie priamo titul spoluvykupiteľky alebo sprostredkovateľky všetkých milostí, ale podstatu, ktorá to vysvetľuje jasne a priamo. Preto sme si istejší pri používaní titulov spoluvykupiteľka a mediátorka s otcami cirkvi, s cirkevnými učiteľmi, s pápežmi, s formulami omší v misáloch než s dokumentom DDF. Sme v lepšej pozícii než tento dokument, Mater Populi Fidelis. Myslím, že v budúcnosti bude tento dokument zrušený. Toto bude zrušené, nie ten druhý. AV: Predtým ste pápežovi Levovi XIV. navrhli, že nepotrebujeme ďalšie motu proprio, ale slávnostnejší dokument, ako je apoštolská konštitúcia, aby biskup nemohol zakázať tradičný rímsky obrad viac, než mohol zakazovať Novus Ordo. Čo podľa vášho názoru ešte chýba liturgickému pokoju? +AS: Navrhol som Svätému Otcovi, aby vydal slávnostnejší dokument, ale v zmysle vyriešenia liturgickej otázky od základov, opäť globálne, bez týchto malých vojen medzi motu proprio a týmito obeťami. Nie. Skôr v širšom pohľade na celé dvetisícročné obdobie Cirkvi treba mať na pamäti, mať na pamäti túto toleranciu, ako Cirkev vždy mala voči viacerým rôznym liturgiám v Cirkvi: skutočné spolunažívanie, špecifické spolunažívanie oboch foriem. A tak to bol môj zámer, keď som to navrhoval Svätému Otcovi. Možno by mohol konzultovať kardinálov, súkromne, biskupov, alebo ich dokonca zvolať ad hoc. Povedal by som, že by bolo lepšie zvolať prezidentov biskupských konferencií, aby sa zúčastnili, biskupov, a nielen kolégia kardinálov. Samozrejme, Kolegium kardinálov samostatne, konkrétne len v tejto otázke, aby ustanovilo liturgický pokoj pre oba obrady. Potom by mal Svätý Otec reflektovať a potom vydať apoštolskú konštitúciu, ktorá nám poskytne Pax Liturgica Leonina. AV: Pôsobíte ako pomocná organizácia v Astane, v krajine s moslimskou väčšinou, zatiaľ čo Kazachstan hostí Kongres lídrov svetových a tradičných náboženstiev a teraz pripravuje ďalšie kolokvia Svätej stolice–Kazachstan. Z tohto pohľadu: čo je legitímny medzináboženský rešpekt a kde sa dialóg stáva praktickým popretím, že Kristus je jediným Mediátorom? +AS: Myslím, že tieto takzvané oficiálne dialógové stretnutia po celom svete, ktoré sa pravidelne konajú v Astane, obsahujú určité prvky nejednoznačnosti, takže naozaj chcú zaradiť Krista alebo Katolícku cirkev medzi mnohé. Jednoducho sedia okolo stola; všetky sú rovnaké; A je jasné, že sme si všetci rovní. A to prenáša obraz, že sa de facto podieľame na relativizácii jedinečnosti Ježiša Krista a Katolíckej cirkvi, ktorú Boh postavil ako jedinečnú. Samozrejme, zmyslom tejto kongregácie je podporovať mier a porozumenie. To je dobré; Tolerancia je dobrá. Ale môžeme to dosiahnuť inými prostriedkami. Myslím, že tieto veľké stretnutia sú podporované politikmi. Preto používajú náboženstvá ako akýchsi spolupracovníkov pre svoje ciele, možno aby mali kontrolu nad náboženstvami a podobne. Aj to je nebezpečenstvo, byť v rukách politikov. Som za tieto stretnutia, ale navrhol by som ich inak. Toto nazývam dialógom každodenného života. A to je to, na čom záleží. Tieto kongresy vytvárajú krásne dokumenty o mieri, a potom idú domov a začínajú vojny po celom svete. Je to márne. A ľudia na základni, bežne tieto dokumenty nepoznajú. Možno ani nevedia, že sa niečo také stalo. Je to oficiálna prezentácia, povedal by som, akýsi supermarket náboženstiev, svetových náboženstiev. A to nie je význam nášho Pána Ježiša Krista. Nestal sa jedným artiklom v supermarkete náboženstiev, ktoré v tom čase, za čias nášho Pána, tiež existovali. V Rímskej ríši bolo veľa náboženstiev. Ale povedal: "Ja som jediná cesta." A toto platí až do jeho návratu. A to Cirkev vždy tvrdila až do nedávnych čias, až do Druhého vatikánskeho koncilu, jasne, jednoznačne. Preto navrhujem medzináboženské stretnutie a dialóg v každodennom živote. A toto máme ako krásny zážitok v Kazachstane. Sme susedia. Máme susedov, moslimských susedov, pravoslávnych susedov. Chodíme jeden k druhému, dokonca aj na jedlo doma. Blahoželajú nám k narodeninám, k svadbám. Zapájame sa, keď sú v rodinách nejaké ťažkosti. Modlíme sa za nich. A potom, keď nastane prípad odchodu z tohto života a tak ďalej, zúčastňujeme sa; Stávame sa prítomnými. A to nás udržiava lepšie spolu v harmónii a mieri než na týchto obrovských konferenciách, kde sa stretávajú len lídri a politici ich využívajú na svoje—možno pre svoje—ciele, a relativizujú nášho Pána Ježiša Krista. Takže toto je moja skúsenosť a toto musíme robiť po celom svete. Namiesto týchto oficiálnych vysoko-štýlových medzináboženských stretnutí, ktoré, opakujem, relativizujú nášho Pána Ježiša Krista, by sme mali na mieste povedať ľuďom, katolíkom: prosím, milujte svojich blížnych, milujte aj ostatných, choďte k nim, pomáhajte im v každodennom živote. A to prispeje viac k medzináboženskému mieru a harmónii. AV: Katolícka biskupská konferencia Kazachstanu, s pápežským súhlasom za Benedikta XVI., zaviedla prijímanie v kľačaní a na jazyku za povinnú obyčajnú formu a zakázala prijímanie v ruke dokonca aj návštevníkom. Nemáte žiadnych mimoriadnych ministrov, žiadne ženské ministrantky a máte oltárne zábradlia. Ako sa to stalo, keď je to takmer nemysliteľné vo veľkej časti Európy a Severnej Ameriky? +AS: No, po prvé, sú dedičmi mučeníkov a vyznávačov v Kazachstane. A mali takú hlbokú úctu k Svätej Eucharistii – takú hlbokú úctu. Nevedeli si predstaviť, že by náš Pán stál. Poznám starých ľudí, ktorí ešte trpeli vo väzniciach. A ja sám som žil počas prenasledovania v podzemnej cirkvi v Kirgizsku. A potom som bol v Estónsku. Môj farský kňaz bol svätý kňaz, ktorý bol predtým, za Stalinových čias, väznený v koncentračnom tábore tu v Kazachstane. A bol spovedníkom, živým spovedníkom. A bol mojím farským kňazom v Estónsku. Svoju prvú svätú spoveď som urobil, keď som mal desať rokov, spolu s ním. A dal mi prvé sväté prijímanie; Pripravil mňa a aj moju matku. Preto nám vštepil takú hlbokú úctu k svätej Eucharistii, k okamihu svätého prijímania. A preto, keď sme na konci roku '73 odchádzali do Nemecka, Západného Nemecka, veľmi dobre si pamätám—mal som takmer trinásť—zhromaždil nás. Boli sme štyri deti a moji rodičia, a on povedal: "Dávaj si pozor. Keď prídete do Západného Nemecka, sú tam kostoly, kde sa prijímanie podáva v ruke." Keď to moja mama – pozorovala som ju – počula, zareagovala spontánne. Aká hrôza. Dokonca plakala. Bola úplne šokovaná. "Je to možné?" A on povedal: "Áno, v Západnom Nemecku áno." Ale nebol dobre informovaný. Povedal, že len v niektorých kostoloch. A povedal: "Prosím, nechoďte do týchto kostolov, kde sa prijímanie podáva rukou" – svätý spovedník kňaz. A moja mama mu sľúbila: "Nikdy to neurobíme." A potom sme prišli do Nemecka a vo všetkých kostoloch to bolo rovnaké. Keď mama povedala, že nemá inú možnosť, prišla domov, pamätám si, a pozrela sa na nás deti: "Ó, moje deti, nechápem, ako môžu ľudia takto zaobchádzať s naším Pánom s prijímaním v ruke," a začala plakať. A tieto slzy mojej matky ma neskôr inšpirovali napísať moju malú brožúrku Dominus Est o nebezpečenstvách prijímania v ruke. A toto je moja brožúra; rukopis mojej brožúry mi osobne schválil pápež Benedikt XVI. v osobnom liste, v ktorom povedal: "Vaše argumenty sú presvedčivé." Napísal to ako pápež, osobne mne. V každom prípade, a preto biskupi v Kazachstane – bolo to pred devätnástimi rokmi – povedali, že je to normálne. Musíme z úcty k našim spovedníkom a dokonca aj k ľuďom z našich farností z dávnych čias, ktorí trpeli prenasledovaním, zabezpečiť, aby sa prijímanie prijímalo naozaj kľačiac a na jazyku, a aby sa cudzinci museli prispôsobiť. Takže si myslím, že by som si prial, aby každý biskup na svete, každá biskupská konferencia, urobil to isté. Toto bolo pravidlo v celej katolíckej cirkvi až do roku 1969. Viac ako tisíc rokov a prísne dodržiavané. Avšak priehrada bola otvorená a potom prišla povodeň. A kto otvoril priehradu? Pápež, Pavol VI. Musíme byť úprimní, prosím. Otvoril dvere a prijal prijímanie do ruky. V roku 1968 uskutočnil konzultáciu so všetkými biskupmi sveta a spýtal sa ich, či by bolo zmysluplné a užitočné zaviesť prijímanie v ruke. A väčšina biskupov odpovedala pápežovi Pavlovi VI.: "Prosím, nedovoľte to, pretože to spôsobí zneužívania, svätokrádeže a oslabenie viery." Toto boli argumenty. A napriek varovaniu biskupov, napriek týmto argumentom, napriek tomu, Pavol VI. otvoril potopu. Je to obrovská historická zodpovednosť. Mal by povedať: "Nie, nedovolím to." Domnievam sa, že prijímanie v ruke spôsobilo v Cirkvi neúctu a svätokrádeže a stále ich spôsobuje. Je to jedna z najhlbších rán v tele Cirkvi a musí sa, samozrejme, pomaly liečiť. Ale prvou vecou, ktorú treba urobiť na obnovenie zdravia tela Cirkvi, je zastaviť prijímanie v ruke. A musí to urobiť pápež znova. Svätá stolica otvorila záplavu a Svätá stolica ju musí opäť uzavrieť. A samozrejme, s postupnými krokmi, ale musí sa to urobiť. AV: Čo vlastne znamená synodalita, ak slovo nie je dovolené stať sa náhradou za doktrínu? Už ste varovali, že niektoré jazyky synodálnych študijných skupín považujú vytvorený poriadok pohlaví za vyjednávateľný. Čo očakávate, že tento proces prinesie v Cirkvi z dlhodobého hľadiska – konverziu k apoštolskej viere alebo trvalý mechanizmus na znovuotvorenie vyriešených otázok? +AS: Nikto neuvádza definíciu synodality. Každý si vie predstaviť, čo sa mu na synodalite páči. Je to veľmi prefíkané kódové slovo na podkopávanie katolíckej doktríny. Je veľmi prefíkaný: krásny zvuk, len krásny zvuk – "synodalita" – s konkrétnym plánom pomaly prispôsobiť doktrínu a štruktúru Katolíckej cirkvi protestantským cirkvám a dokonca aj duchu tohto sveta v otázkach sexuality a morálky. Takže jednoducho prispôsobiť katolícku cirkev tomuto svetu, zmeniť život a štruktúru cirkvi a konkrétnych cirkví, ktoré sú božskej konštitúcie, na ľudsky vymyslené, protestantsky štýlované demokratické štruktúry a metódy. To je zjavný cieľ a už sme ho mohli čítať v niektorých textoch takzvaných študijných skupín. Toto je veľmi nebezpečná metóda, ktorú treba zastaviť. Je to posledný, vrchol takzvaného modernistického hnutia, ktoré začalo pred viac ako sto rokmi, smerom k úplnému relativizmu. Všetko je relatívne. Doktrínu môžeme zmeniť. Môžeme meniť morálku tak, aby sme potešili svet. A tento program je v Cirkvi len menšinou. Sú to väčšinou duchovní, ktorí stratili vieru alebo už veľmi nemajú záujem evanjelizovať a konvertovať ľudí, aby sa stali skutočnými Kristovými učeníkmi a členmi Mystického tela Kristovho. Už o to nemajú záujem. A preto sú spokojní s takou nejasnou metódou. A v tejto nejasnosti sa dá čokoľvek povedať ako prijateľné. Existuje jedna výnimka v hnutí synodality – jedna výnimka. Tam je to absolútne zakázané: tradičná latinská omša. Je absolútne zakázané tvrdiť neustále učenie Cirkvi o štruktúre Cirkvi, o jedinečnosti Cirkvi. AV: Vaša Milosť, veľmi pekne ďakujem za váš čas. Niwa Limbu Vatikánsky korešpondent pre Advaticanum Zdroj anglicky: Bishop Schneider on synodality, Co-Redemptrix …

3Zdielať41 tis.PreložiťUI

Viac

• Nahlásiť
• Vložiť
• Zmeniť príspevok
• Vymazať príspevok