Exhortácia pp. Františka: " AMORIS LAETITIA "

1. RADOSŤ LÁSKY, ktorá sa žije v rodinách, je aj potešením Cirkvi. Ako naznačili synodálni otcovia, napriek mnohým znakom krízy manželstva „túžba po rodine zostáva živá predovšetkým medzi mladými a motivuje Cirkev“.1 Ako odpoveď na túto túžbu je „kresťanské ohlasovanie, ktoré sa týka rodiny, naozaj dobrou správou“.2

2. Postup synody umožnil predstaviť situáciu rodín v súčasnom svete, rozšíriť náš pohľad a oživiť naše povedomie o dôležitosti manželstva a rodiny. Zároveň nám zložitosť predložených tém poukázala na nutnosť pokračovať v slobodnom prehlbovaní niektorých doktrinálnych, morálnych, duchovných a pastorálnych tém. Uvažovanie pastierov a teológov, ak je verné Cirkvi, čestné, realistické a kreatívne, nám pomôže dosiahnuť väčšiu zrozumiteľnosť. Debaty, ktoré možno nájsť v komunikačných prostriedkoch alebo v publikáciách, či dokonca medzi služobníkmi Cirkvi, siahajú od bezuzdnej túžby všetko zmeniť – bez dostatočnej reflexie alebo základu – až k postoju, ktorý predstiera, že všetko možno vyriešiť aplikovaním všeobecných normatív či vyvodzovaním prehnaných záverov z niektorých teologických reflexií.

3. Pamätajúc na to, že čas je nadradený priestoru, rád by som zdôraznil, že nie všetky doktrinálne, morálne alebo pastorálne diskusie musia byť vyriešené zásahmi magistéria. Samozrejme, v Cirkvi je nevyhnutná jednota doktríny a praxe, ale to nebráni tomu, aby existovali rozličné spôsoby interpretácie niektorých aspektov doktríny alebo niektorých dôsledkov, ktoré z nej vyplývajú. Toto sa bude diať, až kým nás Duch nedovedie k úplnej pravde (porov. Jn 16, 13), teda kým nás dokonale neuvedie do tajomstva Krista a kým nebudeme schopní všetko vidieť jeho pohľadom. Okrem toho v každej krajine alebo regióne je možné hľadať viac inkulturované riešenia, pozorné voči tradíciám a lokálnym výzvam. Vskutku, „kultúry sú navzájom veľmi odlišné a každý všeobecný princíp [...] potrebuje byť inkulturovaný, ak má byť dodržaný a aplikovaný“.3

4. V každom prípade, musím povedať, že postup synody mal v sebe mnoho pekného a ponúkol veľa svetla. Ďakujem za mnohé príspevky, ktoré mi pomohli uvažovať nad problémami rodín vo svete v celej ich šírke. Celok príspevkov otcov, ktorých som počúval s neustálou pozornosťou, sa mi javil ako vzácny mnohosten, zložený z početných legitímnych starostí a čestných, úprimných otázok. Preto som pokladal za vhodné zostaviť posynodálnu apoštolskú exhortáciu, ktorá zozbiera príspevky dvoch nedávnych synod o rodine a pripojí ďalšie uvažovania, ktoré môžu usmerniť reflexiu, dialóg a pastoračnú prax, a zároveň dodať odvahu, stimul a pomoc rodinám v ich úsilí a v ich ťažkostiach.

5. Táto exhortácia nadobúda osobitný význam v kontexte Svätého roka milosrdenstva. Na prvom mieste preto, že ju zamýšľam ako podnet pre kresťanské rodiny, ktorý ich má stimulovať, aby ocenili dary manželstva a rodiny a aby si uchovali silnú lásku plnú hodnôt, ako štedrosť, horlivosť, vernosť a trpezlivosť. Na druhom mieste preto, že má za cieľ povzbudiť všetkých, aby boli znameniami milosrdenstva a blízkosti tam, kde sa rodinný život dokonale neuskutočňuje alebo sa nerozvíja s pokojom a radosťou.

6. Pri písaní tohto textu začnem úvodom inšpirovaným Svätým písmom, ktoré udá primeraný tón. Z tohto východiska budem pokračovať v uvažovaní nad aktuálnou situáciou rodín, aby som zostal „nohami na zemi“. Potom pripomeniem niektoré základné prvky učenia Cirkvi ohľadom manželstva a rodiny, aby som tak vytvoril priestor pre dve centrálne kapitoly venované láske. Následne zdôrazním niektoré pastoračné prístupy, ktoré nám pomáhajú budovať trváce a plodné rodiny podľa Božieho plánu, a venujem jednu kapitolu aj výchove detí. Zastavím sa pri pozvaní k milosrdenstvu a k pastoračnému rozlišovaniu v situáciách, ktoré celkom nezodpovedajú tomu, čo nám predkladá Pán, a napokon krátko naznačím línie rodinnej spirituality.

7. Kvôli bohatstvu dvoch rokov uvažovaní, ktoré priniesol postup synody, táto exhortácia rozličnými štýlmi rozoberá mnohé a rozmanité témy. To je dôvod jej nevyhnutného rozsahu. Neodporúčam preto všeobecné, unáhlené čítanie. Bude prospešnejšia – pre rodiny, ako aj pre pastoračných pracovníkov, ktorí sa venujú rodinám – ak ju budú trpezlivo prehlbovať, jednu časť po druhej – alebo ak v nej budú hľadať to, čo potrebujú pre jednotlivé konkrétne okolnosti. Je možné, že manželia sa nájdu predovšetkým vo štvrtej a v piatej kapitole, že pastorační pracovníci sa budú zaujímať najmä o šiestu kapitolu a že všetkých obzvlášť osloví ôsma kapitola. Dúfam, že každý na základe čítania pocíti povolanie s láskou sa starať o život rodín, pretože ony „nie sú problémom, ale predovšetkým príležitosťou“.4

Prvá kapitola

VO SVETLE SLOVA

8. Biblia je plná rodín, generácií, príbehov o láske aj o rodinných krízach hneď od prvej strany, kde na scénu vstupuje rodina Adama a Evy s bremenom násilia, ale aj so silou života, ktorý pokračuje (porov. Gn 4), až po poslednú stranu, kde sa píše o svadbe Nevesty a Baránka (porov. Zjv 21, 2. 9). Dva domy, ktoré Ježiš opisuje, postavené na skale alebo na piesku (porov. Mt 7, 24 – 27), predstavujú mnohé rodinné situácie, tvorené slobodou tých, ktorí v nich žijú – pretože ako píše básnik, „každý dom je svietnikom“.5 Vstúpme teraz do jedného z týchto domov, vedení žalmistom, cez spev, ktorý aj dnes zaznieva tak v kresťanskej, ako aj v hebrejskej svadobnej liturgii:

„Blažený každý, čo sa bojí Pána
a kráča po jeho cestách.
Budeš jesť z práce svojich rúk;
budeš šťastný a budeš sa mať dobre. Tvoja manželka je ako plodonosný vinič vnútri tvojho domu.

Tvoji synovia sú ako mládniky olivy okolo tvojho stola.
Veru, tak bude požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána.

Nech ťa žehná Pán zo Siona, aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života, aby si videl synov svojich synov. Pokoj nad Izraelom!“
(Ž 128, 1 – 6)

Ty a tvoja manželka

9. Prekročme teda prah tohto pokojného domu, v ktorom sedí rodina okolo slávnostného stola. Uprostred nachádzame manželský pár – otca a matku – s celým ich príbehom lásky. Na nich sa uskutočňuje ten prapôvodný plán, ktorý Kristus intenzívne pripomína: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril?“ (Mt 19, 4). A pokračuje mandátom z Knihy Genezis: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2, 24).

10. Dve veľkolepé úvodné kapitoly Knihy Genezis nám predstavujú ľudský pár v jeho základnej realite. V tomto úvodnom texte Biblie sa objavujú viaceré rozhodujúce tvrdenia. Prvé z nich, synteticky citované Ježišom, hovorí: „Stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (1, 27). K „Božiemu obrazu“ je prekvapujúco ako vysvetľujúca analógia priradený práve pár „muža a ženy“. Znamená to teda, že sám Boh je rozdelený na pohlavia alebo že ho sprevádza nejaká božská spoločníčka, ako verili niektoré staroveké náboženstvá? Samozrejme, že nie; veď vieme, s akou jasnosťou Biblia odmietla takéto presvedčenia, rozšírené medzi Kanaánčanmi vo Svätej zemi, ako modloslužobné. Transcendentnosť Boha zostáva zachovaná, ale vzhľadom na to, že Boh je zároveň Stvoriteľom, plodnosť ľudského páru je jeho živým a účinným „obrazom“, viditeľným znakom stvoriteľského úkonu.

11. Pár, ktorý miluje a plodí život, je skutočnou živou „sochou“ (nie tou zo skaly alebo zo zlata, ktorú Dekalóg zakazuje), schopnou znázorniť Boha Stvoriteľa a Spasiteľa. Plodná láska sa preto stáva symbolom intímnych Božích skutočností (porov. Gn 1, 28; 9, 7; 17, 2 – 5. 16; 28, 3; 35, 11; 48, 3 – 4). Rozprávanie Knihy Genezis, nasledujúce takzvanú „kňazskú tradíciu“, prelínajú viaceré genealogické postupnosti (porov. 4, 17 – 22. 25 – 26; 5; 10; 11, 10 – 32; 25, 1 – 4. 12 – 17. 19 – 26; 36): plodivá schopnosť ľudského páru je vskutku tou cestou, po ktorej napredujú dejiny spásy. Vo svetle sa plodný vzťah páru stáva obrazom na odhalenie a popísanie Božieho tajomstva, podstatného v kresťanskej vízii NajsvätejšejTrojice, ktorá v Bohu kontempluje Otca, Syna a Ducha lásky. Boh Trojica je spoločenstvom lásky a rodina je jeho živým odrazom. Slová Jána Pavla II. nám pomáhajú chápať: „Náš Boh vo svojom najintímnejšom tajomstve nie je osamelosťou, ale rodinou, keďže má v sebe otcovstvo, synovstvo a podstatu rodiny, ktorou je láska. Táto láska v Božej rodine je Duch Svätý.“6 Rodina nie je čosi cudzie samotnej božskej podstate.7 Tento trinitárny aspekt páru má nové vyjadrenie v pavlovskej teológii, keď Apoštol dáva pár do vzťahu s „tajomstvom“ jednoty medzi Kristom a Cirkvou (porov. Ef 5, 21 – 33).

12. Ježiš nás však vo svojej úvahe o manželstve odkazuje aj na ďalšiu stránku Knihy Genezis – na druhú kapitolu, kde sa nachádza veľkolepý portrét páru s jasnými detailmi. Vyberieme si z nich len dva. Prvým je nepokoj človeka hľadajúceho „pomoc, ktorá mu bude podobná“ (v. 18. 20), schopná rozriešiť samotu, ktorá ho vyrušuje a ktorá sa nedá utíšiť blízkosťou zvierat ani všetkého stvorenia. Pôvodný hebrejský výraz poukazuje na priamy vzťah, takmer „frontálny“
– oči v očiach –, čo aj v mlčanlivom dialógu, lebo v láske je ticho často výrečnejšie než slová. Je to stretnutie s tvárou, „ty“, ktoré odráža Božiu lásku a je darovaným bohatstvom – „je pomocnicou aj stĺpom, o ktorý sa [muž] pokojne opiera“ (Sir 36, 26), ako hovorí biblická stať. Alebo, ako volá nevesta v Piesni piesní, v nádhernom vyjadrení lásky a vzájomného darovania: „Môj milý je môj a ja som jeho [...], ja som jeho a môj milý je môj“ (2, 16; 6, 3).

13. Z tohto stretnutia, ktoré uzdravuje samotu, pramení plodenie a rodina. Toto je druhý detail, ktorý môžeme zdôrazniť: Adam, ktorý je aj človekom všetkých čias a všetkých oblastí našej planéty, je spolu so svojou ženou pôvodcom novej rodiny – ako opakuje Ježiš, keď cituje Knihu Genezis: „Pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“ (Mt 19, 5; porov. Gn 2, 24). Sloveso „pripútať sa“ v hebrejskom origináli označuje intenzívny súzvuk, fyzické a vnútorné primknutie, a to až do takej miery, akou sa opisuje jednota s Bohom: „Moja duša sa vinie k tebe“ (Ž 63, 9), spieva modliaci sa. Evokuje to manželskú jednotu nielen v jej pohlavnom a telesnom rozmere, ale aj v slobodnom darovaní lásky. Ovocím tejto jednoty je „stať sa jedným telom“, tak vo fyzickom objatí, ako aj v jednote dvoch sŕdc a života – a možno i v dieťati, ktoré sa z týchto dvoch zrodí a ktoré v sebe ponesie, zjednocujúc ich geneticky aj duchovne, dve „telá“.

Tvoji synovia sú ako mládniky olivy

14. Pozrime sa na spev žalmistu. Objavujú sa v ňom – v dome, kde muž a jeho žena sedia pri stole – deti, ktoré ich obklopujú ako „mládniky olivy“ (Ž 128, 3), plné energie a vitality. Ak rodičia sú základom domu, deti sú „živé kamene“ rodiny (porov. 1 Pt 2, 5). Je významné, že v Starom zákone slovo, ktoré sa najčastejšie objavuje po Bohu (YHWH, „Pán“), je práve „syn“ (ben), teda výraz, ktorý odkazuje na hebrejské sloveso s významom „budovať“ (banah). Preto Žalm 127 oslavuje dar detí obrazmi vzťahujúcimi sa tak na budovanie domu, ako aj na spoločenský a obchodný život, ktorý sa uskutočňoval pri bráne mesta: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú [...]. Hľa, Pánovým dedičným darom sú jeho synovia, jeho odmenou je plod lona. Čím sú bojovníkovi šípy v ruke, tým sú vám synovia z mladých liet. Blažený muž, ktorý si nimi tulec naplnil: neutrpí hanbu, keď bude rokovať s nepriateľmi v bráne“ (v. 1. 3 – 5). Je pravda, že tieto obrazy odrážajú kultúru starovekej spoločnosti, ale prítomnosť detí je v každom prípade znakom naplnenia rodiny v kontinuite tých istých dejín spásy, z generácie na generáciu.

15. Do tejto perspektívy môžeme zasadiť aj ďalší rozmer rodiny. Vieme, že v Novom zákone sa hovorí o „cirkvi, ktorá sa stretá v dome“ (porov. 1 Kor 16, 19; Rim 16, 5; Kol 4, 15; Flm 2). Životný priestor rodiny sa mohol premeniť na domácu cirkev, domáci chrám, na sídlo Eucharistie, prítomnosti Krista sediaceho pri tom istom stole. Nezabudnuteľná je scéna vykreslená v Zjavení apoštola Jána: „Stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (3, 20). Tak sa zobrazuje dom, ktorý vo svojom vnútri ukrýva Božiu prítomnosť, spoločnú modlitbu, a teda aj Pánovo požehnanie. O tom sa hovorí v Žalme 128, ktorý sme vzali za základ: „Veru, tak bude požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána. Nech ťa žehná Pán zo Siona“ (v. 4 – 5).

16. Biblia považujerodinuajzasídlokatechézydetí.Toto žiarilo v opise veľkonočného slávenia (porov. Ex 12, 26 – 27; Dt 6, 20 – 25) a následne bolo podrobne znázornené v židovskej haggade, teda dialogickom rozprávaní, ktoré sprevádza obrad veľkonočnej večere. Navyše žalm vyzdvihuje ohlasovanie viery v rodine: „Čo sme počuli a poznali a čo nám rozprávali naši otcovia, nezatajíme pred ich synmi; ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil. Jakubovi dal nariadenie a pre Izraela vyhlásil za zákon, aby to, čo prikázal našim otcom, zvestovali svojim synom; majú to vedieť aj ďalšie pokolenia, synovia, ktorí sa narodia. Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom“ (78, 3 – 6). Teda rodina je miestom, kde sa rodičia stávajú prvými učiteľmi viery pre svoje deti. Je to „remeselná“ úloha, z osoby na osobu: „A keď sa ťa v budúcnosti tvoj syn opýta [...], odpovieš mu...“ (Ex 13, 14). Tak jednotlivé generácie prednesú svoj spev Pánovi, „mládenci a panny, starci a junáci“ (Ž 148, 12).

17. Rodičia majú povinnosť s vážnosťou napĺňať svoje poslanie vzdelávať, ako často učia mudrci Biblie (porov. Prís 3, 11 – 12; 6, 20 – 22; 13, 1; 22, 15; 23, 13 – 14; 29, 17). Deti sú povolané prijať a praktizovať prikázanie: „Cti otca svojho i matku svoju“ (Ex 20, 12), v ktorom sloveso „ctiť“ znamená uskutočňovať rodinné a spoločenské úlohy v ich plnosti, nezanedbávať ich s výhovorkami na náboženské dôvody (porov. Mk 7, 11 – 13). Naozaj, kto si ctí otca, odčiňuje svoje hriechy, „kto si ctí matku, (počína) si tak, ako keby si zhromažďoval poklady“ (Sir 3, 3 – 4).

18. Evanjelium nám pripomína aj to, že deti nie sú majetkom rodiny, ale majú pred sebou svoju osobnú cestu života. Ak je pravda, že Ježiš sa predstavuje ako vzor podriadenosti svojim pozemským rodičom, lebo im bol poslušný (porov. Lk 2, 51), je tiež isté, že ukazuje, že životné rozhodnutie dieťaťa a jeho kresťanské povolanie si môžu vyžadovať odstup – na uskutočnenie jeho zasvätenia sa Božiemu kráľovstvu (porov. Mt 10, 34 – 37; Lk 9, 59 – 62). Navyše on sám ako dvanásťročný odpovedá Márii a Jozefovi, že má dôležitejšiu úlohu, ktorú musí splniť mimo svojej historickej rodiny (porov. Lk 2, 48 – 50). Vyzdvihuje preto nevyhnutnosť iných, hlbších väzieb aj v rámci rodinných vzťahov: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21). Okrem toho v pozornosti, ktorú venuje deťom – v spoločnosti starovekého Blízkeho východu pokladaným za subjekty bez vlastných práv a súčasť rodinného majetku – Ježiš zachádza až tak ďaleko, že ich dospelým predstavuje temer ako učiteľov pre ich jednoduchú a spontánnu dôveru voči druhým: „Veru hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve“ (Mt 18, 3 – 4).

Cesta utrpenia a krvi

19. Idyla predstavená v Žalme 128 nevyvracia trpkú realitu, ktorá poznačuje celé Sväté písmo. Je ňou prítomnosť bolesti, zla, násilia, ktoré trýznia život rodiny a jej intímne spoločenstvo života a lásky. Nie bez dôvodu je Kristova reč o manželstve (porov. Mt 19, 3 – 9) vložená do dišputy o rozvode. Božie slovo je neustálym svedkom tejto temnej dimenzie, ktorá sa objavuje už na samom začiatku, keď sa pre hriech vzťah lásky a čistoty medzi mužom a ženou mení na nadvládu: „Hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou“ (Gn 3, 16).

20. Cesta utrpenia a krvi prechádza cez mnohé stránky Biblie, od bratovražedného násilia Kaina voči Ábelovi; od rozličných hádok medzi deťmi a manželkami patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba až po tragédie, ktoré napĺňajú krvou rodinu Dávida, rôzne rodinné ťažkosti, ktoré poznačujú rozprávanie Tobiáša alebo trpké vyznanie opusteného Jóba: „Mojich bratov odohnal odo mňa, a známi sa mi celkom odcudzili. [...] Môj dych sa oškliví vlastnej manželke a zo svojich útrob deťom zapácham“ (Jób 19, 13. 17).

21. Sám Ježiš sa rodí v skromnej rodine, ktorá čoskoro musí utiecť do cudzej zeme. Vstupuje do Petrovho domu, kde leží chorá svokra (porov. Mk 1, 30 – 31); nechá sa zapojiť do drámy smrti v dome Jaira a v dome Lazára (porov. Mk 5, 22 – 24. 35 – 43; Jn 11, 1 – 44); počúva zúfalý plač naimskej vdovy nad jej mŕtvym synom (porov. Lk 7, 11 – 15); prijme prosbu otca epileptického chlapca v malej dedinke na vidieku (porov. Mk 9, 17 – 27). Stretáva sa s mýtnikmi Matúšom a Zachejom v ich domoch (porov. Mt 9, 9 – 13; Lk 19, 1 – 10) a tiež s hriešnikmi – ako so ženou, ktorá vojde do domu farizeja (porov. Lk 7, 36 – 50). Pozná úzkosti a napätia rodín a vkladá ich do svojich podobenstiev: od synov, ktorí odchádzajú z domu hľadajúc dobrodružstvo (porov. Lk 15, 11 – 32), po neposlušných synov s nevysvetliteľnými spôsobmi správania (porov. Mt 21, 28 – 31) alebo obete násilia (porov. Mk 12, 1 – 9). Stará sa o svadbu, ktorej hrozí, že skončí trápne pre nedostatok vína (porov. Jn 2, 1 – 10) alebo pre neprítomnosť pozvaných hostí (porov. Mt 22, 1 – 10), a pozná aj skľúčenosť zo straty mince v chudobnej rodine (porov. Lk 15, 8 – 10).

22. Pri tomto krátkom putovaní môžeme vidieť, že Božie slovo sa neprejavuje ako sled abstraktných téz, ale ako spoločník na ceste aj pre rodiny, ktoré sú v kríze alebo zažívajú nejakú bolesť, a ukazuje im cieľ ich putovania: keď im Boh „zotrie z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude“ (Zjv 21, 4).

Námaha tvojich rúk

23. Na začiatku 128. žalmu je otec predstavený ako robotník, ktorý sa prácou svojich rúk môže postarať o fyzický blahobyt a pokoj svojej rodiny: „Budeš jesť z práce svojich rúk; budeš šťastný a budeš sa mať dobre“ (v. 2). To, že práca je základnou súčasťou dôstojnosti ľudského života, možno dedukovať už z prvých strán Biblie, kde sa hovorí, že Boh vzal „človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (Gn 2, 15). Je to obraz robotníka, ktorý premieňa hmotu a využíva energie stvoreného sveta, dorába „ťažko zarobený chlieb“ (Ž 127, 2) a popritom zveľaďuje samého seba.

24. Práca zároveň umožňuje aj rozvoj spoločnosti, obživu rodiny a tiež jej stabilitu a plodnosť: „Aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života, aby si videl synov svojich synov“ (Ž 128, 5 – 6). V Knihe prísloví sa predstavuje úloha matky rodiny, ktorej práca je opísaná vo všetkých každodenných konkrétnostiach: zasluhuje si pochvalu manžela i detí (porov. 31, 10 – 31). Aj apoštol Pavol bol hrdý na to, že žil bez toho, aby bol na ťarchu druhým, pretože pracoval svojimi rukami a tak si zabezpečoval obživu (porov. Sk 18, 3; 1 Kor 4, 12; 9, 12). Bol taký presvedčený o potrebe práce, že ustanovil pre svoje spoločenstvá železnú normu: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3, 10; porov. 1 Sol 4, 11).

25. Na základe týchto vyjadrení je pochopiteľné, že nezamestnanosť a neistota práce spôsobujú utrpenie, ako to možno zaznamenať v Knihe Rút a ako to pripomína aj Ježiš v podobenstve o nádenníkoch, ktorí posedávajú v nútenej nečinnosti na námestí obce (porov. Mt 20, 1 – 16), alebo ako to on sám zažíva, keď ho obkolesujú chudobní a hladní. Toto isté spoločnosť tragicky prežíva v mnohých krajinách a tento nedostatok práce rozličnými spôsobmi narúša pokoj rodín.

26. Nemôžeme zabudnúť ani na degeneráciu, ktorú hriech vovádza do spoločnosti – keď sa ľudská bytosť správa ako tyran vzhľadom na prírodu, devastuje ju, používa ju egoistickým či dokonca brutálnym spôsobom. Dôsledkom toho je premieňanie pôdy na púšť (porov. Gn 3, 17 – 19), ako aj ekonomické a spoločenské poruchy rovnováhy, proti ktorým sa jasne dvíha hlas prorokov, od Eliáša (porov. 1 Kr 21) až po slová, ktoré sám Ježiš prednáša proti nespravodlivosti (porov. Lk 12, 13 – 21; 16, 1 – 31).

Nežnosť objatia

27. Ježiš predstavil ako charakteristický znak pre svojich apoštolov najmä zákon lásky a sebadarovania (porov. Mt 22, 39; Jn 13, 34), a urobil to prostredníctvom princípu, ktorý otec a matka zvyčajne dosvedčujú vlastnou existenciou: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). Ovocím lásky je aj milosrdenstvo a odpustenie. V tomto zmysle je veľmi emblematická scéna, ktorá ukazuje cudzoložnicu na nádvorí chrámu v Jeruzaleme, obklopenú žalobcami, a potom osamelú, len s Ježišom, ktorý ju neodsudzuje, ale pozýva k dôstojnejšiemu životu (porov. Jn 8, 1 – 11).

28. V horizonte lásky, základnej pre kresťanskú skúsenosť manželstva a rodiny, sa vyníma ešte ďalšia čnosť, neraz ignorovaná v týchto časoch frenetických a povrchných vzťahov: nežnosť. Pozrime sa na jemný, ale výrazný Žalm 131. Ako to možno vidieť aj v iných textoch (porov. Ex 4, 22; Iz 49, 15; Ž 27, 10), jednota medzi veriacim a jeho Pánom je vyjadrená znakmi otcovskej a materinskej lásky. Objavuje sa tu krehká a nežná intimita, ktorá existuje medzi matkou a jej dieťaťom, novonarodeným bábätkom, ktoré spí v náručí svojej matky potom, čo sa nasýtilo. Ako naznačuje hebrejské slovo gamul, ide už o odstavené dieťa, ktoré sa vedome drží svojej matky, nosiacej ho na prsiach. Je to teda vedomá, nielen biologická intimita. Žalmista preto spieva: „Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí“ (Ž 131, 2). Paralelne môžeme prejsť k ďalšej scéne, pri ktorej prorok Ozeáš vkladá do úst Boha ako Otca tieto dojímavé slová: „Keď bol Izrael mladý, miloval som ho [...], vodil som (ho) [...], povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky; bol som ako kto dvíha jarmo ponad ich líca a skláňal som sa k nemu chovať ho“ (11, 1. 3 – 4).

29. S týmto pohľadom, tvoreným vierou a láskou, milosťou a horlivosťou ľudskej rodiny a božskej Trojice, kontemplujeme rodinu, ktorú Božie Slovo zveruje do rúk muža, ženy a detí, aby vytvárali spoločenstvo osôb, ktoré bude obrazom jednoty medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým. Plodiaca a výchovná aktivita je zasa odrazom stvoriteľského diela Otca. Rodina je povolaná zdieľať dennú modlitbu, čítanie Božieho slova a eucharistické spoločenstvo, aby v nej rástla láska a premieňala sa čoraz viac na chrám, v ktorom prebýva Duch.

30. Pred každou rodinou sa črtá ikona rodiny z Nazareta, s jej každodennosťou tvorenou námahami, ba aj úzkosťami – ako keď musela znášať nepochopiteľné násilie Herodesa –, čo je skúsenosť, ktorá sa tragicky opakuje aj dnes v mnohých rodinách odmietnutých a bezbranných utečencov. Tak ako mudrci od východu, rodiny sú pozvané kontemplovať Dieťa a Matku, padnúť pred ním na zem a klaňať sa mu (porov. Mt 2, 11). Ako Mária majú s odvahou s pokojom prežívať rodinné výzvy, smutné i oduševňujúce; uchovávať si v srdci Božie divy a premýšľať o nich (porov. Lk 2, 19. 51). V poklade Máriinho srdca sú takisto všetky udalosti každej z našich rodín, ktoré ona starostlivo uchováva. Môže nám preto pomôcť interpretovať ich tak, aby sme v rodinnom príbehu rozpoznali Božie posolstvo.

Druhá kapitola

SKUTOČNOSŤ A VÝZVY RODÍN

31. Dobro rodiny je rozhodujúce pre budúcnosť sveta a Cirkvi. Existuje nespočetné množstvo analýz o manželstve a rodine, o ich ťažkostiach a aktuálnych výzvach. Je zdravé venovať pozornosť konkrétnej skutočnosti, pretože „v dejinných udalostiach sa prejavujú aj požiadavky a podnety Ducha Svätého“, prostredníctvom ktorých „Cirkev môže hlbšie vniknúť do nevyčerpateľného tajomstva manželstva a rodiny“.8 Nehodlám tu prezentovať všetko, čo by sa mohlo povedať o rozličných témach týkajúcich sa rodiny v súčasnom kontexte. Ale pretože synodálni otcovia priniesli pohľad na realitu rodín z celého sveta, pokladám za vhodné zhromaždiť tu niektoré z ich pastoračných príspevkov a pridať k nim ďalšie, ktoré vyplývajú z môjho vlastného pohľadu.

Aktuálna situácia rodiny

32. „Verní učeniu Krista, pozeráme sa dnes na realitu rodiny v celej jej zložitosti, na jej svetlé i tienisté stránky. [...] Antropologicko-kultúrna zmena dnes ovplyvňuje všetky aspekty života a vyžaduje si analytický a diferencovaný prístup.“9 Už v kontexte toho, čo nastalo pred viacerými desaťročiami, rozoznávali španielski biskupi domácu skutočnosť s väčšími priestormi slobody, „s vyrovnaným prerozdelením poslaní, zodpovedností a úloh [...].
Väčšie zhodnotenie osobnej komunikácie medzi manželmi prispieva k poľudšteniu celého rodinného spolunažívania [...]. Ani spoločnosť, v ktorej žijeme, ani tá, ku ktorej smerujeme, neumožňuje nerozdielne prežitie foriem a modelov z minulosti“.10 No „sme si vedomí principiálneho trendu antropologicko-kultúrnych zmien, na základe ktorých sa jednotlivcom zo strany spoločenských štruktúr dostáva menšia opora pre ich citový a rodinný život“.11

33. Okrem toho „je rovnako potrebné vziať do úvahy rastúce nebezpečenstvo prameniace z vyhroteného individualizmu, ktorý deformuje rodinné zväzky a každého člena rodiny pokladá za samostatný ostrov, takže v niektorých prípadoch preváži predstava o subjekte, ktorý sa konštruuje podľa vlastných túžob, považovaných za absolútno“.12 „Napätia vyvolané vyhrotenou individualistickou kultúrou vlastníctva a pôžitku plodia vnútri rodín dynamiku neznášanlivosti a agresivity.“13 Dodal by som rytmus súčasného života, stres, spoločenský a pracovný systém, pretože to všetko sú kultúrne faktory, ktoré ohrozujú možnosť prijatia trvalých rozhodnutí. Zároveň existujú dvojznačné javy. Napríklad cení sa personalizácia, ktorá smeruje k autenticite, skôr než k opakovaniu vopred určeného správania. Je to hodnota, ktorá môže podnietiť rozličné schopnosti a spontánnosť, ak je však zle orientovaná, môže viesť k postojom trvalej nedôverčivosti, k úteku od povinností, uzatvoreniu sa do pohodlia, k arogancii. Sloboda výberu umožňuje plánovať vlastný život a čo najlepšie zveľaďovať seba samého; ak jej však chýbajú vznešené ciele a osobná disciplína, degeneruje na neschopnosť štedrého sebadarovania. De facto v mnohých krajinách, kde klesá počet manželstiev, zároveň stúpa počet osôb, ktoré sa rozhodujú žiť samy alebo žijú s inými bez toho, aby s nimi zdieľali spoločnú domácnosť. Môžeme zdôrazniť aj chvályhodný zmysel pre spravodlivosť; ak však nie je správne chápaný, premieňa občanov na klientov, ktorí si vyžadujú len poskytovanie služieb.

34. Ak sa tieto riziká prenesú do spôsobu chápania rodiny, môžu ju zmeniť na prechodné miesto, na ktoré sa človek obráti, keď mu to príde vhod, alebo kde si môže nárokovať svoje práva, zatiaľ čo záväzky zostávajú napospas prelietavej nestálosti jeho túžob alebo okolností. Dnes je v podstate ľahké zameniť si skutočnú slobodu s myšlienkou, že každý môže súdiť, ako sa mu zachce, akoby popri jednotlivcoch neexistovali pravdy, hodnoty a princípy, podľa ktorých sa orientujeme; akoby všetko bolo rovnaké a všetko muselo byť dovolené. V takomto kontexte ideál manželstva, so záväzkami výlučnosti a stability, je napokon zničený tým, čo komu práve príde vhod, alebo vrtochmi pocitovosti. Človek sa bojí osamelosti, túži po priestore ochrany a vernosti, ale zároveň v ňom rastie strach z toho, že uviazne vo vzťahu, ktorý by mohol oddialiť naplnenie jeho osobných ambícií.

35. Ako kresťania sa nesmieme vzdať úlohy vyjadrovať sa v prospech manželstva len preto, aby sme neprotirečili súčasnej senzitívnosti; aby sme boli v móde alebo pre pocity menejcennosti, keď sa konfrontujeme s morálnym a ľudským úpadkom. Pripravili by sme svet o hodnoty, ktoré môžeme a musíme ponúkať. Samozrejme, nemá zmysel zastavovať sa pri rétorickom odsudzovaní súčasných ziel, akoby sme tým mohli niečo zmeniť. Rovnako zbytočné je snažiť sa vnucovať normy silou autority. Žiada sa od nás zodpovednejšie a štedrejšie úsilie, ktoré spočíva v predstavovaní dôvodov a motivácií, ktoré vedú k rozhodnutiam v prospech manželstva a rodiny, aby ľudia boli viac disponovaní odpovedať na milosť, ktorú im Boh ponúka.

36. Zároveň musíme byť pokorní a realistickí, aby sme uznali, že náš spôsob prezentovania kresťanského presvedčenia a spôsob zaobchádzania s ľuďmi niekedy napomohli tomu, na čo sa dnes sťažujeme, a tak je namieste reakcia zdravej sebakritiky. Okrem toho sme často predstavovali manželstvo takým spôsobom, že jeho unitívny cieľ, pozvanie rásť v láske a ideál vzájomnej pomoci, zostali v tieni takmer výlučného dôrazu kladeného na povinnosť plodenia. Tiež sme dobre nesprevádzali novomanželov počas ich prvých rokov ponukami prispôsobenými ich pracovnej dobe, ich jazyku, ich konkrétnym starostiam. Inokedy sme prezentovali príliš abstraktný teologický ideál manželstva, takmer umelo vykonštruovaný, vzdialený od konkrétnej situácie a skutočných možností rodín takých, aké sú. Táto prílišná idealizácia – najmä keď sme neprebúdzali dôveru v milosť – nespôsobila, že by manželstvo pôsobilo príťažlivejšie a lákavejšie, ale skôr naopak.

37. Dlho sme sa domnievali, že trvaním na doktrinálnych, bioetických a morálnych otázkach, bez motivovania k otvorenosti pre milosť, sme dostatočne podopreli rodiny, upevnili zväzok manželov a naplnili zmyslom ich spoločný život. Robí nám ťažkosti prezentovať manželstvo ako dynamické napredovanie rastu a realizácie, skôr než bremeno, ktoré treba po celý život znášať. Len ťažko dokážeme ponechať priestor svedomiu veriacich, ktorí často odpovedajú na evanjelium najlepšie ako vedia, v rámci svojich limitov, a môžu rozvíjať osobné rozlišovanie v situáciách, v ktorých padajú všetky schémy. Sme povolaní formovať svedomie, nie nárokovať si, že ho nahradíme.

38. Musíme byť vďační za to, že väčšina ľudí si váži rodinné vzťahy, ktoré chcú zostať trvalé a ktoré zaisťujú rešpekt voči druhému. Vďaka tomu sa cení, že Cirkev ponúka priestor na sprevádzanie a pomoc pri otázkach, ktoré sa týkajú rastu lásky, prekonávania kon iktov a výchovy detí. Mnohí si vážia silu milosti, ktorú zažívajú vo sviatostnom zmierení a v Eucharistii, lebo im pomáha čeliť výzvam v manželstve a v rodine. V niektorých krajinách, predovšetkým v rozličných častiach Afriky, sekularizmus nedokázal oslabiť viaceré tradičné hodnoty a v každom manželstve tam vzniká silné spojenie medzi dvomi rozvetvenými rodinami, v ktorom pretrváva jasne de novaný systém riešenia kon iktov a ťažkostí. V súčasnom svete sa cení aj svedectvo manželov, ktorí nielen dlho vydržali spolu, ale stále napredujú v spoločnom projekte a uchovávajú si vzájomnú náklonnosť. To otvára dvere pozitívnej pastorácii, plnej prijatia, ktorá umožňuje postupné prehlbovanie požiadaviek evanjelia. Jednako sme často konali defenzívnym postojom; márnime pastoračné sily násobením útokov na dekadentný svet; máme málo schopnosti povzbudzovať ľudí tak, aby sme im naznačili cesty k šťastiu. Mnohí nechápu, že posolstvo Cirkvi o manželstve a rodine je jasným odrazom ohlasovania a prístupu Ježiša, ktorý predkladal náročný ideál, no zároveň si vždy zachoval súcitnú blízkosť k slabým osobám, akými boli napríklad Samaritánka alebo cudzoložná žena.

39. To neznamená prehliadať kultúrnu dekadenciu, ktorá nepodnecuje lásku a oddanosť. Konzultácie, ktoré predchádzali posledným dvom synodám, poukázali na rozličné symptómy „kultúry provizórnosti“. Mám na mysli napríklad rýchlosť, s ktorou ľudia prechádzajú z jedného citového vzťahu do druhého. Veria, že lásku, tak ako na sociálnych sieťach, možno pripojiť a odpojiť podľa chuti konzumenta, a tiež rýchlo zablokovať. Myslím aj na obavu, ktorú vyvoláva perspektíva trvalého zväzku, na posadnutosť voľným časom; na vzťahy, ktoré prepočítavajú výdavky a zisky a trvajú, iba ak sú prostriedkom na zahnanie samoty, zabezpečenie ochrany alebo prijatie nejakej služby. Na citové vzťahy sa prenáša to, čo sa deje s vecami a so životným prostredím: všetko je skartovateľné, každý používa a vyhadzuje, plytvá a rozbíja, využíva a žmýka, kým sa len dá. A potom zbohom. Narcizmus robí ľudí neschopnými pozerať ponad seba; ponad vlastné túžby a potreby. Kto však používa druhých, skôr či neskôr skončí použitý, zmanipulovaný a opustený v duchu tej istej logiky. Stojí za povšimnutie, že k prerušeniu vzťahov dochádza často medzi dospelými osobami, ktoré hľadajú istý druh „autonómie“ a odmietajú ideál spoločného starnutia, pri ktorom sa jeden stará o druhého a navzájom sa podopierajú.

40. „S istým rizikom prílišného zjednodušovania by sme mohli povedať, že žijeme v kultúre, ktorá na mladých tlačí, aby si nezakladali rodinu, pretože im chýbajú možnosti pre budúcnosť. Ale tá istá kultúra ostatným ponúka toľko alternatív, že aj oni sú odrádzaní od zakladania rodiny.“14 V niektorých krajinách sú mnohí mladí „často nabádaní, aby odkladali sobáš kvôli ekonomickým, pracovným alebo študijným problémom. Niekedy aj pre iné príčiny, akými sú vplyv ideológií, ktoré znehodnocujú manželstvo a rodinu, skúsenosť zlyhania iných párov, ktorú oni sami nechcú riskovať, strach z niečoho, čo pokladajú za príliš veľké a posvätné, spoločenské príležitosti a ekonomické výhody, ktoré vyplývajú zo spolužitia bez manželstva, čisto emotívne a romantické chápanie lásky, strach zo straty slobody a autonómie, odmietnutie niečoho, čo vnímajú ako inštitucionálne a byrokratické“.15 Potrebujeme nájsť slová, motivácie a svedectvá, ktoré nám pomôžu dotknúť sa tých „najjemnejších vlákien“ mladých ľudí tam, kde sú najviac schopní ušľachtilosti, angažovanosti, lásky a tiež hrdinstva, aby sme ich pozvali s nadšením a odvahou prijať výzvu manželstva.

41. Synodálni otcovia sa dotkli aktuálnych „kultúrnych tendencií, ktoré akoby vnucovali afektivitu bez hraníc, [...] narcistickú, nestabilnú a premenlivú afektivitu, ktorá nie vždy pomáha tomu, aby ľudia dosiahli väčšiu zrelosť“. Vyjadrili znepokojenie nad „šírením pornogra e a komercionalizáciou tela, ktorej otvára cestu aj používanie internetu nepatričným spôsobom,“ a nad „situáciou osôb, ktoré sú nútené k prostitúcii“. V tomto kontexte „sú páry neraz neisté, váhavé a majú ťažkosti nachádzať spôsoby, ako ďalej rásť. Mnohí majú tendenciu zostať v začiatočných štádiách emocionálneho a sexuálneho života. Kríza páru destabilizuje rodinu a prostredníctvom rozlúk a rozvodov môže napokon viesť k vážnym dôsledkom na dospelých, deťoch i spoločnosti oslabí jednotlivca aj spoločenské putá“.16 Manželské krízy sa často riešia „uponáhľaným spôsobom a bez odvahy zachovať trpezlivosť; bez skúmania, vzájomného odpustenia, zmierenia a obety. Zo zlyhaní tak vznikajú nové vzťahy, nové páry, nové zväzky a nové manželstvá, čím sa vytvárajú zložité rodinné situácie, problematické pre kresťanský život“.17

42. „Aj demogra cký pokles, vyvolaný mentalitou zameranou proti pôrodom a podporovaný svetovými politikami reprodukčného zdravia, nielenže spôsobuje situáciu, v ktorej už nie sú zabezpečené striedania generácií, ale vyvoláva aj riziko ekonomického vyčerpania a straty nádeje do budúcnosti. Taktiež rozvoj biotechnológií mal silný vplyv na pôrodnosť.“18 K tomu možno priradiť rozličné faktory, ako je „industrializácia, sexuálna revolúcia, strach z preľudnenia, ekonomické problémy... Konzumná spoločnosť môže tiež odradiť ľudí od toho, aby mali deti – len preto, aby si zachovali slobodu a štýl života“.19 Je pravda, že správne formované svedomie manželov, ktorí už boli veľmi štedrí pri odovzdávaní života, môže viesť k rozhodnutiu obmedziť počet detí z dostatočne závažných dôvodov, avšak práve „pre lásku k tejto dôstojnosti svedomia Cirkev všetkými silami odmieta násilné zásahy zo strany štátu v prospech antikoncepcie, sterilizácie alebo priamo potratu“.20 Takéto opatrenia sú neprijateľné i na miestach s vysokou pôrodnosťou, no treba pripomenúť, že politici ich presadzujú aj v takých krajinách, ktoré trpia drámou veľmi nízkej pôrodnosti. Ako už naznačili kórejskí biskupi, je to „protirečivé konanie a zanedbanie vlastných povinností“.21

43. Oslabenie viery a náboženskej praxe v niektorých spoločnostiach má vplyv na rodiny a necháva ich osamotenejšie v ťažkostiach. Synodálni otcovia povedali, že „jedným z najväčších prejavov chudoby v súčasnej kultúre je osamelosť, dôsledok neprítomnosti Boha v živote ľudí a krehkosť vzťahov. Existuje aj všeobecný pocit bezmocnosti vzhľadom na sociálno-ekonomickú skutočnosť, ktorý často gniavi rodiny. [...] Rodiny sa neraz cítia opustené pre nezáujem alebo slabú pozornosť zo strany inštitúcií. Negatívne dôsledky sú z pohľadu spoločenskej organizácie zrejmé: od demogra ckej krízy po výchovné ťažkosti, od neochoty prijať rodiaci sa život po vnímanie starých ľudí ako bremeno až po šírenie afektívneho nepohodlia, ktoré občas dospeje až k násiliu. Je zodpovednosťou štátu vytvárať také legislatívne a pracovné podmienky, ktoré mladým zabezpečia budúcnosť a pomôžu im zrealizovať projekt založenia rodiny“.22

44. Nedostatok dôstojného alebo primeraného bývania často vedie k odkladaniu formalizácie vzťahu. Treba pripomenúť, že „rodina má právo na slušné bývanie, vhodné pre život rodiny a primerané počtu jej členov, v prostredí, ktoré vie poskytnúť základné služby pre život rodiny a spoločenstva“.23 Rodina a bývanie sú dve veci, ktoré sa navzájom vyžadujú. Tento príklad ukazuje, že musíme naliehať na práva rodiny, nielen na práva jednotlivcov. Rodina je dobro, ktorého sa spoločnosť nemôže vzdať, ale je potrebné ho chrániť.24 Obrana týchto práv je „prorockou výzvou v prospech inštitúcie rodiny, ktorá musí byť rešpektovaná a chránená pred každou uzurpáciou“,25 predovšetkým v súčasnom kontexte, keď sa jej v rámci politických projektov zvyčajne dostáva len málo miesta. Rodiny majú medziiným aj právo nato, aby „mohli zo strany verejných autorít očakávať adekvátnu rodinnú politiku v právnej, ekonomickej, sociálnej a nančnej oblasti“.26 Úzkosti rodín nadobúdajú dramatické rozmery, keď pri ochorení milovanej osoby nemajú prístup k adekvátnym zdravotníckym službám alebo keď sa predlžuje čas bez nájdenia slušného zamestnania. „Ekonomické tlaky vylučujú rodiny z prístupu k vzdelaniu, ku kultúrnemu životu a k aktívnemu spoločenskému životu. Súčasný ekonomický systém vytvára rozličné formy sociálneho vylúčenia. Rodiny osobitným spôsobom trpia problémami, ktoré sa týkajú práce. Možností pre mladých je málo a ponuka práce je veľmi selektívna a nestála. Pracovné dni sú dlhé a neraz sťažené dlhým cestovaním do zamestnania. To členom rodiny nepomáha, aby mohli tráviť čas spoločne a s deťmi a každodenne tak budovať vzájomné vzťahy.“27

45. „Veľa detí sa rodí mimo manželstva najmä v určitých krajinách a veľa ich vyrastá len s jedným z rodičov alebo v širšom či novovytvorenom rodinnom kontexte. [...] Sexuálne zneužívanie detí je potom jednou z najškandalóznejších a najperverznejších skutočností v súčasnej spoločnosti. Aj spoločnosti poznačené násilím spôsobeným vojnou, terorizmom alebo organizovaným zločinom zažívajú vážne zhoršenie situácie rodín a predovšetkým vo veľkých metropolách a na ich perifériách narastá takzvaný fenomén detí ulice.“28 Sexuálne zneužívanie detí sa stáva ešte škandalóznejším, keď k nemu dochádza na miestach, na ktorých by mali byť chránené predovšetkým v rodinách, v školách a v kresťanských spoločenstvách a inštitúciách.29

46. Migrácia „je ďalším znakom čias, ktorému treba čeliť a ktorý treba chápať so všetkými jeho dôsledkami pre rodinný život“.30 Posledná synoda túto problematiku označila za veľmi dôležitú a povedala, že „sa rozličnými spôsobmi týka celých národov v rozličných častiach sveta. Cirkev v tejto oblasti zohráva dôležitú úlohu. Nevyhnutnosť udržať a rozvíjať toto evanjeliové svedectvo (porov. Mt 25, 35) sa dnes – viac než kedykoľvek predtým – javí ako naliehavá. [...] Ľudská mobilita, ktorá zodpovedá prirodzenému historickému pohybu národov, sa môže ukázať ako autentické bohatstvo tak pre rodinu, ktorá emigruje, ako aj pre krajinu, ktorá ju prijme. Druhá vec je, že násilná migrácia rodín pre situácie vojny, prenasledovania, chudoby a nespravodlivosti, poznačená peripetiami cestovania, ktoré neraz ohrozuje život ľudí traumatizuje a destabilizuje rodiny. Sprevádzanie migrantov si vyžaduje špeci ckú pastoráciu orientovanú na migrujúce rodiny, ale aj na členov rodinných jadier, ktoré zostali na pôvodných miestach. To sa musí uskutočňovať s rešpektom voči ich kultúram, voči náboženskej a kultúrnej formácii, z ktorej pochádzajú, voči duchovnému bohatstvu ich obradov a tradícií aj prostredníctvom špeci ckej pastoračnej starostlivosti. [...] Migrácia býva osobitne dramatická a devastačná pre rodiny i jednotlivcov, keď sa uskutočňuje mimo zákona a s podporou medzinárodných kruhov obchodníkov s ľuďmi. To isté možno povedať o ženách a deťoch bez sprievodu, nútených zdržiavať sa dlho na prechodných miestach, v táboroch pre utečencov, kde nie je možné začať s procesom integrácie. Extrémna chudoba a ďalšie situácie rozkladu vedú rodiny až k tomu, že dokonca predajú svoje deti na prostitúciu alebo na obchod s orgánmi“.31 „Prenasledovanie kresťanov, ako aj náboženských a etnických menšín na rozličných miestach sveta, predovšetkým na Blízkom východe, je veľkou skúškou: nielen pre Cirkev, ale aj pre celé medzinárodné spoločenstvo. Treba vyvinúť maximálne úsilie na podporu zotrvania kresťanských rodín a spoločenstiev v krajinách ich pôvodu.“32

47. Synodálni otcovia venovali špeciálnu pozornosť aj „rodinám ľudí so zdravotným postihnutím, kde hendikep, ktorý vtrhol do života, vytvára neočakávanú a vážnu výzvu, prevracia rovnováhu, túžby a očakávania. [...] Veľký obdiv si zasluhujú rodiny, ktoré s láskou prijímajú ťažkú skúšku narodenia dieťaťa so zdravotným postihnutím. Pred Cirkvou i spoločnosťou vydávajú vzácne svedectvo vernosti daru života. Rodina spolu s kresťanským spoločenstvom dokáže na ceste prijímania a starostlivosti o tajomstvo krehkosti odhaliť nové gestá a vyjadrovacie prostriedky, formy pochopenia a identity. Osoby so zdravotným postihnutím sú pre rodinu darom a príležitosťou na rast v láske, vzájomnej pomoci a jednote. [...] Rodina, ktorá s pohľadom viery prijme prítomnosť osôb so zdravotným postihnutím, dokáže rozpoznať a zaručiť kvalitu a hodnotu každého života, s jeho potrebami, právami a príležitosťami. Podnieti službu a opateru, povzbudí sprevádzanie a náklonnosť v každej fáze života“.33 Rád by som zdôraznil, že pozornosť venovaná tak migrantom, ako aj osobám so zdravotným postihnutím je znamením Ducha. Naozaj sú obe tieto situácie vzorové: zohrávajú dôležitú úlohu v tom, akým spôsobom dnes žijeme logiku milosrdného prijatia a integrácie zraniteľných osôb.

48. „Väčšinarodínrešpektujestaršíchľudí,zahŕňaichnáklonnosťou a pokladá ich za požehnanie. Špeciálne ocenenie patrí združeniam a rodinným hnutiam, ktoré z duchovného a spoločenského hľadiska pracujú v prospech starších. [...] Vo vysoko industrializovaných spoločnostiach, kde ich počet má tendenciu rásť, zatiaľ čo počet pôrodov klesá, im hrozí, že budú vnímaní ako záťaž. Okrem toho starostlivosť, ktorú potrebujú, veľmi často predstavuje náročnú skúšku pre ich drahých.“34 „O čo viac dnes rastie snaha odvracať pozornosť od okamihu smrti, tým väčšmi je potrebné zhodnocovať záverečnú fázu života. Krehkosť a závislosť staršieho človeka bývajú zavše zneužité na získanie ekonomického prospechu. Mnohé rodiny nás učia, že je možné čeliť posledným úsekom života zhodnotiac zmysel zavŕšenia a integrácie celej existencie v paschálnom tajomstve. Mnoho starších ľudí nachádza prijatie v cirkevných štruktúrach, kde môžu žiť v pokojnom a – z materiálneho i duchovného hľadiska – rodinnom prostredí. Eutanázia a asistovaná samovražda sú vážnymi hrozbami pre rodiny na celom svete. Ich prax je legálna v mnohých štátoch. Cirkev, zatiaľ čo pevne odporuje týmto praktikám, cíti povinnosť pomáhať rodinám, ktoré sa starajú o svojich starých a chorých členov.“35

49. Chcem upozorniť na situáciu rodín gniavených biedou, znevýhodnených mnohými spôsobmi, v ktorých sa hraničné životné situácie prežívajú bolestne. Ak sa ťažkosti nevyhýbajú nikomu, na chudobnú domácnosť doliehajú tvrdšie.36 Ak napríklad žena musí dieťa vychovávať sama kvôli odluke alebo pre iné príčiny a musí pracovať bez možnosti, aby ho zverila inej osobe, dieťa vyrastá v opustenosti a je tým vystavené všetkým druhom rizík: jeho osobné dozrievanie je ohrozené. V ťažkých situáciách, ktoré prežívajú najchudobnejšie osoby, musí Cirkev poskytnúť osobitnú starostlivosť – pochopenie, utíšenie, začlenenie – vyhýbajúc sa tomu, aby im ukladala množstvo noriem, akoby boli kameňmi, čím by spôsobila, že sa budú cítiť odsúdené a opustené práve tou matkou, ktorá je povolaná, aby im priniesla Božie milosrdenstvo. Takýmto spôsobom, namiesto toho, aby ponúkli uzdravujúcu silu milosti a svetlo evanjelia, chcú niektorí evanjelium „indoktrinovať“, premeniť ho na „mŕtve kamene, ktoré možno hádzať po druhých“.37

Niektoré výzvy

50. Odpovede získané z dvoch konzultácií, ktoré sa robili počas postupu synody, spomínali najrozličnejšie situácie, ktoré nastoľujú nové výzvy. Okrem tých, ktoré sme už naznačili, viacerí sa dotkli výchovnej funkcie, ktorá sa nachádza v ťažkostiach, medzi inými príčinami aj preto, že rodičia sa vracajú domov unavení a nemajú chuť na rozhovor; v mnohých rodinách už neexistuje zvyk spoločného stolovania; rastie veľká rozmanitosť ponúk na rozptýlenie popri závislosti od televízie. To všetko veľmi sťažuje odovzdávanie viery rodičov deťom. Ďalší upozornili, že rodiny sú často priam choré ohromnou úzkosťou. Zdá sa, že sú viac ustarostené o predchádzanie budúcim problémom než o zdieľanie prítomnosti. Toto – čo je kultúrnou otázkou – sa ešte zhoršuje pre neistú profesijnú budúcnosť, ekonomickú neistotu alebo strach o budúcnosť detí.

51. Spomenuli sme už drogovú závislosť ako jednu z rán našej doby, pre ktorú mnohé rodiny trpia, a neraz ich celkom zničí. Čosi podobné nastáva pri alkoholizme, hráčstve a ďalších závislostiach. Rodina by mohla byť miestom prevencie a dobrých pravidiel, avšak spoločnosť a politika nechápu, že ohrozená rodina „stráca schopnosť reagovať a pomáhať svojim členom. [...] Ťažké dôsledky tohto narušenia vidno na zničených rodinách, na deťoch bez koreňov, na opustených senioroch, na sirotách žijúcich rodičov a na dezorientovaných adolescentoch a mladých žijúcich bez pravidiel“.38 Ako naznačili mexickí biskupi, smutné situácie domáceho násilia sa stávajú živnou pôdou pre nové formy sociálnej agresivity, lebo „rodinné vzťahy stoja aj za predispozíciou násilníckej osobnosti. Rodiny takto pôsobiace na deti sú tie, v ktorých chýba komunikácia, prevládajú defenzívne postoje a ich členovia nie sú jeden druhému oporou; chýbajú v nich rodinné aktivity povzbudzujúce k účasti; vzájomné vzťahy rodičov sú často kon iktné a násilné a vzťahy medzi rodičmi a deťmi poznačené nepriateľskými postojmi. Násilie vnútri rodiny je pre základné ľudské vzťahy školou hnevu a nenávisti“.39

52. Nech si nik nemyslí, že oslabenie rodiny ako prirodzeného spoločenstva založeného na manželstve je osožné pre spoločnosť. Práve naopak: ohrozuje dozrievanie osôb, starosť o spoločné hodnoty a etický rozvoj miest a dedín. Dnes sa už jasne nechápe, že jedine výlučná a nerozlučná jednota medzi jedným mužom a jednou ženou skutočne napĺňa sociálnu funkciu, pretože je stabilným záväzkom a umožňuje plodnosť. Musíme rozoznávať veľkú rozmanitosť rodinných situácií, ktoré sú schopné ponúknuť istý životný poriadok, ale napríklad spolužitie bez manželstva alebo medzi osobami toho istého pohlavia nemožno zjednodušujúcim spôsobom stavať na roveň manželstvu. Nijaká jednota, ktorá je nestabilná alebo uzavretá pre odovzdávanie života, nemôže zabezpečiť budúcnosť spoločnosti. Kto sa však dnes zaoberá tým, aby manželov podporoval, pomáhal im prekonávať hroziace riziká, sprevádzal ich pri napĺňaní výchovného poslania a stimuloval stabilitu manželského zväzku?

53. „V niektorých spoločnostiach pretrváva prax polygamie; na iných miestach sa udržala prax vopred dohodnutých manželstiev. [...] V mnohých kontextoch, a to nielen západných, sa naplno šíri prax predmanželského spolužitia alebo takých spolužití, ktoré ani nesmerujú k nadobudnutiu formy inštitucionálneho zväzku.“40 Vo viacerých krajinách legislatíva umožňuje rozvoj takých rozmanitých alternatív, že manželstvo známe výlučnosťou, nerozlučnosťou a otvorenosťou pre život napokon vyznieva len ako jedna staromódna ponuka medzi mnohými ďalšími. V mnohých krajinách napreduje právna dekonštrukcia rodiny, vedúca k prijímaniu takých foriem, ktoré sú takmer výlučne založené na paradigme autonómie vôle. I keď je legitímne a správne odmietnuť staré formy „tradičnej“ rodiny poznačené autoritárstvom, ba aj násilím, nesmie to viesť k neúcte voči manželstvu, ale – naopak – k znovuobjaveniu jeho skutočného zmyslu a k jeho obnove. Sila rodiny „sa podstatne nachádza v jej schopnosti milovať a učiť milovať. Nech by rodina bola akokoľvek zranená, vždy môže rásť, vychádzajúc z lásky“.41

54. Pri tomto krátkom pohľade na skutočnosť chcem zdôrazniť, že i keď už došlo k značným zlepšeniam v oblasti uznania práv ženy a v oblasti jej pôsobenia vo verejnom priestore, v mnohých krajinách je stále potrebný veľký rast. Ani zďaleka ešte neboli vykorenené neprijateľné zvyky. Predovšetkým zahanbujúce násilie, ktoré sa niekedy používa voči ženám, zlé zaobchádzania v rodine a rozličné formy otroctva, ktoré nie sú prejavom mužskej sily, ale zbabelým úpadkom. Slovné, fyzické a sexuálne násilie, ktoré sa pácha na ženách v niektorých manželských pároch, protirečí samotnej podstate manželského zväzku. Mám na mysli vážne mrzačenie ženských genitálií v niektorých kultúrach, ale aj nerovnosť prístupu k dôstojným pracovným miestam a k pozíciám, na ktorých sa robia rozhodnutia. Dejiny sú poznačené stopami excesov patriarchálnych kultúr, v ktorých bola žena pokladaná za druhotriednu, ale pripomeňme si aj prax „maternice na prenájom“ alebo „inštrumentalizácie a obchodovania so ženským telom v súčasnej mediálnej kultúre“.42 Sú aj takí, čo tvrdia, že mnoho súčasných problémov pramení práve z emancipácie žien. Tento argument je však neplatný, „je to lož, nie je to pravda. Je to len forma mužského šovinizmu“.43 Identická dôstojnosť muža a ženy nás vedie k tomu, aby sme sa tešili z prekonania starých foriem diskriminácie a z toho, že v lone rodín sa rozvíja štýl reciprocity. Aj keď sa objavujú formy feminizmu, ktoré nemôžeme pokladať za primerané, obdivujeme pôsobenie Ducha v jasnejšom rozoznávaní dôstojnosti ženy a jej práv.

55. Muž „má rovnako dôležitú úlohu v živote rodiny, najmä s dôrazom na ochranu a podporu manželky a detí. [...] Mnohí muži si uvedomujú dôležitosť svojej úlohy v rodine a napĺňajú ju osobitným spôsobom, vlastným mužskej povahe. Neprítomnosť otca vážne poznačuje rodinný život, výchovu detí a ich začlenenie do spoločnosti. Jeho neprítomnosť môže byť fyzická, citová, kognitívna a duchovná. Tento nedostatok oberá deti o primeraný vzor otcovského správania“.44

56. Ďalšia výzva vyplýva z rozličných foriem ideológie, všeobecne nazývanej gender, ktorá „neguje rozdielnosť a prirodzenú reciprocitu muža a ženy. Projektuje spoločnosť bez pohlavných rozdielov a vyprázdňuje antropologický základ rodiny. Táto ideológia zavádza výchovné projekty a legislatívne smernice, ktoré podporujú osobnú identitu a citovú intimitu radikálne odčlenenú od biologickej diverzity medzi mužom a ženou. Ľudská identita je ponechaná na individualistickú voľbu, ktorú možno časom zmeniť“.45 Je znepokojujúce, že určité ideológie tohto typu, s nárokom odpovedať na isté, niekedy pochopiteľné túžby, snažia sa presadiť ako jediný spôsob zmýšľania, ktorý má určovať aj výchovu detí. Nesmieme ignorovať, že aj keď „je možné rozlišovať medzi biologickým pohlavím (sex) a spoločensko-kultúrnou úlohou pohlavia (gender), nemožno jedno od druhého oddeľovať“.46 Na druhej strane „biotechnologická revolúcia v oblasti ľudského plodenia priniesla možnosť manipulovať s plodiacim aktom; urobila ho nezávislým od pohlavného vzťahu medzi mužom a ženou. Týmto spôsobom sa ľudský život a rodičovstvo stali skutočnosťami, ktoré sa dajú skladať a rozkladať, podliehajúcimi najmä túžbam jednotlivcov alebo párov“.47 Jedna vec je chápať ľudskú krehkosť a zložitosť života, druhá vec je prijímať ideológie, ktoré si nárokujú navzájom oddeľovať neoddeliteľné aspekty skutočnosti. Neupadnime do hriechu tým, že si budeme nárokovať miesto Stvoriteľa. Sme stvorenia, nie sme všemohúci. Stvorenie nás predchádza a musí byť prijímané ako dar. Zároveň sme povolaní starať sa o našu ľudskosť, čo predovšetkým znamená prijať a rešpektovať ju takú, ako bola stvorená.

57. Ďakujem Bohu za to, že mnohé rodiny, ktoré sa ani zďaleka nepokladajú za dokonalé, žijú v láske, uskutočňujú svoje povolanie a napredujú, i keď na svojej ceste neraz padajú. Zo synodálnych uvažovaní nevychádza stereotyp ideálnej rodiny, ale náročná mozaika tvorená rozličnými skutočnosťami, ktoré sú plné radosti, drám a snov. Skutočnosti, ktoré nás znepokojujú, sú pre nás výzvou. Neupadnime do pasce vyčerpávania sa v sebaobranných nárekoch, namiesto toho, aby sme vzbudzovali misijnú kreativitu. Vo všetkých situáciách „Cirkev cíti potrebu povedať slovo pravdy a nádeje. [...] Veľké hodnoty manželstva a kresťanskej rodiny zodpovedajú hľadaniu, ktoré prechádza cez celú ľudskú existenciu.“48 Ak aj konštatujeme mnohé ťažkosti, sú pre nás – ako to povedali kolumbijskí biskupi – pozvaním „oslobodiť v sebe energie nádeje a vložiť ich do prorockých snov, premieňajúcich činov a fantázie lásky“.49

Tretia kapitola

POHĽAD UPRETÝ NA JEŽIŠA: POVOLANIE RODINY

58. Pred rodinami a uprostred nich musí vždy zaznievať prvé ohlasovanie – to, čo je „najkrajšie, najväčšie, najatraktívnejšie a zároveň najpotrebnejšie“50, „musí stáť v centre evanjelizačného úsilia“.51 Prvé ohlasovanie „treba vždy znovu rozličnými spôsobmi počúvať a stále nanovo ohlasovať počas katechézy rozličnými formami“.52 Pretože „niet nič solídnejšieho, hlbšieho, istejšieho, konzistentnejšieho a múdrejšieho ako práve toto ohlasovanie“ a „celá kresťanská formácia je predovšetkým prehlbovaním kerygmy“.53

59. Naše učenie o manželstve a rodine sa nesmie prestať inšpirovať a pretvárať vo svetle ohlasovania lásky a nežnosti, aby sa nestalo len obranou chladnej doktríny bez života. Vskutku ani tajomstvo kresťanskej rodiny nemožno naplno pochopiť inak než vo svetle nekonečnej lásky Otca: tá sa prejavila v Kristovi, ktorý sa daroval až do konca a je medzi nami živý. Preto túžim kontemplovať živého Krista, ktorý je prítomný v toľkých príbehoch lásky, a zvolávať oheň Ducha na všetky rodiny sveta.

60. V danom rámci táto krátka kapitola zachytáva syntézu učenia Cirkvi o manželstve a rodine. Aj kvôli tomu budem citovať rozličné príspevky, ktoré prezentovali synodálni otcovia vo svojich úvahách o svetle, ktoré nám ponúka viera. Vychádzali z Ježišovho pohľadu a naznačili, že „na ženy a mužov, ktorých stretol, pozeral s láskou a nežnosťou, sprevádzajúc ich kroky pravdou, trpezlivosťou a milosrdenstvom, keď im ohlasoval požiadavky Božieho kráľovstva“.54 Tým istým spôsobom nás Pán sprevádza i dnes v našom úsilí žiť a odovzdávať evanjelium rodiny.

Ježiš obnovuje a napĺňa Boží plán

61. Naproti tým, ktorí zakazovali manželstvo, Nový zákon učí, že „všetko, čo Boh stvoril, je dobré a nemá sa zavrhovať nič“ (1 Tim 4, 4). Manželstvo je „dar“ od Pána (porov. 1 Kor 7, 7). Zároveň sa kvôli takémuto pozitívnemu hodnoteniu kladie silný dôraz na starosť o tento Boží dar: „Manželstvo nech majú všetci v úcte a manželské lôžko nepoškvrnené“ (Hebr 13, 4). Tento Boží dar zahŕňa aj sexualitu: „Neodopierajte si jeden druhému“ (1 Kor 7, 5).

62. Synodálni otcovia pripomenuli, že Ježiš „keď rozpráva o prvotnom pláne pre ľudský pár, potvrdzuje nerozlučiteľnú jednotu medzi mužom a ženou, aj keď hovorí, že „Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak“ (Mt 19, 8). Nerozlučnosť manželstva („Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje“: Mt 19, 6) sa nemá chápať predovšetkým ako „jarmo“ uvalené na ľudí, ale ako „dar“ pre osoby spojené v manželstve. [...] Božia zhovievavosť neustále sprevádza ľudské napredovanie, uzdravuje a premieňa zatvrdnuté srdce svojou milosťou, obracia ho smerom k jeho pôvodu prostredníctvom cesty kríža. Z evanjelií sa jasne vynára príklad Ježiša, ktorý... ohlásil posolstvo o význame manželstva ako plnosť Zjavenia, ktoré obnovuje pôvodný Boží plán (porov. Mt 19, 3)“.55

63. „Ježiš, ktorý v sebe všetko zmieril, manželstvo a rodinu vrátil do ich pôvodnej formy (porov. Mk 10, 1 – 12). Rodina a manželstvo boli vykúpené Kristom (porov. Ef 5, 21 – 32), obnovené na obraz Najsvätejšej Trojice; tajomstva, z ktorého vychádza každá pravá láska. Manželská zmluva, inaugurovaná vo stvorení a zjavená v dejinách spásy, dosiahne úplné zjavenie svojho zmyslu v Kristovi a v jeho Cirkvi. Od Krista – prostredníctvom Cirkvi – manželstvo a rodina získavajú milosť potrebnú na vydávanie svedectva o Bohu a prežívanie života v spoločenstve. Evanjelium rodiny sa vinie dejinami sveta od stvorenia človeka na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1, 26 – 27) až po splnenie tajomstva zmluvy v Kristovi na konci vekov pri Baránkovej svadobnej hostine (porov. Zjv 19, 9).“ 56

64. „Ježišov príklad je pre Cirkev vzorom. [...] Svoje verejné účinkovanie začal znamením, ktoré urobil na svadbe v Káne (porov. Jn 2, 1 – 11). [...] Zdieľal každodenné okamihy priateľstva s rodinou Lazára a jeho dvoch sestier (porov. Lk 10, 38) i s Petrovou rodinou (porov. Mt 8, 14). Vypočul plač rodičov, vrátil život ich deťom (porov. Mk 5, 41; Lk 7, 14 – 15) a ukázal tak skutočný význam milosrdenstva, ktoré znamená obnovenie zmluvy (porov. Ján Pavol II., Dives in misericordia, 4). To jasne vidieť pri stretnutiach so Samaritánkou (porov. Jn 4, 1 – 30) a s cudzoložnicou (porov. Jn 8, 1 – 11), pri ktorých Ježišova nezištná láska prebúdza vedomie hriechu.“57

65. Vtelenie Slova v ľudskej rodine, v Nazarete, svojou novosťou dojíma dejiny sveta. Potrebujeme sa ponoriť do tajomstva Ježišovho narodenia, do Máriinho súhlasu so zvestovaním anjela, keď sa v jej lone počalo Slovo; aj do súhlasu Jozefa, ktorý dal Ježišovi meno a zobral si Máriu na starosť; do oslavy pastierov pri jasliach; do poklony mudrcov; do úteku do Egypta, pri ktorom má Ježiš účasť na utrpení svojho ľudu v exile, prenasledovaného a ponižovaného; do nábožného očakávania Zachariáša a do radosti, ktorá sprevádza narodenie Jána Krstiteľa; do sľubu splneného Simeonovi a Anne v chráme; do obdivu učiteľov zákona, keď počúvajú múdrosť mladého Ježiša. Teda preniknúť do tridsiatich dlhých rokov, počas ktorých si Ježiš zarábal na chlieb prácou svojich rúk, šepkajúc modlitby a tradíciu viery svojho národa, vzdelávajúc sa vo viere svojich otcov, až kým ju nezúrodnil v tajomstve kráľovstva. Toto je mystérium Vianoc a tajomstvo Nazareta, plné vône rodiny! Je to mystérium, ktoré tak veľmi očarilo Františka z Assisi, Teréziu od Dieťaťa Ježiša i Charlesa Foucaulda a z ktorého čerpajú aj kresťanské rodiny, aby obnovili svoju nádej a svoju radosť.

66. „Zmluva lásky a vernosti, z ktorej žije Svätá nazaretská rodina, osvetľuje princíp, ktorý dáva formu každej rodine a robí ju schopnou lepšie čeliť premenám života a dejín. Na tomto základe sa každá rodina, napriek svojej slabosti, môže stať svetlom vo tmách sveta. „Tu chápeme spôsob života v rodine. Nazaret nech nám pripomína, čo je rodina, čo je spoločenstvo lásky, jej prostú a jednoduchú krásu, jej svätý a neporušiteľný charakter; nech nám ukáže, aká krásna a nenahraditeľná je výchova v rodine, nech nás poučí o jej prirodzenej funkcii v spoločenskom poriadku“ (Pavol VI., Príhovor v Nazarete, 5. januára 1964)“. 58

Rodina v dokumentoch Cirkvi

67. Druhý vatikánsky koncil sa v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes venoval podpore dôstojnosti manželstva a rodiny (porov. č. 47 – 52). De noval manželstvo ako spoločenstvo života a lásky (porov. 48), vložiac lásku do centra rodiny... „Pravá manželská láska“ (49) znamená vzájomné sebadarovanie, zahrnuje a integruje sexuálny rozmer a afektivitu v zhode s Božím plánom (porov. 48 – 49). Okrem toho zdôrazňuje zakorenenie manželov v Kristovi: Kristus Pán „ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva“ (48) a zostáva s nimi. Vo vtelení prijíma ľudskú lásku, očisťuje ju, privádza k plnosti – a manželom so svojím Duchom darúva schopnosť, aby ju žili, prenikajúc celý svoj život vierou, nádejou a láskou. Týmto spôsobom sú manželia ako zasvätení a prostredníctvom vlastnej milosti budujú telo Krista a vytvárajú domácu cirkev (porov. Lumen gentium, 11), takže aby Cirkev naplno pochopila svoje tajomstvo, pozerá na kresťanskú rodinu, ktorá ho predstavuje autentickým spôsobom“.59

68. „Blahoslavený Pavol VI. následne – v línii Druhého vatikánskeho koncilu – prehĺbil učenie o manželstve a rodine. Predovšetkým v encyklike Humanae vitae zvýraznil vnútorné puto medzi manželskou láskou a plodením života: ‚Manželská láska vyžaduje od manželov, aby dobre poznali svoje poslanie týkajúce sa zodpovedného rodičovstva, ktoré sa dnes právom tak veľmi zdôrazňuje, a preto sa má správne chápať. [...] Úloha zodpovedného rodičovstva preto vyžaduje, aby manželia úplne chápali svoje povinnosti voči Bohu, voči sebe samým, voči rodine a voči ľudskej spoločnosti, a pritom správne zachovali stupnicu hodnôt‘ (č. 10). V apoštolskej exhortácii Evangelii nuntiandi Pavol VI. zdôraznil vzťah medzi rodinou a Cirkvou.“60

69. „Svätý Ján Pavol II. venoval rodine osobitnú pozornosť vo svojich katechézach o ľudskej láske, v Liste rodinám Gratissimam sane a predovšetkým v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio. V týchto dokumentoch pápež de noval rodinu ako ‚cestu Cirkvi‘; ponúkol celkový pohľad na povolanie muža a ženy k láske; predostrel základné línie pre pastoráciu rodiny a pre prítomnosť rodiny v spoločnosti. Najmä keď hovoril o manželskej láske (porov. Familiaris consortio, 13), opísal spôsob, ktorým manželia vo vzájomnej láske dostávajú dar Kristovho Ducha a prežívajú svoje povolanie k svätosti.“61

70. „Benedikt XVI. sa v encyklike Deus caritas est vrátil k téme pravdy o láske medzi mužom a ženou, ktorá je naplno osvetlená jedine v jase lásky ukrižovaného Krista (porov. 2). Zdôrazňuje, že ‚manželstvo založené na výlučnej a de nitívnej láske sa stáva zobrazením vzťahu Boha k jeho ľudu a naopak: spôsob, akým miluje Boh, sa stáva mierou ľudskej lásky‘ (11). Okrem toho v encyklike Caritas in veritate zdôrazňuje dôležitosť lásky ako princípu života v spoločnosti (porov. 44), miesta, na ktorom sa učíme skúsenosti spoločného dobra.“62

Sviatosť manželstva

71. „Sväté písmo a Tradícia nám otvárajú prístup k poznaniu Najsvätejšej Trojice, ktorá sa zjavuje s črtami rodiny. Rodina je obrazom Boha, ktorý... je spoločenstvom osôb. Pri krste Otcov hlas označuje Ježiša za milovaného Syna a v tejto láske nám je dané spoznať Ducha Svätého (porov. Mk 1, 10 – 11). Ježiš, ktorý v sebe všetko zmieril a vykúpil človeka z hriechu, nielenže vrátil manželstvo a rodinu do ich pôvodnej formy, ale aj pozdvihol manželstvo na sviatostný znak jeho lásky k Cirkvi (porov. Mt 19, 1 – 12; Mk 10, 1 – 12; Ef 5, 21 – 32). V ľudskej rodine zhromaždenej Kristom je obnovený ‚obraz a podoba‘ Najsvätejšej Trojice (porov. Gn 1, 26), tajomstvo, z ktorého pramení každá pravá láska. Od Krista, prostredníctvom Cirkvi, manželstvo a rodina prijímajú milosť Ducha Svätého, aby svedčili o evanjeliu a Božej láske.“63

72. Sviatosť manželstva nie je spoločenská konvencia, prázdny obrad alebo len vonkajší znak nejakého záväzku. Sviatosť je dar na posvätenie a spásu manželov, pretože skutočnosť, že si vzájomne prináležia „prostredníctvom sviatostného znaku, je reálnym zobrazením samotného vzťahu Krista s Cirkvou. Manželia sú teda pre Cirkev neustálou pripomienkou toho, čo sa stalo na kríži; sú jeden pre druhého a pre deti svedkami spásy, na ktorej im sviatosť dáva účasť“.64 Manželstvo je povolanie, keďže je odpoveďou na špeci cké volanie k prežívaniu manželskej lásky ako nedokonalého znaku lásky medzi Kristom a Cirkvou. Preto rozhodnutie vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu musí byť ovocím rozlišovania povolania.

73. „Vzájomné darovanie sa, ktoré vytvára sviatostné manželstvo, je zakorenené v milosti krstu, ktorý vytvára základnú zmluvu každej osoby s Kristom v Cirkvi. Vo vzájomnom prijatí a s milosťou Krista si snúbenci sľubujú úplné darovanie, vernosť, otvorenosť životu; ako ustanovujúce prvky manželstva uznávajú dary, ktoré im Boh ponúka, berúc vážne ich vzájomný záväzok v jeho mene a pred Cirkvou. Vo viere je teda možné prijať dobrá manželstva ako záväzky lepšie splniteľné prostredníctvom milosti sviatosti. [...] Pohľad Cirkvi sa preto obracia na manželov ako na srdce celej rodiny, ktorá takisto obracia zrak na Ježiša.“65 Sviatosť nie je „vec“ alebo „sila“, pretože v skutočnosti sám Kristus „ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva. Zostáva s nimi, dáva im silu vziať na seba svoj kríž a nasledovať ho, znovu povstať po svojich pádoch, navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená“.66 Kresťanské manželstvo je znamením, ktoré nielen naznačuje, ako veľmi Kristus miloval svoju Cirkev v zmluve spečatenej na kríži, ale túto lásku sprítomňuje v spoločenstve manželov. Spájajúc sa v jednom tele, predstavujú zasnúbenie Božieho Syna s ľudskou prirodzenosťou. Preto „v radostiach lásky a ich rodinného života im Kristus už na tomto svete dáva vopred zakúsiť Baránkovu svadobnú hostinu“.67 Hoci „analógia medzi párom manžel – manželka a Kristus – Cirkev“ je „nedokonalá analógia“,68 pozýva nás prosiť Pána, aby svoju lásku vlial do ohraničenia manželských vzťahov.

74. Pohlavné spojenie, prežívané ľudským spôsobom a posvätené sviatosťou, je zasa pre manželov cestou rastu v živote i v milosti. Je to „svadobné mystérium“.69 Hodnota spojenia tiel je vyjadrená v slovách súhlasu, v ktorých sa manželia navzájom prijali a jeden druhému darovali, aby spolu zdieľali celý život. Tieto slová dodávajú sexualite význam a oslobodzujú ju od všetkej nejednoznačnosti. V skutočnosti však celý spoločný život manželov, celá sieť vzťahov medzi nimi, ich deťmi a svetom, bude naplnená a posilnená milosťou sviatosti, ktorá vyviera z tajomstva vtelenia a Veľkej noci, v ktorej Boh prejavil celú svoju lásku k ľudstvu a intímne sa s ním spojil. Keď bude treba čeliť výzvam, ktoré prídu, nezostanú sami, odkázaní len na vlastné sily. Sú povolaní odpovedať na Boží dar svojím úsilím, svojou kreativitou, svojou pevnosťou a každodenným zápasom, ale vždy budú môcť vzývať Ducha Svätého, ktorý posvätil ich zväzok, aby sa prijatá milosť nanovo prejavila v každej novej situácii.

75. Podľa latinskej tradície Cirkvi sú vysluhovateľmi manželstva muž a žena, ktorí sa sobášia70 – a títo, keď prejavia obojstranný súhlas a vyjadria ho vo vzájomnom telesnom darovaní, prijímajú veľký dar. Ich súhlas a zjednotenie tiel sú nástrojmi Božieho pôsobenia, ktoré ich robí jedným telom. V krste bola posvätená ich schopnosť spojiť sa v manželstve ako Pánovi služobníci, aby tak odpovedali na Božie volanie. Preto keď dvaja manželia, ktorí nie sú kresťania, prijmú krst, nie je nevyhnutné, aby obnovovali svoj manželský sľub – stačí, ak ho neodmietnu –, pretože vďaka prijatému krstu sa ich zväzok takisto stáva sviatostným. Kánonické právo uznáva aj platnosť niektorých manželstiev, ktoré sa slávia bez vysväteného služobníka.71 Totiž prirodzený poriadok bol preniknutý vykúpením Ježiša Krista takým spôsobom, že „medzi pokrstenými nemôže jestvovať platná manželská zmluva bez toho, aby zároveň nebola sviatosťou“.72 Cirkev môže vyžadovať, aby tento akt bol verejný, aby boli prítomní svedkovia alebo boli splnené iné podmienky, premenlivé v priebehu dejín, avšak to snúbencov neoberá o ich charakter vysluhovateľov sviatosti ani neumenšuje centrálnosť súhlasu muža a ženy, ktorý sám osebe vytvára manželský zväzok. V každom prípade potrebujeme ďalej uvažovať nad Božím pôsobením vo svadobnom obrade, ktoré je vo východných cirkvách vysoko vyzdvihnuté, so zdôraznením osobitnej dôležitosti požehnania manželov, ktoré sa chápe ako znak daru Ducha.

Semená Slova a nedokonalé situácie

76. „Evanjelium rodiny vyživuje aj tie semená, ktoré ešte čakajú na dozretie, a musí sa starať aj o tie stromy, ktoré vyprahli, a nesmú byť opomenuté“,73 takým spôsobom, aby – vychádzajúc z daru Krista vo sviatosti – ich „trpezlivo viedlo to, čo už prijali z Kristovho tajomstva, postupne ďalej k získaniu bohatšieho poznania a plnšieho včlenenia tohto tajomstva do ich života“.74

77. Na základe biblického učenia, podľa ktorého všetko bolo stvorené skrze Krista a pre Krista (porov. Kol 1, 16), synodálni otcovia pripomenuli, že „poriadok spásy osvetľuje a napĺňa poriadok stvorenia. Prirodzené manželstvo sa dá úplne pochopiť vo svetle jeho sviatostného naplnenia: len so zrakom upretým na Krista možno celkom spoznať pravdu o ľudských vzťahoch. ‚Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova. [...] Kristus, nový Adam, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie‘ (Gaudium et spes, 22). Podľa kristocentrického kľúča je osobitne vhodné chápať prirodzené vlastnosti manželstva, ktoré tvoria dobro manželov (bonum coniugum)“,75 kam patrí jednota, otvorenosť pre život, vernosť a nerozlučnosť, a v rámci kresťanského manželstva aj vzájomná pomoc na ceste k plnšiemu priateľstvu s Pánom. „Rozlišovanie semina Verbi v iných kultúrach (porov. Ad gentes, 11) môže byť aplikované aj na skutočnosť manželstva a rodiny. Okrem opravdivého prirodzeného manželstva existujú pozitívne prvky aj v manželských formách iných náboženských tradícií,“76 i keď tam nechýbajú ani tienisté stránky. Môžeme povedať, že „každá osoba, ktorá na tomto svete túži vytvoriť rodinu vedúcu deti k tomu, aby sa tešili zo všetkých skutkov zameraných na prekonanie zla – čiže rodinu, ktorá ukazuje, že Duch je živý a činný – sa stretne s vďačnosťou a ocenením, nech už by patrila do ktoréhokoľvek národa, vierovyznania alebo regiónu“.77

78. „Kristov pohľad, ktorého svetlo osvecuje každého človeka (porov. Jn 1, 9; Gaudium et spes, 22) inšpiruje pastoračnú starostlivosť Cirkvi o veriacich, ktorí iba spolu žijú alebo vstúpili len do civilného manželstva, alebo sú rozvedení a znovuzosobášení. V perspektíve Božej pedagogiky sa Cirkev s láskou obracia na tých, ktorí sa podieľajú na jej živote nedokonalým spôsobom: spolu s nimi prosí o milosť obrátenia, povzbudzuje ich, aby konali dobro, aby sa s láskou starali jeden o druhého a mali účasť na službe spoločenstvu, v ktorom žijú a pracujú. [...] Keď zväzok nadobudne výraznú stabilitu prostredníctvom verejného záväzku – a vyznačuje sa hlbokou náklonnosťou, zodpovednosťou voči deťom a schopnosťou prekonávať skúšky – dá sa vnímať ako príležitosť na sprevádzanie smerom k sviatosti manželstva – tam, kde je to možné.“78

79. „V prípade zložitých situácií a zranených rodín treba vždy pamätať na všeobecný princíp: ,Duchovní pastieri majú vedieť, že z lásky k pravde sú povinní dobre rozlišovať rozličné situácie‘ (Familiaris consortio, 84). Miera zodpovednosti nie je rovnaká vo všetkých prípadoch a môžu existovať faktory, ktoré limitujú rozhodovaciu schopnosť. Preto, zatiaľ čo treba jasne predkladať doktrínu, je potrebné vyhnúť sa súdom, ktoré neberú do úvahy zložitosť rozličných situácií, a je nevyhnutné byť pozorní voči tomu, akým spôsobom osoby žijú a trpia kvôli svojmu stavu.“79
Odovzdávanie života a výchova detí

80. Manželstvo je na prvom mieste „dôverné spoločenstvo manželského života a lásky“,80 ktoré pre samotných manželov predstavuje dobro,81 a sexualita „je zameraná na manželskú lásku muža a ženy“.82 Preto aj „manželia, ktorým Boh nedoprial mať deti, môžu i napriek tomu viesť zmysluplný manželský život z hľadiska ľudského i kresťanského“.83 Odhliadnuc od toho je tento zväzok nasmerovaný na plodenie „svojou prirodzenou povahou“.84 Dieťa, ktoré sa rodí, „neprichádza zvonku ako čosi pridané k vzájomnej láske manželov; vzniká v samom srdci tohto vzájomného darovania sa, ktorého je ovocím a zavŕšením“.85 Neprichádza akoby na záver nejakého procesu, ale je prítomné od počiatku v ich láske ako podstatná vlastnosť, ktorá nemôže byť popretá bez toho, aby samotná láska nezostala okyptená. Od samotného počiatku láska odmieta každý podnet na uzatvorenie sa do seba, a otvára sa plodnosti, ktorá jej umožňuje presiahnuť vlastnú existenciu. Nijaký pohlavný akt manželov preto nemôže negovať tento význam, 86 i keď pre rozličné príčiny nie je vždy schopný de facto splodiť nový život.

81. Dieťa si vyžaduje, aby sa narodilo z takejto lásky, a nie akýmkoľvek spôsobom, pretože dieťa „nie je dlh, na ktorý možno mať nárok, ale dar,“87 ktorý je „plodom osobitného úkonu manželskej lásky rodičov“.88 Pretože „podľa poriadku stvorenia manželská láska medzi jedným mužom a jednou ženou a odovzdávanie života sú orientované voči sebe navzájom (porov. Gn 1, 27 – 28). Týmto spôsobom dal Stvoriteľ mužovi a žene podiel na diele svojho stvorenia a zároveň ich učinil nástrojmi svojej lásky, zveriac im zodpovednosť za budúcnosť ľudstva prostredníctvom odovzdávania ľudského života“.89

82. Synodálni otcovi povedali, že „nie je ťažké skonštatovať rozšírenie takej mentality, ktorá zužuje plodenie života na úroveň jednej premennej pri plánovaní budúcnosti jednotlivca alebo páru“.90 Učenie Cirkvi „pomáha harmonicky a vedome prežívať spoločenstvo medzi manželmi vo všetkých jeho rozmeroch vrátane zodpovednosti za plodenie. Treba znovu objaviť posolstvo encykliky Pavla VI. Humanae vitae, ktorá zdôrazňuje potrebu rešpektovať dôstojnosť osoby pri morálnom hodnotení metód regulácie pôrodnosti. [...] Rozhodnutie pre adopciu alebo pestúnsku starostlivosť vyjadruje osobitnú plodnosť manželskej skúsenosti“.91 S veľkou vďačnosťou Cirkev „podporuje rodiny, ktoré prijímajú, vychovávajú a zahŕňajú láskou deti so zdravotným postihnutím“.92

83. V tomto kontexte nemôžem nepovedať, že ak je rodina svätyňou života a miestom, kde sa život plodí a opatruje, je bolestným protirečením, ak sa stane miestom, kde sa život odmieta a ničí. Hodnota ľudského života je taká veľká a právo na život nevinného dieťaťa, ktoré rastie v lone svojej matky, je také neodňateľné, že možnosť robiť rozhodnutia ohľadom tohto života, ktorý je sám osebe cieľom a nikdy nesmie byť objektom nadvlády inej ľudskej bytosti, nijakým spôsobom nemožno prezentovať ako právo na vlastné telo. Rodina chráni život v každej jeho fáze, aj na jeho sklonku. Preto „tým, ktorí pracujú v zdravotníckych štruktúrach, sa pripomína morálna povinnosť výhrady vo svedomí. Rovnako Cirkev nielenže cíti nutnosť dosvedčovať právo na prirodzenú smrť, bez úpornej terapie a eutanázie“, ale aj „dôrazne odmieta trest smrti“.93

84. Otcovia tiež zdôraznili, že „jednou z hlavných výziev, ktorým čelia dnešné rodiny, je určite výchovná výzva, čoraz náročnejšia a zložitejšia kvôli súčasnej kultúrnej realite a veľkému vplyvu médií“.94 „Cirkev zohráva pri podpore rodín dôležitú úlohu, od kresťanskej iniciácie cez spoločenstvá, ktoré ponúkajú prijatie.“95 I tak sa mi vidí veľmi dôležité pripomenúť, že integrálna výchova detí je „vážna povinnosť“ a zároveň „prvotné právo“ rodičov.96 Nie je to len úloha alebo záťaž, ale aj základné a nenahraditeľné právo, ktoré sú povolaní brániť a o ktorom si nik nesmie nárokovať, že im ho odníme. Štát ponúka službu vzdelávania subsidiárnym spôsobom, sprevádzajúc poslanie rodičov, ktoré nemôžu delegovať; majú právo slobodne vybrať typ vzdelania – prístupný a kvalitný –, ktorý mienia dať svojim deťom podľa vlastného presvedčenia. Škola nenahrádza rodičov, len ich dopĺňa. Toto je základný princíp: „Každý ďalší spolupracovník vo výchovnom procese musí konať v mene rodičov, s ich súhlasom a do istej miery aj z ich poverenia.“97 Predsa však „vznikla trhlina medzi rodinou a spoločnosťou, medzi rodinou a školou, a dohoda o výchove sa porušila; výchovné spojenie spoločnosti a rodiny sa tak dostalo do krízy“.98

85. Cirkev je prostredníctvom primeranej pastoračnej činnosti povolaná spolupracovať na tom, aby rodičia dokázali plniť svoje výchovné poslanie. Musí to robiť tak, že im bude vždy pomáhať, aby zhodnotili svoju špeci ckú úlohu a spoznali, že tí, ktorí prijali sviatosť manželstva, stávajú sa skutočne [zasvätenými] služobníkmi výchovy, pretože pri formovaní svojich detí budujú Cirkev,99 a tým prijímajú povolanie, ktoré im Boh ponúka.100

Rodina a Cirkev

86. „S veľkou radosťou a hlbokým potešením hľadí Cirkev na rodiny, ktoré zostávajú verné učeniu evanjelia, ďakuje im a povzbudzuje ich za svedectvo, ktoré vydávajú. Vďaka nim krása nerozlučného a navždy verného manželstva vskutku pôsobí vierohodne. V rodine, ‚ktorú možno nazvať domácou cirkvou‘ (Lumen gentium, 11), dozrieva prvá cirkevná skúsenosť spoločenstva medzi osobami, v ktorom sa vďaka milosti odráža tajomstvo Najsvätejšej Trojice. ‚Tu sa človek učí trpezlivosti a radosti z práce; bratskej láske, veľkodušnému a opätovnému odpúšťaniu a najmä uctievaniu Boha modlitbou a obetou svojho života‘ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1657).“101

87. Cirkev je rodina rodín, neustále obohacovaná životom všetkých domácich cirkví. Takže „vďaka sviatosti manželstva sa každá rodina stáva dobrom pre Cirkev, so všetkými účinkami. V tejto perspektíve bude pre súčasnosť Cirkvi určite vzácnym darom vziať do úvahy aj vzájomnosť medzi Cirkvou a rodinou: Cirkev je dobrom pre rodinu, rodina je dobrom pre Cirkev. Starostlivosť o Pánov sviatostný dar sa netýka len jednotlivej rodiny, ale kresťanského spoločenstva ako takého“.102

88. Láska prežívaná v rodinách je neustálou posilou pre život Cirkvi. „Unitívny cieľ manželstva je trvalým odkazom na rast a prehlbovanie tejto lásky. Manželia vo svojom láskyplnom spojení prežívajú krásu otcovstva a materstva; zdieľajú plány aj ťažkosti, túžby i starosti; učia sa vzájomnej starostlivosti a obojstrannému odpúšťaniu. V tejto láske slávia šťastné chvíle a podopierajú sa cez ťažké etapy svojho životného príbehu... Krása vzájomného a nezištného darovania, radosť z rodiaceho sa života a z láskyplnej starostlivosti o všetkých členov, od malých až po starých, sú len niektorými z plodov, ktoré odpoveď na povolanie do rodiny robia jedinečnou a nenahraditeľnou“103 tak pre Cirkev, ako aj pre celú spoločnosť.

Štvrtá kapitola

LÁSKA V MANŽELSTVE

89. Všetko, čo bolo povedané, by nestačilo na vyjadrenie evanjelia manželstva a rodiny – ak by sme osobitným spôsobom nehovorili o láske. Nemôžeme totiž povzbudzovať k napredovaniu vo vernosti a vo vzájomnom darovaní, ak nepodnietime rast, upevnenie a prehĺbenie lásky v manželstve a v rodine. Milosť sviatosti manželstva je skutočne na prvom mieste určená na „zdokonaľovanie lásky manželov“.104 Aj v tomto prípade platí, že „keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13, 2 – 3). Slovo „láska“, ktoré patrí medzi najviac používané, býva však neraz prekrútené.105

Naša každodenná láska

90. V takzvanom hymne na lásku od svätého Pavla môžeme nájsť niektoré vlastnosti opravdivej lásky:

„Láska je trpezlivá,
láska je dobrotivá;
nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná,
nie je sebecká,
nerozčuľuje sa,
nemyslí na zlé,
neteší sa z neprávosti,
ale raduje sa z pravdy.
Všetko znáša,
všetko verí,
všetko dúfa,
všetko vydrží“ (1 Kor 13, 4 – 7).
Toto sa prežíva a kultivuje v živote, ktorý každodenne zdieľajú manželia – medzi sebou navzájom i spolu s deťmi. Je preto dobré pozastaviť sa a rozobrať zmysel vyjadrení tohto textu, aby sme sa ho pokúsili aplikovať na konkrétnu existenciu každej rodiny.

Trpezlivosť

91. Prvý použitý výraz je macrothymei. V preklade to nie je jednoducho „všetko znáša“, pretože táto myšlienka je vyjadrená na konci 7. verša. Jeho zmysel možno pochopiť z gréckeho prekladu Starého zákona, kde sa hovorí, že Boh je „pomalý do hnevu“ (Ex 34, 6; Nm 14, 18). Táto jeho zhovievavosť sa prejavuje vtedy, keď sa človek nenechá riadiť impluzmi a vyhýba sa tomu, aby na niekoho zaútočil. Je to vlastnosť Boha zmluvy, ktorý nás pozýva, aby sme ho aj v rodinnom živote napodobňovali. Texty, kde Pavol používa tento termín, treba čítať na pozadí Knihy múdrosti (porov. 11, 23; 12, 2. 15 – 18): zároveň s oslavou Božej zdržanlivosti, ktorá poskytuje čas na pokánie, zdôrazňuje jeho moc, ktorá sa prejavuje, keď koná s milosrdenstvom. Božia trpezlivosť je prejavom milosrdenstva voči hriešnikovi a je ukážkou jeho skutočnej moci.

92. Byť trpezliví neznamená nechať, aby s nami zle zaobchádzali, tolerovať fyzické napadnutia alebo dovoliť, aby sa k nám správali ako k predmetom. Problém vzniká, keď chceme, aby vzťahy boli idylické alebo osoby dokonalé, alebo keď sa postavíme do stredu a očakávame, že sa splní naša vôľa. Potom nás všetko znepokojuje, všetko nás vedie k agresívnej reakcii. Ak nepestujeme trpezlivosť, vždy si nájdeme výhovorku, aby sme odpovedali hnevom, a napokon sa staneme ľuďmi, ktorí nedokážu žiť s ostatnými, asociálmi, neschopnými ovládať svoje impulzy – a rodina sa zmení na bojové pole. Preto nás Božie slovo napomína: „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás“ (Ef 4, 31). Trpezlivosť sa posilňuje, keď uznám, že aj druhý má právo žiť na tejto zemi spolu so mnou – taký, aký je. Nezáleží na tom, či mi je nepríjemný, či mení moje plány, či ma obťažuje tým, aký je alebo ako rozmýšľa, či nie je vo všetkom taký, ako som očakával. Láska v sebe vždy nesie zmysel pre hlboký súcit, ktorý vedie k prijatiu druhého ako súčasť tohto sveta, aj keď koná odlišným spôsobom, než by som si želal.

Postoj dobrotivosti

93. Nasleduje slovo chresteuetai, ktoré sa v celej Biblii nachádza jediný raz – odvodené od chrestos (dobrá osoba, ktorá svoju dobrotu prejavuje v skutkoch). Ak si však všimneme pozíciu, v ktorej stojí – v úzkom spojení s predchádzajúcim slovom – pochopíme, že je tam na jeho doplnenie. Pavol chce takýmto spôsobom objasniť, že „trpezlivosť“ spomenutá na prvom mieste nie je úplne pasívny postoj, ale je sprevádzaná aktivitou, dynamickou a kreatívnou reakciou smerom k druhým. Naznačuje, že láska druhým robí dobre a pomáha im. Preto sa slovo prekladá výrazom „dobrotivá“.

94. V celku daného textu vidno, ako Pavol nástojí na tom, že láska nie je len cit, ale treba ju chápať v zmysle, ktorý má sloveso „milovať“ v hebrejčine – teda „robiť dobro“. Ako hovorieval svätý Ignác z Loyoly, „láska sa musí vkladať viac do skutkov než do slov“.106 Týmto spôsobom môže prejaviť celú svoju plodnosť a umožní nám zažiť radosť z dávania – vznešenosť a veľkosť štedrého sebadarovania, bez odmeriavania a žiadania odplaty, len pre samotnú chuť z dávania a služby.

Liečenie závisti

95. Postoj vyjadrený termínom zelos (žiarlivosť alebo závisť) sa teda odmieta ako protichodný k láske. Znamená to, že v láske niet miesta pre pocit nespokojnosti z prospechu druhého (porov. Sk 7, 9; 17, 5). Závisť je smútok nad prospechom druhého, ktorý ukazuje, že nás nezaujíma šťastie druhých, lebo sme výlučne koncentrovaní na svoj vlastný komfort. Kým láska nás vyvádza zo seba samých, závisť nás vedie k zameraniu na vlastné ja. Skutočná láska oceňuje úspechy druhých, necíti ich ako ohrozenie a oslobodzuje sa od trpkej príchute závisti. Prijíma to, že každý má iné dary a rozličné životné cesty. Snaží sa teda objaviť vlastnú cestu k šťastiu a ostatných necháva, aby si našli tú svoju.

96. V konečnom dôsledku ide o splnenie toho, čo žiadali posledné dve prikázania Božieho zákona: „Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho“ (Ex 20, 17). Láska nás vedie k úprimnému oceneniu každého človeka; k uznaniu jeho práva na šťastie. Milujem tú osobu, pozerám na ňu pohľadom Boha Otca, ktorý „nám hojne dáva všetko na užívanie“ (1 Tim 6, 17), a teda vo svojom vnútri akceptujem, že sa môže tešiť dobrému okamihu. Ten istý koreň lásky ma ale vedie aj k tomu, aby som odmietol nespravodlivosť, keď niektorí majú mnoho a iní nič, a núti ma pričiniť sa, aby aj tí, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti, mohli zažiť trochu radosti. To však nie je závisť, ale túžba po rovnosti.

Bez vypínania sa a vystatovania

97. Nasleduje výraz perpereuetai, ktorý označuje márnivosť, dychtivosť po tom, aby sme ukázali, že sme lepší; aby sme na druhých zapôsobili – malicherným a agresívnym postojom. Kto miluje, nielenže sa vyhýba tomu, aby príliš rozprával o sebe, ale pretože sa zameriava skôr na druhých, vie si nájsť svoje miesto – bez toho, aby musel stáť v centre. Slovo, ktoré nasleduje – physioutai –, je veľmi podobné, pretože naznačuje, že láska nie je arogantná. Doslova vyjadruje fakt, že sa „nezväčšuje“ pred inými, a naznačuje aj niečo podrobnejšie: nie je to len posadnutosť ukazovaním svojich vlastných kvalít, ale aj strata zmyslu pre skutočnosť. Človek sa považuje za väčšieho, než je – pretože sa pokladá za väčšmi „duchovného“ alebo „múdreho“. Pavol toto sloveso používa viackrát – napríklad keď hovorí, že „poznanie nadúva, kým láska buduje“ (1 Kor 8, 1). Niektorí sa teda pokladajú za „veľkých“, lebo vedia viac než ostatní, a potom sa zaoberajú tým, že od druhých niečo vyžadujú a kontrolujú ich, zatiaľčo v skutočnosti veľkými nás robí skôr láska, ktorá chápe, opatruje a podopiera slabého. V ďalšom verši sa dané slovo používa na kritiku tých, ktorí sa „vyvyšujú“ (porov. 1 Kor 4, 18), ale v skutočnosti majú viac rečí než „moci“ Ducha (porov. 1 Kor 4, 19).

98. Je dôležité, aby si kresťania uchovali tento postoj voči príbuzným, ktorí sú slabo formovaní vo viere, krehkí alebo menej istí vo svojich presvedčeniach. Niekedy sa deje presný opak: tí členovia rodiny, o ktorých by sa mohlo predpokladať, že sú najvyspelejší, stávajú sa arogantnými a neznesiteľnými. Postoj pokory je súčasťou lásky, pretože nato, aby človek mohol chápať, odpúšťať a zo srdca slúžiť druhým, je nevyhnutné liečiť pýchu a pestovať pokoru. Ježiš pripomínal svojim apoštolom, že vo svete silných sa každý snaží vládnuť nad ostatnými, a preto im vravel: „medzi vami to tak nebude“ (Mt 20, 26). Logika kresťanskej lásky nie je logikou toho, kto sa cíti byť nadradený ostatným a potrebuje im dávať pocítiť svoju moc, ale logikou, v ktorej platí, že „kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom“ (Mt 20, 27). V rodinnom živote nemôže platiť logika nadvlády jedných nad druhými alebo logika súťaženia, aby sa ukázalo, kto je inteligentnejší či silnejší, pretože takáto logika vedie k popretiu lásky. Aj pre rodinu platí toto odporúčanie: „Všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (1 Pt 5, 5).

Vľúdnosť

99. Milovať tiež znamená byť vľúdny – a to je zmysel výrazu aschemonei. Chce povedať, že láska sa nechová grobiansky, nekoná nezdvorilo, nie je hrubá v správaní. Jej spôsoby, slová a gestá sú príjemné, nie príkre či strohé. Prieči sa jej pôsobiť druhým utrpenie. Zdvorilosť je „škola citlivosti a nezaujatosti“, ktorá od človeka vyžaduje, aby „kultivoval svoju myseľ a svoje zmysly, aby sa naučil počúvať a hovoriť a v určitých okamihoch aj mlčať“.107 Byť vľúdny nie je štýl, ktorý si kresťan môže zvoliť alebo odmietnuť: je súčasťou neodňateľných nárokov lásky, a preto „každá ľudská bytosť má byť prívetivá voči tým, ktorí ju obklopujú“.108 Každý deň si „vstupovanie do života druhého, aj keď je súčasťou nášho vlastného života, vyžaduje citlivý postoj, ktorý nie je invazívny, ale obnovuje dôveru a rešpekt. [...] A láska, o čo viac je intímna a hlboká, o to väčšmi si vyžaduje rešpektovať slobodu a schopnosť čakať, kým druhý otvorí dvere svojho srdca“.109

100. Nato,abysmesadisponovalinaopravdivéstretnutie s druhým, je potrebné upriamiť naňho prívetivý pohľad. To sa nedá, ak nás ovláda pesimizmus, ktorý na druhom zdôrazňuje len chyby a nedostatky – možno preto, aby sme si vykompenzovali vlastné komplexy. Prívetivý pohľad nám umožní nezastaviť sa iba pri ohraničeniach toho druhého: dokážeme ho tolerovať a spojiť sa s ním v spoločnom projekte, aj keď sme odlišní. Vľúdna láska tvorí vzťahy, pestuje spojenia, vytvára nové siete integrácie, buduje pevnú spoločenskú textúru. Takýmto spôsobom chráni aj seba, pretože bez pocitu prináležitosti nie je možné oddať sa druhým, a každý len hľadá svoj vlastný prospech – a spolužitie sa stáva nemožným. Asociálna osoba si myslí, že druhí existujú len na uspokojenie jej potrieb – a keď tak robia, plnia si len svoju povinnosť. Teda nemá miesto pre vľúdnosť lásky a jej vyjadrenia. Kto miluje, dokáže vysloviť slová povzbudenia, ktoré poskytnú útechu, dodajú silu, potešia, vzpružia. Všimnime si napríklad niektoré slová, ktoré Ježiš povedal ľuďom: „Dúfaj, synu!“ (Mt 9, 2). „Veľká je tvoja viera!“ (Mt 15, 28). „Vstaň!“ (Mk 5, 41). „Choď v pokoji!“ (Lk 7, 50). „Nebojte sa!“ (Mt 14, 27). Nie sú to slová, ktoré by ponižovali, zarmucovali, dráždili či podceňovali. V rodine sa treba naučiť tomuto Ježišovmu vľúdnemu jazyku.

Veľkorysý odstup

101. Viackrát sme povedali, že nato, aby sme mohli milovať druhých, musíme najskôr milovať seba samých. Tento hymnus na lásku však tvrdí, že láska „nie je sebecká“ alebo že „nehľadá svoje vlastné záujmy“. Daný výraz sa používa aj v inom texte: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“ (Flp 2, 4). Toto jasné tvrdenie Písma nás vedie, aby sme sa vyhli tomu, že budeme pripisovať prioritnú dôležitosť láske k sebe samým – akoby bola vznešenejšia než sebadarovanie druhým. Určitú prioritu lásky k sebe samým je možné chápať, ale len ako psychologickú podmienku: keďže kto nedokáže milovať seba samého, má ťažkosť milovať druhých. „Kto nepraje sám sebe, ku komuže bude lepší? [...] Niet horšieho od toho, kto sám sebe závidí“ (Sir 14, 5 – 6).

102. Ale sám Tomáš Akvinský vysvetlil, že láske „je viac vlastné chcieť milovať, než chcieť byť milovaný“110 a že „matky, ktoré milujú najviac, snažia sa viac milovať, než byť milované“.111 Láska teda môže ísť ponad spravodlivosť, nezištne sa „rozdať“ a „nič za to“ nečakať (Lk 6, 35) – až tak, že dospeje k tej najväčšej láske, ktorou je „dať život“ za druhých (Jn 15, 13). Je vôbec ešte možná táto štedrosť, ktorá dovoľuje nezištne darovať, a darovať až do konca? Určite je možná, pretože práve to žiada evanjelium: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10, 8).

Bez vnútorného násilia

103. Ak nás prvý výraz hymnu pozýval k trpezlivosti, ktorá sa vyhýba prudkej reakcii voči slabostiam alebo chybám druhých, teraz sa objavuje ďalšie slovo – paroxynetai –, ktoré sa vzťahuje na vnútornú reakciu rozhorčenia, vyvolaného niečím zvonka. Je to vnútorné násilie, neprejavené podráždenie, ktoré nás dostáva do defenzívy pred druhými, akoby boli nepríjemnými nepriateľmi, ktorým sa treba vyhnúť. Živiť takú vnútornú agresivitu je nanič. Len z nej ochorieme a bude nás izolovať. Rozhorčenie je zdravé, keď nás vedie k reakcii na vážnu nespravodlivosť, ale je škodlivé, keď má tendenciu poznačiť všetky naše postoje k druhým.

104. Evanjelium nás pozýva skôr hľadieť na brvno vo vlastnom oku (porov. Mt 7, 5); a ako kresťania nesmieme ignorovať trvalé pozvanie Božieho slova na to, aby sme v sebe neživili hnev: „Nedaj sa premôcť zlu“ (Rim 12, 21). „Neúnavne konajme dobro“ (Gal 6, 9). Jedna vec je cítiť silu agresivity, ktorá dokáže prepuknúť, a druhá vec je s ňou súhlasiť a dovoliť, aby sa stala permanentným postojom: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4, 26). Preto nikdy netreba skončiť deň bez toho, aby sme sa v rodine zmierili. „A ako sa mám zmieriť? Mám si kľaknúť? Nie! Len malé gesto, maličká vec, a harmónia sa vráti. Stačí jedno pohladenie, hoc aj bez slov. Ale nikdy neskončime deň v rodine bez toho, aby sme sa zmierili!“112 Vnútornou reakciou na súženie, ktoré mi spôsobili druhí, by malo byť predovšetkým to, že ich v srdci požehnám: chcem dobro druhého a prosím Boha, aby ho oslobodil a uzdravil: „Žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania“ (1 Pt 3, 9). Ak musíme bojovať proti zlu, spravme to, ale vždy povedzme „nie“ vnútornému násiliu.

Odpustenie

105. Ak dovolíme zlému pocitu, aby prenikol do nášho vnútra, poskytneme priestor zášti, ktorá sa zahniezdi v našom srdci. Fráza logizetai to kakon znamená „uchováva v pamäti zlo“, „nosí ho so sebou“, teda má v sebe zášť. Opakom je odpustenie; odpustenie založené na pozitívnom prístupe, ktorý sa pokúša pochopiť slabosť a hľadá pre druhého ospravedlnenia – tak ako Ježiš, ktorý povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Avšak častá tendencia je skôr hľadať viac chýb, predstavovať si viac skazeností, predpokladať všetky druhy zlých úmyslov – a tak neodpustenie rastie a zapúšťa korene. Každá chyba alebo pád manželského partnera potom môže poškodiť zväzok lásky a rodinnú stabilitu. Problémom je, že niekedy sa všetkým veciam prikladá rovnaká vážnosť a hrozí, že budeme krutí voči akejkoľvek chybe druhého. Spravodlivé nárokovanie si svojich práv sa premení na vytrvalý a neustály smäd po pomste, skôr než na zdravú obranu vlastnej dôstojnosti.

106. Keď sme boli urazení alebo sklamaní, je možné a vhodné odpustiť – avšak nik nevraví, že je to ľahké. Pravdou je, že „rodinné spoločenstvo možno uchovávať a zdokonaľovať iba za cenu sebazaprenia a sebaobety. Od všetkých a od každého jednotlivo vyžaduje pohotovú a veľkodušnú vôľu, ochotnú odpúšťať, znášať, zľutovať sa, zhodnúť sa, zmieriť. Každá rodina dobre vie, ako slepá sebaláska, nesvár, napätie a zvady násilne napádajú a niekedy aj smrteľne zraňujú jej spoločenstvo. Odtiaľto pochádza mnoho rozličných roztržiek v rodinnom spolužití“.113

107. Dnes už vieme, že nato, aby sme mohli odpustiť, potrebujeme prejsť cez oslobodzujúcu skúsenosť pochopenia a odpustenia sebe samým. Často naše chyby alebo kritický pohľad osôb, ktoré milujeme, spôsobili, že sme stratili náklonnosť voči sebe samým. To nás napokon vedie k tomu, aby sme sa stránili druhých, aby sme utekali pred náklonnosťou a napĺňali sa obavami v medziosobných vzťahoch. Možnosť obviniť druhých sa potom premieňa na falošnú úľavu. Treba svoj príbeh vložiť do modlitby, prijať seba samých, vedieť žiť so svojimi obmedzeniami a aj si odpustiť, aby sme ten istý postoj mohli zaujať voči druhým.

108. To si však vyžaduje skúsenosť prijatia odpustenia od Boha, nezištného ospravedlnenia – nie pre naše zásluhy. Zasiahla nás láska, ktorá predchádza každý náš čin; ktorá vždy ponúka novú príležitosť, podnecuje, stimuluje. Ak prijmeme to, že Božia láska je bez podmienok, že Otcova náklonnosť sa nekupuje ani sa za ňu neplatí, dokážeme milovať napriek všetkému a odpúšťať druhým, aj keď boli voči nám nespravodliví. Inak náš život v rodine prestane byť miestom porozumenia, sprevádzania a stimulovania, a stane sa miestom neustáleho napätia a vzájomného trestania.

Tešiť sa s inými

109. Výraz chairei epi te adikia naznačuje niečo negatívne usadené v hĺbke ľudského srdca. Je to jedovatý postoj toho, kto sa teší, keď vidí, že sa voči niekomu druhému pácha neprávosť. Táto fráza je doplnená tou, ktorá nasleduje – a tá sa vyjadruje pozitívnym spôsobom: synchairei te aletheia: raduje sa z pravdy. Teda teší sa z dobra druhého, keď bola uznaná jeho dôstojnosť; keď sa ocenili jeho schopnosti a dobré skutky. Toto nie je možné pre človeka, ktorý sa vždy musí porovnávať a súťažiť, ešte aj s vlastným manželským partnerom – až tak, že sa tajne raduje z jeho chýb.

110. Keď človek, ktorý miluje, dokáže druhému urobiť dobre alebo keď vidí, že druhému sa darí a prežíva to s radosťou, vtedy Bohu vzdáva chválu, pretože „veselého darcu miluje Boh“ (2 Kor 9, 7); náš Pán si osobitným spôsobom cení toho, kto sa teší z radosti druhého. Ak nebudeme živiť našu schopnosť tešiť sa z prospechu druhého a budeme sa koncentrovať len na naše potreby, odsúdime sa na život v obmedzenej radosti, pretože – ako povedal Ježiš – „blaženejšie je dávať ako prijímať!“ (Sk 20, 35). Rodina vždy musí byť aj miestom, o ktorom každý, komu sa v živote podarí spraviť niečo dobré vie, že to tam s ním oslávia.

Všetko znáša

111. Výpočet končí štyrmi výrazmi, ktoré hovoria o úplnosti: „všetko“. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Týmto spôsobom sa silne zdôrazňuje kontrakultúrna sila lásky, ktorá je schopná čeliť čomukoľvek, čo by ju mohlo ohroziť.

112. Najskôr sa hovorí, že „všetko znáša“ (panta stegei). To sa líši od „nemyslí na zlé“, pretože tento termín súvisí s používaním jazyka; môže znamenať „zachovať ticho“ ohľadom niečoho negatívneho, čo môže byť na druhom človeku. Znamená limitovať súd a potlačiť sklon vysloviť tvrdé a neúprosné odsúdenie. „Nesúďte a nebudete súdení“ (Lk 6, 37). Aj keď to ide proti nášmu zvyčajnému používaniu jazyka, Božie slovo nás žiada: „Bratia, neosočujte jeden druhého“ (Jak 4, 11). Zastaviť sa, aby sme poškodili obraz druhého, je istý spôsob na presadenie svojho, na vypustenie zášte a závisti – bez toho, aby sme si uvedomili škodu, ktorú páchame. Často sa zabúda na to, že ohováranie môže byť ťažkým hriechom, vážnou urážkou Boha, keďže zásadne poškodzuje dobrú povesť druhých a spôsobuje im ťažko napraviteľné škody. Preto je Božie slovo také tvrdé voči nášmu jazyku, keď hovorí, že je „svetom neprávosti“, ktorý „poškvrňuje celé telo, rozpaľuje kolobeh života“ (Jak 3, 6), „je to nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu“ (Jak 3, 8). Zatiaľ čo „ním zlorečíme ľuďom stvoreným na Božiu podobu“ (Jak 3, 9), láska sa stará o obraz druhých s jemnocitom, ktorý sa snaží dokonca ochrániť ešte aj dobré meno nepriateľov. Pri obrane Božieho zákona netreba nikdy opomenúť túto požiadavku lásky.

113. Manželia, ktorí sa milujú a navzájom si patria, hovoria jeden o druhom dobre, snažia sa poukázať na dobré stránky partnera, ponad jeho slabosti alebo chyby. V každom prípade zachovávajú ticho, aby nepoškodili obraz. Nie je to však len vonkajšie gesto, ale vyplýva aj z vnútorného postoja. A nie je to ani naivita toho, kto nechce vidieť ťažkosti a slabosti druhého, ale plnosť pohľadu toho, kto tieto slabosti a tieto chyby umiestňuje do ich kontextu; uvedomuje si, že tieto chyby sú len jednou časťou, nie celkom bytia druhého. Jeden nepríjemný fakt vo vzťahu nevyjadruje celok daného vzťahu. Je teda jednoducho možné prijať, že všetci sme zložitá kombinácia svetlých a tienistých stránok. Druhý nepredstavuje len to, čo mi vadí. Je oveľa viac. Z toho istého dôvodu nežiadam, aby jeho láska bola dokonalá – lebo inak ju nemôžem oceniť. Miluje ma taký, aký je; tak ako je toho schopný, s jeho obmedzeniami. Ale skutočnosť, že jeho láska je nedokonalá, neznamená, že je falošná alebo že nie je reálna. Je reálna, ale je limitovaná a pozemská. Preto ak žiadam priveľa, dá mi to nejako najavo: nemôže hrať (ani neprijme) úlohu dokonalej bytosti – ani nebude k dispozícii pre všetky moje potreby. Láska žije spolu s nedokonalosťou, znáša ju a vie stáť v tichu pred ohraničeniami milovanej osoby.

Dôveruje

114. Panta pisteuei: „všetko verí“. Na základe kontextu netreba túto „vieru“ chápať v zmysle teologickom, ale skôr v zmysle „dôvery“. Nejde tu len o nepodozrievanie druhého, že klame alebo podvádza. Táto základná dôvera vie rozoznať Bohom zažaté svetlo, ktoré sa ukrýva v temnote, alebo pahrebu, ktorá tlie pod popolom.

115. Tá istá dôvera umožňuje vzťah slobody. Netreba druhého kontrolovať, podrobne sledovať jeho kroky, aby neušiel z nášho náručia. Láska dôveruje, necháva slobodu, nechce všetko kontrolovať, vlastniť, ovládať. Táto sloboda, ktorá dáva priestor autonómii, otvorenosti pre svet a novým skúsenostiam, umožňuje, aby sa vzťah obohacoval a nezostala z neho len „endogamia“ [uzavreté pokrvné príbuzenstvo, pozn. prekl.] bez horizontov. Takýmto spôsobom, keď sa manželia znovu stretnú, môžu prežívať radosť zo zdieľania toho, čo prijali a zažili mimo rodinného kruhu. Zároveň to umožňuje úprimnosť a transparentnosť, pretože keď človek vie, že druhí mu dôverujú a cenia si dobro v jeho vnútri, ukáže sa taký, aký je, bez maskovania. Ten, kto vie, že ho stále podozrievajú, bez súcitu posudzujú a nemilujú bezpodmienečným spôsobom, radšej si ponechá svoje tajomstvá, skryje svoje pády a slabosti a bude sa hrať na niečo, čím nie je. Naopak, rodina, v ktorej vládne zdravá dôvera plná náklonnosti a ktorej členovia sa napriek všetkému vždy vracajú k dôvere, umožňuje, aby vyšla na povrch skutočná identita tých, čo do nej patria a vedie k spontánnemu odmietnutiu podvodu, falše a klamu.

Dúfa

116. Panta elpizei: nezúfa nad budúcnosťou. V spojení s predchádzajúcim slovom tento výraz označuje nádej toho, kto vie, že druhý sa môže zmeniť. Vždy dúfa, že je možné vyzretie, prekvapivé rozkvitnutie krásy; že aj tie najskrytejšie možnosti v jeho bytí jedného dňa vyklíčia. Neznamená to, že všetko sa zmení už v tomto živote. Znamená to prijať, že isté veci sa neudejú tak, ako by človek chcel, ale Boh možno píše rovno aj na krivé riadky tejto osoby a vie spraviť dobro aj z toho zla, ktoré ona ešte nedokáže prekonať na tejto zemi.

117. Tu sa ukazuje nádej v plnosti svojho zmyslu, pretože obsahuje istotu o živote po smrti. Táto osoba, so všetkými jej slabosťami, je povolaná k plnosti neba. Tam, celkom premenená Kristovým vzkriesením, už nebude mať nijaké slabosti, tienisté stránky ani patológie. Autentické bytie tejto osoby zažiari v celej sile dobra a krásy. To nám tiež umožňuje, aby sme uprostred trápení tohto sveta kontemplovali danú osobu nadprirodzeným pohľadom, vo svetle nádeje, a očakávali tú plnosť, ktorú jedného dňa získa v nebeskom kráľovstve – i keď zatiaľ nie je viditeľná.

Všetko znáša

118. Panta hypomenei znamená, že v pozitívnom duchu znáša všetky protivenstvá. Znamená to zostať pevným aj v nepriateľskom prostredí. Nespočíva to len v tolerovaní niektorých nepríjemných vecí, ale v čomsi širšom: je to dynamická, konštantná odolnosť, schopná prekonať akúkoľvek výzvu. Je to láska napriek všetkému – aj vtedy, keď celý kontext pozýva k niečomu inému. Ukazuje to dávku húževnatého hrdinstva, silu proti každému negatívnemu prúdu, rozhodnutie pre dobro, ktoré nik nemôže zvrátiť. Pripomína mi to slová Martina Luthera Kinga, keď zdôrazňoval rozhodnutie sa pre bratskú lásku aj uprostred najhorších prenasledovaní a ponižovaní: „Človek, ktorý ťa najviac nenávidí, má v sebe niečo dobré; aj národ, ktorý najviac nenávidí, má v sebe niečo dobré; aj rasa, ktorá najviac nenávidí, má v sebe niečo dobré. A keď prídeš k tomu, že sa pozrieš do tváre každej ľudskej bytosti a hlboko v jej vnútri uvidíš to, čo náboženstvo volá „obraz Boží“, začneš ju milovať napriek všetkému. Nezáleží na tom, čo robí, ty tam vidíš obraz Boha. Je tam prvok dobra, ktorého sa nikdy nezbavíš... Ďalší spôsob, ktorým miluješ svojho nepriateľa, je tento: keď príde príležitosť tvojho nepriateľa poraziť, to je ten okamih, keď sa musí rozhodnúť, že to nespravíš... Keď sa zodvihneš na úroveň lásky, jej veľkej krásy a sily, jediná vec, ktorú chceš poraziť, sú systémy zla. Osoby, ktoré sa chytili do pasce takého systému, tie miluješ, ale snažíš sa poraziť ten systém... Nenávisť za nenávisť len posilňuje existenciu nenávisti a zla vo vesmíre. Ak ťa udriem a ty ma udrieš, a ja ti vrátim úder a ty mi vrátiš úder a tak ďalej, je zrejmé, že to pokračuje donekonečna. Jednoducho to nikdy neskončí. Niekde niekto musí mať trochu zdravého rozumu – a to je silná osoba. Silná osoba je schopná rozseknúť reťaz nenávisti, reťaz zla... Niekto musí mať dosť viery a morálky, aby ju rozsekol a vpustil do štruktúry daného vesmíru silný a účinný prvok lásky.“114

119. V rodinnom živote treba pestovať túto silu lásky, ktorá umožňuje bojovať proti zlu, ktoré ju ohrozuje. Láska sa nenechá premôcť nevraživosťou, neúctou voči osobám, túžbou zraniť alebo sa pomstiť. Kresťanský ideál, a to najmä v rodine, je láska napriek všetkému. Niekedy obdivujem napríklad postoj ľudí, ktorí sa museli odlúčiť od svojho manželského partnera, aby sa ochránili pred fyzickým násilím – a predsa vďaka manželskej láske, ktorá vie presiahnuť city, sú schopní konať pre jeho dobro, čo aj prostredníctvom druhých, v okamihoch choroby, utrpenia alebo ťažkostí. Aj toto je – láska napriek všetkému.

Rásť v manželskej láske

120. Hymnus svätého Pavla, ktorý sme prešli, nám umožňuje posunúť sa k manželskej láske. Ona je láskou, ktorá zjednocuje manželov,115 posvätenou, obohatenou a osvietenou milosťou sviatosti manželstva. Je „citovým zväzkom“,116 duchovným a obetavým, ktorý však v sebe spája nežnosť priateľstva i erotickú vášeň – hoci je schopný existovať aj vtedy, keď city a vášne oslabnú. Pápež Pius XI. učil, že takáto láska preniká všetky povinnosti manželského života a „patrí jej akoby primát vznešenosti“.117 Takáto silná láska, vyliata Duchom Svätým, je vskutku odrazom nezničiteľného spojenia medzi Kristom a ľudstvom, ktoré vyvrcholilo darovaním sa až do konca, na kríži: „Duch, ktorého vylieva Pán, darúva nové srdce a robí muža a ženu schopnými milovať sa tak, ako nás miloval Kristus.
Manželská láska dosahuje tú plnosť, ku ktorej je vnútorne určená, totiž nadprirodzenú manželskú lásku (caritas).“118

121. Manželstvo je vzácne znamenie, pretože „keď muž a žena slávia sviatosť manželstva, Boh sa v nich takpovediac ,zrkadlí‘; vtláča do nich vlastné črty a nezmazateľný charakter svojej lásky. Manželstvo je ikonou lásky Boha k nám. Aj Boh je spoločenstvo: tri osoby – Otec, Syn a Duch Svätý – žijú spolu odjakživa a navždy v dokonalej jednote. A práve toto je mystérium manželstva: Boh z dvoch manželov robí jedno bytie“.119 Z toho vyplývajú veľmi konkrétne a každodenné dôsledky, pretože manželia „v sile sviatosti dostávajú vlastné a osobitné poslanie, aby mohli zobrazovať – od najjednoduchších, obyčajných vecí – tú lásku, ktorou Kristus miluje svoju Cirkev a neustále darúva svoj život za ňu“.

122. Predsa však nie je dobré miešať rozličné úrovne: na dve osoby nemožno hodiť nesmiernu záťaž toho, aby dokonalým spôsobom reprodukovali jednotu, ktorá existuje medzi Kristom a Cirkvou, pretože manželstvo ako znamenie vyjadruje „dynamický proces, ktorý pozvoľna napreduje spolu s postupným vnášaním Božích darov“.121

Celý život, všetko spoločné

123. Po láske, ktorá nás spája s Bohom, je manželská láska „najväčším priateľstvom“.122 Je to zväzok, ktorý obsahuje všetky charakteristiky dobrého priateľstva: hľadanie dobra druhého, vzájomnosť, intimitu, nežnosť, stabilitu a podobnosť medzi priateľmi, ktorá sa buduje zdieľaním života. Avšak manželstvo k tomu dodáva aj nerozlučnú výlučnosť, ktorá je vyjadrená v stabilnom projekte zdieľania a spoločného budovania celej existencie. Buďme úprimní a všimnime si znaky skutočnosti: kto je zamilovaný, neplánuje si, že jeho vzťah potrvá len do času; kto intenzívne prežíva radosť zo svadby, ten nemyslí na niečo prechodné; tí, ktorí sprevádzajú slávenie spojenia naplneného láskou – i keď krehkou – dúfajú, že vydrží; deti nielenže túžia po tom, aby sa ich rodičia milovali, ale aby si boli aj verní a zostali navždy spojení. Tieto a ďalšie znaky ukazujú, že v samotnej prirodzenosti manželskej lásky je otvorenosť pre de nitívne skutočnosti. Spojenie, ktoré sa kryštalizuje v trvalom manželskom sľube, je viac než len spoločenská formalita alebo tradícia, pretože sa zakladá na spontánnych náklonnostiach ľudskej osoby. A pre veriacich je to aj zmluva pred Bohom, ktorá si vyžaduje vernosť: „Pán je svedkom medzi tebou a medzi manželkou tvojej mladosti, ktorej si sa spreneveril, hoci ona je tvoja spoločnica a zmluvná manželka: [...] nespreneveruj sa manželke svojej mladosti! [Lebo ja nenávidím odvrhnutie] “ (Mal 2, 14. 15. 16).

124. Slabá a chorá láska – neschopná prijať manželstvo ako výzvu, ktorá si žiada bojovať, opätovne sa rodiť, nanovo sa objavovať a začínať stále znova, až do smrti – taká láska nie je schopná čeliť náročnej úrovni záväzku. Ustúpi kultúre provizórnosti, ktorá bráni neustálemu procesu rastu. Avšak „sľúbiť lásku navždy je možné, len ak človek objaví väčší plán, než sú jeho vlastné projekty, [plán] ktorý nás podopiera a umožňuje darovať milovanej osobe celú budúcnosť“.123 Aby takáto láska mohla prekonať každú skúšku a napriek všetkému zostať verná, je potrebný dar milosti, ktorý ju posilní a pozdvihne. Ako hovorieval svätý Róbert Bellarmín, „to, že jeden muž a jedna žena sa zjednocujú vo výlučnom a nerozlučnom zväzku, takže sa nemôžu od seba oddeliť, ani keď sa dostanú do ťažkostí, ba ani keď celkom stratili nádej na spoločné potomstvo – to sa nemôže uskutočniť bez veľkého tajomstva“.124

125. Okrem toho je manželstvo priateľstvom, ktoré obsahuje aj znaky vášne – avšak vždy orientovanej na stále stabilnejšiu a intenzívnejšiu jednotu. Pretože „nie je ustanovené iba na plodenie“, ale aby sa vzájomná láska manželov „prejavovala, prehlbovala a dozrievala“.125 Toto osobitné priateľstvo medzi mužom a ženou získava všeobjímajúci charakter, ktorý sa dáva jedine v manželskom spojení. Práve preto, že tento zväzok je všeobjímajúci, je aj výlučný, verný a otvorený na plodenie. Všetko sa zdieľa – vrátane sexuality – vždy vo vzájomnej úcte. Druhý vatikánsky koncil to potvrdil, keď konštatoval, že „taká láska, spájajúc ľudské hodnoty s božskými, privádza manželov k dobrovoľnému vzájomnému sebadarovaniu, ktoré sa prejavuje citmi a výrazmi nežnosti a preniká celý ich život“.126

Radosť a krása

126. V manželstve je dobré starať sa o radosť lásky. Keď je túžba po pôžitku obsesívna, uzatvára človeka do jedinej oblasti a neumožňuje mu objaviť iné druhy uspokojenia. Radosť, naopak, rozširuje schopnosť mať potešenie a umožňuje nájsť chuť v rozličných skutočnostiach, aj vo fázach života, v ktorých pôžitok vyhasína. Preto svätý Tomáš hovorieval, že slovo „radosť“ sa používa na označenie dilatácie šírky srdca.127 Manželská radosť, ktorú možno prežívať aj uprostred bolesti, znamená prijať to, že manželstvo je nevyhnutná kombinácia radostí a námah, napätí a uvoľnení, trápení a oslobodení, uspokojení a hľadaní, nepríjemností a potešení – stále na ceste priateľstva, ktorá podnecuje manželov, aby sa starali jeden o druhého tým, že si „preukazujú vzájomnú pomoc a službu“.128

127. Láska, založená na priateľstve, sa nazýva „caritas“ –, keď dokáže pochopiť a oceniť „vysokú hodnotu“ druhého.129 Krása – „vysoká hodnota“ druhého, ktorá nezávisí od jeho fyzickej alebo duševnej príťažlivosti – nám umožňuje vychutnať posvätnosť osoby, bez panovačnej nevyhnutnosti mať ju vo vlastníctve. V konzumnej spoločnosti sa ochudobňuje estetický zmysel, a tak vyhasína radosť. Všetko existuje len preto, aby sa dalo kúpiť, vlastniť, konzumovať; aj osoby. Naopak, nežnosť je prejavom lásky, ktorá sa oslobodzuje od egoistickej túžby po egoistickom vlastníctve. Vedie nás k tomu, že sa pred druhou osobou priam rozochvejeme – s veľkým rešpektom aj s určitou obavou, aby sme jej nespôsobili škodu alebo ju neobrali o slobodu. Láska k druhému znamená takú chuť kontemplovať a oceňovať to, čo je krásne a posvätné v jeho osobnom bytí, aká jestvuje mimo mojich potrieb. To mi umožňuje hľadať jeho dobro, i keď viem, že nemôže byť mojím, alebo keď sa mi stal fyzicky nepríjemným, agresívnym či protivným. Teda „od lásky, pre ktorú je niekomu príjemná druhá osoba, závisí, že jej dá niečo nezištne“.130

128. Estetická skúsenosť lásky je vyjadrená v tom pohľade, ktorý kontempluje druhého ako cieľ v sebe samom, aj keď je chorý, starý alebo bez vnímateľnej príťažlivosti. Pohľad plný ocenenia je nesmierne dôležitý – a šetrenie ním zvyčajne spôsobuje škodu. Koľko vecí niekedy manželia alebo deti robia, aby si ich druhí všimli a vzali do úvahy! Mnoho rán a kríz má svoj pôvod v okamihu, keď sme sa prestali kontemplovať. Práve toto vyjadrujú viaceré sťažnosti a protesty, ktoré počuť v rodinách. „Môj muž si ma nevšíma, zdá sa, že som preňho neviditeľná.“ „Prosím ťa, dívaj sa na mňa, keď sa s tebou rozprávam.“ „Moja žena už na mňa nehľadí. Má oči len pre deti.“ „Doma nikoho nezaujímam ani ma nevidia, akoby som pre nich neexistoval.“ Láska otvára oči a dáva vidieť – ponad všetko ostatné –, aká je skutočná hodnota ľudskej bytosti.

129. Radosť kontemplatívnej lásky treba pestovať. Keďže sme boli stvorení pre lásku, vieme, že neexistuje väčšia radosť, než zdieľať dobro: „Nepripusť, aby ti unikol radostný deň; dávaj a ber“ (Sir 14, 14. 16). Najintenzívnejšie radosti života sa rodia, keď dokážeme spôsobiť radosť druhým – ako predchuť neba. Možno pripomenúť scénu z lmu Babettina hostina, kde štedrá kuchárka dostane vďačné objatie a chválu: „Ako len potešíš anjelov!“ Príjemná a utešujúca je radosť, ktorá pramení z potešenia spôsobeného druhým, keď vidíme, ako sa radujú. Takáto radosť, účinok bratskej lásky, nie je radosťou z márnivosti, ktorá pozerá len na seba, ale je radosťou toho, kto miluje a teší sa z dobra milovaného – radosťou, ktorá sa vlieva do druhého a v ňom sa stáva plodnou.

130. Na druhej strane, radosť sa obnovuje v bolesti. Ako hovorieval svätý Augustín, „čím väčšie bolo nebezpečenstvo v bitke, tým intenzívnejšia je radosť z víťazstva“.131 Po spoločnom utrpení a boji môžu manželia zažiť, že to stálo za to, pretože získali niečo dobré; niečo sa spolu naučili, alebo dokážu viac oceniť to, čo majú. Máloktoré ľudské radosti sú také hlboké a slávnostné ako keď dve osoby, ktoré sa navzájom milujú, dosiahli spolu niečo, čo ich stálo veľké spoločné úsilie.

Zosobášiť sa z lásky

131. Chcem mladým povedať, že nič z toho všetkého nie je ohrozené, keď láska nadobudne formu manželskej inštitúcie. Zväzok v tejto inštitúcii nachádza spôsob, ako usmerniť svoju stabilitu a svoj konkrétny, reálny rast. Je pravda, že láska je oveľa viac než len vonkajší súhlas alebo forma manželskej zmluvy; ale je tiež isté, že rozhodnutie dať manželstvu viditeľnú podobu – v spoločnosti, s určitými záväzkami – dokazuje jeho význam: dáva najavo vážnosť stotožnenia sa s druhým, potvrdzuje prekonanie pubertálneho individualizmu a vyjadruje pevné rozhodnutie patriť si navzájom. Zosobášiť sa – to je spôsob, ako vyjadriť, že sme naozaj opustili materinské hniezdo, aby sme vytvorili iné, pevné putá a vzali na seba novú zodpovednosť pred inou osobou. Má to oveľa väčšiu hodnotu, než len spontánne spojenie pre obojstranné uspokojenie, ktoré by bolo len privatizáciou manželstva. Manželstvo ako spoločenská inštitúcia je ochranou i nástrojom obojstranného záväzku a dozrievania v láske – aby rozhodnutie pre druhého rástlo v stabilite, konkrétnosti a hĺbke, a zároveň aby mohlo splniť svoje poslanie v spoločnosti. Manželstvo preto prekonáva každú chvíľkovú módu a zostáva trvalé. Jeho podstata je zakorenená v samej prirodzenosti ľudskej osoby a jej spoločenského charakteru. Vyplýva z neho viacero záväzkov, ktoré ale pramenia zo samotnej lásky – z lásky takej rozhodnej a ušľachtilej, že má odvahu čeliť rizikám budúcnosti.

132. Vybrať si týmto spôsobom manželstvo je vyjadrením reálneho a účinného rozhodnutia urobiť z dvoch ciest jednu – nech sa stane čokoľvek, napriek akýmkoľvek prekážkam. Kvôli vážnosti tohto verejného záväzku lásky to nesmie byť unáhlené rozhodnutie, ale z toho istého dôvodu to nemožno donekonečna odkladať. Vziať na seba záväzok s druhou osobou výlučným a de nitívnym spôsobom, to je vždy určité riziko a odvážne rozhodnutie. Odmietnutie prijať taký záväzok je egoistické, zištné, biedne; nedokáže uznať práva druhého a nikdy ho nepredstaví spoločnosti ako hodného bezpodmienečnej lásky. Naproti tomu tí, ktorí sú skutočne zamilovaní, chcú svoju lásku prejaviť aj pred druhými. Láska skonkretizovaná v manželstve uzavretom pred druhými, so všetkými povinnosťami, ktoré vyplývajú z tejto inštitucionalizácie, je vyjadrením i ochranou toho „áno“, ktoré sa dáva bez limitov a ohraničení. Toto „áno“ znamená povedať druhému, že sa môže vždy spoľahnúť, že nezostane opustený, ani ak stratí príťažlivosť, ak sa dostane do ťažkostí alebo ak sa nám naskytnú nové príležitosti pre pôžitok či egoistické záujmy.

Láska, ktorá sa ukazuje a rastie

133. Láska založená na priateľstve zjednocuje všetky aspekty manželského života a pomáha členom rodiny, aby napredovali v jeho jednotlivých fázach. Gestá, ktoré vyjadrujú túto lásku, preto treba neustále pestovať, bez skúposti, bohatstvom ušľachtilých slov. V rodine „je nevyhnutné používať tri slová. Rád by som to zopakoval. Tri slová: dovolíš, ďakujem, prepáč. Tri kľúčové slová!“132 „Keď v rodine ľudia nie sú dotieraví a vedia požiadať o ,dovolenie‘; keď nie sú egoisti a učia sa povedať ,ďakujem‘, a keď si človek v rodine všimne, že urobil niečo zlé a požiada o ,prepáčenie‘; v takej rodine je pokoj a radosť.“133 Nebuďme skúpi na používanie týchto slov, prejavme štedrosť pri ich každodennom opakovaní, pretože „niektoré tichá sú ťaživé – občas aj v rodine, medzi mužom a ženou, medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami“.134 Naopak, primerané slová, vyslovené vo vhodnom okamihu, lásku chránia a deň za dňom vyživujú.

134. Toto všetko sa uskutočňuje na ceste trvalého rastu. Manželstvo ako osobitná forma lásky je povolané k neustálemu dozrievaniu, pretože naň treba vždy aplikovať to, čo svätý Tomáš Akvinský hovoril o láske (caritas): „Láska, čo sa týka jej prirodzenosti, nemá ohraničenie v raste, pretože je účasťou na nekonečnej láske, ktorou je Duch Svätý... Ani zo strany subjektu ju nemožno obmedziť, pretože s rastom lásky rastie vždy aj schopnosť ďalšieho zväčšovania.“135 Svätý Pavol dôrazne upozorňoval: „Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom i voči všetkým“ (1 Sol 3, 12) a dodával: „O bratskej láske... vás, bratia, prosíme, aby ste v [nej] čoraz väčšmi rástli“ (1 Sol 4, 9 – 10). Čoraz väčšmi. Manželská láska sa nechráni na prvom mieste rozprávaním o povinnosti nerozlučiteľnosti alebo opakovaním doktríny – ale jej posilňovaním, vďaka neustálemu rastu pod vplyvom milosti. Láska, ktorá nerastie, začína byť ohrozená – a rásť môžeme iba v zhode s Božou milosťou, prostredníctvom viacerých skutkov lásky, častejšími skutkami náklonnosti, intenzívnejšími, štedrejšími, nežnejšími, radostnejšími. Manžel a manželka „prežívajú zmysel svojej jednoty a čoraz plnšie ju dosahujú“.136 Dar Božej lásky, ktorý sa vylieva na manželov, je zároveň výzvou na neustále rozvíjanie tohto daru milosti.

135. Fantázie o idylickej a dokonalej láske neosožia: pripravujú lásku o podnety pre rast. Myšlienka lásky nebeskej tu na zemi zabúda, že lepšie býva to, čo ešte nenastalo – víno dozreté časom. Ako pripomenuli čílski biskupi, „neexistujú dokonalé rodiny, ktoré nám predkladá konzumná, zavádzajúca reklama. V nich neplynú roky, neexistujú choroby, bolesť a smrť... Konzumná reklama ukazuje ilúziu nemajúcu nič spoločné so skutočnosťou, ktorej musia deň čo deň čeliť otcovia a matky rodín“.137 Zdravšie je realisticky prijať obmedzenia, ťažkosti a nedokonalosti, počúvať výzvu na spoločný rast, na dozrievanie v láske a kultivovanie pevnosti zväzku, nech sa stane čokoľvek.

Dialóg

136. Dialóg je privilegovanou a nenahraditeľnou formou prežívania, vyjadrovania a dozrievania lásky v manželskom a rodinnom živote. Vyžaduje si však dlhú a náročnú prax. Muži a ženy, dospelí a mladí, majú rozličné spôsoby komunikácie, používajú rôzne jazykové prostriedky, riadia sa odlišnými pravidlami. Spôsob kladenia otázok, štýl odpovedí, použitie tónu, daný okamih a mnoho ďalších okolností môžu ovplyvňovať komunikáciu. Okrem toho je vždy nutné rozvíjať určité postoje, ktoré sú prejavom lásky a umožňujú autentický dialóg.

137. Nechať si čas, kvalitný čas, ktorý spočíva v trpezlivom a pozornom počúvaní, až kým druhý nevyjadril všetko, čo potreboval vyjadriť. To si vyžaduje askézu: nehovoriť skôr, než príde vhodný okamih. Namiesto toho, aby sme začali ponúkať svoje názory a rady, treba sa uistiť, že sme vypočuli všetko, čo druhý potreboval povedať. To znamená vytvoriť vnútorné ticho, aby sme počúvali bez ruchov v srdci a v mysli: vzdať sa všetkého uponáhľania, odložiť nabok vlastné potreby a vytvoriť priestor. Neraz jeden z manželov nepotrebuje ani tak riešenie pre svoje problémy, ako byť vypočutý. Potrebuje cítiť, že sme pochopili jeho bolesť, jeho sklamanie, jeho strach, jeho hnev, jeho nádej, jeho sen. Časté bývajú takéto sťažnosti: „Nepočúva ma. A keď sa zdá, že ma počúva, v skutočnosti myslí na niečo iné.“ „Rozprávam a cítim, že čaká, kedy už skončím.“ „Keď rozprávam, snaží sa zmeniť tému alebo mi dá rýchle odpovede, aby ukončil konverzáciu.“

138. Pestovať postoj, že druhého berieme naozaj vážne. Treba oceniť hodnotu jeho osoby a priznať, že má právo, aby existoval, myslel autonómnym spôsobom a bol šťastný. Netreba nikdy podceňovať to, čo hovorí alebo na čo sa sťažuje, i keď musíme vyjadriť aj svoj vlastný uhol pohľadu. Vyplýva to z presvedčenia, že všetci majú čím prispieť, pretože majú svoju vlastnú životnú skúsenosť, na veci sa pozerajú zo svojej perspektívy, majú vlastné starosti, schopnosti a intuície. Je možné pochopiť pravdu druhého, dôležitosť jeho najhlbších starostí i pozadie toho, čo hovorí – aj cez agresívne slová. Na to je potrebné „vžiť sa do jeho kože“, interpretovať hĺbku jeho srdca, zistiť, čo ho nadchýna a použiť toto nadšenie ako východiskový bod na prehĺbenie dialógu.

139. Duchovná šírka: aby sme sa obsesívne neuzavreli len do niekoľkých myšlienok; exibilita na pozmenenie a doplnenie vlastných názorov. Je možné, že z mojich myšlienok a z myšlienok druhého vznikne nová syntéza, ktorá oboch obohatí. Jednota, o ktorú sa treba usilovať, nie je uniformitou, ale „jednotou v rozmanitosti“ alebo „zmierenou rozmanitosťou“. V tomto obohacujúcom štýle bratského spoločenstva sa rozliční ľudia stretajú, rešpektujú a oceňujú, pri zachovaní rôznych odtieňov a akcentov, ktoré zveľaďujú spoločné dobro. Je potrebné oslobodiť sa od povinnosti byť rovnakí. Potrebná je tiež bystrosť, aby sme si včas všimli „interferencie“, ktoré môžu nastať – a nedovolili im zničiť proces dialógu. Napríklad rozpoznať zlé pocity, ktoré sa môžu objaviť, a zabrániť tomu, aby ohrozili komunikáciu. Dôležitá je schopnosť vyjadriť, čo cítime – bez toho, aby sme druhého zranili; používať také jazykové prostriedky a taký spôsob reči, ktorý je pre druhého ľahšie prijateľný alebo tolerovateľný aj pri náročnom obsahu; vyjadriť kritiku, ale bez vylievania hnevu na spôsob pomsty; a vyhnúť sa moralizujúcemu jazyku, ktorý sa snaží len napádať, ironizovať, obviňovať, zraňovať. Mnohé hádky manželských párov nevznikajú pre vážne otázky. Niekedy sú to len malé, nedôležité veci – avšak to, čo mení nálady, je spôsob ich vyslovenia alebo postoj, ktorý sa v dialógu zaujme.

140. Robiť gestá pozornosti voči druhému a prejavovať náklonnosť. Láska prekonáva aj tie najhoršie bariéry. Keď niekoho milujeme alebo keď sa cítime byť milovaní, lepšie pochopíme to, čo chce vyjadriť, a aj skôr dosiahneme, aby nám porozumel. Treba premáhať krehkosť, ktorá nás vedie k tomu, aby sme sa druhého báli, akoby bol pre nás „konkurentom“. Je dôležité zakladať svoju istotu na dôkladných rozhodnutiach, na presvedčeniach a hodnotách, a nie na víťazstve v diskusii alebo na tom, že nám niekto dá za pravdu.

141. Napokon uznajme, že nato, aby bol dialóg osožný, je potrebné mať čo povedať, a to si vyžaduje vnútorné bohatstvo, ktoré sa živí čítaním, osobným uvažovaním, modlitbou a otvorenosťou pre spoločnosť. Inak sa rozhovory stanú nudnými a nepodstatnými. Keď sa manželia nestarajú o pestovanie vlastného ducha a nemajú rozmanité vzťahy s inými osobami, rodinný život sa stáva uzatvoreným do seba – a dialóg sa ochudobňuje.

Vášnivá láska

142. Druhý vatikánsky koncil učil, že táto láska „zahrnuje dobro celej osobnosti, a preto vie dať zvláštnu dôstojnosť fyzickým i psychickým prejavom a povýšiť ich na špeci cké zložky a znaky manželského priateľstva“.138 Musí existovať nejaký dôvod na to, prečo láska bez pôžitku a vášne nestačí, aby mohla symbolizovať jednotu ľudského srdca s Bohom: „Všetci mystici potvrdili, že nadprirodzená láska a nebeská láska nachádzajú svoje symboly v manželskej láske skôr než v priateľstve, v synovských citoch alebo v oddanosti nejakej veci. A dôvodom toho je práve jej totalita.“139 Prečo sa teda nezastaviť a neporozprávať o citoch a sexualite v manželstve?

Svet emócií

143. Túžby, city, emócie, to, čo klasici nazývali „vášne“, zaujímajú v manželstve dôležité miesto. Vznikajú, keď sa niekto „druhý“ objaví a ukáže v našom živote. Každej živej bytosti je vlastné, že smeruje k druhej skutočnosti, a táto tendencia má vždy základné afektívne znaky: potešenie alebo bolesť, radosť alebo smútok, nežnosť alebo strach. Sú predpokladom najzákladnejšej psychologickej činnosti. Človek je živý tvor tejto zeme – a všetko, čo robí a o čo sa usiluje, je plné vášní.

144. Ježiš ako pravý človek prežíval veci s dávkou emócií. Preto ho bolelo odmietnutie Jeruzalema (porov. Mt 23, 37) a priviedlo ho to až k slzám (porov. Lk 19, 41). Rovnako súcitil s utrpením ľudí (porov. Mk 6, 34). Keď videl, že druhí plačú, dojímalo ho to a znepokojovalo (porov. Jn 11, 33), a on sám oplakával smrť priateľa (porov. Jn 11, 35). Tieto prejavy jeho citlivosti ukazovali, do akej miery bolo jeho ľudské srdce otvorené pre druhých.

145. Prežívať emóciu nie je samo osebe morálne dobré ani zlé.140 Pocítiť túžbu alebo odmietnutie nie je hriešne ani zavrhnutiahodné. Dobrý alebo zlý je až skutok, ktorý človek vykoná vedený alebo sprevádzaný vášňou. Ak však city živíme a vyhľadávame – a kvôli nim potom spáchame zlé činy – zlo spočíva v rozhodnutí živiť ich, a v zlých skutkoch, ktoré z nich vyplynú. V tej istej línii platí, že nachádzať v niekom potešenie ešte samo osebe nie je dobrom. Ak si na základe tohto potešenia z danej osoby urobím otroka, cit bude slúžiť len môjmu egoizmu. Myslieť si, že sme dobrí len preto, že „máme nejaké pocity“, je náramný klam. Existujú osoby, ktoré sa cítia schopné veľkej lásky len preto, že majú veľkú potrebu náklonnosti, avšak nie sú schopné bojovať za šťastie druhých a žijú uzavreté do svojich túžob. V takom prípade city odvádzajú od veľkých hodnôt a skrývajú egocentrizmus, ktorý neumožňuje pestovať zdravý a šťastný rodinný život.

146. Na druhej strane, ak vášeň sprevádza slobodný skutok, môže byť prejavom hĺbky rozhodnutia. Manželská láska vedie k takému konaniu, aby celý citový život slúžil na dobro rodiny a pre spoločný život. Rodina dozrieva, keď sa citový život jej členov premieňa na citlivosť, ktorá neovláda ani nezatieňuje dôležité rozhodnutia a hodnoty, ale nasleduje ich slobodu:141 z nej vyplýva, ju obohacuje, skrášľuje a robí harmonickejšou na dobro všetkých.
Boh miluje radosť svojich detí

147. To si však vyžaduje pedagogický postup; proces, ktorého súčasťou sú aj odriekania. Je to presvedčenie Cirkvi, mnohokrát odmietané – ako keby bolo nepriateľské k ľudskému šťastiu. Benedikt XVI. túto otázku zachytil veľmi jasne: „Nestrpčuje nám azda Cirkev svojimi prikázaniami a zákazmi práve najkrajšiu vec v živote? Nedvíha tabule so zákazmi práve tam, kde nám radosť, daná Stvoriteľom, ponúka šťastie, ktoré nám umožňuje zakúšať niečo božské?“142 Odpovedal však, že i keď v kresťanstve nechýbali zveličenia a pomýlené asketizmy, o ciálne učenie Cirkvi, verné Písmam, neodmietlo „eros ako taký. Vyhlásilo len vojnu ničivému prekrúcaniu, pretože falošné zbožstvovanie erosu... ho zbavuje dôstojnosti a odľudšťuje ho“.143

148. Výchova citovosti a inštinktu je nevyhnutná – a na ten cieľ je niekedy potrebné stanoviť limity. Nadmiera, neprítomnosť kontroly a obsesia pre jediný spomedzi pôžitkov vedú len k oslabeniu a onemocneniu pôžitku samotného,144 a poškodzujú život rodiny. V skutočnosti možno s vášňami kráčať po dobrej ceste, čo znamená orientovať ich smerom k sebadarovaniu a plnému sebauskutočneniu, ktoré obohacuje medziosobné vzťahy vnútri rodiny. Neznamená to zrieknuť sa okamihov intenzívnej radosti,145 ale vložiť ich do prieniku s inými momentmi štedrého darovania, trpezlivej nádeje, nevyhnutnej únavy, úsilia o ideál. Rodinný život je týmto všetkým – a zaslúži si byť prežívaný vo svojej úplnosti.

149. Niektoréduchovnéprúdynástojanapotlačenítúžby – kvôli oslobodeniu od bolesti. My však veríme, že Boh miluje radosť človeka, že on všetko stvoril „na užívanie“ (1 Tim 6, 17). Dovoľme, aby prepukla radosť nad jeho nežnosťou, keď nám hovorí: „Synu, ak máš z čoho, dopraj si... Nepripusť, aby ti unikol radostný deň“ (Sir 14, 11. 14). Aj manželský pár odpovedá na Božiu vôľu, keď prijíma toto biblické pozvanie: „V deň blaženosti buď blažený“ (Kaz 7, 14). Otázka je mať slobodu na prijatie toho, že pôžitok môže nadobúdať rozličné formy vyjadrenia v rôznych okamihoch života, podľa potrieb vzájomnej lásky. V tomto zmysle je možné prijať návrh niektorých východných majstrov, ktorí trvajú na rozširovaní vedomia, aby sme nezostali väzňami príliš obmedzenej skúsenosti, ktorá by nám uzavrela perspektívy. Takéto rozšírenie vedomia nie je popretím alebo deštrukciou túžby, ale jej dilatáciou a zdokonalením.

Erotický rozmer lásky

150. Toto všetko nás privádza k rozprávaniu o sexuálnom živote manželov. Sám Boh stvoril sexualitu, ktorá je obdivuhodným darom pre jeho stvorenia. Keď ju pestujú a vyhýbajú sa nedostatku jej kontroly, tým bránia, aby došlo k „ochudobneniu autentickej hodnoty“.146 Svätý Ján Pavol II. odmietol myšlienku, že učenie Cirkvi vedie k „negovaniu hodnoty ľudskej sexuality“ alebo ju toleruje len „kvôli samotnej nevyhnutnosti plodenia“.147 Sexuálna potreba manželov nie je predmetom pohŕdania a „táto potreba nie je nijakým spôsobom spochybňovaná“.148

151. Tým, ktorí sa obávajú, že výchova vášní a sexuality ohrozí spontánnosť sexuálnej lásky, Ján Pavol II. odpovedal, že človek je „povolaný k plnej a zrelej spontánnosti vzťahov“, ktorá „je postupným ovocím rozlišovania impulzov vlastného srdca“.149 Je to niečo, čo sa nadobúda – keďže každý človek „sa musí s vytrvalosťou a dôslednosťou učiť, aký je význam tela“.150 Sexualita nie je prostriedkom na uspokojenie alebo zábavu; je medziosobným výrazovým prostriedkom, v ktorom druhého berieme vážne, s jeho posvätnou a neporušiteľnou hodnotou. Týmto spôsobom „ľudské srdce takpovediac získava účasť na inej spontánnosti“.151 V tomto kontexte sa erotická túžba javí ako špeci cky ľudský prejav sexuality. Možno v ňom objaviť „svadobný význam tela a autentickú dôstojnosť daru“.152 Vo svojich katechézach o ľudskom tele sv. Ján Pavol II. učil, že pohlavná telesnosť „nie je len zdrojom plodnosti a rozmnožovania“, ale vlastní aj „schopnosť vyjadrovať lásku: práve tú lásku, v ktorej sa človek – osoba stáva darom“.153 Zdravá erotická túžba, i keď je spojená s hľadaním pôžitku, predpokladá úžas – a preto dokáže poľudštiť impulzy.

152. Preto nijako nemôžeme chápať erotický rozmer lásky ako dovolené zlo alebo ako ťarchu, ktorú treba znášať pre dobro rodiny – ale ako Boží dar, ktorý skrášľuje stretnutie manželov. Keďže je to vášeň povznesená z lásky, ktorá obdivuje dôstojnosť druhého, stáva sa „plným a najčistejším potvrdením lásky“, ktorá nám ukazuje, akých zázrakov je schopné ľudské srdce, a tak na chvíľu „cítime, že ľudská existencia je vydarená“.154
Násilie a manipulácia

153. V kontexte tejto pozitívnej vízie sexuality je vhodné danú tému rozvinúť v jej celistvosti a so zdravým realizmom. Vskutku nemôžeme ignorovať, že sexualita sa často odosobňuje, ba napĺňa patológiami až tak, že „stále viac sa stáva príležitosťou a nástrojom uplatnenia vlastného ,ja‘, ako aj egoistického uspokojovania vlastných túžob a inštinktov“.155 V tejto dobe rastie riziko, že aj sexualitu ovládne jedovatý duch „použi a vyhoď“. Telo druhého je často manipulované ako vec na vlastnenie – kým ponúka uspokojenie – a na zneváženie, keď stratí atraktívnosť.
Je možné ignorovať alebo zakrývať pretrvávajúce formy nadvlády, svojvôle, zneužívania, perverzity a sexuálneho násilia, ktoré sú ovocím pokrivenia zmyslu sexuality a ktoré pochovávajú dôstojnosť druhých a výzvu na lásku pod obskúrne hľadanie seba samého?

154. Nie je zbytočné pripomenúť, že aj v manželstve sa sexualita môže stať zdrojom utrpenia a manipulácie. Preto musíme jasne zdôrazniť, že „manželský úkon nanútený druhému partnerovi bez ohľadu na jeho stav a na jeho spravodlivé požiadavky nie je opravdivým skutkom lásky, a preto odporuje tomu, čo mravný poriadok správne vyžaduje vzhľadom na vzťah medzi manželmi“.156 Úkony vlastné sexuálnemu spojeniu manželov zodpovedajú prirodzenosti sexuality chcenej Bohom, ak sa „konajú spôsobom skutočne ľudským“.157 Preto svätý Pavol pripomínal, „aby nik v tejto veci nevybočil z medzí a nepodvádzal svojho brata“ (1 Sol 4, 6). Aj keď písal v dobe, ktorej dominovala patriarchálna kultúra, kde žena bola pokladaná za bytie celkom podriadené mužovi, predsa učil, že sexualita musí byť otázkou dohody medzi oboma manželmi: načrtol možnosť vzdať sa sexuálnych stykov na určitý čas, ale „so vzájomným súhlasom“ (1 Kor 7, 5).

155. Svätý Ján Pavol II. veľmi jemne naznačil, že muž a žena sú „ohrození nenásytnosťou“.158 Totiž sú povolaní k čoraz intenzívnejšej jednote, avšak riziko spočíva v kladení požiadavky na zotretie rozdielov a nevyhnutného odstupu, ktorý je medzi oboma partnermi. Pretože každý má vlastnú a neopakovateľnú dôstojnosť. Keď sa vzácna vzájomná spolupatričnosť zmení na nadvládu, „podstatne sa zmení štruktúra spoločenstva v medziosobnom vzťahu“.159 V logike nadvlády aj ten, kto ovláda, napokon neguje svoju dôstojnosť160 a prestáva sa „subjektívne identi kovať s vlastným telom“,161 keďže ho oberá o všetok význam. Prežíva sex ako únik zo seba a ako zrieknutie sa krásy spojenia.

156. Je dôležité jednoznačne odmietnuť akúkoľvek formu sexuálnej podriadenosti. Treba sa preto vyhnúť nenáležitým interpretáciám Listu Efezanom, kde je požiadavka, aby sa „ženy [podriaďovali] svojim mužom“ (Ef 5, 22). Svätý Pavol sa tu vyjadruje v kultúrnych kategóriách vlastných svojej dobe, my však nesmieme preberať tento kultúrny obal, iba posolstvo, ktoré spočíva v celku danej perikopy. Pripomeňme si múdre vysvetlenie Jána Pavla II: „Láska vylučuje každý druh podriadenosti, v ktorej by sa manželka stala slúžkou alebo otrokyňou manžela [...]. Spoločenstvo a jednota, ktorú by obaja mali vytvárať v manželstve, sa uskutočňuje prostredníctvom vzájomného darovania, ktoré je aj obojstranným podriadením“.162 Preto sa hovorí, že muži sú „povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá“ (Ef 5, 28). Vskutku biblický text pozýva k prekonaniu pohodlného individualizmu – aby sme žili s ohľadom na druhých: „podriaďujte sa jedni druhým“ (Ef 5, 21). Medzi manželmi toto vzájomné „podriadenie“ nadobúda osobitný zmysel a chápe sa ním obojstranná, slobodne zvolená spolupatričnosť, ktorej vlastnosťami sú vernosť, úcta a starostlivosť. Sexualita je neoddeliteľným spôsobom v službe tohto manželského priateľstva, pretože je orientovaná tak, aby ten druhý žil v plnosti.

157. Avšak odmietnutie deformácií sexuality a erotickej túžby nás nesmie viesť k tomu, aby sme sexualitou a erotickou túžbou opovrhovali alebo ich ignorovali. Ideál manželstva sa nemôže znázorňovať len ako ušľachtilé a obetavé darovanie, v ktorom sa každý zrieka akejkoľvek osobnej potreby a stará sa len o dobro druhého, celkom bez vlastného uspokojenia. Pamätajme na to, že skutočná láska vie od druhého aj prijímať a je schopná akceptovať vlastnú zraniteľnosť i to, že má svoje potreby; s úprimnou a šťastnou vďakou sa nezrieka prijatia telesných prejavov lásky v pohladení, objatí, bozku a sexuálnom spojení. Benedikt XVI. sa v tomto smere vyjadril jasne: „Keby človek chcel byť len duch a chcel by odmietať telo ako živočíšne dedičstvo, vtedy by duch i telo stratili svoju dôstojnosť.“163 Z toho dôvodu „človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa, zostupujúcej láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar“.164 To si v každom prípade žiada nezabudnúť, že ľudská rovnováha je krehká, že vždy zostane niečo, čo odolá poľudšteniu, môže sa v každej chvíli nanovo odpútať a znovu nadobudnúť svoje najprimitívnejšie a najsebeckejšie tendencie.

Manželstvo a panenstvo

158. „Mnohé osoby, ktoré nevstúpili do manželstva, sú nielen oddané rodine, z ktorej pochádzajú, ale často vykonávajú veľké služby v okruhu svojich priateľov, v cirkevnom spoločenstve alebo v pracovnom živote. [...] Mnohí vkladajú svoje talenty do služby kresťanského spoločenstva, na znak dobročinnej lásky a dobrovoľníctva. Potom sú aj takí, ktorí nevstúpia do manželstva, pretože zasvätia život láske Kristovi a jeho bratom. Ich oddanosť je veľkým obohatením pre rodinu – v Cirkvi aj v spoločnosti.“165

159. Panenstvo je jednou formou lásky. Ako znamenie, pripomína nám horlivosť pre Božie kráľovstvo, naliehavosť odovzdať sa bez výhrad službe evanjelizácie (porov. 1 Kor 7, 32) a je odrazom plnosti neba, kde sa „ľudia neženia, ani nevydávajú“ (Mt 22, 30). Svätý Pavol panenstvo odporúčal, pretože očakával bezprostredný návrat Ježiša a chcel, aby sa všetci koncentrovali jedine na evanjelizáciu: „Čas je krátky“ (1 Kor 7, 29). Bolo však zrejmé, že je to jeho osobný názor a vlastná túžba (porov. 1 Kor 7, 6 – 8), a nie Kristova požiadavka: „Nemám Pánov príkaz“ (1 Kor 7, 25). Zároveň uznával hodnotu rozličných povolaní: „Každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak; druhý inak“ (1 Kor 7, 7). V tomto zmysle svätý Ján Pavol II. povedal, že biblické texty „nedávajú dôvod zastávať ani ,podriadenosť‘ manželstva, ani ,nadradenosť‘ panenstva alebo celibátu“166 kvôli pohlavnej zdržanlivosti. Skôr než hovoriť v akomkoľvek ohľade o nadradenosti panenstva, zdá sa primerané poukázať na to, že rôzne životné stavy sa navzájom dopĺňajú tak, že jeden môže byť dokonalejší v niektorom aspekte a druhý zasa z iného uhla pohľadu. Alexander Hales napríklad hovoril, že manželstvo sa v istom zmysle môže pokladať za nadradené ostatným sviatostiam: pretože symbolizuje čosi také veľké ako „jednotu Krista s Cirkvou alebo jednotu Božej prirodzenosti s ľudskou“.167

160. Teda „nejde o umenšenie hodnoty manželstva vzhľadom na zdržanlivosť“168 a „niet akéhokoľvek podkladu pre ich domnelý vzájomný protiklad... Ak sa v istej teologickej tradícii hovorí o stave dokonalosti (status perfectionis), nerobí sa to kvôli samotnej zdržanlivosti, ale vzhľadom na celok života založeného na evanjeliových radách“.169 No osoba žijúca v manželstve môže žiť lásku najvyššieho stupňa. Teda „dospieva k tej dokonalosti, ktorá vyviera z lásky, prostredníctvom vernosti duchu týchto rád. Takáto dokonalosť je možná a prístupná každému človeku“.170

161. Panenstvo predstavuje symbolickú hodnotu lásky, ktorá nepotrebuje druhého vlastniť, a takým spôsobom odzrkadľuje slobodu nebeského kráľovstva. Je pozvaním pre manželov, aby žili svoju manželskú lásku v perspektíve de nitívnej lásky ku Kristovi, ako spoločné napredovanie k plnosti nebeského kráľovstva. Láska manželov zasa predstavuje iné symbolické hodnoty: na jednej strane je zvláštnym odrazom Najsvätejšej Trojice. Vskutku, Trojica je naplno jednotou – v ktorej však existuje aj odlíšenie. Okrem toho rodina je kristologickým znamením, pretože ukazuje blízkosť Boha, ktorý zdieľa život človeka, zjednotiac sa s ním vo vtelení, na kríži a pri vzkriesení: každý z manželov sa stáva „jedným telom“ s druhým a seba samého ponúka, aby sa celkom zdieľal s druhým až do konca. Panenstvo je „eschatologickým“ znamením vzkrieseného Krista, manželstvo je „historickým“ znamením pre tých, ktorí kráčajú po zemi; znamením pozemského Krista, ktorý prijal zjednotenie s nami a daroval sa až po vyliatie svojej krvi. Panenstvo a manželstvo sú, a musia byť, rozličné spôsoby, ako milovať, pretože „človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska“.171

162. Celibát v sebe ukrýva riziko, že sa stane pohodlnou osamelosťou, ktorá ponúka slobodu autonómne sa pohybovať, meniť miesta, úlohy a rozhodnutia, zaobchádzať s vlastnými peniazmi, stretávať sa s rozličnými osobami – podľa príťažlivosti daného okamihu. V takom prípade žiari svedectvo osôb žijúcich v manželstve. Tí, ktorí boli povolaní k panenstvu, môžu nájsť v niektorých manželských pároch jasné znamenie šľachetnej a neochvejnej vernosti Bohu a jeho zmluve, ktoré ich srdcia môže povzbudiť ku konkrétnejšej a obetavejšej disponibilite. Vskutku existujú osoby žijúce v manželstve, ktoré svoju vernosť zachovávajú aj vtedy, keď sa partner stal fyzicky nepríjemným alebo keď nenapĺňa ich potreby – a to aj napriek mnohým príležitostiam, ktoré ich pozývajú k nevernosti alebo opusteniu. Žena sa môže starať o svojho chorého manžela a tam, pri kríži, znovu opakuje „áno“ svojej lásky – až do smrti. V takejto láske sa nádherným spôsobom ukazuje dôstojnosť toho, kto miluje; dôstojnosť ako odraz lásky (caritas), keďže pre túto lásku je vlastné skôr milovať než byť milovaný.172 V mnohých rodinách tiež môžeme nájsť schopnosť obetavej a nežnej služby problémovým, ba dokonca nevďačným deťom. To z daných rodičov robí znamenie slobodnej a nezištnej Ježišovej lásky. To všetko sa stáva pozvaním pre osoby žijúce v celibáte, aby svoju oddanosť nebeskému kráľovstvu žili s väčšou štedrosťou a disponibilitou. Sekularizácia dnes zatemnila hodnotu zväzku na celý život a zbagatelizovala bohatstvo manželskej oddanosti, preto „treba prehĺbiť pozitívne aspekty manželskej lásky“.173

Premena lásky

163. Predlžovanie života spôsobuje, že dochádza k niečomu, čo v iných časoch nebolo bežné: intímny vzťah a vzájomná prináležitosť sa musia uchovať štyri, päť alebo šesť desaťročí, a to znamená nevyhnutnosť vracať sa k rozhodovaniu jeden pre druhého – na viackrát. Manželský partner už možno nie je priťahovaný intenzívnou sexuálnou túžbou, ktorá by ho viedla k druhej osobe, ale cíti potešenie z toho, že jej patrí a ona patrí jemu, z poznania, že nie je sám, že má „pomocníka“, ktorý o jeho živote a príbehu vie všetko a ktorý s ním všetko zdieľa. Je to spoločník na ceste života, s ktorým možno čeliť ťažkostiam i tešiť sa pekným veciam. Aj toto plodí uspokojenie sprevádzajúce túžbu, ktorá je vlastná manželskej láske. Nemôžeme si sľúbiť, že budeme mať celý život tie isté city. Avšak určite môžeme mať stabilný spoločný projekt, snažiť sa navzájom milovať a žiť spojení, až kým nás smrť nerozdelí, žiť neustále v bohatej intimite. Láska, ktorú si sľubujeme, presahuje každú emóciu, cit a rozpoloženie ducha – aj keď ich môže v sebe zahŕňať. Je to najhlbšie milovanie, s rozhodnutím srdca, ktoré zahrnuje celú existenciu. A tak sa aj uprostred nevyriešeného koniktu, aj keď srdce zachvacujú zmätené pocity, každý deň udržiava pri živote rozhodnutie milovať, patriť si navzájom, zdieľať celý život a pokračovať v láske a odpúšťaní. Obaja kráčajú cestou rastu a osobných premien. Na tejto ceste láska slávi každý krok a každú novú etapu.

164. V priebehu manželstva sa fyzický vzhľad mení, to však nie je dôvod nato, aby skončila láskyplná príťažlivosť. Človek sa zaľúbi do celej osoby s vlastnou identitou, nielen do tela, i keď to telo, napriek opotrebeniu časom, nikdy neprestane nejakým spôsobom vyjadrovať osobnú identitu, ktorá si získala srdce. Keď druhí už nedokážu rozpoznať krásu tejto identity, zamilovaný manželský partner je neustále schopný ju vnímať inštinktom lásky, a náklonnosť sa nestratí. Nanovo potvrdzuje svoje rozhodnutie patriť jej, znovu si ju vyberá a tento výber vyjadruje prostredníctvom vernej blízkosti, plnej nehy. Vznešenosť jeho rozhodnutia pre ňu, keďže je intenzívna a hlboká, prebúdza novú formu emócie v napĺňaní manželského poslania. Pretože „emócia vyvolaná druhým človekom ako osobou... nesmeruje sama osebe k manželskému aktu“.174 Nadobúda iné citové vyjadrenia, pretože láska „je vo svojej podstate jediná skutočnosť, i keď má rôzne dimenzie, z ktorých môže raz vyniknúť jedna, inokedy druhá“.175 Zväzok nachádza nové spôsoby a od človeka vyžaduje rozhodnutie, aby ho vytváral stále nanovo. No nielen preto, aby ho uchoval, ale aj preto, aby mu dal rast. Je to cesta budovania, deň za dňom. Avšak nič z tohto nie je možné, ak sa nevzýva Duch Svätý, ak sa každý deň nevolá po jeho milosti, ak sa nehľadá jeho nadprirodzená sila, ak sa od neho úzkostlivo nežiada, aby vylial svoj oheň na našu lásku – aby ju posilnil, usmernil a premenil v každej novej situácii.

Piata kapitola

LÁSKA, KTORÁ SA STÁVA PLODNOU

165. Láska vždy dáva život. Manželská láska sa preto „nevyčerpáva iba v rámci spoločenstva manželov [...] Manželia, keď sa navzájom darujú sebe, darujú zo seba novú skutočnosť, dieťa, živý obraz svojej lásky, trvalý znak manželskej jednoty, ako živú a nedeliteľnú syntézu svojho otcovstva a materstva“.176

Prijať nový život

166. Rodina je nielen prostredím plodenia, ale aj prijatia nového života, ktorý prichádza ako Boží dar. Každý nový život „nám umožňuje objaviť najnezištnejší rozmer lásky, nad ktorým budeme vždy žasnúť. Je to krása toho, keď sme vopred milovaní: deti sú milované skôr, než prichádzajú na svet“.177 Toto odzrkadľuje primát Božej lásky, ktorá vždy preberá iniciatívu, pretože deti „sú milované skôr, než urobili čokoľvek, čím by si to zaslúžili“.178 No „mnohé deti sú od začiatku odmietnuté, opustené, okradnuté o svoje detstvo a o svoju budúcnosť. Niekto sa opováži povedať, takmer akoby na vlastné ospravedlnenie, že bola chyba priviesť ich na svet. To je hanebné! [...] Načo sú nám slávnostné vyhlásenia práv človeka a práv dieťaťa, keď potom trestáme deti za chyby dospelých?“179 Ak dieťa prichádza na svet v neželaných okolnostiach, rodičia alebo iní členovia rodiny musia urobiť všetko preto, aby bolo prijaté ako Boží dar a aby prevzali zodpovednosť za jeho prijatie – s otvorenosťou a láskavosťou. Pretože „keď ide o deti, ktoré prichádzajú na svet, žiadnu obetu dospelých nemožno pokladať za príliš nákladnú alebo príliš veľkú, keď sa treba vyhnúť tomu, aby si dieťa myslelo, že je chybou, že nemá žiadnu hodnotu, tomu, aby bolo ponechané na zranenia života a aroganciu ľudí“.180 Dar nového dieťaťa, ktoré Pán zveruje otcovi a mame, začína prijatím, pokračuje opatrovaním počas pozemského života a má ako konečný cieľ radosť večného života. Jasný pohľad smerom k najvyššiemu uskutočneniu ľudskej osoby poskytuje rodičom lepšie uvedomenie si vzácnosti daru, ktorý im bol zverený: vskutku práve im dáva Boh možnosť vybrať meno, ktorým bude on každé zo svojich detí volať naveky.181

167. Mnohopočetné rodiny sú radosťou Cirkvi. V nich láska prejavuje svoju štedrú plodnosť. To neznamená zabudnúť na zdravé upozornenie svätého Jána Pavla II., ktorý vysvetľoval, že zodpovedné rodičovstvo nie je „plodenie bez obmedzenia alebo vedomia o tom, čo to znamená vychovávať deti, ale možnosť daná manželským párom nato, aby múdro a zodpovedne využívali svoju neporušiteľnú slobodu, berúc do úvahy sociálne a demogra cké skutočnosti, ako aj vlastnú situáciu a legitímne túžby“.182

Láska v tehotenskom očakávaní

168. Tehotenstvo je náročné obdobie, ale aj úžasný čas. Matka spolupracuje s Bohom, aby vznikol zázrak nového života. Materstvo pochádza „zo špeci ckej schopnosti ženského organizmu, ktorý so stvoriteľskou osobitosťou slúži na počatie a splodenie ľudskej bytosti“.183 Každá žena sa podieľa na „tajomstve stvorenia, ktoré sa obnovuje v ľudskom plodení“.184 Ako hovorí žalm: „Utkal si ma v živote mojej matky“ (Ž 139, 13). Každé dieťa, ktoré sa formuje vnútri svojej matky, je večným projektom Boha Otca a jeho večnej lásky: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; skôr než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa“ (Jer 1, 5). Každé dieťa je odjakživa v Božom Srdci a v okamihu, keď je počaté, plní sa večný sen Stvoriteľa. Pomyslime na to, aká je hodnota embrya – od okamihu, v ktorom sa počalo! Treba naň pozerať tým pohľadom lásky Otca, ktorý vidí ponad každé zdanie.

169. Žena môže mať v tehotenstve účasť na tomto Božom projekte, keď sníva o svojom dieťati: „Všetky mamy a všetci otcovia snívali o svojich deťoch deväť mesiacov. [...] Rodina bez sna nie je možná. Keď sa v rodine stratí schopnosť snívať, deti nerastú, láska nerastie, život ochabuje a vyhasína.“185 Ak ide o pár kresťanských manželov, v tomto sne sa nevyhnutne objavuje aj krst. Rodičia ho pripravujú svojou modlitbou, zverujúc dieťa Ježišovi ešte pred jeho narodením.

170. Vďaka vedeckým pokrokom je dnes možné dopredu vedieť, akú farbu vlasov bude mať dieťa a akými chorobami bude možno v budúcnosti trpieť, pretože všetky somatické vlastnosti tejto osoby sú vpísané do jej genetického kódu už v embryonálnom štádiu. Ale len Otec, ktorý ho stvoril, ho pozná naplno. Len on vie, čo je najvzácnejšie a čo je najdôležitejšie, pretože on vie, kto je to dieťa, aká je jeho najhlbšia identita. Matka, ktorá ho nosí vo svojom lone, potrebuje prosiť o Božie svetlo, aby mohla svoje dieťa poznať do hĺbky a očakávať ho také, aké je v skutočnosti. Niektorí rodičia cítia, že ich dieťa neprichádza v najlepšom okamihu. Potrebujú prosiť Pána, aby ich uzdravil a posilnil –, aby toto dieťa naplno prijali a mohli ho srdečne očakávať. Je dôležité, aby sa dieťa cítilo očakávané. Dieťa nie je doplnok alebo riešenie osobnej ašpirácie. Je to ľudská bytosť s nesmiernou hodnotou, ktorá nemôže byť použitá na vlastný prospech. Teda nie je dôležité, či ti tento nový život je alebo nie je užitočný, či má vlastnosti, ktoré sa ti páčia alebo nie, či zodpovedá tvojim plánom a tvojim snom. Pretože „deti sú dar. Každé je jedinečné a neopakovateľné. Dieťa milujeme preto, že je dieťa: nie preto, že je pekné alebo také či onaké; milujeme ho preto, že je dieťa! Nie preto, že myslí ako ja alebo stelesňuje moje túžby. Dieťa je dieťa“.186 Láska rodičov je nástrojom lásky Boha Otca, ktorý s nehou očakáva narodenie každého dieťaťa, akceptuje ho bez podmienok a prijíma nezištne.

171. Každú tehotnú ženu túžim láskavo poprosiť: staraj sa o svoju radosť, aby ti nič nevzalo vnútornú radosť z materstva. To dieťa si zaslúži tvoju radosť. Nedovoľ, aby obavy, starosti, komentáre druhých alebo problémy uhasili radosť z toho, že si Božím nástrojom pre príchod nového človeka na svet. Staraj sa o to, čo treba urobiť alebo pripraviť, ale bez znepokojovania, a chváľ Boha ako Mária: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 46 – 48). Ži s pokojným entuziazmom uprostred svojich starostí a modli sa k Pánovi, nech opatruje tvoju radosť, aby si ju mohla preniesť na svoje dieťa.

Láska matky a otca

172. „Deti, ktoré sa práve narodili, začínajú spolu s výživou a opaterou dostávať do daru potvrdenie duchovných kvalít lásky. Skutky lásky idú cestou darovania osobného mena, zdieľania reči, porozumenia pohľadov, rozžiarenia úsmevov. [Deti] sa tak učia, že krása spojiva medzi ľudskými bytosťami poukazuje na našu dušu, hľadá našu slobodu, prijíma odlišnosť druhého – spoznáva ho a rešpektuje ako partnera v dialógu. [...] A to je láska, ktorá v sebe nesie iskierku lásky Božej!“187 Každé dieťa má právo prijímať lásku matky aj otca: obaja sú nevyhnutní na jeho celistvé a harmonické dozrievanie. Ako povedali austrálski biskupi, obaja „prispievajú, každý odlišným spôsobom, k rastu dieťaťa. Rešpektovať dôstojnosť dieťaťa znamená uznávať jeho potrebu a prirodzené právo mať matku i otca“.188 Nejde len o lásku otca a matky, každú osobitne, ale aj o lásku medzi nimi navzájom, chápanú ako prameň vlastnej existencie; ako hniezdo, ktoré poskytuje prijatie, a ako základ rodiny. Inak sa zdá, že dieťa sa zredukuje na rozmarné vlastníctvo. Obaja, muž a žena, otec i matka, sú „spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi“.189 Svojim deťom ukazujú materinskú a otcovskú tvár Pána. Okrem toho spolu vyučujú hodnotu vzájomnosti, stretnutia medzi odlišnými, pri ktorom každý prináša vlastnú identitu a vie aj prijímať od druhého. Ak pre nejaký nevyhnutný dôvod jeden z dvojice chýba, je dôležité hľadať spôsob, ako ho vynahradiť – pre dobro náležitého dozrievania dieťaťa.

173. Pocit osirotenia, ktorý dnes zažívajú mnohé deti a mnohí mladí, je hlbší, než si myslíme. Dnes uznávame ako plne legitímne a vhodné, že ženy chcú študovať, pracovať, rozvíjať svoje schopnosti a mať osobné ciele. Zároveň však nemôžeme ignorovať potrebu materinskej prítomnosti na strane detí, predovšetkým v prvých mesiacoch života. Skutočnosť je taká, že „žena stojí pred mužom ako matka, subjekt nového ľudského života, ktorý sa v nej počne a rozvíja, a z nej sa rodí na svet“.190 Umenšovanie prítomnosti matky s jej ženskými vlastnosťami znamená vážne ohrozenie pre našu zem. Oceňujem feminizmus, ak nežiada uniformitu a negovanie materstva. Pretože veľkosť ženy zahŕňa všetky práva, ktoré vyplývajú z jej neodňateľnej ľudskej dôstojnosti, ale aj z jej ženského génia, nevyhnutného pre spoločnosť. Jej špeci cky ženské vlastnosti – predovšetkým materstvo – jej udeľujú aj povinnosti, pretože jej ženskosť znamená aj osobitné poslanie na tejto zemi, ktoré spoločnosť musí chrániť a uchovávať pre dobro všetkých.191

174. Naozaj, „matky sú najsilnejšou protilátkou k šíreniu egoistického individualizmu. [...] Práve ony svedčia o kráse života“.192 Bezpochyby, „spoločnosť bez matiek by bola neľudskou spoločnosťou, pretože matky vedia vždy, aj v tých najťažších okamihoch, svedčiť o nežnosti, oddanosti, morálnej sile. Matky často odovzdávajú aj najhlbší zmysel náboženskej praxe: v prvých modlitbách, v prvých gestách zbožnosti, ktoré sa dieťa naučí... Bez matiek nielenže by nebolo nových veriacich, ale viera by stratila značnú časť svojho jednoduchého a hlbokého tepla. [...] Najdrahšie mamy, ďakujem, ďakujem vám za to, čím ste v rodine, a za to, čo dávate Cirkvi a svetu“.193

175. Matka, ktorá chráni dieťa svojou nežnosťou a súcitom, pomáha mu, aby sa naučilo dôverovať; aby zažilo, že svet je dobré miesto, ktoré ho prijíma – a to umožňuje rozvíjať sebaúctu, ktorá podnecuje schopnosť intimity a empatie. Na druhej strane postava otca pomáha vnímať limity skutočnosti a je charakteristická najmä orientáciou, otvorenosťou pre široký a bohatý svet výziev a pozvaním k námahe a bojovnosti. Otec s jasnou a šťastnou mužskou identitou – ten, ktorý vo svojom správaní k manželke spája náklonnosť a starostlivosť – je rovnako nenahraditeľný ako materinská opatera. Existujú exibilné roly a úlohy, ktoré sa prispôsobujú konkrétnym okolnostiam každej rodiny, ale jasná a presne de novaná prítomnosť dvoch postáv, mužskej a ženskej, vytvára najvhodnejšie prostredie pre dozrievanie dieťaťa.

176. Hovorí sa, že naša spoločnosť je „spoločnosťou bez otcov“. V západnej kultúre postava otca akoby bola symbolicky neprítomná, skreslená, vyblednutá. Zdalo by sa, že aj samotná mužnosť je spochybnená. Nastal pochopiteľný zmätok, pretože „najskôr to bolo vnímané ako oslobodenie: oslobodenie od otca-pána, od otca ako predstaviteľa zákona, nanúteného zvonku, od otca ako cenzora šťastia detí a prekážky emancipácie a autonómie mladých. V niektorých domoch v minulosti zavše vládla autoritatívnosť, ba v istých prípadoch aj útlak“.194 Avšak „ako to neraz býva, z jedného extrému sa ide do druhého. Problémom dnešných dní sa už nezdá rušivá prítomnosť otcov, ale skôr ich neprítomnosť, ,nezvestnosť‘. Otcovia sú niekedy takí koncentrovaní na seba, na svoju prácu a občas aj na svoje osobnú sebarealizáciu, že zabúdajú na rodinu. A malých a mladých nechávajú samých“.195 Prítomnosť otca, a teda aj jeho autorita, je tiež narušená tým, že sa čoraz viac času venuje komunikačným prostriedkom a zábavnej technológii. Okrem toho sa dnes autorita vníma podozrievavo a dospelí sú tvrdo spochybňovaní. Oni sami opúšťajú istoty, a preto neponúkajú svojim deťom isté a dobre podložené usmernenia. Nie je zdravé, aby sa zamieňali úlohy rodičov a detí: to poškodzuje primeraný proces zrenia, ktorý deti potrebujú absolvovať, a upiera im lásku, ktorá je schopná ich usmerniť a pomôcť, aby dozreli.196

177. Boh vkladá otca do rodiny, aby vzácnymi vlastnosťami svojej mužskosti „bol nablízku manželke, aby všetko zdieľali – radosti a bolesti, námahy a nádeje. A [aby] bol nablízku deťom pri ich raste: keď sa hrajú a keď sa venujú povinnostiam, keď sú bezstarostné a keď sú znepokojené, keď sa vyjadrujú a keď sú mĺkve, keď majú odvahu a keď majú strach, keď urobia chybný krok a keď znovu nájdu cestu; prítomný otec, vždy. Povedať prítomný neznamená to isté ako povedať kontrolór. Pretože otcovia – prílišní kontrolóri – potláčajú deti“.197 Niektorí otcovia sa cítia zbytoční a nepotrební, ale pravda je, že „deti potrebujú otca, ktorý na nich čaká, keď sa vracajú od svojich neúspechov. Urobia všetko, aby si to nepripustili, aby to nedali na sebe znať, ale potrebujú to“.198 Nie je dobre, keď deti zostávajú bez otcov, a tak prestávajú byť deťmi príliš skoro.

Rozšírená plodnosť

178. Mnohé manželské páry nemôžu mať deti. Vieme, koľko utrpenia to spôsobuje. Na druhej strane vieme aj to, že manželstvo „nie je ustanovené iba na plodenie... Preto i keď [manželia] nemajú deti, hoci po nich zväčša vrúcne túžia, manželstvo ako celoživotné spolunažívanie a spoločenstvo trvá aj naďalej a zachováva si svoju hodnotu a nerozlučiteľnosť“.199 Okrem toho „materstvo nie je výlučne biologickou skutočnosťou, ale vyjadruje sa rozličnými spôsobmi“.200

179. Adopcia je cesta, ako uskutočniť materstvo a otcovstvo veľmi štedrým spôsobom, a chcem povzbudiť všetkých, ktorí nemôžu mať deti, aby rozšírili a otvorili svoju manželskú lásku pre prijatie tých, ktorí sú ukrátení o primeraný rodinný kontext. Nikdy neoľutujú, že boli štedrí. Adopcia je skutkom lásky – darovaním rodiny tomu, kto ju nemá. Je dôležité nástojiť na tom, aby legislatíva uľahčovala postupy pre adopciu, predovšetkým v prípade neželaných detí, aby sa predišlo potratu a zanedbaniu. Tí, ktorí čelia výzve adopcie a danú osobu prijímajú bezpodmienečným a nezištným spôsobom, stávajú sa prostredníkmi lásky Boha, ktorý hovorí: „Keby aj tvoja matka zabudla na teba, ja na teba nikdy nezabudnem“ (porov. Iz 49, 15).

180. „Rozhodnutie pre adopciu a pre pestúnsku starostlivosť vyjadruje osobitnú plodnosť manželskej skúsenosti, nielen v prípadoch, keď je táto skúsenosť bolestne poznačená neplodnosťou. [...] Naproti tým situáciám, v ktorých sa dieťa nárokuje za každú cenu, berie sa ako právo na vlastné uskutočnenie, správne mienená adopcia a pestúnska starostlivosť ukazujú dôležitý aspekt rodičovstva a detstva, lebo pomáhajú spoznať, že deti, či už vlastné, adoptované, alebo zverené do starostlivosti, sú autonómne a je potrebné ich prijať, milovať a starať sa o ne, nielen ich priviesť na svet. Rozhodnutia o adopcii a zverení do pestúnskej starostlivosti by mali byť vždy inšpirované predovšetkým záujmom dieťaťa.“201 Na druhej strane „obchodovaniu s deťmi medzi krajinami a svetadielmi treba zabrániť vhodnými legislatívnymi zásahmi a kontrolami zo strany štátov“.202

181. Je vhodné tiež pripomenúť, že splodenie a adopcia dieťaťa nie sú jedinými spôsobmi, ako žiť plodnosť lásky. Aj rodina s mnohými deťmi je povolaná zanechať stopu v spoločnosti, do ktorej je vložená – pre rozvinutie iných foriem plodnosti, ktoré sú akoby predĺžením tej lásky, ktorá rodinu podopiera. Kresťanské rodiny nech nezabudnú, že „viera nás neberie z tohto sveta, ale nás doň hlbšie vkladá. [...] Vskutku každý z nás má osobitnú úlohu pri príprave príchodu Božieho kráľovstva“.203 Rodina nesmie chápať seba samu ako košiar, ktorý treba chrániť pred spoločnosťou. Nezostáva čakať, ale vychádza zo seba – v solidárnom hľadaní. Takýmto spôsobom sa stáva miestom integrácie osoby do spoločnosti; miestom zjednotenia medzi verejným a súkromným. Manželia potrebujú nadobudnúť jasné, presvedčivé vedomie ohľadom svojich spoločenských povinností. Keď k tomu dôjde, cit, ktorý ich spája, sa neumenší, ale naplní novým svetlom – ako to vyjadrujú aj nasledujúce verše:

„Tvoje ruky láskajú ma pohladením, súzvukom sú pre mňa každodenným; milujem ťa, veď tvoje ruky s nasadením, pre spravodlivosť sú vždy dobrodením.
Ľúbim ťa, veď v tebe lásku našiel som, spoločníčku moju, všetko vo všetkom; bok po boku, keď kráčame chodníkom, viacej sme, než len jeden pri druhom.“204

182. Žiadna rodina nemôže byť plodná, ak sa chápe ako príliš odlišná alebo „oddelená“. Aby sme sa vyhli tomuto riziku, pripomeňme si, že Ježišova rodina, plná milosti a múdrosti, nebola pokladaná za „zvláštnu“ – za cudzí dom, vzdialený od ľudu. Veď práve kvôli tomu mali ľudia problém uznať Ježišovu múdrosť a vraveli: „Skade to má tento? [...] Vari to nie je tesár, syn Márie?“ (Mk 6, 2 – 3). „Vari to nie je tesárov syn?“ (Mt 13, 55). To potvrdzuje, že to bola jednoduchá rodina, blízka všetkým, normálne začlenená do ľudu. Ani Ježiš nevyrastal len v uzavretom a exkluzívnom vzťahu s Máriou a Jozefom, ale s obľubou sa pohyboval v rámci širšej rodiny, kde boli príbuzní i priatelia. To vysvetľuje, prečo sa jeho rodičia pri návrate z Jeruzalema domnievali, že dvanásťročný chlapec sa mohol stratiť v karaváne aj na celý deň – počúvajúc rozprávania a zdieľajúc starosti všetkých: „Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty“ (Lk 2, 44). Naopak, niekedy sa stáva, že určité kresťanské rodiny – kvôli výrazovým prostriedkom, ktoré používajú; kvôli svojmu spôsobu vyjadrovania; kvôli tomu, ako sa správajú, kvôli neustálemu opakovaniu dvoch alebo troch tém – sú vnímané ako vzdialené, oddelené od spoločnosti, a dokonca aj ich príbuzní sa nimi cítia opovrhovaní a odsudzovaní.

183. Manželský pár, ktorý zažíva silu lásky, vie, že láska je povolaná uzdravovať rany opustených, nastoľovať kultúru stretnutia, bojovať za spravodlivosť. Boh rodine zveril projekt robiť svet „domáckym“,205 aby všetci ľudia dospeli k tomu, že budú každého človeka vnímať ako brata: „Pohľad zameraný na každodenný život dnešných mužov a žien nám bezprostredne poukazuje na všeobecnú potrebu silnej injekcie rodinného života. [...] Nielen organizácia spoločného života čoraz väčšmi viazne v byrokracii, ktorá je úplne cudzia základným ľudským putám, ale aj spoločenské a politické zvyklosti často vykazujú znaky úpadku.“206 Naopak, otvorené a solidárne rodiny poskytujú priestor chudobným, sú schopné vytvoriť priateľstvo aj s tými, ktorí sa majú horšie než ony. Ak skutočne majú na srdci evanjelium, nemôžu zabudnúť na to, čo hovorí Ježiš: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Celkovo vzaté, žijú to, o čo nás tak výrečne žiada tento text: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený“ (Lk 14, 12 – 14). Budeš blahoslavený! Hľa, tu je tajomstvo šťastnej rodiny.

184. Svedectvom aj slovom rodiny rozprávajú druhým o Ježišovi, odovzdávajú vieru, prebúdzajú túžbu po Bohu a ukazujú krásu evanjelia i životného štýlu, ktorý nám evanjelium predkladá. Kresťanskí manželia tak skrášľujú šeď verejného priestoru, napĺňajúc ju farbami bratstva, sociálneho cítenia, ochrany krehkých osôb, žiarivej viery, aktívnej nádeje. Ich plodnosť sa rozširuje a transformuje do tisícov spôsobov sprítomnenia Božej lásky v spoločnosti.

Rozlišovať telo

185. V tejto línii je vhodné vziať vážne biblický text, ktorý sa zvykne interpretovať bez kontextu alebo veľmi všeobecným spôsobom, čím sa môže prehliadnuť jeho bezprostredný a najpriamejší význam, ktorý je výrazne sociálny. Ide o 1 Kor 11, 17 – 34, kde svätý Pavol čelí zahanbujúcej situácii v spoločenstve. V danom kontexte niektoré majetné osoby mali tendenciu diskriminovať chudobných, a to sa odohrávalo ešte aj pri družnom stretaní, ktoré sprevádzalo eucharistické slávenie. Zatiaľ čo bohatí si užívali svoje obľúbené jedlá, chudobní sa len prizerali a boli hladní: „a potom jeden je hladný a druhý opitý. Nemáte vari domy, kde môžete jesť a piť? Alebo opovrhujete Božou cirkvou a chcete zahanbiť tých, čo nič nemajú?“ (v. 21 – 22).

186. Eucharistia si vyžaduje začlenenie do jediného cirkevného tela. Kto prijíma telo a krv Krista, nemôže zároveň urážať to isté telo tým, že vyvoláva škandalózne rozdelenia a diskriminácie medzi jeho údmi. Treba vskutku „rozlišovať“ telo Pána, rozpoznávať ho s vierou a láskou – tak vo sviatostných znakoch, ako aj v spoločenstve, inak jeme a pijeme vlastné odsúdenie (porov. v. 29). Tento biblický text je vážnym upozornením pre rodiny, ktoré sa uzatvárajú do vlastného pohodlia a izolujú sa, avšak ešte špeci ckejšie pre tie rodiny, ktoré zostávajú indiferentné voči trápeniam chudobných a biednych rodín. Eucharistické slávenie sa tak stáva neustálou výzvou pre každého – nech „skúma sám seba“ (v. 28), aby otvoril dvere svojej rodiny väčšiemu spoločenstvu s tými, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti, a prijal tak skutočne sviatosť eucharistickej lásky, ktorá z nás utvára jedno telo. Netreba zabúdať, že „aj ,mystika‘ Najsvätejšej sviatosti má sociálny charakter“.207 Keď tí, ktorí prijímajú, neakceptujú výzvu starať sa o chudobných a trpiacich, alebo keď súhlasia s rozličnými formami rozdelenia, pohŕdania a nespravodlivosti, Eucharistia je prijímaná nehodne. Naopak, rodiny, ktoré sa živia Eucharistiou na základe správnej dispozície, posilňujú svoju túžbu po bratstve, sociálny zmysel a úsilie starať sa o chudobných.

Rodinný život v širšom zmysle

187. Malé rodinné jadro by sa nemalo izolovať od širšej rodiny, v ktorej sú rodičia, strýkovia a tety, bratanci a sesternice, a tiež susedia. V takejto širokej rodine sa môžu nájsť takí, ktorí potrebujú pomoc alebo aspoň spoločnosť a prejav náklonnosti – alebo sa tam môžu vyskytovať veľké trápenia, ktoré potrebujú útechu.208 Individualizmus dnešných čias niekedy vedie k uzatváraniu sa do istoty malého hniezda a k tomu, že na druhých pozeráme ako na dotieravé nebezpečenstvo. Avšak takéto izolovanie neponúka viac pokoja a šťastia, ale uzatvára srdce rodiny a pripravuje ju o širší horizont bytia.

Byť deťmi

188. Na prvom mieste hovorme o vlastných rodičoch. Ježiš pripomínal farizejom, že opustiť rodičov protirečí Božiemu zákonu (porov. Mk 7, 8 –13). Nikomu neprospieva stratiť vedomie o vlastnom detstve. V každej osobe, „aj keď dospeje alebo zostarne, aj keď sa stane rodičom alebo zastáva zodpovedné miesto, stále ostáva identita dieťaťa. Všetci sme deti. A to nás stále znovu privádza k tomu, že život sme si nedali my sami, ale prijali sme ho. Veľký dar života je prvým darom, ktorý sme dostali“.209

189. Preto „štvrté prikázanie žiada deti, [...] aby si ctili otca i matku (porov. Ex 20, 12). Toto prikázanie nasleduje hneď po tých, ktoré sa týkajú samotného Boha. Vskutku obsahuje čosi posvätné, čosi božské, čosi, čo je pri koreni všetkých ostatných druhov úcty prejavovanej medzi ľuďmi. A v biblickej formulácii štvrtého prikázania sa dodáva: ,aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!‘ Čnostné puto medzi generáciami je zárukou budúcnosti a zárukou skutočne ľudského príbehu. Spoločnosť detí, ktoré si nectia svojich rodičov, je spoločnosť bez cti... Je to spoločnosť odsúdená na zaplnenie vyprahnutými a nenásytnými mladými ľuďmi“.210

190. Ale je tu aj druhá strana mince: „Mužopustísvojho otca i svoju matku“ (Gn 2, 24), hovorí Božie slovo. Toto sa niekedy nestane, manželstvo sa celkom neprijme – pretože nedošlo k takému zanechaniu a k takému oddaniu. Rodičia nemusia zostať osamotení ani zanedbaní, avšak kvôli manželskému spojeniu je potrebné ich opustiť tak, aby sa nový dom stal príbytkom, ochranou, základom a projektom – aby bolo naozaj možné stať sa „jedným telom“ (Tamže). V niektorých manželstvách dochádza k tomu, že pred vlastným manželským partnerom sa mnohé veci zakrývajú, ale povedia sa vlastným rodičom, až do tej miery, že viac zavážia názory rodičov než pocity a názory manžela alebo manželky. Nie je ľahké udržať takúto situáciu dlhodobo: je možná len provizórne – kým sa ešte tvoria podmienky na rast v dôvere a v dialógu. Manželstvo je výzvou na hľadanie nového spôsobu, ako byť deťmi.

Starí ľudia

191. „Neodožeň ma v čase staroby, neopusť ma, keď mi sily ochabnú“ (Ž 71, 9). To je výkrik starého človeka, ktorý sa bojí zabudnutia a opovrhnutia. Tak ako nás Boh pozýva, aby sme boli jeho nástrojmi na vypočutie prosby chudobných, očakáva od nás, že budeme počúvať volanie starých.211 Je to výzva pre rodiny a spoločenstvá, lebo „Cirkev sa nemôže a nechce prispôsobiť mentalite netrpezlivosti, o to menej ľahostajnosti a opovrhnutia starobou. Musíme prebúdzať spoločný zmysel pre vďačnosť, ocenenie, pohostinnosť, ktoré starému človeku umožnia, aby sa cítil ako živá súčasť svojho spoločenstva. Starí ľudia sú muži a ženy, otcovia a matky, ktorí tu boli pred nami na našej ceste, v našom dome, v našom každodennom zápase o dôstojný život“.212 Preto „tak veľmi si želám Cirkev, ktorá je výzvou pre kultúru skartovania – prostredníctvom prekypujúcej radosti z nového objatia medzi mladými a starými!“213

192. Svätý Ján Pavol II. nás pozval, aby sme boli pozorní na miesto starého človeka v rodine, pretože existujú kultúry, kde „v dôsledku zmäteného priemyselného rozvoja a urbanizácie vznikli a stále vznikajú neprípustné formy vyhosťovania starých ľudí“.214 Starí ľudia pomáhajú vnímať „kontinuitu generácií“ – prostredníctvom svojej „charizmy zošívať trhliny“.215 Často sú to práve starí rodičia, ktorí zaručujú prenos veľkých hodnôt na vnúčence, a „mnohí ľudia môžu povedať, že práve starým rodičom vďačia za svoje uvedenie do kresťanského života“.216 Ich slová, ich pohladenia, ich samotná prítomnosť pomáhajú deťom spoznať, že dejiny nezačínajú nimi, ale že sú dedičmi dlhej cesty a že treba mať úctu k zázemiu, ktoré nás predchádza. Tí, ktorí prerušujú putá s dejinami, budú mať ťažkosti vytvoriť stabilné vzťahy a uznať, že nie sú pánmi skutočnosti. Teda, „pozornosť voči starým má v spoločnosti veľký význam. Venuje spoločnosť starým ľuďom pozornosť? Je v nej pre starých miesto? Táto civilizácia bude napredovať, len ak dokáže rešpektovať múdrosť a rozumnosť starých“.217

193. Nedostatok historickej pamäti je vážnou poruchou našej spoločnosti. Je to nezrelá mentalita presvedčenia, že „to už je za nami“. Poznať a vedieť zaujať stanovisko voči minulým udalostiam je jedinou možnosťou, ako budovať budúcnosť, ktorá má zmysel. Nemožno vyučovať bez pamäti: „Len sa rozpomeňte na prvé dni“ (Hebr 10, 32). Rozprávania starých ľudí sú veľmi osožné pre deti a mládež, pretože vytvárajú spojenie s prežitou históriou – tak v rodine, ako aj vo štvrti a v krajine. Rodina bez rešpektu a starostlivosti o starých rodičov, ktorí sú jej živou pamäťou, je dezintegrovaná; naopak, rodina, ktorá pamätá, je rodinou, ktorá má budúcnosť. A tak „spoločnosť, v ktorej pre starých niet miesta alebo sú skartovaní, lebo robia problémy – taká spoločnosť v sebe nesie vírus smrti“,218 pretože „sa vytŕha z vlastných koreňov“.219 Súčasný jav, že ľudia sa cítia ako siroty – v zmysle diskontinuity, vykorenenia a zrútenia istôt, ktoré dávajú formu životu – nás vyzýva, aby sme z našich rodín urobili miesto, kde sa deti môžu zakoreniť do pôdy spoločnej histórie.

Byť súrodenci

194. Vzťah medzi súrodencami sa prehlbuje plynutím času a „puto bratstva, ktoré sa formuje v rodine medzi deťmi – keď k tomu dochádza v atmosfére výchovy k otvorenosti pre druhých – je veľkou školou slobody a mieru. V rodine, medzi súrodencami, sa učíme ľudskému spolužitiu. Možno si toho nie sme vždy vedomí, ale práve rodina do sveta uvádza bratstvo! Od tejto prvej skúsenosti bratstva, živenej citmi a rodinnou výchovou, štýl bratstva vyžaruje ako prísľub do celej spoločnosti“.220

195. Vyrastať medzi súrodencami ponúka krásnu skúsenosť vzájomnej starostlivosti a poskytovania i prijímania pomoci. Preto „bratstvo v rodine žiari osobitným spôsobom, keď vidíme horlivosť, trpezlivosť a náklonnosť, ktoré obklopujú najslabšieho či chorého bračeka alebo sestričku, alebo súrodencov so zdravotným postihnutím“.221 Treba uznať, že „mať brata alebo sestru, ktorí ťa majú radi, to je silná, nezaplatiteľná a nenahraditeľná skúsenosť“;222 avšak deti treba s trpezlivosťou vychovávať k tomu, aby sa k sebe správali bratsky. Toto cvičenie, často náročné, je skutočnou školou socializácie. V niektorých krajinách existuje tendencia mať len jedno dieťa, a preto skúsenosť bratstva začína byť menej bežná. V prípade, že nebolo možné mať viac než jedno dieťa, je potrebné nájsť spôsob, ako zabezpečiť, aby dieťa nevyrastalo osamotené alebo izolované.

Veľké srdce

196. Okrem malého kruhu, ktorý tvoria manželia a ich deti, je tu širšia rodina, ktorú nemožno ignorovať. Vskutku „lásku medzi mužom a ženou v manželstve a z nej prameniacu a šíriacu sa lásku medzi členmi rodiny – medzi rodičmi a deťmi, medzi bratmi a sestrami, príbuznými a rodinnými príslušníkmi – oduševňuje a ustavične poháňa vnútorná dynamická sila, ktorá robí rodinu čoraz pevnejším a prežívanejším spoločenstvom, ktoré je základom a dušou manželského a rodinného spoločenstva“.223 Do tohto prostredia sú vložení aj priatelia a spriatelené rodiny, tiež rodinné spoločenstvá, ktoré sa navzájom posilňujú v ťažkostiach, v sociálnej angažovanosti a vo viere.

197. Táto rozšírená rodina by mala s veľkou láskou prijímať slobodné mamičky, deti bez rodičov, osamelé ženy, ktoré sa musia starať o výchovu svojich detí; osoby so zdravotným postihnutím, ktoré si vyžadujú veľa náklonnosti a blízkosti, mladých, ktorí zápasia s nejakou závislosťou; osoby, ktoré nevstúpili do manželstva, tých, ktorí žijú oddelene alebo vdovy, ktoré trpia osamelosťou; starých a chorých, ktorým sa nedostáva podpory od vlastných detí – až po prijatie do svojho lona „aj tých, ktorých životy sú poznačené tými najhoršími katastrofami“.224 Môže tiež pomôcť vykompenzovať slabosť rodičov alebo objaviť a včas ohlásiť možné situácie násilia alebo zneužívania páchaného na deťoch, darujúc im zdravú lásku a rodinnú oporu, keď to ich rodičia nedokážu zabezpečiť.

198. Napokon nemožno zabudnúť, že v tejto rozšírenej rodine je aj svokor, svokra a všetci príbuzní manželského partnera. Jemnocit, ktorý je vlastný láske, umožňuje vyhnúť sa tomu, aby sme ich videli ako konkurentov, ako nebezpečné osoby, ako votrelcov. Manželský zväzok vyžaduje rešpektovať ich tradície a ich zvyky, snažiť sa pochopiť ich výrazové prostriedky, obmedziť kritizovanie, starať sa o nich a nejakým spôsobom ich integrovať do vlastného srdca – aj keď je potrebné zachovať legitímnu autonómiu a intimitu manželského páru. Tieto postoje sú aj vynikajúcim spôsobom vyjadrenia láskyplnej oddanosti voči vlastnému manželskému partnerovi.

Šiesta kapitola

NIEKTORÉ PASTORAČNÉ PERSPEKTÍVY

199. Dialógy počas postupu synody viedli k naznačeniu potreby rozvíjať nové pastoračné prístupy, ktoré sa teraz pokúsim aspoň všeobecným spôsobom zhrnúť. Bude úlohou jednotlivých spoločenstiev vypracovať praktickejšie a účinnejšie návrhy, ktoré zoberú do úvahy tak učenie Cirkvi, ako aj lokálne potreby a výzvy. Nechcem tu prezentovať pastoráciu rodiny, mám v úmysle obmedziť sa len na zachytenie niektorých najhlavnejších pastoračných výziev.

Ohlasovať evanjelium rodiny dnes

200. Synodálni otcovia trvali na tom, že kresťanské rodiny, vďaka milosti sviatosti manželstva, sú hlavnými subjektmi rodinnej pastorácie najmä preto, že ponúkajú „radostné svedectvo manželov a rodín, domácich cirkví“.225 Preto zdôraznili, že „treba dať pocítiť, že evanjelium rodiny je radosť, ktorá ,napĺňa srdce a celý život‘, pretože v Kristovi sme ,oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie‘ (Evangelii gaudium, 1). Vo svetle podobenstva o rozsievačovi (porov. Mt 13, 3 – 9) je našou úlohou spolupracovať na siatí: zvyšok je Božie dielo. Netreba tiež zabudnúť, že Cirkev, ktorá káže o rodine, je znamením protirečenia“,226 ale manželia oceňujú, keď im pastieri ponúkajú motivácie pre odvážnu stávku na silnú, pevnú a trvalú lásku, schopnú čeliť všetkému, čo sa vyskytne na ceste. Cirkev chce vyjsť rodinám v ústrety s pokorným porozumením, a jej túžbou je „sprevádzať každú z nich i všetky spolu, aby objavili tú najlepšiu cestu na prekonanie ťažkostí, ktoré pri svojom napredovaní stretnú“.227 Nestačí len vložiť všeobecnú starosť o rodinu do veľkých pastoračných plánov. Nato, aby sa rodiny mohli čoraz viac stávať aktívnymi subjektmi v rodinnej pastorácii, je potrebné „evanjelizačné a katechetické úsilie zamerané dovnútra rodiny“228 – aby ju zorientovalo daným smerom.

201. „Preto sa od celej Cirkvi žiada misijná konverzia: je nevyhnutné nezastaviť sa len pri teoretickom ohlasovaní, oddelenom od reálnych problémov ľudí.“229 Rodinná pastorácia „musí dať pocítiť, že evanjelium rodiny je odpoveďou na najhlbšie očakávania ľudskej osoby: na jej dôstojnosť a plné uskutočnenie vo vzájomnosti, v spoločenstve a v plodnosti. Nejde len o predstavenie normatívu, ale o predloženie hodnôt – ako odpovede na ich potrebu, ktorú dnes možno konštatovať aj v najviac sekularizovaných krajinách“.230 Okrem toho bola „rovnako zdôraznená potreba evanjelizácie, ktorá odvážne demaskuje kultúrne, spoločenské, politické a ekonomické nastavenia – napríklad prílišný priestor venovaný logike trhu – ktoré bránia autentickému rodinnému životu, pretože vyvolávajú diskrimináciu, chudobu, vylúčenie a násilie. Preto treba rozvíjať dialóg a spoluprácu so sociálnymi štruktúrami, povzbudzovať a podporovať laikov, ktorí sa angažujú ako kresťania v kultúrnej a sociálno-politickej oblasti“.231

202. „Hlavný príspevok do rodinnej pastorácie ponúka farnosť, ktorá je rodinou rodín, kde sa harmonizujú príspevky malých spoločenstiev, hnutí a cirkevných združení.“232 Spolu s pastoráciou orientovanou špeci cky na rodiny javí sa potreba „adekvátnejšej formácie pre kňazov, diakonov, rehoľníkov a rehoľníčky, pre katechétov a ďalších, ktorí sú činní v pastorácii“.233 V odpovediach na konzultácie zaslané do celého sveta sa ukázalo, že vysväteným služobníkom často chýba adekvátna formácia, aby sa mohli zaoberať aktuálnymi problémami rodín. V tomto zmysle môže byť užitočná aj skúsenosť dlhej východnej tradície ženatých kňazov.

203. Seminaristi by mali mať širšiu interdisciplinárnu formáciu ohľadom snúbenectva a manželstva, a nielen ohľadom doktríny. Okrem toho formácia im nie vždy umožňuje vyjadriť svoj vlastný psycho-afektívny svet. Niektorí si so sebou nesú skúsenosť zranenia z vlastnej rodiny, skúsenosť absentujúcich rodičov, emočnú nestabilitu. Počas formácie bude potrebné zabezpečiť také dozrievanie, aby budúci služobníci mohli nadobudnúť psychickú stabilitu, akú si ich úloha vyžaduje. Rodinné zväzky sú základom pre posilnenie zdravej sebaúcty seminaristov. Je preto dôležité, aby rodiny sprevádzali celý proces seminára i kňazstva, pretože ho napomáhajú posilňovať realistickým spôsobom. V tom zmysle je zdravou kombinácia času prežitého v seminári a času vo farnosti, lebo umožňuje nadobudnúť väčší kontakt s konkrétnou realitou rodín. Vskutku počas celého pastoračného života sa kňaz stretáva predovšetkým s rodinami. „Prítomnosť laikov a rodín, osobitným spôsobom prítomnosť žien v kňazskej formácii, pomáha oceniť rôznosť a komplementaritu rozličných povolaní v Cirkvi.“234

204. Odpovede na konzultácie naliehavo vyjadrujú potrebu formovania laických pracovníkov v rodinnej pastorácii, s pomocou psychológov a pedagógov, rodinných a komunitných lekárov, sociálnych asistentov, advokátov pre maloletých a rodinných právnikov, s otvorenosťou pre prijatie prínosov psychológie, sociológie, sexuológie a poradenstva. Odborníci, predovšetkým tí, ktorí majú skúsenosť so sprevádzaním, pomáhajú stelesňovať pastoračné návrhy v reálnych situáciách a v konkrétnych starostiach rodín. „Formačné programy a kurzy špecicky určené pre pastoračných pracovníkov ich môžu urobiť spôsobilými na to, aby postup prípravy na manželstvo vkladali do širšej dynamiky cirkevného života.“235 Dobrá pastoračná príprava je dôležitá „aj v perspektíve osobitných hraničných situácií, vyvolaných prípadmi domáceho násilia a sexuálneho zneužívania“.236 Všetko toto nijakým spôsobom neumenšuje, ale len dopĺňa základnú hodnotu duchovného vedenia, neoceniteľných duchovných prameňov Cirkvi a sviatostného zmierenia.

Viesť snúbencov po ceste prípravy na manželstvo

205. Synodálni otcovia rozličnými spôsobmi povedali, že mladým treba pomôcť objaviť hodnotu a bohatstvo manželstva.237 Potrebujú pochopiť príťažlivosť plnej jednoty, ktorá vyzdvihuje a zdokonaľuje sociálny rozmer existencie, dáva sexualite väčší zmysel a zároveň napomáha dobro detí a ponúka najlepší kontext pre ich dozrievanie a výchovu.

206. „Komplexná sociálna skutočnosť a výzvy, ktorým je dnes rodina povolaná čeliť, si vyžadujú väčšie nasadenie celého kresťanského spoločenstva v príprave snúbencov na manželstvo. Je nevyhnutné pripomínať dôležitosť čností. Medzi nimi je čistota vzácnym predpokladom pre autentický rast medziosobnej lásky. Vzhľadom na túto potrebu sa synodálni otcovia zhodli na zdôraznení požiadavky väčšieho zapojenia celého kresťanského spoločenstva, najmä svedectva samotných rodín, ako aj včlenenia prípravy na manželstvo do programu kresťanskej iniciácie – zdôrazniac spätosť manželstva s krstom a s ďalšími sviatosťami. Rovnako bola podčiarknutá nevyhnutnosť špeci ckých programov blízkej prípravy na manželstvo, ktoré majú byť ozajstnou skúsenosťou účasti na cirkevnom živote, a prehĺbenia rozličných aspektov rodinného života.“238

207. Pozývam kresťanské spoločenstvá, aby si uvedomili, že sprevádzanie napredovania lásky snúbencov je dobrom aj pre ne samotné. Ako správne povedali talianski biskupi: tí, ktorí vstupujú do manželstva, sú pre kresťanské spoločenstvo „vzácnym zdrojom, lebo keď sa úprimne snažia rásť v láske a vo vzájomnom darovaní, môžu prispieť k obnoveniu samotnej štruktúry celého tela Cirkvi: osobitný spôsob priateľstva, ktorý prežívajú, sa môže stať ,nákazlivým‘, a pomôcť tak celému kresťanskému spoločenstvu, ktorého sú súčasťou, aby rástlo v priateľstve a bratstve“.239 Existujú viaceré legitímne spôsoby organizácie blízkej prípravy na manželstvo – a každá miestna cirkev rozlíši, ktorý z nich je najlepší, zabezpečiac tak adekvátnu formáciu, ktorá zároveň nevzdiali mladých od sviatosti. Nejde tu o to, aby sme im dali celý katechizmus alebo ich presýtili mnohými argumentmi. Aj v tomto prípade naozaj platí, že „nie veľa poznania sýti a uspokojuje dušu, ale vnútorné precítenie a vychutnanie vecí“.240 Viac záleží na kvalite než na kvantite, a spolu s obnoveným hlásaním kerygmy treba dať prednosť tým obsahom, ktoré – keď sa odovzdávajú príťažlivým a srdečným spôsobom – pomáhajú angažovať sa v celom priebehu života „s veľkorysosťou a vnútornou slobodou“.241 Ide o určitý druh ,iniciácie‘ do sviatosti manželstva, ktorá manželom poskytne nevyhnutné prvky nato, aby túto sviatosť mohli prijať s čo najlepšími predpokladmi, a začať tak rodinný život s istou solídnosťou.

208. Okrem toho je vhodné nájsť spôsoby – s využitím misijných rodín, rodín samotných snúbencov a rozličných ďalších pastoračných zdrojov –, ako im ponúknuť vzdialenú prípravu, ktorá ich láske pomôže dozrieť, so sprevádzaním bohatým na blízkosť a svedectvo. Často býva užitočné vytvárať skupinky snúbencov a ponúkať fakultatívne konferencie na rozličné témy, ktoré mladých skutočne zaujímajú. V každom prípade sú nevyhnutné niektoré osobné okamihy, pretože hlavným cieľom je pomáhať každému, aby sa naučil milovať tú konkrétnu osobu, s ktorou túži zdieľať celý život. Naučiť sa niekoho milovať, to nie je čosi, čo sa improvizuje, ani to nemôže byť cieľom krátkeho kurzu pred slávením sviatosti manželstva. V skutočnosti sa každá osoba pripravuje na manželstvo už od narodenia. Všetko to, čo jej dala rodina, by jej malo umožniť vziať si ponaučenie z vlastného príbehu a urobiť ju schopnou plného a de nitívneho záväzku. Pravdepodobne najlepšie pripravení na sobáš prichádzajú tí, ktorí sa od vlastných rodičov naučili, čo je to kresťanské manželstvo, v ktorom si obaja vyvolili jeden druhého bez podmienok a pokračujú v obnovovaní tohto rozhodnutia. V tomto zmysle všetky pastoračné činnosti zamerané na to, aby manželom pomohli rásť v láske a prežívaní evanjelia v rodine, sú neoceniteľnou pomocou k tomu, aby sa ich deti pripravili na svoj budúci manželský život. Netreba zabúdať ani na účinný príspevok ľudovej pastorácie. Aby som dal jednoduchý príklad, spomeniem deň svätého Valentína, ktorý je vo viacerých krajinách lepšie využívaný obchodníkmi, než kreativitou pastierov.

209. Príprava tých, ktorí sa už formálne zasnúbili – ak ich farské spoločenstvo dokáže sprevádzať s dostatočným predstihom –, im tiež musí dať možnosť uvedomiť si nezlučiteľnosti a riziká. Týmto spôsobom môžu snúbenci dospieť k poznaniu, že nie je rozumné zameriavať sa na daný vzťah, inak sa vystavia predvídateľnému krachu, ktorý bude mať bolestné následky. Problémom je, že počiatočné zaslepenie vedie k snahe zakrývať alebo bagatelizovať mnohé veci, odsúvať nabok názorové rozdiely, čím sa ťažkosti len tlačia pred sebou. Snúbencov by sme mali stimulovať a pomôcť im, aby dokázali vyjadriť, čo každý z nich očakáva od eventuálneho manželstva – teda vyjadriť vlastný spôsob chápania toho, čo je to láska a záväzok, čo sa čaká od druhého a aký spôsob spoločného života sa chce plánovať. Tieto rozhovory môžu pomôcť pochopiť, že styčných bodov je v skutočnosti málo a že len samotná obojstranná príťažlivosť nebude stačiť na udržanie zväzku. Nič nie je prchavejšie, nestálejšie a nepredvídateľnejšie ako túžba – a k rozhodnutiu uzatvoriť manželstvo netreba nikdy povzbudzovať, ak sa neprehĺbili ďalšie motivácie, ktoré tomuto zväzku dodajú skutočné možnosti stability.

210. V každom prípade, ak sa jasne spoznajú slabé stránky druhého, treba mať realistickú dôveru, že je možné pomôcť mu rozvinúť to najlepšie z jeho osoby, aby svoje slabosti vyvážil – s rozhodným záujmom o jeho zveľadenie ako ľudskej bytosti. To predpokladá silnú vôľu akceptovať možnosť, že bude treba čeliť niektorým odriekaniam, ťažkým okamihom a kon iktným situáciám – a pevné rozhodnutie pripraviť sa na to. Treba určiť príznaky nebezpečenstva, ktoré môže daný vzťah ohroziť, aby sa ešte pred svadbou našli prostriedky, ktoré umožnia úspešne mu čeliť. Žiaľ, mnohí vstupujú do manželstva bez toho, aby sa poznali. Spolu sa zabávali, ale ešte nečelili výzve ukázať, akí sú, a zistiť, kto je ten druhý v skutočnosti.

211. Blízka príprava, ako aj dlhšie sprevádzanie musia byť zamerané tak, aby snúbenci svadbu nevideli ako ukončenie cesty, ale aby manželstvo prijali ako povolanie, ktoré ich posúva vpred, so silným a realistickým rozhodnutím zdolávať spolu všetky skúšky a ťažké okamihy. Predmanželská i manželská pastorácia musí byť predovšetkým pastoráciou puta, do ktorého sa vnášajú prvky napomáhajúce tak dozrievaniu lásky, ako aj prekonávaniu ťažkých okamihov. Tieto príspevky nie sú len doktrinálne presvedčenia, a nesmú sa zredukovať ani na vzácne duchovné zdroje, ktoré Cirkev vždy ponúka: musia to byť aj praktické programy, dobre „stelesnené“ rady, stratégie pochádzajúce zo skúsenosti, psychologické usmernenia. Toto všetko vytvára pedagogiku lásky, ktorá nemôže ignorovať aktuálnu citlivosť mladých – aby ich dokázala vnútorne zmobilizovať. Zároveň v rámci prípravy snúbencov musí existovať možnosť označiť im miesta alebo osoby, poradcov či ochotné rodiny, na ktoré sa budú môcť obrátiť s prosbou o pomoc, keď prídu ťažkosti. Netreba však nikdy zabudnúť na to, aby sa im ponúklo sviatostné zmierenie, ktoré umožňuje dostať hriechy a chyby ich minulého života i samotného vzťahu pod vplyv milosrdného Božieho odpustenia a jeho uzdravujúcej moci.

Príprava na slávenie

212. Blízka príprava na manželstvo má tendenciu koncentrovať sa na pozvánky, šaty, oslavu a nespočetné detaily, ktoré vyčerpávajú tak ekonomické zdroje, ako aj sily a radosť. Snúbenci na sobáš prichádzajú umorení a vyčerpaní, namiesto toho, aby svoju najlepšiu energiu venovali príprave na ten veľký krok, ktorý spolu urobia. Túto mentalitu možno stretnúť aj v niektorých spolužitiach, ktoré nikdy nedospejú k manželstvu, pretože rozmýšľajú nad príliš drahými oslavami, namiesto toho, aby uprednostnili vzájomnú lásku a jej formalizáciu pred ostatnými. Drahí snúbenci, majte odvahu byť iní, nedajte sa „pohltiť“ spoločnosťou konzumu a vonkajškovosti. To, na čom záleží, je láska, ktorá vás spája, posilnená a posvätená milosťou. Dokážete sa rozhodnúť pre triezvu a jednoduchú oslavu, aby ste lásku povýšili nad všetko. Pastorační pracovníci a celé spoločenstvo môžu pomôcť, aby sa táto priorita stala normou a nie výnimkou.

213. Pribezprostrednejprípravejedôležitéobjasniťsnúbencom, aby s veľkou hĺbkou prežili liturgické slávenie, a pomôcť im pochopiť a precítiť zmysel každého gesta. Pamätajme, že taký veľký záväzok ako ten, ktorý vyjadruje manželský súhlas, a jednotu tiel, ktorá konzumuje manželstvo, keď ide o dvoch pokrstených, možno interpretovať len ako znamenie lásky Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a spojil sa so svojou Cirkvou v zmluve lásky. V pokrstených sa slová a gestá premieňajú na výrazové prostriedky, ktoré vyjadrujú vieru. Telo s významami, ktoré Boh do neho vložil pri stvorení, „sa stáva výrazovým prostriedkom vysluhovateľov sviatosti, vedomých si toho, že v manželskej zmluve sa prejavuje a uskutočňuje tajomstvo“.242

214. Snúbenci niekedy nechápu teologickú a duchovnú vážnosť súhlasu, ktorá objasňuje zmysel všetkých nasledujúcich gest. Je dôležité zdôrazniť, že dané slová sa nesmú redukovať len na prítomnosť; znamenajú celok, ktorý zahŕňa aj budúcnosť: „až kým vás smrť nerozdelí“. Význam súhlasu ukazuje, že „sloboda a vernosť si neprotirečia, ba dokonca sa navzájom podporujú tak v medziosobných, ako aj v spoločenských vzťahoch. Naozaj, pomyslime na škody, ktoré v spoločnosti globálnej komunikácie spôsobuje in ácia nesplnených sľubov... Dodržanie daného slova a vernosť sľubu sa nedajú kúpiť ani predať. Nemožno ich nanútiť silou, ale ani zachovať bez obety“.243

215. Biskupi Kene poznamenali, že „budúci manželia, príliš sústredení na deň sobáša, zabúdajú na to, že stoja pred záväzkom, ktorý trvá celý život“.244 Treba im pomôcť pochopiť, že sviatosť je nielen jedným okamihom, ktorý následne odchádza do minulosti a do spomienok, pretože má vplyv na celý ich manželský život, trvalým spôsobom.245 Plodivý význam sexuality, reč tela a gestá lásky prežívané v príbehu manželského páru sa stávajú „neprerušenou kontinuitou liturgického jazyka“ a „manželský život sa v určitom zmysle stáva liturgiou“.246

216. Možno tiež meditovať nad biblickými čítaniami a obohatiť chápanie zmyslu prsteňov, ktoré sa navzájom darujú, alebo iných znakov, ktoré sú súčasťou obradu. Nebolo by však dobré, keby vstúpili do manželstva bez toho, že sa spolu modlili jeden za druhého, prosili Boha o pomoc, aby boli verní a štedrí, spolu sa pýtali Boha, čo od nich očakáva, a svoju lásku zasvätili pred obrazom Panny Márie. Tí, ktorí ich sprevádzajú pri príprave na manželstvo, by ich mali nasmerovať tak, aby vedeli prežívať tieto okamihy viery, ktoré im môžu priniesť mnoho dobra. „Svadobná liturgia je jedinečný okamih, ktorý sa prežíva v rodinnom a spoločenskom kontexte slávnosti. Prvý z Ježišových zázrakov sa stal na svadobnej hostine v Káne: dobré víno Pánovho zázraku, ktoré obveseľuje zrod novej rodiny, je novým vínom zmluvy Krista s mužmi a ženami všetkých čias. [...] Často má celebrant možnosť obrátiť sa na zhromaždenie tvorené ľuďmi, ktorí sa málo zúčastňujú na cirkevnom živote alebo patria do odlišného kresťanského vierovyznania, či iného náboženského spoločenstva. Je to vzácna príležitosť na ohlasovanie Kristovho evanjelia.“247

Sprevádzať v prvých rokoch manželského života

217. Musíme uznať veľkú hodnotu toho, že manželstvo sa chápe ako otázka lásky – že vziať sa môžu len tí, ktorí si jeden druhého slobodne zvolili a navzájom sa milujú. Ak sa však láska stane len príťažlivosťou alebo vágnou náklonnosťou, spôsobí, že manželia budú trpieť mimoriadnou krehkosťou, keď sa ich náklonnosť dostane do krízy alebo keď fyzická príťažlivosť pominie. Keďže tieto nejasnosti bývajú časté, je nevyhnutné sprevádzať manželov v prvých rokoch manželského života tak, aby sa obohatilo a prehĺbilo ich vedomé a slobodné rozhodnutie patriť si navzájom a milovať sa až do konca. Čas zasnúbenia je neraz nedostatočný a rozhodnutie uzavrieť manželstvo pre rozličné dôvody uponáhľané, zatiaľ čo – akoby to nestačilo – dozrievanie mladých sa oneskoruje. Teda novomanželia sa nachádzajú v situácii, že musia dokončiť tú cestu, ktorú bolo treba prejsť ešte počas zásnub.

218. Na druhej strane chcem zdôrazniť, že jednou z výziev rodinnej pastorácie je pomôcť ľuďom spoznať, že manželstvo nemožno chápať ako niečo uzavreté. Spojenie je reálne; je neodvolateľné a bolo potvrdené a posvätené sviatosťou manželstva. Ale pri spájaní sa manželia stávajú protagonistami, pánmi vlastného príbehu a tvorcami projektu, ktorý treba spoločne ďalej niesť. Pohľad sa obracia do budúcnosti, ktorú treba budovať deň po dni, s Božou milosťou – a práve preto sa od manželského partnera nežiada, aby bol dokonalý. Treba odložiť nabok ilúzie a prijať ho takého, aký je: nedokonalého, povolaného k rastu, na ceste. Keď je pohľad na manželského partnera neustále kritický, naznačuje to, že ani manželstvo nebolo prijaté ako projekt, ktorý treba spoločne budovať – s trpezlivosťou, pochopením, toleranciou a štedrosťou. To spôsobuje, že lásku postupne nahrádza inkvizičný a neúprosný pohľad, kontrolovanie zásluh a práv, protesty, súťaženie, sebaobrana. Manželia sa tak stávajú neschopnými vzájomnej podpory, aby mohli obaja dozrievať a rásť v jednote. Novomanželom je to potrebné prezentovať s realistickou jasnosťou – od samého počiatku – takým spôsobom, aby si uvedomili, do čoho vstupujú. „Áno“, ktoré si vymenili, je začiatkom cesty – s cieľom, ktorý je schopný prekonať to, čo môžu vnútiť okolnosti alebo prekážky, ktoré sa postavia do cesty. Prijaté požehnanie je milosťou a popudom na tejto vždy otvorenej ceste. Často pomôže, ak si sadnú, aby sa porozprávali, a rozpracovali svoj konkrétny projekt s jeho cieľmi, nástrojmi a detailmi.

219. Pamätám si jeden refrén, ktorý hovorí, že stojatá voda sa znečistí, pokazí. Práve to sa stáva, keď život lásky v prvých rokoch manželstva uviazne, prestane sa hýbať, nemá už ten zdravý nepokoj, ktorý ho poháňa vpred. Tanec projektovaný tou mladou láskou, tanec s tými očarenými očami plnými nádeje, sa nesmie zastaviť. Počas snúbenectva a v prvých rokoch manželstva práve nádej má v sebe silu kvasu, pomáha hľadieť ponad protivenstvá, kon ikty, nepredvídané okolnosti, vždy pomáha vidieť ďalej. Uvádza do pohybu každé očakávanie, aby sa človek uchoval na ceste rastu. Tá istá nádej nás pozýva, aby sme naplno žili súčasnosť a do rodinného života vkladali srdce, pretože najlepším spôsobom na upevnenie budúcnosti je dobre prežívať súčasnosť.

220. Kráčať znamená prechádzať cez rozličné etapy, ktoré nás povolávajú k štedrému darovaniu sa: od počiatočného dojmu charakterizovaného výrazne citeľnou príťažlivosťou sa prechádza k potrebe druhého človeka, ktorého vnímame ako súčasť vlastného života. Odtiaľ sa ide k chuti vzájomnej spolupatričnosti, potom k chápaniu celého života ako spoločného projektu, až k schopnosti klásť šťastie druhého nad svoje vlastné potreby, a k radosti, keď človek vidí svoje manželstvo ako dobro pre spoločnosť. Dozrievanie lásky znamená tiež naučiť sa „obchodovať“. Nie je to zištný postoj alebo komerčná hra, ale v konečnom dôsledku aplikácia vzájomnej lásky, pretože tento obchod je križovatkou vzájomných ponúk a zrieknutí pre dobro rodiny. V každej novej etape manželského života si treba sadnúť a znovu „zade novať“ dohody – tak, aby nebolo víťazov ani porazených, ale aby zvíťazili obe strany. V domácnosti sa rozhodnutia nerobia jednostranne – a dvojica preberá zodpovednosť za rodinu – ale každý dom je jedinečný a každá manželská syntéza odlišná.

221. Jednou z príčin, ktoré vedú k rozpadu manželstva, sú príliš vysoké očakávania ohľadom manželského života. Keď sa odhalí skutočnosť, limitovanejšia a problematickejšia než to, čo si ľudia vysnívali, riešením nie je rýchlo a nezodpovedne uvažovať nad rozlukou, ale prijať manželstvo ako cestu dozrievania, na ktorej je každý z manželov Božím nástrojom na napomáhanie rastu toho druhého. Zmena je možná – aj rast a rozvoj dobrých schopností, ktoré každý v sebe nesie. Každé manželstvo je „príbehom spásy“– a to predpokladá začínať z krehkosti, ktorá vďaka Božiemu daru a tvorivej, ušľachtilej odpovedi človeka postupne ustupuje čoraz pevnejšej a vzácnejšej skutočnosti. Azda najdôležitejšia úloha muža a ženy v láske je táto: navzájom si pomáhať byť viac mužom a viac ženou. Dať vyrásť znamená pomôcť druhému, aby sa vytvaroval vo vlastnej identite. Láska je preto „umeleckoremeselná“. Keď v Biblii čítame úryvok o stvorení muža a ženy, najskôr pozorujeme Boha, ako vytvára človeka (porov. Gn 2, 7), potom si všimne, že čosi podstatné chýba; vytvorí ženu a vzápätí vidí prekvapenie muža: „Ach, teraz áno, táto áno!“ A potom, zdá sa, počuť podivuhodný dialóg, v ktorom sa muž a žena začínajú navzájom objavovať. Naozaj, aj v najťažších okamihoch ten druhý znovu prekvapí a otvoria sa nové dvere pre opätovné stretnutie – akoby to bolo prvý raz; v každej novej etape sa znovu navzájom „tvarujú“. Láska spôsobuje, že jeden čaká na druhého – s trpezlivosťou umeleckého remeselníka, ktorú zdedil od Boha.

222. Sprevádzanie musí povzbudzovať manželov, aby boli štedrí v komunikácii života. „V zhode s osobným a ľudsky úplným charakterom manželskej lásky správnou cestou pre plánovanie rodiny je cesta vzájomného dialógu medzi manželmi, rešpektovanie časov a ohľad na dôstojnosť partnera. V tomto zmysle treba znovu objaviť encykliku Humanae vitae (porov. 10 – 14) a apoštolskú exhortáciu Familiaris consortio (porov. 14; 28 – 35), aby sa opätovne prebudila ochota k plodeniu, ktorá je v kontraste s často nepriateľskou mentalitou voči životu... Zodpovedné rozhodnutie pre rodičovstvo predpokladá formovanie svedomia, ktoré je ,najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri‘ (Gaudium et spes, 16). O čo viac sa manželia vo svojom svedomí snažia počúvať Boha a jeho príkazy (porov. Rim 2, 15) a nechávajú sa duchovne sprevádzať, o to viac bude ich rozhodnutie vnútorne slobodné od subjektívnej svojvôle a od prispôsobovania sa štýlom správania v ich prostredí.“248 Zostáva platné, čo jasne vyhlásil Druhý vatikánsky koncil: „Manželia... majú v spoločnej zhode a spoločným úsilím utvárať správny úsudok, prihliadajúc jednak na svoje vlastné dobro a jednak na dobro detí, ktoré sa už narodili alebo ktoré sa môžu narodiť v budúcnosti; ďalej nech si všímajú materiálne i duchovné podmienky doby a životnej úrovne a napokon nech berú do úvahy dobro celej rodiny, občianskej spoločnosti i samej Cirkvi. Konečné rozhodnutie musia urobiť pred Bohom sami manželia.“249 Na druhej strane „treba povzbudiť k užívaniu metód, ktorých základom sú ,prirodzené zákony a obdobia plodnosti‘ (Humanae vitae, 11). Je potrebné objasňovať, že ,tieto metódy rešpektujú telo manželov, napomáhajú ich vzájomnú nežnosť a podporujú výchovu k pravej slobode‘ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2370). Treba vždy zdôrazniť, že deti sú obdivuhodným Božím darom, radosťou pre rodičov i pre Cirkev. Ich prostredníctvom Pán obnovuje svet“.250

Niektoré zdroje

223. Synodálni otcovia poukázali na to, že „prvé roky manželstva sú životne dôležitým a delikátnym obdobím, počas ktorého páry rastú v uvedomovaní si výziev a zmyslu manželstva. Z toho vychádza potreba pastoračného sprevádzania, ktoré pokračuje aj po slávení sviatosti (porov. Familiaris consortio, časť III.). V tejto pastorácii je veľmi dôležitá prítomnosť skúsených manželských párov. Farnosť je považovaná za miesto, na ktorom skúsenejšie páry môžu byť k dispozícii pre tie mladšie, s prípadnou účasťou cirkevných združení, hnutí a nových spoločenstiev. Manželov treba povzbudiť k základnému postoju prijatia veľkého daru detí. Treba zdôrazniť dôležitosť rodinnej spirituality, modlitby a účasti na nedeľnej Eucharistii, povzbudiť páry, aby sa pravidelne stretávali na podporu rastu duchovného života a solidarity v konkrétnych potrebách života. Liturgie, pobožnosti, sväté omše slávené pre rodiny najmä na výročie manželstva boli spomenuté ako životne dôležité na podporu evanjelizácie prostredníctvom rodiny“.251

224. Toto napredovanie je otázkou času. Láska potrebuje ochotný a nezištný čas, ktorý ostatné veci odloží nabok. Chce to čas na dialóg, na objatie bez ponáhľania, zdieľanie plánov, vzájomné počúvanie a nazeranie, ocenenie, posilnenie vzťahu. Niekedy je problémom uponáhľaný rytmus spoločnosti alebo časy dané pracovnými povinnosťami. Inokedy je problémom to, že spoločne strávený čas nemá kvalitu. Zdieľame len fyzický priestor, ale bez venovania pozornosti jeden druhému. Pastorační pracovníci a skupiny rodín by mali mladým alebo krehkým manželským párom pomáhať učiť sa stretávať v daných okamihoch, zastaviť sa jeden pred druhým, a tiež zdieľať momenty ticha, ktoré ich nútia prežívať prítomnosť manželského partnera.

225. Manželia s dobrou skúsenosťou „vyučovania“ môžu v tomto zmysle ponúknuť praktické prostriedky, ktoré im samým …