Svätý O N D R E J ...C O R S I N I -biskup,sviatok 4.február
30.11.1301 -6.1.1373
Významný talianský svätec 14.storočia...Pochádzal z bohatej zbožnej rodiny,bol jedináčik...Ale v mladosti viedol hriešny,neviazaný život,čo nesmierne trápilo jeho rodičov a hlavne zbožnú matku Gemmu...Tá sa stále modlila a prosila o obrátenie hriešneho mladíka...Matka napomínala svojho syna,ale on nedbal na napomínania...a matke sa vysmieval...tak mu matka poovedala pravdu o jeho narodení...že mala sen,kde sa jej snívalo,že porodila divého,zúrivého vlka...ktorý hrýzol ostrými zubami...ale potom vbehol do kostola a tam ho Ježiš zmenil v baránka...že z kostola vyšiel už pokojný,milý baránok...Tie slová sa zaryli do neskrotnej,prudkej duše mladíka...že sa dal na úprimné pokánie a zmenil svoj život...Vstúpil do kláštora karmelitánov a tam robil veľké pokánie a prijal aj tie najťažšie a potupné práce,čistil aj záchody a umýval dlážku...Neskôr sa rozhodol stať kňazom a neskôr ho zvolili aj za biskupa,hoci to nechcel prijať...13 rokov bol biskupom a riadil svojich podriadených k láske k Bohu a plnení svojich povinností...Na Vianoce r.1372 dostal znamenie z neba,že aby sa pripravil na svoju smrť ...že na Troch kráľoch umrie...a to sa i stalo ...umrel 6.1.1373 vo veku 71 rokov...
Život svätého Ondreja Corsini je jasným dôkazom toho, akú má Panna Mária moc pôsobiť na srdcia hriešnikov a na aký vysoký stupeň dokonalosti vedie svojich ctiteľov. O Ondrejovi sa píše, že si ho rodičia vyprosili od Boha a sľúbili, že ho zasvätia Panne Márii. Keď bola jeho matka v požehnanom stave, mala sen, že porodila vlka, ktorý pribehol ku karmelitánskemu kláštoru a pri vchode do kostola sa premenil na baránka…
Svätý Ondrej sa narodil v roku 1302 ako pokračovateľ šľachtického rodu Corsini vo Florencii. Jeho bezdetní rodičia dali Bohu sľub, že ak im požehná syna, zasvätia ho Panne Márii a službe Bohu. Ich prosba bola vypočutá. Presne na deň svätého apoštola Ondreja sa im narodil syn, ktorého k úcte svätého apoštola pomenovali Ondrej.
Vymodlený syn bol nielen pekný, ale aj životaschopný. Rodičia ho milovali. Dodával ich životu „správnu šťavu“ a tiež radosť, takže ho vychovávali ako poklad, ktorý im zverilo samotné nebo. Jeho vlohy rozvíjali múdrym učením, na srdce chlapca pôsobili vlastným príkladom, detské prehrešky karhali mäkkým prútom. Ondrej bol skrátka potešením svojich rodičov. Pokiaľ neprišlo trpké sklamanie.
Matka sa usilovala vychovať Ondreja v Božej bázni, no povahou veľmi živý chlapec matkine dobré rady a láskavé slová púšťal jedným uchom dnu, druhým von. Správal sa, akoby bol pripútaný reťazami k svetu a jeho márnym pôžitkom. Jeho vierou sa stala ľahkomyseľnosť, spoločnosť mu robila skazená mládež a plamene túžby po zábave a roztopašnosti šľahali v jeho duši čoraz vyššie. Ondrej sa tak každým dňom ponáral hlbšie do mora skazy a zatratenia, čím matke spôsoboval veľkú bolesť.
Matka Gemma degli Stracciabende kade chodila, tade nariekala nad synovým chovaním. Vo svojom žiali sa obrátila k Panne Márii so žiadosťou o obrátenie syna. Jej modlitba ani slzy bolesti neboli márne.
Jedného dňa sa Ondrej opäť správal voči matke neslušne. Vtedy mu celkom vážne povedala: „Choď odo mňa preč! Lebo ty si skutočne ten vlk, o ktorom sa mi zdalo v sne, že som ho nosila pod svojím srdcom.“
Drzý Ondrej odišiel, no vzápätí sa v jeho srdci rozhorel plamienok poslušnosti a zvedavosti. Vrátil sa k matke s prosbou, aby mu vysvetlila, čo svojimi slovami myslela. Ubolená matka mu so slzami v očiach vravela: „Keď som ťa ešte nosila pod srdcom, snívalo sa mi, že mám porodiť vlka, ktorý pribehol ku kostolu a premenil sa na baránka. Na druhý deň som ťa porodila. Sám dobre vieš, ako si dosiaľ žil. Rozhodne nie ako rozumný človek, ale ako vlk. Už je však čas, aby si sa stal baránkom a splnil sľub svojich rodičov, lebo si sa nenarodil nám, ale najsvätejšej Panne!“
Matkine slová Ondrejom hlboko otriasli a zároveň ako meč prenikli do jeho srdca. Pohľad na jej bolesť ihneď skrotil jeho ľahkomyseľnosť. V ľútosti padol pred matkou na kolená, zaraz však vstal a chvatne kráčal do blízkeho kostola karmelitánskeho rádu. Akoby sa skutočne stal z vlka baránkom. Vrúcne sa modlil pred obrazom Preblahoslavenej Panny. Po skončení modlitby mal v sebe všetko urovnané. Na margo toho sa rozhodol vstúpiť ku karmelitánom, aby tak odhodil svetské rúcho spoločne so svetským zmýšľaním a obliekol si nového človeka rehoľným odevom.
Kedysi ľahkovážny a roztopašný mladík vykonával, teraz už ako novic, tie najťažšie a najobyčajnejšie domáce práce s veľkou pokorou. V duchu pokánia konal najprísnejšie umŕtvovanie. Jeho ľahtikársky život plný zábav sa zmenil na svätý, nebeský. A hoci sa Ondrej staral o svoju spásu, nezabúdal ani na ostatných ľudí. Jeden jeho príbuzný, Giovanni Corsini, ochorel na nevyliečiteľnú chorobu. Aby zabudol na svoje bolesti, oddal sa tento zaslepenec hre. Celý deň hral s ostatnými kocky, takže jeho dom začali ľudia nazývať domovom hýrivcov. Ondrej ho ľutoval a rozhodol sa ho navštíviť.
„Sľubujem ti, že vyzdravieš, ak prestaneš hrať a osem dní sa budeš postiť a odporúčať Panne Márii,“ povedal mu a chorý Giovanni ho poslúchol. Začal konať pokánie a skutočne sa uzdravil.
Nebol to jediný prípad, kedy niekomu zázračne pomohol. Pán Boh odmenil Ondrejovu svätosť viacerými zázrakmi. Spomeniem aspoň jeden.
Vo Florencii žil veľmi bohatý muž, ktorému zomreli všetci synovia a zostala mu len jedna dcéra. Tá však trpela na suchotiny. Nešťastný otec zavolal k dcére tých najlepších lekárov, ale všetko bolo bez účinku. „Dieťa moje, čo žiadaš, aby som pre teba urobil?“ pýtal sa skormútený otec.
Dievčina sa rozplakala a pomedzi slzy vravela: „Drahý otecko, už mi niet pomoci, iba že by mi pomohli Pán Boh a Panna Mária. Pošli po Božieho sluhu Ondreja, aby sa za mňa modlil a pripravil mi nejaký liek. Ak mi toto nepomôže, potom som stratená.“
Utrápený otec sa hneď rozbehol do kláštora po brata Ondreja. Ten, keď prišiel k dievčaťu, vzal chlieb, namočil ho do vína a modlil sa: „Všemohúci Bože a Spasiteľ Ježišu Kriste, ktorý svojich veriacich sýtiš svojou krvou pod spôsobom chleba a vína, požehnaj tento chlieb, namočený do vína, aby tomuto dievčatku, ktoré dôveruje v tvoju pomoc, slúžil k uzdraveniu tela i duše.“ Potom podal chlieb dievčine. Sotva ho zjedla, hneď zaspala.
Keď sa neskôr po tuhom spánku prebudila, volala na otca: „Otecko, chytro mi podaj šaty, brat Ondrej ma volá!“ Obliekla sa a celkom zdravá odišla do kláštorného chrámu, aby tam vrúcne poďakovala Bohu za zázrak uzdravenia.
Predstavení navrhli Ondrejovi, aby sa učil teológiu a mohol byť vysvätený za kňaza. Ich návrh prijal a odišiel študovať do Paríža. V roku 1348 potom odcestoval do francúzskeho mesta Metz na generálnu kapitulu rádu a tu bol ustanovený provinciálom toskánskej provincie. Túto službu vykonával až do začiatku roku 1350. Počas tejto služby, ktorá netrvala ani dva roky, sa musel porátať s vážnou situáciou, ktorú spôsobila morová epidémia. Počas nej prežila vo Florencii zhruba len tretina obyvateľov. Ale ani táto „pliaga“ nezabránila, aby sa nepokračovalo v stavaní karmelitánskeho kostola. Posledným Ondrejovým zdokumentovaným činom v úrade provinciála je presné vyúčtovanie platieb za stavbu z 9. januára 1350.
Pápež Klement VI. ho medzitým bulou z 13. októbra 1349 dosadil na prázdny biskupský stolec vo Fiesole, v meste vzdialenom od Florencie asi osem kilometrov. Súčasne túto nomináciu oznámil katedrálnej kapitule kňazom aj ostatným v diecéze. Navyše udelil odpustky v súvislosti s účasťou na Ondrejovej konsekrácii. Legenda hovorí, že pokorný Ondrej sa ukryl v kartuziánskom kláštore, aby sa tejto cti vyhol, a až na základe videnia prijal neskôr post biskupa.
Svoj prvý úkon v episkopáte vykonal 28. marca 1350. Ondrej prerušil vyše storočnú tradíciu, podľa ktorej fiesolský biskup sídlil vo Florencii pri kostole Santa Maria in Campo. Ondrej chcel byť nablízku svojim ovečkám a blízko svojej katedrály, ktorá však bola veľmi zdevastovaná. A hoci biskupský palác vo Fiesole potreboval nutné opravy, rozhodol sa tam nasťahovať. Žil tam kláštorným spôsobom života spolu so šiestimi slúžiacimi a ďalšími dvoma karmelitánmi. Ani ako biskup sa nevzdal karmelitánskeho odevu: okolo bedier mal opásanú kovovú reťaz, ktorá sa zachovala dodnes. Veľmi precízne viedol účty týkajúce sa správy domu, biskupského úradu a príspevkov, určených Svätej stolici. Financoval a riadil rôzne práce pri stavaní a opravách kostolov a nemocníc. Dokonca aj vlastné služobníctvo ho podporovalo peniazmi, ktoré dostávali za svoju službu. Aby zabránil akejkoľvek forme zneužívania, vyhradil si rozdeľovanie cirkevných benefícií a trval na tom, aby ich správcovia boli hodní. Zvyčajne mal dvoch vikárov, ktorí mu boli nápomocní pri spravovaní diecézy, a ešte jedného, ktorý sídlil v Casentine. O náboženský život vo svojej diecéze sa staral prostredníctvom kánonických vizitácií. Život kňazov, ktorý bol dosť neutešený pre nevzdelanosť, zlé návyky, hry v karty a nosenie svetského odevu, vyžadoval zvláštnu bdelosť. Ondrej niektorých klerikov zaviazal, aby prišli po určitom čase na skúšky, ale odmietal tolerovať tých, ktorí sa prehrešovali proti celibátu. Aj kňazom, ktorí dovtedy nesídlili vo svojich farnostiach, dal lehotu, dokedy sa do svojich farností majú vrátiť. Ak tak nespravili, potrestal ich odňatím benefícií.
Pre ozdravenie kléru zriadil v roku 1372 bratstvo kňazov, ktorí mali svojím príkladom a pôsobením prispievať k intelektuálnej a morálnej formácii budúcich kňazov. Sám išiel príkladom a pridal si službu navyše – kázanie. Práve pre túto službu si na jeho hrobe môžeme prečítať jeden z mnohých výrokov: „Úžasný príkladom svojho života a svojou výrečnosťou“.
Nemenej sa staral o núdznych. Aj preto ho volali „otec a správca chudobných“, čo sa potvrdilo najmä v dôsledku morovej epidémie. Svedčí o tom prvý zdokumentovaný úkon jeho episkopátu, ktorým je opatrenie v prospech chudobných z 28. marca 1350. Vykonal ho formou „závetu na zbožné účely“, ku ktorým vyzýval. Diecéza mala na tieto účely získať prostriedky pre chudobných, ktoré potom rozdával „pre Božiu lásku“, a tiež pre vybavenie kostolov. Prísne dohliadal aj na príjmy, ktoré boli určené chorým a pútnikom.
Ondrej sa staral aj o sakrálne stavby. Pokračoval v obnove katedrály, s ktorou začal jeho predchodca. Tiež opravil biskupský palác a renovoval niekoľko kostolov, medzi ktorými bol aj kostol Santa Maria in Campo vo Florencii. Zvláštnu starostlivosť venoval kostolu vo Figline Valdarno, kde si prial miestnosť pre seba, aby sa sem mohol z času na čas uchýliť. Toto mestečko totiž ležalo v odľahlej časti jeho diecézy a bolo ideálne na nerušené chvíle samoty.
Biskup Ondrej rozhodne nazaháľal. 1. júla 1368 posvätil oltár kostola benediktínskeho opátstva vo Fiesole a 25. marca 1369 aj mariánsky oltár. Založil kláštor pustovníčok Santa Maria del Fiore, ktorý sa neskôr preložil do Florencie.
Zachovali sa aj svedectvá ohľadne jeho úsilia o zmierenie. Preláti a bohatí obchodníci z Florencie a Fiesole, ba aj vplyvní občania miest Prato, Pistoia a iných, sa obracali na Ondreja ako na nestranného a neúplatného sudcu.
Svätý Ondrej zastával svoj úrad do veku 71 rokov, nikdy nezabúdajúc na pravidlo, že čím vyššiu dôstojnosť zastáva, tým musí byť jeho život svätejší a kajúcejší. A hoci bol na seba veľmi prísny, voči iným, zvlášť voči hriešnikom, bol neobyčajne láskavý. O jeho pokore a o tom, že bol skutočne „otcom chudobných“ svedčí i to, že každý štvrtok im umýval nohy.
Na Štedrý večer 1372 ochorel a na Troch kráľov, 6. januára 1373, sa v pokoji, plný radosti a predtuchy budúcej blaženosti, odobral na večnosť.
Jeho telo je uložené pod oltárom v jemu zasvätenej kaplnke karmelitánskeho kostola vo Florencii.
Nápis na Ondrejovom hrobe hovorí: „Bol vzatý Karmelu a daný Cirkvi a biskupskej službe vo Fiesole.“
29. apríla 1629 ho pápež Urban VIII. svätorečil, a v roku 1734 mu pápež Klement XII. (Lorenzo Corsini), zasvätil v rímskej Lateránskej bazilike novovybudovanú kaplnku svojho rodu.
Napriek tomu, že Ondrej bol vymodlené dieťa zasvätené Panne Márii, nebol od prvej chvíle taký zbožný, ako by si jeho matka priala. Ale nebeská Matka Mária dokázala skrotiť „divokú povahu“ svojho dieťaťa a priviesť ho na správnu cestu. A určite tak spraví s každým dieťaťom, ktoré jej s dôverou odporučíme.
Modlitba k Panne Márii za novorodenca
Ó, Mária, Nepoškvrnená Matka, obraciam sa na teba pre radosť, ktorú si zažila pri narodení Ježiša, svojho Božského Syna. Vezmi pod svoju ochranu všetky deti, ktoré sa dnes narodia na celom svete. Získaj pre nich milosť svätého krstu a bez prestania ich ochraňuj. V deň, keď prvýkrát prijmú Boha lásky, nech ich ešte čisté a nevinné srdcia pochopia tlkot srdca Eucharistického Srdca Ježišovho a navždy sa s ním zjednotia. Amen.
4. februára.
Sv. Ondrej Korsini, biskup.
I stalo sa, ako si žiadali. Na deň sv. Ondreja apoštola narodil sa im synček, ktorého ku cti sv. apoštola nazvali Ondrejom.
Pekný a nádejeplný chlapčok bol životom, láskou, jedinou radosťou svojich rodičov; oni ho vychovávali jako poklad, im z neba sverený, vychovavali jeho vlohy múdrym učením, vplývali na jeho srdce vlastným príkladom, karhali detinskú nemravnosť mäkkým prútom, so stromu lásky srezaným, dobre pamätajúc na príslovie: «Sprostosť uviazaná je na srdce chlapca, prút však odníma ju s neho»;
Ondrej bol na potešenie svojim rodičom. Úbohí však rodičia, ako trpko ste mali byť zklamaní! Matka hľadela syna svojho v bázni Božej vychovať; Ondrej však, dľa povahy veľmi živý, nevšímal si dobrých naučení matkiných, akoby okovami pripútaný k svetu a pôžitkom jeho márnym, pohrúžil sa do viery ľahkomyseľnej a zkazenej mládeže; plamene chtivosti zábav a roztopašnosti vždy vyššie a vyššie šľahaly v jeho duši, utlačujúc útle kvietky nevinnosti a mravnosti; čo deň hlbšie ponoroval sa v more zkázy a zatratenia.
Ondrej odstúpil, hneď sa však k matke nazpät vrátil, prosiac ju, aby mu vysvetlila obsah týchto slov, ktoré hlboko vrazily sa do jeho srdca. So slzami preriekla k nemu matka: «Keď som ťa ešte pod srdcom nosila, zdalo sa mi, že mám porodiť vlka, ktorý vbehol do kostola, premenil sa v baránka. Deň na to porodila som teba. Ako si žil vieš dobre; v skutku nie jako rozumný človek, lež jako vlk.
Už je čas, aby si sa stal baránkom a vyplnil sľub rodičov svojich. Lebo si nebol narodený nám, ale najsvätejšej Panne!» Hlboko dotkli sa slová tieto srdca Ondrejovho; bolesť matkina skrotila jeho ľahkomyseľnosť; padol na kolená pred milou matkou a hneď vstanúc, pospiechal do blízkeho kostola rádu Karmelitov, a ako keby sa v skutku stal z vlka baránkom, pred obrazom blahoslavenej Panny vrúcne sa modlil.
Jeden z jeho príbuzných, Ján Korsini, ochorel na smrteľnú nemoc. Aby zabudol na svoje bolesti, oddal sa zaslepenec hre; hral sa celý deň v kôstky, tak že dom jeho ľudia nazývali vôbec domom hýrivcov. Zo sústrasti šiel sv. Ondrej k nemu a sľúbil mu, že ho nemoc nechá, ak prestane sa hrať, bude osem dní sa postiť a odporúčať sa Panne Márii. Nemocný nasledoval radu svätého a činiac pokánie, uzdravený bol.
Úbohé dievča dalo sa do plaču, rieknuc: «Milý otče! mne sa nedá pomocť, iba že by mi pomohol Boh a Panna Maria; lež pošli, prosím ťa, k sluhovi Božiemu, Ondrejovi, aby sa za mňa modlil a nejaký liek mi pripravil; ak mi to nepomôže, ztratená som.» Utrápený otec bežal hneď do kláštora pre brata Ondreja.
Potom podal chlieb dievčaťu, ktoré na to zaspalo, a keď sa zobudilo, zvolalo pevným hlasom: «Otče, matko, dajte sem chytro moje šaty, brat Ondrej ma volá!» Obliekla, šla celkom zdravá do kláštorného chrámu a vzdávala tam vrúcne vďaky Bohu. Sv. Ondrej na žiadosť svojich predstavených učil sa bohoslovie a vysvätený bol za kňaza.
Následkom toho pristúpilo sa k novej voľbe, ale vtedy jedno dieťa v zástupe hlasité vykríklo: «Boh sám ustanovil Ondreja za pastiera, on je u Kartusiánov, tam ho najdete.» — Ihneď išlo vyslanstvo k svätému, ktorý poslúchnuc pokynutie Božie, vysvätený bol za biskupa v 58. roku veku svojho. Tento svoj úrad zastával on do 71. roku svojho, majúc vždy za pravidlo, že čím vyššiu dôstojnosť zastáva, tým svätejší a kajúcnejší musí byť život jeho.
Na seba bol nad mieru prísny, k iným, zvlášte k hriešnikom, nad mieru láskavý. On bol otcom chudobných, ktorým každý štvrtok nohy umýval. Nepriateľov zmieriť a spory vyrovnávať nikto tak nevedel ako on, slovám jeho nikto nemohol odolať. Vo vianočný svätvečer roku 1372, onemocnel, priam keď sa na utiereň pripravoval, a 6. januára 1373, zomrel pokojne, plný radosti a predtuchy budúcej blaženosti svojej.
Telo jeho pochované je v chráme Pána Karmelitskom vo Florencii.
Mnohý nemocný rád by si dal zavolať sv. Ondreja Korsiniho, aby mu pomohol, keby on ešte na žive bol. On však žil v Taliansku a už dávno zomrel. Ale nieto blízko nás druhého, ktorý by nám a to ešte istejšie pomôcť mohol? Cirkev katolícka je ten lekár, ktorá nám vždy a všade k pomoci prispieva.
Sv. Jakub apoštol píše: «ak je chorý nikto medzi vami, nech zavolá kňaza Cirkvi, aby sa modlil nad ním a pomazal ho olejom v mene Pána. Modlitba viery uzdraví nemocného a uľaví mu Pán a jestli je v hriechoch, odpustené mu budú», t. j. nech príjme sviatosť posledného pomazania. Že však mnohí touto sviatosťou úľavy, útechy a zdravia nenabývajú, toho ona nie je príčinou, lež sám nemocný, preto že nemá živej viery, a nasledovne tej nadprirodzenej pomoci nie je hoden.
Nemožno ti sv. Ondreja k sebe povolať, povolaj k sebe Toho, ktorý pravil: «Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a obťažení ste, a ja vás občerstvím.» Nemocný človek nevládne prísť k Spasiteľovi do chrámu, prichádza preto On sám k nemu v Sviatosti oltárnej. Mnohí nežiadajú si však tohoto pomocníka, a keď si Ho žiadajú, nemajú viery, nádeje a lásky a preto nezaslúžia, aby im Spasiteľ pomohol.
Je síce povinnosťou každého nemocného, dať zavolať k sebe lekára; lekár sa preto mnoho musel učiť, aby poznal nemoce; rastliny tiež len pre človeka stvoril Boh: ale nad lekárom a rastlinami stojí všemohúci Boh, od ktorého to konečne závisí, dovede-li lekár nemoc poznať, pravý liek predpísať a má-li liek nemocnému aj pomôcť. Na to by žiadon nemocný nemal zapomenúť. Nemocní jako že si hľadia obľahčiť v nemoci?
Nemoc je jako čas pôstu a kajúcnosti, ktorý človeku k dobrému poslúžiť môže, jestli ho náležíte použije. Môžeš teda potešenie svoje v čas nemoci hľadať v Spasiteľovi Ježišu Kristu, alebo v márnom svete. Rozváž, čo je lepšie, a podľa toho jednaj.
Modlitba.
Pane Ježišu Kriste! Ty lekáru nemocných, ktorý si sa o to postarať ráčil, aby sme v nemoci bez útechy a pomoci neostali: popraj mi milosti, abych v nerestiach vždy len u Teba pomoc hľadal a k svetu len podľa vôle Tvojej sa utiekal. Amen.
Sviatok: 6. január -preložený na 4.február
* 30. november 1302 Florencia, Taliansko
† 6. január 1373 Fiesole, Taliansko
Význam mena: mužný, odvážny, pevný (gr.)
Atribút: biskupský pastorál (berla)
Sv. Ondrej Corsini sa narodil 30. novembra 1302 vo Florencii v šľachtickej
sv. Ondrej Corsini v extáze
rodine. Jeho rodičia boli nábožní, no bezdetní. A tak urobili sľub Panne Márii, že ak im Boh na jej príhovor požehná syna, zasvätia ho jeho službe. Ich prosba bola vypočutá, narodil sa im syn, ktorému dali meno podľa svätca, ktorý mal v ten deň sviatok – sv. Ondrej apoštol. Rodičia svojho syna vychovávali k dobrému slovom i príkladom. No Ondrej sa dal zviesť chodníčkami zlých kamarátov a skazených dievčat. Upadal stále nižšie. Jeho matka sa so slzami v očiach modlievala a úpenlivo za neho prosila. Po mnohých nádejach i sklamaniach Ondrej vstúpil do seba. Rozhodol sa zasvätiť svoj život Bohu v karmelitánskom kláštore. Tam robil tie najťažšie práce a prísne sa kajal za svoje hriechy. Musel veľmi odolávať pokušeniam a bývalým kamarátom. Neskôr začal študovať teológiu a v roku 1328 bol vysvätený za kňaza. Stále žil v kláštore vo Florencii. Z roku 1344 existuje o ňom hodnoverná zmienka, podľa ktorej žil vtedy v kláštore v Pise, no v júni toho istého roku bol už znova vo Florencii vo funkcii poradcu. V roku 1348 sa stal toskánskym provinciálom. V roku 1349 sa stal biskupom v meste Fiesole pri Florencii. Vo veciach bol veľmi presný a dôkladný. Vo svojom biskupstve sa snažil zaviesť poriadok. Obnovoval, reštauroval cirkevné budovy, o každej všetko dôsledne zapísal. Aj ako biskup si zachoval prísny spôsob rehoľného života. Pápež Urban V. ho poveril, aby zmieril znepriatelených šľachticov v Bologni a Miláne. Sprvoti nemal úspech, dokonca ho zatkli, no neskôr sa mu podarilo docieliť pokoj. Zomrel 6. januára 1373 po krátkej ťažkej chorobe. Hneď po smrti si ho uctievali ako svätého. Oficiálne bol vyhlásený za svätého 22. apríla 1629. V niektorých krajinách sa jeho spomienka slávi 6. januára, v deň jeho smrti.
Corsini viedol divoký a roztopašný život, kým ho pokarhanie od matky nepriviedlo do kostola Santa Maria del Carmine , kde sa rozhodol pripojiť ku karmelitánom ako kňaz a mních . V reholi vykonával rôzne úlohy, až s nevôľou prijal svoje biskupské miesto. Aby prijal túto pozíciu, uvalil na seba väčšie umŕtvovanie , než aké vyžadoval rád, a oddal sa biednej situácii chudobných.
Úcta k zosnulému biskupovi bola po jeho smrti taká hlboká, že pri jeho hrobe boli hlásené zázraky. Dlhoročná a populárna oddanosť Corsini viedla k tomu, že pápež Eugen IV. potvrdil jeho blahorečenie 21. apríla 1440 a pápež Urban VIII. ho 22. apríla 1629 kanonizoval za svätého.
Raný život
Andrew Corsini sa narodil vo Florencii 30. novembra 1302 v šľachtickej a preslávenej rodine Corsini , ako jedno z dvanástich detí narodených Nicholasovi Corsinimu a Peregrine (niektoré zdroje uvádzajú Gemmu) degli Stracciabende. Bol pomenovaný na počesť svätého Ondreja , ktorého sviatok bol. Pred narodením ho rodičia zasvätili Bohu pod ochranou Presvätej Bohorodičky .
karmelitán
Corsini sa pripojil ku karmelitánom vo Florencii v roku 1318 pre svoj noviciát a začal život veľkého umŕtvovania . V roku 1328 bol vysvätený za kňaza a svoju prvú omšu slúžil v pustovni, aby sa vyhol obvyklým rodinným oslavám. Corsini začal kázať vo Florencii a potom bol poslaný na štúdiá na Univerzitu v Paríži a neskôr do Avignonu , kde býval so svojím bratrancom kardinálom Pietrom Corsinim. V roku 1332 sa vrátil do Florencie a bol vybraný za priora svojho kláštora. Stal sa známym ako „apoštol Florencie“. V roku 1348 bol vymenovaný za toskánskeho provinciála rádu na zasadnutí generálnej kapituly v Metz .
13. októbra 1349 ho pápež Klement VI vymenoval za biskupa vo Fiesole . Keď sa neochotný Corsini dozvedel o tomto vymenovaní, ukryl sa. Nápis na jeho hrobe uvádza, že „bol vytrhnutý z Karmelu do kostola a mitra Fiesole“. Z toho možno vznikla legenda, že utiekol a že ho dieťa objavilo v charterovom dome v Enne a neskôr prijal menovanie za biskupa ako výsledok videnia.
Zdvojnásobil svoju askézu ako biskup, nosil si ľanovú košeľu a spal na posteli z viniča. Vo Fiesole , severovýchodne od Florencie, získal povesť mierotvorcu medzi súperiacimi politickými frakciami a za svoju starostlivosť o chudobných. Pápež Urban V. ho poslal do Bologne ako pápežského legáta , aby zacelil prietrž medzi šľachticmi a ľudom. "Jeho rodinné vzťahy ho urobili prijateľným pre šľachtu a jeho život v chudobe si ho obľúbil medzi chudobných a podarilo sa mu priniesť mier."
Corsini vymenoval dvoch vikárov, aby mu pomáhali pri riadení jeho diecézy, a medzi diecéznymi kňazmi presadzoval disciplínu. Jeho príhovoru sa pripisovalo množstvo zázračných uzdravení.
Uvádzalo sa, že v roku 1372 alebo 1373 , keď slúžil na Štedrý večer polnočnú omšu , sa mu zjavila Presvätá Bohorodička a oznámila mu, že na sviatok Troch kráľov opustí tento svet . Stalo sa, že ochorel na vianočnú noc a zomrel, ako bolo predpovedané, 6. januára 1373 alebo 1374. Jeho telesné pozostatky boli prevezené do Florencie večer 2. februára 1374 a neskôr sa zistilo, že sú neporušené Incorruptibility - Wikipedia exhumácia v roku 1385. Miesto jeho pohrebu bolo poškodené v roku 1771, ale jeho pozostatky zostali nedotknuté.
Úcta
Zázraky sa po jeho smrti tak rozmnožili, že pápež Eugen IV. dovolil mu verejnú pobožnosť, hoci to bolo potvrdené až neskôr. Pápež Eugen IV blahorečil Andrewa Corsiniho 21. apríla 1440. Medzi zázraky pripisované Corsiniho zásahu patrilo víťazstvo Florencie nad Milánčanmi v bitke pri Anghiari 29. júna 1440. V rokoch 1465 a 1466 boli podané petície pápežovi Pavlovi II. kanonizáciu a pápež vymenoval komisiu, ktorá záležitosť vyšetrila, hoci neprišla k žiadnemu záveru. Pápež Urban VIII kanonizoval Corsiniho 22. apríla 1629.
V roku 1675 po jeho kanonizácii dali členovia rodu Corsini postaviť v karmelitánskom kostole Santa Maria del Carmine kaplnku Corsini ako vhodnejšie miesto na odpočinok jeho telesných pozostatkov. Pápež Klement XII , rodným menom Lorenzo Corsini, postavil v rímskej Bazilike svätého Jána v Lateráne nádhernú kaplnku zasvätenú jeho príbuzným.
V roku 1702 alebo 1703 bola postavená socha na jeho počesť a umiestnená pozdĺž kolonády na Námestí svätého Petra .
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Andreas Corsini
4.február
Postavení:
biskup O.Carm.
Úmrtí:
1373
Atribúty:
karmelitánsky alebo biskupský odev, vlk či ovce, P. Mária, niekedy je uvádzaný aj meč
ŽIVOTOPIS
Pochádzal z Florencie. Tu neskôr vstúpil do karmelitánskeho rádu. V roku 1348 bol na generálnej kapitule v Metoch vo Francúzsku ustanovený toskánskym provinciálom. V októbri 1349 sa stal biskupom vo Fiesole. Vynikal horlivosťou, rozvážnosťou a podivuhodnou láskou.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
OTEC chudobných
Narodil sa 30. 11. 1301 vo Florencii v Taliansku do šľachtického rodu Mikuláša Corsini a Gemmy roz. Stracciabende. Modlitbami rodičov bol vyprosený s prísľubom Panne Márii, že jej bude po narodení zasvätený. Ondrejova matka mala sen, že porodila vlka, ktorý sa zmenil na baránka. Napriek úsiliu rodičov o zbožnú výchovu si Ondrej zamiloval zlú spoločnosť, nočné hýrenie, ženy a náruživé hry. Jeho matka Peregrina však vytrvalo vzývala Matku Božiu a prosila o jeho záchranu. Obrátenie bolo náhle a dokonalé. Matka bolesť zlomila jeho vzdorovitosť. Uznal svoje previnenie, zriekol sa dokonca kniežatstva i majetku a vstúpil do kláštora karmelitánov, kde pokorne konal najnižšie práce. Bol aj naďalej pokúšaný, ale zvíťazil a roku 1328 sa stal kňazom. Základom jeho pokánia bola láska a pokora. Usilovne pracoval na obrátení hriešnikov. Svojmu strýkovi Jánovi, ktorý sa zdal nevyliečiteľne chorý a prepadnutý hráčstvo so zlými kamarátmi, sľúbil uzdravenie, ak sa s nimi rozíde, osem dní sa bude postiť a odovzdá sa Panne Márii. Strýko ho poslúchol, obrátil sa a bol uzdravený. Legendy rozpráva o uzdravení desaťročnej dcéry boháča, ktorá mala tuberkulózu a lekári jej už nedávali nádej. Slepému žobrajúcemu otcovi niekoľkých malých detí zase navrátil zrak.
Vymenovanie za biskupa Fiesole z 13. 10. 1349 pápežom Klementom VI. prijal ako Božiu vôľu. Prísnosť života nezmenil a horlivosť zdvojnásobil. Žil veľmi skromne a asketicky. Naďalej nosil karmelitánsky hábit a tiež reťaz okolo pása. Bol veľmi dôsledný as mimoriadnou presnosťou osobne viedol účty o správe biskupstva a príspevkov Svätej stolici. Na biskupstve ponechal len dvoch rádových spolubratov a šesť zamestnancov. Obnovil katedrálu aj biskupské sídlo vo Fiesole pri Florencii. Prostredníctvom kanonických vizitácií dbal o náboženský život v celej diecéze, kde obzvlášť naprával neutešený život kléru, ktorý nedával ľudu potrebný vzor.
Jeho povolanie na večnosť mu bolo zjavené vopred počas štedrého večera. Hneď po smrti bol ctený ako svätec. Jeho telo bolo prenesené do karmelitánskeho chrámu vo Florencii vzdialeného asi 8 km od Fiesole a je uložené pod oltárom v jemu zasvätenej kaplnke.
Svätorečený bol 29. 4. 1629 pápežom Urbanom VIII. a pápež Klement XII. k jeho pocte nechal v roku 1734 vybudovať kaplnku pri sv. Jána v Lateráne.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
U tohto svätca sa na rozjímanie hodí rebríček hodnôt, ktoré jeho život utvárali as ktorým by sme aj my mohli svoj život oveľa lepšie utvárať. Začnem sa o to snažiť.
Bože, Ty si povedal, že sa tí, ktorí šíria pokoj, budú nazývať Tvojimi synmi; urob, aby sme na príhovor svätého Ondreja, horlivého šíriteľa pokoja, bez prestania presadzovali takú spravodlivosť, ktorá jediná môže zaručiť trvalý a pravý mier medzi všetkými ľuďmi. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Svätý
Andrej Corsini
O.Carm.
biskup z Fiesole
cirkvi
rímskokatolícky kostol
Diecéza
Fiesole
Pozri
Fiesole
Menovaný
13. októbra 1349
Nainštalované
c. 1350
Obdobie sa skončilo
6. januára 1373
Predchodca
Fulgino Carboni
Nástupca
Neri Corsini
objednávky
Vysvätenie
1328
od Francesca Silvestriho
Zasvätenie
c. 1350
od Angela Acciaioliho
Osobné údaje
narodený
Andrea Corsini
30. novembra 1302
Florencia , Florentská republika
Zomrel
6. januára 1373 (70 rokov)
Fiesole , Florentská republika
Svätosť
Sviatok
6. január
9. január (karmelitáni)
Uctievaný v
rímskokatolícky kostol
blahorečený
21. apríla 1440
Rím , Pápežské štáty
pápežom Eugenom IV
Kanonizované
22. apríla 1629
Bazilika svätého Petra , Rím, Pápežské štáty,
pápež Urban VIII.
Atribúty
Držanie kríža
Vlk a jahňa mu pri nohách
Plávajúce na oblaku nad bojiskom
Mitra
Biskupský odev
Karmelitánsky habit
Záštitu
Florencia
Fiesole
Diplomati
Proti občianskym nepokojom
Proti nepokojom
Svätyne
Santa Maria del Carmine