Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 111
18. február 1945
1 „Prekvapuje ma, že Krstiteľ tu nie je," povie Ján Učiteľovi.
Všetci sú na východnom brehu Jordánu, pri slávnom brode, kde svojho času krstil Krstiteľ.
„A nie je ani na druhom brehu," poznamená Jakub.
„Znova ho zdrapli, dúfajúc v ďalší mešec," uvažuje Peter. „Tí Herodesovi ľudia si iste zaslúžia kríž!"
„Prejdeme tam a spýtame sa," povie Ježiš.
Prejdú a pýtajú sa prievozníka na druhom brehu: „Krstiteľ tu už nekrstí?“
„Nie. Je na hraniciach so Samáriou. Takto sme dopadli! Svätec sa musí usadiť pri Samaritánoch, aby sa zachránil pred obyvateľmi Izraela.
2 A čudujete sa, že nás Boh opúšťa? Ja sa čudujem len jednému - že neurobí z celej Palestíny Sodomu a Gomoru!"
„Neurobí to kvôli spravodlivým, ktorí sú v nej, kvôli tým, ktorí, hoci ešte nie sú úplne spravodliví, pociťujú smäd po spravodlivosti a nasledujú náuku tých, ktorí ohlasujú svätosť," odpovie Ježiš.
„Teda dvoch. Krstiteľa a Mesiáša. Prvého poznám, lebo som mu tiež poslúžil tu pri Jordáne, keď som k nemu privážal na kompe niekoľkých veriacich a nechcel som nič, lebo on hovorí, že sa treba uspokojiť so spravodlivým ziskom. Zdalo sa mi spravodlivé uspokojiť sa so zárobkom, ktorý som dostal za ostatné služby, a že by bolo nespravodlivé žiadať si zaplatiť za to, že som priviezol nejakú dušu na očistenie. Priatelia ma mali za blázna. Ale napokon... Som spokojný s tým, čo mám. Kto by sa sťažoval? Ostatne, vidím, že ešte neumieram od hladu, a dúfam, že pri smrti sa bude na mňa usmievať Abrahám."
„Konáš správne, človeče. Kto si?" opýta sa Ježiš.
„Ó, mám veľmi slávne meno a smejem sa tomu, lebo mojou jedinou múdrosťou sú veslá. Volám sa Šalamún."
„Si natoľko múdry, že rozoznáš, že kto spolupracuje na očisťovaní, nesmie ho poškvrniť peniazmi. Ja ti hovorím: Nielen Abrahám, ale Boh Abraháma sa bude usmievať na teba pri smrti ako na verného syna."
„Ó, Bože! Hovoríš to naozaj?
3
Kto si?"
„Som spravodlivý."
„Počuj, povedal som, že v Izraeli sú dvaja - jeden je Krstiteľ a druhý Mesiáš. Si ty Mesiáš?"
„Ja som to."
„Ó, večné milosrdenstvo! Ale... jedného dňa som počul rozprávať farizejov... No... nehovorme o tom... Nechcem si zašpiniť ústa. Ty nie si taký, ako hovorili. Majú jazyky rozdvojené viac než vretenice!"
„Ja som to a hovorím ti: Nie si veľmi ďaleko od Svetla. Zbohom, Šalamún. Pokoj s tebou."
„Kam ideš, Pane?" Muž je v rozpakoch zo zjavenia Ježiša a prešiel na úplne odlišný tón. Prv bol dobráčisko, ktorý hovoril. Teraz je veriaci, ktorý sa klania.
„Do Jeruzalema cez Jericho. Idem na sviatok Stánkov."
„Do Jeruzalema? Ale... aj ty?"
„Aj ja som synom Zákona. Neruším Zákon. Dávam vám svetlo a silu, aby ste ho dokonale nasledovali."
„Ale Jeruzalem ťa už nenávidí! Chcem povedať - mocní, farizeji z Jeruzalema. Povedal som ti, že som počul..."
„Nevšímaj si ich. Robia si svoju povinnosť. To, o čom si myslia, že je ich povinnosť. Ja si robím svoje. Veru hovorím ti, že kým nepríde hodina, nič nezmôžu."
„Aká hodina, Pane?" pýtajú sa učeníci aj prievozník.
„Hodina triumfu temnôt."
„Budeš žiť až do konca sveta?"
„Nie. Nastane temnota strašnejšia ako temnota vyhasnutých hviezd a temnota našej Zeme, mŕtvej so všetkými jej ľuďmi. A bude to, keď ľudia udusia Svetlo, ktorým som ja. V mnohých už zločin nastal. Zbohom, Šalamún."
„Idem s tebou, Učiteľ."
„Nie. Príď o tri dni do Bel Midráš. Pokoj s tebou."
4 Ježiš sa vydáva na cestu so zamyslenými učeníkmi.
„Na čo myslíte? Nebojte sa ani o mňa ani o seba.
Prechádzali sme cez Dekapol a Pereu a všade sme videli pracovať na poliach roľníkov. Niekde bolo na pôde ešte strnisko s pýrom, vyprahnutá, tvrdá pôda, pokrytá burinou, ktorej semená z pustých stepí priviali a zasiali letné vetry. Boli to polia lenivcov a pôžitkárov. Inde bola už pôda otvorená pluhom a ohňom i rukami očistená od kameňov, kríkov a buriny. A to, čo predtým bolo zlé, čiže neužitočné rastliny, zmenilo sa na dobré očistením ohňom a vyrezaním - na hnojivo, na soli potrebné pre plodnosť. Zem plakala od bolesti čepele, ktorá ju otvárala a rezala, a od hryzúceho ohňa, ktorý sa plazil po jej ranách. Ale na jar sa krajšia bude smiať a povie: ,Človek ma trápil, aby mi dal túto hojnú úrodu, ktorá ma skrášľuje.' Toto boli polia horlivcov. Inde bola zem už mäkká, očistená aj od popola, skutočné svadobné lôžko pre sobáš hrudy so semenom a pre plodné spojenie, ktoré dá veľa bohatých klasov. To boli polia ľudí, ktorí svojou ušľachtilou pracovitosťou dosiahli takmer dokonalosť.
Rovnako je to i so srdcami. Ja som pluh a moje slovo je oheň, aby som pripravil ľudí na večné víťazstvo.
Sú tu aj ľudia, leniví alebo pôžitkári, ktorí sa o mňa ešte nezaujímajú, nechcú ma, uspokojujú sa svojimi neresťami, zlými vášňami, ktoré vyzerajú ako šaty zo zelene a kvetov, ale sú to bodliaky a tŕnie, čo na smrť zraňujú ducha, zväzujú ho a robia z neho otiepky raždia pre pekelný oheň. Nateraz sú také Dekapol a Perea... a nielen tieto. Nežiadajú ma o zázraky, lebo nechcú rez Slova a žiaru ohňa. Ale príde ich hodina. Inde sú takí, ktorí prijímajú tento rez a túto žiaru a uvažujú: ‚Je to bolestivé. Ale očistí ma to a urobí plodným pre dobro.' To sú tí, ktorí síce nemajú hrdinstvo konať, ale dovolia, aby som to urobil ja. Prvý krok po mojej ceste. Napokon sú takí, ktorí svojou ustavičnou starostlivou prácou napomáhajú mojej práci a nekráčajú, ale letia po Božej ceste. To sú verní učeníci - vy a iní, ktorí sú roztrúsení po Izraeli."
5 „Je nás však málo... proti toľkým. Sme bezmocní... proti mocným. Ako ťa ubrániť, keby ti chceli uškodiť?"
„Priatelia, spomeňte si na Jakubov sen. Videl nespočetný zástup anjelov vystupovať a zostupovať po rebríku siahajúcom z neba k patriarchovi. Zástupy, a predsa to bola len časť anjelských légií... Nuž, a keby aj všetky zástupy, ktoré velebia Boha v nebi, zostúpili okolo mňa na obranu, keď nastane hodina, nič nezmôžu. Spravodlivosť sa musí naplniť...“
„Chceš povedať nespravodlivosť! Lebo ty si svätý a ak ti ublížia, ak ťa nenávidia, sú nespravodliví."
„Preto hovorím, že v niektorých ľuďoch sa zločin už naplnil. Kto prechováva myšlienku na vraždu, už je vrah, kto myšlienku na krádež, už je zlodej, kto myslí na cudzoložstvo, už je cudzoložník, kto na zradu, už je zradca. Otec to vie i ja to viem. Ale on ma nechá ísť. A ja idem. Lebo preto som prišiel. Avšak zrno ešte dozreje a bude zasiate raz a ešte raz, kým ľudia dostanú Chlieb a Víno za pokrm."
„Potom sa vystrojí hostina radosti a pokoja!"
„Pokoja? Áno. Radosti? Tiež. Ale... ó, Peter, ó, priatelia! Koľko sĺz bude medzi prvým a druhým kalichom! A iba potom, čo sa vypije posledná kvapka tretieho kalicha, nastane veľká radosť pre spravodlivých a bezpečný pokoj pre ľudí dobrej vôle."
„A ty tam budeš, všakže?"
„Ja... ? Chýba azda niekedy pri obradoch hlava rodiny? A nie som ja hlavou veľkej Kristovej rodiny?"
6 Šimon Horlivec, ktorý nikdy nehovoril, povie akoby pre seba: „,Kto je ten, čo prichádza... v odeve červenom, ten, čo sa skvie vo svojom rúchu, vykračuje v plnej sile?' —‚Ja som, ktorý hlásam pravdu, mocný na spásu.' — ,Prečo je tvoj šat červený a tvoje rúcho ako rúcho šliapača v lise?' — ,Lis som šliapal sám a z národov nebol nik pri mne.' — ,Lebo som mal deň pomsty na mysli a prišiel rok môjho vykúpenia.'"
* Pozri Iz 63, 1—4.*
„Ty si pochopil, Šimon," poznamená Ježiš.
„Pochopil som, môj Pane."
Ježiš so Šimonom hľadia na seba. Ostatní sa na nich zarazene pozerajú a pýtajú sa jeden druhého: „Hovorí o červených šatách, ktoré má na sebe Ježiš aj teraz, alebo o kráľovskom purpure, ktorým sa opáše, keď nastane jeho hodina?"
Ježiš sa utiahne a zdá sa, že už nepočúva.
Peter vezme Šimona nabok a pýta sa: „Ty si vzdelaný a pokorný, vysvetli mojej neznalosti svoje slová."
„Áno, bratku. Jeho meno je Vykupiteľ. Kalichy pokoja a radosti na hostine medzi človekom a Bohom a medzi zemou a nebom on sám naplní svojím vínom, vytlačiac seba samého v lise utrpenia z lásky k nám všetkým. A preto bude prítomný, napriek tomu, že mocnosti temnôt vtedy už zdanlivo udusia Svetlo, ktorým je.
7
Oj, treba ho veľmi milovať, tohto nášho Krista, lebo ho budú veľmi nenávidieť. Robme tak, aby nás v hodine opustenosti nezastihol vyčítavý Dávidov žalospev:
* Pozri Ž 22, 13-19.*
,Obkľučuje ma svorka psov (a medzi nimi aj my).'"
„Myslíš si to...? No my ho obránime i za cenu, že s ním zomrieme.“
„My ho obránime... Ale sme ľudia, Peter. Naša odvaha nám vyprchá ešte prv, ako mu polámu kosti... Áno. Budeme ako zamrznutá voda z neba, ktorú blesk roztopí na dážď a potom ju vietor na zemi znova zmrazí. Takí sme my! Takí veru! Terajšia naša odvaha byť jeho učeníkmi — lebo jeho láska a jeho blízkosť nás napĺňajú mužnou odvahou — sa rozpustí pod úderom blesku Satana a jeho diablov... A čo z nás zostane? Potom, po zbabelej a nevyhnutnej skúške, potom nás viera a láska znova zomknú a budeme ako kryštál, ktorý sa nebojí brúsenia. To však budeme vedieť a dokážeme to, keď ho budeme veľmi milovať, kým ho máme. Potom... áno, myslím, že potom nebudeme — podľa jeho slov — jeho nepriateľmi a zradcami."
„Ty si múdry, Šimon. Ja. . . som nevzdelaný. A pýtať sa jeho toľko vecí sa aj hanbím... A bolí ma, keď počujem, že sú to slzavé veci... Pozri sa na jeho tvár - zdá sa, že ju omýva tajný plač. Pozri sa na jeho oči. Nepozerajú sa ani na nebo, ani na zem. Pozerajú sa na svet, ktorý nepoznáme. A ako unavene a zhrbene chodí! Zdá sa zostarnutý vo svojom zahĺbení. Ó, nemôžem sa naňho pozerať! Učiteľ! Učiteľ! Usmej sa. Nemôžem ťa vidieť takého zarmúteného. Mám ťa rád ako syna a dal by som ti svoju hruď za vankúš, aby si sa vyspal a sníval o iných svetoch... Ó, odpusť, že som ti povedal ,syn'! To preto, že ťa milujem, Ježiš.“
„Som Syn... To meno je moje Meno. Ale už nie som smutný. Vidíš? Usmievam sa, lebo vy ste moji priatelia.
8
Aha, tam vzadu je Jericho, celé červené pri západe slnka. Dvaja z vás nech idú pohľadať ubytovanie. Ja a ostatní vás počkáme pri synagóge. Choďte."
A všetko sa končí, kým Ján a Júda Tadeáš odchádzajú pohľadať po hostinný dom.