Clicks1.1K

List hovorcovi KBS: Nevďačnosť, matka mnohých hriechov! Už o niekoľko hodín si pripomenieme boľševikmi zinscenovanú a za pomoci luteránskych sudcov prevedenú podlú justičnú vraždu kňaza a prezidenta prvej Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu

List hovorcovi KBS: Nevďačnosť, matka mnohých hriechov! Už o niekoľko hodín si pripomenieme boľševikmi zinscenovanú a za pomoci luteránskych sudcov prevedenú podlú justičnú vraždu kňaza a prezidenta prvej Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu.

Dôstojný pán Martin Kramara, hovorca KBS, už o niekoľko hodín si pripomenieme boľševikmi zinscenovanú a za za pomoci luteránskych sudcov prevedenú podlú justičnú vraždu kňaza a prezidenta prvej Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu.
Dovoľujem si Vám pre jeho aktuálnosť preposlať na povzbudenie list Msgr. Viktora Trstenského: Nevďačnosť, matka mnohých hriechov!

Dnes extrémistickí zástancovia bojového ateizmu znovu frontálne, bezočivo a bezcitne útočia na Boha, Cirkev, veriacich, zatvárajú naše chrámy a bránia nám už celé mesiace k prístupu k sviatostiam, predovšetkým k Eucharistii aj počas najväčších kresťanských sviatkov – Veľkej noci, ale aj hanobia mnohé osobnosti dejín slovenského národa, o ktorých píše Msgr. Trstenský, ešte oveľa rafinovanejšie a brutálnejšie.

Tento list Msgr. V. Trstenský v roku 1994 poslal aj prvému prezidentovi druhej Slovenskej republiky Michalovi Kováčovi ale aj najdôstojnejším otcom biskupom, predstaviteľom štátnej a politickej moci, ako aj hromadným oznamovacím prostriedkom. Verím, že sa hlas tohto Božieho muža dostane ku všetkým kompetentným aj dnes.

Boh Vás žehnaj.
Anton Čulen

Nevďačnosť, matka mnohých hriechov!
„Ak povieš o niekom, že je nevďačný, povedal si o ňom to najväčšie zlo,“ hovorí staré latinské príslovie. Pán Ježiš prechádzal okolo rozličných nerestí, hriechov, … skoro bez slova. Na nevďačnosť však zareagoval veľmi smutno. Bolo to vtedy, keď z malomocenstva uzdravil desať chorých a len jeden sa vrátil, aby poďakoval. „Či sa nestali čistými desiati?
A deväť ich je kde? Či sa nenašiel ani jeden, čo by sa bol vrátil a oslávil Boha, okrem toho cudzinca?“ (Lk 17, 18). Čo nám Slovákom povie náš Pán pri stretnutí sa s ním pred bránami jeho kráľovstva? Bude nami nadšený? Dal nám veľa prirodzených darov, teda hmotných i duchovných, a to už našim dávnym predkom a dáva ich aj nám. Dostali sme od neho prekrásnu zem a všetky prostriedky, ktoré nás môžu urobiť šťastlivými v tejto časnosti a raz i vo večnosti.

Našich dávnych predkov priviedol do týchto krásnych krajov okolo 6. storočia z ich pravlasti, čo sa rozprestierala na sever od Karpát a na východ od rieky Visly. Spočiatku museli slúžiť divokému turkotatárskemu národu Avarov. Z Božej vôle sa objavil medzi nimi knieža Samo, ktorému sa podarilo premôcť Avarov a tak oslobodiť Slovanov spod cudzej nadvlády. Žiaľ, táto sloboda netrvala dlho. Po smrti Samovej, Avari znovu opanovali týchto jeho chránencov. Od Avarov vybojovali si nad nimi vládu vojská Karola Veľkého.

Na začiatku 9. storočia Slovania sa dostali do silného a bezprostredného styku s vojenskou a s kultúrnou mocou Franskej ríše. Slovanské kmene, čo bývali na oboch brehoch rieky Moravy, nazývali sa spoločným menom Moravania – Sloveni. Nad kmeňmi, bývajúcimi na pravom brehu rieky Moravy, panoval začiatkom toho storočia knieža Mojmír.

Nad slovanskými kmeňmi, usadenými v kotline rieky Nitry, vládol knieža Pribina. Jeho zvrchovanosť uznávali aj iné slovenské kniežatstvá, ktoré sa rozprestierali v Pohroní, na Považí a iných slovenských krajoch. Pribina bol teda prvý slovenský vladár, ktorého pozná história.

Tento nový panovník, zdá sa, už poznal kresťanstvo. Jeho manželka, pôvodom Bavorka, bola kresťanka. Kresťanstvo v tomto kniežatstve bolo zasiate Karolom Veľkým, ktorý mal toto územie pod svojou mocou. Videl dobrý vplyv kresťanskej náuky na tých obyvateľov, ktorých poznal už pred svojím príchodom na územie Slovanov. Požiadal soľnohradského biskupa Arna, aby poslal nemeckých kňazov na územie Slovenska. Náuka Kristova našla medzi Slovanmi úrodnú pôdu, táto skutočnosť podnietila Pribinu, že na Nitrianskom hrade vystavil kostol. Vysvätil ho okolo roku 833 soľnohradský arcibiskup Adalram. Bol to prvý kostol na území západných Slovanov.

Kým iné slovanské národy vo východnej Európe žili ešte ďaleko od západoeurópskej kresťanskej kultúry a blúdili vo tme pohanstva, slovenský národ vstupuje medzi kresťanské kultúrne národy.

Prvý kresťanský kostol na území Slovenska je dôkazom toho, že aj medzi západnými Slovanmi práve Slováci sa hlásili ku kresťanstvu najotvorenejšie a najodhodlanejšie. Až po nich nasledovali Česi, keď roku 874 svätý Metod pokrstil Bořivoja a jeho manželku Ľudmilu. Sto rokov po Slovákoch prijali kresťanstvo Poliaci. Maďari sa začali hlásiť ku kresťanstvu až 200 rokov po Slovákoch. Pribina si teda uvedomil, že obyvatelia jeho kniežatstva, Sloveni-Slováci, sa len vtedy ubránia svojim mocným susedom, keď sa im vyrovnajú kresťanskou kultúrou, teda keď vstúpia medzi nich ako kresťania, čo v tom čase bolo znakom duchovnej vyspelosti.

Týmto postupom priviedol Pribina svoj národ k prameňom pravej vzdelanosti, zapäl ho medzi národy, ktorým patrila budúcnosť, a zaistil mu miesto na javisku dejín. Hovoríme o tom pri tzv. vyjednávaní o vstupe Slovákov do Európy?

Nezaslúžia si teda Samo a Pribina trochu viac uznania, ocenenia, úcty a popularity? Prvý preto, že sa postaral o to, aby sem došlí Sloveni, si tu zasadili pevné a silné korene svojej ľudskej i duchovnej identity a umožnil im, aby v krajoch nimi zaujatých položili základný kameň pre výstavbu takého domova, v ktorom si budú môcť svojsky zariadiť životný štandard.

Druhý, teda Pribina, ktorý výstavbou kostola pripravil svojim podriadeným miesto, odkiaľ si budú môcť odnášať všetky prostriedky k získaniu tých vlastností a čností, ktoré im umožnia byť ozaj hodnotnými partnermi spoločenstva národov Európy a pretvoria ich v ľudí, ktorí budú opravdivou korunou tvorstva. Len kresťanstvo totiž „robí človeka málo menším od anjelov a ovenčuje ho slávou i cťou a ustanovuje ho za pána nad dielami Božích rúk a kladie mu všetko pod jeho nohy.“ (Ž 8)

Sme teda vďační týmto našim protagonistom ľudsky dôstojného života, ktorý oni začali zasievať do sŕdc našich predkov a tak ich pestovať, aby rástli v milosti a múdrosti Božích detí? Nie je teda skoro hanbou, keď na snahu nášho parlamentu ustanoviť rad Pribinov, odzneli i také poznámky: „Pribina nie je takou osobnosťou v našom národe, aby si zasluhoval túto poctu?“ Zdá sa mi, že má len jeden pomník na Slovensku, a to na nádvorí Nitrianskeho hradu. A vedomosti o ňom v našom národe a najmä v školách sú na zaplakanie. Také zahalené je v našich dejinách rovnako aj meno Samovo.

Akú úctu majú u nás tí praví apoštolovia v pokresťančení nášho národa aj v jeho kultúrnom rozvoji a raste, sväti Cyril a Metod? Veď oni svojím príchodom do našich krajov roku 863 za pár rokov zmenili tvárnosť jeho tým, že z tmy pohanstva priviedli jeho obyvateľov, teda našich predkov ku Kristovi, prameňu svetla a ľudsky dôstojného života. Nebola to ľahká práca. Najprv sa museli postarať o pomôcky, ktoré si táto práca vyžadovala. Nimi bolo, ako je známe, preloženie Svätého písma do jazyka zrozumiteľného týmto našim predkom, ktorý museli zostaviť. Šťastie, že boli Pánom Bohom obdarení nevšednou múdrosťou, lebo žili v Solúne, ako tvrdí história, medzi Slovanmi.

Len po tej príprave mohli začať svoju apoštolskú prácu, spojenú s mnohými prekážkami, žiaľ, aj zo strany tých, ktorí sa mali tešiť, že Slováci sa ich zásluhou pridružili ku Kristovi. Mali by byť preto, že priviedli našich predkov ku spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky. Sú ozaj pre náš národ tými hviezdami?

Na ich sviatok síce spievame „Oslavujme hviezdy jasné, Cyrila a Metoda, tieto zhora svetlá krásne slovenského národa“, ale okrem Nábožných výlevov sa v našich modlitbových knižkách zriedka nájde modlitba ku ich cti. A ich sviatok je uvedený v liturgickom kalendári, no v málo farnostiach je tak slávený, aby každému nášmu veriacemu naznačoval, že im môže ďakovať za prijatie Krista a jeho svätej Cirkvi. Za maďarskej vlády bolo takmer trestné ich spomínať, stavať kostoly im zasvätené, učiť o nich v školách…
Počas prvej Česko-Slovenskej republiky, keď už i pri potieraní náboženského ducha a jeho vonkajších prejavov bola možnosť vyzdvihovať v našom národe týchto našich dobrodincov, sme sa neponáhľali využiť túto možnosť. Nevedeli sme dať patrične na vedomie skutočnosť, že dejiskom ich činnosti bolo práve Slovensko, ktoré bolo podstatnou zložkou Ríše veľkomoravskej, a že v nej Nitra bola ich biskupským sídlom. Tak svedčia naši slovenskí historici, medzi nimi najmä odborník v slovenských dejinách prof. Štefan Šmálik, František Hrušovský a iní. No ľady sa nepohli.

Ani na piaď sa nepokročilo v úcte. A vedomosti o nich? Nezaznamenali nejaký význačný pokrok, ba v rozličných dejepisných príručkách boli stavaní na roveň Husa a jemu podobných „reformátorov“.

Od Slovenského štátu vyhláseného 14. marca 1939, sa čakalo, že popri vyhlasovaní nových pamätných, sviatočných dní bude za cirkevný sviatok vyhlásený 5. júl. Každý národ sa totiž hlási ku svojej viere, má za svojho ochrancu patróna zo svojho stredu, Maďari majú sv. Štefana kráľa, Česi svätého Václava, Poliaci svätého Stanislava, Nemci svätého Bonifáca, Íri svätého Patrika, Litovci svätého Kazimíra,… Len my slováci, známi ako „hlboko veriaci, sa ľakáme vyhlásiť za svojich ochrancov tých, čo nás vyviedli z tmy pohanstva a urobili nás hodnými byť v spoločnosti kultúrnych národov Európy.

I v terajšej Slovenskej republike bola šanca odčiniť krivdu, ktorú páchame na týchto našich ozajstných dobrodincoch, keď parlament Slovenskej republiky vyhlásil 5. júl za štátny sviatok. Myslím, že by nebolo bývalo nemožné vyhlásiť ho súčasne aj za cirkevný sviatok.

Nehrnieme sa ani veľmi za tým, aby sme na ich počesť stavali kostoly. Tých niet u nás nazbyt. Možno by sa dali spočítať na prstoch našich rúk. Čo vie o nich náš pospolitý ľud, naša slovenská mládež? Koľkí by aspoň čoto vedeli o ich žiakoch o sv. Gorazdovi o svätých Klementovi, Naumovi, Angelárovi, Sávovi? A akú úctu požívajú u nás svätý Svorad a Benedikt?


Je to vďačnosť, ktorá by mala byť odmenou všetkým týmto dobrodincom nášho národa? Nemôžeme sa chváliť vďačnosťou ani voči tým hrdinom, ktorí obetovali za pravdu svoju slobodu aj život počas husitských vpádov na Slovensku.
Nebolo ich málo. Ešte väčšiu úctu a vďačnosť si zasluhujú mnohé desiatky vyznávačov viery a mučeníkov v časoch Tököliovského povstania. Nebohý profesor Andrej Kliman napísal 63 životopisov takých mučeníkov, hrozne utýraných týmito „obnovovateľmi pravej Kristovej viery“. Tieto životopisy poslal prof. Kliman do Ríma. Niet po nich ani stopy. Medzi nimi bol aj životopis Jána Tranoscia, kňaza mučeníka, zabitého týmito povstalcami v septembri roku 1683. Nebolo by proti ekumenizmu odhaľovať tieto zločiny. Pravda vás oslobodí.

Takú pravdu, ale ozajstnú, treba odhaliť aj pri tzv. Slovenskom národnom povstaní. Začalo vtedy, keď už končilo masakrovanie 2. svetovej vojny, teda bolo už zbytočné. Podobalo sa tomu „hrdinskému“ úradníkovi, ktorý ako zmoknutá sliepka stál pred svojím nadriadeným šéfom a v triaške počúval jeho výčitky. Veľmi ponížene sľúbil polepšenie. Keď vyšiel z izby, za jej dverami „odvážne“ pohrozil svojmu šéfovi. Prišiel medzi svojich spolupracovníkov a na ich otázku, čo chcel s ním šéf, povedal: „Ale som mu dal, pohrozil som mu.“ Nepovedal však, že za dverami.

Tak to bolo aj s povstalcami. Počas prvých útočných akcií Hitlerových mlčali pri jeho dohode so Stalinom 23. augusta 1939, že si budú vzájomne pomáhať. S nimi súhlasili mnohí „hrdinovia“ aj sveta východného, teda aj naši. Nepovedali ani slova pri nástupe Hitlera do Rakúska, do Čiech, do Poľska. Ozvali sa len vtedy, keď im začala tiecť voda do topánok. Keby všetci títo páni boli dali po hlavách tvorcom bratského paktu o neútočení, Stalinovi a Hitlerovi, nemusela byť taká vojna, akú sme prežili a nebola by skrsla ani židovská otázka.

Ba odvažujem sa tvrdiť, že keby mocnosti, ktoré sa hrdili, že svojimi silami ukončili krviprelievanie v 2. svetovej vojne, boli uškrtili v zárodku, a to už roku 1917, revolučnú hydru boľševizmus v Moskve, ktorá bola počiatkom všetkých trápení počas mnohých rokov v celom svete, svet by bol býval ochránený nielen pred týmito vojnovými hrozbami, ale aj pred ich súčasnými následkami.

Podľa encykliky v blahej pamäti pápeža Pia XI. „O bezbožnom komunizme“, totiž komunizmus je „Malum in se“, čiže v podstate absolútne zlo, teda príčinou všetkých bied, nešťastí, ktoré tento svet prežíval za vlády „humánneho“ systému. Títo páni mali možnosť dať Hitlerovi patričnú poučku vtedy, keď začal šíriť svoj pohanský národný socializmus.

Okrem toho, že povstanie bolo podľa mnohých súdnych ľudí zbytočné a pre slovenský národ ponižujúce, ako povedal istý ruský vojenský dôstojník: „Prešiel som mnohé krajiny sveta, národy, no takého hlúpeho národa som nenašiel, ktorý by sa bol postavil proti svojmu štátu.“

Povstanie začalo vraždením kňazov, učiteľov i robotníkov a mnohých nevinných ľudí a to najmä tých, ktorí verili v Boha, boli členmi Cirkvi a slúžili aj duchovnému a hmotnému dobrobytu svojho národa. Na takéto tvrdenie je veľa dôkazov. Spomeniem aspoň niektoré: v mojom najbližšom okolí partizáni zabili a to nie hocijako dvoch kňazov, štyroch učiteľov, viacerých jednoduchých obchodníkov, robotníkov a iných.

SNP začalo likvidovať všetko, čo dýchalo náboženstvom, napr. cirkevné školstvo, náboženskú tlač, náboženské spolky a pouličné združenia, vyhadzovanie krížov zo škôl a z úradov… atď.

Aj tu len pravda nám ukáže v pravom svetle jeho temné ciele a hrozné jeho ovocie. Tá pravda, dosiaľ zakrývaná, nie je veru nijako lákavá, skôr šokujúca! Vedel som síce z vlastnej skúsenosti, veď som bol skoro v centre povstania, aké malo poslanie, no čo som počul na sympóziu o ňom, ktoré sa konalo v Bratislave za účasti historikov, politikov a iných veličín, od tých, čo boli v jeho „objatí“, koľko nenahraditeľných škôd ono narobilo na ľudských životoch – viac tisíc pozabíjaných – na duchovných i hmotných hodnotách – miliardy korún, povyhadzovaných do vzduchu -, na rozvrate rodín… atď.

Nedá sa ani predstaviť! Ani doteraz sa nevieme spamätať z toho zla, ktoré spôsobilo Slovákom doma i v zahraničí. Bol by teda čas miesto jeho „osláv“ povedať pravdu o ňom, očistiť dobré meno Slovákov tu i mimo našich hraníc a priniesť jeho obetiam holokaustum svojho druhu! Veď ony boli výkupnou cenou za mnohé zločiny, ktoré sa popáchali v tomto povstaní v mene slovenského národa, gniaveného za „temného“ Slovenského štátu.

Také holokaustum by bolo tiež prejavom vďaky týmto premnohým obetiam! Ozajstné gniavenie prežíval náš národ za „najhumánnejšieho“ politického zriadenia v minulých štyridsiatich rokoch. Popísané boli už stovky, ba tisícky kníh, čím všetkým bol trápený náš národ, sužovaný ako na galejách, ba priam ničený. Preukrutná bolesť zaľahla na mojom srdci, keď som čítal v Piete Konfederácie politických väzňov štatistiku väznených a pozabíjaných slovenských rodoľubov.

Otrasná štatistika! 451 000 našich spoluobčanov prešlo komunistickými väznicami a rozličnými „nápravnými zariadeniami“. Z nich odvezených do Ruska 20 056, násilne vysťahovaných rodín 2 022, pozabíjaných, povešaných do 10 000. Táto nie celkom úplná štatistika, volá ozaj, ako biblická krv Ábelova, o Boží zásah!

A čo rozvrátené rodiny, zdemolovaná mládež, stovky psychiatrických prípadov, tisíce ožobráčených aj o tie najzákladnejšie životné potreby…
Tu len volať môžeme: BOŽE, ZMILUJ SA NAD NAŠÍM SLOVENSKOM, KTORÉ SA TAK ZVRHLO! NEDAJ NÁM ZAHYNÚŤ!

I tu sa totiž môže uplatniť tá pravda: „OTCOVIA JEDLI TRNKY A SYNOM Z TOHO STŔPLI ZUBY.“ Kde sú tí mnohí, čo kántrili a trápili i zabíjali ľudí nevinných? I na tých, čo ešte ostali, príde rad. A beda, ak neuznajú svoje zločiny a nebudú sa z nich kajať!

Čo všetko musela prekonávať svätá Cirkev, aby sa ako-tak zachovala! Najväčší nápor totiž temného systému bol namierený na ňu. Nie však preto, žeby sa bola vyžívala v útokoch proti tomu, či onomu politickému systému, alebo spoločenskému zriadeniu, lež preto, že zjavovala Boha, oslavovala ho a chcela ozaj úprimne tak formovať ľudí dobrej vôle, aby boli šťastní v tejto časnosti a raz aj v blaženej večnosti.

Konkrétne teda: Prízvukovala a chránila dôstojnosť človeka, jeho prirodzené ľudské i božské práva, práva na život ešte nenarodených, bránila nerozlučiteľnosť manželstva, náboženskú, mravnú výchovu mládeže, domáhala sa odstraňovania z verejného i súkromného života všetkého, čo škodí duchovnému rastu a vôbec životu človeka, korune tvorstva. Nezanedbávala ani otázky sociálne, hospodárske, spoločenské a, pravda, aj politické. Chcela byť a bola príkladom v konaní skutkov duševného a telesného milosrdenstva.

Bola protagonistkou kultúry, umenia, písomníctva… atď. Za to sa jej dostáva „vďaka“ marxistického režimu v zatváraní a v rabovaní kláštorov, v sústreďovaní rehoľníkov a rehoľníc v opustených starých domoch, v zatváraní kňazov, v rozpúšťaní bohosloveckých seminárov, v demolovaní cirkevných ustanovizní a vôbec všetkého, čo malo slúžiť pre náboženskomravnú výchovu veriacich.

Na prvom mieste, celkom podľa hesla: „Uder pastiera a rozpŕchne sa stádo“, hodila sa štátna bezpečnosť na najdôstojnejších otcov biskupov a na „výstrahu“ odsúdila v divadelnom súdnom procese, pravda, po veľmi krutom vyšetrovaní (opísané je v diele Sila viery, sila pravdy) otca biskupa Jána Vojtaššáka na 24 rokov ťažkého žalára, otca biskupa Michala Buzalku na doživotie, otca biskupa Pavla Gojdiča na doživotie. Ostatných otcov biskupov internovala v ich biskupských sídlach.

Všetci kňazi, rehoľníci, rehoľníčky, otcovia biskupi priamo sa mohli pýtať svojich sudcov:
„Za ktoré skutky nás chcete kameňovať, alebo ste ukameňovali?“ Odpoveď mohla byť len tá, ktorú o Kristovi vyhlásil: „Nijakej viny nenachádzam na tomto človekovi.“ – Poburuje ľud a učí po celom Judsku, počnúc od Galiley až sem“ (Lk 23, 4–5) – hej, len tu bola príčina nenávisti žalobcov a sudcov. Všetko ostatné bolo bublinou upodozrievania, vymýšľania, osočovania, zveličovania, KLAMSTVA, len aby sa slovenská verejnosť naočkovala, že súd je ozaj súdom spravodlivým, a že u biskupov ide o takých zločincov, za akých ich komunistické mafie vyhlasovali.

Smelo však môžem tvrdiť, že či Bedrna, Feješ a spol. alebo tí, čo sa pásli na utrpení otcov biskupov, neboli hodní pobozkať ani ich šľapaje. Obraňovať ich pred nimi a pred ich nohsledmi by bolo ich uponížením. Ich najlepšou obhajobou je ich plodný, obetavý a skutkami lásky k svätej Cirkvi a k slovenskému národu vyplnený život.

Predsa však, aby sa nezdalo, že nám nezáleží na dobrom mene a na úcte týchto hrdinov slovenského rodu, odcitujem riadky, ktoré som napísal o otcovi Jánovi na konci jeho životopisu. On bol spomedzi otcov biskupov najviac potupovaný, znevažovaný a vyhlasovaný za najväčšieho zločinca. Napokon tieto myšlienky môžu byť v mnohom aplikované aj na ostatných otcov biskupov, ktorí boli s ním súdení.

Pohrebom v Zakamennom dňa 7. augusta 1965 položila sa zdanlivo bodka za jedným významným a rušným úsekom slovenského cirkevného i národného úsilia, ktoré v sebe tak dokonale skoncentroval a reprezentoval pán biskup Ján Vojtaššák. No v skutočnosti začala sa písať nová kapitola a nový úsek slovenských náboženských i národných iniciatív. Historici konštatujú, že každá prítomná doba je veľmi poplatná predchádzajúcej, minulej dobe. Nič veľké, mocné a hodnotné z minulosti sa nestráca, ale svojím vplyvom usmerňuje a ovplyvňuje prítomné snahy a deje.

Už dnes vidíme, že smrť biskupa Vojtaššáka stala sa počiatkom obrodeného ducha a hnutia v živote nielen Spišskej diecézy, ale celého Slovenska.

A ešte len budúcnosť, bližšia i vzdialenejšia ukáže, ako bude slovenský národ i svet počuť hlas pokorného biskupa z Ruzyni, Bratislavy, Pankráca, Leopoldova, Ilavy, Valdíc i Děčína a Senohrab.

Jeho skromný kamenný hrob priťahuje ako mocný magnet slovenské srdcia zblízka i zďaleka, ba i spoza oceána. Srdcia všetkých tých, ktorí majú zapálené a čujné srdcia pre Pravdu. Jeho hrob je živou kazateľnou, ktorá hlása potrebu boriť sa za Pravdu, prinášať za ňu žertvy, ba neváhať položiť za ňu aj životy. Slovákom pribudlo nové sväté miesto, kde budú pokolenia putovať.

Hrob na vŕšku vedľa „oravskej katedrály“ sa stáva miestom milosti, miestom zamyslenia a ponorov do hlbín a miestom, kde sa ešte odohrajú veľké neviditeľné i viditeľné znamenia spásy. Na celú Oravu a na celé územie od Tatier k Dunaju bude zo Zakamenného vyžarovať svetlo, duchovná sila Vojtaššákovej idey, ktorú nevládali premôcť nijaké mocnosti pekelných brán a ktorá zvíťazila.
Slovákom–katolíkom bol Ján Vojtaššák v týchto rokoch umlčanej Cirkvi a umlčaného národa stelesnením náboženského i národného génia. Vo Vojtaššákovi sa zhliadol celý národ so svojím údelom poníženia i nádejou vo večnú spravodlivosť dejín, ktoré riadi konečnoplatne večný Boh.

„Bol to dobrý človek, svätý kňaz a biskup. Súci na oltár. Keby takého biskupa mali Taliani alebo niektorý iný veľký národ na Západe, veru by sa postarali o jeho blahorečenie a svätorečenie. Veľký človek, veľký a svätý apoštol, vyznávač a martýr“, napísal o ňom vynikajúci kňaz misionár.

Tieto pravdivé panegyriky by si mali všímať naše vládne i politické vrchnosti, v ktorých spoločenstvách je veľa z tých, čo mali účasť na ponižovaní, potupovaní Cirkvi a národa aj ich predstaviteľov, teda aj otca biskupa Jána Vojtaššáka a mnohých s ním umučených vedúcich i radových členov, kňazov, rehoľníkov a laických šíriteľov evanjelia, a mali by sa poponáhľať s ich dôkladnou rehabilitáciou.

Naši cirkevní predstavitelia zase by mali uvažovať, ako tým, čo obetovali svoju slobodu i životy za Boha a za jeho zákony, urobiť miesto na našich oltároch.

Táto služba bola by nielen prejavom vďaky za obetu, ktorou títo hrdinovia uzmierovali Božiu spravodlivosť za hriechy nášho národa, ale aj splnením túžby, aby slovenský národ mal na oltároch vzory zo svojho stredu, ktoré by ho povzbudzovali tak oslavovať Boha, ako to dokázali oni.


Nazdávam sa však, že nepoviem nijakú herézu, keď sa v tomto liste otvorene prihováram u našich verejných činiteľov, aby štátnou rehabilitáciou očistili od rozličného kalu, nepriateľmi národa nahádzaného, veľkých rodoľubov Andreja Hlinku a doktora Jozefa Tisu. Bez nich by nebolo terajšej Slovenskej republiky!!!

Andrej Hlinka začal boj za slobodu slovenského národa už v svojich kaplánksych rokoch, teda v rokoch 1890–1892. Pokračoval v ňom na fare v Liptovských Sliačoch a najmä v Ružomberku, od roku 1905. R. 1908 svojou vlastnou krvou spolu s tvrdošianskym kaplánom Jánom Vojtaššákom, so Štefanom Mnoheľom, kaplánom v Podvlku a s Aladárom Poláčikom, bohoslovcom, podpísal v poľskom Zakopanom záväzný sľub, že dokiaľ bude žiť, neprestane milovať svoj slovenský národ, neustane zaň bojovať, práva mu zabezpečovať, starať sa o jeho časné i večné blaho.

Tomuto sľubu ostal verný až do konca svojho požehnaného života. Plnil ho za maďarského útlaku i za českej nadvlády. Rozpisovať sa o ňom, bolo by, ako vraví, nosením dreva do lesa. Národ ten jeho boj ocenil v deň jeho pohrebu. Podal o jeho veľkosti jasný dôkaz, keď sa v stotisícovom zástupe prišiel pokloniť jeho telesným pozostatkom.

Slovenský národ stál nad hrobom svojho vodcu a cítil, že Andrej Hlinka i po svojej telesnej smrti ostane vodcom svojho národa, aby viedol i budúce slovenské pokolenie a bol mu podnecovateľom i príkladom pre také rozvíjanie sa vo všetkých oblastiach jeho života, aké ho zachová dlho šťastným v tejto časnosti a raz naveky blaženým v slávnej večnosti.

Patrilo by sa, aby terajší parlament slovenskej republiky z vďačnosti za celoživotnú obetavú prácu pre blaho nášho národa, vyhlásil: „Andrej Hlinka zaslúžil sa o slovenský národ!“

Nie menšiu vďačnosť by mal prejaviť slovenský národ aj Dr. Jozefovi Tisovi, prvej hlave slovenského štátu po Svätoplukovi, ako na súde v Bratislave verejne vyhlásil svedok najdp. arcibiskup dr. Karol Kmeťko z Nitry. Pritom nebojácne povedal zase pred celým súdom: „To je môj najlepší kňaz!“ A Sv. Otec bl. pamäti Pius XII., mu napísal po jeho zvolení za prezidenta Slovenského štátu:
„Milému synovi, osvietenému a ctihodnému mužovi, prezidentovi Slovenskej republiky, pápež Pius XII.:
Dozvedeli sme sa v úradnom oznámení z predošlého mesiaca, že si bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky, a že si tento úrad už aj slávnostne začal. Za túto správu patričnú Ti vzdávame vďaku a prosíme od Boha, aby Tvojmu národu, Nám zaiste veľmi milému, opravdivého blahobytu a šťastia udeliť ráčil. V tom samom liste prejavený Tvoj chválitebný úmysel, že vo vykonávaní tohto úradu chceš nerušene zachovať a stále prehlbovať jestvujúce už vzťahy, veľmi schvaľujeme, keď sľubujeme z duše, že pri uskutočňovaní tejto veci Naše úsilie nebude chýbať.
Zatiaľ ako záruku nebeských darov tak Tebe, milý synu, osvietený a ctihodný muž, ako aj celému slovenskému národu apoštolské požehnania radi v Pánu udeľujeme.
Dané v Ríme u sv. Petra, dňa 5. decembra 1939
v prvom roku Nášho pontifikátu.
Pius pp. XII.”

Pán prezident v duchu toho požehnania viedol svoj národ vo veľmi ťažkých rokoch jeho života. Tento štát pod jeho vedením bol oázou pokoja, tolerantnosti, blahobytu. Za celý čas svojho prezidentstva pán prezident nepodpísal žiaden rozsudok smrti. A podľa svedectva bývalého prezidenta Husáka tento štát bol v Európe najsociálnejším štátnym zriadením.

Až nešťastné národné povstanie násilne prerušilo jeho pokojný hmotný i duchovný rast, a zvrátilo jeho plán pokojnou cestou včleniť Slovenskú republiku do spoločenstva novej Európy. Stabilitu a hmotný i duchovný rast tejto Slovenskej republiky garantoval jej prezident svojou rozvahou, prezieravosťou i smelosťou a 26 štátov, ktoré ju uznali.

Ešte pred jej vyhlásením Tiso 13. marca 1939 docielil v Berlíne, že Slovensko nebolo rozdelené medzi susedov, ako bolo plánované.

To by bola bývala najhoršia katastrofa pre slovenský národ. Tak isto v r. 1940, keď Nemci chceli urobiť zo Slovenskej republiky protektorát, zas to bol Tiso, ktorý za návštevy u Hitlera v Salzburgu 28. júla 1940 docielil, že Slovenská republika zostala až do konca vojny. To je najnovší objav, archív Aussenamtu zo dňa 9. júla 1940, návrh šéfa politickej sekcie Woermanna.

Tiso bol osobnosť, ktorá si vynútila rešpekt aj v Berlíne. Proti nemu Lettrich a Husák, ktorí zapredali Slovensko Benešovi a komunistom, sú drobní politikári.

Povstalecké akcie neboli vinou pána prezidenta. Zodpovednosť za ne majú tí, čo silou-mocou chceli koleso dejín zastaviť a najmä prezident Beneš, veľký nepriateľ Dr. Jozefa Tisu, lebo Tiso odhalil jeho členstvo v slobodomurárskej lóži v Bratislave a bol jeho odporcom v jeho túžbe Slovensko počechoslovačiť.

Zástoj prezidenta Dr. Jozefa Tisu chlapsky vyjasnil Dr. Gabriel Hoffman, pôvodu židovského, konvertita. Citujem to najpodstatnejšie: „O medzinárodných súvislostiach pri vzniku republiky nie je potrebné dlho diskutovať. Stačí si len pripomenúť okolité krajiny, ktoré ako dravce chceli roztrhať Slovensko na kusy. Tu sa ukázala štátnická múdrosť Dr. Jozefa Tisu. Vyťažil z možného maximum. To videla aj celá židovská komunita.“

Máme dôkazy, že priamo delegácia židovských rabínov žiadala arcibiskupa Kmeťku, ako cirkevného nadriadeného Dr. Jozefa Tisu, aby len zotrval vo funkcii. Lebo jedine on dokáže vzdorovať Hitlerovi. Túto žiadosť prišli v 1943 roku predniesť Dr. Fried z Nového Mesta nad Váhom, hlavný rabín Slovenska, pán Unger a Dr. Schweiger z Nitry. Môže to potvrdiť ďalší ešte žijúci človek na Slovensku.

Napriek vnútornej historickej nepravde akceptovanej aj v zahraničí, ktorá pokračuje aj v súčasnosti, treba veriť v zdravý rozum. Susedom Maďarom nevytýka nik 600 tisíc vykántrených Židov. Podobne Čechom. Nechápem, prečo si majú Slováci vedome špiniť do vlastného hniezda. Treba si už konenčne uvedomiť, že vlastným očierňovaním ešte nikto úctu a obdiv sveta nezískal.
Udelených 25 tisíc výnimiek, so zámerom netrhať väzby osôb židovského pôvodu so Slovenskom, bolo opovážlivosťou celosvetovo obávanej mocnosti. Taktiež množstvo poskrývaných Židov v pivniciach Slovákov pri benevolentnom prizeraní vládnej moci, hovorí samo za seba.

Vyznamenanie nemeckých vojakov v momentálnej situácii dosiahlo zastavenie asi 20 tisíc slovenských vojakov zajatých v povstaní do pracovných táborov v Nemecku. Druhý úspech bolo omilostenie 300 slovenských rukojemníkov určených na smrť a konenčne odvolanie leteckého rozkazu na bombardovanie Banskej Bystrice, Zvolena a Brezna nemeckým letectvom ako trest za povstanie“ (Hoffmann). Múdremu stačí.

I osobné kvality Dr. Jozefa Tisu hovoria jasnou rečou, aký to bol muž. Bol vzorom kresťanského štátnika, verný služobník prirodzeného práva, tvorca sociálnych reforiem, obranca viery, ochranca kresťanstva pred náporom ateistického komunizmu… atď. Stal sa obeťou komunizmu a benešovského čechoslovakizmu i nepríčetnej nenávisti protikňazských a proticirkevných elementov doma i v zahraničí. Sám to krásne vyjadril v svojom predsmrtnom duchovnom odkaze národu:
„V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: Za Boha a národ vždy, všade a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon on stvoril a do národa a každého príslušníka vštepil.

Tomuto zákonu slúžil som celý život, a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade tohto zákona Božieho. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti chrániť.

Ako si prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomenuli na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za Vás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému a jeho životnej borbe za Boha a národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.“

Toto povedal 18. apríla 1947 o tretej hodine rannej. Pán prezident Dr. Jozef Tiso si teda zasluhuje všeobecný obdiv, úctu, lásku, OLTÁR a tak večnú pamiatku.

Túto vďačnú lásku si zasluhujú aj všetci tí, ktorí, či ako kňazi, rehoľníci, rehoľné sestry alebo laici každého stavu, pred ním, s ním a po ňom obetovali svoje životy za Boha a národ! Tých bolo dosť a dosť už za bolševického vpádu na východné Slovensko pod vedením Bélu Kúna, zabitých na zhromaždeniach Andreja Hlinku, no najmä za tzv. Národného povstania, za bolševickej vlády v rokoch 1945–1989!

Naša vďačnosť žiada, aby mená tých mnohých obetí boli zverejnené a dostali sa tak nielen do histórie bojovníkov slovenského národa za jeho slobodu a za ľudské práva, ale aj aby príkladom takej hrdinskej samožertvy súčasným i budúcim slovenským generáciám, zobúdzali z akejsi náboženskej a národnej „dolce far niente“, príjemnej záhaľky takých, čo hovoria „nedá sa nič robiť!“

Za všetky prostriedky, pomocou ktorých sme sa i napriek mnohým vnútorným a vonkajším ťažkostiam zachovali dosiaľ ako národ veriaci, musíme ďakovať predovšetkým Pánu Bohu, ktorý nás ochraňoval a v ktorého sme vždy verili.
Za všetky prostriedky, pomocou ktorých sme sa i napriek mnohým vnútorným a vonkajším ťažkostiam zachovali dosiaľ ako národ a národ veriaci, musíme ďakovať predovšetkým Pánu Bohu, ktorý nás ochraňoval a v ktorého sme vždy verili.

Nemusíme sa obávať ani o svoju budúcnosť, ak ostaneme podľa rady nášho pána prezidenta Dr. Jozefa Tisu vernými a oddanými synmi a dcérami Kristovej Cirkvi.

Tú vernosť však musíme zachovávať v zmýšľaní, v reči, v skutkoch, v svojich domácnostiach i vo verejnom živote, teda aj v politike, vo vzájomnom styku s blížnymi, v hromadných oznamovacích prostriedkoch, na zábavách, v pohostinských miestnostiach, v obrane viery… atď.

Nesmieme ju vylúčiť ani v debatách okolo okrúhleho stola v televízii, najmä, ak sa radíme, ako ochrániť seba a iných pred smrtonosnou chorobou AIDS, pred vzmáhajúcimi sa manželskými rozvodmi, pred kriminalitou, pred skazenosťou mládeže, pred drogami, pred hašterivosťou, pred samovraždami… atď.

Pamätajme: Náš národ nezachráni pred jeho zničením bojový ateizmus, prezervatívy, manželstvá na skúšku, potraty, rozvody, pornografia, verejné domy oplzlosti a hriechu, sexuálne vyžívanie sa nedospelých a vôbec slobodných, lákavé kšeftárstvo s „návnadami“ vyžiť sa bez krutých následkov, kupčenie s ľudskými telami…atď. ako radia pri okrúhlych stoloch, žiaľ, tzv. „vzdelanci“ a s doktorskými titulmi „odborníci“ na „blažený život“ bez ohľadu, či sa získa čnosťou alebo hriechom.

Tieto a podobné rady nielen zaváňajú peklom, ale vrhajú do neho už v tejto časnosti každého, kto im podľahne. Záchranou nášho národa pred záhubou je a ostane jedine Pán Boh, život podľa Jeho zákonov, živá viera v neho, Kristove prostriedky spásy, ako modlitba, sviatosti, dobrá rodičovská a školská výchova, súce spoločenstvá mládeže, ochrana pred zvodmi do bahna hriechu, teda pred všetkými príležitosťami, ktoré ako zradné polypy číhajú na svoju obeť. Len pomocou týchto a podobných prostriedkov sa náš národ zachráni pred časnou i večnou záhubou a vymôže si čestné miesto medzi tými národmi Európy, ku ktorým sa už v ranej dobe ich tvoriaceho sa spoločenstva pripojil, keď spolu s nimi prijal Krista za svojho ochrancu.

Jemu patrí teraz i naveky naša vďaka, chvála a česť aj sláva! Prosme ho, aby bol stále s nami a pomáhal nám všetkým, ktorí sa cítime a aj sme korunou tvorstva, byť a ostávať vždy dobrodincami a nikdy nie katmi a hrobármi slovenského národa a jeho Cirkvi.

Msgr. Viktor Trstenský
Trstená 9. mája 1994
Na vedomie:
Vážený pán Michal Kováč, prezident
Najdôstojnejší otcovia biskupi
Predstavitelia štátnej a politickej moci
Hromadné oznamovacie prostriedky

Mons. Viktor Trstenský: Nemôžem mlčať, Vydavateľstvo Nové mesto Bratislava 1995
Pripravil A. Čulen

———- Forwarded message ———
Od: Anton Culen <uskutocnujte.slovo@gmail.com>
Date: so 17. 4. 2021 o 22:11
Subject: List hovorcovi KBS: Nevďačnosť, matka mnohých hriechov! Už o niekoľko hodín si pripomenieme boľševikmi zinscenovanú a za za pomoci luteránskych sudcov prevedenú podlú justičnú vraždu kňaza a prezidenta prvej Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu.
To: <hovorca@kbs.sk>
Cc: <predseda@kbs.sk>, TKKBS <tkkbs@tkkbs.sk>, <tvlux@tvlux.sk>, Rádio Lumen <lumen@lumen.sk>, Sekretariát trnavského arcibiskupa <sekretariat@abu.sk>, <nitra@kbs.sk>, <hovorca@nrb.sk>, <kuria@dcza.sk>, <sekretariat@dcza.sk>, Sekretariát biskupa <sekretariat.bb@rcc.sk>, <kancelaria@burv.sk>, <biskupstvo@kapitula.sk>, <spis@kbs.sk>, <moderator@abuke.sk>, TASR <domred@tasr.sk>, SITA <sita@sita.sk>, <hlavnespravy@hlavnespravy.sk>, Ján Maršálek <redakcia@priestornet.com>, Tv Markíza <spravodajstvo@markiza.sk>, TV NOE <info@tvnoe.cz>, Rádio Maryja <radio@radiomaryja.pl>, <nunziatura@nunziatura.sk>

alianciazanedelu.sk/archiv/8799
Jozef Javorka
Veľmi správne vybratý adresát.
Anton Čulen
Posolstvo: Trevignano Romano 14. apríla 2021- Čoskoro sa už nebude ohlasovať a vyznávať kresťanstvo, ale bude vnútené nové náboženstvo, kde už Kristus nebude v centre pozornosti
ľubica
....a ked je aj nejaká konferencia na tému prezident TISO, tak tzv katolícke médiá sa stiahnu a hraju mrtveho chrobáka, jediný biskup ktorý tejto téme rozumie a v aule dovolil taketo seminare je NR biskup Judák.... no problém bol aj získať zborník... myslím že to bolo v 2018 alebo 2019
agnesino
Veľmi pekne napísané, slovenský národ si neváži dielo svojich synov dokonca sa vďaka propaganda za nich hanbí. Dnes spomienka v ♥️ na prveho a asi aj posledného slovenského prezidenta
Krásný pokojný den
Ať už to bylo jakkoli, tak jsem viděl předevčírem dokumenty o Dukelské operaci a vypovídali přímí účastníci a současně něco se SNP a opět dokumenty na tribunách. příčí se mi vidět, jak prezident tehdejší republiky JT vyjde na tribunu a hajluje... Vím, je to obtížné hodnotit napříč časem a neznáme situaci, která byla, ale je mi z toho šoufl. Ukazuje mi to na to, jak lidé snadno ohnou záda a …More
Ať už to bylo jakkoli, tak jsem viděl předevčírem dokumenty o Dukelské operaci a vypovídali přímí účastníci a současně něco se SNP a opět dokumenty na tribunách. příčí se mi vidět, jak prezident tehdejší republiky JT vyjde na tribunu a hajluje... Vím, je to obtížné hodnotit napříč časem a neznáme situaci, která byla, ale je mi z toho šoufl. Ukazuje mi to na to, jak lidé snadno ohnou záda a charakter.

Dnes nadáváme černobíle, ale ti největší grázlové byli i ve válce či po válce ti, kteří se chtěli na jiných hojit a saturovali svou nedostatečnost a nebo si chtěli dodatečně vydobýt a vydobít zásluhy. není třeba zmiňovat ty různé tyrany co lynčovali prosté Němce, dělali lidové soudy, provozovali tzv. koncentráky na severu Čech kde vyslýchali... Podobně tak různí čeští četníci a jiní.... Stejně tak se lidé jako prasata chovali k navrátivším se Židům z koncentráků. Jedno zda na vesnicích v Polsku, Slovensku, Čechách.... Hamižnost, závist, nevděk....

Tiso prostě hajloval a fungoval zcela jednoznačně jako loutka. Teď se divíme, že je něco s koronavirem a že lidé se podřizují tomu či onomu.... Stejné to bylo za hnědých nebo rudých..... Držet ústa a krok. Jinak... Donašeči, křiváci, podvodníci, prospěcháři... nepálit si prsty.... Hra na obě strany.... Ti co se občas vyškolili u hnedých, pak fungovali u rudých.... Metody podobné. Intriky, krutost, boj o moc.... Hezké sliby na povrchu.... Vidina státní prosperity a někdy osobní prosperity.... Lákadel je mnoho.... S teroristy se nevyjednává, S fašisty se nehajluje.... Ale chápu, doba byla složitá.... A v takových dobách méně čitelných se zla udělá nejvíce.... A často právě ten, kdo MLČÍ. Tak to bylo a bude....
Trepifajksl
Závidím vám bratři Slováci osobnost takového prezidenta. Myslím v dobrém. Tiso byl charakter. Zachránil tisíce židů a Slovensko před bombardováním. Samozřejmě bude navždycky ležet v žaludku různým grázlům a bezcharakterním lidem.