Video-Arcibiskup Ján Orosch: Nechcite nás zavádzať tými svojimi primitívnymi dôvodmi, prečo sa kostoly musia stále zatvárať

Video-Arcibiskup Ján Orosch: Nechcite nás zavádzať tými svojimi primitívnymi dôvodmi, prečo sa kostoly musia stále zatvárať. Video TU: vk.com/badbrowser.php

Moji milovaní bratia v kňazskej službe, ctihodné rehoľné sestričky, milí bratia a sestry, ktorí nás sledujete a ste spojení cez internet a toto spojenie je vlastne platnou svätou omšou pre vás, a činíte tak zadosť účasti na nedeľnej svätej omši.

Žiaľ, ešte stále prežívame toto veľmi ťažké obdobie pre nás veriacich kresťanov katolíkov, že sme úplne akosi odrezaní od nášho Spasiteľa prítomného v Eucharistii, aby sme ho mohli prijímať, aby sme mohli sláviť Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, Eucharistiu, vďakyvzdanie, svätú omšu.

Sami na sebe najlepšie poznávame, aké ťažké je zotrvať v dobrých predsavzatiach a s akými ťažkosťami často prežívame svoju kresťanskú vieru. Väčšinou zo začiatku je to veľká eufória, veľké nadšenie, keď niekto vstupuje do seminára, alebo do rehoľnej komunity a po obliečke sa pozerá, v zrkadle sa vidí ako bohoslovec, rehoľník, rehoľná sestra, už v rúchu. Zdalo by sa, že sú to také maličkosti, nepodstatné veci, ale nám všetkým to vtedy robilo veľkú radosť a nás to tak posúvalo dopredu.

Ale je pravda aj to, že postupom času sa toto nadšenie akosi strácalo, a musím povedať, že niektorí počas tých teologických štúdií si to aj rozmysleli. Vrátili reverendu ešte pred vysviackou, stretli sa s biskupom, vysvetlili mu, že to rozhodnutie nebolo také skutočné, úprimné, na celý život, a radšej by odišli a radšej by prijali sviatosť manželstva.

Samozrejme, vtedy biskup vyťahuje ešte určité také tromfy, povzbudzuje takého mladého človeka, pretože to môže byť také obdobie pochybností. Ale keď vidí jasne, že áno, tento mladý muž, skoro so slzami v očiach úprimne hovorí svojmu otcovi biskupovi, že nie, tak ten z toho nerobí tragédiu. Rozlúči sa s ním, požehná ho, dá mu aj nejaký darček, aby si spomenul na to, že niekedy ten vzťah medzi biskupom a ním bol taký, naozaj ako medzi otcom a synom.

Sú však také odchody, keď jednoducho po piatich, po šiestich rokoch teologických štúdií zrazu niekto nenastúpi do ďalšieho ročníka a stratí sa. Úplne, totálne sa stratí a žiaľ, takýchto som nevidel už niektorých aj desať, pätnásť rokov. Kde sa podeli, nevedno.

Je to smutné, pretože nebolo potrebné vykonať takýto krok. Sami cítite, že oveľa čestnejšie je povedať svojmu biskupovi, aká je realita, skutočnosť a v pokoji sa rozísť.

No ale sú aj prípady, keď už vysvätení kňazi sú vybraní z diecézy, a sú poslaní biskupom na zahraničné štúdiá, napríklad do Ríma, do Nemecka, do Spojených štátov, biblisti sú posielaní do Jeruzalema, do Svätej zeme. A to už stojí troška viac eur, než tí naši bohoslovci nás stoja v seminári. Od nich nepýtame nijakú reštitúciu, vynáhradu. Ale keď sa niekto vráti z týchto štúdií a tí jednoduchí Slováci, na Spiši, alebo na Orave sa pozbierali po centíkoch, tie babky a podporili ich skrze pána biskupa, takýchto kňazov, študentov v zahraničí a stálo to niekoľko sto tisíc, to ich štúdium. A zrazu on odskočí, ale nielen to, ale začne bojovať proti Katolíckej cirkvi.

Nazve slovenských katolíkov bigotných, nevzdelaných, a on je najväčším teológom, on je prorokom. Viete, keď sa manželia rozvádzajú, tak je tam určitá spravodlivosť, čo sa týka majetku. No tak – polovička patrí tebe, polovička mne, a nejakým spôsobom sa tieto veci musia dať do poriadku.

Ale takíto hrdinovia, teológovia, „vatikanisti“, ktorí vyštudovali za peniaze tohto chudobného, podľa nich primitívneho slovenského zbožného ľudu, tak ti nevrátia ani jeden cent z toho, čo bolo do nich investovaný. Ani ich to nenapadne! No keby on to všetko mal zrátané, a vrátil by to späť diecéze, Cirkvi, tak s Pánom Bohom, choď. Toto nikoho nikdy nenapadlo, že aká je to nespravodlivosť? Aká je to podlosť? Vyštudovať na to, aby potom bojoval proti Katolíckej cirkvi, proti učeniu Magistéria Katolíckej cirkvi a považoval sa za jedného z najväčších teológov. Máme takých teológov, vatikanistov, dosť veľa na Slovensku.

Bratia a sestry, teda dostávame sa aj my kňazi, aj laici, do situácií, v ktorých sa správame podobne, ako Tomáš apoštol v dnešnom evanjeliu. Veď aj doňho Pán Ježiš investoval. Tie tri roky, ktoré mu venoval, investoval doňho, sa mu ukázal ako Boží Syn, zázraky, vzkriesil z mŕtvych, spoločné modlitby, to spoločenstvo, ktoré vytvorili, to ho muselo ubezpečiť o tom, že je to Spasiteľ sveta, je to Mesiáš.

A vidíte, čo sa stalo. Tá investícia sa zdala byť zbytočná, preto, že keď mu povedali jeho bratia apoštoli, že sa stretli s Ježišom, že ho videli na vlastné oči, rozprávali sa s ním, bolo tu jeho typické sebaisté a suverénne chovanie, ktoré sa často ani v nás nezmenilo, ani po dvoj tisícročnom časovom odstupe. Jeho srdce bolo uzavreté pred Kristom, pred vierou v zmŕtvychvstalého Ježiša. Bol si istý len sám sebou. A dnes máme veľa, veľa, veľa takých veriacich katolíkov, ktorí tvrdia, že veď oni vzišli z nejakého hnutia, ja neviem, z hnutia fokoláre, alebo z hnutia Spoločenstva pri Dóme svätého Martina, alebo ja neviem, kde všade na tých excelentných miestach, viete, a zrazu skutek utek.

Aj Tomáš si bol istý sám sebou. Pokiaľ ja neuvidím, neuverím. Pokiaľ ja nevložím prsty do jeho rán, a svojou rukou sa nedotknem jeho boku, neuverím!
Aj človek dneška takto podmieňuje svoju vieru v Boha, v Ježiša Krista a vo večný život. Chceme my klásť Bohu podmienky, za ktorých sme my ochotní ako tak akceptovať Boha vo svojom živote.

Mám taký zážitok, ktorý si často pripomínam, lebo to bolo čosi mimoriadne. Bol som farárom v Štúrove. Viete, tam je ten most Márie Valérie, ktorý bol od druhej svetovej vojny rozbitý. Nedalo sa prejsť, zo Štúrova do Ostrihomu a naopak, pretože zostali z neho len dva piliere na konci, na nábreží jednej strany a druhej. Chodila tam kompa, dlhé, dlhé roky, až sa to opravilo spoločnými silami, Slováci s Maďarmi. A došlo k tomu dňu, keď bol most požehnaný (11. októbra 2011). Viete, to je úžasné, ja som tam bol vtedy farárom, no a ja som s otvorenými ústami pozeral na to dojímavé stretnutie sa predstaviteľov, či už politických, alebo cirkevných, ktorý z obidvoch strán prichádzali do stredu mosta.

Bol tam vtedajší predseda Maďarskej biskupskej konferencie, bol tam otec arcibiskup Ján Sokol, viacerí kňazi, politici. V tom čase bol predsedom vlády Mikuláš Dzurinda a predsedom vlády, zaujímavé, v prvej svojej vláde bol aj predseda Viktor Orbán. Aj oni sa prihovorili k tomu davu ľudí, ktorí sa stretli na moste.

A Viktor Orbán predniesol svoju reč, mnohí to nerozumeli, pravda, hovoril po maďarsky, ale ja vám poviem, že ten jeho príhovor bol taký, ako keby to povedal kardinál Mindzenty, alebo niekto z cirkevných predstavených. To bola katechéza na vysokej úrovni. On je kalvínskeho náboženstva, manželku má katolíčku, ale to vám bolo niečo úžasné. Ako ďakoval Pánu Bohu, za ten moment. Ako pripodobnil tých sedem pilierov mostu k siedmim darom Ducha Svätého. A pretože tam bol aj zo Židovskej náboženskej obce, budapeštiansky hlavný rabín, tak spomenul aj sedemramenný svietnik, ktorý symbolizuje plnosť Božej milosti, jeho moci. Tam bolo všetko. Nádherné.

A potom pristúpil k mikrofónu náš slovenský pán premiér Dzurinda, no nechcem to kritizovať, ale to bol taký príhovor, že keby to povedal Gustáv Husák, tak, asi na tej úrovni to bolo. Tak sa ho potom pýtam, pán premiér, že viete, tu váš proťajšok, maďarský pán premiér, tam sa modlil, ďakoval Pánu Bohu, a Vy ako kresťanský demokrat, niečo ste mohli povedať viac… „My si to nemôžme dovoliť, lebo opozícia by nás začala kritizovať, že my sme klérofašisti, to nemôžme v súčasnej situácii!“ – takto sa bránil.

V ktorej situácii? Tá súčasná situácia už, už je odvtedy dvadsať rokov a stále, stále, stále nevidíme výsledok tých našich katolíkov v politike, že by mali odvahu aspoň spomenúť Božie meno a poďakovať sa Pánu Bohu a keď to niekto urobí, tak tí ostatní si z neho robia srandu a katolíci sú ticho. Proste toto je ten problém.

Nehnevajte sa, že vám to otvorene poviem, že to je taký slovenský syndróm, slovenská mentalita. Ale bola tu sviečková manifestácia, na ktorú nás upozorňuje aj otec kardinál Duka, v Bratislave, že sa Slováci zomkli, a dokázali veľké veci. Ale dnes, každý len myká plecami a nič.

Sme ako Tomáš, síce v osobnom živote, alebo v tom politickom živote vyzeráme ako suveréni, často aj v náboženskom, sebaistí, vzdelaní, intelektuáli, ako som už povedal, teológovia, vatikanisti a neviem, čo všetko, alebo v politickom živote magistri, a ja neviem, a potom sa zistí, že no nie je to celkom s kostolným poriadkom. Ale tá suverenita, viete. Byť suverénnym katolíkom, ktorý sa dokáže zastať katolíkov a ostatných denominácií aj v tej záležitosti, že môžeme vstúpiť konečne do našich chrámov.

Jeden pán arcibiskup mi hovorí, z Košíc, gréckokatolícky, že on sa musí pretláčať cez námestie do svojej katedrály, kde ľudia jedia zmrzlinu, deti behajú bez rúšok, a keď sa dostane do katedrály, tak tam musí slúžiť v prázdnom kostole. Tak to nikto nevidí?

Alebo som počul jeden taký prípad, že aby bolo otvorené kaderníctvo, neviem, či pani Bitó Cigánikovej, alebo niekde tam u týchto predstaviteľov, a im to povolili, otvoriť si kaderníctvo, dvom mužom, ktorí majú kaderníctvo, lebo keby im to nedovolili, tak by to vyznelo, že je to diskriminácia inak orientovaných pánov. Vidíte, toto je situácia u nás, na Slovensku!

Keď som niečo povedal nepresne, prepáčte, ja nechcem útočiť, ale to Božie Milosrdenstvo je milosrdenstvo iného druhu, než si to myslia mnohí! Že vy, veriaci musíte byť milosrdní, odpúšťať, odpúšťať, odpúšťať…

Svätý Otec, pred piatimi rokmi, keď otváral Bránu milosrdenstva, s kladivom ju otváral, František, a potom v nasledujúcom roku v novembri ju zatváral. A vtedy povedal tie slová, že treba Bránu milosrdenstva otvárať ako Kristus svoje srdce, ale pred hriechom a zlom a amorálnosťami treba bránu zavrieť! Teda my, aj keď milujeme blížneho ako seba samého, chceme realizovať to naše milosrdenstvo voči nim, tak to tak naďalej aj je. Ale voči tým hriechom sme nemilosrdnými! Voči tomu, čo robia, sme nemilosrdní. Pretože ničia tento národ.

Bratia a sestry, vidíte ako tu suverénny Tomáš, odtrhnutý od spoločenstva Cirkvi a predovšetkým od jej hierarchického usporiadania, opustil apoštolov, nevieme, kde sa táral, keď sa Pán Ježiš zjavil po svojom zmŕtvychvstaní apoštolom, no a on išiel svojou cestou. Mnohí chcú byť príliš vedeckými, teologickými, hoci aj z kuchyne ateistov a liberálov čerpajú svoje názory.

Takto sa postupne dostávame do situácie, keď sa nám stávajú náboženské evanjeliové hodnoty archaickými, bigotnými, starodávnymi, primitívnymi symbolmi, ktoré treba vedecky rozlúštiť a vysvetliť tak, ako treba. Preto mnohí poukazujú aj naši bratia, otec kardinál Duka nás tak vyzdvihol, ale sú tam niektorí páni profesori, ktorí vždy naporúdzi majú to, že tí Slováci, to jsou takoví bigotní katolíci. No tak sme, vidíte a robíme sa sami seba takými, pretože zatvárame kostoly, napriek tomu, že všade okolo sú v určitom zmysle otvorené.

My sme doteraz zachovali všetky predpisy, ktoré nám boli dané. Mali sme namiesto jednej svätej omše v mestách dvadsať svätých omší, aby sme zachovali ten počet veriacich, ktorí mohli byť prítomní na svätej omši. To všetko sme zachovali! A oni nás šrófujú, šrófujú a na námestí, keď sa predáva zmrzlina, tak tam je okolo toho sto ľudí. Nikto nič si to nevšimne. No a to im prišlo vlastne do rany, aby bol dôkaz, aby bol dôvod toho, že prečo sa tak koná, koronavírus.

Áno, ja nepodceňujem, nie, niekto napísal, že ja podceňujem. Nepodceňujem, ale nechcite nás zavádzať tými svojimi, by som povedal až primitívnymi dôvodmi, prečo sa kostoly musia stále zatvárať.

Veriť neznamená vedieť. Veriť neznamená vidieť na vlastné oči. Veriť znamená nechať sa viesť v plnej dôvere Bohom. A toto nás aj v tejto ťažkej situácii posilňuje. Viete, my nevidíme častokrát nejakú zmenu. Niekto povedal, už sa rok modlíte k Trnavskej Panne Márii, každú polnoc, a čo máte z toho. My nevieme, nevidíme dopredu, čo pre koho to má pomoc, koho Pán uzdravil, komu dal tú silu, ale my sa necháme viesť v plnej dôvere Bohom skrze našu Trnavskú Pannu Máriu.

V takejto oddanej viere a dôvere nám chce Boh vo svojom veľkom milosrdenstve otvoriť mysle i srdcia, aby sme už konečne dokázali vnímať jeho prítomnosť a lásku medzi nami.

V mystickom dialógu s pánom Ježišom dostala od neho úlohu Matilda, alebo ju volajú aj Mechtilda, vyhľadať v evanjeliu slová Ježiša, ktoré najviac vyjadrujú Kristovu identitu, jeho Božstvo. A ona, zaujímavé, odpovedá: „Pane, keď si povedal Nikodémovi: Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho uverí nezahynul, ale aby mal život večný. To bola správna odpoveď.“

Drahí moji a čo Tomáš? Vidíte, ten si to všetko uvedomil. Teda aj to, čo som spomenul, tie negatívne príklady, to je preto, sú tak zdôraznené a trošinka nadsadené, aby každý videl, že má stále takú šancu sa vrátiť ku Kristovi ako Tomáš.

A ja hovorím, že čím sme stáli bližšie k Ježišovi, či už kňazi, biskupi, alebo aj veriaci, ktorí boli aktívni v rozličných kresťanských katolíckych spoločenstvách, tak tým tá cesta k nemu je náročnejšia. K Emauzským učeníkom sa pridal Ježiš, keď išli do Emauz, ale u Tomáša tak neurobil!

Tomáš sám sa musel rozhodnúť vrátiť sa do kolégia apoštolov a tam sa mu zjavil Pán Ježiš. Musíme urobiť ten návrat, tú metanoiu, tú vynáhradu za to, čo bolo investované, a čo som prehajdákal, to teraz zmeniť, napraviť a vrátiť sa ku Kristovi. A padnúť pred ním na tvár a povedať: Pán môj a Boh môj.

Nechajme sa aj my preniknúť Božím milosrdenstvom – Ježišu, dôverujem ti. Vnímajme jeho milosrdenstvo ako nezaslúžený dar pre všetkých, ktorí sa aspoň v poslednej sekunde svojho života obracajú k nemu s prosbou o jeho odpustenie a milosrdenstvo. Staňme sa rodinou Pánovho milosrdenstva a zvestujme jeho evanjelium lásky, radosti, pokoja, milosrdenstva všetkým ľuďom. Ale nikdy nezabúdajme, že milosrdenstvo je skutočne Božia milosť, to je jeho dar, nezaslúžený dar, ale zostáva naďalej platiť: „Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho ja vyznám pred Otcom, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 10,32) Amen.

Pripravil Anton Čulen
Prosba o podporu činností AZN
Bankové spojenie
IBAN SK05 0200 0000 0012 6606 0056
alianciazanedelu.sk/archiv/8749