Sv.Viktória ,panna a mučenica-sviatok 23.decembra Sv.Viktória je známa svätica mučenica z čias prenasledovania kresťanstva v Rímskej ríši.Jej meno značí Víťazná.Staré letopisy hovoria, že bola umučená a usmrtená 23.decembra 285 za vlády nastupujúceho rímskeho cisára Diokleciána,ktorý vošiel do dejín ako najväčší prenasledovateľ kresťanstva.S Viktoriou je aj spojená panna menom Anatólia,ktorá bola tiež umučená podľa legendy 9.júla r.285.
* Monteleone Sabina, Rieti, Taliansko † okolo 250 alebo okolo 303 Rím
Atribúty: meč, drak, býk
Patrónka pri modlitbách za dážď
Podľa tradície bola Viktória spolu so svojou sestrou Anatóliou umučená počas prenasledovania kresťanov za cisára Décia, t.j. okolo roku 250. Podľa inej tradície to bolo za cisára Diokleciána, teda okolo roku 303. Akokoľvek, zmienky o týchto dvoch mučeniciach sa nachádzajú v starých zoznamoch svätých: De Laude Sanctorum a Hieronymovo martyrológium. Mená oboch svätíc sú vložené aj do najnovšieho Rímskeho martyrológia z roku 2004.
Viktória bola zasnúbená s pohanským šľachticom menom Eugenius. Eugenius mal priateľa Títa Aurélia, tiež pohana, ktorý si chcel zobrať za manželku Anatóliu. Tá ho však odmietla. Preto Eugenius s Títom Auréliom požiadali Viktóriu, aby ju presvedčila. Ona ich žiadosti vyhovela, no Anatólia sa nechcela vzdať panenstva. Dôvodila tým, že mala raz videnie, kde jej bola ukázaná nesmierna hodnota panenstva pre Božie kráľovstvo. Vtedy sa rozhodla, že chce patriť jedine Kristovi. Keď to počula Viktória, sama zrušila zasnúbenie s Eugeniom a tiež sa rozhodla pre panenstvo. Eugenius a Títus Aurélius zostali bez seba od hnevu, keď sa dopočuli o výsledku Viktóriinho prehovárania. Eugenius uväznil Viktóriu vo svojej vile a mučil ju hladom, aby ju donútil k sobášu. Nič však nepomohlo. Vydal ju teda rímskym úradom. Kvôli tomu, že sa nechcela vzdať svojho presvedčenia, bola sťatá. Anatóliu uväznil zase Aurélius. Postihol ju ten istý osud.
II. vatikánsky koncil zmenil poradie sľubov. Pred koncilom sľub chudoby bol na prvom mieste, dnešné poradie je takéto: čistota, chudoba a poslušnosť. Odôvodniť túto zmenu možno takto: Sľub zasvätenej čistoty patrí na prvé miesto, lebo jednoznačne poukazuje na skutočnosť, že evanjeliové rady možno žiť len v osobnom vzťahu s Kristom. Manželstvo je vzťah lásky, aj zasvätená čistota (bezmanželskosť) je vzťah lásky. Človek, ktorý si v Ježišovom podobenstve našiel vzácnu perlu, od radosti predá všetko čo má, lebo v nájdenej perle našiel všetko. Aj ten, kto v láske ku Kristovi našiel svoj poklad, od veľkej radosti predá všetko, čo má. A tak zasvätená čistota je kľúčom ku všetkým sľubom. Tu jasne vidíme, že napr. zasvätená čistota a chudoba budhistického mnícha má inú motiváciu než celkom osobnú, teda celkom zameranú na osobu Ježiša Krista.
Celý Nový zákon je preniknutý myšlienkou príchodu Božieho kráľovstva. Základom Ježišovho kázania sú slová o príchode Božieho kráľovstva: „Hovoril: ´Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.” (Mk 1, 15)
„Jeho učeníci mu povedali: ´Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa.´ On im povedal: ´Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané. Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.´” (Mt 19,12)
Charizma dobrovoľnej zasvätenej čistoty života je milosť, a nemožno si ju dať vlastnými silami. Možno ju iba vyprosiť ako každú inú charizmu. Zdá sa, že v nekresťanských náboženstvách je zdržanlivosť v prvom rade výsledkom asketického úsilia. Zatiaľ Nový zákon chápe zasvätenú čistotu ako charizmu:
„Chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja; lenže každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak; druhý inak.” (1Kor 7,7)
„On im povedal: “Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané.” (Mt 19,11)
Blahoslavení čistého srdca,lebo oni uvidia Boha... 23. decembra.
Sv. Viktória, panna a mučenica.
V treťom storočí žila v meste Tivoli v Itálii vznešená Rimanka, menom Viktória, čo znamená víťazstvo či Víťazná. A toto meno zaslúžila si v plnej miere; lebo zvíťazila nad pozemským smýšľaním a zachovajúc rúcho nevinnosti panenskej, obsiahla korunu večnej slávy. Sv. Viktória (Víťazná) vychovaná bola v kresťanskej viere skrze vznešených rodičov svojich. Myseľ jej i telo prezradzovali prekrásnu dušu. A srdce jej horelo horúcou láskou k Pánu Ježišovi a to od najútlejšej mladosti.
Keď dospela na prekrásnu pannu, rodičia, ačkoľvek kresťania, zmýšľali ináč než ona, ktorej prirodzená láska zdala sa byť strašnou a kresťana nehodnou, keď nemala byť šľachetná svätou láskou; i chceli ju vydať za bohatého rimského mládenca menom Eugena, ktorý bol ešte síce pohanom, ale jako sa zdalo, dobrého srdca a nenarušených mravov. Viktória bola celá prestrašená, keď to počula, i nechcela privoliť k tomu kroku.
Rodičia, ktorí chceli, jako sa hovorieva, zaopatriť ju mužom, ochrancom, dali sa do nahovárania a riekli: „Hľa, Viktória, Eugen je síce pohan; ale ty môžeš ho ľahko priviesť k tomu, že by stal sa kresťanom. A tak získaš jednu dušu nebu!» Toto a podobné nahováranie učinlo na útlé srdce zbožnej kresťanskej panny. Ona rozmýšľala: «Pravda je, s milosťou Božou môžem zachrániť túto dušu Bohu.» A privolila, že vyplní vôľu staručkých rodičov.
Svätá Viktória mala vernú priateľku, menom Anatoliu, pannu na duši i na tele bohato nadanú. O ruku tejto Anatolie uchádzal sa tiež šľachetný mládenec rimský, ktorý sa menoval Aurelius. Ale Anatolia, ktorá sa bola zaviazala sľubom ustavičnej čistoty Kristu Pánovi, riekla pohanskému bohatému mladíkovi: «Už som si zvolila Ženícha a nemám príčiny oželieť voľbu svoju».
Ale Aurellius horel vrúcnou láskou ku krásnej bohabojnej Anatolii a náruživosť jeho stávala sa vždy väčšou a vrelejšou. Neprestával rozmýšľať, jako by predsa naklonil si kresťanskú pannu. I použil všetko, čo náruživá myseľ, ktorá vládne hojnými prostriedkami, podujať môže. Ale keď videl, že márne sa namáha, obrátil sa na Eugena, snúbenca Viktórie, a prosil ho, aby táto nahovorila priateľku svoju Anatoliu ku sväzku manželskému.
A sv. Viktória dala si riecť snúbencovi Eugenovi a prisľúbila, že vykoná, čo bude v stave u priateľky svojej. Ona myslela, že tým dosť učiní povinnosti priateľskej a Iáske. I navštívila Anatoliu, i riekla jej: „Pozri na mňa, priateľka moja, i ja z počiatku zmýšľala som podobne tebe.
A nič na svete nebolo by zmenilo rozhodnutie moje, keby nebola som si rozmyslela reč rodičovskú a neprišla bola k tomu potešiteľnému presvedčeniu, že zväzkom manželským privedem pohana Eugena do lona pravej cirkve a zachránim dušu jeho. A ty si v tom samom postavení a môžeš si zaopatriť tú istú radosť, keď privolíš k sväzku manželskému s Aureliom.» Anatolia počúvala Viktóriu trpezlive a nepretrhovala reč jej ani len slovíčkom, kým nedopovedala.
Ale potom dala sa podvracovať dôvody jej a hovorila o cene, dôstojnosti a bohumilosti stavu panenského tak rázne a výrečne, že Viktória bola celá omráčená a nevedela, čo by hovoriť alebo robiť mala, a len slabo zastávala dôvody svoje. Anatolia hovorila zase zadivenej sv. Viktórii: Oj milá Viktória moja, zvíťaz nad zlosťou diablovou a buď víťaznou skutočne, jakou si podľa mena! Keď svet mal byť obydleným, riekol Boh ľudom: Rastnite, množte sa a naplňte zem!
Ale potom, keď zem nebola chudobnou na ľudí, zostúpil Syn Boží s neba na zem, aby ohlasoval nebeské učenie a Tento neprestajne privoláva nám: Rastnite vo viere, zveľaďujte sa v láske a naplňte nebe; lebo kráľovstvo nebeské je blízko.» Toto bolo odpoveďou na námietky Viktóriine, že Boh nezatracuje stav manželský, lebo veď že i patriarchovia, proroci a iní priatelia Boží žili v stave manželskom a že Boh požehnával potomkami ich.
A zase dala sa hovoriť Anatolia s takou svätou oduševnenosťou o nevinnosti panenskej a o veľkej odmene a večných radosťach, ktoré môžu očakávať čisté duše, že sv. Viktória nemohla vzdorovať.
Anatolia riekla jej: «Milá priateľka moja! Toho dňa, keď som rozdala medzi chudobných utŕženú cenu za majetok svoj, mala som videnie. Zjavil sa mi mládenec (anjel), ktorý korunovaný bol diadémom (korunkou, zlatohlavom), oblečený do purpuru (červeného rúcha, šarlátu), a celý pokrytý drahými kameňami. Tento mládenec (anjel) hovoril mi radostne a so žiarivou tvárou: Oj panenskosť, ktorá si vždy vo svetle, a nikdy v skutkoch temnosti!
Pri týchto slovách prebudila som sa a smútok naplnil dušu moju, že som nepočula viacej. I hodila som sa na zem a prosila som so slzami Pána Ježiša svojho, že by ten, ktorý mi povedal tieto niektoré slová, pokračoval a mňa poučil.
A keď som tak kľačala ešte na zemi, pokračoval mládenec takto: Panenstvo je šarlát kráľovský, ktorý tých, ktorí odiali sa ním, povyšuje nad všetkých ľudí. Panenstvo je drahý kameň a preveľký poklad Kráľa kráľov. Zlodeji usilujú sa so všetkých strán panenskosť ukradnúť tým, ktorí ju majú. Preto usiluj sa zachovať panenstvo s každou možnou vernosťou a buď tým viac na pozore, aby si ho neutratila, keď prechováváš ho v dokonalom stupni.»
Potom zvolala Anatolia: «Voľ si teraz medzi smrteľným, pohanským ženíchom, a nesmrteľným, najsvätejším!» Sv. Viktória premožená bola citom, i riekla Anatolii: «NajmiIejšia priateľkaq, i ja chcem byť spoločnicou tvojou! Ježiš Kristus, ženích tvoj, nech je i mojím na veky! Ďakujem ti, že si mi poukázala na úklady diabla, ktorý ma chcel skoro pripraviť o najdrahší poklad skrze nádej, že získam pohana a zachránim dušu jeho.
Teraz sľubujem pevne , že chcem žiť v panenskom rúchu nevinnosti a tiež v ňom i zomrieť.» A hneď obnovila slávnostne v chráme Božom sľub svoj ustavičnej čistoty a zasľúbila sa znovu Bohu. A keď prišla domov, rozdala drahocennosti svoje chudobným. Potom odkázala snúbencovi svojmu Eugenovi, že sa stala nevestou Pána Ježiša Krista a preto, že sa nevydá, a z manželského sväzku s ním nebude nič.
Eugen naľakal sa náramne nad tým odkazom a urobil všetko možné, aby milú nevestu priviedol na iné myšlienky. Ale sv. Viktória nedbala viac na lichotivé reč jeho a zostala vernou sľubu svojmu. A tak premohla svet a márnosti jeho. Odkázala i Aureliovi, že Anatolia nikdy nebude manželkou jeho. Tento rozpálil sa hnevom, udal súdu nevestu svoju jako kresťanku ktorá opovrhuje bohami štátnymi. Sv. Anatolia bola uväznená a keď nechcela obetovať bohom rimským, bola mučená a dňa 9. júla roku 285 usmrtená.
I Eugen rozpálil sa hnevom a čo nemohol vymôcť po dobrom, chcel vymáhať po zlom; preto zažaloval u pohanského súdu sv. Viktóriu, že zrušila mu daný sľub, že márni majetok svoj, zdedený po rodičoch, ktorí jeho zvolili za manžela jej, a že priznáva sa k nenávidenej a zakázanej viere kresťanskej. Pohanský sudca Tiliarkus predvolal sv. Viktóriu a vypytoval sa jej na všetky tieto veci. Sv. panna vyznala, že nechce sa vydať za Eugena a že je kresťanka.
Po výsluchu odsúdil ju Tiliarkus do moci Eugena a dal mu právo, aby s ňou nakladal dľa vôle svojej, áno, keby nebola mu po vôli, aby ju usmrtil. Pohan Eugen dal odviesť šľachetnú kresťanskú pannu na statok svoj a tam väznil ju za dva roky v zámku. I prehováral ju všemožne, aby zmenila úmysel svoj. Ale všetky skvelé sľuby boly márné. Náruživá smyselná láska pohanova premenila sa na nenávisť. Prosby svoje, sľuby a náreky premenil na hrozby a trýznenie.
Ale ona, ktorá zavrela víťazne uši svoje pred lichotivými rečami jeho, prosbami a nárekami, nedbala nič ani na hrozby pohanského mládenca. Boh, v ktorého dúfala, dodával jej stálosti a sily. Ani bolestné trýznenie vo väzení, ani hlad neoblomili statočnosť svätej panny. Ona chcela radšej pretrpieť najväčšie muky a obetovať i život, než by zrušila sľub čistoty panenskej.
A keď sv. panna odriekla sa z lásky ku Kristu Pánu stavu manželského a radostí materských, za to obdaroval ju milostivý Boh divotvornou mocou a učinil ju matkou dcér, ktoré duchovne preporodila nebeskému ženíchovi svojmu, Pánu Ježišovi .
Ona tie mladé pohanské devy, ktoré mohli ju navštevovať vo väzení, bez pochyby v tom úmysle, aby ju snáď prehovorili k zväzku manželskému s Eugenom, obrátila na vieru Kristovu, i primäla k tomu, že zaviazali sa tiež i oni sľubom čistoty panenskej z lásky ku Kristu Pánu. podľa Suriusa zhromaždila sv. Viktória okolo seba 60 panien, ktoré s ňou vo väzení viedli opravdive anjelský život a dňom i nocou prespevovali chválo — i žalospevy ku cti sláve pravého Boha.
Keď Eugen videl, že všetko namáhanie je márne, aby si naklonil sv. Viktóriu, horel zverskou pomstou. Oznámil sudcovi Tiliarkovi a rodičom pohanom, že sv. Viktória mnohé pohanské dievčence zkazila a k nenávidenej kresťanskej viere zviedla. Sudca dal trýzniť sv. pannu a keď ona prostred múk zvelebovala Ženícha nebeského, sám preklal ju mečom. To stalo sa dňa 23. decembra roku 285 za panovania ukrutného cisára rimského Diokleciána.
Milostivý Boh oslávil pri smrti panenskú služobnicu Svoju; lebo pohanský sudca Tiliarkus, ktorý jej preklal srdce, stal sa hneď prašivým a behom osem dní bol zožraný za živa červami. Sv. Viktória vyobrazuje sa v rúchu vznešenej panny rimskej, jako kľačí vo väzení s krížom v pravej ruke a so zdvihnutou jako ku prísahe ľavicou, i ako pohanský sudca prepichuje srdce jej.
Poučenie.
Sv. Viktória vážila si čistotu panenskú nado všetko a obetovala za ňu i život svoj; lebo ona vedela, že je to najdrahší poklad. Anjel hovoril medzi iným sv. panne Anatolii: «Oj panenskosť, ktorá si vždy vo svetle a nikdy v skutkoch temnosti! Panenstvo je šarlát kráľovský, ktorý tých, ktorí odiali sa ním, povyšuje nad všetkých ľudí. Panenstvo je drahý kameň a preveľký poklad Kráľa kráľov. Zlodeji usilujú sa so všetkých strán panenskosť ukradnúť tým, ktorí ju majú.
Preto usiluj sa zachovať panenstvo s každou možnou vernosťou a buď tým viac na pozore, aby si ho neutratila, keď prechovávaš ho v dokonalom stupni.»
Kresťanská devo, máš vedieť, že čistota srdca činí devu pannou. Keď túžiš po cti panenstva, ži tiež i čisto, nevinne! To žiada od teba Boh, to sv. cirkev, ktorá podala ti pri sv. krste biele rúcho nevinnosti! Panenstvo je Bohu veľmi milé.
Sv. Imrich, syn prvého kráľa uhorského, sv. Štefana, išiel raz v noci do chrámu v meste Vespríme. Tam hodil sa pred oltárom na kolená a prosil Boha, aby mu ráčil oznámiť, akú obetu má priniesť Jemu, ktorá bola by Mu najmilejšou. Chrám osvetlil sa ako vo dne a zbožný následník trónu uhorského počul hlas s hora: «Panenstvo je vecou hodnou odplaty. Toto obetuj Bohu a zotrvaj v ňom vždy!»
Neskôr nútil sv. Štefan na doliehanie dvoranov syna svojho sv. Imricha, aby ohľadom na budúce šťastie vlasti vzal si za manželku cnostnú princeznú. Sv. Imrich uposlúchol otca; ale nahovoril nevestu svoju, aby žila s ním v neporušenom panenstve. A milostivý Boh oslávil oboch! Veď Boh vysoko ctí si panenstvo!
Sv. Thekla, učeníčka sv. Pavla, složila sľub večnej čistoty panenskej. Keď nechcela sa vydať za pohanského mládenca, bola obžalovaná u súdu. Sudca pohan dal ju zavrieť k levovi. Pažravý lev skrotol, hodil sa k nohám sv. panny a lízal nohy jej. Keď to videl, dal hodiť ju na horiacu hranicu. Ale oheň nedotkol sa tela panenského!
Takéto príklady horlivého zachovávania a cenenia panenskosti objavuje nám od počiatku trvania svojho sv. cirkev. Veď panenskosť ctili si už i dávni pohania. To dosvedčujú nám bájky bohov u Grékov a u Rimanov. Bájeoslovie hovorí, že bohyňa Vesta bola dcérou Kronosa a Rhey. Mnohí vraj bohovia uchádzali sa o ruku jej a chceli mať ju za manželku. Ale Vesta vraj pochytila do rúk hlavu Jupiterovu (Paromovu) a zaprisahala sa, že ostane vždy pannou.
Preto Jupiter (najvyšší boh u Grékov a Rimanov) ctil ju vysoko: ona sedávala vraj v shromaždení bohov po Jupiterovi prvá, v dome zaujímala prvé miesto, dostávala z obetí krvavých a bola oslavovaná od ľudí jako najvyššia bohyňa. Preto i v každom pohanskom gréckom alebo v rimskom dome posvätené bolo ohnisko (kozub, krb), ktoré v najväčšej vážnosti bolo u rodiny, bohyne Veste; i chrám, jej zasvätený, stával naprostred mesta.
Žretkyne (kňažky) jej boly panny, ktoré opatrovali večný oheň v chráme a bývali spoločne v jednom dome, ako mníšky naše v kláštore. Vestalky požívali veľkú úctu ľudu pohanského a mohli vyprosiť milosť a život i pre najväčšieho zločinca. Ale beda im, keď nežili cudne, keď narušily panenstvo svoje! Vtedy boly za živa zamurované. Hľa, jak ctili si dávni pohania panenstvo a jako trestali narušenie jeho!
Kresťanstvo poukazuje nám na skvelé príklady nevinnosti a čistoty srdca: na Pána Ježiša Krista a na preblahoslavenú Matku Jeho, prečistú Pannu Máriu. Sv. cirkev odporúča prísno zachovávanie panenstva u slobodných ľudí. Jak zahanbuje mnohé «vzdelané» panny a mládencov kresťanských deva Kaskaskias-Indianov, menom Maria! Otec jej bol nnáčelník týchto «divochov»,žijúcich v Illinoise v severnej Amerike, a pohanom, jako i druhí pohlavári toho kmeňu domorodcov.
Dcérka stala sa kresťankou. Francúzsky vladár toho kraja, menom Ako, žiadal si dcéru pohlavárovu za manželku. Otcovi lichotilo to vyznačenie a prisľúbil mu Máriu. Ale Maria vyznala sa pohanským rodičom, že z lásky k Pánu Ježišovi chce žiť v panenstve až do smrti. Keď rodičia naliehali na ňu, aby sa vydala, išla k missionárovi, ktorý bol ju pokrstil, aby sa poradila s ním. Missionár riekol jej, že má slobodnú vôľu, vydať sa alebo nie.
Ale ona predsa nechcela sa vydať. Nahnevaný otec vyzliekol ju z rúcha a vyhnal zo stannu. I začal prenasledovať missionára a chcel ho i zabiť; lebo myslel, že on je príčinou zdráhania dcérinho. Keď čistá panna indiánska videla, že nahnevaný otec jej prenasleduje missionára a novopokrstencov, išla k missionárovi a riekla: «Otče, napadla mi myšlienka a neviem, či je dobrá. Keď privolím ku stavu manželskému, počúvať bude otec na reči tvoje a tak budú všetci robiť.
Ja si žiadam, aby som sa ľúbila Bohu. Či nezostanem príjemnou Ježišovi, keď z lásky k Nemu privolím i proti náklonnosti svojej? Povedz mi, či to bude dobre?» Missionár, pohnutý detinskou nábožnosťou Márie, prisvedčil, že je to myšlienka dobrá. I stala sa manželkou Akovou. Otec uspokojil sa a stal sa kresťanom; jeho nasledovali ostatní pohlavári. A Maria bola cnostnou, príkladnou manželkou a napravila i manžela svojho, ktorý prv žil roztopašné, nekresťansky.
Panenská nevinnosť zasluhuje, aby bola vysoko ctená. Sv. Martin, biskup, išiel raz popri letohrádku s kňazom svojím a dozvedel sa, že v ňom žije už viac rokov zbožná panna. A keď počul o veľkých cnosťtiach jej, vrátil sa a chcel ju uctiť návštevou svojou. Panna dala prosiť skrze jednu priateľku pred dverami slávneho a svätého biskupa, aby nevstúpil k nej; lebo že žiadneho muža neprijíma u seba.
Sv. Martin nenahneval sa na toto odbitie; ale pochválil túto cnostnú pannu a naradovaný poberal sa ďalej. Nevinné panny volia si radšej smrť, než stratu panenstva svojho. Sv. panna Eufrasia nútená bola pohanským sudcom, aby zaprela sv. vieru. Keď to neurobila, oddal ju sudca do moci necudného vojaka. Sv. Eufrasia vymyslela si svätý úskok. Hodila sa vojakovi k nohám a prosila ho, aby nepoškvrnil panenskosť jej; i sľúbila mu dať niečo, čo môže veľmi poslúžiť mu jako vojakovi.
Ona vraj zná tajomstvo, podľa ktorého pripraví z istých rastlín masť, ktorá učiní telo ľudské neporaniteľným. Vojakovi ľúbil sa tento návrh. Eufrasia nazbierala v záhrade rozličné byliny, vytlačila šťavu a pripravila masť. Potom riekla surovému vojakovi: «Teraz potrem krk svoj masťou a ty sám môžeš zkúsiť silu masti mojej. Vezmi meč a zatni s celou silou do krku môjho.» Pomazala si krk, pokľakla si, vojak rozohnal sa mečom, zaťal a srazil silným úderom hlavu jej.
Hľa, tak sv. Eufrasia volila si radšej smrť, než stratu panenstva! Čistota panenská má veľkú moc proti násilníkom. Sv. Kolumba, ktorá narodila sa r. 1467 v Rente, už v dvanástom roku svojom složila sľub večnej čistoty. Mala videnie, (keď vyrástla v prekvitajúcu pannu), v ktorom bolo jej oznámené, aby vstúpila do kláštora, ktorý ukáže jej Boh.
Toho času unesená bola dcéra bohatých rodičov. Zarmútený otec prisľúbil tomu, kto vypátra úkryt jej a vinníka, že ho bohato obdaruje. Sv. Kolumba išla práve po hradskej ceste, keď stretla muža, ktorý myslel, že ona je tá odvedená dcéra boháčova. Neznámy muž povolal svätú Kolumbu do domu svojho, aby ho navštívila. I priniesol jej pokrm, aby ju vraj uctil; potom odišiel, aby oznámil otcovi stratenej, že on vyhľadal dcéru jeho.
Medzitým prišli do izby mladíci, ktorí tiež nazdávali sa, že sv. Kolumba je ta zmiznutá dcéra boháčova. Oslovili ju líškacími slovami, či ona je tá odvedená panna. Sv. Kolumba mlčala. Bezočiví nemravní mladíci ponúkali jej dary a drahé šaty a prosili ju, aby bola im po vôli. Sv. Kolumba zarazená nad nehanebnosťou ich, dala sa im hroziť mukami pekelnými. Bezbožníci zdali sa byť ohromení a zahanbení.
Po chvíli riekol jeden nehanebník: «Teraz pretvaruješ sa jako by si bola samá čistota, keď si sa už nasýtila milenca, ktorý ťa uniesol. Ale máš vedeť, že budeš našou — živá alebo mŕtva!» Vzteklí necudníci dali sa do nej a chceli ju vyvliecť z domu. Ale márne sa namáhali pohnúť ju s miesta. I začali trhať s nej šaty. Počuť bolo zacengať niečo. Mysleli, že má na sebe zlato. A hľa, na odhalených prsiach objavil sa kríž, ostatky svätých a bič, ktorým sa mučievala!
Zarazili sa divosi; ale predsa roztrhali jej ostatné šaty. A hľa, objavil sa im opasok kajúcný, reťaze okolo bedier, krížom pres prse previazané! Boh dopustil na necudníkov náramný strach, i zutekali. O krátky čas zachvátila ich smrť jedného po druhom. Keď muž, ktorý zvábil ju do domu, sa navrátil a počul, čo sa stalo, hodil sa sv. Kolumbe k nohám, prosil za odpustenie a doprevadil ju do predmestia Trevi; tu vyhľadal zbožnú ženu, ktorá odprevadila sv. Kolumbu do mesta Foligna, kde vstúpila do kláštora.
Hľa, takú moc nad diabolským pokúšaním má nevinnosť panenská! Milostivý Boh ochraňuje nevinnosť panenskú zázračným spôsobom. Neďaleko mesta štyrského Hradca (Grácu) nachádza sa vrch, ktorého bralá skalné spúšťajú sa strmo do rieky Mury. Bezbožný mládenec prenasledoval sedliacke dievča a dohonil ho na tých bralách. Dievča naľakalo sa , ale v dôvere v Boha zoskočilo s brala do hĺbky. A hľa, milostivý Boh zniesol ju bez úrazu dolu ponad rieku na protivný breh!
Tento vrch volá sa podnes — Skok panny. Kresťanské panny, vážte si nevinnosť srdca jako najdrahší poklad! Nedajte sa zvádzať diablovi v podobe ľudskej k narušeniu panenskosti svojej! Keď ju ztratíte, nenavráti sa vám nikdy. A ako môžu kresťanské panny zahnať zvodcov? Istý shýralec zahorel necudnou náklonnosťou ku vznešenej panne a zvádzal ju ku narušeniu nevinnosti. Panna riekla prísno: «To je smrteľný hriech!»
Nehanebník odpovedal: «Čo robí láska, nemôže byť hriechom.» Panna odpovedala: «Pomodli sa najprv nábožno modlitbu Pánovu.» Hriešnik zasmial sa: «K tomu netreba modlitby.» Rozhnevanná cudná panna zvolala: «Odstúp, jedovatý hade, povedal si pravdu, iba k hriechu netreba sa modliť!»
«Panenstvo je drahý kameň a preveľký poklad Kráľa kráľov!»
Modlitba.
Prosíme Ta, ó Pane, popraj milostivo, že by nám viera a zásluhy svätej panny a mučenice Tvojej Viktórie boli na úžitok: aby sme boli potešení skrze dar dobrodení, ktorí sa tešíme pôsobeniu prímluvy jej. O to prosíme Teba skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
* Monteleone Sabina, Rieti, Taliansko † okolo 250 alebo okolo 303 Rím
Atribúty: meč, drak, býk
Patrónka pri modlitbách za dážď
Podľa tradície bola Viktória spolu so svojou sestrou Anatóliou umučená počas prenasledovania kresťanov za cisára Décia, t.j. okolo roku 250. Podľa inej tradície to bolo za cisára Diokleciána, teda okolo roku 303. Akokoľvek, zmienky o týchto dvoch mučeniciach sa nachádzajú v starých zoznamoch svätých: De Laude Sanctorum a Hieronymovo martyrológium. Mená oboch svätíc sú vložené aj do najnovšieho Rímskeho martyrológia z roku 2004.
Viktória bola zasnúbená s pohanským šľachticom menom Eugenius. Eugenius mal priateľa Títa Aurélia, tiež pohana, ktorý si chcel zobrať za manželku Anatóliu. Tá ho však odmietla. Preto Eugenius s Títom Auréliom požiadali Viktóriu, aby ju presvedčila. Ona ich žiadosti vyhovela, no Anatólia sa nechcela vzdať panenstva. Dôvodila tým, že mala raz videnie, kde jej bola ukázaná nesmierna hodnota panenstva pre Božie kráľovstvo. Vtedy sa rozhodla, že chce patriť jedine Kristovi. Keď to počula Viktória, sama zrušila zasnúbenie s Eugeniom a tiež sa rozhodla pre panenstvo. Eugenius a Títus Aurélius zostali bez seba od hnevu, keď sa dopočuli o výsledku Viktóriinho prehovárania. Eugenius uväznil Viktóriu vo svojej vile a mučil ju hladom, aby ju donútil k sobášu. Nič však nepomohlo. Vydal ju teda rímskym úradom. Kvôli tomu, že sa nechcela vzdať svojho presvedčenia, bola sťatá. Anatóliu uväznil zase Aurélius. Postihol ju ten istý osud.
23. decembra
SV. VIKTÓRIA mučeníčka (3. stor.?)
V strednom a východnom Taliansku je rozšírená úcta tejto sv. Viktórie, a to vo viacerých prípadoch spoločne so sv. Anatóliou a sv. Audaxom. Podľa životopisov týchto svätých Viktória a Anatólia boli devy z popredných rímskych rodín. Keď sa o ne zaujímali pytači z patricijských rodín, neprijali ponuku manželstva, lebo sa rozhodli zasvätiť sa Bohu. Mladí šľachtici však nemali porozumenie pre takéto ideály, ba čo viac, keďže práve prebiehalo prenasledovanie kresťanov (okolo r. 250?), obžalovali mladé kresťanky a so súhlasom úradov ich uväznili na svojich majetkoch v sabínskom kraji na severovýchod od Ríma. Tak Viktóriu internovali pri lokalite Trebua Mutuesca (ter. Monteleone), Anatóliu pri meste Tora.
Keďže dievčatá ostali pevné vo svojej viere i vo svojich ideáloch, obidve zabili. Mučeníctvo podstúpila najprv Viktória. Anatóliu mal údajne zabiť istý vojak menom Audax. Ten zavrel dievča do jednej miestnosti s jedovatým hadom. Keď na druhý deň otvoril miestnosť, Anatólia bola živá, ale had sa vrhol naňho. Deva ho musela zachraňovať. To pohlo Audaxa, že sa stal kresťanom a podstúpil smrť sťatím spolu s Anatóliou. Spomínaní traja svätci sa na niektorých miestach uctievajú spoločne, ale častejšie ich oddeľujú. Takto Viktóriu si pripomínajú 23. decembra, kým Anatóliu s Audaxom 9. júla. Ako historicky najstaršie je dokázané uctievanie sv. Anatólie (v diele De Laude sanctorum z r. 396). Najneskoršie sa do trojice svätcov zaraďuje sv. Audax (v písomných pamiatkach 6. stor.), takže niektorí pochybujú o jeho historickej existencii. Významné ostatky svätcov sa nachádzajú v bazilike sv. Školastiky a vo "Svätej jaskyni" benediktínskeho strediska Subiaco v strednom Taliansku.
