Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 179
(Mt 13 1-9; Mk 4, 1-9; Lk 8, 4-8)
4. jún 1945
1 Ježiš mi ukazuje tok Jordánu, lepšie povedané ústie Jordánu do Tiberiadskeho jazera tam, kde sa rozprestiera mesto Betsaida na pravom brehu rieky pri pohľade na sever, a vraví: „Teraz sa už nezdá, že mesto je na brehu jazera, ale trocha viac vo vnútrozemí. A to prekvapuje učencov. Vysvetlenie treba hľadať v tom, že jazero bolo z tejto strany zanášané zeminou, ako ju tam naplavovala v priebehu dvadsiatich storočí rieka, záplavy a zosuvy pôdy z kopcov Betsaidy. Vtedy bolo mesto práve v ústí rieky do jazera a dokonca malé loďky, najmä v obdobiach najbohatších na vodu, sa plavili dobrý kus hore prúdom, takmer až po Korozain. Brehy samotnej rieky však vždy slúžili ako prístav a útočište pre lode z Betsaidy, keď bolo jazero rozbúrené. Toto nehovorím pre teba, lebo teba to málo zaujíma, ale pre komplikovaných učencov. A teraz pokračuj."
2 Loďky apoštolov sa preplavili cez krátky úsek jazera medzi Kafarnaumom a Betsaidou a pristávajú v Betsaide. No priplavili sa za nimi ďalšie loďky a vystupuje z nich mnoho ľudí, ktorí sa hneď pridávajú k obyvateľom Betsaidy, čo prišli pozdraviť Učiteľa. Ten vchádza do Petrovho domu, kde... je znova jeho manželka, ktorá, predpokladám, uprednostnila samotu pred ustavičným bedákaním matky nad jej manželom.
Vonku sa ľudia s veľkým krikom dožadujú Učiteľa. To veľmi znepokojí Petra, preto vystúpi na terasu a dohovára svojim spoluobčanom, aby sa správali slušne a úctivo. Chcel by sa trocha v pokoji potešiť z Učiteľovej prítomnosti, keď ho má teraz vo svojom dome, no nemá čas ani potešenie ponúknuť mu aspoň trocha medovej vody z tých mnohých vecí, o ktoré požiadal svoju ženu — a frfle.
Ježiš sa na neho pozerá s úsmevom a potrasie hlavou hovoriac: „Vyzerá to, akoby si ma nikdy nevidel a že je to udalosť, že sme spolu!"
„Veru je to tak! Keď chodíme medzi ľudí, sme tam azda ty a ja spolu? Ani vo sne! Medzi tebou a mnou je svet so svojimi chorými, zarmútenými, poslucháčmi, zvedavcami, ohováračmi a nepriateľmi, ale my, ty a ja, tam nie sme nikdy spolu. Tu však si so mnou, v mojom dome, a mali by to pochopiť!" Peter je naozaj nespokojný.
Ja však v tom nevidím nijaký rozdiel, Šimon. Moja láska je stále rovnaká, moje slová sú tie isté. Či ich hovorím len pre teba alebo ich hovorím pre všetkých, nie je to jedno?"
3 A tak sa Peter prizná k svojmu veľkému trápeniu: „Keď ja som taký hlupák a ľahko sa rozptýlim. Keď hovoríš na námestí, na vrchu, uprostred veľkého zástupu ľudí, neviem prečo, chápem síce všetko, ale potom si už nič nepamätám. Povedal som to i svojim spoločníkom a dali mi za pravdu. Ostatní, chcem povedať ľudia, ktorí ťa počúvajú, ti rozumejú a zapamätajú si, čo hovoríš. Koľkokrát sme počuli, ako sa dakto priznal: ,Už som to viac neurobil, lebo ty si to povedal‘ alebo: ,Prišiel som, lebo som ťa raz počul hovoriť o čomsi, čo zasiahlo môjho ducha.' My však... hm! Je to ako tok vody, ktorý preteká a nezastaví sa. Breh už nemá tú vodu, ktorá odtiekla. Priteká ďalšia voda, tak, stále ďalšia a stále je jej veľa. Ale tečie, tečie, tečie... A ja s hrôzou myslím na to, čo bude, ako hovoríš, keď príde chvíľa, že už nebudeš plniť úlohu rieky a... a ja... Čo budem dávať tým, čo sú smädní, keď neudržím ani kvapku z toho, čo mi dávaš?"
Aj ostatní sa pripájajú k Petrovmu náreku a sťažujú sa, že si nikdy nespomenú na to, čo počuli, keď by to chceli použiť a odpovedať mnohým ľuďom, ktorí sa ich vypytujú.
Ježiš sa usmeje a odpovie: „Nezdá sa mi to tak. Ľudia sú aj s vami veľmi spokojní... "
„Ó, áno! Za to, čo robíme! Preraziť ti cestu a pritom používať i lakte, nosiť chorých, vyzbierať almužnu a vravieť: ,Áno, Učiteľ je tamten muž!' Pekná práca, naozaj!"
„Neznevažuj sa tak veľmi, Šimon."
„Neznevažujem sa. Poznám sa predsa."
„Poznať sa je najťažšia múdrosť. Ale chcem ťa zbaviť tohto veľkého strachu. Keď som rozprával a vy ste nemohli všetko pochopiť a zapamätať si, len sa spýtajte a nebojte sa, že by ste ma tým azda otravovali alebo vyrušovali. Máme vždy niekoľko hodín súkromia. Vtedy mi otvorte svoje srdce. Dávam tak veľa mnohým. A čo by som nedal vám, ktorých mám tak veľmi rád, že ani Boh viac nemôže? Hovoril si o vlne, ktorá pretečie a nič z nej nezostane na brehu. Príde deň, keď zistíš, že každá vlna ti uložila semienko a z každého semienka vzišla rastlina. Ocitneš sa pred kvetmi a stromami pre všetky situácie, budeš sám zo seba prekvapený a povieš si: ,Ale čo mi to Pán urobil?' Lebo vtedy už budeš vykúpený z otroctva hriechu a tvoje terajšie čnosti dosiahnu vysokú dokonalosť."
„Ako hovoríš, Pane, a ja sa spolieham na tvoje slová."
4 „A teraz poďme k tým, ktorí nás očakávajú. Poďte. Pokoj tebe, žena. Dnes večer budem tvojím hosťom."
Vychádzajú a Ježiš zamieri k jazeru, aby ho nezovrel zástup. Peter pohotovo odrazí loďku niekoľko metrov od brehu tak, aby všetci mohli počuť Ježišov hlas, ale aby zostal medzi ním a poslucháčmi istý priestor.
„Cestou z Kafarnauma sem som premýšľal o tom, čo vám povedať. A námet som našiel v udalostiach dnešného rána.
Videli ste, že prišli za mnou traja muži. Jeden sám od seba, druhý preto, že som ho vyzval, a tretí z náhleho nadšenia. Tiež ste videli, že som prijal len dvoch z nich. Prečo? Videl som azda v treťom zradcu? Nie, to naozaj nie. Ale nepripraveného človeka. Zdanlivo sa zdal najmenej pripravený tento, ktorý je tu teraz vedľa mňa, ten, čo mal ísť najprv pochovať svojho otca. Avšak najmenej pripravený bol ten tretí. Tento muž si to ani neuvedomoval, ale bol taký pripravený, že dokázal vykonať skutočne hrdinskú obetu.
Hrdinstvo nasledovať Boha je vždy dôkazom dôkladnej duchovnej prípravy. Toto aj vysvetľuje isté prekvapujúce skutočnosti, ktoré sa dejú okolo mňa. Tí, Čo sú najviac pripravení prijať Krista, nezávisle od svojho postavenia a vzdelania, prichádzajú ku mne odhodlane a s absolútnou vierou. Menej pripravení ma pozorujú ako človeka, ktorý sa vymyká z bežného rámca, alebo ma skúmajú s nedôverou a zvedavosťou, alebo ma napádajú a znevažujú najrôznejšími spôsobmi. Odlišné spôsoby správania sa závisia od pripravenosti ducha.
Vo vyvolenom ľude by sa mali všade nájsť duchovia pripravení prijať tohto Mesiáša, ktorého s úzkosťou očakávali patriarchovia a proroci, tohto Mesiáša, ktorý konečne prišiel, predchádzaný a sprevádzaný všetkými prorockými znameniami, tohto Mesiáša, ktorého duchovná podoba sa rysuje čoraz jasnejšie cez viditeľné zázraky na telách a veciach i cez neviditeľné zázraky vo svedomí ľudí, ktorí konvertujú, a aj na pohanoch, ktorí sa obracajú k pravému Bohu. Ale nie je to tak. Pohotovosti nasledovať Mesiáša silno bránia práve deti tohto ľudu — a je to bolestné povedať — bránia jej tým viac, čím vyššie sa vystupuje do jeho najvyšších spoločenských vrstiev. Nehovorím vám to preto, aby som vás pohoršoval, ale aby som vás priviedol k modlitbe a k uvažovaniu.
Prečo sa to deje? Prečo pohania a hriešnici prejdú po mojej ceste väčší kus? Prečo oni prijímajú to, čo hovorím, a ostatní nie? Pretože deti Izraela sa ukotvili, ba sa pevne prisali ako ustrice na útes, na ktorom sa zrodili. Lebo sú nasýtené, naplnené, nafúknuté svojou múdrosťou a nevedia urobiť miesto pre moju múdrosť tým, že by odhodili nadbytočné a uvoľnili miesto pre to najnutnejšie. Ostatní ľudia nie sú spútaní týmto otroctvom. Sú to úbohí pohania či úbohí hriešnici, ktorí nezakotvili, a sú ako loď unášaná prúdom, sú to chudobní, ktorí nemajú vlastné poklady, ale len kopu omylov a hriechov, ktorých sa s radosťou zbavujú, len čo pochopia, čo je dobrá zvesť, a vychutnávajú jej posilňujúci med, úplne odlišný od ich nechutných hriechov.
5 Počúvajte a azda lepšie pochopíte, ako môžu z tej istej práce pochádzať odlišné plody.
Rozsievač vyšiel rozsievať. Mal veľa polí a rôznej kvality. Niektoré z nich zdedil po otcovi a z vlastnej nedbalosti sa na nich rozbujnila tŕnistá burina. Iné polia nadobudol sám. Kúpil ich také, aké ich zanechal ich neporiadny vlastník, a on ich ponechal rovnaké. Iné polia zase pretínali cesty, lebo ten muž bol veľmi pohodlný človek
* Poznámka prekladateľa: V origináli MV užíva výraz „comodista", slovo, ktoré taliančina nepozná - v zmysle človek, ktorý má rád pohodlie (uvádzame „pohodlný človek“). V pôvodine Diela sa vyskytujú aj iné novotvary, ako aj rôzne výrazy typické pre MV (výrazy z toskánskeho dialektu, slovesá, archaizmy), na ktoré v preklade neupozorňujeme. Zo systematického dôvodu rôzne slová toho istého významu prekladáme jednotne (napríklad „sinagogo - arcisinagogo - archisinagogo" - prekladáme ako „predstavený synagógy“). Vo všeobecnosti spisovateľka, ktorá nie vždy mohla konzultovať slovník (ako sama uvádza v 456.1), preukazuje, že ovláda veľké bohatstvo výrazových prostriedkov. Zriedkavé omyly možno pripísať bezprostrednému písaniu bez prípravy.*
a nechcelo sa mu veľa obchádzať, keď išiel z jedného miesta na druhé. Napokon mal pozemky ležiace najbližšie k svojmu domu a o tie veľmi dbal, aby okolie jeho príbytku malo príjemný vzhľad. Tieto polia boli bez kamenia, tŕnia a bez akejkoľvek buriny.
Muž teda vzal vrece so zrnom na siatie, najlepším zo všetkého obilia, a začal rozsievať. Zrno padlo do dobrej mäkkej zeme, pooranej, očistenej, pohnojenej na poliach najbližšie pri dome. Padlo i na polia popretínané cestami a chodníkmi, ktoré ich rozkúskovali a vnášali na úrodnú pôdu špinavý vyschnutý prach. Ďalšie semeno padlo na polia, na ktorých pre ľudskú nedbalosť rozbujnelo bodľačie. Teraz ho pluh narušil a zaoral a zdanlivo ho tam už nebolo, no predsa tam bolo, lebo len dôkladné vykynoženie buriny ohňom môže zabrániť, aby sa znova ujala. Posledné semeno dopadlo na polia kúpené prednedávnom, ktoré rozsievač zanechal také, aké boli, bez toho, aby ich starostlivo do hĺbky pooral a vyzbieral všetky kamene, ktoré pod zemou vytvorili nepriepustnú dlažbu, kde sa nemohli ujať jemné korienky. Keď rozosial všetko osivo, vrátil sa domov a povedal: ‚Ó, hotovo! Teraz už len treba počkať do žatvy.'
6 A tešil sa, lebo ako plynuli mesiace, videl husto schádzať obilie na poliach okolo domu, videl ho rásť... ó, aký mäkký koberec! Ako sa nalieva do klasov... ó, aké more! Ako sa premieňa dozlatista a spieva chvály slnku, keď klasy šumeli jeden pri druhom. Muž si povedal: ,Všetky polia budú také ako toto! Pripravíme kosy a stodoly. To bude chleba! To bude zlata!' A tešil sa... Pokosil obilie z najbližších polí a potom šiel k poliam, ktoré zdedil po otcovi, ale ponechal rásť nadivoko. A zostal zarazený. Vzišlo veľa obilia, lebo polia boli dobré a pôda kultivovaná otcom bola úrodná. Ale jej kvalita pôsobila aj na tŕnie, narušené, ale nevykynožené. Tŕnie sa znova ujalo a vytvorilo ozajstnú húštinu z tŕnistej buriny, cez ktorú obilie prerazilo len ojedinelými klasmi a ostatné sa takmer všetky udusili.
Muž si povedal: ,Toto miesto som zanedbal, ale inde nebolo tŕnie a bude to lepšie.' A odišiel na polia, ktoré nadobudol prednedávnom. Jeho údiv prerástol do bolesti. Tenké a teraz už vyschnuté steblá obilia ležali všade ako vyschnuté seno. Vysušené seno. ,Ale ako to?' vzdychal muž. ,Predsa tu nebolo tŕnie! A osivo bolo tiež to isté! Obilie vzišlo husto a pekne rástlo, veď to vidno na steblách a na ich množstve. Prečo teda všetko vyhynulo a nedozrelo do klasov?' A s bolesťou sa pustil prekopávať pôdu, aby zistil, či tam nie sú krtie diery alebo iná skaza. Nie, hmyz ani hlodavce tam neboli. Ale koľko, koľko kamenia! Kamenná spúšť! Polia boli doslova vydláždené kamením a tá trocha zeminy, ktorá ho pokrývala, bola klam. Ach, keby bol hlbšie preoral, keď bol na to čas! Ach, keby bol prekopal polia prv, než ich kúpil ako dobré! Ach, keď už urobil chybu pri ich kúpe, že sa nepresvedčil o kvalite pôdy, keby aspoň vtedy tvrdo pracoval, aby zúrodnil pôdu! Teraz bolo však už neskoro a bedákanie bolo zbytočné.
Sklamaný muž vstal a odišiel na polia, ktoré pre svoju pohodlnosť popretínal chodníkmi... A od bolesti si roztrhal šaty. Tu nebolo nič, úplne nič... Tmavá pôda poľa bola pokrytá ľahkou vrstvou bieleho prachu... Muž sa zrútil na zem a vzdychal: ,Ale prečo ani tu? Tu nie je tŕnie ani kamenie, lebo to sú naše polia. Predkovia, otec, aj ja sme ich vždy vlastnili a po mnohé roky sme ich zúrodňovali. Urobil som tu chodníky, odňal som poliam trochu pôdy, ale to predsa nemohlo spôsobiť takú neúrodu...' Ešte stále plakal, keď dostal odpoveď na svoju bolesť v podobe veľkého kŕdľa vtákov, ktoré prelietavali z chodníkov na pole a z poľa na chodníky, dychtivo hľadajúc zrno, zrno, zrno... Pole, ktoré sa stalo akoby sieťou chodníkov, na ktorých okraje dopadlo zrno, prilákalo veľa vtákov, a tí najprv vyzobali zrno padnuté na chodníky, a potom aj to z poľa, a to až do posledného zrnka.
A tak zasiate semeno, rovnaké pre všetky polia, prinieslo jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú, iné tridsaťnásobnú a niekde vôbec nijakú úrodu. Kto má uši na počúvanie, nech počúva. Semeno je slovo, rovnaké pre všetkých. Miestom, kam dopadá semeno, sú vaše srdcia. Každý nech o tom uvažuje a pochopí. Pokoj s vami."
7 Ježiš sa potom obrátil k Petrovi a povedal: „Choď hore prúdom, pokiaľ môžeš, a potom pristaň na druhej strane."
Kým sa obidve loďky plavia kúsok hore po rieke a potom sa zastavia pri brehu, Ježiš sa posadí a spýta sa nového učeníka: „Kto teraz zostal u teba doma?"
„Matka so starším bratom, ktorý je päť rokov ženatý. Sestry sú roztratené po kraji. Môj otec bol veľmi dobrý a matka ho srdcervúco oplakáva." Mladík náhle prestane, lebo pocíti, ako mu vzlyk zo srdca vyráža dych.
Ježiš ho vezme za ruku a vraví: „Aj ja som spoznal túto bolesť a videl som plakať svoju matku. Preto ti rozumiem..."
Náraz loďky na štrkovité dno preruší rozhovor a muži vystúpia na breh. Tu už nie sú nízke kopce ako v Betsaide, takmer sa ponárajúce do jazera, ale od tohto brehu, ktorý je naproti Betsaide, sa smerom na sever tiahne nížina s bohatou úrodou obilia.
„ldeme do Meironu?" spýta sa Peter.
„Nie. Pôjdeme týmto chodníkom pomedzi poľami."
Polia, krásne a dobre obrobené, ukazujú klasy, ešte mäkké, ale už sformované. Všetky sú rovnako vysoké a jemne sa vlnia v chladnom severnom vetre, čím pripomínajú ďalšie malé jazero. Stromy vyčnievajúce z neho tu a tam ako plachetnice sú plné štebotajúcich vtákov.
„Tieto polia nie sú ako tie z podobenstva," podotkne bratranec Jakub.
„To určite nie! Vtáky ich nespustošili, nie je tu tŕnie ani kamenie. Krásne obilie! O mesiac už bude zlatisté... a o dva už bude pripravené pod kosu a do stodoly," vraví Judáš Iškariotský.
„Učiteľ... pripomínam ti, čo si povedal v mojom dome. Rozprával si velmi dobre. Ale začínam mať z toho v hlave hmlisté myšlienky, ako sú tam hore tie rozhádzané oblaky....,“ vraví Peter.
„Dnes večer ti to vysvetlím.
8
Teraz už vidieť Korozain." Ježiš sa uprene zahľadí na nového učeníka a vraví: „Tomu, kto dáva, tomu sa pridáva. Majetok neodníma daru jeho zásluhy. Zaveď ma k vášmu hrobu a do domu tvojej matky."
Mladík pokľakne a so slzami v očiach pobozká Ježišovi ruku.
„Vstaň. Poďme. Môj duch pocítil tvoj zármutok. Chcem ťa posilniť svojou láskou v tvojom hrdinstve."
„Rozprával mi Izák Starší, aký si dobrý. Izák, vieš? Ten, ktorému si uzdravil dcéru. On bol mojím apoštolom. Ale vidím, že tvoja dobrota je ešte väčšia, než mi povedali."
„Pozdravíme aj Staršieho, aby som sa mu poďakoval, že mi dal učeníka."
Prišli do Korozainu a Izákov dom je hneď prvý dom, na ktorý natrafia. Keď starec, ktorý sa práve vracia domov, zbadá Ježiša so svojimi a medzi nimi aj mládenca z Korozainu, zodvihne ruky, v jednej má svoju paličku, a zostane so zatajeným dychom a s otvorenými ústami. Ježiš sa usmeje a jeho úsmev vráti starčekovi reč.
„Nech ťa žehná Boh, Učiteľ! Ale ako to, že sa mi dostáva tejto pocty?“
„Aby som ti povedal ,ďakujem'."
„Ale začo, môj Bože? Ja musím povedať toto slovo tebe. Poď ďalej, poď. Ó! Ako mi je ľúto, že dcéra odišla pomôcť svokre! Lebo sa vydala, vieš? Dostali sme samé požehnania po tom, čo som ťa stretol! Ona sa uzdravila a hneď nato sa zďaleka vrátil ten bohatý príbuzný, vdovec, s tými malými deťmi, ktoré potrebujú matku... Ó, ale už som ti to všetko povedal! Mám starú hlavu! Odpusť."
„Tvoja hlava je múdra a zabúda sa aj pochváliť dobrom, ktoré robí pre svojho Učiteľa. Zabúdať na vykonané dobro je múdrosť. Ukazuje pokoru a dôveru v Boha."
„Ale ja... nevedel by som..."
„A tohto učeníka som nezískal cez teba?"
„Ó....! No ja som neurobil nič, vieš? Len som povedal pravdu... a som šťastný, že Eliáš je s tebou." Obráti sa k tomu Eliášovi a povie: „Po prvej chvíli prekvapenia si tvoja matka zotrela slzy, keď sa dozvedela, že patríš Učiteľovi. Tvoj otec však mal dôstojný pohreb. Krátko, čo je v hrobe."
„A môj brat?"
Je ticho... Vieš... padlo mu to trocha zaťažko, keď ťa nevidel... kvôli dedine... On ešte tak zmýšľa..."
Mládenec sa obráti k Ježišovi: „Ty si to povedal. Ale ja by som nechcel, aby on bol mŕtvy... Daj, nech ožije ako ja a tebe k službe."
Ostatní to nechápu a spýtavo sa pozerajú, no Ježiš odpovie: „Nezúfaj a vytrvaj." Potom požehná Izáka a odíde preč napriek všetkému nátlaku, aby zostal.
9 Zastavia sa najprv pri zavretom hrobe a modlia sa. Potom cez ešte poloprázdnu vinicu prejdú do Eliášovho domu.
Stretnutie bratov je trocha zdržanlivé. Starší brat sa cíti urazený a chce to ukázať. Mladší sa cíti ľudsky vinný a nereaguje. Ale príchod matky, ktorá si bez slov pokľakne a pobozká lem Ježišových šiat, upokojí prostredie a duše. Natoľko, že chcú preukázať poctu Učiteľovi.
Učiteľ však neprijme nič, iba povie: „Nech sú spravodlivé vaše srdcia, jedno voči druhému, ako bol spravodlivý ten, ktorého oplakávate. Nedávajte ľudskú pečať nadľudskému - smrti a vyvoleniu na poslanie. Duša spravodlivého otca sa nerozrušila, keď videla, že syn nebol na pohrebe jeho mŕtveho tela. Ba sa uspokojila v istote o budúcnosti svojho Eliáša. Nech svetské zmýšľanie nezakalí milosť vyvolenia. Ak sa svet čudoval, že nevidí Eliáša pri otcovej truhle, anjeli jasali, keď ho videli vedľa Mesiáša. Buďte spravodliví. A teba, matka, nech ťa toto poteší. Vychovávala si s múdrosťou a tvojho syna si povolala Múdrosť. Všetkým vám žehnám. Pokoj nech je s vami teraz a navždy."
Vrátia sa opäť na cestu a idú k rieke a odtiaľ do Betsaidy. Mladík Eliáš sa nezdržal ani na chvíľu na prahu otcovského domu. Pobozkal matku na rozlúčku a išiel za Učiteľom s takou samozrejmosťou, s akou ide dieťa za svojím pravým otcom.