(Lk 17, 3 — 4)
25. apríl 1946
1 Sú na druhom brehu Jordánu. Po pravej strane majú vrch Tábor a Malý Hermon, vľavo sú vrchy Samárie, za chrbtom Jordán a pred nimi za nížinou, na ktorej práve sú, sú kopce, pred ktorými je Magedo (ak si dobre pamätám toto meno, ktoré som počula už dávno vo videní,
* Vo videní pred piatimi mesiacmi (19. novembra 1945) v (5) 334.7.*
keď sa Ježiš stretol s Judášom z Kariotu a Tomášom po odlúčení zapríčinenom nutnosťou udržať v tajnosti odchod Syntychy a Jána z Endoru).
** Miesto vyzerá presne takto:
Nasleduje nákres MV. Zhora v krúžku je Tabor (vrch Tábor), pod ním Piccolo (Malý) Hermon, Monti della Samaria (vrchy Samárie), na východe Giordano (Jordán) a na západe Mageddo (Magedo) s otáznikom. **
Iste odpočívali celý deň v niektorom hosťovskom dome, lebo je opäť večer a je zrejmé, že sú odpočinutí. Je ešte teplo, ale už začína padať rosa, ktorá zmierňuje horúčavu. Zostupujú aj fialové tiene súmraku, ktoré striedajú posledné červené večerné zore ohnivého západu slnka.
„Tu sa nám ide dobre," poznamená spokojný Matúš.
„Áno. Ak pôjdeme takto rýchlo, budeme v Magede pred spevom kohúta," odpovie mu Horlivec.
„A na svitaní budeme za kopcami a Sáronskú rovinu budeme mať na dohľad," ukončí Ján.
„A tvoje more, čo!" podpichne ho brat.
„Áno. Moje more...," odpovie mu s úsmevom Ján.
2 „A ty sa so svojím duchom vydáš na jednu z tvojich duchovných pútí," povie mu Peter a stlačí mu drsne, ale láskavo plece. A ukončí: „Nauč aj mňa vytiahnuť určité také... anjelské myšlienky z pozerania sa na veci. Ja som sa pozeral na vodu toľkokrát... miloval som ju... ale... vždy mi poslúžila len na plavbu a lovenie rýb. Čo tam vidíš ty... ?"
„Vidím vodu, Šimon. Ako ty a ako všetci. Tak ako teraz vidím polia a ovocné sady... Ale potom okrem telesných očí mám akoby iné oči tu vo vnútri a už nevidím trávu a vodu, ale slová múdrosti, ako vychádzajú z tých hmotných vecí. To nie ja myslím. Toho by som nebol schopný. To niekto iný vo mne myslí."
„Si azda prorok?" pýta sa Iškariotský trocha ironicky.
„Ó, to nie! Nie som prorok..."
„Nuž a? Myslíš si, že poznáš Boha?"
„To ešte menej..."
„Potom blúzniš."
„Mohlo by to aj byť, taký som malý a slabý. Ale ak je to tak, je to veľmi príjemné blúznenie a vedie ma k Bohu. Moja choroba sa tak stáva darom a dobrorečím za ňu Pánovi."
„Ach! Ach! Ach!" smeje sa hlučne a falošne Judáš.
Ježiš, ktorý to počúval, povie: „Nie je chorý ani nie je prorok. Ale čistá duša vlastní múdrosť. To ona hovorí v srdci spravodlivého človeka."
„Teda ja tam nikdy nedospejem, lebo som nebol stále dobrý...," povie skormútene Peter.
„A čo ja?" odpovie mu Matúš.
„Priatelia, málo, príliš málo by bolo tých, ktorí by vlastnili múdrosť, pretože boli vždy čistí. Ale pokánie a dobrá vôľa robia človeka, ktorý bol prv vinný a nedokonalý, spravodlivým, a vtedy sa svedomie stáva opäť panensky čisté v kúpeli pokory, skrúšenosti a lásky. A takto očistené môže súťažiť s tými, ktorí sú čistí."
„Vďaka, Učiteľ," povie Matúš, skloní sa a pobozká Učiteľovi ruku.
3 Ticho. Potom Judáš Iškariotský zvolá: „Som unavený! Neviem, či zvládnem ísť celú noc."
„Niet sa čomu čudovať! Dnes si sa potuloval ako dotieravý ovad, kým my sme spali!" odpovie mu Jakub Zebedejov.
„Chcel som vidieť, či stretnem nejakých učeníkov..."
„Čo ti na tom tak záležalo? Učiteľ to nepovedal, takže... "
„Ale ja som to urobil. A ak mi to Učiteľ dovolí, zostanem v Magede. Myslím, že tam bude náš priateľ, ktorý chodí každý rok dolu v tom čase po žatve. Chcel by som s ním hovoriť o mojej matke a..."
„Rob, ako myslíš. Keď si vykonáš, čo máš, pôjdeš do Nazareta. Tam sa stretneme. Oznámiš mojej matke a Márii Alfejovej, že skoro prídeme domov."
„Ja ti tiež poviem ako Matúš: ,Vďaka, Pane.'"
Ježiš nič neodpovie a prijme bozk na ruku, ako prijal Matúšov. Nie je vidieť výraz tvárí, pretože je práve tá chvíľa večera, keď denné svetlo už úplne zmizlo a svetlo hviezd sa ešte neobjavilo. Je taká tma, že sa im ťažko kráča po ceste. Aby sa vyhli ťažkostiam, Peter a Tomáš sa rozhodnú zapáliť konáre nalámané z kríkov, ktoré s praskotom horia... No svetlo je najskôr slabé, potom bliká a dymí a nedovoľuje vidieť výrazy tvárí.
Medzitým sa približujú kopce. Ich tmavé chrbty sa črtajú výraznejšie, pretože sú tmavšie oproti tme noci na pokosených poliach s bledými strniskami a sú stále viditeľnejšie, ako sa k nim blížia za svetla prvých hviezd...
„Ja sa oddelím tu, lebo môj priateľ býva trochu von z Mageda. Som veľmi unavený... "
„Len choď. Pán nech bdie nad tvojimi krokmi."
„Vďaka, Učiteľ. Zbohom, priatelia."
„Zbohom, zbohom," odpovedajú ostatní a nevenujú pozdravu veľký význam.
Ježiš zopakuje: „Pán nech bdie nad tvojimi činmi."
Judáš rýchlo odchádza.
4 „Hm! Už sa nezdá, že je taký unavený," poznamená Peter.
„Pravdaže! Sem sa vliekol a tam beží ako gazela " povie Natanael.
„Tvoja rozlúčka bola svätá, brat môj. Ale ak ho Pán nepremôže svojou vôľou, Božia pomoc mu neprospeje, aby robil dobré kroky a správne činy."
„Júda, to, že si môj brat, neznamená, že ťa nenapomeniem! Napomínam ťa, lebo si uštipačný a neúprosný k svojmu druhovi. On má svoje chyby. Ale aj ty máš svoje. A prvou chybou je, že sa mi nesnažíš pomáhať pri formovaní jeho duše. Ty ho dráždiš svojimi slovami. Srdcia nemožno ohýbať násilím. Myslíš, že máš právo vytýkať mu každý jeho čin? Cítiš sa taký dokonalý, že to môžeš robiť? Pripomínam ti, že ja, tvoj Učiteľ, to nerobím, pretože milujem tú neformovateľnú dušu. Tejto duše je mi ľúto viac než každej inej... práve preto, že je neformovateľná. Myslíš, že on sa teší zo svojho stavu? Ako budeš môcť byť v budúcnosti učiteľom duchov, ak necvičíš na svojom druhovi schopnosť uplatňovať nekonečnú lásku, ktorá vykupuje hriešnikov?"
Júda Alfejov sklonil hlavu už pri prvých slovách. No na konci si kľakne na zem a povie: „Odpusť mi. Som hriešnik. A napomeň ma, keď urobím chybu, lebo napomenutie znamená lásku a jedine hlupák si necení milosť, keď ho múdry napomenie."
„Vidíš, že to robím pre tvoje dobro. K výčitke však pripájam odpustenie, pretože viem pochopiť dôvod tvojej prísnosti a pretože pokora napravovanej osoby odzbrojuje toho, kto napomína. Vstaň, Júda, a už nehreš," a drží si ho po boku s Jánom.
5 Ostatní apoštoli si medzi sebou vymieňajú poznámky, spočiatku šeptom, potom hlasnejšie, lebo sú zvyknutí hovoriť nahlas. A tak počujem, ako porovnávajú obidvoch Júdov.
„Keby Júda z Kariotu dostal tú výčitku! Ktovie, ako by sa búril! Tvoj brat je dobrý," povie Tomáš Jakubovi.
„Ale... nuž... Nedá sa povedať, že hovoril zle. Povedal pravdu o Judášovi z Kariotu. Ty veríš rečiam o tom priateľovi, čo chodí do Judey? Ja nie," povie úprimne Matúš.
„Budú to... záležitosti týkajúce sa viníc, ako to bolo na trhu v Jerichu," povie Peter a pripomenie tak udalosť, na ktorú nemôže zabudnúť.
* Pozri v (2) 112.2.*
Všetci sa zasmejú.
„Isté je, že tak veľa trpezlivosti môže mať len Učiteľ..."
„Veľa? Vždy, mal by si povedať," odpovie mu Jakub Zebedejov.
„Ja by som nebol taký trpezlivý," povie Natanael.
„Ani ja. Včerajšia scéna bola nechutná," potvrdí Matúš.
„Ten človek nemôže mať úplne zdravý rozum," povie zmierlivo Horlivec.
„Ale svoje veci si vie vždy dobre zariadiť. Až príliš dobre. Stavil by som sa o svoju loďku, o svoje siete, ba i o dom, a som si istý, že o nič by som neprišiel, že ide k nejakému farizejovi prosíkať o ochranu..., " povie Peter.
„To je pravda! Izmael! V Magede je Izmael! Ako to, že sme na to nemysleli?! Treba to povedať Učiteľovi!" zvolá Tomáš a silno sa pleskne rukou do čela.
„To nemá význam. Učiteľ by ho znova ospravedlňoval a nám by to vyčítal," povie Horlivec.
„Nuž dobre... skúsme. Choď ty, Jakub. Teba má rád, si jeho príbuzný..."
„Pre neho sme všetci rovnakí. Tu v nás nevidí príbuzných alebo priateľov, vidí iba apoštolov a je nestranný. Ale pôjdem, aby som vám vyhovel," povie Jakub Alfejov. Zrýchli krok, odpojí sa od druhov a dohoní Ježiša.
6 „Vy si myslíte, že išiel za nejakým farizejom. Za tým alebo oným, na tom nezáleží... Ja si však myslím, že to urobil preto, aby nemusel ísť do Cézarey. Nechodí tam rád...., " povie Ondrej.
„Zdá sa, že od istej doby má odpor k Rimankám," poznamená Tomáš.
„A predsa... kým ste vy išli do Engadi a ja s ním k Lazárovi, bol celý šťastný, že sa rozprával s Klaudiou poznamená Horlivec.
„Áno... ale... Myslím, že práve vtedy urobil niečo zlé. A myslím, že Jana sa to dozvedela, a preto poslala po Ježiša a... a... veľa vecí sa mi premieľa v hlave, odkedy sa v Betsure Judáš tak nazúril.. .," precedí pomedzi zuby Peter.
„Vravíš, že....,“pýta sa zvedavý Matúš.
„No... Neviem... Predstavy... Uvidíme..."
„Ó, nemyslime na zlé veci! Učiteľ si to neželá. A my nemáme nijaký dôkaz, že urobil niečo zlé," poprosí Ondrej.
„Nechceš mi vari povedať, že koná dobre, keď zarmucuje Učiteľa, keď sa správa k nemu neúctivo, keď vnáša mrzutosti a... "
„Buď dobrý, Šimon! Ubezpečujem ťa, že je trocha blázon...,“ povie Horlivec.
„Dobre. Možno. Ale hreší proti láskavosti nášho Pána. Keby mi aj napľul do tváre, aj keby ma nafackal, vydržal by som to, aby som to obetoval Bohu za jeho vykúpenie. Dal som si predsavzatie, že každú obetu urobím na tento úmysel a hryziem si do jazyka a zabodávam si nechty do dlaní, len aby som sa ovládol, keď robí zo seba blázna. Ale nemôžem mu odpustiť, že je zlý voči nášmu Učiteľovi. Hriech, ktorého sa dopúšťa voči nemu, je akoby ho robil voči mne, a to mu nemôžem odpustiť. A potom... keby to bolo len občas! Ale je to už stále! Ledva dokážem prekonať hnev, ktorý vo mne zovrie pri niektorej jeho scéne a už nasleduje ďalšia! Jedna, dve, tri... Existuje predsa istá hranica!" Peter takmer kričí a prudko gestikuluje.
7 Ježiš, ktorý je asi zo desať metrov vpredu, sa obráti ako akýsi biely nočný tieň a povie:
„Pre lásku a odpustenie neexistujú hranice. Neexistujú. Ani u Boha, ani u pravých Božích detí. Kým trvá život, niet hraníc. Jedinou prekážkou na zostúpenie odpustenia a lásky je nekajúci odpor hriešnika. Ale ak sa hriešnik kajá, treba mu vždy odpustiť. Keby zhrešil nielen raz, dva, tri razy za deň, ale aj omnoho viac.
Vy tiež hrešíte a chcete, aby vám Boh odpustil. Idete k nemu a poviete: ,Zhrešil som! Odpusť mi!' A je vám milé, keď vám je odpustené, ako Bohu je milé odpúšťať. A vy nie ste bohovia. Preto urážka, ktorej sa voči vám dopustí človek ako vy, nie je taká ťažká ako urážka, ktorej sa človek dopustí voči tomu, ktorý nie je podobný nikomu inému. Nemyslíte si to? A predsa Boh odpúšťa. Robte aj vy podobne. Dávajte si pozor! Dbajte o to, aby sa vaša neoblomnosť nezmenila na škodu tým, že vyvolá neoblomnosť Boha voči vám. Už som vám to povedal, no zopakujem to znova. Buďte milosrdní, aby ste dosiahli milosrdenstvo. Nikto nie je taký bezhriešny, že môže byť neoblomný voči hriešnikovi. Hľaďte najprv na svoje vlastné bremená, skôr než budete uvažovať o bremenách, ktoré zaťažujú srdcia druhých. Odstráňte najprv svoje zo svojho ducha a potom sa obráťte k bremenám druhých ľudí, aby ste im ukázali nie prísnosť, ktorá odsudzuje, ale lásku, ktorá poúča a pomáha oslobodiť sa od zla.
Aby ste mohli povedať tak, žeby vás pritom hriešnik neumlčal: ,Ty si zhrešil voči Bohu a voči blížnemu,' musíte byť bez hriechu alebo aspoň musíte odčiniť hriechy. Aby ste mohli povedať človeku skľúčenému z toho, že zhrešil: ,Maj vieru, že Boh odpúšťa tomu, kto sa kajá,' ako služobníci tohto Boha, ktorý odpúšťa tomu, kto sa kajá, musíte ukázať veľké milosrdenstvo v odpúšťaní. Vtedy budete môcť povedať: ,Vidíš, kajúci sa hriešnik? Ja ti odpúšťam viny sedem a sedem ráz, pretože som služobník toho, ktorý odpúšťa nespočetnekrát tomu, kto sa nespočetnekrát kajá zo svojich hriechov. Uvedom si teda, ako ti odpúšťa Dokonalý, ak ja iba preto, že mu slúžim, viem odpúšťať. Maj vieru!'
Musíte vedieť takto hovoriť. A hovoriť skutkami, nie slovami. Musíte tak hovoriť odpúšťajúc.
8 Preto ak sa váš brat prehreší, pokarhajte ho s láskou a ak sa kajá, odpustite mu. A ak sa znova aj sedem ráz za deň prehreší proti vám a sedemkrát vám povie: ,Ľutujem,' odpustite mu zakaždým. Pochopili ste? Sľúbite mi, že budete tak konať? Kým on je preč, sľúbite mi, že ho budete znášať? Aby ste mi pomohli uzdraviť ho obetou vášho ovládania sa, keď urobí niečo zlé. Nechcete mi pomôcť zachrániť ho? Je to váš duchovný brat, lebo pochádza z toho istého Otca, pokiaľ ide o rasu, pochádza z toho istého národa, a pokiaľ ide o poslanie, je taký istý apoštol ako ste vy. Preto ho musíte milovať trojnásobne. Ak by ste mali vo svojej rodine brata, ktorý zarmucuje otca a je to o ňom známe, neusilovali by ste sa ho napraviť, aby otec viac netrpel a aby ľudia neohovárali vašu rodinu? Nuž a? A nie je vašou väčšou a svätejšou rodinou tá, ktorej Otcom je Boh a ja som jeho prvorodeným Synom? Prečo teda nechcete potešiť Otca i mňa a pomôcť nám napraviť úbohého brata, ktorý, verte mi, nie je šťastný, že je taký...?"
Ježiš skľúčene prosí za apoštola, ktorý má toľko chýb... A ukončí: „Ja som veľký Žobrák. A prosím vás o najcennejšiu almužnu: prosím vás o duše. Ja chodím a vyhľadávam ich. Ale vy my musíte pomáhať... Nasýťte hlad môjho srdca, ktoré hľadá lásku a nachádza ju len u veľmi málo ľudí. Lebo tí, ktorí sa neusilujú o dokonalosť, sú pre mňa ako chleby na utíšenie môjho duchovného hladu, o ktoré ma pripravili. Dajte duše svojmu Učiteľovi, ktorý je zarmútený, lebo ho nemilujú a nechápu..."
9 Apoštoli sú dojatí... Chceli by toľko povedať, ale každé slovo im pripadá príliš malicherné... Zomknú sa okolo Učiteľa a všetci ho chcú pohladiť, aby pocítil, že ho milujú.
Napokon prehovorí mierny Ondrej: „Áno, Pane. Trpezlivosťou, tichosťou a obetou, so zbraňami, ktoré spôsobujú obrátenie, ti budeme dávať duše. Aj tú... ak nám Boh pomôže... "
„Áno, Pane. A ty nám pomáhaj svojou modlitbou."
„Áno, priatelia. A pomodlime sa spolu za druha, ktorý odišiel. ,Otče náš, ktorý si na nebesiach...'"
Dokonalý Ježišov hlas odrieka zreteľne a pomaly slová Otčenáša. Ostatní ho sprevádzajú ako tlmený zbor. A s modlitbou na perách sa strácajú v noci.