Rozhovor s Máriou Alfejovou
(M.Valtorta, Evanj.2/98)
,,Mária! Teta drahá! Čo je? Prečo toľký plač?"
,,Ó, Ježiš! Ušla som z domu a povedala som: ,Idem do Kány zohnať vajíčka a víno pre chorého.' V skutočnosti som však prišla sem. Môj Alfej... moji synovia... ó! Prečo je medzi tými, čo sú jednej krvi, taký nesúlad! Sú s tebou Júda a Jakub? Hej? Teda vieš... Ó, Ježiš! Prečo to nechápe môj Alfej? Prečo zomiera? Prečo chce tak zomrieť? A Šimon a Jozef*... prečo nie sú s tebou? Ale proti tebe?"
,,Neplač, Mária. Nehnevám sa na nich. Povedal som to i Júdovi. Chápem a súcitím. Ak plačeš preto, už neplač."
,,Áno, preto, lebo ťa urážajú. Preto, a potom... lebo nechcem, aby môj muž zomrel ako tvoj nepriateľ."
Mária je naozaj strápená. Plače a veľké slzy padajú na Ježišovu ruku, ktorú jej podal. Mária ju občas pobozká a zodvihne svoju utrápenú tvár.
,,Nie, nehovor tak, ja odpúšťam..."
,,Ó, príď, Ježišu. Príd a zachráň mu dušu i telo. Príď... Hovoria tiež, aby ťa obvinili, už hovoria, že si vzal dvoch synov umierajúcemu otcovi, rozprávajú to po Nazarete. Chápeš? Ale hovoria aj: ,Všade robí zázraky, a vo svojom dome ich nevie urobiť.' A keď ťa obhajujem a poviem: ,Čo môže, keď ste ho svojimi výčitkami takmer vyhnali', hádajú sa so mnou."
,,Dobre si povedala - keď neveríte. Ako môžem urobiť niečo tam, kde mi neveria?"
,,Ó! Ty môžeš všetko! Ja verím za všetkých! Poď. Urob zázrak... pre svoju úbohú tetu..."
,,Nemôžem." Ježiš to vraví veľmi skľúčene. Stojí vzpriamený a pritíska si na hruď hlavu plačúcej. Zdá sa, akoby vyznával svoju nemohúcnosť voči tvrdej povahe, akoby ju volal za svedka svojho zármutku, že to nemôže pre večné ustanovenie.
,,Počúvaj, Mária. Buď dobrá. Ručím ti, že keby som mohol, ak by bolo dobré urobiť zázrak, urobil by som ho. Ó, vytrhol by som Otcovi túto milosť pre teba, pre svoju matku, pre Júdu, Jakuba, a tiež pre Alfeja, Jozefa a Šimona. Ale nemôžem. V srdci máš teraz toľko bolesti a nemôžeš pochopiť spravodlivosť tejto mojej nemohúcnosti. Hovorím ti to, no aj tak to nepochopíš. Keď nastala hodina prechodu môjho otca do večnosti, a ty vieš, že bol spravodlivý a že moja matka ho milovala, nedržal som ho pri živote navyše. Nie je správne, aby rodina, v ktorej žije svätec, bola zbavená nevyhnutných životných úderov. Keby to bolo tak, musel by som byť večne na zemi. A predsa čoskoro umriem a ani Mária, moja svätá matka, ma nebude môct vytrhnúť smrti. Nemôžem. Môžem toto. A urobím to." Ježiš sa posadil a položil si hlavu príbuznej na plece. ,,Toto urobím. Za túto bolesť ti môžem sľúbiť pokoj pre tvojho Alfeja, môžem ťa ubezpečiť, že nebudeš od neho oddelená, môžem ti dať moje slovo, že naša rodina bude spojená v nebi, zjednotená vo večnosti, a že kým žijem, ba i potom vždy budem vlievať svojej drahej príbuznej pokoj, veľkú silu, kým z nej neurobím apoštolku pre mnohé ubiedené ženy, ku ktorým sa môžeš ty, žena, ľahšie priblížiť. Budeš mojou milovanou priateľkou v tomto čase evanjelizácie. Neplač. Alfejova smrť ťa oslobodí od manželských povinností a pozdvihne ťa k tým najvznešenejším povinnostiam mystického kňazstva ženy, tak veľmi potrebného pri oltári veľkej obety a pri mnohých pohanoch, ktorí skôr sklonia ducha pred svätým hrdinstvom žien učeníčiek, ako pred hrdinstvom učeníkov. Ó, tvoje meno, drahá teta, bude ako pochodeň na kresťanskom nebi... Už neplač. Choď v pokoji. Silná, odovzdaná, svätá. Moja matka... ovdovela pred tebou... a uteší ťa, ako to vie len ona. Poď. Nechcem, aby si odišla sama v takej horúčave. Peter ťa odvezie na loďke až k Jordánu a odtiaľ do Nazareta na oslíkovi. Buď taká dobrá."
,,Požehnaj ma, Ježiš. Ty mi daj silu."
,,Áno, žehnám ťa a bozkávam, dobrá teta." A nežne ju pobozká, držiac si ju ešte dlho na srdci, kým sa neuspokojí.
* Šimon a Jozef - starší synovia
,,Mária! Teta drahá! Čo je? Prečo toľký plač?"
,,Ó, Ježiš! Ušla som z domu a povedala som: ,Idem do Kány zohnať vajíčka a víno pre chorého.' V skutočnosti som však prišla sem. Môj Alfej... moji synovia... ó! Prečo je medzi tými, čo sú jednej krvi, taký nesúlad! Sú s tebou Júda a Jakub? Hej? Teda vieš... Ó, Ježiš! Prečo to nechápe môj Alfej? Prečo zomiera? Prečo chce tak zomrieť? A Šimon a Jozef*... prečo nie sú s tebou? Ale proti tebe?"
,,Neplač, Mária. Nehnevám sa na nich. Povedal som to i Júdovi. Chápem a súcitím. Ak plačeš preto, už neplač."
,,Áno, preto, lebo ťa urážajú. Preto, a potom... lebo nechcem, aby môj muž zomrel ako tvoj nepriateľ."
Mária je naozaj strápená. Plače a veľké slzy padajú na Ježišovu ruku, ktorú jej podal. Mária ju občas pobozká a zodvihne svoju utrápenú tvár.
,,Nie, nehovor tak, ja odpúšťam..."
,,Ó, príď, Ježišu. Príd a zachráň mu dušu i telo. Príď... Hovoria tiež, aby ťa obvinili, už hovoria, že si vzal dvoch synov umierajúcemu otcovi, rozprávajú to po Nazarete. Chápeš? Ale hovoria aj: ,Všade robí zázraky, a vo svojom dome ich nevie urobiť.' A keď ťa obhajujem a poviem: ,Čo môže, keď ste ho svojimi výčitkami takmer vyhnali', hádajú sa so mnou."
,,Dobre si povedala - keď neveríte. Ako môžem urobiť niečo tam, kde mi neveria?"
,,Ó! Ty môžeš všetko! Ja verím za všetkých! Poď. Urob zázrak... pre svoju úbohú tetu..."
,,Nemôžem." Ježiš to vraví veľmi skľúčene. Stojí vzpriamený a pritíska si na hruď hlavu plačúcej. Zdá sa, akoby vyznával svoju nemohúcnosť voči tvrdej povahe, akoby ju volal za svedka svojho zármutku, že to nemôže pre večné ustanovenie.
,,Počúvaj, Mária. Buď dobrá. Ručím ti, že keby som mohol, ak by bolo dobré urobiť zázrak, urobil by som ho. Ó, vytrhol by som Otcovi túto milosť pre teba, pre svoju matku, pre Júdu, Jakuba, a tiež pre Alfeja, Jozefa a Šimona. Ale nemôžem. V srdci máš teraz toľko bolesti a nemôžeš pochopiť spravodlivosť tejto mojej nemohúcnosti. Hovorím ti to, no aj tak to nepochopíš. Keď nastala hodina prechodu môjho otca do večnosti, a ty vieš, že bol spravodlivý a že moja matka ho milovala, nedržal som ho pri živote navyše. Nie je správne, aby rodina, v ktorej žije svätec, bola zbavená nevyhnutných životných úderov. Keby to bolo tak, musel by som byť večne na zemi. A predsa čoskoro umriem a ani Mária, moja svätá matka, ma nebude môct vytrhnúť smrti. Nemôžem. Môžem toto. A urobím to." Ježiš sa posadil a položil si hlavu príbuznej na plece. ,,Toto urobím. Za túto bolesť ti môžem sľúbiť pokoj pre tvojho Alfeja, môžem ťa ubezpečiť, že nebudeš od neho oddelená, môžem ti dať moje slovo, že naša rodina bude spojená v nebi, zjednotená vo večnosti, a že kým žijem, ba i potom vždy budem vlievať svojej drahej príbuznej pokoj, veľkú silu, kým z nej neurobím apoštolku pre mnohé ubiedené ženy, ku ktorým sa môžeš ty, žena, ľahšie priblížiť. Budeš mojou milovanou priateľkou v tomto čase evanjelizácie. Neplač. Alfejova smrť ťa oslobodí od manželských povinností a pozdvihne ťa k tým najvznešenejším povinnostiam mystického kňazstva ženy, tak veľmi potrebného pri oltári veľkej obety a pri mnohých pohanoch, ktorí skôr sklonia ducha pred svätým hrdinstvom žien učeníčiek, ako pred hrdinstvom učeníkov. Ó, tvoje meno, drahá teta, bude ako pochodeň na kresťanskom nebi... Už neplač. Choď v pokoji. Silná, odovzdaná, svätá. Moja matka... ovdovela pred tebou... a uteší ťa, ako to vie len ona. Poď. Nechcem, aby si odišla sama v takej horúčave. Peter ťa odvezie na loďke až k Jordánu a odtiaľ do Nazareta na oslíkovi. Buď taká dobrá."
,,Požehnaj ma, Ježiš. Ty mi daj silu."
,,Áno, žehnám ťa a bozkávam, dobrá teta." A nežne ju pobozká, držiac si ju ešte dlho na srdci, kým sa neuspokojí.
* Šimon a Jozef - starší synovia