Na povzbudenie vo viere a z úcty k práci našich anjelov strážnych pridávam aj toto osobné svedectvo: Bojové rozdelenie v Jičíne
Na povzbudenie vo viere a z úcty k práci našich anjelov strážnych pridávam aj toto osobné svedectvo: Bojové rozdelenie v Jičíne
Rote spojárov, do ktorej som bol pridelený, velil major Mráz. Tak ako v Senici, aj v Jičíne pôsobili delostrelci len s tým rozdielom, že vo výzbroji mali aj moderné húfnice na kolesách „Dany“. Krátko na to, ako som sa dostal ku spojárom, museli sme sa presťahovať do inej budovy, lebo budova, v ktorej sme boli ubytovaní, sa mohla každú chvíľu zrútiť.
Veľmi dobre si pamätám na prvé noci v tejto rote a to najmä na chvíle, kedy som sa v noci budil s pocitom, že som na hojdačke. V miestnosti boli totiž tak vyduté parkety, že keď niekto prešiel z jednej strany izby na druhú, tak sa celá podlaha aj s posteľami, na ktorých sme spali, vlnila ako more počas búrky.
A práve tu som zažil prvé boro (bojové rozdelenie). Takto nazývali opití mazáci svoj nočný návrat z vychádzky, pri ktorom rozbíjali a demolovali všetko, čo im stálo v ceste. Izbami vtedy lietali sklenené pivové a vínové fľaše, ktoré sa pri dopade na protiľahlú stenu rozleteli na márne kúsky.
Mazáci počas tohto triumfálneho návratu na izbu zhadzovali spiacich „zobákov z bydiel“ na zem a železnými tyčami potom rozbíjali a demolovali skrine s odevom a osobnými vecami šokovaných mladých vojakov, ktorí doslova nevedeli, kde je „sever“. Pritom dookola revali dve slová „bufet-sahara“, čo znamenalo, že sú hladní a smädní. (Toto boro bolo namierené proti PTP-ákom, ktorí pracovali v tom čase v areáli muničného skladu Tuř).
Vojaci z nového ročníka museli vzápätí plniť všetky želania mazákov a stíhať pritom aj zametať a upratovať izbu. Celé toto divadlo trvalo spravidla dovtedy, pokiaľ sa unavení mazáci nenajedli a neuhasili smäd šumienkou (šumivá malinovka v prášku, v cene 0,20 Kčs, ktorý bol rozriedený vo vode). Potom si už spokojne ľahli na gavalce a zaspali, ako po dobre vykonanej práci. Ráno sa väčšinou všetci tvárili tak, ako keby sa vlastne nič nestalo.
Takéto bojové rozdelenia sa tam konali niekoľko krát do mesiaca, v závislosti od solventnosti aktérov. Počas jedného takéhoto bojového rozdelenia sa odohral aj nasledujúci incident.
Jedného dňa, (v tom čase sme už boli presťahovaní v inej budove) sa neskoro v noci vrátili z vychádzky podgurážení alkoholom aj dvaja vojaci, čo boli so mnou na rote. Nikdy som sa vlastne ani nedozvedel, koľko rokov už sú na vojenčine, lebo sa hovorilo, že „dostali prokurátora“ a boli zavretí vo vojenskej väznici v Sabinove (povrávalo sa, že v Jičíne bola za dramatických okolností pred niekoľkými rokmi potlačená vzbura väzňov a viacerí vojaci skončili v Sabinove).
Jeden sa volal Jiří P. a druhý Ivan S. S Ivanom som si dovtedy celkom dobre rozumel, lebo mal, tak ako aj ja, rád humor. Keď raz prišli neskoro v noci na izbu, začali asi 40-centimetrovou cólovou pozinkovanou trubkou rozbíjať dvere na všetkých našich plechových skrinkách, čo boli na izbe. Keď ich vylomili, tak do skriniek, kde sme mali uložené v komínkoch spodnú vojenskú bielizeň a ostatné oblečenie, postavili fľašu a z niekoľkých metrov do nej začali triafať s tou tyčou, až pokiaľ sa fľaša nerozbila.
To sa opakovalo niekoľko krát po sebe a my mladí zobáci sme im mali pri každom úspešnom zásahu začať tlieskať. Keď ich to prestalo baviť a všimli si, že ja im veľmi netlieskam, vyzvali ma, aby som s nimi išiel do vedľajšej spojovej miestnosti, kde boli uložené vysielačky a akumulátory do vysielačiek. Do miestnosti zavolali aj Petra V. (prezývali ho Dúle), ktorý bol o pol roka dlhšie na vojenčine ako ja a tiež pochádzal zo Záhoria (Moravský sv. Ján).
Keď sme tam prišli, tak mi rozkázali, aby som si dal okamžite dole pyžamo. Medzi tým pozhadzovali zo stola všetky veci a prikázali mi, aby som sa postavil na stôl. Potom jeden z nich napojil do zástrčky dva holé káble, ktoré na koncoch boli odblankované s tým, že vyskúšajú, ako budem reagovať, keď dostanem zopár elektrických šokov. Vraj uvidia, či mi ten Pán Boh pomôže.
Keď Peter V. videl, že naozaj chcú tie káble napojené na 220 voltovú zástrčku priložiť na moje holé telo, celý sa začal triasť a prehováral ich, aby to nerobili, lebo je to veľmi nebezpečné a mohli by mi ublížiť. Stál som tam bez pohnutia na stole, modlil som sa a čakal som, čo sa bude diať. Mal som voľné ruky a v prípade, že by sa ma dotkli, tak som bol odhodlaný brániť sa. Všade naokolo boli ťažké batérie a vysielačky, ale napriek tomu som zostal pokojný a prosil som Boha o to, aby urobil zázrak a nemusel som sa brániť násilím.
Bola to asi hodinová skúška nervov, kedy sa každá sekunda zdala až neuveriteľne dlhá, ale zrazu v istej chvíli som si všimol veľký zlom v ich správaní. Z výrazov ich tvárí sa v istom okamihu ako šibnutím čarovného prútika vytratila všetka nenávisť a zúrivosť a začala sa akási zvláštna premena. Bolo to až neuveriteľné, ale cítil som, že už mi žiadne nebezpečenstvo nehrozí.
Neviem, či sa to stalo preto, lebo z ich organizmu ten alkohol, či drogy, vyprchal, ale som naozaj presvedčený o tom, že Peter mi v tú noc aj s Božou pomocou, naozaj zachránil život. Nebyť jeho, asi by to všetko dopadlo úplne inak. Na neustále Petrovo naliehanie nakoniec totiž predsa len ustúpili od svojho úmyslu a všetci sme odišli až niekedy okolo štvrtej hodiny ráno v pokoji spať. O tom, čo sa v tej noci stalo, sme potom už nikdy nehovorili, šikanovanie prestalo a správanie v rote sa dostalo do normálu.
Takéto „boro“ som tam už potom nikdy nezažil, ale ako sa ukázalo neskôr, oveľa horšie a dramatickejšie „borá“ ma ešte len čakali.
