Dráma morálky: Keď západní experti morálnej teológie chcú zostať dôveryhodní, musia sa rozhodnúť buď za protirečenie dnešnej spoločnosti, alebo za protirečenie učiteľskému úradu cirkvi

Dráma morálky: Keď západní experti morálnej teológie chcú zostať dôveryhodní, musia sa rozhodnúť buď za protirečenie dnešnej spoločnosti, alebo za protirečenie učiteľskému úradu cirkvi

Kapitola Rozhovorov o viere medzi kardinálom Ratzingerom a duchovným spisovateľom Vittoriom Messorim má vo francúzskom preklade nadpis Dráha morálky.

V nemeckom preklade sa táto kapitola nazýva Kríza morálky. Už aj z tohto dvojakého nadpisu možno vytušiť, že táto kapitola je náročná. Lenže tak, ako praví horolezci radi podstupujú námahu spojenú s výstupom na končiare hôr a neuspokoja sa s ležaním na tráve na úpätí hôr, aj my sa pokúsme podstúpiť námahu, ktorá od nás vyžaduje odborné vovedenie do tejto problematiky.

Aby sme túto látku ľahšie zvládli, rozdeľme si ju na tri časti:
1. Mnohonásobné ruptúry.
2. Nezhoda so spoločnosťou alebo nezhoda s magistériom?
3. Hľadanie pevných orientačných bodov.

1. Mnohonásobné ruptúry
Kardinál začína tému pripomienkou, že tu ide o krízu, ktorá zachvátila predovšetkým takzvaný „vzdelaný svet“, konkrétne Európu a Spojené Štáty. Ale je známe, že modely vypracované v týchto dvoch oblastiach sa šíria aj do ostatných častí sveta, a to silou dobre známeho kultúrneho imperializmu.

Kardinál doslovne hovorí: „V západnom svete, kde peniaze a bohatstvo sú mierou všetkých vecí a kde model slobodného trhu vnucuje každej oblasti života svoje neúprosné zákony, pravá katolícka etika pripadá mnohým ľuďom ako cudzie teleso z dávno minulých čias, ako dajaký meteorit, ktorý stojí v opozícii k zvyčajným spôsobom ich konkrétneho života a k spôsobu ich myslenia. Liberalizmus v západnej ekonomike vyvoláva v morálnej oblasti ozvenu, ktorá mu presne zodpovedá. Označujeme ju názvom ´permissivizmus´. Môžeme si tu pripomenúť, že permissivizmus je morálny smer, ktorý všetko pokladá za dovolené.“

Kardinál pokračuje, že v tejto situácii je ťažké, ba takmer nemožné predstavovať morálku katolíckej cirkvi ako rozumnú. Veď katolícka morálka je vzdialená od západných morálnych postojov, ktoré tam väčšina ľudí pokladá za samozrejmé alebo normálne, najmä keď sa k nim hlásia aj mnohí katolícki moralisti.

Na zhromaždení biskupov v Bogote kardinál Ratzinger povedal: „V kultúre ´rozvinutého sveta´ nastala ruptúra neroztrhnuteľného puta medzi sexualitou a materstvom. Sex odtrhnutý od materstva stratil svoje pôvodné miesto a svoj odkaz. A keď sa dokončilo odtrhnutie sexuality od materstva, odtrhla sa sexualita aj od plodenia. Tým sa rozbíjajú základné prirodzené putá, z čoho plynú nepredstaviteľné následky.“

„Logicky z toho totiž nasleduje, že všetky formy sexuality sú rovnocenné, ekvivalentné a potom aj rovnako hodnotné. Z toho vyplýva, že libido, čiže rozkoš každého jednotlivca je jedine možný zreteľný bod sexu. Keď už nemá sex nijaký objektívny základ oprávnenia, hľadá sa preň subjektívny dôvod v ukájaní žiadostivosti a v uspokojovaní inštinktov, ktoré nemožno skrotiť nijakou rozumnou uzdou. A tak každý môže slobodne dať svojmu osobnému libidu takú náplň, akú sám pokladá za dobrú.“

A kardinál pokračuje: „V dôsledku toho je prirodzené, že všetky formy sexuálneho ukájania patria do ´práv´ jednotlivca. Spomeňme tu dnes osobitne aktuálny príklad: homosexualita sa vyhlasuje za neodcudziteľné právo; kto toto právo človeku priznáva, ten sa javí ako zástanca oslobodenia človeka.“

A kardinál pripomína ešte ďalšie dôsledky odtrhnutia sexuality od manželstva a plodenia. Hovorí: „Keď sa plodnosť oddeľuje od materstva založeného na celoživotnej vernosti, požehnanie, ako ho nazýva každá kultúra, sa obráti na svoj náprotivok: na hrozbu slobodného rozvoja šťastia každého človeka. A preto sa organizovaný bezplatný a spoločensky garantovaný potrat chápe ako ďalšie ´právo´ i ako ďalšia forma ´oslobodenia´.

Hľa, do takejto podoby sa vyvinula dramatická panoráma morálky v spoločnosti ovplyvňujúcej bohatstvom. Nám teraz ide o to, ako reaguje na túto situáciu katolícka mravouka. A tým prichádzame k druhej časti Ratingerových rozhovorov o morálke.

2. Nezhoda so spoločnosťou alebo magistériom?
Kardinál hovorí: „Keď západní experti morálnej teológie chcú zostať kredibilní, čiže dôveryhodní, musia si vyriešiť túto ťažkú alternatívu: rozhodnúť sa buď za protirečenie dnešnej spoločnosti, alebo za protirečenie učiteľskému úradu cirkvi. Podľa druhu morálnych problémov sa ukazuje, že väčšina sa rozhoduje radšej protirečiť učiteľskému úradu cirkvi. A preto vynachádzajú teórie a systémy, ktorými sa usilujú dosiahnuť kompromis medzi katolicizmom a bludnými tendenciami dnešnej spoločnosti. Lenže takto vzniká a sa prehlbuje priepasť medzi cirkevným magistériom a novými morálnymi teológmi.

Teológovia si kladú otázku: Má cirkev nájsť pochopenie, porozumenie a kompromis s hodnotami, čo platia v dnešnej spoločnosti, ktorej cirkev chce aj naďalej slúžiť? Alebo sa má cirkev rozhodnúť, že zostane vernou svojim vlastným hodnotám, keďže podľa jej náhľadu tieto hodnoty slúžia človeku v jeho hlbokých potrebách, a tým sa dostať do ofsajdu dnešnej spoločnosti?“

„Takto postavená otázka je ťažká. A z úsilia o jej riešenie pramenia niektoré tendencie morálnych teológov, ktoré vyvolávajú napätie medzi magistériom a teológmi.

Napríklad: rozličnými spôsobmi sa ospravedlňujú predmanželské vzťahy, a to aspoň za istých podmienok. Alebo masturbácia sa vysvetľuje ako normálny fenomén vo vývoji mladistvých. Alebo sa podporuje radikálny feminizmus, a to najmä v niektorých ženských rádoch. Alebo sa podnikajú pokusy ospravedlňovať homosexualitu.

Stalo sa dokonca, že niektorí biskupi dali homosexuálom k dispozícii svoje kostoly na usporiadanie ich slávností. A napokon je tu prípad encykliky Pavla VI. Humanae vitae, ktorá vyriekla ´nie´ antikoncepcii, a nielenže ju nepochopili, ale ju viac menej otvorene zamietli v širokých cirkevných kruhoch.

Pri zmienke o encyklike Humanae vitae redaktor prerušil kardinála takouto otázkou: „Ale či tradičná katolícka morálka nezostala práve v otázke regulácie pôrodov celkom bezmocná? A či svet nemá pocit, že magistérium sa v tejto otázke odhalilo ako také, ktorému chýbajú pravé a presvedčivé argumenty?“

Kardinál odpovedá: „Je pravda, že na začiatku veľkej diskusie po vyjdení encykliky Humanae vitae v roku 1968 argumentačná báza teológie viažucej sa na magisterium bola ešte pomerne slabá. Ale medzičasom sa natoľko rozšírila, (novými skúsenosťami a reflexiami), že situácia sa začína obracať priam naruby. Aby sme to celé správne porozumeli, musíme tu urobiť krok späť.

V tridsiatich, alebo štyridsiatich rokoch začali niektorí teológovia morálky kritizovať jednostranné zameranie katolíckej sexuálnej morálky na plodenie. Viedla ich k tomu vtedajšia personalistická filozofia. Poukazovali predovšetkým na to, že klasická metóda cirkevného práva pozerať sa na manželstvo z hľadiska jeho ´cieľov´ nezahrňuje celú podstatu manželstva. Kategória ´cieľov´ je nedostačujúca na to, aby podala správu o podstate ľudských fenoménov v manželstve. Títo teológovia nijako nepopierali význam plodnosti v súbore hodnôt ľudskej sexuality, ale prisúdili jej nové miesto v rámci personalistického chápania manželstva. Tieto diskusie boli dôležitá a priniesli významné prehĺbenie katolíckej náuky o manželstve.

Koncil prijal a potvrdil, čo bolo v týchto myšlienkových postupoch najlepšie. Lenže potom sa začala črtať nová vývojová línia, a to takto: koncilové reflexie sa ustálili na jednote medzi osobou a prirodzenosťou v človeku. Koncil prijal dokonca ako základ jednotu medzi osobou a prirodzenosťou v človeku. A vtedy teológovia začali predstavovať personalizmus ako opozíciu naturalizmu. Čiže tvrdili, že ľudská osoba a jej požiadavky sa môžu dostať do kontradikcie s prirodzenosťou.

A tak personalizmus, vystupňovaný do krajnosti, priviedol niektorých teológov k tomu, že odmietli vnútorný poriadok prírody, ktorý je podľa ustálenej katolíckej náuky sám osebe morálny. A keď teológovia popierali vnútorný poriadok prírody, dôsledne ponechali sexualite, a to aj tej manželskej, ako jediný východiskový bod vôľu jednotlivej osoby. A tu spočíva jeden z dôvodov, prečo niektorí teológovia odmietli encykliku Humanae vitae a prečo pokladajú za nemožné, aby sa postavili proti umelým, metódam na zabránenie počatia.“

Takýmto subtílnym spôsobom vysvetlil kardinál druhú časť svojho rozhovoru, v ktorej mu išlo o to, aby poukázal na korene rozporu medzi dnešnou spoločnosťou a cirkevným magistériom.

A takto môžeme pristúpiť k poslednej časti Ratzingerových rozhovorov o morálke.

Pokračovanie
Jozef Vrablec, Prednášky podľa kardinála Ratzingera, Lúč 1991
Pripravil: Anton Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/14990