Protičlánok od Unam Sanctam SK voči heretickému článku napádajúcemu sedesvakantizmus (pridané farebné rozlíšenie)
A teda H. Lahola zo seba robí učiteľa kresťanov, ktorého by mali ľudia počúvať a nasledovať, ale popravde nie je dôsledný v tom, čo zdieľa - zdieľa naozaj diabolskú prácu, ktorá má za cieľ miasť ľudí v tejto skutočne mimoriadnej dobe, v ktorej sa nachádzame, kde je mimoriadne dôležité byť dôsledný, opatrný a kde sa vyžaduje s úctivosťou pristupovať ku katolíckym dogmám a skutočnému učiteľskému úradu Cirkvi (Magistériu).
Rozhodol som sa prezdieľať protireakciu tradičného katolíka Unam Sanctam SK, s tým, že som sa rozhodol farebne rozlíšiť jeho komentár (šedá farba) s článkom od Radomíra Malého (farba žltá). Opomínam však jeho úvodný komentár ohľadom H. Laholu, aby čitatelia nestrácali zbytočne pozornosť s týmto heretikom a falošným učiteľom - možno počase spravím zvlášť video alebo audio. A hovorím heretikom a falošným učiteľom, pretože ak sa pasujete do role učiteľa kresťanov, alebo zdieľate heretické články, ktoré majú za cieľ akože vyvrátiť sedesvakantistický postoj, tak beriete na seba veľmi veľkú zodpovednosť a to, čo poviete (alebo zdieľate), dosť zavažuje proti vám, najmä ak ide o tak dôležité témy ako členstvo v Cirkvi, zda je niekto katolík alebo nekatolík, čo je to heréza, čo je to magistérium a pod. Pre viac ohľadom základného slovníku pojmov, pozrite si Slovník pojmov a princípov (vatikankatolicky.com)
[Z protičlánku Unam Sanctam SK:]
„Papež, když definuje z pozice náměstka Kristova nějakou věroučnou nebo mravoučnou pravdu buď sám, nebo spolu s dogmatickým koncilem, je chráněn zvláštní milostí Ducha Svatého a tudíž neomylný.“
„Dogmatický koncil“ nemá váhu dovtedy, dokým jeho dokumenty sám pápež neschváli. Takže pápež nedefinuje „spolu s dogmatickým koncilom“, ale vždy zo svojej vlastnej moci.
Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 4. zasadnutie, 4. kapitola: „...rímsky veľkňaz, keď hovorí ex cathedra... a tak sú také definície rímskeho pápeža samy osebe, nie však z konsenzu Cirkvi, nezmeniteľné.“
„Když papež nařídí přesun některého liturgického svátku, když zakáže katolíkům členství v nějakém spolku nebo politické straně, protože se tam projevují protikatolické tendence, když zakáže poutě na místa neschválených soukromých zjevení atd., nejedná se sice o neomylné rozhodnutí, nicméně katolík má morální povinnost poslechnout.“ [2]
Ja sa budem sústrediť iba na tú počiarknutú časť. Keď pápež katolíkom zakáže členstvo v protikatolíckom spolku, nejedná sa o neomylné rozhodnutie? Keď pápež odsúdi nekatolícky spolok a zakáže členstvo v ňom, nejde o neomylne správne rozhodnutie? Toto je úplne bludné. Pápež Klement XII. neomylne svojou apoštolskou mocou odsúdil slobodomurárstvo v bule In Eminenti a aj viacerí ďalší pápeži odsúdili slobodomurárske spolky.
„Tato kontinuita nebyla nikdy přerušena, maximální doba mezi úmrtím jednoho papeže a volbou jeho nástupce nikdy netrvala déle než rok.“ [3]
Toto je úplná lož! Najdlhšie pápežské interregnum trvalo viac než tri a pol roka – medzi pápežom sv. Marcelínom a pápežom sv. Marcelom. A viackrát trvalo viac než rok.
„Papežové tak jako všichni lidé měli a mají svobodnou vůli, proto se mohou nauce Kristově zpronevěřit a hlásat bludy.“
Ak by pápež začal notoricky hlásať herézu, čož by predstavovalo popretie definovaného článku katolíckej viery, automaticky by stratil úrad, ako učia všetci učitelia a otcovia Cirkvi, ktorí sa týmto zaoberali.
„Ve 4. stol. papež Liberius I. exkomunikoval sv. Athanasia, velkého obhájce víry v Božství Ježíše Krista, a přihlásil se k bludu semiarianismu, jenž tuto pravdu zpochybňoval.“ [4]
Pápež Libérius svätého Atanáza neexkomunikoval a neprihlásil sa k bludu semiarianizmu. [5] Tu si o tom môžete niečo prečítať. Keď toto chcete tvrdiť, mali by ste to podložiť dôkazmi. Ak ich nemáte, nie ste oprávnený písať to.
„Ve 14. stol. papež Jan XXII. zase popřel existenci soukromého soudu po smrti.“ [6]
Ján XXII. sa istú dobu držal mylného názoru, že spasení ľudia nemajú blažené videnie až do všeobecného súdu na konci sveta (nečítal som, že by popieral existenciu osobného súdu po smrti). No potom, keď bol na to upozornený, tak dal túto vec preskúmať a sám sa jasne vyjadril, že ide iba o jeho vlastný názor, ktorý nikomu nevnucuje. Neišlo o tvrdošijné popieranie definovaného článku katolíckej viery. Ba čo viac, že duše blažených budú v nebi po svojom osobnom súde (poprípade po následnom očistení) definoval až pápež Benediktom XII. v Benedictus Deus, pápež hneď po Jánovi XXII. Ján XXII. nebol heretikom, neodsúdil opačný názor ako heretický, nevyznačoval sa kacírskou tvrdošijnosťou a nepopieral definovaný článok katolíckej viery – čož sú nevyhnutné podmienky kacírstva. Preto Jána XXII. nemožno porovnávať z antipápežmi II. vatikánskeho koncilu.
Ešte spomeniem pápeža Honoria a jeho kacírstvo. O ňom si môžete prečítať tu. Pápež Honorius bol odsúdený ako heretik III. a IV. carihradským koncilom a II. nicejským koncilom. Cirkev však nikdy nevydala vyhlásenie o tom, či pápežom zostal po tom, čo upadol do kacírstva, a ani to vtedy nebolo nevyhnutné. Honorius teda automaticky stratil pápežský úrad v dôsledku kacírstva.
„II. vatikánský koncil, jediný nedogmatický církevní sněm v dějinách, otevřel některými svými formulacemi prostor pro zastírání závažných rozdílů ve věrouce mezi katolickou naukou a protestantskými herezemi, mezi vírou v Ježíše Krista a nekřesťanskými náboženstvími, mezi křesťanstvím a bezbožeckými ideologiemi.“ [7]
Druhý vatikánsky koncil bol heretický. Nie je pravda, že iba „otvoril priestor“ herézam. A myslím si, že existuje viacero cirkevných snemov, ktoré neboli dogmatické. Jedna veľmi rozšírená lož, ktorú propagujú obhajcovia sekty II. vatikánskeho koncilu, je lož, že II. vatikánsky koncil bol iba pastoračným koncilom; že nedefinoval alebo – lepšie povedané – nepokúsil sa definovať nové dogmy alebo články viery alebo že by nebol dogmatickým, záväzným či neomylným koncilom Katolíckej Cirkvi. Toto je úplne nepodložený a dávno vyvrátený mýtus. Takéto slová (alebo v podstate také isté slová) sú na konci každého dokumentu 2VK:
„Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.“ [8]
Toto je jednoznačne slávnostný jazyk. Ak by bol Pavol VI. pápežom, všetko v 2VK týkajúce sa viery alebo mravov by bolo schválené a nemenne a neomylne definované ex cathedra (vrátane všetkých heréz). To je však nemožné a kto hovorí, že to možné je, je heretik. Toto dokazuje, že Pavol VI. nebol pápežom. Pavol VI. bol tiež heretikom, čož predstavuje ďalší dôkaz o tom, že nebol pápežom. Oveľa viac sa o tejto téme dozviete tu (vrátane vyvrátenia bludných argumentov).
„Není to ani z věroučného hlediska vůbec těžké, neboť papež František naštěstí nevydal během svého pontifikátu žádný dokument ex cathedra, čili pod pečetí neomylnosti.“ [9]
Toto je tiež mylné. Viaceré Františkove heretické vyhlásenia by spadali pod neomylné Magistérium. Ale tým sa tu nebudem zaoberať. Kanonizácie sú neomylné a František kanonizoval aj nehoráznu odpadlíčku a totálnu náboženskú indiferentistku a modlárku Matku Terezu (a tiež JPII, Jána XXIII. a Pavla VI.). Takže toto predstavuje nevyvrátiteľný dôkaz z pápežskej neomylnosti, že František nie je pápežom.
A všimnite si, že v tom článku sa píše „nanešťastie“. Nuž, už som spomenul, že Pavol VI. – nanešťastie pre prívržencov proticirkvi – schválil všetky dokumenty 2VK svojou „apoštolskou mocou“, a to by spadalo by to pod „pečať neomylnosti“.
„Církevní učitelský úřad, tzv. magisterium, v němž papež jako nástupce sv. Petra hraje prvořadou roli, má chránit tuto Pravdu před porušením a zkreslením. Když to dělá, tak poslušnost magisteriu splývá s poslušností zjevené Pravdě. Pokud ale tuto svou povinnost neplní a stává se naopak pro zjevenou Pravdu hrozbou, potom platí výše uvedená slova apoštolů před veleradou.“
Pápež Lev XIII., Caritatis Studium (# 6), 25. júl 1898: Magistérium „v žiadnom prípade nemôže upadnúť do bludného učenia.“
Magistérium nemôže byť hrozbou pre zjavenú pravdu a nemôže upadnúť do bludu, pretože je neomylné. Viac v tomto článku.
„Je papež František legitimním náměstkem Kristovým?
Jsou skupiny tzv. sedisvakantistů, které tvrdí, že nikoliv. Jenže jejich argumentace postrádá teologický základ. Výše zmíněný tradiční biskup mons. Schneider upozorňuje, že sice existují teze sv. Roberta Bellarmina, Franciska Suaréze nebo částečně i sv. Tomáše Akvinského, že papež tím, když upadne do hereze nebo dokonce apostáze, ztrácí automaticky svůj úřad, jenže problém tkví v nesesaditelnosti papeže. Ani koncil nemá pravomoc papeže odvolat. Pokud bychom nechali rozhodnutí na samotných katolících, ať už laicích nebo posvěcených osobách, nakolik chtějí či nechtějí papeže uznávat, potom hrozí nebezpečí anarchie a sektářství, kdy si každý bude moci stanovit sám, kterého papeže prohlásí za pravověrného a právoplatného a kterého za heretika a neprávoplatného. Krom toho tyto názory sv. Roberta Bellarmina aj. jsou pouhými stanovisky jednotlivých teologů, nikoli závaznou naukou Církve.“ [10]
Tá argumentácia je založená na viacerých katolíckych dogmách a má nevyvrátiteľný základ. Existuje napr. argument z pápežskej neomylnosti; argument, že heretici sú mimo Cirkvi (a hlava Cirkvi musí byť – pochopiteľne v Cirkvi; že heretici automaticky strácajú úrady v Cirkvi; argument z jednoty viery v Cirkvi; argument z vyznávania pravej viery.
Sv. Róbert Bellarmín, Kardinál a učiteľ Cirkvi, De Romano Pontifice, II, 30: „Tento princíp je celkom istý. Nekresťan nemôže byť v žiadnom prípade pápežom, ako pripúšťa sám Kajetán (ib. c. 26). Dôvodom tohto je to, že nemôže byť hlavou toho, čoho nie je členom; teraz ten, čo nie je kresťanom, nie je členom Cirkvi, a očividný heretik nie je kresťan, ako jasne učí sv. Cyprián (lib. 4, epist. 2), sv. Atanázius (Scr. 2 cont. Arian.), sv. Augustín (lib. De great. Christ. 20. kap.), sv. Hieronym (contra Lucifer.) a iní; preto očividný heretik nemôže byť pápežom.“
Sv. Róbert Bellarmín, De Romano Pontifice, lib. II, 30. kapitola: „Na záver, svätí otcovia jednomyseľne učia nielen to, že heretici sú mimo Cirkvi, ale aj to, že sú ‘ipso facto’ zbavení všetkej cirkevnej jurisdikcie a dôstojnosti.“
Pápež Eugen IV., Florentský koncil, Cantante Domino, 11. zasadnutie, 1441, ex cathedra: „Svätá Rímska Cirkev pevne verí, vyznáva a hlása, že všetci tí, čo sú mimo Katolíckej Cirkvi, nielen pohania, ale i židia alebo heretici a schizmatici...“
Heretik nemôže byť pápežom – toto je dogmatický fakt, pretože hlavou Cirkvi nemôže byť niekto, kto je mimo nej. Teologický základ je teda v dogme, že heretici sú mimo Cirkvi a že v Cirkvi je jednota viery. No heretici tieto fakty popierajú a to vyúsťuje do popretia jednoty viery v Cirkvi a vyznávania spoločenstva s heretikmi, čož má katolík zakázané pod hrozbou smrteľného hriechu a kacírstva.
„...netrhat jednotu Církve kvůli heterodoxnímu papeži...“ [11]
Toto je také ironické. Netrhať jednotu Cirkvi? Však vaša kacírska cirkev, vaša sekta sa vyznačuje nejednotou, ktorá azda nemá obdoby. Však sú v nej heretici ako František; ľudia, čo s ním súhlasia; ľudia, čo súhlasia iba s niektorými jeho herézami; ľudia, čo s ním nesúhlasia; ľudia, čo propagujú homosexualitu a transgenderizmus; ľudia, čo vyhlasujú, že František nie je katolíkom, a čo kacírsky tvrdia, že nekatolík (nekatolík je mimo Cirkvi) je hlavou Cirkvi; táto sekta, ktorá sa nevyznačuje znakom pravej Cirkvi, t. j. jednotou, jednotou viery, ktorá je nevyhnutná jure divino, teda nie je Katolíckou Cirkvou.
Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 10), 29. jún 1896: „Z tohto dôvodu, ako je jednota viery nevyhnutnosťou žiadaná čo do jednoty Cirkvi, keďže ňou je spoločenstvo veriacich, tak je aj pre túto istú jednotu – vzhľadom k tomu, že Cirkev je božsky utvorenou spoločnosťou – jednota správy, ktorá učiňuje a zahŕňa jednotu spoločenstva, nevyhnutná jure divino (božským zákonom).“
No v prvom rade, heretici a odpadlíci ako František sú mimo Cirkvi; nie sú v jednote Katolíckej Cirkvi. Ľudia sa jednotou s Františkom odtrhnú od jednoty Katolíckej Cirkvi.
„...že papež tím, když upadne do hereze nebo dokonce apostáze, ztrácí automaticky svůj úřad, jenže problém tkví v nesesaditelnosti papeže.“ [12]
Heretik sa zosadzuje sám a to je riešením problému. No heretici popierajú učenie všetkých otcov a učiteľov Cirkvi, ktorí sa touto otázkou „heretického pápeža“ zaoberali, a to má za následok popretie katolíckych dogiem o jednote Cirkvi a heretikoch.
„Pokud bychom nechali rozhodnutí na samotných katolících, ať už laicích nebo posvěcených osobách, nakolik chtějí či nechtějí papeže uznávat, potom hrozí nebezpečí anarchie a sektářství, kdy si každý bude moci stanovit sám, kterého papeže prohlásí za pravověrného a právoplatného a kterého za heretika a neprávoplatného. Krom toho tyto názory sv. Roberta Bellarmina aj. jsou pouhými stanovisky jednotlivých teologů, nikoli závaznou naukou Církve.“ [13]
Nie, nehrozila by anarchia ani sektárstvo, lebo každý musí a je povinný vyznávať pravú vieru. Ak by ľudia nemohli určiť/rozoznať, či je niekto, kto sa vydáva za pápeža, ale hlása očividné herézy, heretikom, potom by nemohli určiť, čo je pravá viera, čo je heréza a nemohli by rozoznať pravé náboženstvo od falošného. Akonáhle sa teda jasne určí, že František hlása herézy – a autor článku pripúšťa, že František herézy hlása a učí – debate je koniec. Ak notoricky hlása alebo učí hézy, nemôže byť pápežom.
Čiže anarchia a sektárstvo by nezavládlo, pretože v Katolíckej Cirkvi je jednota viery a katolíci – aby zostali v tejto jednote viery – musia byť schopní rozlíšiť pravú náuku od bludnej. Ak by to nevedeli, tak by neboli schopní vyznávať pravé náboženstvo, a teda by nemohli byť kresťanmi. A keď už hovorí o anarchii, tak môže sa pozrieť do svojej sekty, v ktorej panuje – okrem iného – doktrinálna „anarchia“.
A nejde iba o názor jednotlivých teológov, sedevakantistický postoj sa opiera o dogmy Cirkvi (ako som už vysvetlil). Ešte k tej anarchii: „pravověrných biskupů nacházejících se v této jednotě“ (opravujem: „v tejto nejednote/anarchii“).
„Lze také vybrat si jako autoritu některého z pravověrných biskupů nacházejících se v této jednotě, ale správně kritického k Františkovu pontifikátu, jakými jsou např. výše uvedený kazašský biskup mons. Athanasius Schneider nebo biskup z USA Joseph Strickland a další.“
Napr. Atanázius Schneider, ktorý sa hereticky vyjadril, že moslimovia sa klaňajú Bohu? A ktorý je v spoločenstve s heretikom Františkom a správny sedevakantistický postoj odmieta už roky? Nie, nebudeme v jednote so Schneiderom, ktorý je v jednote s heretikmi a ktorý pravdepodobne ani nemá platné vysviacky. A pre katolíkov žiadnou autoritou nie je.
„...Církev uznala a nadále uznává všechny tři výše jmenované papeže, kteří propadli herezím, za právoplatné, i když jejich bludy kategoricky odsoudila. Dokumenty jejich pontifikátu, poznamenané bludy, byly odsouzeny a vyřazeny z agendy, nicméně ta jejich rozhodnutí, která jsou věroučně bezproblémová, zůstávají v platnosti...“ [14]
Už som dokázal, že išlo iba o Honoria, ktorý stratil svoj úrad. Zaujímavé však je, že nepíše o deviatich pápežoch, čo „prepadli herézam“, keďže by sem mal zahrnúť Jána XXIII. – Františka (celkovo šiestich).
Takže autor článku nehorázne obviňuje pápeža Liberia a pápeža Jána XXII. z prepadnutia herézam, no o Františkovi, Benediktovi XVI. a ďalších odpadlíckych antipápežoch to nenapíše.
Zaujímalo by ma, aké sú to tie dokumenty „poznamenané bludmi“. Mohol by ich uviesť?
„Papež František např. v dokumentu Amoris Laetitia a ještě více v dopise argentinským biskupům připouští možnost podávání sv. přijímání osobám žijícím v nelegitimních sexuálních svazcích, u příležitosti jubilea Lutherova vystoupení mluvil o tomto heretikovi jako o velkém reformátorovi Církve a nechal ve Vatikáně instalovat jeho sochu, později společně s muslimským imámem vydal prohlášení, že Bůh „si přeje různost náboženství“, nakonec vzdal poctu pohanské bohyni Pachamamě přímo ve vatikánských zahradách...“
Toto je prepadnutie herézam na strane antipápeža Františka.
„Nelze nijak dokázat, že tento papež, i když hlásá bludy, je neprávoplatný...“
V tomto článku sa aspoň uznáva, že František hlása bludy. Ale všimnite si, že autor tohto článku (ako aj iní), ani len neoznačia Františka (a ďalších) za heretika. Neurobia to, lebo potom by museli priznať, že je mimo Cirkvi, a potom by sa ich postoj zdal byť dosť rozporuplným. Nechcú ani len spomínať problém, že toho, čo je mimo Cirkvi, považujú za hlavu toho, čoho ani len členom nie je. Toto, popravde, predstavuje úbohosť tohto a iných článkov proti sedevakantizmu. Argumenty z učenia Cirkvi vyvrátiť nevedia, a tak ich PROSTE IGNORUJÚ. Toto je metodológia heretikov. A ešte napíše, že argumentácia sedevakantistov „postrádá teologický základ.“
„Na druhé straně ale názorům těchto sedisvakantistů částečně rozumím. Jsou důsledkem toho, co známý italský katolický historik Roberto de Mattei nazývá „papalatrií“, tj. nekritickou úctou k papeži, která nerozlišuje mezi jeho neomylnými výroky ex cathedra a jinými, jež mohou být mylné.“
Toto je úplne lživé. Všimnite si, ako sa snaží vykresliť sedevakantistov a to, na čom zakladajú svoje názory. Nemá to nič spoločné s „papalatriou“. Súvisí to s učeniami Cirkvi, ktoré som už spomenul. Sedevakantisti veľmi dobre rozlišujú medzi vyhláseniami ex cathedra atď. Ale toto je metodológia tohto kacírskeho autora článku: odignorovať argumenty sedevakantistov, ani len neoznačiť Františka a napr. Pavla VI. za heretika, ani len nepriznať, že II. vatikánsky koncil je jasne heretický, a potom odvádzať od témy a trestuhodne obviňovať sedevakantistov z „papalatrie“ a nerozlišovania bez teologického základu. Toto je metóda týchto hadov, týchto nástrojov Satana, ktorí útočia na správne postoje. V mnohých článkoch na vatikankatolicky – bolo by namáhavé spočítať ich – sa uvádza, že pápež nie je vždy neomylný a podmienky nevyhnutné k neomylnosti atď. a nuansy v tejto veci sa tu objasňujú viac než kdekoľvek inde (pokiaľ ide o Slovensko). Ale tento heretik bude o sedevakantistoch tvrdiť pravý opak.
„Lidová zbožnost šla ale ještě dále než konstituce „Pastor Aeternus“ I. vatikánského koncilu, která jasnými a přesnými slovy definovala papežskou neomylnost. Vžila se představa, že „cokoliv řekne Sv. Otec, je pravdivé a závazné“. Že by se mohl papež lidsky mýlit, se sice nevylučovalo, ale mezi katolíky byl velice rozšířený názor připisovaný později právem nebo neprávem sv. Matce Tereze: „Raději se budu mýlit s papežem, než abych měla pravdu proti papeži.“
Toto sú ďalšie riadky, ktoré majú za cieľ odvádzať od podstaty veci, ako som už vysvetlil. Matka Tereza bola modlárka a náboženská indiferentistka najhoršieho druhu, ako si môžete prečítať na mojom profile. Nie je svätá.
„Jenže právě toho využili svobodní zednáři skrývající se uvnitř Církve...“
Komentár: exkomunikovaní heretici v budovách Cirkvi.
„Znám řadu poctivých katolíků, zformovaných papalatristicky, kteří dokázali pevně stát za pravověrnými výroky Benedikta XVI. nebo Jana Pavla II., ale dnes plně podporují heterodoxní teze Františka a odmítají vůbec připustit, že jsou v rozporu s tím, co hlásali jeho předchůdci. Satan nikdy nespí. Oddanou a nekritickou úctu k papeži dokázal rafinovaně a chytře využít ke zničení Církve, když se mu podařilo prosadit na Petrův stolec osobu poplatnou jeho záměrům.“
Kto obhajuje Benedikta XVI. alebo Jána Pavla II. nie je katolík. Kto podporuje hererodoxné „tézy“ Františka, je heretikom, nie „poctivým katolíkom“. Toto dokazuje, že autor článku je odpadlík. A všimnite si stratégiu, kde sa snaží vyhýbať kľúčovým pojmom: heréza, heretik; namiesto toho použije „heterodoxné tézy“, lebo kto by plne podporoval „heretické vyhlásenia Františka“, by bol heretikom, nie katolíkom, všakže?! A že osobami poplatnými Satanovým zámerom boli aj Benedikt XVI. a Antikrist Ján Pavol II., to nenapíše.
„Marcel Lefébvre, že nad současným Římem ovládaným heterodoxními preláty stojí věčný Řím, Řím sv. Petra, který vždycky byl, je a bude úběžníkem autentického katolicismu. Je to tzv. věčné magisterium. To má pokaždé přednost před tzv. živým magisteriem, pokud se ocitá v rozporu s věroukou a mravoukou, jak tyto byly definovány mj. i neomylnými výroky mnoha papežů v minulosti.“
Pápež Lev XIII., Caritatis Studium (# 6), 25. júl 1898: „Preto sa javí ako opodstatnené, že od počiatku Cirkvi bolo nevyhnutné také živé a trvalé Magistérium, ktoré bolo z príkazu Krista poverené výkladom všetkých blahodarných vecí náuky a ďalej istým výkladom Písem; a ktoré samotnou Kristovou pomocou posilnené a obklopené v žiadnom prípade nemôže upadnúť do bludného učenia.“
Magistérium si nikdy neodporuje; či už živé alebo večné, nemôže upadnúť do bludu alebo byť v rozpore s vieroukou a mravoukou.
„Pane Ježíši Kriste, dej, prosíme, na přímluvu apoštolů sv. Petra a Pavla, jejichž svátek slavíme, aby se současný Řím co nejdříve VRÁTIL k jednotě s věčným Římem sv. Petra. Věříme, že se tak stane, poněvadž ty jsi řekl, že pekelné brány Církev nepřemohou. A také Tě prosíme o dar Ducha Svatého pro nás, abychom v této době ďábelského zmatku nikdy neztratili správnou orientaci. Amen.“ [15]
Tu to máte! Podľa autora článku súčasný Rím NIE JE v jednote s Rímom sv. Petra, teda nie je v jednote s Katolíckou Cirkvou a predošlými pápežmi, lebo autor článku sa modlí, aby sa k tejto jednote „VRÁTIL“. Keďže heretici predstavujú pekelné brány a súčasný Rím a cirkev II. vatikánskeho koncilu nie je v jednote s Katolíckou Cirkvou a predošlými pápežmi, tak súčasný Ríma a proticirkev Ríma (nie Katolícka Cirkev) predstavujú entity premožené pekelnými bránami. Pekelné brány Katolícku Cirkev nepremôžu, a práve preto cirkev II. vatikánskeho koncilu Katolíckou Cirkvou nie je.
No a na záver autor ešte hovorí o zmätku prívržencov sekty II. vatikánskeho koncilu, babylonskej neviestky, o ktorom sa píše v Knihe Zjavenia.
Apokalypsa 17:8 – „‘A obyvatelia zeme, ktorých mená nie sú zapísané v knihe života od ustanovenia sveta, budú sa diviť, keď uvidia šelmu, pretože bola, a nie je, a zasa príde.’“
Takže toto bol článok hentoho heretika, ktorý ľudia propagovali na gloriatv – článok plný bludov, lží, vyvrátených argumentov, krivých obvinení... článok, ktorý podstatné veci vynecháva, ani len sa nepokúša vyvrátiť konkrétne argumenty sedevakantistov, a ktorý sa snaží vykresliť argumenty sedevakantistov úplne skreslene. Takto fungujú heretici a Satanove nástroje proticirkvi.
[1] Věčné otázky a odpovědi ohledem papežské neomylnosti pro naši dobu: Papežská neomylnost a poslušno…
Petrův stolec je svorníkem pravé Církve Kristovy
Věčné otázky a odpovědi pro naši dobu: Neomylnost a poslušnost? Ne vždy. Je František legitimním papežem? Raději se mýlit s "papá", než mít pravdu proti němu? Satan nikdy nespí. Zednářské spiknutí ve Vatikánu a naše obrana | PROTIPROUD
[2] Petrův stolec je svorníkem pravé Církve Kristovy
[3] Věčné otázky a odpovědi ohledem papežské neomylnosti pro naši dobu: Papežská neomylnost a poslušno…
Věčné otázky a odpovědi pro naši dobu: Neomylnost a poslušnost? Ne vždy. Je František legitimním papežem? Raději se mýlit s "papá", než mít pravdu proti němu? Satan nikdy nespí. Zednářské spiknutí ve Vatikánu a naše obrana | PROTIPROUD
[4] Věčné otázky a odpovědi ohledem papežské neomylnosti pro naši dobu: Papežská neomylnost a poslušno…
[5] Podvolil sa pápež Libérius ariánom? Nie.
[6] Věčné otázky a odpovědi ohledem papežské neomylnosti pro naši dobu: Papežská neomylnost a poslušno…
[7] Petrův stolec je svorníkem pravé Církve Kristovy
[8] Katolicka cirkev na Slovensku
[9] Petrův stolec je svorníkem pravé Církve Kristovy
[10] Petrův stolec je svorníkem pravé Církve Kristovy
[11] Petrův stolec je svorníkem pravé Církve Kristovy
[12] Petrův stolec je svorníkem pravé Církve Kristovy
[13] Petrův stolec je svorníkem pravé Církve Kristovy
[14] Petrův stolec je svorníkem pravé Církve Kristovy
[15] Věčné otázky a odpovědi ohledem papežské neomylnosti pro naši dobu: Papežská neomylnost a poslušno…