Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 224.
20. júl 1945
1 V skupine apoštolov už nemajú capa, namiesto neho majú jednu ovcu a dvoch baránkov. Ovca je tučná s plným vemenom, barančeky sú veselé ako dvaja uličníci. Maličké stádo, ktoré obšťastňuje všetkých aj preto, že v ňom chýba čierny cap.
„Povedal som vám, že budeme mať kozičku, aby sa z Marziama stal malý šťastný pastier. Aha, namiesto kozičky prišli ovce. A sú biele. Presne také, o akých Peter sníval."
„To je dobre. Veru, niekedy sa mi videlo, že ťahám za sebou Belzebula!" povie Peter.
„Naozaj, odkedy bol ten cap s nami, prihodili sa nám nepríjemné veci. Ako keby nás prenasledovala nejaká veštba," potvrdí podráždene Iškariotský.
„Ale dobrá veštba. Lebo čo zlého sa nám vlastne stalo?" povie pokojne Ján.
Všetci sa na neho rozkričia, ako keby mu vyčítali jeho slepotu. „Vari si nevidel v Modeine, ako nás vysmiali?" „A ten pád môjho brata sa ti nezdá ničím? Mohol sa dolámať. Ako by sme ho odtiaľ odniesli, keby si bol zlomil nohy alebo chrbticu?" „A včerajšiu nočnú príhodu považuješ vari za príjemnú?"
„Videl som všetko, všetko som zvážil a dobrorečil som Pánovi, lebo sa nám nestalo nič zlého. Zlo prišlo k nám a potom zmizlo ako vždy. A určite stretnutie poslúžilo, aby zanechalo semená dobra tak v Modeine, ako i pri vinohradníkoch, ktorí sa nazdávali, že nájdu aspoň jedného raneného, a ľutovali, že neboli láskaví, takže to chceli napraviť. A to isté sa prihodilo pri zlodejoch včera v noci. Neurobili nám nič zlého, a my, teda Peter, získal ovečky výmenou za capa a tiež ako dar z vďačnosti, že boli zachránení. A pre chudobných máme teraz hodne peňazí, lebo obchodníci nám dali mešce a ženy dary. A čo je najcennejšie, všetci prijali Ježišove slová."
„Ján má pravdu," povedia Horlivec a Júda Tadeáš.
A Júda zakončí: „Vlastne sa zdá, že všetko sa deje pre jasné poznanie budúcich vecí. Ocitnúť sa presne tam, oneskorene kvôli môjmu pádu, spolu s tými ženami ovešanými šperkami, s pastiermi a ich veľkými stádami a s obchodníkmi napchatými peniazmi, to všetko bola vynikajúca korisť pre zlodejov!
2 Bratku, povedz mi pravdu. Vedel si, čo sa prihodí?" spýta sa Ježiša Tadeáš.
„Veľakrát som vám povedal, že čítam v srdciach a že keď Otec nezariadi ináč, viem o tom, čo sa má stať."
„Ale prečo potom niekedy robíš chyby, ako to, že sme išli k nepriateľským farizejom alebo do všetkých nepriateľských miest?" spýta sa Judáš Iškariotský.
Ježiš sa na neho uprene zahľadí a potom pokojne a pomaly povie: „To nie sú chyby. To je nevyhnutnosť môjho poslania. Lekára potrebujú chorí a učiteľa nevedomí. Niekedy chorí ako i nevedomí odmietnu lekára či učiteľa. Ale oni, ak sú dobrí lekári i dobrí učitelia, naďalej chodia k tým, ktorí ich odmietajú, lebo je ich povinnosťou ísť za nimi. Ja idem. Vy by ste chceli, aby tam, kde sa ukážem, padol každý odpor. Mohol by som to urobiť. Ale ja na nikom nepácham násilie. Ja presviedčam. Donútenie treba používať len vo veľmi výnimočných prípadoch, a to iba vtedy, keď Bohom osvietený duch pochopí, že to donútenie môže poslúžiť na presvedčenie, že Boh jestvuje a že je najsilnejší, alebo v prípadoch, keď treba zachrániť viacerých ľudí."
„Ako včera večer, čo?" spýta sa Peter.
„Včera sa tí zlodeji naľakali, keď videli, že sme všetci zobudení a dobre na nich pripravení," vraví so zjavným pohŕdaním Iškariotský.
„Nie. Presvedčili ich slová," vraví Tomáš.
„Kdeže! Ani nápad! Akurát toto sú nežné duše, ktoré presvedčí zopár slov, aj keď ich povie Ježiš! Poznám to odvtedy, keď mňa aj s celou rodinou a mnohými z Betsaidy napadli v úžľabine pohoria Abarim!" odpovie Filip.
„Učiteľ, povedz mi! Už odvčera sa ťa na to chcem spýtať. Boli to tvoje slová alebo tvoja vôľa, čo zabránila zlodejom, že sa nič nestalo?" spýta sa Jakub Zebedejov.
Ježiš sa usmieva a mlčí.
Odpovie Matúš: „Myslím, že to jeho vôľa prekonala tvrdosť tých sŕdc, ktoré takmer ochromil, aby mohol k nim prehovoriť a zachrániť ich."
Ja tiež hovorím, že je to tak," vraví Ondrej a pokračuje: „Preto tam zostal on sám, aby sa pozeral do lesa. Podmanil si ich svojím pohľadom, svojou dôverou v nich a svojím odzbrojujúcim pokojom. Nemal ani len palicu..."
„V poriadku. Ale to všetko hovoríme my. To sú naše predstavy. Ja to chcem však vedieť od Učiteľa," vraví Peter.
Rozprúdi sa živá debata, ktorej Ježiš nechá voľný priebeh. Hovoria o Ježišovom vyhlásení, že nenúti nikoho a že nepoužil silu ani v prípade týchto zlodejov. A to hovorí Bartolomej. Iškariotský, ktorého mierne podporil Tomáš, povie, že nemôže uveriť, že pohľad jedného človeka dokáže až toľko.
Matúš namietne: „Toľko a ešte viac. Mňa obrátil väčšmi jeho pohľad než jeho slová."
Argumenty pre a proti sú protirečivé, násilné, keď každý tvrdošijne trvá na svojom. Ján mlčí ako Ježiš a skláňa hlavu, aby skryl svoj úsmev.
Peter opäť nalieha, lebo nijaký dôvod jeho spoločníkov ho nepresvedčil. Myslí si a hovorí, že Ježišov pohľad sa líši od pohľadu obyčajného človeka a chce vedieť, či je to tak preto, že je Ježiš, Mesiáš, alebo preto, že je vždy Boh.
3 Ježiš hovorí: „Veru, hovorím vám, že nielen ja, ale každý, kto bude spojený s Bohom svätosťou, čistotou a pevnou vierou, bude môcť robiť toto a ešte viac. Pohľad chlapca, ak bude jeho duch spojený s Božím Duchom, môže zrúcať pyšné chrámy bez toho, aby nimi zatriasol ako Samson, môže prikazovať šelmám a ľuďom-šelmám, aby boli mierni, môže odvrátiť smrť, poraziť choroby ducha, podobne ako slovo chlapca, ktorý je spojený s Pánom a je Pánov nástroj, môže tiež liečiť choroby, odobrať hadom jed a robiť všetky možné zázraky. Lebo to Boh pôsobí v ňom."
„Ach, pochopil som!" vraví Peter. A hľadí, dlho a uprene hľadí na Jána. A po tichom uvažovaní a zdôvodňovaní vo svojom vnútri to celé uzavrie a povie: „Tak to je! Ty, Učiteľ, si to mohol, lebo si Boh a si Človek spojený s Bohom. A takto to bude môcť robiť každý, kto dospeje alebo už dospel k zjednoteniu s Bohom. Pochopil som! Naozaj som pochopil!"
„Ale nepýtaš sa na kľúč tohto spojenia, ani na tajomstvo tejto moci? Nie všetci ľudia dospejú k tomu, hoci majú tie isté predpoklady na úspech."
„Správne! Kde je kľúč pre túto silu, ktorá spája človeka s Bohom a podrobuje si veci? Modlitba alebo nejaké tajomné slová..."
„Pred chvíľou Judáš Šimonov obviňoval capa zo všetkých nepríjemných udalostí, ktoré sa nám stali. Nejestvujú čary spojené so zvieratami. Odvrhnite povery, ktoré sú tiež modloslužbou a môžu spôsobiť nešťastia. A tak, ako nejestvujú formuly na bosorovanie, nejestvujú ani tajomné slová na konanie zázrakov. Jestvuje len láska. Ako som povedal včera večer, láska upokojuje násilníkov a nasycuje lakomcov. Láska - Boh. S Bohom v sebe, naplno ním ovládnutí zásluhou dokonalej lásky, sa oko stáva ohňom, ktorý spáli každú modlu a zrazí jej obraz, a slovo sa stáva mocou. A ešte: oko sa stáva zbraňou, ktorá odzbrojuje. Bohu, láske sa nedá odolať. Odoláva mu len diabol, lebo je dokonalá nenávisť, a s ním odolávajú i jeho deti. Ostatní ľudia, slabí, posadnutí nejakou vášňou, ale dobrovoľne nezapredaní diablovi, jej neodolajú. Nech je akékoľvek ich náboženstvo, alebo im úplne chýba hocijaká viera, nech je ich duchovná úroveň akokoľvek nízka, sú zasiahnutí láskou, ktorá je veľký víťaz. Usiluj sa dosiahnuť toto, a čo najskôr, a budeš konať to, čo konajú Božie deti a tí, čo prinášajú Boha."
4 Peter neodtrhne oči od Jána. Aj Horlivec, Alfejovi synovia, Jakub a Ondrej sa dívajú pozornejšie a skúmavejšie.
„Ale, Pane," vraví Jakub Zebedejov, „Čo sa teda stalo môjmu bratovi? Ty hovoríš o ňom! On je ten chlapec, čo robí zázraky! Je to on? Je to tak?"
„Čo urobil? Obrátil jednu stránku knihy života a prečítal a spoznal nové tajomstvá. Nič viac. Predišiel vás, lebo sa nezdržuje úvahami o každej prekážke, nezvažuje každú ťažkosť, nevypočítava, čo je užitočné. On však už nevidí zem. Vidí Svetlo a ide za ním. Bez zastávok. Ale doprajte mu pokoj. Duše, ktoré stravuje väčší oheň, netreba rušiť v ich zápale, ktorý potešuje i stravuje. Treba ich nechať horieť. To je najväčšia radosť a najväčšia námaha. Boh im udelí aj chvíle tmy, lebo vie, že horúca túžba zabíja duše-kvety, ak sú ustavične vystavené na slnku. Boh týmto dušiam-kvetom udelí ticho a tajomnú rosu, podobne ako poľným kvetom. Nechajte atléta lásky odpočívať, keď ho nechá odpočívať Boh. Napodobňujte učiteľov telocviku, ktorí dávajú svojim žiakom potrebný oddych... Keď aj vy dospejete tam, kam on už dospel, a ešte ďalej, lebo pôjdete ďalej, tak vy ako on, pochopíte potrebu rešpektu, ticha, pološera, ktoré zakusujú duše, ktoré láska urobila svojou korisťou a svojím nástrojom. Nemyslite si: ,Ja potom budem chcieť, aby sa o tom vedelo, a Ján je hlupák, lebo duše našich blížnych, ako aj duše detí, chcú byť zvádzané niečím obdivuhodným.' Nie. Keď dosiahnete ten stav, budete mať rovnakú túžbu po tichu a po pološere, akú má teraz Ján. A keď už nebudem medzi vami, zapamätajte si, že ak budete musieť posúdiť nejaké obrátenie a prípadnú svätosť, budete musieť vždy posudzovať pokoru. Ak v niekom pretrváva pýcha, nenamýšľajte si, že sa obrátil. A ak sa o niekom hovorí, že je svätý, a vládne v ňom pýcha, buďte si istí, že nie je svätý. Bude sa môcť šarlatánsky a pokrytecky hrať na svätého, predstierať divotvorné činy. Ale nie je taký. Zdanie je pokrytectvo a divotvorné činy sú diabolstvom. Pochopili ste?"
„Áno, Učiteľ... " Všetci mlčia v hlbokom zamyslení. A hoci majú ústa zavreté, z ich pohľadov, z ich výrazov tváre možno jasne čítať ich myšlienky. Silná túžba poznať sa chveje okolo nich ako éter a vyžaruje z nich...
5 Horlivec sa usiluje rozptýliť spoločníkov, aby mal čas pohovoriť si s každým osamote, a iste im chce poradiť, aby boli ešte ticho. Mám dojem, že Horlivec má často túto úlohu v skupine apoštolov. Usmerňuje, zmieruje a radí spoločníkom, okrem toho, že veľmi dobre chápe Učiteľa.
Teraz vraví: „Sme už na Janiných pozemkoch. Tá dedina v údolí je Beter. Tá veľká budova na vrchu je jej rodný hrad. Cítite vo vzduchu tú vôňu? To sú ružové kríky, ktoré začínajú voňať na rannom slnku. Večer sa kraja zmocňujú silné prenikavé vône. Teraz je také nádherné vidieť ich v tejto rannej sviežosti, ešte orosené tisíckami kvapiek rosy, čo vyzerajú ako diamanty rozhodené na miliónoch roztvárajúcich sa kvetov. Keď slnko zapadá, zberajú sa všetky kvety, ktoré sa už úplne rozvinuli. Poďte. Chcem vám z návršia ukázať pohľad na ružové záhrady, čo z vrchu bohato padajú dolu ako vodopád po zrázoch ďalšieho svahu. Kaskáda kvetov, ktorá sa potom opäť dvíha hore ako vlna po ďalších dvoch pahorkoch. Amfiteáter, jazero kvetov. Je to nádhera! Cesta je strmšia. Ale oplatí sa vystúpiť po nej, lebo z toho miesta možno vidieť celý tento raj. A skoro už budeme aj na hrade. Jana tam žije voľne uprostred svojich roľníkov, ktorí sú jedinými strážcami toľkého majetku. Oni však majú natoľko radi svoju pani, ktorá z týchto údolí robí krásny a pokojný raj, že stoja za viac než všetky Herodesove stráže. Aha, pozri, Učiteľ. Pozrite, priatelia." A gestom ukáže na polkruh pahorkov zaplavených ružovými sadmi.
Zôkol-vôkol, kde len spočinie oko, vidno samé ružové kríky. Rastú pod vysokánskymi stromami, ktoré ich chránia pred vetrami, pred nadmernou slnečnou páľavou a pred krupobitím. Slnko i vzduch sa dostanú pod túto ľahkú strechu, ktorá slúži ako akýsi závoj, čo nijako neobmedzuje, lebo záhradníci ju starostlivo udržujú, aby pod ňou šťastne rástli tie najkrajšie ružové kríky na svete. Sú to tisíce a tisíce kríkov všetkých odrôd ruží.
Ružové kríky trpasličie, nízke, vysoké aj vysokánske. Rastúce v trsoch, ako vankúše ozdobené kvetmi pri koreňoch stromov, na lúkach so sýtozelenou trávou, alebo ako živé ploty popri chodníkoch, na brehoch potokov, v kruhoch okolo zavlažovacích nádrží, roztrúsených po tomto pahorkatom parku. Alebo sú ovinuté okolo kmeňov stromov, so zakvitnutými pradenami tiahnucimi sa od kmeňa ku kmeňu a vytvárajúcimi ozdobné stuhy a girlandy. Naozaj, ako vo sne! Sú tu všetky možné veľkosti a odtiene a vzájomne sa prepletajú, vytvárajúc odtiene slonovej kosti čajových ruží popri krvavočervenom plameni ostatných hlavičiek. Čo do počtu suverénne prevládajú pravé ruže farby líčok batoľaťa, v palete odtieňov bielej a ružovej farby.
Všetci sú ohúrení toľkou krásou.
„Ale čo sa robí z toho všetkého?" spýta sa Filip.
„Slúži to na potešenie," odpovie Tomáš.
„Nie. Ťaží sa z nich aj voňavý ružový olej, a to dáva prácu stovkám sluhov, záhradníkov a pracovníkov na lisoch ružového oleja. Rimania po ňom dychtia. Hovoril mi o tom Jonatán a ukazoval mi účty z poslednej úrody.
6
Ale pozrite, tam je Mária Alfejova s chlapcom. Videli nás a volajú ostatné ženy..."
Neozaj, Jana a dve Márie — ktoré predbehol Marziam s rukami už natiahnutými k Ježišovi a Petrovi na objatie — rýchlo prichádzajú a pokľaknú si pred Ježišom.
„Pokoj vám všetkým. A kde je moja matka?"
„Medzi ružami, Učiteľ. S Elizou. Ó, tá sa veru pekne uzdravila! Môže odolávať svetu a nasledovať ťa. Ďakujem ti, že si ma použil na túto vec."
„Tebe patrí vďaka, Jana. Vidíš, že bolo užitočné prísť do Judey? Marziam, pozri, darčeky pre teba. Táto milá figúrka a tieto pekné ovečky. Páčia sa ti?" Ježiš sa k nemu skloní, aby mu podal bábku.
Chlapec od radosti ani nedýcha. Natiahne sa k Ježišovi, ovinie sa mu okolo krku a bozkáva ho zo všetkých síl.
„Takto aj ty budeš mierny ako ovečky a potom sa staneš dobrým pastierom pre veriacich v Ježiša. No nie?"
Marziam vraví áno, áno, áno a od radosti prerývane dýcha a oči sa mu lesknú.
„Teraz choď za Petrom, lebo ja idem za svojou matkou. Tam vidím už lem jej závoja, ktorý veje popri živom plote z ruží."
A odbehne za Máriou a pri ohybe chodníka si ju pritisne na srdce. Po prvom bozku Mária vysvetľuje, ešte zadychčaná: „Vzadu je Eliza. .. Bežala som pobozkať ťa lebo nemohla som ťa, Synu môj, nepobozkať... a pobozkať ťa pred ňou som nechcela... Veľmi sa zmenila... Srdce ju však bolí vždy, keď vidí radosť druhých, ktorá je jej navždy odopretá. Aha, už ide."
Eliza zrýchli chôdzu pri posledných krokoch a pokľakne si pobozkať Ježišovi šaty. Už to nie je tá tragická žena z Betsury. Ale stará, úctu vzbudzujúca vážna pani, poznačená bolesťou, ktorá zanechala stopy na jej tvári a v jej pohľade.
„Buď požehnaný, Učiteľ môj, teraz a navždy, že si mi vrátil to, čo som stratila."
„Stále viac pokoja tebe, Eliza. Som rád, že ťa tu stretávam. Vstaň."
„Aj ja som rada. Toľko vecí ti chcem porozprávať a na toľké sa ťa pýtať, Pane!"
„Budeme mať na to dosť času, lebo zopár dní tu zostanem. Poď, nech ťa zoznámim so spoluučeníkmi."
„Ó! Teda si už pochopil, čo som ti chcela povedať? Že sa chcem znovu zrodiť k novému životu - tvojmu. Chcem mať znova rodinu - tvoju; synov - tvojich, ako si povedal, keď si rozprával u mňa v Betsure o Noemi. Novou Noemi som ja z tvojej milosti, Pane môj. Buď za to požehnaný. Už nie som zatrpknutá a neplodná. Budem ešte matkou. A ak to Mária dovolí, trochu aj tvojou matkou, okrem toho, že budem matkou deťom tvojho učenia."
„Áno. Budeš ňou. Mária na to nebude žiarliť a ja ťa budem tak milovať, že neoľutuješ, že si prišla. Poďme teraz za tými, ktorí ti chcú povedať, že ťa milujú ako bratia." A Ježiš ju berie za ruku a dovedie ju k jej novej rodine.
Cesta v očakávaní Turíc sa skončila.