Ako Efrém Arizónsky urobil v USA duchovnú revolúciu - nie otvorením okien ako hlásal Ján XXXIII...
Kresťanstvo je a vždy bolo asketické. Akonáhle sa asketizmus z cirkvi vytrácal, vytrácala sa z nej aj viera, skutky, svätosť, moc, sila i zázraky. Kresťanstvo sa stalo svetským, akoby ľudskou spoločnosťou, podobnou iným svetským spolkom. V USA, a nielen tam, ale i v Európe, sa začali hľadať cesty, ako kresťanstvo sprístupniť svetu a to otvorením svojich dverí a prirpôsobením sa svetu.
II. Vatikánsky koncil v Rímskej cirkvi, nech už sa akokoľvek a s akýmkoľvek úmyslom zvolal, hlásal heslo, podľa pápeža Jána XXIII. ktoré bolo - cirkev musí otvoriť okná dokorán k svetu. Stalo sa. Výsledok? Obraz si urobte sami...
Cirkev sa otvorila svetu spôsobom, ktorý je nekresťanský. Začali sa volať ľudia do cirkvi skrze oslavy, zábavu, hudbu, obžerstvá, ba i opilstvá. Ľudia sa začali volať do cirkvi na základe divadiel počas omší, modernej hudby v doprovode bicích nástrojov, so svetelnou šou, tancom a ďalšími svetskými reklamnými spôsobmi.
Toto však nebolo nič nového. Protestanti dávno predtým vynašli takýto spôsob evanjelizácie, ktorá sa nikdy nekončila úspešne. Teda nie v merítku času. V istom okamžiku sa kostoly naplnili, ale len načas. Ďalšie generácie chrámy už nenavštevovali. Niečo sa totiž z kostolov vytratilo. Duch Svätý!
Keď zomrel Efrém Arizonský, ktorý bez jediného dolára letel z hory Athos, kde sa mu vyskladali na letenku do USA, na príkaz Boží, kde vybudoval s pomocou Hospodina 19 monastierov, hovorilo sa o zázraku. O zázraku Božom.
Kňaz Anthony, ktorý spravuje farnosť v meste Tusan v Arizone, po smrti starca Efraima Arizonského povedal:
My, americkí biskupi a kňazi, po sedemdesiat rokov sme sa pokúšali prilákať ľudí do Cirkvi skrze festivaly a iné zábavné akcie. A tak sme pripravovali sviatky a oslavy, hostili sme ľudí jedlom, nápojmi a zábavou. Zabudli sme na modlitbu, spovede - na všetko, čo je duchovnou tradíciou našej cirkvi. Dokonca sme upustili od myšlienky zakladať monastiery, pretože sme si mysleli, že nie sú nevyhnutné a že našej cirkvi nemajú čo ponúknuť.
A potom prišiel tento drobný mních, otec Efrém, človek jednoduchý, neznalý angličtiny, bez svetského vzdelania a teologických titulov, bez finančných prostriedkov, bez inovatívnych a veľkých programov - ktorých sme my mali v hojnosti - a pripomenul nám tú najdôležitejšiu vec - našu duchovnú tradíciu postavenú na askéze.
Nevolal po tanci a zábave, ale začal ľudí volať k pôstom, k hodinám bdenia a kľačania v modlitbe. Robil presný opak toho, čo sme robili my v cirkvi. My sme dávali jedlo, on dával pôsty. My sme ponúkali zábavu, on ponúkal stíšenie. My sme ponúkali posedenia a rozhovory, on ponúkal ticho a modlitbu. My sme ponúkali tanec, on dlhé hodiny státia pri čítaní žalmov. My sme ponúkali pohodlnosť a oddych, on celonočné bdenia s Kristom.
Naše lákadlá zlyhali a ľudia prestali chodiť nielen k oslavám, ale aj do chrámov. Naše kostoly sa stali prázdnymi.
A potom Boh poslal tohto mnícha o ktorom sme si pomysleli - čo už len tento malý človiečik nám môže ponúknuť? A predstavte si to prekvapenie. Ľudia odpovedali na jeho volanie k askéze, k jednoduchosti života, k pokore, oni prišli k tomuto svätému mužovi a podporili ho.
Počet tých, ktorí prišli k starcovi Efraimovi, sa nedá opísať. Amerika, hľadajúca riešenie patovej situácie, do ktorej ju dostal konzumizmus a otroctvo materiálnych vecí, objavila skutočnú a neporušenú duchovnú tradíciu kresťanstva.
Naše chrámy sa zaplnili, spovednice nemali odpočinok, obracali sa na vieru ateisti, inoverci, neverci a odpadlíci. Každý chcel vidieť tohto drobného asketu, každý sa ho chcel niečo opýtať, vyspovedať sa mu a počuť jeho jednoduché rady.
Každý sa chcel postiť, odhodiť márnosť tohto sveta, odhodiť zábavky, vyprázdniť si srdce od sveta a napniť ho Kristom.
Je zaujímavé, že naše kostoly aj po jeho odchode sú plné. Monastiere evidujú aj dnes veľké množstvá novicov, hlásiacich sa do armády Krista. Viera neutíchla ani po odchode Efréma, ktorý sa jednoznačne za nás prihovára u Otca nebeského. Veď sa dejú mnohé divy na jeho príhovor, aj po jeho smrti a my cítime neprestajne jeho prítomnosť. Jeho dielo, ktoré tu zanechal, je citeľne v jeho rukách. Vidíme a cítime to každým dňom a ďakujeme Bohu, že nás vytrhol z drápov priemeru, všednosti a vlažnosti...
Tak čo moji milí priatelia? Kde je pravda? Keď otvoríme dvere svetu a pripodobníme sa mu, alebo keď sa od sveta oddelíme a budeme žiť presne opačne ako svet? Pavol v tom mal jasno keď nám zanechal správu o askéze, boja Ducha proti telu a kto nebude dedičom Božieho kráľovstva:
Hovorím však: Žite podľa Ducha a nebudete vykonávať žiadosti tela. Lebo telo žiada proti duchu a duch proti telu; navzájom si odporujú, aby ste nerobili, čo by ste chceli. Ale keď vás Duch vedie, nie ste pod zákonom. A zjavné sú skutky tela ako: cudzoložstvo, smilstvo, nečistota, zmyselnosť, modloslužba, čarodejníctvo, nepriateľstvá, svár, nenávisť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisti, vraždy, opilstvá, hodovania a im podobné. O týchto vám vopred hovorím, ako som už skôr povedal, že tí, čo robia také veci, nebudú dedičmi kráľovstva Božieho. Gal 5:16-21
Ďalšie časti od Efréma Arizonského po kliknutí sem: #efremarizonsky
