Maria Valtorta: Evanjelium, ako mi bylo odhalené 172
(Mt 5, 33-37; 6, 5-8. 16-18; 7, 7-11)
26. máj 1945
1 Pokračuje Reč na vrchu.
To isté miesto a tá istá hodina. Zástup je ten istý, okrem Rimana, azda ešte početnejší, lebo mnohí už idú po chodníkoch, ktoré vedú do dolinky.
Ježiš hovorí:
„Jednou zo zvyčajných chýb človeka je jeho nedostatočná úcta voči sebe samému. A keďže človek je len ťažko úprimný a čestný, tak si sám od seba vytvoril zubadlo, aby bol nútený ísť po ceste, pre ktorú sa rozhodol. Zubadlo, ktoré si ako neskrotný kôň rýchlo pritiahne alebo povolí, a tak mení chôdzu podľa svojej vôle. Alebo si ho úplne odstráni a koná len to, čo sa mu páči, bez toho, aby uvažoval, že mu to môže vyčítať Boh, ľudia i vlastné svedomie. Týmto zubadlom je prísaha. Medzi čestnými ľuďmi však nie je potrebná prísaha a Boh vás o nej neučil. Dokonca vám prikázal: ,Nevyslovíš krivé svedectvo' a nič k tomu nepripája. Lebo človek by mal byť úprimný a nemal by potrebovať nič okrem vernosti svojmu slovu.
Keď sa v Knihe Deuteronómium hovorí o sľuboch, o takých, ktoré sú niečím, čo vyvrelo zo srdca, ktoré si myslí, že splynulo s Bohom, alebo o sľuboch, ktoré vyvreli z pocitu potreby či z pocitu vďačnosti, je povedané: ,Ale čo už raz vyšlo z tvojich úst, zachovaj a urob, ako si sľúbil Pánovi, svojmu Bohu, ako si to dobrovoľne vlastnými ústami predniesol.'
* Dt 23, 23.*
Vždy sa hovorí o danom slove, o ničom inom len o slove.
Ak niekto cíti potrebu prisahať, to preto, že už nemá istotu o sebe samom ani o mienke, akú má o ňom blížny. A kto vyžaduje prísahu, svedčí tým, že nedôveruje úprimnosti a čestnosti prisahajúceho. Ako vidíte, zvyk prisahať je jedným z dôsledkov morálnej nečestnosti človeka. A to je hanba pre človeka. Dvojnásobná hanba, pretože človek nie je verný ani svojej hanebnej prísahe a vysmievajúc sa Bohu rovnako ľahko, ako sa vysmieva blížnemu, dopúšťa sa veľmi ľahko a úplne pokojne krivej prísahy.
2 Môže byť podlejší človek než ten, ktorý krivo prisahá? Krivoprísažník, ktorý často používa svätú formulu, a tak volá Boha za svojho spolupáchateľa a ručiteľa, alebo odvoláva sa na najdrahšie vzťahy — na otca, matku, manželku, deti, svojich mŕtvych, na svoj vlastný život a svoje najcennejšie orgány na podporu svojich falošných rečí — a presvedčí svojho blížneho, aby mu uveril. Takto ho oklame. Je to svätokrádežník, zlodej, zradca, vrah. Koho? Predsa Boha, pretože mieša pravdu so svojimi potupnými klamstvami a vysmieva sa mu, keď ho vyzýva: ,Zasiahni ma, usvedči ma zo lži, ak môžeš. Ty si tam, ja som tu a smejem sa z toho.'
Ó, áno! Smejte sa, len sa smejte, ó, podvodníci a posmievači! Príde však čas, keď sa nebudete smiať. Keď ten, ktorému je podriadená všetka moc, sa vám zjaví hrozný vo svojej vznešenosti a len svojím vzhľadom vás ochromí a iba svojimi pohľadmi na vás zošle blesky prv, ešte prv, než vás jeho hlas zrazí do vášho večného údelu a označí vás svojím prekliatím.
Je to zlodej, lebo si privlastňuje úctu, ktorú si nezaslúži. Blížny, ohromený jeho prísahou, mu ju vzdá a had sa ňou ozdobí a predstiera čosi, čím nie je. Je to zradca, lebo prísahou sľubuje niečo, čo nechce dodržať. Je to vrah, lebo buď zničí česť svojho blížneho tým, že falošnou prísahou ho zbavuje úcty blížneho, alebo zabije svoju dušu, lebo krivoprísažník je podlým hriešnikom v Božích očiach, ktoré vidia pravdu, aj keď nikto iný ju nevidí. Boha nemožno oklamať falošnými slovami ani pokryteckými činmi. On vidí. Ani na chvíľu nestráca z pohľadu každého jednotlivého človeka. A niet ani opevnenej pevnosti ani hlbokej pivnice, kde by neprenikol jeho pohľad. Boh preniká i do vášho vnútra, jedinečnej pevnosti, ktorú má každý človek okolo svojho srdca. A neposudzuje vás podľa toho, čo prisaháte, ale podľa toho, čo konáte.
3 A preto ten príkaz, ktorý vám bol daný,
* Pozri Lv 19, 12.*
keď prísaha bola povýšená na zamedzenie klamstva a ľahkosti, s akou človek porušuje dané slovo, nahradím iným príkazom. Nehovorím ako starí otcovia: ,Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal,' ale hovorím vám: ,Vôbec neprisahajte.' Ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem a na jeho chrám, pretože je mestom veľkého Kráľa, domom nášho Pána, Boha.
Neprisahajte ani na hroby zosnulých ani na ich duchov. Hroby sú plné zvyškov toho, čo je v človeku nižšie a čo má spoločné so zvieraťom, a duchov nechajte v ich príbytku. Dbajte, aby netrpeli a nevyľakali sa, ak sú to duchovia spravodlivých, ktorí už predpoznajú Boha. A pretože ide o predpoznanie, čiže o čiastočné poznanie, lebo až do chvíle vykúpenia duchovia nebudú vlastniť Boha v plnosti jeho veleby, aby netrpeli, keď vás uvidia, ako hrešíte. A ak nie sú spravodliví, nezväčšujte ich súženie tým, že svojimi hriechmi im pripomeniete ich hriechy. Nechajte, nechajte svätých zosnulých na pokoji a nesvätých mŕtvych v ich trápení. Neuberajte prvým, nepridávajte druhým. Prečo sa odvolávať na mŕtvych? Oni nemôžu hovoriť. Svätí, pretože im to zakazuje láska - museli by veľakrát poprieť, čo ste povedali. Zatratení, pretože peklo neotvorí svoje brány a zatratení otvárajú ústa len preto, aby preklínali, a každý hlas udusí nenávisť Satana a diablov, lebo zatratení sú diabli.
Neprisahajte ani na hlavu otca, ani matky, ani manželky, ani na hlavy nevinných detí. Nemáte na to právo. Sú azda mincou alebo tovarom? Sú podpisom na dokumente? Sú viac a menej než tieto veci. Sú krvou a telom tvojej krvi, človeče, ale sú aj slobodnými stvoreniami a ty ich nemôžeš používať ako otroka, aby ručili za tvoj falošný výrok. A sú menej než tvoj vlastný podpis, lebo ty si rozumný, slobodný a dospelý, a nie nesvojprávny alebo dieťa, ktoré nevie, čo treba robiť, a preto ho musia zastupovať rodičia. Ty si človek obdarený rozumom, a preto si zodpovedný za svoje činy. Ako záruku za svoje činy a slová musíš sám dávať svoju česť, svoju úprimnosť, úctu, ktorú si si ty získal u blížneho, nie česť a úprimnosť svojich príbuzných a úctu, ktorú si získali oni. Sú zodpovední otcovia za deti? Áno, ale len kým sú maloleté. Neskôr každý zodpovedá sám za seba. Nie vždy sa rodia zo spravodlivých spravodliví, ani svätá žena nie je vydatá za svätého muža. Prečo teda používať za základ záruky spravodlivosť tých, s kým ste príbuzní? Rovnako sa môžu z hriešnika zrodiť sväté deti a kým sú nevinné, všetky sú sväté. Prečo sa teda obracať na čistého pre váš nečistý čin, akým je prísaha, ktorú chcete potom porušiť?
Ani na svoju hlavu neprisahajte, ani na oči, jazyk a ruky. Nemáte na to právo. Všetko, čo máte, patrí Bohu. Vy ste len dočasnými správcami toho všetkého, bankármi morálnych a hmotných pokladov, ktoré vám Boh udelil. Prečo teda používať to, čo nie je vaše? Môžete si pridať čo len jeden vlas na svoju hlavu alebo zmeniť jeho farbu? A ak to nemôžete urobiť, prečo potom používate pohľad, slovo, slobodu údov, aby ste potvrdili svoju prísahu? Neprovokujte Boha! Mohol by vás vziať za slovo a vysušiť vám oči, ako môže vysušiť vaše ovocné sady, alebo odobrať vám deti tak, ako vám môže zničiť domy, aby vám pripomenul, že on je Pán a vy ste poddaní a že je zlorečený ten, kto robí zo seba modlu až tak, že seba považuje za väčšieho než je Boh a provokuje ho klamstvom.
4 Vaša reč nech je ,áno — áno' a ,nie — nie'. Nič viac. Všetko navyše vám vnuká Zlý, aby sa potom z vás vysmial, lebo vy nemôžete všetko dodržať a upadáte do klamstva a vysmejú vás a odhalia ako klamárov.
Úprimnosť, deti. V slove i v modlitbe. Nekonajte ako pokrytci, ktorí keď sa modlia, radi postávajú a modlia sa v synagógach alebo na rohoch námestí, aby ich ľudia videli a chválili ako nábožných a spravodlivých, kým vo svojich rodinách sa previňujú voči Bohu i voči blížnemu. Nemyslíte si, že to je ako krivá prísaha? Prečo chcete potvrdiť to, čo nie je pravdivé, s úmyslom, aby ste získali úctu, ktorú si nezaslúžite? Cieľom pokryteckej modlitby je povedať: ‚Ja som naozaj svätý. Prisahám to pred zrakom tých, ktorí ma vidia a nemôžu poprieť, že ma videli modliť sa.' Ako závoj zastierajúci jestvujúcu zlobu, tak aj modlitba vykonaná s podobným cieľom sa stáva rúhaním.
Nechajte Boha, aby vás vyhlásil za svätých, a konajte tak, aby celý váš život kričal o vás: ,Aha, Boží služobník.' Ale vy, ale vy z lásky k sebe mlčte. Nerobte zo svojho jazyka, hýbaného vašou pýchou, predmet pohoršenia v očiach anjelov. Bolo by pre vás lepšie, keby ste ihneď onemeli, ak nemáte silu rozkázať pýche a jazyku a sami sa vyhlasujete za spravodlivých a milých Bohu. Nechajte pyšným a falošným túto úbohú slávu! Nechajte pyšným a falošným túto pominuteľnú odmenu. Úbohá odmena! Ale je taká, akú chcú mať, a nebudú mať inú, lebo viac než jednu odmenu nemôžu dostať. Buď pravú odmenu - z neba, ktorá je večná a spravodlivá, alebo nepravú, zo zeme, ktorá trvá počas života človeka, ba i menej, a ktorá po skončení života je zaplatená poriadne pokorujúcim trestom, lebo je nespravodlivá.
5 Počujte, ako sa máte modliť ústami, prácou a celou svojou bytosťou, pohnútkami srdca, ktoré naozaj miluje Boha a cíti, že je jeho Otcom, ale ktoré si tiež neprestajne pripomína, kto je Stvoriteľ a čo je stvorenie. A je vždy plné úctivej lásky pred Božou tvárou, či sa modlí alebo pracuje, či kráča alebo odpočíva, či zarába alebo koná dobro druhým.
Povedal som, pohnútkami srdca. To je prvá a podstatná vlastnosť. Pretože všetko vychádza zo srdca a aké je srdce, taká je i myseľ, také slovo, pohľad, čin. Spravodlivý človek vynáša dobro zo svojho spravodlivého srdca a čím viac z neho vynáša, tým viac v ňom nachádza. Lebo vykonané dobro plodí nové dobro podobne ako krv, ktorá sa obnovuje v kolobehu ciev a vracia sa k srdcu obohatená stále novými prvkami, načerpanými zo vstrebaného kyslíka a zo štiav pokrmov, ktoré prijala. Na druhej strane zlý človek môže vynášať len klamstvá a jedy zo svojho zatemneného srdca plného podvodov a jedov, ktoré ustavične narastajú, lebo sa posilňujú hromadiacimi sa hriechmi, kým v dobrom srdci sa hromadia posilňované Božím požehnaním. Verte však, že čím je srdce naplnené, to prekypuje z úst a prejavuje sa v skutkoch.
-Urobte si svoje srdce pokorné a čisté, milujúce, dôverujúce a úprimné, milujte Boha cudnou láskou, akú má panna k svojmu ženíchovi. Veru, hovorím vám, že každá duša je pannou, vydatou za večného Milovníka, za Boha, nášho Pána. Táto zem je časom zasnúbenia, v ktorom anjel strážca, daný každému človeku, je duchovným nahováračom. A všetky hodiny a okolnosti života sú ako ostatné slúžky, ktoré pripravujú svadobnú výbavu. Hodina smrti je hodinou zavŕšenia sobáša a vtedy príde spoznanie, objatie, splynutie a duša odetá do šatu nevesty môže zodvihnúť svoj závoj a vrhnúť sa do náručia svojho Boha bez obáv, že niekoho privedie k pohoršeniu preto, že takto Ženícha miluje.
Ale kým ste, ó, duše, ešte zviazané putami zasnúbenia s Bohom, keď chcete hovoriť so Ženíchom, utiahnite sa do ticha svojho príbytku a predovšetkým do ticha svojho vnútorného príbytku, a hovorte ako telesný anjel sprevádzaný anjelom strážcom, s Kráľom anjelov. Rozprávajte sa so svojím Otcom v skrytosti svojho srdca a svojho vnútorného príbytku. Nechajte vonku všetko, čo je svetské - túžbu upozorňovať na seba a chtivosť byť dobrým príkladom, úzkostlivosť z dlhých modlitieb plných slov, monotónnych slov, vlažných slov, ktorým chýba láska.
6 Pre milosrdenstvo! Zbavte sa počítania pri modlení. Niektorí ľudia naozaj premrhajú veľa hodín v monológu opakovanom len perami, a to je ozajstná samovrava, lebo ju nepočúva ani anjel strážca, lebo toľko je márneho hluku, ktorý sa on usiluje napraviť tým, že sa pohrúži do svojej vrúcnej modlitby za svojho nerozumného človeka, ktorého stráži. Veru, niektorí ľudia by nestrávili tieto hodiny ináč, ani keby sa im zjavil Boh a povedal im: ,Spása sveta závisí od toho, že zanecháš túto bezduchú reč a pôjdeš jednoducho načerpať vodu zo studne a popolievaš tou vodou zem z lásky ku mne a k svojim blížnym.' Veru, existujú ľudia, ktorí si myslia, že ich monológ je dôležitejší ako veľkodušný skutok, keď prijmú návštevníka alebo keď urobia milosrdný skutok lásky tým, že pomôžu núdznemu. Sú to duše, ktoré sa dostali do modloslužby modlitby.
Modlitba je úkon lásky. Milovať možno modlením sa i pečením chleba, meditovaním i opaterou chorého, putovaním do chrámu i starostlivosťou o rodinu, obetovaním baránka aj obetovaním našich túžob, aj tej správnej túžby sústrediť sa na Pána. Stačí, keď sa človek celý a každú svoju činnosť ponorí do lásky. Nebojte sa! Otec vidí. Otec rozumie. Otec počúva. Otec udeľuje. Koľko milostí je udelených hoci iba za jeden vzdych lásky, skutočný, dokonalý! Aká hojnosť za dôvernú obetu vykonanú z lásky! Nebuďte podobní pohanom. Boh nepotrebuje, aby ste mu hovorili, čo má robiť na uspokojenie vašich potrieb. To môžu hovoriť pohania svojim modlám, ktoré nemôžu chápať. Ale nie vy Bohu, pravému duchovnému Bohu, ktorý nie je len Bohom a Kráľom, ale je vaším Otcom a pozná, čo potrebujete, prv než ho o to požiadate.
7 Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám. Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Keď váš syn natiahne k vám ruku a povie: ,Otče, som hladný,' podáte mu azda kameň? Dáte mu azda hada, keď vás poprosí o rybu? Nie, pravdaže mu dáte chlieb a rybu a okrem toho ho pohladíte a mu požehnáte, pretože pre otca je radosťou živiť svoje dieťa a vidieť jeho šťastný úsmev. Ak teda vy viete z nedokonalého srdca dávať dobré dary svojim deťom len z prirodzenej lásky, ktorú majú aj živočíchy voči svojmu potomstvu, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré a potrebné veci tým, čo ho prosia. Nebojte sa prosiť a nebojte sa, že nedostanete!
Vystríham vás však pred základnou chybou. Nekonajte ako slabí vo viere a v láske, ako pohania pravého náboženstva — lebo aj medzi veriacimi sú pohania, ktorých biedne náboženstvo je zmesou povier a viery, poškodenou budovou, do ktorej prenikli parazitné rastliny každého druhu až tak, že praskne a úplne sa rozpadne — a oni, slabí a pohania, cítia v sebe umierať vieru, ak nie sú vypočutí.
Vy prosíte. A myslíte si, že je správne prosiť. Naozaj, pre túto chvíľu by určitá milosť ani nebola nespravodlivá. Ale život sa nekončí v túto chvíľu. A čo je dobré dnes, môže byť nie dobré zajtra. Vy to neviete, pretože vy poznáte iba prítomnosť a aj to je Božia milosť. Ale Boh pozná i budúcnosť. A často nechá nevypočutú niektorú vašu modlitbu, aby vám ušetril väčšiu bolesť.
Počas svojho roku verejného života som neraz počul, ako vzlykali srdcia: ,Koľko som trpel vtedy, keď ma Boh nevypočul. Ale teraz vravím: »Bolo to tak dobré, pretože tá milosť by mi bola zabránila dospieť k tejto Božej hodine.«' Iných som počul, ako mi hovorili: ,Prečo ma, Pane, nevypočuješ? Všetkých vypočuješ, a mňa nie?' A hoci ma bolelo, že ich vidím trpieť, musel som povedať: ,Nemôžem,' lebo keby som ich bol vypočul, znamenalo by to prekaziť im ich rozlet k dokonalému životu. Aj Otec niekedy povie: ,Nemôžem.' Nie preto, že nemôže vykonať bezprostredný skutok. Ale preto, že ho nechce splniť, lebo pozná jeho dôsledky pre budúcnosť.
Počujte! Dieťa má choré vnútornosti. Matka zavolá lekára a lekár povie: ,Aby sa uzdravilo, nesmie nič jesť.' Dieťa plače, kričí, prosí, vyzerá, že chradne. Matka, stále súcitná, spája svoje bedákanie s jeho. Lekárov absolútny zákaz sa jej zdá pritvrdý. Myslí si, že pôst a plač môžu dieťaťu uškodiť. Ale lekár je neoblomný. Napokon povie: ,Žena, ja to viem, a ty to nevieš. Chceš stratiť svojho syna, alebo chceš, aby som ti ho zachránil?' Matka skríkne: ,Chcem, aby žil!' A lekár povie: ,Preto nemôžem dovoliť, aby jedol. Bola by to jeho smrť.' Aj Otec tak niekedy hovorí. Vy, matky, súcitné so svojím ja, nechcete ho počuť plakať pre odoprené dobro. Ale Boh vraví: ,Nemôžem. Bolo by to pre teba zlé.' Príde deň alebo príde večnosť, keď si človek povie: ,Vďaka, môj Bože, že si nevypočul moju hlúposť!'
8 Čo som povedal o modlitbe, hovorím aj o pôste. Keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci, ktorí si umelo znetvorujú tvár, aby svet vedel a uveril, aj keď to nie je pravda, že sa postia. Aj oni už dostali svoju odmenu v pochvale sveta a ďalšiu už nedostanú. Ale vy, keď sa postíte, buďte veselí, viackrát si umyte tvár vodou, aby bola svieža a hladká, pomažte si bradu a navoňajte vlasy, majte na perách úsmev dobre najedeného človeka. Ó, veru, ani pokrm tak nenasýti, ako nasýti láska! A kto sa postí s duchom lásky, láskou sa živí! Veru, hovorím vám, že aj keď vás ľudia nazvú ,márnivci' a ,hriešnici', váš Otec uvidí vaše hrdinské tajomstvo a dá vám dvojnásobnú odmenu. Za pôst i za obetu, že vás preň nepochválili.
A teraz, keď sa duša nasýtila, choďte dať pokrm telu.
9
Títo dvaja úbožiaci nech zostanú s nami. Budú požehnanými hosťami, ktorí ochutnajú náš chlieb. Pokoj s vami."
A dvaja úbožiaci zostávajú. Je to vyziabnutá žena a veľmi starý starček. Ale neprišli spolu. Náhoda ich spojila, keď stáli ponížene na kraji, zbytočne naťahujúc ruky k tým, čo prechádzali popred nich.
Ježiš ide priamo k nim, lebo oni sa neodvážia prísť dopredu, vezme ich za ruky a dovedie doprostred skupiny učeníkov. Sú pod akýmsi stanom, ktorý Peter postavil naboku a pod ktorý sa azda utiahnu v noci a kde sa aj schádzajú cez najväčšiu horúčavu dňa. Je to prístrešok z haluziny a z... plášťov. Ale slúži svojmu účelu, hoci je taký nízky, že Ježiš a Iškariotský, dvaja najvyšší, sa musia zohnúť, aby doň vošli.
„Aha, tu je otec a tu sestra. Prineste, čo máme. Kým budeme jesť, vypočujeme si ich príbeh." A Ježiš osobne obsluhuje dvoch zahanbených a počúva ich žalostné rozprávanie. Starček zostal sám, keď mu dcéra odišla ďaleko s manželom a zabudla na otca. Žena zostala sama, keď jej horúčka zabila muža a na dôvažok aj ona ochorela.
„Ľudia nami pohŕdajú, lebo sme chudobní," vraví starček. „Chodím po žobraní, aby som dačo našetril na oslavu Paschy. Mám osemdesiat rokov. Vždy som si vykonal Paschu a možno táto bude posledná. Ale nechcem sa odobrať do Abrahámovho lona s výčitkami svedomia. Tak ako som odpustil dcére, tak dúfam, že bude odpustené aj mne. A chcem si vykonať svoju Paschu."
„Cesta je dlhá, otče."
„Cesta do nebies je ešte dlhšia, ak človek nezachová obrad."
„Ideš sám? A čo, ak na ceste ochorieš?"
„Boží anjel mi zavrie oči."
Ježiš ho pohladí po bielej chvejúcej sa hlave a spýta sa ženy: „A ty?"
„Ja hľadám prácu. Keby som lepšie jedla, vyliečila by som sa z horúčok. A keby som vyzdravela, mohla by som pracovať aj pri obilí."
„Myslíš si, že samotný pokrm by ťa uzdravil?"
„Nie. Si tu aj ty... Ale ja som len úbožiačka, veľká úbožiačka, aby som mohla prosiť o zľutovanie."
„A keby som ťa uzdravil, čo by si chcela potom?"
„Už nič. Už by som mala viac, než v čo by som mohla dúfať."
Ježiš sa usmeje a podá jej kúsok chleba namočeného v troške vody s octom, ktorá slúži za nápoj. Žena ho zje bez slov a Ježiš sa naďalej usmieva.
10 Jedlo sa skoro skončí. Bolo také skromné! Apoštoli a učeníci odchádzajú vyhľadať si tieň na svahoch medzi kríkmi. Ježiš zostane v stane. Starček sa uložil oproti trávnatej stene a unavený zaspal.
Po chvíli príde k Ježišovi žena, ktorá si tiež odišla vyhľadať tieň a miesto na odpočinok. Ježiš sa na ňu usmieva, aby jej dodal odvahy. Prichádza dopredu bojazlivá, a predsa šťastná, takmer až k stanu. Potom ju ovládne radosť a posledné kroky dobehne, padne na zem s priduseným výkrikom: „Ty si ma uzdravil! Buď zvelebený! O tomto čase som mávala veľkú triašku z horúčky, a už nemám... Ó!" A bozkáva Ježišovi nohy.
„Si si istá, že si uzdravená? Ja som ti to nepovedal. Môže to byť náhoda..."
„Ó, nie! Teraz som pochopila tvoj úsmev, keď si mi podával ten chlieb. S tým kúskom vošla do mňa tvoja sila. Nemám nič, čím by som ti to odplatila, len svoje srdce. Prikáž svojej služobnici, Pane, a ona ťa bude poslúchať až do smrti."
„Áno. Vidíš toho starčeka? Je sám a je to spravodlivý človek. Ty si mala manžela a vzala ti ho smrť. On mal dcéru a vzalo mu ju sebectvo. To je horšie. A predsa nenadáva. Nebolo by správne, aby bol sám v posledných hodinách svojho života. Buď mu dcérou."
„Áno, Pane môj."
„Ale uvedom si, že to znamená pracovať pre dvoch."
„Som teraz silná a zvládnem to."
11 „Choď teda tam, k tej medzi, k tomu mužovi v sivých šatách, čo tam odpočíva a povedz mu, aby prišiel ku mne."
Žena rýchlo odíde a vráti sa so Šimonom Horlivcom.
„Poď sem, Šimon. Musím s tebou hovoriť. Počkaj, žena."
Ježiš poodíde pár metrov.
„Myslíš, že Lazárovi by bolo ťažko prijať jednu robotníčku navyše?"
„Lazárovi? Myslím si, že ani nevie, koľko má sluhov. O jedného viac či menej! Ale kto to je?"
„Tamtá žena. Uzdravil som ju a..."
„Stačí, Učiteľ. Keď si ju ty uzdravil, znamená to, že ju miluješ. Čo ty miluješ, je Lazárovi sväté. Sľubujem za neho."
„To je pravda. To, čo ja milujem, je Lazárovi sväté. Dobre si to povedal. A preto sa Lazár stane svätým, lebo milujúc to, čo milujem ja, bude milovať dokonalosť. Chcem pripojiť toho starčeka k tej žene, aby tomu patriarchovi pripravila radostnú poslednú Paschu. Mám veľmi rád starých svätcov a som šťastný, keď im môžem pripraviť pokojný odchod."
„Máš rád aj deti..."
„Áno, aj chorých..."
„Aj plačúcich.. "
„Aj osamelých..."
„Ó, Učiteľ môj! Uvedomuješ si, že máš rád všetkých? Aj svojich nepriateľov?"
„Neuvedomujem si to, Šimon. Milovať je moja prirodzenosť. Pozri, patriarcha sa už prebúdza. Poďme mu povedať, že strávi Paschu v blízkosti jednej dcéry a už nebude mať starosť o chlieb."
Vrátia sa k stanu, kde ich očakáva žena, a všetci traja idú k starčekovi, ktorý sa posadil a šnuruje si sandále.
„Čo chceš robiť, otče?"
„Zídem do doliny. Dúfam, že nájdem na noc prístrešok a zajtra sa vydám na cestu po žobraní. A potom dolu, dolu a o mesiac budem v chráme, ak nezomriem."
„Nie.”
„Nemám.....? Prečo?"
„Pretože dobrý Boh to nechce. Nepôjdeš sám. Pôjde s tebou táto žena. Zavedie ťa, kam poviem, a prijmú vás z lásky ku mne. Vykonáš si svoju Paschu, ale bez námahy. Svoj kríž si si už odniesol, otče. Polož ho teraz. A pohrúž sa len do modlitby vďaky dobrému Bohu."
„Ale prečo... ale prečo... ja... ja si toľko nezaslúžim... Ty... dcéra... To je viac než by si mi daroval dvadsať rokov... A kam, kam ma posielaš....?” Starček plače a slzy mu stekajú po zarastenej brade.
„K Lazárovi, synovi Teofila. Neviem, či ho poznáš."
„Ó....! Pochádzam od hraníc so Sýriou a pamätám si na Teofila. Ale... ale... Ó! Požehnaný Boží Syn, dovoľ, aby som ťa požehnal!"
A Ježiš tak, ako sedí na tráve pred starčekom, naozaj sa skloní, aby si nechal slávnostne položiť starčekove ruky na hlavu, ktorý hlbokým stareckým hlasom zahrmí starobylé požehnanie:
* Pozri Nm 6, 24—26.*
„Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže dobrotivú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!"
A Ježiš, Šimon a žena odpovedia spoločne: „Nech sa tak stane."