Malá Arabka: Mala odvahu hovoriť pravdu, lebo „Pán Ježiš nechce, aby sa hovorili komplimenty“
Blahoslavená Miriam Baouardy od ukrižovaného Ježiša (Malá Arabka) mala mystické zážitky a na svojom tele nosila stigmy – rovnaké rany, aké mal Kristus. Zázračne prežila mučeníctvo pre vieru. Ako mladé dievča zložila sľub čistoty a dvadsaťjedenročná vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Pau. Celý jej život bol plný nezvyčajných Božích darov, ale základom jej svätosti bola pokora.
V auguste roku 1870 sestra Miriam od ukrižovaného Ježiša spolu s ďalšími piatimi sestrami odcestovala na misie do Mangalore v Indii. Počas plavby tri sestry zomreli.
V Mangalore
Po príchode do kláštora v Indii sestra Miriam zažila obdobie intenzívnych pokušení. Diabol sa jej zjavoval v podobe rôznych svätcov a prehováral ju, aby opustila kláštor a vydala sa. Sestra Miriam jeho prítomnosť zakaždým odhalila a odháňala ho znakom kríža. Sestrám hovorila: „Pán Boh dopúšťa pokušenia len preto, aby sme mohli rásť. Nikdy sa neznechucujte, veď nie ste anjeli. Sama zo seba nemôžem nič, nič okrem hriechu, ale Boh môže vo mne urobiť veľké veci.“ Znechutených povzbudzovala k dôvere v nekonečné Božie milosrdenstvo: „Ľuďom so skrúšeným, poníženým a úprimným srdcom Pán Boh vždy odpúšťa všetky hriechy.“ Prvé rehoľné sľuby sestra Miriam zložila 21. novembra 1871 v kaplnke kláštora v Mangalore. Po ich zložení v extáze ukázala na Najsvätejšiu sviatosť a vo vytržení zvolala: „Hľa, Láska!“ Keď sa jej potom pýtali, čo treba robiť, aby milovali Ježiša tak ako ona, sklonila sa, nabrala zo zeme trochu prachu a povedala: „Treba sa stať malým ako tento prach.“
Nasledujúci deň sestra predstavená požiadala sestru Miriam, aby jej odhalila celý svoj vnútorný život. Sestra Miriam však odpovedala, že toto tajomstvo je určené len pre spovedníka. Priorka na základe toho rozhodla, že odmietnutie poukazuje na pôsobenie zlého ducha. Navyše ju v tom podporil miestny biskup Efrem. Tým sa začalo presviedčanie sestry Miriam, že žije v klame, že jej extázy aj stigmy sú dielom diabla. Biskup Efrem vo februári 1872 oznámil sestrám v karmelitánskom kláštore, že stigmy aj extázy sestry Miriam treba pokladať za dielo démona alebo jej chorej predstavivosti. Nútili ju, aby sa zriekla všetkých doterajších mystických zážitkov. Pokúšali sa to dosiahnuť tým, že jej zakazovali chodiť do chóru na spoločnú modlitbu sestier a tiež aj zmenšovaním porcií jedla. Sestra Miriam pokorne prijímala všetky rozhodnutia predstavených, aj to, že sa musí podrobiť exorcizmu. Keďže exorcizmus nepriniesol očakávané výsledky, priorka naďalej naliehala na sestru Miriam, aby opustila zlú cestu. Pre ňu to bolo obdobie zvlášť bolestného utrpenia.
Pán Ježiš jej zmysel tohto utrpenia vysvetlil počas jedného zo zjavení: „Dcéra moja, podobáš sa viniču. Pozri sa, ako sa vinohradník o vínny ker stará: skypruje zem okolo neho. Zem znamená tvoje telo: vinič dávam do poriadku skrze utrpenie. Aby vinič mohol priniesť veľa ovocia, vinohradník odrezáva zlé ratolesti a čistí dobré. Ja na očisťovanie svojho viniča používam pokušenia, pokorenia, pohŕdania a odrezávam zlé a nepotrebné ratolesti: pýchu a zlé návyky, ktoré musia odumrieť. Vinohradník nepracuje bezcieľne, s nádejou očakáva plody... Dávajte pozor, treba prinášať ovocie. Pán vytína stromy, ktoré ho neprinášajú, hádže do ohňa zlé stromy a sadí iné. Znášaj skúšky, pokušenia, utrpenia, znoje, nechuť, samotu. To všetko očisťuje zlú zem a pripravuje ju na prijatie mojej milosti.“ Inokedy Pán Ježiš povedal: „Myslíš si, že trpíš len ty? Ja trpím oveľa viac ako ty, nesiem ťarchu všetkých vašich hriechov.“ Jedného dňa počas modlitby sestra Miriam začula hlas: „Boh je v srdci človeka ukrytý ako semienko v plode, ako päť jadierok v jablku. Je tam ukrytý s tajomstvami umučenia, ktoré tých päť semienok symbolizuje. Boh trpel a je potrebné, aby trpel aj človek, či to chce alebo nechce. Ak trpí z lásky, zjednotený s Bohom, bude trpieť menej a získa zásluhy. V hĺbke jeho srdca je tých päť semienok, ktoré vzklíčia a prinesú bohaté ovocie. Ale ak sa človek vzbúri, bude trpieť viac a nenadobudne žiadne zásluhy.“ Sestra Miriam pochopila, že najkrajšie v živote na zemi je prijímanie každého utrpenia a jeho obetovanie Ježišovi.
Poslušnosť sestra Miriam nazývala krídlami zasvätenej duše. Sestrám vysvetľovala, že „poslušnosť je pre duše tým, čo krídla pre vtáka. Beda človekovi, ktorý nepodriaďuje všetko poslušnosti: svoje túžby, vôľu, všetko, čo sa mu páči. Ak túto obetu neprinesie, nikdy neuvidí Boha. Duša, ktorá je poslušná Bohu, je poslušná predstavenému – taká duša je kráľovnou pokoja a radosti. Avšak duša, ktorá Boha neposlúcha, neposlúcha predstaveného a je kráľovnou zmätku a nepokoja“.
Na základe rozhodnutia predstavených sestra Miriam opustila Mangalore 23. septembri 1872 a vrátila sa do materského kláštora v Pau vo Francúzsku.
Opäť v Pau
Po príchode do karmelitánskeho kláštora v Pau sestra Miriam prosila, aby mohla byť sestrou konverzkou, určenou pre najnižšie práce. V tomto spoločenstve sestier ju brali normálne. Predstavené nemali predsudky voči jej mystickým darom.
Jedného dňa počas modlitby sestra Miriam začula hlas, ktorý vychádzal z nádherného svetla: „Ak ma chceš hľadať a ísť za mnou, vzývaj svetlo, to jest Ducha Svätého, ktorý osvietil mojich učeníkov a ktorý osvecuje všetkých ľudí, čo ho vzývajú. Každý, kto bude vzývať Ducha Svätého, ma nájde. Jeho svedomie bude jemné ako poľný kvet. Ak to bude otec alebo matka, v jeho rodine zavládne pokoj. Kňazi, ktorí raz za mesiac odslúžia votívnu svätú omšu o Duchu Svätom, ma oslávia. A každý, kto sa na nej zúčastní, dostane dary Ducha Svätého, dostane svetlo a pokoj. On uzdraví chorých, prebudí tých, čo spia.“
Sestra Miriam tak milovala Ježiša, že keď niekto v jej prítomnosti vyslovil jeho meno, upadala do vytrženia a extázy. 22. júna 1873 boli sestry svedkami nezvyčajného javu levitácie. Priorka so svojou radkyňou si všimli, že sestra Miriam chýba na večeri. Vyšli do záhrady a uvideli, ako sa sestra Miriam vznáša ponad mohutné lipy a vo vytržení volá: „Ó, Láska!“ Levitáciou – vznášaním sa tela vo vzduchu napriek zákonu gravitácie – boli obdarovaní mnohí svätí. Je to viditeľný prejav priblíženia sa človeka k Bohu. Vystrašená priorka sestre Miriam prikázala, aby okamžite zostúpila na zem. Keď rehoľníčka zostupovala, jeden jej sandálik sa zachytil na najvyššom konári lipy. Sestra Miriam si v extáze neuvedomovala, že jej telo levituje. Keď sa vrátila do normálneho stavu, prekvapená si všimla, že jej sandálik visí na vrchole lipy, a pýtala sa, ako sa to mohlo stať.
Sestra Miriam počas niektorých extáz nádherným spevom oslavovala nevysloviteľnú Božiu dobrotu, lásku a milosrdenstvo. Počas inej extázy hovorila: „Všetci spia! No na Boha – takého dobrého, takého veľkého, takého hodného chvály – zabúdajú. Nik na neho nemyslí! Oslavuje ho príroda, nebo, hviezdy, stromy, rastliny, všetko ho oslavuje. Aj človek, ktorý pozná jeho dobrodenia, ho má oslavovať, ale on spí! Rýchlo, rýchlo, zobuďme celý svet! Poďme oslavovať Boha, spevom mu vzdávať vďaky! Svet spí, poďme ho zobudiť!“ Inokedy so slzami v očiach hovorila: „Ježiš nie je poznaný, Ježiš nie je milovaný. Ten, ktorý je plný dobroty a láskavosti. Ten, ktorý pre človeka urobil všetko.“
Avšak základom svätosti sestry Miriam neboli neobyčajne mystické dary, ale pokora. Hovorila o nej takto: „Svätosť nie je modlitba, ani videnia, ani zjavenia, ani schopnosť dobre sa vyjadrovať, ani drsné košele, ani skutky pokánia, ale pokora a prísne pravidlá. Pokora je pokoj! Pokorná duša je vždy šťastná. Pokorné srdce je nádobou, kalichom, ktorý obsahuje Boha! Ak sa duša, ktorá sa cvičí v mnohých čnostiach, neusiluje dosiahnuť pokoru, nikdy nebude milá Ježišovi. Ale tie, ktoré sa v pokore budú cvičiť, nájdu milosť u Boha, aj keby oveľa viac hrešili. Pán hovorí: ‚Skutočne pokorná duša urobí oveľa viac zázrakov ako dávni proroci.‘“ Vo svetle Ježišovej lásky mohla sestra Miriam uvidieť celú svoju ničotu, preto jej boli ľahostajné všetky pochvaly, kritiky i obvinenia. Vravievala: „Som tým, čím som pred Bohom. Som samý hriech, bieda, nevďačnosť. Môj Bože, prejav mi svoje zľutovanie!“
Len pokorný človek má čisté srdce, úplne oddané Bohu. Vtedy má účasť na nezničiteľnej radosti zmŕtvychvstania. Sestra Miriam túžila, aby to všetci vedeli, preto presviedčala: „Človeče, plesaj a raduj sa, lebo tvojím pokladom je Najvyšší! Buď hrdý, že máš takého veľkého Boha! Ak budeš milovať to, čo bolo stvorené, väčšmi než Boha, ktorý to stvoril, tvoja láska sa zmení na temnotu. Celým srdcom miluj Boha, ktorý stvoril všetky veci, a tvoja láska sa zmení na svetlo!“
Sestra Miriam radila: „Ak niečo robíte pre Ježiša, robte to úplne. On nemá rád polovičatosť. Duša, ktorá mu nedáva všetko, je ako vlažná voda, ktorú Ježiš vypľúva zo svojich úst... Ten, kto Ježišovi neobetoval svoju vôľu, neurobil vôbec nič.“
Po návrate z Indie do Pau sestra Miriam povedala matke predstavenej, že Ježiš ju volá do Betlehema, lebo chce, aby tam vznikol karmelitánsky kláštor. Tvrdila, že skôr, ako prejdú tri roky, spolu s inými sestrami pôjde do Betlehema, aby ho tam založili. Predstavení spočiatku jej proroctvu nepripisovali nijaký význam, ale sestra Miriam naliehala a pripomínala, že je to Ježišova prosba i príkaz.
Pri pohľade na skeptický postoj predstavených sestra Miriam povedala Pánu Ježišovi: „Na dôkaz, že je to tvoja vôľa, učiň, aby tento uschnutý lístok pelargónie vypustil korene.“ Čoskoro všetky sestry mohli vidieť, ako z vyschnutého lístka vyrástla nádherná pelargónia. Napriek tomu sa založenie nového karmelitánskeho kláštora zdalo neuskutočniteľným snom. Neboli peniaze, neboli pozemky a predovšetkým nebol súhlas Apoštolskej stolice.
Ale pre Boha neexistujú nemožné veci. Pani Dartigaux z Pau počas adorácie Pána Ježiša v Najsvätejšej sviatosti dostala vnútornú inšpiráciu, že má zafinancovať založenie nového karmelitánskeho kláštora v Betleheme. Preto sa vybrala k predstavenej a k sestre Miriam a o všetkom im povedala. Sestry záležitosť predložili biskupovi Lacroixovi, ktorý po dlhom váhaní poslal do Vatikánu žiadosť o súhlas na založenie nového karmelitánskeho kláštora. K údivu všetkých pápež Pius IX. veľmi rýchlo poslal dekrét, ktorým zakladal karmelitánsky kláštor v Betleheme. Už v máji roku 1875 boli vybavené všetky formality.
Táto skutočnosť utvrdila biskupa Lacroixa v presvedčení, že sestra Miriam, ktorá seba samú nazvala „malé nič“, je obdarovaná neobyčajnými mystickými darmi a charizmami. Biskup o tom porozprával na stretnutí s kňazmi svojej diecézy, ktorí následne o tom hovorili veriacim vo svojich farnostiach. Ľudia začali húfne prichádzať do karmelitánskeho kláštora v Pau, aby sa streli s pokornou rehoľníčkou. Sestra Miriam, poslušná príkazu predstavenej, v kláštornej hovorni prijímala ľudí, ktorí potrebovali duchovnú podporu. Diali sa tam vtedy početné zázračné obrátenia.
Na cesta do Betlehema
Nadišiel čas odchodu do Betlehema. Sestra Miriam spolu s deviatimi sestrami a zakladateľkou pani Dartigaux opustili Pau 10. augusta 1875, pričom sa cestou zastavili v Lurdoch.
Počas plavby úžinou Bonifacio (oddeľuje Korziku od Sardínie – pozn. prekl.) sestra Miriam, okúzlená jej nádherou, povedala: „Aké je to krásne, ale aký nekonečne krajší musí byť Boh, ktorý to všetko urobil. Pane, Bože zástupov, aký si len veľký!“
Celá posádka lode sa tešila z prítomnosti sestry Miriam, malej skromnej rehoľníčky, ktorá si všímala každého a pre každého mala povzbudzujúce slovo. Námorníkom hovorila o nutnosti modlitby a pominuteľnosti pozemského života. Počúvali ju s veľkou úctou. Keď hovorila o Bohu, jej slová prekypovali vrúcnosťou lásky a padali hlboko do duší poslucháčov. Potešovala ustarostených, utrápeným vracala radosť zo života, pochybujúcim vieru i nádej. Po stretnutí s ňou sa každý cítil silnejší aj lepší. Mala odvahu hovoriť pravdu, lebo „Pán Ježiš nechce, aby sa hovorili komplimenty“. Jej spoločníci v rozhovoroch prijímali od sestry Miriam pre nich neraz veľmi bolestnú pravdu, lebo videli, že sa necháva viesť úprimnou láskou.
Tretieho septembra 1875 loď na tri dni zakotvila v Alexandrii. Práve v tomto meste sestra Miriam pred trinástimi rokmi prežila mučeníctvo pre vieru. Vrah jej podrezal hrdlo, lebo rozhodne odmietla zriecť sa viery v Ježiša a prestúpiť na islam. Boh jej vtedy zázračne vrátil život.
Šiesteho septembra loď priplávala do Jaffy. Podvečer toho istého dňa sestry odišli do Ramalláhu a nasledujúci deň do Jeruzalema. Tri dni putovali po najvýznamnejších kostoloch tohto svätého mesta.
Keď 24. septembra 1875 došli do Betlehema, najprv sa vybrali pomodliť sa do Jaskyne narodenia Pána Ježiša. Slávnostne ich tam uviedol a privítal jeruzalemský patriarcha, predstavitelia francúzskej vlády a takmer všetci obyvatelia mesta. Potom ich v procesii odprevadili do dočasného kláštora, v ktorom mali bývať rok. Sestry chceli čo najskôr kúpiť vhodný pozemok, aby mohli začať stavať kláštor. Niekoľko rokov predtým počas jedného zo zjavení Pán Ježiš ukázal sestre Márii pozemok pre budúci kláštor v Betleheme a povedal, že to bolo miesto posledného oddychu Márie na ceste k miestu jeho narodenia. Tá vyvýšenina sa nazýva tiež Vrch Dávidov, lebo sa tam nachádza jaskyňa, v ktorej bol Dávid pomazaný za kráľa. To miesto bolo vo vlastníctve niekoľkých moslimov a nekatolíckych kresťanov. Tým narastali problémy spojené s jeho kúpou. Ale podľa predpovede Pána Ježiša, ktorú povedal sestre Miriam, samotní majitelia tohto miesta sa mali na sestry obrátiť s prosbou, aby ho kúpili. A tak sa aj o niekoľko dní stalo. Kúpa bola dojednaná bez problémov. Sestry sa stali majiteľkami veľkého pozemku. Pán Ježiš ukázal sestre Miriam aj architektonický projekt celého kláštora, podľa ktorého bol postavený.
Kláštor v Betleheme
Keďže sestra Miriam hovorila po arabsky, predstavená jej prikázala, aby sa starala o robotníkov a dozerala na stavbu kláštora. Medzi robotníkmi bol mladý človek, ktorý zanechal kresťanstvo a prestúpil na islam. Sestra Miriam videla jeho nepriateľské a nedôverčivé pohľady. Začala mu rozprávať o láske k Ježišovi. Jej postoj ho tak zaujal, že si otvoril pred ňou celé srdce a vyznal zločin, ktorý spáchal. Išiel na spoveď, slávnostne odvolal svoj akt apostázie a prijal Eucharistiu, Všetci boli svedkami zázračnej premeny, ktorú v ňom uskutočnil Pán Ježiš.
Sestra Miriam hovorila svojim spolusestrám, že „Pán Ježiš neznáša dvojtvárnosť, ale miluje úprimné srdce. Úprimného človeka miluje Boh a aj keby popáchal množstvo hriechov, Pán Boh mu dá svetlo, aby sa obrátil. Ale na pokrytca Boh nemôže pozerať a hoci by mal všetky znaky svätosti, nebude milý Bohu tak ako človek úprimný, napriek všetkým jeho nedokonalostiam“.
Sestra Miriam sa najväčšmi bála hriechu, cítila k nemu odpor. Celým svojím srdcom túžila, aby všetci ľudia milovali Boha. Chcela srdcia ľudí zapaľovať láskou k Ježišovi. Táto láska bola neoddeliteľne spojená s láskou ku krížu, ktorý je znamením lásky „až do konca“. Túžila odpovedať na Ježišovu lásku láskou, prijímajúc na seba utrpenie kríža. Bola povolaná k osobitnej účasti na jeho utrpení za vykúpenie hriešnikov. V Betleheme jej spoluutrpenie s Kristom dosiahlo svoj vrchol. Najväčšmi trpela, keď vďaka daru bilokácie bola svedkom prenasledovania a zločinov páchaných na kresťanoch v rôznych kútoch sveta. Pán Boh dal sestre Miriam možnosť mať účasť na týchto tragických udalostiach na miestach vzdialených stovky či tisíce kilometrov. Zachovalo sa veľa jej poznámok na túto tému. Zacitujme jednu z nich z 28. januára 1877: „Včera večer som videla, ako sa ďaleko odtiaľto chystali na zabíjanie kresťanov. Bola som zhrozená. Kresťania boli upozornení, ale nestihli ujsť. Videla som masaker. Srdcervúce výkriky, volanie o pomoc, ale nik im pomôcť nemohol. Bolo to strašné.“
Sestra Miriam podrobne informovala o mučeníctve niektorých misionárov v Číne a v iných misijných krajinách. Napríklad hneď po umučení kňaza Baptifaulta v Ju-nan v Číne 14. septembra 1874 sestra Miriam opísala túto udalosť biskupovi Lacroixovi. Keď o niekoľko mesiacov neskôr biskup čítal v časopise Univers oficiálnu správu o tomto umučení, presvedčil sa, že tento opis do najmenších podrobností súhlasil s opisom sestry Miriam. Všetky ponižovania, obvinenia a klamstvá, ktoré ľudia zlej vôle šírili proti Cirkvi, spôsobovali veľkú bolesť sestre Miriam, ktorá sa cítila byť živým údom Cirkvi. A vieme, že Cirkev tvorí Kristus a my všetci, úbohí hriešnici, ktorí potrebujeme jeho milosrdenstvo.
Počas Veľkého pôstu roku 1876 sa sestre Miriam opäť otvorili stigmy na srdci, hlave, nohách i rukách. Boli to mokvajúce rany, znaky osobitného utrpenia spolu s Ježišom za vykúpenie hriešnikov. Práve vtedy sa uskutočnilo jej mystické zasnúbenie s Ježišom. Sestra Miriam vysvetľovala: „Keď nás Boh povolal k jestvovaniu, daroval nám slobodnú vôľu. Kto obetuje svoju vôľu Bohu Stvoriteľovi, dostane prsteň ako znak zasnúbenia sa z Bohom. Je to vrchol toho, čo možno dosiahnuť tu na zemi. Je to snubný prsteň!“
Sestra Miriam bola presvedčená o svojej veľkej hriešnosti. Bola pokorná, lebo žila v pravde. Hovorievala: „Bože môj, sme takí maličkí! Ako si človek môže pripisovať nejaké dobro? Napriek všetkým mojim nevernostiam Boh ma miluje a spasí ma výlučne svojím milosrdenstvom.“
Stavba nového kláštora veľmi rýchlo postupovala. Už 21. novembra 1876 sa sestry karmelitánky usadili v novom sídle na Vrchu Dávidovom. Patriarcha tam odslúžil prvú svätú omšu. Sestra Miriam videla, ako počas nej mnoho duší prešlo z očistca do neba.
Posledná etapa
Sestra Miriam túžila po nebi. Smrť očakávala ako hodinu svojho oslobodenia. Modlila sa: „Urýchli, Pane, chvíľu môjho odchodu. Túžim za tebou! Som ako dieťa, ktoré stratilo otca a uteká ho hľadať. Som ako vtáča uväznené v klietke. Otvor mi dvere, aby som odletela k tebe!“
Sestrám radila: „Na ceste, po ktorej ideme, bdejme, aby nás neoklamal nepriateľ. Často sa prežehnávajme. Hovorím vám to, o čom ma poúča Pán. Keď ste pokúšané, nech ste kdekoľvek, pokľaknite pred Pánom. Povedzte: ‚Pane, zriekam sa zlého ducha, jeho skutkov, chcem len tvojho Ducha.‘ Keď neviete, čo je dobré a čo zlé, kľaknúc si povedzte z hĺbky srdca: ‚Pane, zriekam sa zlého ducha, jeho skutkov, jeho pocitov, chcem len teba a tvojho Ducha.‘ Uvidíte, že ak zachováte vernosť týmto slovám, vždy budete víťaziť, lebo často vás budú udierať i zraňovať.“
Na jar roku 1877 sa matka predstavená, sprevádzaná sestrou Miriam a ešte jednou sestrou, vybrala do Nazareta, aby tam kúpila pozemok pre nový karmelitánsky kláštor. Cestou Pán Ježiš sestre Miriam ukázal miesto, na ktorom ho stretli dvaja jeho učeníci po zmŕtvychvstaní a spoznali ho pri lámaní chleba (pozri Lk 24, 29 – 32). Neskoršie archeologické vykopávky potvrdili, že skutočne sú to Emauzy, o ktorých čítame v evanjeliu.
Po návrate do Betlehema sestra Miriam pokračovala vo svojej úlohe dozerať na stavebné práce. 22. augusta 1878, keď išla po schodoch a niesla nápoje robotníkom, potkla sa a spadla, pričom si zlomila ľavú ruku. Veľmi rýchlo sa rozvinula gangréna. Vedela, že čoskoro zomrie. Sestrám povedala: „Som na ceste do neba, čoskoro sa splní túžba celého môjho života. Pôjdem k Ježišovi.“ 26. augusta 1878 sa naplnila najväčšia túžba jej života. Sestra Miriam odišla k Pánovi. Mala 33 rokov. Pred smrťou sa vyspovedala, prijala sviatosť pomazania aj Eucharistiu. Svoje utrpenia obetovala za Cirkev, za Francúzsko a za karmel. Počas agónie zvolala: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 42, 2). Vo chvíli jej smrti je tvár stuhla vo vytržení a radosti zo stretnutia s Kristom. Na jej tele bolo vidieť rany stigiem, telo bolo v tých miestach priezračné.
Pohreb sestry Miriam sa konal 27. augusta. Zúčastnili sa na ňom veľké zástupy ľudí. Ten deň bolo vidieť nad karmelitánskym kláštorom dúhu so zelenou korunou uprostred a v kláštoroch v Pau aj v Betleheme sa šírila rovnaká úžasná vôňa, aká niekedy sprevádzala sestru Miriam, keď v nich žila.
Sestra Miriam Baouardy od ukrižovaného Ježiša (Malá Arabka) bola vyhlásená za blahoslavenú 13. novembra 1983. Svätý Ján Pavol II. počas homílie povedal: „Skutočná múdrosť a rozumnosť si vyžadujú postoj ‚prostáčika‘, chápaný ako podriadenosť Duchu Svätému. Len taký postoj umožňuje – v Synovi, skrze Syna a so Synom – poznanie Otcových tajomstiev, ktoré sú ukryté pred múdrymi a rozumnými tohto sveta, zaslepenými hlúposťou a pýchou (pozri 1 Kor 1, 18 – 21)... Celý život tejto mladej Arabky, plný neobyčajných mystických darov, bol – vo svetle Ducha Svätého – vedomou a neodvolateľnou odpoveďou na povolanie k svätosti, čiže odpoveďou na ten odveký plán spásy..., ktorý bol pre každého z nás ustanovený Božím milosrdenstvom.“
Vďaka jej príhovoru sa neustále dejú početné zázračné uzdravenia a obrátenia
mike Malá Arabka – Miriam Baouardy sa narodila v Galilei v Palestíne v dedine Abelin. Rodičia boli kresťania melkitského gréckokatolíckeho rítu. www.zivotopisysvatych.sk/maria-od-ukrizovaneho/
podobne chybne je to aj s tým podrezaním: Podľa orientálneho zvyku ju strýko sľúbil za ženu jednému z bratrancov žijúcich v Káhire. Keď skončila trinásty rok života, pochopila, že sa bude musieť vydať. Začali sa prípravy na svadobnú slávnosť. Miriam však rodinu aj príbuzných zaskočila, lebo vyhlásila, že s manželstvom nesúhlasí. Márne boli argumenty a nátlak farára, ba dokonca aj biskupa,…Viac
podobne chybne je to aj s tým podrezaním:
Podľa orientálneho zvyku ju strýko sľúbil za ženu jednému z bratrancov žijúcich v Káhire. Keď skončila trinásty rok života, pochopila, že sa bude musieť vydať. Začali sa prípravy na svadobnú slávnosť. Miriam však rodinu aj príbuzných zaskočila, lebo vyhlásila, že s manželstvom nesúhlasí. Márne boli argumenty a nátlak farára, ba dokonca aj biskupa, priateľa rodiny, ktorí sa ju snažili presvedčiť, aby strýka poslúchla. Za trest ju potom poslali slúžiť ako tú najposlednejšiu slúžku do kuchyne a umývať riad.
Miriam vedela, že má brata a rozhodla sa, že ho poprosí o pomoc. Napísala mu list, v ktorom mu opísala svoju situáciu. List mal doručiť istý známy, moslim, ktorý predtým pracoval u strýka a teraz sa chystal ísť do Nazareta. Ten súhlasil, ale len pod podmienkou, že prijme islam. Keď Miriam energicka odmietla, veľmi sa nahneval, dýkou ťažko zranil dievča na šiji a potom skryl telo, podľa neho mŕtvej, pri ceste.
Udalosť sa odohrala v septembri 1858. Miriam nedokázala vysvetliť, kto ju zachránil. Rozprávala, že ju našla neznáma rehoľníčka, ktorá sa o ňu celé týždne starala a potom ju odprevadlila do kostola sv. Kataríny, patriaceho františkánom. Po celý život jej zostala viditeľná jazva na krku.
alica neviem aké info mal ten kňaz čo vás sprevádzal v Betleheme, ale jej podrobný životopis je tu a je to úplne inak: Nakoniec sa 5. januára 1846 narodila dcéra Miriam. Podľa miestneho zvyku bola desať dní po narodení pokrstená a pobirmovaná. otvorenesrdcia.wordpress.com/…/svatorecenie-ma…
Sestrám radila: „Na ceste, po ktorej ideme, bdejme, aby nás neoklamal nepriateľ. Často sa prežehnávajme. Hovorím vám to, o čom ma poúča Pán. Keď ste pokúšané, nech ste kdekoľvek, pokľaknite pred Pánom. Povedzte: ‚Pane, zriekam sa zlého ducha, jeho skutkov, chcem len tvojho Ducha.‘ Keď neviete, čo je dobré a čo zlé, kľaknúc si povedzte z hĺbky srdca: ‚Pane, zriekam sa zlého ducha, jeho …Viac
Sestrám radila: „Na ceste, po ktorej ideme, bdejme, aby nás neoklamal nepriateľ. Často sa prežehnávajme. Hovorím vám to, o čom ma poúča Pán. Keď ste pokúšané, nech ste kdekoľvek, pokľaknite pred Pánom. Povedzte: ‚Pane, zriekam sa zlého ducha, jeho skutkov, chcem len tvojho Ducha.‘ Keď neviete, čo je dobré a čo zlé, kľaknúc si povedzte z hĺbky srdca: ‚Pane, zriekam sa zlého ducha, jeho skutkov, jeho pocitov, chcem len teba a tvojho Ducha.‘ Uvidíte, že ak zachováte vernosť týmto slovám, vždy budete víťaziť, lebo často vás budú udierať i zraňovať.“
Kňazom a biskupom: Jedného dňa počas modlitby sestra Miriam začula hlas, ktorý vychádzal z nádherného svetla:„Ak ma chceš hľadať a ísť za mnou, vzývaj svetlo, to jest Ducha Svätého, ktorý osvietil mojich učeníkov a ktorý osvecuje všetkých ľudí, čo ho vzývajú. Každý, kto bude vzývať Ducha Svätého, ma nájde. Jeho svedomie bude jemné ako poľný kvet. Ak to bude otec alebo matka, v jeho rodine …Viac
Kňazom a biskupom: Jedného dňa počas modlitby sestra Miriam začula hlas, ktorý vychádzal z nádherného svetla:„Ak ma chceš hľadať a ísť za mnou, vzývaj svetlo, to jest Ducha Svätého, ktorý osvietil mojich učeníkov a ktorý osvecuje všetkých ľudí, čo ho vzývajú.
Každý, kto bude vzývať Ducha Svätého, ma nájde. Jeho svedomie bude jemné ako poľný kvet.
Ak to bude otec alebo matka, v jeho rodine zavládne pokoj.
Kňazi, ktorí raz za mesiac odslúžia votívnu svätú omšu o Duchu Svätom, ma oslávia. A každý, kto sa na nej zúčastní, dostane dary Ducha Svätého, dostane svetlo a pokoj. On uzdraví chorých, prebudí tých, čo spia.“ ................................................................................................. Ak toto kňazi vedia, tak načo naši biskupi schvaľujú projekt GODZONE TOUR ???? Biskupovi Sečkovi nevadí rocková hudba na Godzone, ale modlitba?! Načo je celý tento finančne nákladný, povahou protestanstký, decibelmi rockovej hudby preplnený celý výmysel, ktorý odklepla KBS pred 9-timi rokmi??? Tým sa rozprúdi v mladých vraj nový život??? Možno emócie..... na danom mieste kulminujú v dosledku davovej psychózy, ale dokladom že mladí ľudia ostanú rovnakými, sú bežné situácie, kedy treba vydať svedectvo katolíka.....a oni sú ako plevy.....ktoré svetský vietor rozfúka.....
