Maria Valtorta 247.
8. august 1945
1 „Kde si urobíme zastávku, Pane môj?" opýta sa Jakub Zebedejov, kým prechádzajú cez úžľabinu medzi dvoma kopcami, obrábanými a zelenými od úpätia až po vrchol.
„V Betleheme v Galilei. Ale cez veľkú horúčavu sa zastavíme na vrchu, čo sa vypína nad Meralou. Takže tvoj brat bude opäť blažený, keď uvidí more." Ježiš sa usmeje. Potom pokračuje: „My muži by sme mohli prejsť väčší kus cesty, ale idú s nami učeníčky, ktoré sa síce nikdy nesťažujú, ale nemôžeme ich priveľmi unaviť."
„Nikdy sa nesťažujú. To je pravda. My sa skôr posťažujeme," pripustí Bartolomej.
„A pritom sú menej zvyknuté na taký život ako my...," povie Peter.
„Možno práve preto to robia rady," povie Tomáš.
„Nie, Tomáš. Robia to rady z lásky. Ver, že moja matka ani ostatné domáce gazdinky, ako Mária Alfejova, Salome a Zuzana, neopúšťajú rady svoj dom, aby chodili po cestách sveta a medzi ľudí. A Marta aj Jana, keď prídu, nezvyknuté na námahu, by to nerobili rady, keby ich k tomu nepoháňala láska.
2
Pokiaľ ide o Máriu z Magdaly, iba silná láska jej môže dať silu podstúpiť tieto útrapy," povie Ježiš.
„Prečo si jej ich teda prikázal znášať, keď vieš, že sú to útrapy?" opýta sa Iškariotský. „Nie je to dobré ani pre ňu, ani pre nás."
„Pre nič iné, len aby jasne ukázala svoju premenu, o ktorej nemožno pochybovať. Iba to mohlo presvedčiť svet. Mária chce o tom presvedčiť svet. Jej rozchod s minulosťou sa dovŕšil. Je úplný."
„To sa ešte uvidí. Zatiaľ je skoro o tom hovoriť. Keď si človek zvykne na istý druh života, ťažko ho úplne zanechá. Priateľstvá a clivota nás opäť k nemu privedú," povie Iškariotský.
„Tebe sa teda cnie za predchádzajúcim životom?" opýta sa Matúš.
„Mne... nie. To hovorím len tak. Ja som ja, muž a milujem Učiteľa a... Skrátka, mám v sebe prvky, ktoré mi pomáhajú odolávať v tomto smere. Ale ona je žena, a aká žena! A potom, aj keby bola naozaj pevne rozhodnutá, nie je veľmi vhodné, že ju tu máme. Keby sme sa stretli s učiteľmi, kňazmi alebo s významnými farizejmi, verte, že ich komentáre by neboli príjemné. Keď si na to pomyslím, už vopred sa červenám.“
„Neprotireč si, Judáš. Ak si skutočne strhol mosty za minulosťou, ako nám hovoríš, prečo ťa tak veľmi trápi, že jedna úbohá duša ide s nami, aby dovŕšila svoju premenu v dobre?"
„Z lásky, Učiteľ. Ja tiež robím všetko z lásky. Z lásky k tebe."
„Potom sa zdokonaľ v tej svojej láske. Aby láska bola skutočnou láskou, nesmie byť nikdy výlučná. Ak niekto vie milovať len jedného človeka a nevie milovať nikoho iného, hoci tých druhých miluje človek, ktorého on miluje, ukazuje, že nemá pravú lásku. Dokonalá láska miluje, s príslušným odstupňovaním, celé ľudstvo. A tiež živočíchy i rastliny, hviezdy a vody, lebo všetko vidí v Bohu. Miluje Boha, ako sa patrí, a miluje všetko v Bohu. Uvedom si, že výlučná láska je často sebectvo. Snaž sa preto dosiahnuť, aby si z lásky miloval aj ostatných."
„Áno, Učiteľ."
Predmet diskusie medzitým kráča s ostatnými ženami popri Márii bez toho, aby vedel, že je príčinou toľkých slov.
3 Vojdú do mestečka Jafia, prejdú cezeň a vyjdú bez toho, aby niekto z obyvateľov prejavil túžbu ísť za Učiteľom alebo ho zadržať. Apoštoli sú znepokojení touto ľahostajnosťou, pokračujú v ceste a Ježiš sa usiluje uspokojiť ich.
Údolie pokračuje na západ a na jeho konci sa ukáže ďalšia dedina, učupená na úpätí iného vrchu. Aj táto dedina, ako počujem, nazývaná Merala, je ľahostajná. Iba deti podídu k apoštolom, kým naberajú vodu z čistej fontány stojacej vedľa jedného domu. Ježiš ich pohladká, vypytuje sa, ako sa volajú, a deti sa zasa pýtajú na jeho meno a kto je, kam ide a čo robí. Príde k nim aj poloslepý žobrák, starý, zhrbený a vystrie ruku pre almužnu, ktorú aj skutočne dostane.
Pochod sa začína výstupom na kopec uzatvárajúci údolie, kam sa vlievajú vody jeho potôčikov, teraz vysušených na pramienky vody či niekde len na samé kamene vyprahnuté od slnka. Ale cesta je dobrá, vedie pomedzi háje, najprv olivové, potom pomedzi iné stromy, ktorých konáre sa splietajú a vytvárajú ponad cestu zelený tunel.
Prichádzajú na vrchol, ovenčený šumiacim, ak sa nemýlim, jaseňovým lesom. Tam si posadajú odpočinúť si a zajesť. A s jedlom a odpočinkom sa pokochajú aj výhľadom, lebo panoráma je prekrásna. Reťaz Karmelu je naľavo a tam, kde sa končí táto prekrásna reťaz zelene, v ktorej sú zastúpené všetky najkrajšie zelené odtiene, sa trblieta more, otvorené, bezhraničné, rozprestierajúce sa na sever ako kus látky zvlnenej jemnými vlnkami. More obmýva brehy, ktoré z úpätia predhoria, vytvoreného krajným výbežkom Karmelu, vystupujú smerom k Ptolemaide a k ďalším mestám, až kým sa nestratia v jemnej hmle nad Sýrofeníciou. Južne od predhoria Karmelu more nevidno, lebo pohľad naň zacláňa horská reťaz, ktorá je vyššia než kopec, na ktorom sme.*
Nasleduje obrázok MV, na ktorom možno prečítať názvy Sicaminon (Sykaminum) a Merala.*
Hodiny plynú v tieni šumiaceho lesa. Niektorí spia, iní sa potichu rozprávajú a ďalší sa len pozerajú. Ján opustí priateľov a vystúpi čo najvyššie, aby čo najviac videl. Ježiš sa utiahne do húštiny pomodliť sa a meditovať. Ženy sa postupne odobrali za záves zvlneného rozkvitnutého zimozelu a tam sa osviežili pri celkom tenučkom prameni, ktorý vytvára na zemi kaluž a nijako sa mu nedarí premeniť sa na potôčik. Potom najstaršie ženy, unavené, zaspali, kým Panna Mária s Martou a Zuzanou sa rozprávajú o svojich vzdialených domovoch. Mária vraví, že by chcela mať ten pekný rozkvitnutý krík ako ozdobu pri svojej jaskynke.
4 Magdaléna si rozpustila vlasy, lebo nevládala niesť ich ťarchu. Teraz si ich znovu zväzuje a vraví: „Idem za Jánom, teraz, keď je tam aj Šimon, pozrieť sa s nimi na more."
„Aj ja pôjdem," odpovie Panna Mária.
Marta a Zuzana zostanú pri spiacich priateľkách.
Ako sa uberajú k dvom apoštolom, musia prejsť okolo húštiny, kam sa utiahol Ježiš modliť sa.
„Môj Syn nachádza odpočinok v modlitbe," povie potichu Mária.
Magdaléna jej odpovie: „Myslím si, že pre neho je aj neodmysliteľné byť sám, aby si udržal to obdivuhodné sebaovládanie, ktoré svet podrobuje tvrdej skúške. Vieš čo, matka? Robila som tak, ako si mi povedala. Každú noc sa utiahnem na istý čas, aby som v sebe obnovila pokoj, ktorý narušujú mnohé veci. Potom sa cítim omnoho silnejšia."
„Zatiaľ silnejšia, neskôr sa budeš cítiť šťastná. Ver mi, Mária, či v radosti či v bolesti, či v pokoji alebo v boji, náš duch potrebuje celkom sa ponoriť do oceánu meditácie, aby mohol znova postaviť to, čo svet a udalosti zničili, a aby si vytvoril nové sily, a tak mohol stúpať stále vyššie. V Izraeli používame a zneužívame ústnu modlitbu. Nechcem tým povedať, že je neužitočná a nemilá Bohu. Ale hovorím, že pre ducha je vždy omnoho užitočnejšie mentálne pozdvihnutie k Bohu, teda meditácia. V nej rozjímame o jeho božskej dokonalosti a o svojej úbohosti alebo o úbohosti mnohých biednych duší. Nie preto, aby sme ich kritizovali, ale aby sme s nimi spolucítili a pochopili ich. A ďakujeme Pánovi, že nás posilňuje, aby sme nehrešili, alebo že nám odpustil naše pády. Tak dospievame ku skutočnej modlitbe, teda k milovaniu. Lebo ak má byť modlitba skutočne taká, musí byť láskou. Inak je iba mrmlaním pier, pri ktorom je duša neprítomná."
5 „Ale je dovolené rozprávať sa s Bohom, keď má človek pery ešte zašpinené toľkými svetskými slovami? Keď sa utiahnem do ústrania, ako si ma ty, moja najláskavejšia apoštolka, naučila, ukrutne premáham túžbu svojho srdca, ktoré by chcelo Bohu povedať: ,Mám ťa rada...'"
„Nieee! Prečo?"
„Pretože si myslím, že by som konala svätokrádežnú obetu, keby som mu obetovala svoje srdce..."
„Nerob to, dcéra. Nerob to. Tvoje srdce je v prvom rade znovu posvätené odpustením Syna a Otec vidí len toto odpustenie. Ale ani keby ti Ježiš ešte nebol býval odpustil a ty, utiahnutá v samote, ktorá môže byť tak fyzická, ako i duchovná, o ktorej by nik nevedel, by si kričala k Bohu: ,Mám ťa rada. Otče, odpusť mi moju úbohosť, pretože ľutujem, že ti ňou spôsobujem bolesť,' ver mi, Mária, že Boh Otec by ti sám odpustil a že by mu bol milý tvoj výkrik lásky. Oddaj sa, odovzdaj sa láske. Nevzdoruj jej. Ba naopak, dovoľ jej, aby sa stala prudkou ako vzplanutý oheň. Oheň pohlcuje všetko, čo je hmotné, no nerozruší ani jednu molekulu vzduchu. Pretože vzduch nie je hmotný. Ba očisťuje ho od malých zvyškov, ktoré doň zavejú vetry, a nadľahčuje ho. A rovnako aj láska robí duchu. Pohltí najskôr hmotu človeka, ak to Boh dovolí, ale nezničí ducha. Dokonca umocňuje jeho životaschopnosť, očisťuje ho a pobáda, aby stúpal k Bohu.
6
Vidíš tam Jána? Je to vlastne chlapec. Ale je aj orol. Je najsilnejší zo všetkých apoštolov. Lebo pochopil tajomstvo sily, tajomstvo duchovnej formácie. Je to láskyplná meditácia."
„Ale on je čistý. Ja... On je chlapec. Ja..."
„Pozri teda na Horlivca. Nie je chlapec. Žil, bojoval, nenávidel. On to úprimne vyznáva. Ale naučil sa meditovať. A on tiež, ver mi, je poriadne vysoko. Vidíš? Títo dvaja sa hľadajú. Lebo sú si podobní. Dosiahli ten istý dokonalý vek ducha rovnakým prostriedkom - mentálnou modlitbou. Skrze ňu sa chlapec stal mužným na duchu a skrze ňu už starý a unavený muž nadobudol silnú mužnosť. A vieš, že ďalší, ktorý ani nie je apoštolom, bude, ba už je veľmi popredu pre svoju prirodzenú náklonnosť k meditácii? A že pre neho sa meditácia stala duchovnou nevyhnutnosťou, odkedy je Ježišovým priateľom? Je to tvoj brat."
„Môj Lazár...? 7 Ó, matka! Povedz mi, ty, ktorá vieš toľko, lebo Boh ti to ukazuje, ako sa bude ku mne správať Lazár pri prvom stretnutí? Predtým pohŕdavo mlčal. No robil to preto, lebo som neznášala jeho pripomienky. Bola som veľmi krutá k súrodencom... Teraz si to uvedomujem. Čo mi povie teraz, keď vie, že môže hovoriť? Bojím sa jeho úprimných výčitiek. Ó, určite mi pripomenie všetok zármutok, ktorý som spôsobila. Chcela by som letieť k Lazárovi. Ale bojím sa ho. Predtým som tam chodila a neznepokojovali ma ani spomienky na nebohú matku, jej slzy ešte pretrvávajúce na veciach, ktoré používala, slzy pre mňa, pre moje hriechy. Moje srdce bolo bezcitné, nehanebné, uzavreté pred každým hlasom, ktorý nebol ,zlo'. Ale teraz už nemám podlú silu Zla a chvejem sa... Čo mi urobí Lazár?"
„Roztvorí náruč a nazve ťa, skôr srdcom ako perami, ,milovaná sestra'. Je tak sformovaný v Bohu, že použije len tento spôsob. Neboj sa. Nepovie ti ani slovo o minulosti. On, akoby som ho videla, je tam v Betánii a dni čakania sú preňho veľmi dlhé. Očakáva ťa, aby si ťa privinul k srdcu. Aby nasýtil svoju bratskú lásku. Ty nerob iné, len ho miluj tak, ako on miluje teba, aby ste prežívali radosť, že ste sa zrodili z jedného lona."
„Milovala by som ho, i keby ma napomínal. Zaslúžim si to."
„Ale on ťa bude len milovať. Iba to."
8 Prišli k Jánovi a Šimonovi, ktorí sa zhovárajú o budúcich cestách a úctivo vstanú, keď príde Pánova matka.
„Aj my sme prišli chváliť Pána za krásne diela jeho stvorenia."
„Už si niekedy videla more, matka?"
„Ó, videla som. A hoci vtedy bolo búrlivé, bolo menej rozbúrené než moje srdce a menej slané než moje slzy, keď som utekala po pobreží z Gazy k Červenému moru s Dieťaťom v náručí a so strachom z Herodesa za chrbtom. A videla som ho i pri návrate. Ale vtedy bola na zemi i v mojom srdci jar. Jar návratu do vlasti. A Ježiš tlieskal rúčkami, šťastný, že vidí nové veci... a ja i Jozef sme boli tiež šťastní. Za všetko, čím nám dobrotivosť Pána tisícorakým spôsobom zmiernila tvrdosť vyhnanstva v Mataree."
Ich rozhovor ešte trvá, kým mne končí schopnosť vidieť a počuť.