Prach si a na prach sa obrátiš....oznámil Boh po prvom hriechu prarodičov a tak prišla na zem smrť. Každý kto sa raz narodí...aj raz musí umrieť...Márne si zapcháš uši,zavrieš oči pred smrťou...príde,nájde si Ťa...Telo zhnije v hrobe,či sa spáli v ohni,alebo ho zožerie divá zver...či v mori žraloky...Ostáva len nesmrteľná duša...žiť naveky...Telá raz budú vzkriesené pri všeobecnom zmrtvychvstaní a poslednom súde.Ale budú to telá oslávené,iné ako boli na zemi... Článok sa môže zdať pre mnohých nevhodný,či morbidný...ale každého sa nás to dotýka a tvorí neoddeliteľnú súčasť nášho života,lebo stále niekto umrie...aj blízky a musíme sa s tým vyrovnať...A príde aj náš deň posledný...
Do roku 1963 bol v cirkvi všeobecný zákaz spaľovania mrtvych,nakoľko sa to pokladalo hriech proti viere vo všeobecné vzkriesenie tiel na konci časov a pri súdnom dni.Prelom nastal pri II.Vatikánskom koncile a umožnil kremáciu mrtvých tiel.Prihliadalo sa na nedostatok pohrebných miest na cintorínoch.Pri poslednej úprave v r.2016 sa cirkvou toleruje kremácia,ale odporúča sa pochovavanie do zeme.Aj v súčasnosti je veľa odporcov spaľovania...ale cirkev tento spôsob toleruje...Proti spaľovaniu je pravoslavná cirkev...
2 dokumenty:
Cirkevný dokument, resp. inštrukcia, De cadaverum crematione: Piam et constantem, o spopolnení zomrelých, zo dňa 5. júla 1963, priniesol významný zlom, a všeobecne je vnímaný ako cirkevné zrušenie zákazu kremácie.
Kongregácia pre náuku viery
Inštrukcia „Ad resurgendum cum Christo” ohľadom pochovávania zomrelých a uchovávania popola v prípade kremácie
Najvyšší veľkňaz František schválil dňa 18. marca 2016 na audiencii udelenej podpísanému kardinálovi prefektovi túto inštrukciu, o ktorej rozhodlo riadne plenárne zasadanie tejto kongregácie dňa 2. marca 2016, a nariadil jej zverejnenie.
Rím v sídle Kongregácie pre náuku viery 15. augusta 2016, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie.
Kardinál Gerhard Müller, prefekt Luis F. Ladaria SJ, titulárny arcibiskup Thibica, sekretár
Spopolňovanie mŕtvych cirkev neodmieta. Za určitých podmienok
V Katolíckej cirkvi sa aj dnes ozývajú hlasy za aj proti kremácii zosnulých. Pritom oficiálny postoj už dlhší čas spopolňovanie neodmieta. Rozptýlenie popola či urny v domácnosti sú stále neprípustné.
V Katolíckej cirkvi sa aj dnes ozývajú hlasy za aj proti kremácii zosnulých. Pritom oficiálny postoj už dlhší čas spopolňovanie neodmieta. Rozptýlenie popola či urny v domácnosti sú stále neprípustné.
Rozširovanie praxe spopolňovania zosnulých v niektorých krajinách núti miestne biskupské konferencie zaujať jasné stanovisko k tomuto fenoménu. Platí to aj o Taliansku, kde dochádza k spopolneniu v desiatich percentách prípadov. V tomto roku sa však očakáva až 210 000 spopolnení, čo predstavuje 35% všetkých prípadov. Dôvodom kremácií nie sú len módne trendy. Dôležitú rolu v čase hospodárskej krízy zohráva aj finančná otázka. Kým meter štvorcový na cintoríne stojí 3000 eur, za spopolnenie sa platí len 500 eur.
„Rozprášenie telesných pozostatkov zosnulých alebo uchovávanie urny mimo cintorína sa protiví kresťanskej viere,“ napísal ešte v lete tohto roku farárom diecézy Grossetano biskup Mario Meini a vyzval ich odmietnuť cirkevný pohreb tým, ktorí majú takéto úmysly. Opačný názor prezentoval biskup Luciano Pacomio, člen Komisie pre náuku viery Talianskej biskupskej konferencie: „Nemá zmysel zakázať pohreb osobe, ktorá chce rozprášiť pozostatky a nemá úmysel urobiť to z dôvodu neúcty k ľudskému telu, ale preto, že to považuje za lepší spôsob.“K objasneniu spornej otázky by malo dôjsť už tento pondelok. Počas plenárneho zasadania talianskych biskupov v pútnickom meste Assisi by mala byť schválená nová liturgická príručka pohrebných obradov. Tá by mala nahradiť manuál platný od roku 1974. Prvýkrát od roku 1963, kedy bola cirkvou pripustená kremácia zosnulých, by mala byť zohľadnená aj táto prax. „Cirkev nástojčivo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať; nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, odporujúcich kresťanskému učeniu,“ uvádza sa aj v aktuálnom Kódexe kánonického práva z roku 1983 (kán. 1176, § 3).
Duch nového dokumentu by mal korešpondovať skôr s názormi biskupa Meiniho ako s postojmi biskupa Pacomia. „Prax rozprášenia zosnulých v prírode alebo ich konzervovanie na miestach mimo cintorína, napríklad v obytných priestoroch, vyvoláva nemálo otázok a rozpakov. Cirkev má mnoho dôvodov nesúhlasiť s takýmito tendenciami, ktoré môžu evokovať panteistické a naturalistické koncepcie,“ píše sa v dokumente.
Podľa vatikanistu talianskeho denníka Il Giornale Andrea Tornielliho dokument poukazuje aj na to, že povolením takejto praxe by sa odbúrala možnosť vyjadriť nielen súkromnú, ale aj spoločnú bolesť a smútok za zosnulým na istom konkrétnom mieste. V zhode s Kódexom kánonického práva dokument prikazuje odoprieť cirkevný pohreb „tým, ktorí si zvolili kremáciu vlastného tela z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere“ (kán. 1184, § 1). Dokument tiež umožní, aby bol počas pohrebných obradov zosnulý už spopolnený, ak keď sa zároveň odporučí, aby ku kremácii došlo až po skončení pohrebu.
Talianska legislatíva umožňuje rozptýlenie pozostatkov mŕtvych za istých konkrétnych podmienok. V celej krajine sa nachádza 51 krematórií, väčšina na severe, najmenej na juhu, kde je spopolňovaných len 0,35% zosnulých.
Spopolnenie povoľujú aj kresťanské cirkvi Kresťanské cirkvi dlho zakazovali spopolniť ľudské telo, lebo takýto pohreb odporoval náuke o vzkriesení osláveného tela mŕtvych pri Kristovom druhom príchode. Okrem toho to považovali za pohanský zvyk.
Kresťanstvo od počiatku nasledovalo židovský zvyk ukladať telo do posväteného hrobu v zemi alebo do hrobky. Spaľovanie mŕtvych sa v stredoveku povoľovalo len pri hrozbe nákazy počas epidémií alebo vojen. V 19. storočí výrazne oslablo postavenie cirkvi v spoločnosti a ľudia, ktorí si želali, aby bolo ich telo po smrti spálené, ostentatívne dávali najavo odmietanie cirkevného učenia. Katolícka cirkev preto zakázala cirkevné pohreby tých, ktorí sa nechali spopolniť. Zmenu priniesol 2. vatikánsky koncil v šesťdesiatych rokoch, keď pápež Ján XXIII. vydal dekrét, ktorým za istých podmienok povolil kremáciu. „Cirkev povoľuje kremáciu, ak nie je prejavom popretia viery vo vzkriesenie tela,“ uvádza katechizmus. Naďalej však cirkev odporúča, aby pohrebné obrady prebehli pred spálením tela.
Kremáciu dnes zakazuje len pravoslávna cirkev, islam, ortodoxná židovská viera a niektoré radikálne kresťanské skupiny.
Svätý Augustín považoval spaľovanie mŕtvol za najohavnejšiu neľudskosť. Spaľovanie mŕtvol uráža naše kresťanské city, keďže nám kresťanom smrť je len spánkom. Zomrelí sú spiacimi, ktorí vstanú z mŕtvych. Cintorín je akoby spálňou, miestom odpočinku. Pochovávaním mŕtvol do zeme dávame najavo, že naše telá rovnajú sa zrnu (1 Kor 15, 42). Čo sa seje do zeme, to klíči a vzchádza. Kresťan musí si brať za vzor Pána Ježiša Krista, ktorý nechal sa vložiť do hrobu, a nie spáliť. Skutočný kresťan nemôže súhlasiť s kremáciou nikdy.
Tradičná Cirkev zakazuje spaľovanie mŕtvol
Kresťanský pohreb podľa tradičnej katolíckej náuky predstavuje žehnanie pozostatkov zomrelého katolíka, spojené so zvláštnymi obradmi, a často aj so slávnostnou procesiou. Kresťanské pohrebné obrady vyjadrujú prosbu, aby Boh bol milostivý voči zomrelému. Kresťanský pohreb vykonáva sa slávnostne z dôvodu, že Bohu je veľmi milé, keď ctíme pozostatky zomrelých v Božej milosti.
Ľudské telo po smrti zaslúži si úctu, keďže bolo chrámom Svätého Ducha. Boh hľadí na pochovávanie mŕtvych ako na skutok milosrdenstva. Cirkev neschvaľuje spaľovanie mŕtvol, lebo to je ohavný zlozvyk (Pápež Lev XIII., 19. mája 1886).
Môžeme sa pýtať, akí ľudia žiadajú spálenie svojho tela po smrti, a čo vyvoláva túto nešťastnú žiadosť. Sú to zvyčajne ľudia, ktorí stratili povedomie svojej ľudskej dôstojnosti a kresťanskú vieru. Voľnomyšlienkári a pohania nechcú často ani počuť o hroboch a náhrobkoch, lebo im pripomínajú blížiacu sa vlastnú smrť a to, čo môže nastať po nej. Nechcú pripustiť si ani žiadnu predstavu o živote duše po smrti, o odmene alebo o treste trvajúcom po celú večnosť. Avšak Boh môže vzkriesiť aj telo premenené na prach, alebo na dym.
Pochovávať zomrelého je skutkom telesného milosrdenstva. Spálenie mŕtvoly neodporuje síce priamo článku viery, avšak odporuje cirkevnému obyčaju, nezhoduje sa s kresťanským názorom o dôstojnosti ľudského tela, a uráža prirodzený cit. Pochovávanie zomrelých do hrobov bolo znakom mnohých vyspelých národov sveta, napríklad Rimanov, Grékov a Židov.
Cirkevné právo po zásahu modernistov
Cirkev výrazne prispievala k potláčaniu spaľovania mŕtvol, keďže takéto nakladanie s ľudským telom vyplýva z nekresťanského prístupu k človeku, resp. z pohanstva. Cirkev zasiahnutá protikatolíckou revolúciou v posledných desaťročiach prestala šíriť svoje zrozumiteľné posolstvo aj v prípade spaľovania mŕtvol.
Kódex kánonického práva z roku 1917, zakazoval kremáciu, v kánone 1203 a 1240. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) predstavuje obdobie, ktoré prinieslo schvaľovanie aj takých spôsobov správania, ktoré boli neprípustné v predchádzajúcich cirkevných dejinách.
Cirkevný dokument, resp. inštrukcia, De cadaverum crematione: Piam et constantem, o spopolnení zomrelých, zo dňa 5. júla 1963, priniesol významný zlom, pod vplyvom koncilových progresívnych síl, a všeobecne je vnímaný ako cirkevné zrušenie zákazu kremácie. Predmetný dokument, napríklad na rozdiel od predchádzajúcich cirkevných dokumentov, vôbec nepoukazuje na slobodomurárstvo, ktoré podporovalo kremáciu neustále ako prejav nepriateľstva proti Cirkvi a jej náuke. Avšak práve naopak, tento dokument konštatuje, že myslenie ľudí sa už zmenilo, a že možno predpokladať voľbu spopolnenia z čistých úmyslov.
Kódex kánonického práva z roku 1983, v kánone 1176, § 3, uvádza: „Cirkev naliehavo odporúča, aby zachovával sa nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať; nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskému učeniu.“
Kongregácia pre náuku viery vydala inštrukciu Ad resurgendum cum Christo ohľadom pochovávania zomrelých a uchovávania popola v prípade kremácie, zo dňa 15. augusta 2016, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Predmetný dokument predstavuje taktiež snahu spojiť nespojiteľné. Možno poukázať napríklad na formulácie: „Kongregácia pre náuku viery považuje za vhodné vydať novú inštrukciu, ktorá má pripomenúť doktrinálne a pastoračné dôvody pre uprednostnenie pochovávania tiel zosnulých, ( ... ). Cirkev naďalej uprednostňuje pochovávanie tiel zosnulých, ( ... ) napriek tomu kremácia nie je zakázaná, okrem prípadu, že by bola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej náuke. Ak tu nie sú dôvody protirečiace kresťanskej náuke, Cirkev po vyslúžení pohrebných obradov, sprevádza toto rozhodnutie pre kremáciu s na to určenými liturgickými a pastoračnými pokynmi, pričom zvlášť stará sa o to, aby sa vyhlo akémukoľvek pohoršeniu, alebo istej forme náboženskej ľahostajnosti.“
Katechizmus pre pokrokové časy
Katechizmus Katolíckej cirkvi, vydaný za pontifikátu pápeža Jána Pavla II., v roku 1992, nadväzujúci na Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), (ďalej len „KKC“), venuje problematike kremácie jednu jedinú vetu. KKC z roku 1992 vo vzťahu ku kremácii konštatuje: „Cirkev dovoľuje kremáciu, ak nie je prejavom úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela.“ (KKC, § 2301). Predmetná veta je len stručným odkazom na zmienený Kódex kánonického práva z roku 1983, kánon 1176, § 3. (5).
Vyššie uvedená veta z KKC z roku 1992 je príkladom prenikania revolučných zmien do života Cirkvi veľmi rafinovaným spôsobom. Na jednej strane nemožno povedať, že súčasná pokoncilná Cirkev kremáciu všeobecne odporúča, a súčasne možnosť kremácie je podmienená formálne nespochybňovaním viery vo vzkriesenie tela. Avšak na druhej strane, požiadavku nespochybňovania tejto viery z praktického hľadiska nie je možné nijako naplniť. Nemožno si ani len predstaviť absurditu situácie, v ktorej nejaký zomierajúci katolík, poznajúc tradičné katolícke učenie Cirkvi o neprípustnosti spaľovania mŕtvol, rozhodne sa dobrovoľne pre kremáciu. Znepokojujúce situácie vznikajú v prípadoch, ak príbuzenstvo zomrelého nevenovalo primeranú pozornosť jeho vôli vo veci spôsobu nakladania s jeho telom po smrti, a „postará sa“ o kremáciu.
Právne predpisy štátu v službách kremačného pokroku
Minister zdravotníctva v Československu v časoch zavádzania komunistického režimu pamätal aj na pokrokovú požiadavku kremácie. Vo svojom nariadení, z roku 1955, používa pojem „popolnica“ na účely popisu spôsobu ukladania spopolnených ľudských ostatkov.
Ďalší minister zdravotníctva v Slovenskej socialistickej republike z neskorších komunistických čias napráva predchádzajúcu terminológiu, poukazujúcu príliš otvorene na podstatu kremačného prístupu k človeku ako k odpadu, a vo svojej vyhláške, z roku 1985, používa lepšie znejúci pojem „urna“. Rozptyl bolo možné vykonať len na schválenom pohrebisku (rozptylovej lúke).
Revolučný kremačný pokrok na Slovensku napredoval aj po páde československého komunistického režimu a využil podnikateľské nadšenie pre akúkoľvek činnosť. Slovenský zákon o pohrebníctve, z roku 2005, konštatuje, že prevádzkovanie krematória je živnosťou. Tento zákon stanovuje prevádzkovateľovi krematória povinnosť vydať urnu s popolom stanovenej osobe, avšak neobmedzuje nijako ďalšie nakladanie s touto urnou po jej vydaní. V období pred rokom 2005 rešpektovalo sa aspoň pravidlo o rozptyľovaní na stanovenom mieste, resp. aj na inom mieste, avšak len po schválení príslušného samosprávneho orgánu. V súčasnosti platný právny predpis, prijatý v roku 2010, zachováva nastolený pokrokový trend.
Zmätočné cirkevné vyjadrenia a realita rozvratu
„Hovorca Konferencie biskupov Slovenska dodáva, že kremáciu dovoľuje aj Katechizmus katolíckej Cirkvi, - ak nie je prejavom úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela - . Rímskokatolícka cirkev teda zmenila svoj dávny odmietavý postoj. - Kedysi bol spôsob kremácie volený ako výslovný znak odlúčenia od Cirkvi. - ( ... ) Podľa hovorcu výkon katolíckych pohrebných obradov v krematóriách je dennou praxou. ( ... ) Podobne sa ku kremácii stavajú aj gréckokatolíci. Hovorca Prešovskej archieparchie uvádza, že ak si niekto zvolí kremáciu z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere, kňaz pohreb odmietne: -Ak sa to ale deje z vážnych dôvodov, trebárs kvôli nedostatku pohrebných miest a podobne, akceptuje sa aj kremácia. - ( ... ) Proti kremácii sa však oficiálne a zásadne postavila Pravoslávna cirkev.Jej hovorca tvrdí, že - zvyk páliť telá zosnulých k nám prišiel od budhistov a hinduistov.“. (9).
Predmetná citácia z denníka SME poukazuje na rozmery reálneho rozvratu v súčasnej Cirkvi. Morálne stanovisko súčasných predstaviteľov Cirkvi ku kremácii je teda asi také, že moderní katolíci kremáciu odmietajú, ak nevzniknú vážne dôvody pre kremáciu. Jedným z nich je nedostatok pohrebných miest. Toto nepotrebuje ďalší komentár.
Slovenské nadšenie pre kremačnú pec
Dopyt po kremácii, resp. po spôsobe pohrebu zomrelého, pri ktorom telo je spálené, vzrastá aj na Slovensku v posledných rokoch.
„Najdlhšietrvajú spopolnenia zosnulých, ktorí zomreli na rakovinu. Toto ochorenie lieči sa v súčasnosti s použitím preparátov, ktoré viažu ťažké kovy, a tie v organizme bránia horeniu. V tomto prípade samotný proces prebieha s podporou horákov, keďže pec je vybavená manuálnym ovládaním. Problémom sú aj kardiostimulátory, ktoré neboli vybrané pri pitve, pretožepri horení im vybuchujú batérie.“
Prvé zvieracie krematórium na Slovensku vzniklo v roku 2008. Jeho zakladateľka uvádza: „Najčastejšie robíme kremáciu psíkov a mačiek, potom papagájov, potkanov či domácich zajacov. Spravili sme však aj kremáciu leguána, veľhada kráľovského, prasiatka či srnky bamby. ( ... ) Plánujem zakúpiť modernejšiu a ešte výkonnejšiu pec, a taktiež chcela by som zakúpiť moderné technológie, aby bolo možné sledovať kremáciu zvieratka online pre tých klientov, ktorí si to časovo nemôžu dovoliť“. .
Ďalšie nemenované slovenské zvieracie krematórium ponúka nasledovnú prezentáciu svojich služieb na internete: „Zvieratko je upravené a vložené do vybranej rakvičky. ( ... )Samozrejmosť je rozlúčková reč.“.
Argumenty proti spaľovaniu:
Jedným z typických prejavov prenikania revolúcie do Cirkvi je skutočnosť, že Cirkev prestala zakazovať postoje, ktoré zakazovala jednoznačne v predchádzajúcom období. Týmto spôsobom dochádza k postupnému rozširovaniu neprípustných postojov katolíkov, ktoré majú pre duchovný život týchto ľudí katastrofálne dôsledky. Satanovým zámerom pochopiteľne bude podporovať rozšírenie týchto tendencií. To platí aj pre jeho činnosti pri šírení akýchkoľvek dôvodov pre súhlas zomierajúcich a príbuzných týchto ľudí s kremáciou. Súčasnosť poznačená globalizačnými procesmi, najmä panika v súvislosti s koronavírusom, snaha znižovať finančné náklady, a pod., podporuje prenikanie antikresťanských postojov podporujúcich súhlas s kremáciou. Voči tomuto konaniu, hanobiacemu dielo Stvoriteľa a pamiatku Spasiteľa, majú pravovernejší postoj z katolíckeho hľadiska už aj niektorí schizmatici.
Spasiteľ povedal, že soľ, ktorá stratí chuť, je súca na pošliapanie (Mt 5, 13). Predstavitelia súčasnej Cirkvi, zasiahnutej temnotou heréz a bludov, mali by často pripomínať toto Spasiteľovo varovanie svojmu zverenému stádu a aj sebe. Ak nechcú skončiť v ohni, ktorý na rozdiel od ohňa kremačnej pece, horí večne.
Zbytky po spálení -kosti,spony truhly,nezhorené časti
Zdražovanie sa dotklo aj pohrebov. Ľudia pre vysoké ceny volia radšej spopolnenie
Mnohí si vraj dopredu zisťujú, koľko si majú nachystať peňazí.
Nedostatok dreva na truhly, drahšie energie či kvety zvyšujú aj cenu pohrebov. V pandémii k tomu pribúdajú náklady na služby či dezinfekciu. Mnohí si vraj dopredu zisťujú, koľko treba mať nachystané.
Iní pre nedostatok financií volia radšej spopolnenie. „Je to vidieť aj na zmene spôsobu pochovávania. Momentálne prevažuje viac spopolnení, pretože sú lacnejšie. Je ich asi 65 percent. Aj za menšie hrobové miesto pre urnu sa platí menej. A stačí naň aj menší náhrobný kameň. Tie zdražili v poslednom štvrťroku o približne 23 percent.
Len v bratislavskom krematóriu sa v roku konalo viac ako 2400 pohrebných obradov. Medzi nimi bolo aj množstvo cirkevných. Ak k tomu pripočítame spaľovanie zosnulých bez obradu, celkový počet kremácií v hlavnom meste sa ročne pohybuje na úrovni troch tisícok. Faktom však je, že kým v Bratislave je pomer kremácie a pochovávania do zeme výrazne naklonený v prospech prvej možnosti, v malých mestách či na dedinách je to naopak.
Predplatené spálenie Slovo kremácia pochádza z latinského pojmu cremare, čo znamená spáliť. V Česku dodnes operuje pomerne známe hnutie „Společnost přátel žehu“. Kto si zaplatí adekvátny poplatok, tomu tento spolok zabezpečí spopolnenie aj uloženie urny na vopred určenom cintoríne.
Akýmsi ideovým predchodcom združenia pritom bola Spoločnosť pre spaľovanie mŕtvol, ktorá vznikla už v roku 1899. Kremácie masívne propagovala formou prednášok a vydávania publikácií. O desať rokov neskôr bol založený spolok Krematórium, ktorý prevzal väčšinu agendy, a práve jeho nástupcom je dnešná „Společnost přátel žehu“. Napriek veľkej snahe združení z prelomu 19. a 20. storočia, ktoré podporovali aj niektorí ľudia z Národného divadla či známi spisovatelia, prvé krematórium v Česku nakoniec nevzniklo v Prahe, ale v Liberci v roku 1917. Tam bola totiž aktívna pobočka iného spolku, ktorý bol riadený z Viedne. Jeho názov bol Die Flamme, v preklade plameň. Slovensko trendu spaľovania zosnulých pomerne dlho vzdorovalo, krematórium v Bratislave bolo postavené až koncom 60. rokov minulého storočia.
Katolíci zmenili názor Kódex kánonického práva katolíckej cirkvi uvádza, že „cirkev nástojčivo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať. Nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, odporujúcich kresťanskému učeniu.“ Hovorca Konferencie biskupov Slovenska dodáva, že kremáciu dovoľuje aj Katechizmus katolíckej cirkvi, „ak nie je prejavom úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela.” Rímskokatolícka cirkev teda zmenila svoj dávny odmietavý postoj. „Kedysi bol spôsob kremácie volený ako výslovný znak odlúčenia od cirkvi. Dodnes je to badateľné najmä v Taliansku, kde kremácia stále vyvoláva pomerne veľké rozpaky,“ Na Slovensku to problém nie je, podľa hovorcu je výkon katolíckych pohrebných obradov v krematóriách dennou praxou. „Bežný je i kombinovaný spôsob, keď sa po kremácii urna s popolom zosnulého ukladá do hrobu do zeme.“
Podobne sa ku kremácii stavajú aj gréckokatolíci. Hovorca Prešovskej arcieparchie uvádza, že ak si niekto zvolí kremáciu z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere, kňaz pohreb odmietne. „Ak sa to ale deje z vážnych dôvodov, trebárs kvôli nedostatku pohrebných miest a podobne, akceptuje sa aj kremácia.“ Uprednostňujú pochovávanie zosnulých do zeme, „pretože pri pohrebných obradoch cirkev vyjadruje veľkonočný ráz smrti, účinné spoločenstvo so zomrelými, vyprosuje im duchovnú pomoc a vzdáva úctu ich telám. Vydávame aj svedectvo o nádeji na večný život, a tam je výrečnejším znakom pochovávanie tiel.“ Aj on priznáva, že gréckokatolícka cirkev kedysi, na rozdiel od súčasnosti, pri kremácii tiel neasistovala.
Vzkriesenie (ne)závislé od spôsobu pohrebu Evanjelická cirkev augsburského vyznania žiadne oficiálne stanovisko ku kremácii nevydala. , ale že voči spaľovaniu tiel zosnulých nemajú námietky. „Pri vzkriesení dostaneme nové, duchovné telá, a to bez ohľadu na to, v akej forme bol zosnulý uložený k poslednému odpočinku v tejto časnosti.“ Práve z týchto dôvodov nemajú dôvod nevyhovieť žiadosti príbuzných o vykonanie smútočného obradu v krematóriu. „Posledná rozlúčka v tejto časnosti so zosnulými evanjelikmi sa tam koná pomerne často, a to najmä vo väčších mestách. V menších mestách a na dedinách naďalej prevažuje pochovávanie do zeme, ako to bolo zaužívané v dávnejšej minulosti, keď ešte krematóriá neboli k dispozícii.“
Proti kremácii sa však oficiálne a zásadne postavila pravoslávna cirkev. Zvyk páliť telá zosnulých k nám prišiel od budhistov a hinduistov. „Tí považujú telá za väzenie duší. Je preto pochopiteľné, že k nim nemajú náležitú úctu. Pre kresťanov je však telo chrámom duše, ktoré bude v Bohom danom čase obnovené cez vzkriesenie. Tento fakt nesie za sebou úplne iný vzťah k telu zosnulých.“ Kresťanský pohreb sa má konať v duchu Písma, v ktorom sa uvádza, že „a navráti sa prach (telo) do zeme, čím bol aj predtým.“ To podľa hovorcu znamená, že telo sa má vrátiť do zeme v takom stave, v akom bolo kedysi. „Telo pritom popolom nikdy nebolo, lebo Boh stvoril človeka nie z popola, ale zo zeme.“ Spaľovaniu má odporovať aj výrok „zem si a do zeme odídeš“, ktorý sa vyslovuje v rámci pravoslávneho pohrebného obradu. „Tieto slová a aj samotná modlitba predsa strácajú zmysel, ak sa telo zosnulého nevráti do zeme prirodzeným spôsobom.
Pozostalí katolíkov, ktorí boli po pohrebe spopolnení, nebudú smieť popol svojich zosnulých nechať rozptýliť, ani si urnu ponechať doma. Vyplýva to z nových cirkevných pravidiel, ktoré dnes zverejnil Vatikán.
"Nie je dovolené rozptyľovanie popola do vzduchu, na zemi a do vody či v akejkoľvek inej forme, či uchovanie popola v pamätných predmetoch, ako sú napríklad šperky," hovorí sa okrem iného v novom dokumente.
Pokiaľ budú tieto pravidlá porušené, má cirkev odmietnuť pozostalým cirkevný pohreb. Uchovanie popola doma bude povolené len vo veľmi výnimočných prípadoch.
"Mŕtvi nie sú majetkom rodiny, sú to deti Božie," zdôvodnil dnes nové pravidlá vatikánsky prefekt Gerhard Müller.
Dodal, že popol by mal byť uchovaný na posvätnom mieste, teda na cintoríne, či ak je to potrebné, v kostole alebo na inom mieste vyčlenenom cirkví pre tieto účely.
Kremácia až od roku 1963
Katolícka cirkev po dvetisíc rokov nepovoľovala iný pohreb, než do zeme, až v roku 1963 umožnila kremáciu. Aj v nových pravidlách sa ale uvádza, že pochovávanie do zeme je preferované.
V dokumente Ad Resurgendum cum Christo, ktorý pápež schválil tento rok v marci, sa tiež uvádza, že popol by nemal byť rozdelený, napríklad medzi rodinných príslušníkov. Vatikán sa však nechystá dávať dohromady ostatky svätých, ktoré sú roztrúsené po kostoloch v rôznych častiach sveta.
VATIKÁN / Pozostalí katolíkov, ktorí boli po pohrebe spopolnení, nebudú smieť popol svojich zosnulých nechať rozptýliť, ani si urnu ponechať doma. Vyplýva to z nových cirkevných pravidiel, ktoré dnes zverejnil Vatikán.26. 10. 2016
Kongregácia pre náuku viery Inštrukcia „Ad resurgendum cum Christo” ohľadom pochovávania zomrelých a uchovávania popola v prípade kremácie
1. Aby sme mohli vstať s Kristom z mŕtvych, musíme zomrieť s Kristom, „vzdialiť sa z tela a bývať u Pána“ (2 Kor 5, 8). Inštrukciou Piam et constantem z 5. júla 1963, Sväté ofícium ustanovilo, aby sa „verne zachovával zvyk pochovávať mŕtve telá veriacich“, pričom sa dodáva, že kremácia „neprotirečí kresťanskému náboženstvu“ a už sa nemajú odopierať sviatosti a pohrebné obrady tým, ktorí si želali byť spopolnení. Platí to však za podmienky, že ich želanie nie je motivované „popieraním kresťanských dogiem, alebo sektárskym zmýšľaním, alebo nenávisťou voči katolíckemu náboženstvu a Cirkvi“1. Táto zmena cirkevnej disciplíny bola následne prijatá do Kódexu kánonického práva (1983) a do Kódexu kánonov východných cirkví (1990). Medzitým sa vo viacerých štátoch značne rozšírila prax kremácie, no zároveň sa rozšírili aj nové myšlienky odporujúce viere Cirkvi. Po náležitom vypočutí Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, Pápežskej rady na výklad zákonov a viacerých biskupských konferencií a synod biskupov východných cirkví považuje Kongregácia pre náuku viery za vhodné vydať novú inštrukciu, ktorá má pripomenúť doktrinálne a pastoračné dôvody pre uprednostnenie pochovávania tiel zosnulých a vydať normy týkajúce sa uchovávania popola v prípade kremácie.
2. Kristovo zmŕtvychvstanie, ktoré predstavuje vrcholnú pravdu kresťanskej viery, sa od počiatkov kresťanstva hlása ako podstatná súčasť veľkonočného tajomstva: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1 Kor 15, 3 – 5). Prostredníctvom svojej smrti a zmŕtvychvstania nás Kristus oslobodil od hriechu a umožnil nám vstúpiť do nového života: „... aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6, 4). Okrem toho je zmŕtvychvstalý Kristus počiatkom a zdrojom nášho budúceho života: „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých... ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 20 – 22). Ak je pravda, že Kristus nás vzkriesi v posledný deň, potom je tiež pravda, že v istom zmysle sme už s Kristom vstali z mŕtvych. Krstom sme totiž ponorení do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a jemu pripodobnení: „S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych“ (Kol 2, 12). Krstom sme boli spojení s Kristom, a preto sa už skutočne podieľame na živote zmŕtvychvstalého Krista (porov. Ef 2, 6). Vďaka Kristovi má kresťanská smrť pozitívny zmysel. Liturgia Cirkvi sa modlí: „Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach“2. Pri smrti sa duša oddelí od tela, no pri vzkriesení Boh dáva neporušiteľný život nášmu premenenému telu, ktoré spojí s našou dušou. Aj dnes je Cirkev povolaná ohlasovať vieru vo vzkriesenie: „Vzkriesenie mŕtvych je vierou kresťanov: stali sme sa nimi vierou v toto vzkriesenie“3.
3. Nasledujúc najstaršiu kresťanskú tradíciu Cirkev neúnavne odporúča, aby boli telá zosnulých pochované na cintoríne alebo na inom posvätnom mieste
Pri pamiatke na Pánovu smrť, pochovanie do hrobu a vzkriesenie, teda tajomstvo, vo svetle ktorého sa vyjavuje kresťanský zmysel smrti,5 je pochovanie tela tou najvhodnejšou formou na vyjadrenie viery a nádeje vo vzkriesenie tela.6 Cirkev, ktorá ako matka sprevádza kresťana počas jeho pozemskej púte, v Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a s nádejou, že ho vzkriesi v sláve, ukladá jeho telesné pozostatky do zeme.7 Keď Cirkev pochováva telá zosnulých potvrdzuje tým vieru vo vzkriesenie tela8 a chce zdôrazniť vysokú dôstojnosť ľudského tela ako integrálnej súčasti ľudskej osoby, s ktorou má telo spoločnú históriu.9 Preto nie sú prípustné také postoje a obrady, ktoré by zahŕňali mylné predstavy o smrti, považovanej či už za definitívne zničenie osoby, za moment splynutia s matkou prírodou alebo s vesmírom, alebo za istú etapu v procese reinkarnácie či definitívne oslobodenie z „väzenia“ tela. Pochovávanie na cintorínoch alebo iných posvätných miestach navyše primerane zodpovedá úcte a náležitému rešpektu voči telám zosnulých veriacich, ktorí sa prostredníctvom krstu stali chrámom Ducha Svätého a ktorí „oddane poslúžili Duchu ako nástroje a nádoby, aby sa uskutočnili mnohé dobré diela“10. Spravodlivý Tobiáš bol pochválený za zásluhy, ktoré získal pred Bohom, lebo pochovával mŕtvych,11 a Cirkev považuje pochovávanie mŕtvych za skutok telesného milosrdenstva.12 Napokon, pochovávanie tiel zosnulých veriacich na cintorínoch alebo iných posvätných miestach podporuje spomínanie a modlenie sa za zosnulých zo strany ich rodinných príslušníkov i celého kresťanského spoločenstva, a tiež uctievanie mučeníkov a svätých. Pochovávaním tiel na cintorínoch, v kostoloch a na pozemkoch k nim prináležiacich, uchovávala kresťanská tradícia spoločenstvo medzi živými a zosnulými a stavala sa proti tendencii utajovať smrť a jej význam pre kresťanov, či považovať ju za privátnu udalosť.
4. Tam, kde sa z hygienických, ekonomických alebo sociálnych dôvodov rozhodne pre kremáciu, ak toto rozhodnutie nie je proti výslovnému alebo oprávnene predpokladanému želaniu zosnulého veriaceho, nevidí Cirkev doktrinálne dôvody, aby sa takejto praxi bránilo, pretože kremácia tela sa nedotýka duše a nebráni Božej všemohúcnosti, aby vzkriesila telo, a teda neobsahuje objektívne popieranie kresťanskej náuky o nesmrteľnosti duše a vzkriesení tela.13 Cirkev naďalej uprednostňuje pochovávanie tiel zosnulých, pretože tým sa preukazuje väčšia úcta voči zosnulým; napriek tomu nie je kremácia zakázaná, okrem „prípadu, že by bola zvolená z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej náuke“14. Ak tu nie sú dôvody protirečiace kresťanskej náuke, Cirkev po vyslúžení pohrebných obradov, sprevádza toto rozhodnutie pre kremáciu s na to určenými liturgickými a pastoračnými pokynmi, pričom sa zvlášť stará o to, aby sa vyhlo akémukoľvek pohoršeniu alebo istej forme náboženskej ľahostajnosti.
5. Kedykoľvek sa z legitímnych dôvodov rozhodne pre spopolnenie mŕtveho tela, popol zosnulého musí byť uchovávaný podľa predpisu na posvätnom mieste, teda na cintoríne – alebo v istých prípadoch v kostole – alebo na kompetentnou cirkevnou autoritou určenom mieste. Už od počiatku si kresťania želali, aby ich zosnulí boli zahrnutí do modlitieb a spomienok kresťanského spoločenstva. Ich hroby sa stali miestami modlitby, spomienky a zamyslenia. Zosnulí veriaci sú súčasťou Cirkvi, ktorá verí v spoločenstvo „tých, ktorí putujú na tejto zemi; tých, čo sa po skončení života očisťujú, i tých, čo požívajú nebeskú blaženosť, a všetci spolu tvoria jednu Cirkev“15. Uchovávanie popola na posvätnom mieste môže prispieť k zmenšeniu rizika, že sa zosnulí vytratia z modlitieb a spomienok svojich príbuzných a kresťanského spoločenstva. Bráni to tiež zabúdaniu a nedostatku úcty – čo sa môže stať najmä vtedy, ak sa prvá generácia pominie – ale aj neprístojným praktikám či poverčivosti.
6. Z vyššie uvedených dôvodov sa nedovoľuje uchovávať popol v domácnosti. Iba v prípade vážnych a výnimočných okolností, ktoré závisia od kultúrnych podmienok miestneho charakteru, môže ordinár so súhlasom biskupskej konferencie alebo synody biskupov východných cirkví, udeliť výnimku uchovávať popol v domácnosti. Popol sa však nesmie rozdeliť medzi rôznych členov rodiny a musí byť vždy zaistená náležitá úcta a primerané podmienky uchovávania.
7. Aby sa vyhlo akémukoľvek dvojznačnému panteizmu, naturalizmu alebo nihilizmu, nedovoľuje sa rozsypať popol do vzduchu, zeme alebo vody, či iným spôsobom, ani premeniť popol na upomienkové predmety, kusy bižutérie alebo iné predmety. V súvislosti s takýmto konaním totiž nemožno uznať, že rozhodnutie pre kremáciu bolo motivované hygienickými, sociálnymi či ekonomickými dôvodmi. 8. V prípade, že bolo všeobecne známe želanie zosnulého dať sa spopolniť a popol rozptýliť v prírode z dôvodov protirečiacich kresťanskej viere, musí mu byť podľa normy práva odmietnutý pohreb.
Najvyšší veľkňaz František schválil dňa 18. marca 2016 na audiencii udelenej podpísanému kardinálovi prefektovi túto inštrukciu, o ktorej rozhodlo riadne plenárne zasadanie tejto kongregácie dňa 2. marca 2016, a nariadil jej zverejnenie.
Rím v sídle Kongregácie pre náuku viery 15. augusta 2016, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie.
Kardinál Gerhard Müller, prefekt Luis F. Ladaria SJ, titulárny arcibiskup Thibica, sekretár
Proti spaľovaniu:
Opäť sa musíme pozrieť na tému, ktorá nikomu nebude príjemná a tou je pohreb. Momentálne sa dáva viac ľudí pochovávať spálením, ako klasickým pochovaním tela do zeme. Napokon v dnešnej liberálnej pokrokovej dobe bez viery v Krista, sa nie je čomu diviť. Je to rýchle, zaberie to málo miesta, je to lacné, je to svetské a tak aj Cirkev sa v tomto prispôsobila svetu. Protestanti s týmto nemajú už dlhú dobu žiaden problém a Cirkev keďže preberá mnoho protestantských falošných prvkov – jedným z nich je aj pohreb spálením.
My sa pozrime na prax Cirkvi, ktorá hlásala 1950 rokov niečo iné. Príde čas, keď sa viera vráti opäť naspäť v plnej vážnosti, ale dnes je viera veľmi lacno predávaná, ničená, fádna. Je čas apostázy – odpadu pravej katolíckej viery a preto je nutné sa vracať k starým katechizmom a starému učeniu Cirkvi Kristovej, k starým modlitbám ktorými sa modlili svätí, kde sa vierou dokážeme oživiť a začať ju aj žiť.
Keď sa pozrieme do histórie Cirkvi, tak pozostatky Svätých, ich relikvie, po mnohé stáročia podnes zachované orgány, ukazujú to, že telo bolo chrámom Ducha Svätého. Už táto viera je dnes problematická, pretože mnoho ľudí neverí v Ducha Svätého, ktorý prebýva v katolíkovi. Ale ak skutočne človek verí, že telo je chrámom Ducha Svätého, je hlboká neúcta a nerešpektovanie to, ak toto telo po smrti spálime.
Ak by sme skúmali, prečo sa v našich zemepisných šírkach, opäť zaviedla stará pohanská prax spaľovania, prídeme na to, že to všetko začalo Francúzkou revolúciou a azda aj dávnejšie pred ňou.
Po prvom Vatikánskom koncile slobodomurári vydali vyhlásenie, že spáliť mŕtvolu znamená – neveriť v zmŕtvychvstanie, v posledný súd, vo večný život. Čo je totiž spálené, je navždy zničené! Táto propaganda sa hneď ujala u ateistov a šírila sa aj do sveta, zvlášť protestanti veľmi rýchlo prijímajú svetské novoty. Pravoslávie nikdy neprijalo myšlienku kremácie a tak sa drží pôvodného učenia.
Napriek tomu bolo povolené za určitých okolností spálenie mŕtvych, dočítame sa o tom hlavne v čase moru. Môžu byť aj iné skutočnosti, ktoré by Cirkev mohla schváliť – no to čo sa teraz deje nie je skúmanie o aké okolnosti ide ohľadom pohrebu, ale je to bežná prax Cirkvi, kedy sa nad tým nikto nezamýšľa. Majme však na pamäti symboly kremácie. Samotné symboly sú neprijateľné pre katolícku vieru, pretože ide o myšlienky toho, že neexistuje žiaden večný život a povedomie týchto myšlienok sa silne zakorenilo medzi ľudom.
V niektorých krajinách – napríklad v Mexiku, je zvykom že ľudia bdejú spolu s mŕtvym celú noc a modlia sa. Potom sa pochová telo po svätej zádušnej omši.
Záverom sa pozrime, čo sa učili už malé deti v katechizme v 40 rokoch minulého storočia:
Čo znamená zmŕtvych vzkriesenie?
Po smrti sa odlúči duša od tela a telo sa navráti do zeme – lebo prach si a v prach sa obrátiš. Cirkev má v úcte mŕtve telo, lebo bolo príbytkom Ducha Svätého a zase bude vzkriesené. Preto Cirkev pochováva mŕtvych na posvätenom a posvätnom mieste – cintoríne, svätením.
Pálenie mŕtvol Cirkev odsudzuje, lebo to odporuje prírode, uráža to úctu človeka, uráža to náboženský cit a ničí to stopy zločinov. Aj náš Pán Ježiš Kristus bol pochovaný. Kto by si rozkázal, aby jeho mŕtvola bola po smrti spálená, cirkevného pohrebu nedostane!
Otázka: Dokiaľ zostane naše telo v zemi?
Odpoveď: Naše telo zostane v zemi až do súdneho dňa. Na súdny deň spojí Boh telo s dušou a vzkriesi ho. Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas Jn 5:28.
Toto bola ukážka z malého katechizmu pre deti, z roku 1948. Keď si otvoríme modlitebnú knižku z toho obdobia, tak narazíme na to, že len myšlienka na spálenie svojho tela po smrti, je ťažkým hriechom a je nutné sa z toho vyspovedať!
Postrachom krematórii sú veľmi tuční...
Veľmi tuční nesmú do pecí. Krematória odmietajú spaľovanie silne obéznych nebožtíkov
Pre tento dôvod nadmerne tučných ľudí nemôžu spopolniť!
Majú ťažký život a ich problémy nekončia ani po smrti. Reč je o silne obéznych ľuďoch. České krematória totiž stále častejšie odmietajú spaľovať mŕtvych vážiacich viac ako 200 kilogramov, pretože hrozí, že zničí samotné pece. Pozostalí sú tak nútení voliť oveľa nákladnejší pohreb do zeme.
V Českej republike trpí ťažkou alebo morbídnou obezitou (BMI vyššou ako 40) viac ako 300 tisíc ľudí. Ich počet sa za posledných 40 rokov zvýšil u mužov štrnásťnásobne au žien trojnásobne. Takto vysoké počty dávajú zabrať nielen lekárom, ale stále častejšie aj prevádzkovateľom pohrebných ústavov, ktorých zariadenia nie sú na telá s takou hmotnosťou stavané.
Negatívnu skúsenosť so spaľovaním morbídne obéznych nebožtíkov má už mnoho českých krematórií. „Asi pred rokom nám priviezli morbídne obéznu ženu, ktorá vážila takmer tristo kilogramov. Pri jej spopolnení nám havarovala pec. Kremačné pece nie sú stavané na vyššiu váhu. Pec sa prehriala, a museli sme dokonca volať hasičov,“ povedal majiteľ pohrebnej služby.. Liberecké krematórium preto už neprijíma zosnulých, ktorí vážia viac ako 200 kilogramov.
V Motole začala horieť celá pec
Podobný problém riešili v krematóriu v pražskom Motole, v ktorom po explózii spopolňovaného zosnulého s 230 kilogramami začala horieť pec. Požiar síce uhasili sami zamestnanci, napriek tomu na mieste zasahovali aj dve jednotky hasičov.
S nadmerne tučným človekom je to však zložité aj po smrti. Iste, rakva sa dá vyrobiť na mieru a hrobové miesto tiež nie je problém prispôsobiť. Čo však vtedy, ak si morbídne obézny človek želá byť spopolnený?
V Braislave v krematoriu bol prípad, keď sa takýto nebožtík nezmestil cez otvor v kremačnej peci.
Len do zeme...
„Najťažšieho zosnulého sme mali s hmotnosťou 410 kilogramov. Predstavte si len, ako ho vyniesť. To bola pre nás prvá nešťastná správa. A druhá, že bol na jedenástom poschodí,“ spomína s trochou čierneho humoru. Museli vraj pomôcť aj hasiči, dokopy bolo na mieste štrnásť chlapov.
Rakva sa v takomto prípade vyrába na mieru. „Samozrejme, taký človek sa nezmestí do kremačnej pece. Na Slovensku majú otvor 90-krát 90 centimetrov, nadrozmerné rakvy sa tam nezmestia.
Vzácne kĺby do šrotu
Pochopiteľne, kremácia tučných ľudí trvá dlhšie, čo dáva zabrať životnému prostrediu. „Štandardne spopolnenie prebehne zhruba za päťdesiat minút, pri zosnulom vyššej hmotnosti to už obnáša aj hodinu dvadsať. Za ten čas vytečú tekutiny za štyri vedrá,“ v súvislosti s mŕtvymi a ekológiou ho ťaží aj ďalšia vec. „Mrzí ma, že na Slovensku sa nerieši recyklácia umelých kĺbov, čo zostanú po spopolnení. Portugalsko, Španielsko aj Kanada ich zbierajú. Je to titán, drahý materiál, ale u nás tieto vzácne kovy vyhadzujeme. Pritom za pol roka sa v slovenských krematóriách nazhromaždí aj 450 kíl, ktoré idú do šrotu,“
Názory čitateľov:
klara23_: No, povedzme si, aká je prax v pohr. ústavoch a krematóriách, neboztiky musi lámať a pod. aby boli v prirodzenej podobe, šiť po pitvách, natierať latex. farbami pre vystavovanie, trhajú amalgamove plomby a zlaté zuby, o tom ako sa s nimi čachruje, prevažuje po celej krajine, aby si ten či ktory podnikateľ prišiel k vyššiemu zárobku, ANI NEMLUVE. chvoju, nemáte istotu....TAK A TED MI REKNETE ČO BY TOBYLO ZA PROBLEM TAKÉHO MORBIDNE TLUSTÉHO NEBOZTIKA SPALIŤ NADVAKRAT....DECENTNE NAPORCOVAŤ A TREBA NOHY A RUKY SPOPELNIŤ AZ V DRUH!
flora: Že by sa potavila aspoň jedna pec v republike, ktorá by tú váhu vydržala, to asi nepadá do úvahy že? Prevoz do nej odkiaľkoľvek by vyšiel lacnejšie ako pohreb do zeme. Navyše nie je jednoduché zohnať hrobové miesto, pokiaľ rodina hrob nemá. Už ma to večné módne fňukanie nad všetkým čo smrdí prácou a trochou premýšľania, unavuje. Pritom pohrebníctvo je zlatá baňa... Inak nezostane než druhá varianta, že by nebožtíkov polovili a spaľovali na dvakrát
yaaro: Naporciovať a spáliť postupne čo je za problém?
bre-burda: Rozmnožil by som v bazénoch niečo piraní a poslal by som si hrúbky zaplávať. To by každý pozeral, ako rýchlo by schudli.
soorry: je to hrozné, pec vybuchne, teraz nedospálené telo, pre tých zamestnancov naozaj niečo odporné a predsa to musí dotiahnuť do konca. obchody plné jedla, tak sa nakúpi a žerie, v nedeľu miesto na prechádzku hurá do obchodu. Už sa písalo, že nemocnice nemajú veľké röntgeny a posielajú ich do zoo. To si nechajú pohr. služby postaviť pece ako v kafilérii?? spálenie aj s prirážkou za kila. pre niekoho urážajúce, ale to je realita. už len manipulácia, koľko tých chlapov bude prenášať mŕtvych, tiež s prirážkou a vzpieračským tréningom. hroby ďalej od seba, aby sa hrob mohol vykopať bagríkom.
Okrem zákazu sa krematória snaží čeliť problémom tým, že obéznych zosnulých spaľujú skoro ráno, keď je pec ešte studená a riziko prehriatia je tak menšie.
Problémy spôsobuje aj veľkosť truhiel, ktoré často majú problém sa do pece vôbec vojsť. Pracovníci pohrebných služieb sa preto pozostalých často snažia rovno presvedčiť, aby svojich blízkych radšej pochovali rovno do zeme. Taký pohreb však stojí oveľa viac peňazí. Je potrebné vyhĺbiť väčšiu jamu a počas troch dní vyrobiť rakvu na mieru. Tá okrem väčších rozmerov musí byť zosilnená, aby obrovskú váhu vydržala, a musí mať viac madiel. Cena podľa riaditeľa môže byť oproti bežnej rakve až o päť tisíc korún vyššia.
Často býva problém dostať vôbec obéznych nebožtíkov z ich domu či bytu. V takom prípade musia pomôcť hasiči, ktorí ich premiestnia do záchranárskej plachty. Záleží potom iba na nich, či pozostalým pomôžu v rámci výcviku, alebo budú požadovať preplatiť celý výjazd.
Problém s XXXL nebožtíkmi trápi aj Nemcov
Spaľovanie obéznych tiel as ním súvisiace problémy trápi niekoľko rokov aj susedné Nemecko . Bavorská agentúra preto už v minulosti odporučila prevádzkovateľom krematórií, aby v takýchto prípadoch nechávali veká rakví pootvorené a aby pre nebožtíkov zaviedli váhové limity. Denník Spiegel pripomenul v roku 2012 aj prípad z Francúzska, kde niekoľko krematórií odmietlo spopolniť telo ženy, ktorá vážila 140 kilogramov. Jej dcéra sa následne v novinách sťažovala, že sa matka stala obeťou posmrtnej diskriminácie.
Ako prebieha kremácia
Na Slovensku v posledných rokoch vzrastá dopyt po kremácii, respektíve spôsobe pohrebu zomrelého, pri ktorom je telo spálené. Niektorí ľudia majú zo spopolnenia strach, respektíve obavy aj preto, že o samotnom procese kremácie sa veľa nehovorí, a vznikajú tak rôzne nepravdivé fámy. Poďte sa s nami pozrieť, ako prebieha spopolnenie ľudského tela do krematória., ktoré je najmodernejšie v Českej republike. Ani na Slovensku sa mu zatiaľ ešte žiadne nemôže rovnať.
Zodpovedný pracovník prevádzky prevezme telo zosnulého, vrátane všetkých potrebných dokladov. Následne na obhliadajúci list zosnulého a rakvu umiestnia nálepky s identifikačným úradným číslom, ktoré slúžia na označenie tela od uskladnenia až po jeho samotnú kremáciu. Všetky potrebné doklady sú, samozrejme, uložené v kancelárii riaditeľa krematória.
Rakva s telom zosnulého je následne umiestnená do jedného z chladiacich zariadení. Krematórium disponuje kapacitou uloženia 60 tiel, z toho vnútorný box má kapacitu 36 tiel a vonkajšie chladiace zariadenie 24 tiel. Riaditeľ krematória vypracuje zoznam s denným poradím spopolnení. Pracovníci si následne podľa neho berú z chladiaceho boxu rakvy s telami, ktoré umiestňujú na stôl pred jednotlivými pecami. V tú chvíľu rakva dostáva kovový identifikačný štítok s úradným číslom, ktoré je totožné s dokladmi na rakve. Ide o trojnásobnú kontrolu, ktorá vylučuje akúkoľvek zámenu zosnulého. Tento kovový nespáliteľný štítok prejde kremáciou a bude identifikovať zosnulého po spopolnení.
Rakva sa môže zaviesť do čistej kremačnej komory, ktorá je zohriata na 750 stupňov. Kremačná pec KP 150 je plne automatická, zodpovedá všetkým technickým požiadavkám a patrí medzi najmodernejšie vo svojej kategórii. Je vybavená systémom kontroly pyrolýzy CAR. Toto patentované zariadenie zaručuje optimálnu funkčnosť pece a optimálne prevádzkové podmienky. Treba uviesť, že kremačná pec je konštruovaná tak, aby bolo možné spopolňovať iba jedného zosnulého v rakve. Podľa jej rozmerov je teda evidentné, že do otvoru sa môže vložiť iba jedna jediná rakva.
A koľko trvá priemerné spopolnenie? „Spopolnenie bežného smrteľníka trvá niekde medzi 60 až 80 minútami, ale kremácia môže trvať aj 2,5 hodiny. Samotný proces totiž závisí od použitého materiálu rakvy, telesnej konštrukcie zosnulého a podobne,“ vysvetľuje riaditeľ krematória s tým, že kým dôjde k spopolneniu zosnulého, musí prehorieť rakva, a preto medzi najrýchlejšie kremácie patria tie, pri ktorých je topoľová rakva. Naopak, najdlhšie trvajú spopolnenia zosnulých, ktorí zomreli na rakovinu. Toto ochorenie sa totiž v súčasnosti lieči s použitím preparátov, ktoré viažu ťažké kovy a tie v organizme bránia horeniu. V tomto prípade samotný proces prebieha s podporou horákov, keďže pec je vybavená manuálnym ovládaním. Problémom sú aj kardiostimulátory, ktoré neboli vybrané pri pitve, pretože im pri horení vybuchujú batérie.
Spopolnené ostatky s fragmentami sú stiahnuté z kremačnej komory, Po samotnej kremácii sú spopolnené ostatky s fragmentami stiahnuté z kremačnej komory do dopaľovacej komory. Tu sa nachádzajú aj všetky kovové časti, ktoré nezhoreli, či už sú to kovové svorky z rakvy, kovové doplnky z oblečenia, titánové kĺby, a podobne. Následne je popol zbavený magnetom kovových ostatkov a upraví sa tak, aby bol jemný. Nakoniec je popol, vrátane identifikačného štítku, umiestnený do plastovej urny, ktorá je taktiež označená rovnakým číslom.
Vyberanie zvyškov po zhorení
Britský lekár vyvrátil mýtus o tom, že pri kremácií sa celé vaše telo počas spaľovania premení na popol. Doktor Karan Rajan na sociálnej sieti vysvetlil, čo sa v skutočnosti stane s telom potom, ako ho vložia do pece. „Spaľovanie ľudského tela ho nezmení na popol, ako keď spaľujete drevo. V skutočnosti zostanú suché úlomky kostí. Tieto úlomky sa vložia do zariadenia nazývaného kremulátor a rozdrvia ho na prach. Je to v podstate vysokorýchlostný mixér, ktorý spracováva kosti tak, aby vyzerali ako popol.“
"A toto je dôvod, prečo sa nechám pochovať, priatelia! Nikto ma nebude dávať do mixéra, nie som smoothie," uviedol jeden komentujúci pod videom.
Video s mixerom na kosti:
Takto vyzerá spracovanie kostí v kremulátore /šrotovanie nezhorených kostí na popol/
Iní sa podelili o svoje nepríjemné zážitky spojené s vysypávaním urny. Niektorým popol ich blízkych skončil v tvári, iným zase celá urna spadla a popol sa rozsypal.
Urna potom putuje do skladu urien, kde čaká na vyzdvihnutie. Krematórium vydáva urnu s popolom len zmluvnej pohrebnej službe. Celý proces spopolnenia trvá od prijatia zosnulého v truhle, vybavenia dokladov, cez samotnú kremáciu až po úpravu popola priemerne 4 hodiny.
Celý objekt krematória spĺňa najprísnejšie technické, hygienické a bezpečnostné štandardy. Prevádzka je zabezpečená najnovším kamerovým systémom a je napojená na mestskú políciu. Štandardná pracovná doba je od 7.00 – 18.00, ale prevádzka vie prijať telo zosnulého aj mimo pracovnej doby. Krematórium mesačne robí priemerne 350 kremácií, pričom pece bežia 5-6 dní v týždni v závislosti od počtu zosnulých.
Tlecia doba podľa zloženia pôdy je najmenej 10 rokov od pochovania...
Okolitá teplota, kyslosť pôdy alebo materiál rakvy. To všetko je mnoho premenných, ktoré ovplyvňujú, ako dlho trvá rozklad tela. Kým zostane samotná kostra, môže to trvať jeden rok až desať rokov, tvrdí Daniel Wescott, riaditeľ Forenzného antropologického centra Texaskej štátnej univerzity.
Minimálna tlecia doba je v Českej republike zákonom stanovená na 10 rokov, avšak každý cintorín by mal mať spracovaný hydrogeologický prieskum, podľa ktorého je možné presnejšie stanoviť odhadovanú dobu rozkladu tiel. Napríklad jeden cintorín pri Olomouci má tlecí čas zhruba 40 rokov.
V prípade, že je telo pochované bez rakvy a ochrany proti hmyzu, sa, podľa Nicholasa Passalacqua, docenta na Forensic Osteology Research Station na Univerzite v Západnej Karolíne, obvykle skeletonizuje do piatich rokov.
Ďalším faktorom môže byť, podľa Wescotta, vložka rakvy. Niektoré výstelky odvádzajú vlhkosť a tekutiny mimo rakvy. V tomto prípade môže telo vysychať a nechtiac mumifikovať. Naopak niektoré výstelky držia vlhkosť a všetky tekutiny vo vnútri rakvy, a tak telo podlieha rozkladu oveľa skôr kvôli zvýšenej okolitej vlhkosti.
Vplyv na dobu rozkladu máva aj obezita, užívanie antibiotík alebo podstúpenie chemoterapie krátko pred smrťou.
Presná doba rozkladu je tak veľmi individuálna a záleží na mnohých faktoroch zo života nebožtíka i okolnostiach po smrti a miesta posledného odpočinku.
Baktérie spôsobujú rozklad
Akonáhle prestane v tele prúdiť okysličená krv, bunky sa začnú rozkladať. Veľmi skoro sa k nim pripoja baktérie, ktoré sa rýchlo množia a vytvárajú plyny spôsobujúce nadúvanie a hnilobný zápach. Koža počas rozkladu buniek začína „mramorovatieť“, čo spôsobuje presvitanie krvných ciev. Dostavuje sa tiež posmrtná stuhnutosť a škvrny. Celý proces rozkladu sa výrazne zrýchľuje vplyvom teplého prostredia.
Baktérie a organizmy postupne rozkladajú celé telo až do špiku kostí. V kostrovom štádiu sa proces spomaľuje a trvá roky až desaťročia, kým sa úplne rozpadnú aj zvyšné kostrové pozostatky. V prípade vhodných okolitých podmienok môžu kosti vydržať veľmi dlhú dobu.
Balzamovanie a mumifikácia
Na oddialenie rozkladu sa používa balzamovanie. Z tela sú odvedené všetky telové tekutiny a krv. Namiesto nich je potom telo napustené balzamovacími látkami. Tieto chemikálie pôsobia ako konzervačné látky a pozastavujú proces rozkladu.
Akonáhle dôjde k zastaveniu životných funkcií, bunky začnú takmer okamžite odumierať a následne sa rozkladať. Ako dlho ale trvá, kým sa ľudské telo rozloží?
Článok
Záleží na okolie
Okolitá teplota, kyslosť pôdy alebo materiál rakvy. To všetko je mnoho premenných, ktoré ovplyvňujú, ako dlho trvá rozklad tela. Kým zostane samotná kostra, môže to trvať jeden rok až desať rokov, tvrdí Daniel Wescott, riaditeľ Forenzného antropologického centra Texaskej štátnej univerzity.
Minimálna tlecia doba je v Českej republike zákonom stanovená na 10 rokov, avšak každý cintorín by mal mať spracovaný hydrogeologický prieskum, podľa ktorého je možné presnejšie stanoviť odhadovanú dobu rozkladu tiel. Napríklad jeden cintorín pri Olomouci má tlecí čas zhruba 40 rokov.
V prípade, že je telo pochované bez rakvy a ochrany proti hmyzu, sa, podľa Nicholasa Passalacqua, docenta na Forensic Osteology Research Station na Univerzite v Západnej Karolíne, obvykle skeletonizuje do piatich rokov.
Ďalším faktorom môže byť, podľa Wescotta, vložka rakvy. Niektoré výstelky odvádzajú vlhkosť a tekutiny mimo rakvy. V tomto prípade môže telo vysychať a nechtiac mumifikovať. Naopak niektoré výstelky držia vlhkosť a všetky tekutiny vo vnútri rakvy, a tak telo podlieha rozkladu oveľa skôr kvôli zvýšenej okolitej vlhkosti.
Vplyv na dobu rozkladu máva aj obezita, užívanie antibiotík alebo podstúpenie chemoterapie krátko pred smrťou.
Presná doba rozkladu je tak veľmi individuálna a záleží na mnohých faktoroch zo života nebožtíka i okolnostiach po smrti a miesta posledného odpočinku.
Baktérie spôsobujú rozklad
Akonáhle prestane v tele prúdiť okysličená krv, bunky sa začnú rozkladať. Veľmi skoro sa k nim pripoja baktérie, ktoré sa rýchlo množia a vytvárajú plyny spôsobujúce nadúvanie a hnilobný zápach. Koža počas rozkladu buniek začína „mramorovatieť“, čo spôsobuje presvitanie krvných ciev. Dostavuje sa tiež posmrtná stuhnutosť a škvrny. Celý proces rozkladu sa výrazne zrýchľuje vplyvom teplého prostredia.
Baktérie a organizmy postupne rozkladajú celé telo až do špiku kostí. V kostrovom štádiu sa proces spomaľuje a trvá roky až desaťročia, kým sa úplne rozpadnú aj zvyšné kostrové pozostatky. V prípade vhodných okolitých podmienok môžu kosti vydržať veľmi dlhú dobu.
Balzamovanie a mumifikácia
Na oddialenie rozkladu sa používa balzamovanie. Z tela sú odvedené všetky telové tekutiny a krv. Namiesto nich je potom telo napustené balzamovacími látkami. Tieto chemikálie pôsobia ako konzervačné látky a pozastavujú proces rozkladu.
Múmia
Balzamovanie môže byť dôležité a prínosné, spomenul Daniel Wescott príbeh Medgara Eversa.
Medgar bol zabitý a pochovaný v roku 1963 po tom, čo bolo jeho telo balzamované. O takmer 30 rokov neskôr prebiehalo vyšetrovanie jeho vraždy, a tak bolo na základe súdneho rozhodnutia v roku 1991 jeho telo exhumované. Ostatky boli tak dobre zachované, že následné dôkazy pomohli v celom procese vraždy.
Pokiaľ je telo nabalzamované a pochované v rakve, dobu rozkladu odhaduje Wescott na 5 – 10 rokov. Dôležitá je však v tomto procese aj kvalita balzamovacej práce. Raz exhumoval telo pochované zhruba 15 rokov, ktoré už bolo sčasti skeletonizované. Inokedy zase exhumoval nabalzamované telo rok pochovanej ženy. „Vyzerala, akoby práve zomrela, len na nej rástla nejaká pleseň.“, spomínal.
Balzamovanie sa často používa v prípadoch, keď je v rámci poslednej rozlúčky otvorená rakva. Balzamovanie môžu vykonávať iba certifikovaní balzamovači.
Ďalšou možnosťou spomalenia procesu rozkladu so snahou ho úplne zastaviť je mumifikácia. Ide o metódu, kedy sa telo úplne vysuší. U nás sa môžeme stretnúť s typickým prípadom prirodzenej mumifikácie v kapucínskej hrobke v Brne. Vďaka vyššej teplote a prúdeniu vzduchu tela kňazoch jednoducho a jednoducho vyschla, a tak sa zastavili tlecie procesy.
V dnešnej dobe nie je mumifikovanie, či už prirodzené alebo umelé, bežnou praxou. Niektoré náboženstvá dokonca mumifikáciu zakazujú, pretože ho považujú za znesvätenie tela.
Očami hrobára
Jeden hrobár opisuje, čo sa dá v rakve alebo hrobe nájsť napríklad po dvadsiatich, tridsiatich alebo päťdesiatich rokoch.
Na prvom mieste samozrejme kosti. V našich podmienkach nie je nezvyčajné, že kosti vydržia neporušené aj stovky rokov. Ak je dokonca pôda dostatočne suchá, môže sa stať, že desiatky rokov vydržia na lebke, alebo vedľa nej, aj vlasy.
Čo sa rakví týka, situácia sa trochu komplikuje. Veľa záleží na konkrétnom cintoríne, podmienkach a materiáli, z ktorého je rakva vyrobená. Niektoré rakvy odolávajú náporu okolitých podmienok lepšie. Niekedy platí, že čím suchšia pôda, tým dlhšie rakva vydrží, ale môže sa stať, že trvalo podmáčaná pôda dokáže paradoxne drevenú rakvu dobre zakonzervovať. Väčším problémom sú ale, podľa hrobára, dnešné výstelky rakvy alebo šaty vyrábané z umelých vlákien, ktoré sa len tak nerozložia.
V hrobe potom môžeme nájsť množstvo umelého odpadu, ktorý zostane napríklad po zotlení kytíc a vencov. Alebo aj veci osobnej potreby – existujú prípady, keď bol nebožtík pochovaný so svojou gitarou, s vinylovými doskami, alebo iPadom.
Hody na pitevni
Niektoré nálezy sú však zvláštne a znepokojujúce. Napríklad pri svojej práci objavil hrobár priamo pod výstelkou rakvy desiatové vrecká, nalámaný polystyrén, pet fľaše od nápojov. Dokonca našiel 3 fľaše od piva, tégliky, obal od bonboniéry a kábel od telefónu.
Raz sa mu dokonca stalo, že pri exhumácii vytiahol lebku, ktorá podľa rezu zjavne prešla rukou patológa. Keď ju vytiahol, vypadol z nej pár chirurgických rukavíc a obal od sušienky.
Nikto zrejme nepredpokladal, že vyššie spomínané predmety budú niekedy nájdené, pravdepodobne sa tak jedná o pochybenie personálu, ktorý s telom manipuloval, či už kvôli pitve alebo pohrebu.
Hrobár laickú verejnosť poučuje nielen o živote hrobára, ale aj o veciach s tým súvisiacich. Napríklad, že ak sa počas pitvy vyberú orgány von, aby sa preskúmali, už sa nevracajú na svoje pôvodné miesta, ale naskladajú sa do brušnej dutiny, a tie sa potom celé zašijú.
Adipocire, čiže zmydelnatenie
Tento jav vzniká rozkladom podkožného tuku pri zlom prístupe vzduchu a zvýšenej vlhkosti. Proces rozkladu neprebieha tak, ako by mal, a tak sa stáva, že tuk v tele stvrdne a vytvorí bielu, alebo občas tmavo šedú, pevnú hmotu. Tá sa už ďalej nerozkladá. Prakticky sa jedná o konzerváciu tela i orgánov, pretože hmota prestúpi postupne celým telom a zastaví tlecie procesy. Tento jav je nezvratný a trvalý – pokiaľ sa raz utvorí, zostáva pokojne stovky rokov.
Adipocire je nočná mora správcov pohrebísk i samotných hrobárov. Hmota môže kompletne zablokovať hrob, nemožno ďalej kopať ani pochovávať. Predpisy SR v tomto prípade hovoria jasne – telo, ktoré podľahne procesu zmydelnatenia, sa musí exhumovať a spáliť. Raz sa hrobárovi dokonca stalo, že musel vykopať takto zmydelnatelé telo muža, ktorý zomrel pred 40 rokmi, ale vďaka mydlovej konzervácii mal stále fúzy, vlasy aj nechty na rukách.
Ako tomuto javu predísť? Najväčším vinníkom býva obezita. Čím viac tuku v tele, tým horší rozklad.
Na Slovensku platí zákon o pohrebníctve č.131 Zb. z 2010 131 ZÁKON z 3. marca 2010 o pohrebníctve
„Tak na to myslite, nechudnite do plaviek k moru, ale k starobe do hrobu.“ Myslím, že netřeba mít nějaké obavy. Náš sociální systém pod vedením černonkěžníka Satanjury a černoprdelníka Jurečky už si pohlídá, aby nikdo neměl příležitost "zmýdelnatět". A myslím že na Slovensku máte stejné odborníky jako u nás, takže netřeba se zmýdelnatění nijak obávat.Viac
„Tak na to myslite, nechudnite do plaviek k moru, ale k starobe do hrobu.“
Myslím, že netřeba mít nějaké obavy. Náš sociální systém pod vedením černonkěžníka Satanjury a černoprdelníka Jurečky už si pohlídá, aby nikdo neměl příležitost "zmýdelnatět". A myslím že na Slovensku máte stejné odborníky jako u nás, takže netřeba se zmýdelnatění nijak obávat.
Tí spomínaní pánovia niekomu verne slúžia a sú veľkým "požehnaním" pre celý národ,tak ako aj rovnaká sorta na Sk...tiež pánovia z "dávno zosnulej, milovanej vlády" a jedna "útlocitná " dáma...
Veru si dobrý prognostik...Pred nejakým časom v Maďarsku jeden patolog v nemocnici, pitval mrtvoly a vozil domov velké tašky...akoby nákupov...Choval doma 3 prasatá...a tak...Dostal len nejakú pokutu...Veru...čo sa človek natrápi,kým sa mu konečne podarí umrieť a potom ešte starosti...ako sa stať dobre popolom...
Rakva s telom zosnulého je následne umiestnená do jedného z chladiacich zariadení. Krematórium disponuje kapacitou uloženia 60 tiel, z toho vnútorný box má kapacitu 36 tiel a vonkajšie chladiace zariadenie 24 tiel. 
